Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-19-2026.pdf
PDF · 87.87 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/19/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Matúša Tarcalu, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.10.2026, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 05.12.2025, sp. zn. KK-2T/46/2023, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. poriadku zamieta odvolanie obžalovaného A. B..
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom zo dňa 05.12.2025, sp. zn. KK-2T/46/2023, uznal obžalovaného vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že od mesiaca júl 2019 do mesiaca máj 2025 vo vzťahu k synovi C. B., nar. XX.XX.XXXX, a do mesiaca august 2022 vo vzťahu k dcére D. B., nar. XX.XX.XXXX, kde v mesiaci júl 2019 od neho súdny exekútor vymohol sumu 77,65 Eur, v Kežmarku a inde si napriek svojim možnostiam a schopnostiam úmyselne riadne neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom C. B., nar. XX.XX.XXXX a D. B., nar. XX.XX.XXXX, hoci mu táto povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o rodine a zároveň rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6P/78/2015 zo dňa 29.03.2017, právoplatným dňa 28.04.2017, bol zaviazaný prispievať na výživu syna C. B. sumou 100,- Eur mesačne a na výživu dcéry D. B. sumou 80,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred do rúk matky detí E. B., čím mu takto za uvedené obdobie vznikol dlh na výživnom voči oprávnenej E. B. vo výške 10.062,35 Eur.
Obžalovanému za to súd uložil podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024 trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný. V dôvodoch odvolania uviedol, že je ochotný svoj dlh zaplatiť a že je zamestnaný ako vodič VZV v C. B. . Na svoju obranu uviedol, že nie je pravda, čo uvádzala exmanželka, že sa neozýval. Uviedol, že bol v kontakte aj s ňou a aj s deťmi, čoho dôkazom je to, že mu sama povedala, že jej otec už nežije a kde deti chodia do školy. K najstaršej dcére F. uviedol, že ju niekoľkokrát aj navštívil pred školou a že ona s ním najviac udržiavala kontakt. Konštatoval, že odvolanie píše preto, lebo exmanželka klame a že sa na hlavné pojednávanie nemohol dostaviť, lebo bol po operácii a aj kvôli finančným problémom. Exmanželka mu podľa neho chce uškodiť svojim klamstvom a uviedol, že jej aj dával peniaze na ruku, no bez podpisu a potvrdenia a že ich aj z Čiech posielal, no prišiel o potvrdenie. Preto žiadal o opätovné prejednanie jeho spisu.
Prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu obžalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie je správne a zákonné. Za správny a zákonný hodnotí aj uložený trest. Preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že zo spáchania skutku je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďami svedkov E. B., C. B. a D. B., ako aj svojou vlastnou výpoveďou, rodnými listami C. B. a D. B., rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 6P/78/2015, zo dňa 29.03.2017 a výsledkami právnej pomoci na základe realizácie európskych vyšetrovacích príkazov. Obžalovaný vypovedal, že si je vedomý svojej vyživovacej povinnosti a že si ju od júla 2019 neplnil, pričom inú vyživovaciu povinnosť nemá. Uviedol, že má dobré zamestnanie a vyjadril prísľub, že výživné chce uhrádzať, no nevedel, kde má peniaze posielať. Prvostupňový súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že obžalovaný bol v stíhanom období mimoriadne pracovne aktívny, poberal mzdu a aj nemocenské dávky, no svoju vyživovaciu povinnosť, o ktorej mal vedomosť, vedome ignoroval a úmyselne si ju neplnil. K obrane obžalovaného, spočívajúcej v tvrdení, že nevedel, kde má výživné platiť, prvostupňový súd konštatoval, že to je v rozpore s výpoveďou svedkyne E. B., podľa ktorej ho táto opakovane vyzývala na platenie výživného, no ten to len sľuboval a neuhradil nič. Navyše oprávnení na výživné mali v priebehu konania identické bydlisko ako v čase rozhodovania Okresného súdu Kežmarok, vo veci vedenej pod sp. zn. 6P/78/2015, dňa 29.03.2017 a aj prvostupňový súd mu dňa 06.12.2023 doručil poučenie o účinnej ľútosti spolu s číslom účtu poškodeného C. B. a vyčíslením výživného, no obžalovaný výživné ani z časti neuhradil. Preto prvostupňový súd uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby s úpravou skutku v súlade so zistením, že vyživovacia povinnosť voči C. B. zanikla v máji 2025, keď ukončil štúdium a voči D. B. dňa 05.09.2022, kedy sa zamestnala. Súd zohľadnil pri úprave skutku aj to, že súdnym exekútorom bola v júli 2019 vymožená na výživnom suma 77,65 eur. Výrok o treste prvostupňový súd odôvodnil tým, že u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ale len priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že už bol za trestný čin odsúdený. Keďže obžalovaný sa začal dopúšťať predmetného úmyselného trestného činu prakticky vzápätí po právoplatnom odsúdení za rovnaký trestný čin (rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 7T/31/2018, zo dňa 10.07.2019), jediným druhom trestu spôsobilým naplniť účel trestu, je trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom. Za dostatočnú výmeru tohto trestu považoval prvostupňový súd výmeru 12 (dvanásť) mesiacov, čo je na dolnej hranici trestnej sadzby a vzhľadom na to, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, zaradil ho na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné na dostatočné zistenie skutkového stavu a tieto aj náležitým spôsobom vyhodnotil a to jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne určité, podrobné, logickým spôsobom odpovedá na všetky relevantné otázky a vysporiadava sa aj s obhajobou obžalovaného. Preto na neho krajský súd v celom rozsahu odkazuje a len s ohľadom na odvolacie námietky obžalovaného uvádza nasledovné:
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2025 Z.z. o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 207 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 závažnejším spôsobom konania.
Podľa § 138 písm. b/ Tr. zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu po dlhší čas.
O tom, že obžalovaný mal vyživovaciu povinnosť voči D. B. a C. B. ako voči svojim deťom, svedčia rodné listy uvedených detí, ako aj rozsudok Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 6P/78/2015, zo dňa
29.03.2017, právoplatný 28.04.2017, ktorým bola táto vyživovacia povinnosť stanovená na sumu 100,- Eur mesačne na výživu syna C. B. a sumou 80,- Eur mesačne na výživu dcéry D. B.. Túto povinnosť obžalovaný ani nenamietal a uviedol, že si jej bol vedomý.
Pokiaľ obžalovaný v priebehu konania (vypočutý bol v prípravnom konaní) vypovedal, že spočiatku nemal dostatočný príjem na platenie výživného, tak ako správne konštatoval prvostupňový súd, obžalovaný bol do 31.07.2019 zamestnaný na Slovensku (v spoločnosti G., F. F. H. I. C.), avšak tento pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa potom, čo obžalovaný neospravedlnene vymeškával pracovné zmeny, no aj napriek písomnému upozorneniu nedošlo k náprave. Pracovný pomer teda zanikol výlučne jeho zavinením. Následne obžalovaný odišiel do Českej republiky, pričom sám vypovedal, že exmanželke uviedol, že tam ide za prácou, aby mal z čoho platiť výživné. Pokiaľ obžalovaný vypovedal, že spočiatku po odchode do Českej republiky dosahoval nižší príjem, ako dosahuje teraz, tak prvostupňový súd správne konštatoval, že ním deklarované výdavky (najmä na mobilný telefón, TV, rozhlas, cigarety) nemohli mať prednosť pred vyživovacou povinnosťou v zmysle § 62 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, podľa ktorého výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Je potrebné uviesť, že obžalovaný v priebehu celého stíhaného obdobia (do júla 2019) až doteraz dobrovoľne neuhradil ani len minimálnu časť výživného.
K opakovane proklamovanej vôli obžalovaného uhradiť dlžné výživné (tak vo výpovedi v pozícii obvineného ako aj v odvolaní), krajský súd uvádza, že obžalovaný mal dostatočný priestor na to, aby svoje tvrdenia naplnil. Okrem toho, že neuhrádzal výživné niekoľko rokov v lehote jeho splatnosti (do 15. dňa v mesiaci vopred), neurobil tak ani po lehote jeho splatnosti a ani do dnešného dňa. Ak obžalovaný tvrdil, že výživné uhrádzať chce (a aj má z čoho), no nevie kde, tak ako správne konštatoval prvostupňový súd, toto tvrdenie je v rozpore s výpoveďou oprávnenej E. B., ale aj skutočnosťou, že obžalovanému bolo dňa 06.12.2023 doručené poučenie súdu o účinnej ľútosti spolu s číslom účtu poškodeného C. B. a vyčíslením výživného (v spise na č.l. 406), čo obžalovaný vlastnoručne podpísal (doručenka v spise na č.l. 402). Obžalovaný teda číslom účtu, na ktorý mohol a mal výživné uhradiť, disponuje minimálne takmer tri roky. Nakoniec aj krajský súd v rámci prípravy verejného zasadnutia, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaní obžalovaného, opätovne obžalovanému doručil oznámenie o tomto čísle účtu aj s výzvou, aby obžalovaný oznámil, či z jeho strany došlo k úhrade dlžného výživného a ak áno, tak v akom rozsahu a kedy. Na túto výzvu ale obžalovaný nereagoval. Preto aj krajský súd hodnotí vyjadrenia obžalovaného o tom, že dlžné výživné uhradiť chce, len za účelové.
K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že mal k rukám E. B. platiť nejakú časť výživného, a to či už osobne alebo zasielaním, no nemá o tom doklad, krajský súd uvádza, že to je v rozpore s výpoveďou E. B., ktorá poprela, že by mal výživné v akomkoľvek rozsahu platiť. Ide len o ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného, ktorému aj s ohľadom na vyššie uvedené evidentné zavádzanie obžalovaného ohľadom vôle platiť výživné, krajský súd neuveril. K tvrdeniu obžalovaného, že v minulosti mal byť v kontakte s najstaršou dcérou F., krajský súd uvádza, že predmetom tohto konania je vyživovacia povinnosť obžalovaného voči synovi C. a dcére D. a nie k dcére F.. Tvrdenie ohľadom toho, či bol alebo nebol obžalovaný s oprávnenou E. B. v akomkoľvek kontakte v minulosti (konštatovanie obžalovaného o tom, že má mať od nej vedieť o smrti jej otca a aj to, kde deti chodili do školy) nemá relevanciu vo vzťahu k výživnému.
Prvostupňový súd preto rozhodol správne, keď konštatoval, že obžalovaný si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a to v rozsahu väčšom ako dva mesiace v období dvoch rokov, čím naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona. Vzhľadom na to, že takéhoto konania sa obžalovaný dopustil po dlhší čas, a teda závažnejším spôsobom konania (§ 138 písm. b/ Tr. zákona), keďže skutok páchal vo vzťahu k synovi C. B. od júla 2019 do mája 2025 a vo vzťahu k dcére D. B. od júla 2019 do augusta 2022, naplnil znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona.
Prvostupňový súd rovnako správne upravil skutkovú vetu s ohľadom na zánik vyživovacích povinností vo vzťahu k synovi C. B. od mája 2025 a vo vzťahu k dcére D. B. od augusta 2022, keďže od tohto obdobia sú deti schopné sa samé živiť. Správne ustálil aj výšku dlžného výživného, keďže vyživovacia povinnosť obžalovaného vo vzťahu k C. B. predstavuje za obdobie od júla 2019 do mája 2025 sumu 7.100,- Eur
(71 mesiacov x 100,- Eur) a vo vzťahu k D. B. za obdobie od júla 2019 do augusta 2022 sumu 3.040,- Eur (38 mesiacov x 80,- Eur). Od tejto sumy (10.140,- Eur) je potrebné odpočítať sumu 77,65 Eur, ktorá bola vymožená súdnym exekútorom v júli 2019. Dlh na výživnom teda predstavuje sumu 10.062,35 Eur.
Aj vo vzťahu k výroku o treste prvostupňový súd rozhodol správne. U obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, a zistil jednu priťažujúcu okolnosť, že obžalovaný už bol pred spáchaním trestného činu právoplatne odsúdený (§ 37 písm. m/ Tr. zákona). Neprihliadajúc na 8 právoplatných odsúdení, vo vzťahu ku ktorým sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, je potrebné prihliadnuť na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 0T/49/2017, zo dňa 19.09.2017, ktoré takéhoto charakteru nie je. Správne prvostupňový súd uložil obžalovanému aj trest odňatia slobody vzhľadom na predchádzajúcu kriminálnu minulosť obžalovaného a najmä na to, že predmetného trestného činu sa začal dopúšťať prakticky bezprostredne po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 7T/31/2019, zo dňa 10.07.2019, právoplatnom 10.07.2019, ktorým bol odsúdený za rovnakú trestnú činnosť – prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona. Jedná sa teda o bezprostrednú individuálnu recidívu toho istého konania, čo svedčí o tom, že predošlé odsúdenie nemalo na obžalovaného ani len krátkodobý výchovný vplyv.
Obžalovanému bol ukladaný trest podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona pri trestnej sadzbe jeden rok až päť rokov odňatia slobody, a preto prvostupňovým súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov, ako trest na dolnej hranici trestnej sadzby, sa s ohľadom na prevahu priťažujúcich okolností, úmyselné zavinenie, postoj obžalovaného k plneniu si svojich povinností, bezprostrednú recidívu a dlhodobosť páchania trestnej činnosti na dvoch osobách súčasne, javí ako trest mierny. Avšak vzhľadom na to, že odvolanie proti rozsudku podal len obžalovaný a nie aj prokurátor v neprospech obžalovaného, krajský súd nemohol rozhodnúť v neprospech obžalovaného a uložiť mu trest prísnejší (§ 322 ods. 3 Tr. poriadku).
Vzhľadom na to, že obžalovaný sa začal dopúšťať rovnakej trestnej činnosti bezprostredne po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 7T/31/2019, zo dňa 10.07.2019, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu so skúšobnou dobou v trvaní 36 (tridsaťšesť) mesiacov, a teda počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, krajský súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že obžalovanému nie je možné uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, prípadne s podmienečným odkladom jeho výkonu s probačným dohľadom, ale je potrebné mu uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že obžalovaný sa v uvedenej skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že k osvedčeniu došlo podľa § 50 ods. 6 Tr. zákona, a teda po 2 rokoch od uplynutia skúšobnej doby, počas ktorých súd nerozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe. Takéto osvedčenie sa má za následok, že aj s ohľadom na spáchanie ďalšieho trestného činu počas plynutia skúšobnej doby už nebude možné vo veci vedenej Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 7T/31/2019 rozhodnúť o neosvedčení sa obžalovaného (ako odsúdeného) a vykonaní uloženého trestu odňatia slobody. Nemá ale vplyv na skutočnosť, že skutok, ktorý je predmetom tohto konania, bol počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia páchaný.
Správne rozhodol prvostupňový súd, keď na výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním predmetného trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody uloženého mu za úmyselný trestný čin. Obžalovaný naposledy vykonal trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia dňa 25.12.2018 za úmyselný prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona (rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 0T/49/2017, zo dňa 19.09.2017).
Na základe konštatovaného považuje krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné, preto odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a postupom podľa § 319 Tr. poriadku ho zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.