Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoCsp/7/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a sudkýň JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/ XX, XXX XX D. E. B., zastúpený: F. G. B., advokátom, so sídlom H. XXX/XX, XXX XX C., proti žalovanej: Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenie neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.: -172 zo dňa 20.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) v I. výroku určil, že úver zo Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie, registračné číslo XXXXXX z 21.03.2017 je bezúročný a bez poplatkov, v II. výroku určil, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 25.04.2024 zo Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie, registračné číslo XXXXXX zo dňa 21.03.2017 je neplatné, v III. výroku zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. -57 zo dňa 28.06.2024 a v IV. výroku priznal žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. -57 zo dňa 28.06.2024 bola žalovanej neodkladným opatrením uložená povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľností žalobcu do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

3. V žalobe žalobca uviedol, že so žalovanou uzavrel Zmluvu o poskytnutí úveru na bývanie, ktorej predmetom bolo poskytnutie istiny úveru vo výške 77.000,- eur, pričom na zabezpečenie tohto úveru bola medzi žalobcom a žalovanou uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. XXX a pozemok parcela I. J. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 488 m2 evidované na LV č. XXXX pre k. ú. D. E. B.. Podľa žalobcu finančné prostriedky poskytnuté z úveru boli použité najmä na vyplatenie existujúcich úverov, čo vyplýva z úverovej zmluvy. Žalobca zmluve vytýka nedostatky a to, že neobsahuje, prípadne obsahuje, ale s uvedením nesprávneho údaja podstatné obsahové náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k), z), aa), teda je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaná v konzultačnom procese nezohľadnila nepriaznivú situáciu, preto je zozplatnenie úveru neplatné. Označenie v úverovej zmluve ako úver na bývanie predstavuje podľa žalobcu nekalú obchodnú praktiku a navyše žalovaná zriadila zabezpečenie poskytnutého úveru záložným právom na nehnuteľnosti, ktoré predstavujú jediné obydlie žalobcu a jeho rodiny.

4. Žalovaná poukázala, že úverový vzťah sa nespravuje , ale keďže bola uzavretá zmluva o úvere na bývanie, tak sa predmetný vzťah spravuje o úveroch na bývanie (ďalej len „“). Ďalej žalovaná namietala neprípustnosť podanej formy žaloby, a totiž, že v danom prípade nemôže ísť o určovaciu žalobu podľa . Pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru však boli podľa žalovanej splnené všetky zákonné podmienky, pričom možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je uvedená v čl. IV. Práva a povinnosti banky bod 5 Obchodných podmienok. Za nepravdivé žalovaná označila tvrdenie žalobcov, že im neboli doručené vyžiadané dokumenty. Počas konania pred súdom prvej inštancie žalovaná tiež namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko pohľadávku voči žalobcom postúpila na tretiu osobu.

5. Súd prvej inštancie aplikoval , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , , , a o úveroch na bývanie (ďalej len „“) a , , a zákona (ďalej len „“).

6. Súd prvej inštancie zistil nasledovné:

- žalobca so žalovanou Československou obchodnou bankou uzavrel dňa 21.03.2017 zmluvu o poskytnutí úveru na bývanie,

- dňa 21.03.2017 žalobca a žalovaná uzavreli tiež zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti, spolu s K. L., B. M. a C. L.,

- predmetom záložného práva bol rodinný dom a súvisiace nehnuteľnosti v katastrálnom území D. E. B., v ktorých nehnuteľnostiach žalobca a jeho rodina býva, teda má tam zriadené obydlie.

- na základe zmluvy o úvere na bývanie bola žalobcovi poskytnutá suma 77.000,- eur pri dohodnutých zmluvných podmienkach na 3 roky dobu fixácie, úrokovú sadzbu 1,65 % ročne do 25.03.2020, Uvedená úroková sadzba sa skladá zo a) Základnej úrokovej sadzby banky vo výške % p.a., a b) Hrubej marže banky % p.a., RPMN 1,67 %.

- úver žalobca žalovanej riadne a včas nesplácal.

- žalovaná ČSOB banka pristúpila k okamžitému zosplatneniu dlhu dňa 27.04.2024.

- podľa Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie ü úver sa použije na tento účel: Splatenie skôr poskytnutého nebankového úveru + kúpa nehnuteľností, ü ročná percentuálna miera nákladov na úver predstavuje 1,67 % a celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť spojená s týmto úverom vypočítaná podľa údajov platných v čase uzatvorenia tejto zmluvy predstavuje čiastku 95.716,06 eur za predpokladu čerpania celej výšky úveru a dodržania podmienok splácania dohodnutých v tejto zmluve, ü zmluvné strany sa dohodli, že dlžník splatí úver najneskôr do 27 rokov a 4 mesiacov od termínu jeho dočerpania, peňažný záväzok dlžníka vyplývajúci zo zmluvy zanikne jeho splatením. dátum konečnej splatnosti úveru je 25.01.2045, ü dlžník sa zavial splácať úver formou anuitných splátok úveru v deň splatnosti úveru, ktorým je vždy 25. deň každého mesiaca, a to vo výške 291,82 eur za predpokladu, že dlžník dočerpá celý úver v termíne podľa článku IV., ods. 1 tejto zmluvy, ü náklady spojené s úverom sú vo výške 95.716,06 eur.

7. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej ako nedôvodnú, keďže ako veriteľ bola priamym účastníkom úverového vzťahu a neskoršie postúpenie pohľadávky na spoločnosť EOS KSI Slovensko posúdil z hľadiska predmetu sporu ako irelevantné. Súd prvej inštancie zároveň odmietol námietku neprípustnosti žaloby s odôvodnením, že výpočet žalobných typov v je len príkladný, pričom spotrebiteľ má právo domáhať sa súdnej ochrany pri akomkoľvek porušení svojich práv a samotná možnosť žalovať určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplýva priamo z .

8. K určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd prvej inštancie vyhovel žalobcovi, pričom poukázal na , na absenciu údaja podľa tohto zákona – údaj o dobe trvania zmluvy, a na chybný údaj podľa tohto zákona - celková čiastka, ktorú musí žalovaný zaplatiť, resp. celkové náklady spotrebiteľa. Súd prvej inštancie hoci dal za pravdu námietke žalovanej, že v úverovej zmluvy je uvedený údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa a aj údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľa zaplatiť, oba tieto údaje však obsahujú identický číselný údaj, a to 95.716,06 eur. Z legálnej definície týchto pojmov v a však súdu prvej inštancie vyplynulo, že celková čiastka sa rovná celkové náklady + poskytnutá istina úveru, a keďže v tomto prípade obidva číselné údaje sú identické, vyplýva, že jeden z nich vadný byť musí. K rozdielu medzi celkovými nákladmi a celkovou čiastkou súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.09.2021, ktorý síce posudzuje vec vo vzťahu k , ale v zákone o spotrebiteľských úveroch a v sú legálne definície identické. Napokon súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že zmluva o úvere na bývanie vôbec neobsahuje predpoklady pre výpočet RPMN ako obligatórnu zložku, a tieto predpoklady neobsahuje ani slovným jazykovým vyjadrením jednotlivých pojmov a ani vzorcom, podľa ktorého by malo byť RPMN počítané.

9. Mimo rámec , súd prvej inštancie ako bezúročnú a bezpoplatkovú túto zmluvu zhodnotil aj z dôvodu nesprávneho, resp. nedostatočného preskúmania bonity klienta pred poskytnutím úveru, a to tak hrubé porušenie, že toto spôsobuje nielen nemožnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru, ale aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v kontexte . V kontexte preskúmavania bonity spotrebiteľa v predkontraktačnom procese zo strany dodávateľa finančnej služby súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešove sp. zn. -148 zo dňa 29.06.2023, z ktorého pre tento prípad analogicky vyplýva, že „ak sa má hovoriť o odbornej starostlivosti dodávateľa finančnej služby pri skúmaní výdavkov potenciálneho žiadateľa o úver, nie je možné sa obmedziť iba na púhe predloženie dokladov o týchto výdavkoch žiadateľom, teda v tomto prípade výpisov z účtov, ale tieto výpisy z účtov je treba dôsledne preskúmať a prehodnotiť“, a tiež na rozhodnutia Nejvyššího správního soudu České Republiky č. j. , body 27 a 29. Súd prvej inštancie po zhodnotení predložených dôkazov skonštatoval, že žalovaná svoju povinnosť nepochybne zanedbala, a to dokonca hrubým spôsobom, pretože pri skúmaní bonity žalovaný predložil výpisy zo svojho účtu za 5 mesiacov, ktorý účet mu bol vedený v britskej banke, ale z týchto výpisov z účtov práve vyplýva jeho nebonitnosť. Tieto výpisy z účtov podľa súdu prvej inštancie deklarujú, že žalobca mal síce každý mesiac plusový zostatok, ale v zásade v každom z predložených piatich mesiacov tento plusový zostatok nepostačoval ani na dohodnutú výšku mesačnej splátky úveru vo výške 291,82 eur. Konkrétne za obdobie od 22.11.2016 do 16.12.2016 vyplýva, že žalobca bol po prepočte príjmov a výdavkov v pluse 66,68 libry, za obdobie od 17.12.2016 do 18.01.2017 + 1,26 libry, za obdobie od 19.01.2017 do 20.02.2017 + 240,66 libry, za obdobie od 17.09.2016 do 18.10.2016 + 8,51 libry a za obdobie od 19.10.2016 do 21.11.2016 + 35,13 libry. Preto súd prvej inštancie považoval preskúmanie bonity profesionálnym dodávateľov finančnej služby za laxné a ako hrubé porušenie povinnosti skúmať bonitu.

10. K určeniu neplatnosti mimoriadneho zosplatnenia úveru v kontexte aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. z 26.06.2024 a sp. zn. z 25.09.2024, rozhodnutie NS SR R 34/2025) súd prvej inštancie uviedol, že vo výzve pred okamžitým zosplatnením obsahujúcej upozornenie na možnosť okamžitého zosplatenia dodávateľ finančnej služby je povinný presne definovať splátku a dátum jej splatnosti, po nezaplatení ktorej má byť žalovaný (resp. dlžník) v omeškaní, a kvôli nezaplateniu ktorej dôjde k okamžitému zosplatneniu dlhu a zároveň je povinný toto zadefinovanie konkrétnej splátky poňať aj do samotného úkonu okamžitého zosplatnenia dlhu. Z oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z 27.04.2024, ako aj z poslednej výzvy na úhradu pohľadávky z 27.03.2024, ktorá jej predchádzala, súd prvej inštancie mal za preukázané, že absentuje konkretizácia splátky, pre ktorú malo dôjsť, resp. došlo k okamžitému zosplatneniu dlhu, preto je vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatný právny úkon. Samozrejme za druhý a podporný dôvod vyhlásenia okamžitého zosplatnenia dlhu za neplatné je podľa súdu prvej inštancie aj citovaný , a to nedostatočné preskúmanie bonity klienta pred poskytnutím úveru. V tomto prípade súd prvej inštancie zhodnotil, že žalovaná túto povinnosť porušila hrubo, čo logicky viedlo nielen k vyhláseniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale aj k nemožnosti vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru.

11. Nakoľko pred začatím tohto konania vo veci samej bolo v konaní tunajšieho súdu nariadené neodkladné opatrenie, súd prvej inštancie podľa uznesenie o neodkladnom opatrení zrušil, keďže žalobe vo veci samej v celom rozsahu vyhovel.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s a podľa zásady úspechu v konaní, preto plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnej žalovanej.

13. V zákonom stanovenej lehote proti I., II. a IV. výroku rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených podľa , a , teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13.1 K porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie vyhotovil rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa kvalitatívne nároky, ktoré naň kladie právna úprava a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a vyšších slovenských súdov. Podľa žalovanej rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, a to vysporiadania sa s jej argumentáciou čo do procesnej neprípustnosti žaloby o určenie, keďže toto nevyplýva z osobitného predpisu. Žalovaná uviedla, že v zmysle ust. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, a teda naa určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti žalobca nemá ani naliehavý právny záujem, takže neprichádzalo do úvahy ani .

13.2 K nesprávnym skutkovým tvrdeniam žalovaná uviedla, že jej nie je zrejmé, na základe akých dôkazov a z akých podkladov súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní vychádzal, keď konštatoval, že zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a tiež údajný rozpor medzi údajom o celkovej čiastke a celkovými nákladmi spotrebiteľa.

13.3 Vo vzťahu k údaju o dobe trvania zmluvy žalovaná poukázala na Zmluvu o poskytnutí úveru na bývanie zo dňa 21.03.2017, ktorá v článku VI ods. 1 uvádza: „Zmluvné strany sa dohodli, že Dlžník splatí Úver najneskôr do 27 rokov a 4 mesiacov od termínu jeho dočerpania. Peňažný záväzok Dlžníka vyplývajúci zo Zmluvy zanikne jeho splatením. Dátum konečnej splatnosti Úveru je 25.01.2045.“ Podľa žalovanej je potrebné na predmetný prípad analogicky použiť závery z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2021, sp. zn. : „V zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.“ Žalovaná rovnako odkázala na Rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej, so záverom, že sankcia bezúročnosti a bezodplatnosti poskytnutého úveru nemôže nastúpiť v prípade, keď „výslovné neuvedenie doby trvania zmluvy“ nespochybní možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku.

13.4 Žalovaná tiež nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorej údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa a údaj o celkovej čiastke úveru predstavuje identický údaj. V tomto smere žalovaná uviedla, že súd nepopiera uvedenie týchto údajov v zmluve, ale spochybňuje ich relevantnosť. Podľa žalovanej analógia použitá súdom prvej inštancie o aplikácii súdneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci, kde súd aplikoval zákon o spotrebiteľských úveroch, je nesprávna a takto nesprávne dospel k skutkovým zisteniam. Podľa žalovanej predmetné údaje sú súčasťou zmluvy, ich identifikácia v zmluve je jednoduchá a pre spotrebiteľa nie sú žiadnym spôsobom zmätočné, ale jasne uvádzajú, koľko bude musieť spotrebiteľ zaplatiť.

13.5 K predpokladom na výpočet RPMN žalovaná uviedla že v zmluve sú všetky vstupné údaje na výpočet RPMN jednak slovným pomenovaním a aj číselnou hodnotou.

13.6 Žalovaná ďalej namietla nesprávne posúdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorej hrubým spôsobom zanedbala povinnosť skúmať bonitu klienta, čím sa stal úver bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalovanej dôkazy, ktoré predložila, jednoznačne preukazujú, že k prevereniu bonity klienta došlo. Žalovaná postupovala v súlade s platnou legislatívou, klienta preverila v príslušných registroch, aplikovala prepočty na posúdenie schopnosti splácania úveru najmä s ohľadom na príjmy a výdavky klienta. Žalovaná podľa § 5 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver resp. s ohľadom na ustanovenie § 3 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2016, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie, ktoré bolo účinné v čase uzatvárania úverovej zmluvy, žiadnym spôsobom nebola povinná skúmať a zohľadňovať mesačný zostatok na účte klienta, ale bola povinná zohľadňovať ukazovatele uvedené v tomto opatrení. Žalovaná v tomto smere citovala úryvok z Konzultačného materiálu NBS z októbra 2025, ktorý sa zaoberá problematikou posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver, kde sa uvádza okrem iného, že požiadavka posudzovať finančnú situáciu domácnosti ako celku s ohľadom na príjmy a výdavky nie je požiadavkou regulácie a pri žiadateľovi sa skúmajú jeho príjmy.

13.7 V poslednom bode odvolania žalovaná namietala, že súd prvej inštancie odôvodnenie neplatnosti predčasného zosplatenia postavil na rozhodovacej praxi najmä v zmysle rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2025 pod číslom 34/2025. V tejto súvislosti žalovaná uviedla názor, že retroaktívna aplikácia sudcovského dotvorenia práva, ktoré predstavuje predmetné rozhodnutie zverejnené v zbierke stanovísk, je v rozpore so zásadou právnej istoty. Žalovaná považuje za nesprávne, aby sa v konaní začatom pred existenciu predmetného rozhodnutia NS SR, aplikovali závery takéhoto rozhodnutia, čo vytvára výraznú právnu neistotu, pretože spory právoplatne skončené pred uverejnením rozhodnutia v zbierke stanovísk boli rozhodované inak, ako spory rozhodované po uverejnení a súdy žiadnym spôsobom na toto nereflektovali najmä z pohľadu dátumu podania žaloby, či dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti.

13.8 Žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade s .

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukazuje na to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti, pričom rozhodnutie je logicky a vecne odôvodnené.

14.1 Žalobca sa k otázke prípustnosti žaloby už vyjadroval pred súdom prvej inštancie, ktorá právna otázka už bola vyriešená na úrovni najvyšších súdnych autorít. Naviac, právoplatným uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -57 zo dňa 28.06.2024 žalobcovi bola uložená povinnosť podať žalobu vo veci samej o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zo Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie reg.č. 502883 zo dňa 21.03.2017 a určenie neplatnosti úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru reg.č. 502883 zo dňa 21.03.2017, preto prípustnosť podanej žaloby je daná nielen ustálenou rozhodovacou praxou, ale aj citovaným uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou

14.2 V otázke transparentnosti zmluvných podmienok žalobca zdôraznil, že podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ musia byť predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) v zmluve uvedené výslovne, zrozumiteľne a stručne. Nepostačuje, ak si ich spotrebiteľ musí sám identifikovať preštudovaním zmluvy. Žalobca zároveň namieta netransparentnosť pri uvádzaní „celkovej čiastky úveru“ v porovnaní s „celkovými nákladmi“, čo je v rozpore s požiadavkou na správnosť a zrozumiteľnosť údajov definovanou Najvyšším súdom SR (uznesenie sp. zn. zo dňa 29.09.2021 a uznesenie sp. zn. zo dňa 28.02.2024 (R17/2024)) . Keďže zákon o úveroch na bývanie umožňuje prísnejšiu úpravu ochrany spotrebiteľa, absencia týchto obligatórnych náležitostí spôsobuje, že sa úver v zmysle zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca podotkol, že spája s namietanými porušeniami zo strany dodávateľa rovnaké následky ako .

14.3 Aj podľa žalobcu veriteľ pri posudzovaní schopnosti splácať úver (bonity) nedodržal svoje povinnosti. Žalobca tvrdí, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, pretože platobnú schopnosť neposúdil kvalitatívne správne. Podľa predložených výpisov z účtu vykazoval žalobca v čase poskytnutia úveru opakovane debety alebo zostatky, ktoré nepokrývali ani výšku mesačnej splátky. Veriteľ má zákonnú povinnosť preveriť reálny pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa, aby zamedzil jeho nadmernému zadlženiu. Formálne alebo ľahkovážne skúmanie bonity, ktoré sa spolieha len na vyhlásenia klienta alebo strohé nahliadnutie do registrov bez ich správneho vyhodnotenia, sa považuje za hrubé porušenie povinnosti s následkom bezúročnosti úveru. Pokiaľ žalovaná cituje úryvok z Konzultačného materiálu NBS z októbra 2025, žalobca zdôraznil, že NBS nie je orgánom aplikácie a výkladu práva, ktorým je výhradne súd.

14.4 Na záver žalobca odmieta argumentáciu žalovanej o neprípustnosti retroaktívnej aplikácie súdnych rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk. Považuje za irelevantné tvrdenie, že by sa nemalo prihliadať na aktuálnu a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít len preto, že spor začal pred ich zverejnením.

14.5 Žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , ). Po prieskume napadnutého rozsudku (, , ) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

16. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces ust. odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaná k uvedenému odvolaciemu dôvodu uvádza, že jeho naplnenie spočíva v nepreskúmateľnosti odôvodnenia nedosahujúceho kvalitu podľa ust. , najmä čo do vyrovnania sa s jej rozhodujúcou argumentáciou. Argumentácia žalovanej však predstavuje nespokojnosť najmä z právnym posúdením veci, čo žalovaná vo svojom odvolaní aj namieta.

17. Žalovaná teda tak ako pred súdom prvej inštancie, aj v odvolaní nesúhlasila s právnym posúdením prípustnosti žaloby.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemá pochybnosti o tom, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o poskytnutí úveru na bývanie reg. č. 502883 zo dňa 21.03.2017 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaná ako banka vystupovala v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom , ako už odvolací súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle a nasl. , preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení , úprava ktorých je v ustanovená v prospech spotrebiteľa.

20. Čo sa týka prípustnosti žaloby, podľa žalobného návrhu aj odvolaciemu súdu je zrejmé, že žalobca sa domáha určenia, že úver zo Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie reg. č. 502883 zo dňa 21.03.2017 je bezúročný a bezpoplatkov, a zároveň sa domáha určenia, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 25.4.2024 je neplatné.

21. Podľa ust. a žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

22. Podľa žalovanej žaloba žalobcu nie je prípustná, keďže to nevyplýva z osobitného predpisu, a na určení bezúročnosti a bezpplatkovosti žalobca nemá ani naliehavý právny záujem, takže neprichádza do úvahy ani .

23. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nesúhlasí s týmto názorom žalovanej. Žaloba žalobu je prípustná podľa ust. . Naliehavý právny záujem na určení, žalobca nemusel preukazovať, keďže vyplýva z osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je o úveroch na bývanie, podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru na bývanie žalobou. Ale tiež prvá veta o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.

24. Odvolací súd tiež poukazuje, že pred konaním v tejto veci súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.6.2024 nariadil neodkladné opatrenie, v ktorom uložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej o určenie bezúročnosti a bezodplatnosti Zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie reg. č. 502883 zo dňa 21.03.2017 a určenie neplatnosti úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru reg. č. 502883 zo dňa 21.3.2017. Čo sa týka určenia neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru odvolací súd dodáva, že v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, žalovaná začala s výkonom záložného páva k nehnuteľnostiam požívajúcich status obydlia žalobcu, keďže na zabezpečenie záväzku bola uzavretá záložná zmluva. Uvedené určenie má tak pre žalobcu význam najmä pre ďalšie nepokračovanie vo výkone záložného práva pre uplatnenú pohľadávku, keďže takto uplatnená pohľadávka v dôsledku neplatného zosplatenia Oznámením o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27.4.2024 nie je splatnou.

25. Ďalej žalovaná v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (absencia obligatórnych údajov v zmluve, bonita spotrebiteľa) a splnenia zákonných podmienok pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Čo sa týka posúdenia vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru za neplatné žalovaná v odvolaní poukázala na nesprávnu retroaktívnu aplikáciu sudcovského dotvorenia práva v podobe rozhodnutia zverejneného v zbierke stanovísk. Žalovaná tiež nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že hrubým spôsobom zanedbala povinnosť skúmať bonitu žalobcu.

26. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

27. V danom prípade poslednou výzvou na úhradu pohľadávky bol žalobca žalovanou vyzvaný na úhradu dlhu, ktorý ku dňu 26.3.2024 predstavoval výšku 3.009,10 eur (istina, úrok, úrok z omeškania, poplatky) s upozornením na vyhlásenie splatnosti celého úveru. Oznámením o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 27.4.2024 žalovaný žalobcovi oznámila, že vyhlásila celý úver dňom 25.4.2024 za splatný, pričom dlh predstavuje sumu 66.659,54 eur (istina, úrok, úrok z omeškania, poplatky). Odvolací súd pripomína, že v zmluve o úvere na bývanie žalovaná sa zaviazala poskytnúť žalobcovi úver vo výške 77.000,- eur s dátumom konečnej splatnosti 25.1.2045, pričom žalobca bol povinný splácať úver formou anuitných splátok vo výške 291,82 eur. Podľa čl. IX bodu 5 zmluvy o poskytnutí úveru na bývanie zmluvné strany sa ďalej dohodli, že ak dlžník (žalobca) poruší svoje povinnosti dohodnuté zmluvou, podmienkami alebo súvisiacimi zmluvnými dokumentmi, môže banka (žalovaná) požadovať okamžité jednorazové zaplatenie istiny úveru a príslušenstva a pristúpiť k výkonu záložného práva.

28. Podľa účinného v čase zosplatenia, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

29. Podľa ust. účinného v čase zosplatnenia ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

30. Ustanovenie umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ustanovenie dopĺňa ďalšie zákonné podmienky umožňujúce právo veriteľa žiadať od dlžníka – spotrebiteľa zaplatenie celej pohľadávky. Právo na jednorazové splatenie pohľadávky má veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky spotrebiteľa. Keďže ustanovenie má predstavovať výhodnejší právny režim oproti všeobecnej norme , je potrebné ustáliť, že právo podľa môže veriteľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť, ale za predpokladu, že omeškanie s uvedenou splátkou, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní viac ako 3 mesiace, trvá. Pred žiadosťou veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky sa ďalej vyžaduje, aby veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa je teda podmienená aj tým, aby veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Lehota na doručenie upozornenia spotrebiteľovi v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie zosplatnenia celej pohľadávky, nemusí bez ďalšieho začať plynúť až po tom, ako je dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace.

31. Môže sa javiť, že úprava zákonodarcu je prísna, avšak tá je určená najmä na ochranu spotrebiteľa, ktorý je vo všeobecnosti považovaný ako slabšia zmluvná strana, a na to, aby veriteľ bol pri uplatňovaní svojich práv obozretný a včasný, ak má v úmysle v dôsledku omeškania spotrebiteľa dosiahnuť zosplatnenie celého dlhu a zároveň takto zosplatnený dlh úspešne vymôcť v súdnom konaní. Ochrana spotrebiteľa v týchto ustanoveniach je upravená aj preto, aby v prípade, ak veriteľ nedodrží stanovené podmienky pre podanie žiadosti o zaplatenie celej pohľadávky, spotrebiteľ nestratil výhodu splátok. V zmysle cieľov smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu.

32. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2025 sp. zn. uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 34/2025: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa ). Nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere (bez ohľadu na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v spotrebiteľov prospech samo osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s jeho poskytnutím poplatky nespôsobuje. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).“

33. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-598/2021 Všeobecná úverová banka z 9. novembra 2023, ktorý v odôvodnení uviedol:

81 Súdny dvor opakovane rozhodol, že na účely určenia, či zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti hypotekárneho úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, je relevantná najmä otázka, či právo predajcu alebo dodávateľa požadovať splatenie celého úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného vzťahu podstatná, či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či toto právo predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C-421/14, EU:C:2017:60, bod 66 a citovanú judikatúru).

82 Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd pri posudzovaní prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky musí najmä preskúmať proporcionalitu práva priznaného veriteľovi požadovať na základe tejto podmienky všetky dlžné sumy, čo znamená, že tento súd zohľadní najmä závažnosť nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, akými sú výška nezaplatených splátok vo vzťahu k celkovej výške úveru a k dĺžke trvania zmluvy.

84 Z toho vyplýva, že súdne preskúmanie proporcionality tejto podmienky sa musí prípadne vykonať na základe dodatočných kritérií. Vzhľadom na účinky, ktoré môže mať klauzula o predčasnej splatnosti vložená do zmluvy o spotrebiteľskom úvere zabezpečenom nehnuteľnosťou slúžiacou ako rodinné obydlie, o akú ide vo veci samej, vnútroštátny súd pri posudzovaní nekalej povahy práva, ktoré táto klauzula priznáva veriteľovi, musí vo svojom preskúmaní prípadnej zmluvnej nerovnováhy spôsobenej uvedenou klauzulou zohľadniť okolnosť, že jej uplatnenie môže prípadne viesť k tomu, že veriteľ bude vymáhať sumy dlžné na základe tejto klauzuly predajom tejto nehnuteľnosti v mimosúdnom konaní.

86 Ak by na základe vyššie uvedených kritérií vnútroštátny súd v rámci svojho posúdenia nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti konštatoval, že v prejednávanej veci právo priznané banke VÚB požadovať predčasné splatenie celého zostatku dlhu vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o úvere, zabezpečeného rodinným obydlím žalobcov vo veci samej, umožňuje tomuto predajcovi alebo dodávateľovi vykonať toto právo bez toho, aby musel zohľadniť závažnosť nesplnenia povinnosti zo strany spotrebiteľov vo vzťahu k poskytnutej sume a dĺžke trvania úveru, toto konštatovanie by tento súd mohlo viesť k tomu, že by musel uznať túto klauzulu za nekalú, keďže s ohľadom na všetky okolnosti, za ktorých bola táto zmluva uzavretá a o ktorých mohol predajca alebo dodávateľ vedieť v čase jej uzavretia, spôsobila značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľov napriek požiadavke dobrej viery.

87 Pokiaľ sa v dôsledku tejto analýzy vyhlási klauzula za nekalú, prináleží tomuto súdu, aby vylúčil jej uplatnenie tak, aby už nevyvolávala záväzné účinky voči spotrebiteľovi, pokiaľ proti tomu tento spotrebiteľ nenamieta (rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 50).

34. Podľa ust. o úveroch na bývanie (ďalej ako „“) ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa , nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru na bývanie. Pri hrubom porušení povinností podľa sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinností podľa sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie.

35. Podľa ust. veriteľ je povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver na bývanie, a to pred uzatvorením zmluvy o úvere na bývanie alebo pred zmenou zmluvy o úvere na bývanie týkajúcou sa výrazného navýšenia celkovej výšky úveru na bývanie.

36. Podaním zo dňa 13.1.2025 žalovaná predložila dokumenty zo schvaľovacieho procesu, z ktorých súd prvej inštancie zistil, že výpisy z účtov žalobcu deklarujú plusový zostatok na účte, ale v zásade v každom z predložených piatich mesiacov tento plusový zostatok ktorý nepostačoval na dohodnutú výšku mesačnej splátky úveru - 291,82 eur. Z výpisov z účtu jasne vyplynulo, že za obdobie od 22.11.2016 do 16.12.2016 žalobca bol po prepočte príjmov a výdavkov v pluse 66,68 libry, za obdobie od 17.12.2016 do 18.01.2017 + 1,26 libry, za obdobie od 19.01.2017 do 20.02.2017 + 240,66 libry, za obdobie od 17.09.2016 do 18.10.2016 + 8,51 libry a za obdobie od 19.10.2016 do 21.11.2016 + 35,13 libry.

37. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, sa aj Súdny dvor EÚ uvedeným zaoberal (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12).

41 V tomto kontexte sa v odôvodnení 26 tejto smernice uvádza, že najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov, ktorí sa takého správania dopustia.

42 Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, čím prispieva k dosiahnutiu cieľa smernice 2008/48, ktorý podľa jej odôvodnení 7 a 9 spočíva v úplnej harmonizácii v niekoľkých kľúčových oblastiach spotrebiteľských úverov, ktorá sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi.

38. Z textu zákona o úveroch na bývanie, vyplýva, že informácie pre rozhodnutie veriteľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.

39. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa chráni nielen samotného spotrebiteľa pred negatívnymi dôsledkami neschopnosti splácať úver, ale sprostredkovane aj spoločnosť ako celok, nakoľko predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom platobnej neschopnosti v podobe pádu spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušených rodinných a sociálnych vzťahov a pod. V neposlednom rade chráni aj veriteľov, lebo odborné posúdenie bonity spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí rovnakému spotrebiteľovi poskytli úvery alebo iné služby už skôr.

40. V tomto smere odvolací súd tiež poukazuje na názory Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. z 12. februára 2025 použiteľné aj na tento prípad:

„32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.

36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.“

41. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením veci tak, ako ho urobil súd prvej inštancie. Ako vyplýva zo záverov vyšších súdnych autorít, povinnosťou veriteľa pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie je len zabezpečiť si podklady na toto posúdenie a nahliadnuť do úverových registrov, ale najmä získané informácie reálne vyhodnotiť. Odvolací súd v tomto smere podotýka, že žalovaná sa v konaní bránila v podstate len tvrdením, že si svoje zákonné povinnosti splnila, a poukázala na dokumentáciu v schvaľovacom procese. Žalovaná netvrdila, ako postupovala pri vyhodnocovaní zadovážených podkladov, a taktiež neuviedla, ako postupovala pri výpočte ukazovateľa schopnosti splácať podľa metodiky uvedenej v opatrení NBS č. 10/2017, na ktoré vo svojom odvolaní poukázala. Ustanovenie § 5 tohto opatrenia, s ohľadom na ktoré žalovaná postupovala, totiž upravuje, čo sa považuje za externé a interné zdroje informácií o príjme spotrebiteľa. Ak teda žalovaná postupovala len zadovážením informácií o príjme spotrebiteľa, nezisťovaním výdavkov spotrebiteľa porušila svoju povinnosť podľa , pretože veriteľ pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie berie do úvahy aj výdavky spotrebiteľa ( ).

42. Podľa čl. 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

43. Podľa slovenskej právnej úpravy je sankciou v prípade hrubého porušenia povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver na bývanie nie len nemožnosť žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru na bývanie, ale aj konštatovanie, že úver na bývanie sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade aj podľa odvolacieho súdu žalovaná ako veriteľ hrubo porušila svoju povinnosť skúmať bonitu žalobcu tým, že zadovážené podklady reálne nevyhodnotila, a tiež tým, že nevzala do úvahy ani výdavky žalobcu, keďže v odvolaní sama uviedla, že schopnosť splácať úver posudzovala s ohľadom na § 5 opatrenia NBS č. 10/2017 upravujúceho zdroje o príjmoch spotrebiteľa. Rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že úver na bývanie zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov a že vyhlásenie o predčasnej splatnosti tohto úveru je neplatné, sú preto správne, keďže sú zákonnou sankciou za porušenie povinnosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver na bývanie podľa .

44. K námietke žalovanej o nemožnosti aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené pod č. R 34/2025 odvolací súd uvádza, že rozhodnutie o tom, že vyhlásenie o predčasnej splatnosti úveru na bývanie je neplatné, nevychádza len z absencie požiadavky uviesť splátku, pre ktorú sa úver na bývanie zosplatňuje. Ako odvolací súd uviedol vyššie, posúdenie vyhlásenia o predčasnej splatnosti za neplatné vychádza najmä z uplatnenia sankcie za porušenie povinnosti veriteľa podľa v spojení s , Zároveň sa odvolaciemu súdu, vzhľadom na závery prijaté Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku C-598/21, obdobne ako v uvedenom prípade, javí dojednaná klauzula o možnosti žalovanej žiadať predčasné splatenie úveru – s ohľadom na princíp proporcionality – ako neprijateľná zmluvná podmienka s následkom jej neplatnosti.

45. V poslednom rade odvolací súd cituje z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. zverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018 pod č. 71/2018: „Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Napokon vzhľadom na je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.“

46. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. , , , , ) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30.07.2025)

47. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že zmena právneho názoru ohľadne problematiky, ktorú súd už v minulosti riešil a posúdil odlišne, nepredstavuje podľa názoru odvolacieho súdu porušenie princípu právnej istoty a princípu materiálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. z 24. 09. 2024 uviedol, že nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne), súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19. marca 2018, bod 18).

48. Žalovaná tak vo svojom odvolaní neuviedla žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohla žalovaná náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jej právo na spravodlivý súdny proces, nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jej predstavám a očakávaniam, a preto žalovanou uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

49. Je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie, podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná. Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca i žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.

50. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa potvrdil. Keďže odvolací súd zhodnotil, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie je správny, je správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, kedy súd prvej inštancie vychádzal z úspechu strán sporu, pričom žalobcovi ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania priznal v rozsahu 100%.

K trovám odvolacieho konania

51. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

52. Podľa a súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

53. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

54. V tomto prípade, keďže bol žalobca v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( )

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n).

Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Podľa , dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa , dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa , dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - a )) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. a podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.