Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Svk-26-2026.pdf
PDF · 107.52 KB
Case nature
Area
Subarea
8Svk/26/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: LITIGIS - Centrum ochrany ľudských práv, so sídlom Petrikovicha 5, 036 01 Martin, IČO: 50 088 670, zastúpený: Mgr. Pavol Baláž, advokát, so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 50 119 303, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16023/2023/20-II zo dňa 8. júna 2023, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 3S/10/2023-94 zo dňa 26. februára 2026, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. 3S/10/2023-94 zo dňa 26. februára 2026 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Infozákon“) podal žalovanému žiadosť o sprístupnenie týchto informácií: „písomných pripomienok všetkých účastníkov/subjektov konania z týchto konaní Súdneho dvora (EÚ): C-34/13, C-83/11, C 370/12, C-113/17, C-626/16, C-593/15P a C-594/15P, C-643/15 a C-647/15“.
2. Ministerstvo spravodlivosti SR ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 534/2019-142-I zo dňa 4. októbra 2019 najprv odmietlo sprístupniť informácie v celom rozsahu z dôvodu zakotvenom v § 11 ods. 1 písm. d) Infozákona, pretože sa týkajú rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“). Po podaní rozkladu minister spravodlivosti SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 45013/2019-42-II zo dňa 29. októbra 2019 (ďalej len „rozhodnutie č. 1“) rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Na základe správnej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S/265/2019-52 zo dňa 9. februára 2023 zrušil rozhodnutie č.1, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Tento následne rozhodnutím č. 15240/2023/20-II zo dňa 9. mája 2023 zrušil rozhodnutie č. 534/2019-142-I zo dňa 4. októbra 2019 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 534/2023-142-I zo dňa 19. mája 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) s odkazom na § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 Infozákona čiastočne nesprístupnil informácie, a to v časti písomných pripomienok iných subjektov ako je Slovenská republika, resp. slovenská vláda, z dôvodu, že sa dotýkajú rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu a osobnosti a súkromia fyzických osôb.
4. Žalovaný rozhodnutím č. 16023/2023/20-II zo dňa 8. júna 2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) zamietol rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
5. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím. Uviedol, že žalobca nedôvodne poukázal na údajný rozpor rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu s vlastnou rozhodovacou praxou, resp. na nerešpektovanie zrušujúceho rozhodnutia správneho súdu aj žalovaného. Žalobca síce v rozklade poukázal na tri rozhodnutia, tie sa však týkali vždy jednej a tej istej veci, uvedené preto nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, a to najmä s poukazom na neskôr vydané rozhodnutia.
6. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalobca, tieto ukladajú povinnosť pri posudzovaní žiadosti o sprístupnenie informácie prihliadať popri formálnom výklade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) Infozákona aj na materiálny charakter obmedzenia prístupu k požadovaným informáciám, čo prvostupňový správny orgán aj dôkladne vykonal a svoje závery v tomto smere riadne, a podľa názoru druhostupňového orgánu aj správne, vysvetlil a zdôvodnil.
7. Konštatoval, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu o absencii dôvodov pre nesprístupnenie písomných pripomienok Európskej komisie a písomných pripomienok účastníkov konania fyzických osôb v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.
8. Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu, že by dôvody nesprístupnenia mali byť osobitne špecifikované ku každému požadovanému dokumentu, ktorý prvostupňový správny orgán odmietol sprístupniť. Prvostupňový správny orgán jasne vymedzil okruhy požadovaných dokumentov podľa ich pôvodcu (vlády/členské štáty, orgány, fyzické osoby) a dôvody, pre ktoré jednotlivé okruhy dokumentov podľa uvedeného členenia nebolo možné sprístupniť.
II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
9. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
10. Žalobca namietal porušenie § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) z dôvodu, že administratívny spis bol neúplný, jeho súčasťou neboli všetky ním požadované informácie, preto aj nebolo možné preskúmať dôvod obmedzenia práva na informácie a ani potrebu prípadnej anonymizácie. Prvostupňový správny orgán, vychádzajúc z neúplného administratívneho spisu, preto nezistil skutočný stav veci.
11. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nepostupoval v súlade s pokynmi uvedenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/265/2019 - 52 zo dňa 9. februára 2023.
12. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keď sa žalovaný nevysporiadal s vlastnou rozhodovacou praxou a osobitne s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžik/4/2019 zo dňa 2. júna 2020, ktorý sa podľa tvrdenia žalobcu týkal sprístupnenia obdobných informácií. Tiež uviedol, že prvostupňové rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené vo vzťahu k odmietnutiu prístupu k informáciám z dôvodu ochrany osobnosti a súkromia fyzických osôb podľa § 9 ods. 1 a 2 Infozákona. Podľa jeho názoru obsah písomných pripomienok fyzických osôb v konaní pred SD EÚ nie je vylúčený zo sprístupňovania podľa uvedeného ustanovenia. Podľa žalobcu sú písomné pripomienky Európskej komisie a účastníkov konania dostupné na základe Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (ďalej len „nariadenie č. 1049/2001“). Prvostupňový správny orgán sa podľa jeho názoru nevysporiadal ani s materiálnym charakterom obmedzenia jeho prístupu k informáciám podľa § 12 Infozákona a ani sa vysporiadať nemohol, pretože sa v administratívnom spise nenachádzali všetky dokumenty, o ktoré žalobca žiadal. Žalovaný podľa jeho názoru nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/1/2017 zo dňa 30. mája 2018, ktorého časť citoval v žalobe. Podľa žalobcu nemožno chrániť písomné pripomienky Európskej komisie ani z dôvodu ochrany osobnosti či súkromia, pretože ide o právnickú osobu, a ak obsahujú osobné údaje, stačilo ich anonymizovať a vo zvyšku bolo možné tieto písomné pripomienky sprístupniť. Podotkol, že z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva konkrétny rozsah informácií, ku ktorým bol žalobcovi obmedzený prístup z dôvodov podľa § 9 ods. 1, 2 Infozákona a absentuje odôvodnenie, prečo by mala byť chránená rozhodovacia činnosť súdu aj po právoplatnom skončení veci. 13. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 3S/10/2023-94 zo dňa 26. februára 2026 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
14. Správny súd vyhodnotil, že sa síce v odôvodení prvostupňového rozhodnutia uvádza, že sa striktne prihliadalo na dokumenty týkajúce sa konania a rozhodovania vo veci vedenej pred SD EÚ, avšak reálne súčasťou administratívneho spisu nie sú a ani nikdy neboli požadované pripomienky ostatných subjektov/účastníkov okrem Slovenskej republiky. Vyslovil názor, že ak by sa podania iných subjektov v administratívnom spise aspoň po istý čas nachádzali, bol by o tom v spise založený úradný záznam. Taktiež sa v ňom nenachádzajú ďalšie listiny, ktorými mohol správny súd verifikovať závery rozhodnutí. Pre ich absenciu nebolo možné zaoberať sa tvrdením žalovaného, že pripomienky od fyzických osôb predstavujú informácie týkajúce sa súkromia a osobnosti fyzickej osoby. V konečnom dôsledku toto tvrdenie bolo veľmi všeobecné a ani nebolo uvedené, v ktorých konkrétnych konaniach mali byť fyzické osoby.
15. Správny súd pripustil, že žalovaný vo vyjadrení uviedol, že je pripravený predložiť všetky dokumenty, ale keďže z obsahu administratívneho spisu, ako aj ďalších vyjadrení žalovaného vyplýva, že súčasťou administratívneho spisu nie sú pripomienky iných subjektov než Slovenskej republiky, správny súd nemal dôvod iné listiny žiadať. Inou by bola situácia, ak by napríklad z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný mal od Kancelárie zástupcu SR pred súdmi Európskej únie (ďalej ako „EÚ“) pripomienky zapožičané, a že ich vrátil späť. Úlohou súdu nie je nahrádzať funkciu správneho orgánu a hodnotiť obsah listín, ktorý preukázateľne správne orgány ani nehodnotili.
16. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zhodnotil, že trpia aj vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Konštatovanie žalovaného, že „je nepochybné, že požadované písomné pripomienky účastníkov fyzických osôb obsahovali informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby“ vyhodnotil ako formalistické a zavádzajúce z titulu, že neuviedol, o aké konkrétne informácie by malo ísť, a v konečnom dôsledku z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sa s pripomienkami fyzických osôb ani neoboznámil.
17. Na základe vyššie uvedeného správny súd zrušil obe rozhodnutia a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovanému uložil v ďalšom konaní primárne požiadať Kanceláriu zástupcu SR pred súdmi EÚ o zapožičanie pripomienok, o ktoré žalobca žiadal. Následne sa má oboznámiť s ich obsahom a nanovo posúdiť žiadosť žalobcu v časti, v ktorej doposiaľ neboli požadované informácie sprístupnené. Pokiaľ zvolí postup v zmysle čl. 5 nariadenia č.1049/2001 (buď sa poradí ako členský štát s príslušným orgánom alebo postúpi žiadosť príslušnému orgánu), urobí o tom záznam v administratívnom spise.
18. Z dôvodu vád rozhodnutia spočívajúcich v nepreskúmateľnosti pre nedostatok odôvodnenia, žalovaným uvádzaný skutkový stav nemajúci oporu v administratívnom spise, a s tým spojený nedostatočne zistený skutkový stav, považoval správny súd za predčasné vysporiadavať sa aj s ostatnými žalobnými námietkami. Správny súd zároveň konštatoval, že týmto rozsudkom neprejudikuje, či žalobcovi bude/má byť požadovaná informácia sprístupnená alebo nie, ale žalovaný bude povinný svoj záver (či už pozitívny alebo negatívny) dostatočne odôvodniť.
III.
Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
19. Žalovaný (sťažovateľ) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
20. Sťažovateľ k námietke správneho súdu, že pripomienky ostatných subjektov/účastníkov okrem Slovenskej republiky nie sú súčasťou administratívneho spisu, poukázal na to, že v administratívnom spise prvostupňového orgánu č. 15819/2023/142, ev. č. 534/2019-142-I sa na č. l. 24 nachádza e- mailová komunikácia za obdobie od 10. mája 2023 do 17. mája 2023, resp. do dňa 24. júla 2023 medzi organizačným útvarom žalovaného vybavujúcim žiadosť o sprístupnenie informácií a Kanceláriou zástupcu SR pred súdmi EÚ ako organizačným útvarom žalovaného, do ktorého kompetencií patrí problematika, ktorej sa týkala žiadosť o sprístupnenie informácií. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový správny orgán mal pri rozhodovaní kľúčové a relevantné podklady k dispozícii, a to vrátane e-mailového vyjadrenia Kancelárie zástupcu SR pred súdmi EÚ zo dňa 16. mája 2023 a zo dňa 17. mája 2023. Z obsahu poskytnutej súčinnosti je nepochybne zrejmé, aké konkrétne písomné podania (ktorých subjektov) boli v jednotlivých súdnych konaniach predložené, pričom predmetný zoznam tvorí súčasť administratívneho spisu, ktorý bol predložený aj správnemu súdu. Zároveň z administratívneho spisu druhostupňového správneho orgánu č. 16023/2023/20-II (č. l. 1) vyplýva, že prvostupňový orgán zaslal druhostupňovému orgánu aj elektronicky (e-mailom) podklady pre rozhodnutie vo veci, pričom uviedol, že administratívny spis je fyzicky k dispozícii v kancelárii 2.48.
21. Podľa sťažovateľa je kľúčovým charakter samotných nesprístupnených dokumentov, ktorý bol zrejmý už z ich označenia, a preto nebolo potrebné skúmať detailne ich obsah, keďže ten bol dostatočne zadefinovaný už z podstaty dokumentov (písomné pripomienky/vyjadrenia iných subjektov, vlád iných členských štátov, Európskej komisie, resp. Rady Európskej komisie a Európskeho parlamentu), čo postačovalo pre prijatie záveru o ich nesprístupnení. Žalovaným prezentovaný záver pritom vychádza aj z jednoznačnej právnej úpravy Infozákona, v zmysle ktorej zahraničné štáty (iný členský štát EÚ) alebo ich orgány, Rada EÚ, Európska komisia, Európsky parlament nespadajú pod definíciu povinných osôb v zmysle § 2 tohto zákona. S ohľadom na uvedené nebolo potrebné, aby žalovaný „fyzicky“ disponoval predmetnými vyjadreniami, ich vyžiadanie a založenie do administratívneho spisu by podľa názoru žalovaného nepredstavovalo efektívny výkon verejnej moci, a bolo by bez reálneho vplyvu na posúdenie veci žalovaným, ako aj na samotný výsledok ne/sprístupnenia požadovaných informácií.
22. Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku správneho súdu, podľa ktorého súčasťou administratívneho spisu boli len vyjadrenia, resp. pripomienky Slovenskej republiky, sťažovateľ prízvukuje, že k sprístupneniu vyjadrení a podaní Slovenskej republiky v predmetnej veci došlo len na základe úvahy predostretej sťažovateľom, ktorý zohľadnil, že je pôvodcom (autorom uvedených dokumentov). Uvedené však nemohlo byť aplikované vo vzťahu k vyjadreniam iných štátov, ich orgánov, resp. orgánov EÚ. Bez ohľadu na obsah požadovaných dokumentov zo súdnych konaní (s výnimkou vyjadrení Slovenskej republiky) je nesporný záver, že charakter dokumentov a ich označenie (ktoré jednoznačne definuje ich povahu) v podobe vyjadrení iných členských štátov, vlád iných štátov, resp. orgánov EÚ, povinná osoba, zohľadňujúc príslušné ustanovenia Infozákona, nemohla sprístupniť. Preto žalovaný po posúdení veci a oboznámení sa s tým, aké listiny tvoria obsah predmetných súdnych konaní, mohol dospieť k jednoznačnému záveru o nemožnosti ich sprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 Infozákona. Uvedená úvaha žalovaného je predostretá aj v samotnom odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, na ktoré žalovaný v relevantnej časti odkázal.
23. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal aj na bod 75 odôvodnenia rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-1S/80/2022-175 zo dňa 1. augusta 2025.
24. Sťažovateľ vyslovil názor, že vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý mal oporu v administratívnom spise. Ak sa správny súd s právnym posúdením veci nestotožnil, nebol dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Formálne vyžiadanie predmetných dokumentov považuje za nadbytočné a formálne, keď žalovaný by rozhodol rovnako. Tým, že správny súd zrušil rozhodnutie z dôvodu nedostatočnosti zisteného skutkového stavu, a teda aj nepreskúmateľnosti rozhodnutia, núti de facto správny orgán opätovne (nadbytočne) vykonávať úkony, ktoré už boli podľa názoru sťažovateľa vykonané, a to riadne, úplne, a ktoré zároveň viedli k náležitému zisteniu skutkového stavu.
25. Sťažovateľ mal za to, že dôvody na nesprístupnenie požadovaných listín (vyjadrenia iných subjektov) riadne vyhodnotil. Uznal, že žalobcom požadované informácie sa v administratívnych spisoch sťažovateľa v tejto veci nachádzajú len v tej časti a v takej podobe, v akej boli sprístupnené. Avšak ako na to poukazoval sťažovateľ v priebehu konania, pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, si môže správny súd podľa § 84 SSP dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného. Podmienkou pritom nie je, že tá sa musí, resp. že sa nachádzala v administratívnom spise. Podotkol, že postup podľa § 84 SSP nenavrhoval z dôvodu, aby správny súd nahradil jeho činnosť, práve naopak, aby pristúpil k riadnemu posúdeniu veci. Ak správny súd považoval za nevyhnutné si závery sťažovateľa overiť, mohol pristúpiť k aplikácií § 84 SSP, resp. ak sa so záverom žalovaného nestotožnil, mohol pristúpiť k zrušeniu jeho rozhodnutia, z dôvodu nestotožnenia sa s jeho právnym posúdením veci.
26. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s tvrdením správneho súdu týkajúcim sa nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Podľa jeho názoru z napadnutých rozhodnutí jednoznačne vyplýva použitá správna úvaha aj odôvodnený záver, z akých dôvodov, a na základe ktorých konkrétnych zákonných ustanovení žalovaný nesprístupnil požadované informácie. Zároveň na rozhodnutie správneho orgánu je potrebné nazerať ako na komplex úvah správneho orgánu a nemožno na neho nazerať „kúskovito“ tak, ako to prezentoval správny súd v bode 46 napadnutého rozsudku.
27. Podľa názoru sťažovateľa správny súd pri posúdení dôvodov správnej žaloby vôbec nereflektoval skutočnosť, aké dokumenty, akého charakteru, akých konkrétnych subjektov žalobca požadoval sprístupniť.
28. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril aj žalobca, ktorý sa stotožnil s právnym posúdením správneho súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.
IV.
Posúdenie kasačného súdu
29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
30. V?predmetnej veci sťažovateľ v podstatnom namietal posúdenie správneho súdu týkajúce sa (i) neúplnosti administratívneho spisu a (ii) nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
31. Závery o neúplnosti administratívneho spisu správny súd postavil na tom, že jeho súčasťou nie sú požadované pripomienky iných subjektov než Slovenskej republiky, a preto žalovaný nemohol kvalifikovane posúdiť dôvody na ich ne/sprístupnenie. S uvedeným záverom správneho súdu sa kasačný súd nestotožňuje, keď ho považuje za popierajúci samotné princípy, na ktorých je založené sprístupňovanie informácií podľa Infozákona. Ak by každá požadovaná informácia bola na základe žiadosti o informácie založená do administratívneho spisu, posudzovanie dôvodnosti jej ne/sprístupnenia by sa stalo úplne bezdôvodné. Žiadateľ ako účastník administratívneho konania by mohol jednoducho využiť jeho právo nahliadať do spisu a informáciu zo spisu (bez ohľadu na rozhodnutie o jej ne/sprístupnení) získať. Záver správneho súdu o tom, že požadované informácie mali byť v administratívnom spise, preto jednak nevychádza zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani nekorešponduje s účelom a zmyslom Infozákona.
32. Správny súd tiež zjavne opomenul, že práve ustanovenie § 84 SSP vyslovene počíta s tým, že v prípade nesprístupnenia informácie požadované informácie nebudú v administratívnom a ani v súdnom spise a správny súd si ich preto môže vyžiadať, aby dôvodnosť nesprístupnenia mohol riadne posúdiť. Odborná spisba obdobne uvádza k súdnemu konaniu, že v štandardnom prípade by sa takto vyžiadaná nesprístupnená informácia stala súčasťou súdneho spisu, no takýto postup by mohol zmariť účel administratívneho konania, ktorého výsledkom bola nesprístupnená informácia, a to vzhľadom na to, že každý účastník konania pred správnym súdom má právo nahliadať do súdneho spisu, ktorý sa vedie v konaní, kde je účastníkom. Žalobca by sa tak veľmi jednoducho vedel dostať k informácii, o ktorú má záujem (nahliadnutím do súdneho spisu) (VOZÁR, Imrich. § 84 [Nahliadnutie do spisu v osobitných prípadoch]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 494.) Kasačný súd preto konštatuje, že správne orgány nekonali v rozpore so žiadnym právnym predpisom, keď samotné nesprístupnené dokumenty nezahrnuli do administratívneho spisu, pričom postačujúcim bol podľa kasačného súdu zoznam (bod 20 tohto rozsudku) písomných podaní, ktoré a ktorými subjektmi boli v jednotlivých súdnych konaniach predložené. Záver správneho súdu o neúplnosti administratívneho spisu preto kasačný súd považuje za nesprávny. Ak bol správny súd toho názoru, že dôvody na nesprístupnenie požadovaných informácií nevie overiť z dokumentov založených v administratívnom spise, mal postupovať podľa § 84 SSP a dokumenty od žalovaného vyžiadať. Správny súd navyše v bode 45 napadnutého rozsudku priznal, že žalovaný mu bol pripravený všetky tieto dokumenty predložiť.
33. S uvedeným názorom správneho súdu o neúplnosti spisu súvisel aj jeho záver o tom, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nemohli posúdiť dôvodnosť ne/sprístupnenia požadovaných informácií, ak ich nemali k dispozícii a z toho dôvodu sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Kasačný súd však ani s týmto záverom správneho súdu nesúhlasí. Žalovaný uviedol, a kasačný súd sa s uvedeným stotožňuje, že vzhľadom na charakter samotných nesprístupnených dokumentov, ktorý bol zrejmý už z ich označenia, nebolo potrebné skúmať ich obsah na to, aby mohol určiť, že predmetné dokumenty nemôžu byť podľa § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 Infozákona sprístupnené. Žalovaný podľa kasačného súdu svoje úvahy o aplikácii týchto ustanovení zrozumiteľne a jasne odôvodnil, pričom jeho odôvodnenie netrpí nedostatkom dôvodov. Skutočnosť, že správny súd bol toho názoru, že žalovaný mal mať k dispozícii uvedené dokumenty, nemôže byť sama o sebe dôvodom na prijatie záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Táto môže byť skôr dôvodom pre záver o nesprávnom právnom posúdení veci alebo o nedostatočnom zistení skutkového stavu.
34. Kasačný súd v tejto súvislosti pripomína, že na to, aby rozhodnutie mohlo byť vyhlásené za nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti, je potrebné, aby bolo nezrozumiteľné alebo v ňom bol nedostatok dôvodov pre urobenie konečného záveru, pričom by malo ísť výlučne o ojedinelé prípady, keď musí byť jasne preukázaná absencia zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21. januára 2020). Správny súd vyjadril v tu prejednávanej veci názor, že konštatovanie žalovaného, že „je nepochybné, že požadované písomné pripomienky účastníkov fyzických osôb obsahovali informácie týkajúce sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby“ hodnotí ako formalistické a zavádzajúce, keďže žalovaný nenačrtol, o aké konkrétne informácie by malo ísť a v konečnom dôsledku z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sa žalovaný s pripomienkami fyzických osôb ani neoboznámil. Kasačný súd dáva do pozornosti, že údajná nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov sa podľa správneho súdu prejavila v súvislosti s aplikáciou § 9 Infozákona, vzhľadom na jeho pochybnosti ohľadom obsahu dokumentov. Uvedené správne orgány zdôvodnili tým, že už samotná skutočnosť, že fyzická osoba predniesla vyjadrenie v súdnom konaní, ako aj to, aké vyjadrenia predniesla, t. j. aký bol jeho obsah a aké názory v ňom vyjadrila, je súkromná záležitosť tejto fyzickej osoby, čo považuje kasačný súd v tu prejednávanej veci za dostačujúce a zrozumiteľné odôvodnenie. Preto kasačný súd dáva za pravdu sťažovateľovi aj v tom, že podstata prípadného a správnym súdom tvrdeného nedostatku v postupe žalovaného nie je prejavom nedostatočne odôvodneného rozhodnutia, ale skôr hodnotením právneho posúdenia veci. Ak správny súd nesúhlasil s právnymi závermi sťažovateľa, mohol pomocou aplikácie § 84 SSP sporné dokumenty posúdiť a prijať právny záver o dôvodnosti záverov žalovaného, čo však neurobil. Kasačný súd sa preto s názorom správneho súdu ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nestotožňuje a uvádza, že správne orgány dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie nesprístupniť predmetné dokumenty a námietku vyhodnotil ako dôvodnú.
35. Kasačný súd navyše uvádza, že je potrebné brať do úvahy fakt, že dôvod pre nesprístupnenie požadovaných dokumentov obsiahnutý v § 9 Infozákona nebol jediný a ani hlavný, ale iba podporný. Ťažiskovým ustanovením v argumentácii správnych orgánov bol práve § 11 ods. 1 písm. d) Infozákona, ktorého aplikáciu správny súd vôbec neposudzoval.
36. Vzhľadom na to, že kasačný súd vyhodnotil záver správneho súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného za nesprávny, správny súd v ďalšom konaní meritórne posúdi námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe. V prípade potreby vyžiada od žalovaného požadované dokumenty postupom podľa § 84 SSP.
37. Vzhľadom na to, že správny súd nevykonával meritórne posúdenie námietok žalobcu, nemohol tak urobiť ani súd kasačný. Keďže však ide o konanie týkajúce sa prístupu k informáciám, ktoré je potrebné považovať za prednostné a infožiadosť už bola podaná v roku 2019, kasačný súd dáva správnemu súdu do pozornosti prebiehajúce prejudiciálne konanie pred SD EÚ sp. zn. C-456/26, ktorého predmetom je otázka, ktorá sa podstatným spôsobom dotýka aj tu prejednávanej veci. Kasačný súd sa v nej pýta, či je orgán členského štátu povinný sprístupniť tretím osobám písomnosť, ktorú v konaní pred SD EÚ predložil niekto iný než členský štát, a ktorú následne SD EÚ doručil tomuto orgánu.
V.
Záver
38. Sumarizujúc vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
39. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať podľa pokynov kasačného súdu vyjadrených najmä v bode 36 tohto rozsudku a vyvaruje sa pochybení zistených v tejto veci. Správny súd je viazaný vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu (§ 469 SSP). 40. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).
41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.