Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-258-2019.pdf
PDF · 134.28 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/258/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: EDELMA, s.r.o., so sídlom Spojová č. 25, Banská Bystrica IČO: 45 317 305, zastúpeného spoločnosťou Ulianko & partners, s.r.o., AK so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen IČO: 36 856 517, proti žalovanému: Ministerka zdravotníctva SR, Limbová č. 2, 837 52 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S14670-2019-ONAPP zo dňa 04.11.2019 a Ministerstva zdravotníctva SR č. S13088-2019-KO-8 zo dňa 07.10.2019, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie ministerky zdravotníctva Slovenskej republiky č. S14670-2019- ONAPP zo dňa 04.11.2019 a rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. S13088-2019-KO-8 zo dňa 07.10.2019 zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. administratívne rozhodnutie
1.Ministerka rozhodnutím č. S14670-2019-ONAPP zo dňa 04.11.2019 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietla rozklad účastníka konania (žalobcu) a potvrdila rozhodnutie ministerstva č. S13088-2019-KO-7 zo dňa 07.10.2019, ktorým podľa §18 ods. 2 v spojení s § 11 ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií (ZSI) bola odmietnutá žiadosť účastníka konania o sprístupnenie informácií zo dňa 13.09. 2019 v bode č. 2 žiadosti: „právnej analýzy uvedenej v bode 5. Typ nezrovnalosti, bod 5.3 odsek druhý .“
2. Rozhodnutie bolo odôvodnené predovšetkým tým, že ako vyplýva zo spisového materiálu - predmetná žiadosť účastníka konania zo dňa 13.09. 2019 spĺňala všetky náležitosti stanovené v § 14 ods. 2 ZSI. Ministerstvo listom č. SI 3088-2019-KO-5 zo dňa 25.09. 2019 oznámilo predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti v súlade s § 17 ods. 2 ZSI. Listom č. S13088-2019-KO-6 zo dňa 07.10.2019, ktorý bol účastníkovi konania doručený do elektronickej schránky v ten istý deň, ministerstvo sprístupnilo požadované informácie v bode č. 1 žiadosti zo dňa 13. 9. 2019. V bode č. 2 žiadosti ministerstvo vydalo dňa 07.10. 2019 napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo účastníkovi konania doručené do elektronickej schránky v ten istý deň. Ministerstvo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedlo, že informácie požadované v druhom bode žiadosti povinná osoba nesprístupňuje na základe §11 ods. 1 písm. c) ZSI: „ Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas“.
Požadované informácie sú predmetom duševného vlastníctva ich autora a tento na ich sprístupnenie neudelil súhlas.
3. Listom č- S13088-2019-KO-6 zo dňa 07.10.2019 povinná osoba sprístupnila účastníkovi konania požadované informácie v bode č. 1 žiadosti. Listom č. SI3088-2019-KO-4 zo dňa 24.09.2019 povinná osoba zaslala oprávnenej osobe výzvu na vyjadrenie súhlasu so sprístupnením požadovaných informácií v bode č. 2 žiadosti (právna analýza). Listom zo dňa 01.10. 2019, ktorý bol ministerstvu zaslaný e-mailom v ten istý deň, oprávnená osoba vyjadrila nesúhlas so sprístupnením požadovaných informácií v bode č. 2 žiadosti. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZSI „povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas. “ Požadované informácie v bode č. 2 žiadosti (právna analýza) sú predmetom duševného vlastníctva oprávnenej osoby (predmetom tvorivej duševnej činnosti) a jej sprístupnením by bola porušená ochrana duševného vlastníctva oprávnenej osoby ustanovená osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov. Navyše oprávnená osoba neudelila súhlas so sprístupnením požadovaných informácií v bode č. 2 žiadosti.
II. Žaloba a námietky
4. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 18.09.2009 MZ SR ako riadiaci orgán pre operačný program „Zdravotníctvo" vyhlásil výzvu (s kódom OPZ 2009/2.1/02) na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok „Zabezpečenie rekonštrukcie a modernizácie zdravotníckej infraštruktúry ambulantnej zdravotnej starostlivosti s prednostným zameraním na prevenciu a podporu zdravia u ochorení skupiny 5, ako aj na zabezpečenie adekvátneho prístrojového vybavenia“ Žalobca splnil všetky podmienky stanovené vo Výzve, čo po dôslednej zákonom stanovenej a povinne vykonanej kontrole potvrdilo aj MZ SR. Keďže žalobca bol so svojim projektom (špecifikovaným v ods. nižšie) úspešný, jeho žiadosti o NFP MZ SR v plnom rozsahu a bez akýchkoľvek výhrad vyhovelo. Následne teda (na základe úspešnej žiadosti o NFP), dňa 22.06.2010 ako prijímateľ - uzatvoril s MZ SR ako poskytovateľom (zo strany MZ SR navrhnutú a ním vopred pripravenú) Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 35/2009/OPZ-Z2812012001601, ktorej predmetom bola úprava zmluvných podmienok, práv a povinností medzi žalobcom a MZ SR pri poskytnutí NFP na realizáciu aktivít projektu žalobcu, ktorý bol predmetom žalovaným schválenej, žalobcovej žiadosti o NFP, a to „Modernizácia zariadenia ambulantnej starostlivosti na Spojovej ulici v Banskej Bystrici“, s kódom ITMS: 28120120016. Realizácia Projektu (finančné ukončenie Projektu podľa definície pojmov zVZP str. 5), ako aj čerpanie NFP boli zo strany žalobcu riadne ukončené v termíne stanovenom v Zmluve (do 31.08.2012).
5. Po veľmi dlhej dobe (po takmer 9-tich rokoch), navyše úplne nečakane, t.j. rok pred skončením platnosti Zmluvy (31.08.2020), dňa 17.05.2019 bol žalobcovi doručený list MZ SR zo dňa 25.03.2019, č. S00961-2019-OIP-9, ktorým mu MZ SR oznámilo, že v zmysle čl. 9 bodu 2.4 písm. k) VZP, už dňom doručenia Listu odstúpilo od Zmluvy, nakoľko žalobca nie je podľa názoru MZ SR oprávneným prijímateľom NFP. Zároveň MZ SR poučilo v Liste žalobcu, že z dôvodu odstúpenia od Zmluvy v zmysle čl. 9 ods. 2.10 ako aj čl. 10 ods. 2 VZP, nezaniká právo MZ SR požadovať vrátenie poskytnutej čiastky NFP, nakoľko zo strany žalobcu nastalo čerpanie schváleného a zazmluvneného NFP v celkovej výške 2.404.751,84 €. Z kontroly vykonanej MZ SR dňa 24.01.2018 nevyplynuli žiadne nedostatky, či porušenia Zmluvy a VZP a žiadnych predpisov práva ES/EÚ. Žalobca podal k Listu svoje vyjadrenie zo dňa 31.05.2019, ozn. ako „Odpoveď na odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí NFP", v ktorom vyjadril svoj absolútny nesúhlas tak s názorom MZ SR na výklad pojmu „neoprávnený žiadateľ" ako aj s nedôvodným a prekvapivým postupom MZ SR. Navyše MZ SR bolo žalobcom v tejto odpovedi vyzvané na zmierlivé vyriešenie celej veci v snahe predchádzať škodám. Avšak MZ SR svojim listom zo dňa 15.08.2019 (doručeným dňa 22.8.2019) označenom ako: „Zaslanie Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov v nadväznosti na identifikované zistenie Certifikačného orgánu", na žalobcovu výzvu k mimosúdnym rokovaniam nijako nereagovalo a žalobcovi okrem opätovného zopakovania skutočností z Listu, zaslalo Formulár hlásenia - Správu o zistenej nezrovnalosti č. N21900279/S02, z ktorej vyplynulo, že podklad pre odstúpenie od Zmluvy mal MZ SR vyplývať zo zdroja
- Listu certifikačného orgánu - Ministerstva Financií SR č. MF/009147/2016-523 z. č.: 057964/2016, ktorý je od 12.12.2016 prvým zdrojom tejto informácie, pričom v tejto otázke mala byť dopredu spracovaná
aj právna analýza, z ktorej MZ SR vychádzalo, a ktorú MZ SR uvádza v závere bodu 5.3 predmetnej Správy o zistenej nezrovnalosti.
6. V správnom konaní so sp. zn. S13088-2019-KO-7 a najmä v konaní o rozklade pod sp. zn. S14670-2019-ONAPP vedeného žalovaným, došlo k vadám, spočívajúcim tak v procesnom postupe žalovaného (ako správneho orgánu), ako aj v jeho nesprávnom, formálnom a povrchnom hmotnoprávnom posúdení predmetnej veci, ktoré sa následne premietlo do druhostupňového rozhodnutia, nakoľko tomuto rozhodnutiu predchádzalo nedostatočné zistenie skutkového stavu. Rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a navyše došlo k podstatnému porušeniu predpisov o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Je všeobecne známe, že právne posúdenie je činnosť správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Žalobca tvrdil, že žalovaný nesprávne aplikoval právny predpis, keďže nepoužil správny právny predpis, resp. síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval a navyše zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Vyššie uvedené žalobca videl najmä (nie však výlučne) v tom, že žalovaný subsumoval predmetnú „právnu analýzu" vyžiadanú zo strany žalobcu pod oblasť, ktorej právo duševného vlastníctva poskytuje ochranu v súvislosti s ust. § 11 ods. 1 písm. c) ZSI, pričom svoje rozhodnutie vôbec náležíte neodôvodnil. K preskúmaniu možnosti uplatnenia výnimky podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) ZSI sa môže pristúpiť len výlučne v prípade, kedy osoba oprávnená podľa osobitných predpisov (v tomto prípade pravdepodobne na úseku ochrany duševného vlastníctva) na výzvu povinnej osoby (MZ SR) na sprístupnenie informácie neudelí s takým sprístupnením svoj súhlas. V tomto prípade však z nahliadnutia do správneho spisu zo dňa 11.12.2019 bolo žalobcom zistené, že MZ SR oprávnenú osobu vyzvalo na sprístupnenie predmetnej informácie výzvou zo dňa 24.09.2019, pod sp. zn. S13088-2019-KO-4, a táto neudelila svoj súhlas so zverejnením, ale odpoveď tejto oprávnenej osoby, ktorá bola tvorcom predmetnej právnej analýzy - advokátskej kancelárie GRIŠČIK & PARTNERS s.r.o., zo dňa 01.10.2019 tiež jasne stanovila, že: „Vyššie udelený nesúhlas nemá vplyv na povinnosť MZ SR toto stanovisko poskytnúť tretej osobe aj bez súhlasu advokátskej kancelárie GRIŠČIK & PARTNERS s.r.o., ak mu takáto povinnosť vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov." Vzhľadom na uvedené, mal žalobca za to, že žalovaný ako i MZ SR, boli povinní pristúpiť k podrobnému preskúmaniu predmetnej právnej analýzy/stanoviska, a to či sa na právnu analýzu vôbec vzťahuje ochrana duševného vlastníctva ustanovená osobitným predpisom a ak áno či vtákom rozsahu, ktorý by umožňoval povinnej osobe využiť spomínanú výnimku podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) ZSI.
7. Uvedené vyplýva tak z účelu ZSI ako i publikovaných komentárov k nemu, a navyše aj zo súdnej praxe, a to, že povinná osoba musí pred vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o sprístupnenie informácií skúmať, či je určite dielo, ktoré sa požaduje sprístupniť, aj autorským dielom podľa ust. § 3 zákona č. 185/2015 Z.z. autorského zákona v platnom znení. Z rozhodnutí ako aj z obsahu celého správneho spisu, však možno vyvodiť len ten záver, že žalovaný jednoznačne vôbec neposudzoval predmetnú právnu analýzu podľa Autorského zákona a len svojvoľne čisto formálne a arbitrárne túto analýzu bezdôvodne označil za autorské dielo požívajúce ochranu podľa tohto osobitného zákona a ZSI, pričom v odôvodnení rozhodnutí vôbec ani len okrajovo žalovaný neodôvodnil, z akých dôvodov by sa malo vôbec jednať o autorské dielo, ani to akými správnymi úvahami sa riadil správny orgán pri vydávaní napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa dokonca ani len nezaoberal preskúmaním predchádzajúceho postupu MZ SR, či dodržalo zákonný postup a predmetnú právnu analýzu riadne preskúmalo. Zo správneho spisu v danej veci dokonca vyplýva, že analýza nikdy nebola ani súčasťou tohto spisu, či už v utajenej časti alebo inak, čo len nasvedčuje tomu, že žalovaný ani len nemohol objektívne pristúpiť k danému posúdeniu. Z ustálenej súdnej praxe SR vyplýva, že ako taká „právna analýza/stanovisko" v zásade nemôže byť predmetom ochrany práva duševného vlastníctva v rozsahu potrebnom na uplatnenie výnimky podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) Zákona, nakoľko vôbec nejde o tvorivú duševnú činnosť, ktorá by spĺňala charakteristické znaky autorského diela a zároveň podliehala ochrane Autorského zákona (napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín, spis. zn. 13S/94/2013 a mnohé iné).
8. Súdy SR pri posudzovaní „právnych analýz" ako objektov ochrany duševného vlastníctva uplatňujú všeobecne nasledovný ustálený právny názor: "Ak od odlišných osôb môže pochádzať zhodný výsledok duševnej činnosti, nejde o autorské dielo, ale ide o produkt netvorivej duševnej činnosti. Autorské dielo by malo byť jedinečné a skutočnosť že je niekto pôvodcom určitého dokumentu automaticky neznamená,
že ide o tvorivú činnosť.“ Veď hoci aj logicky, keby pri vypracovávaní právnych analýz zo strany advokátskych kancelárií a právne vzdelaných ľudí, by také analýzy a stanoviská boli vždy autorskými dielami, t.j, by boli vždy unikátnymi a neopakovateľnými výsledkami tvorivej duševnej činnosti, tak by takéto analýzy a stanoviská boli úplne nepoužiteľné a nezmyselné z právneho pohľadu ich aplikácie v praxi!. Predmetná právna analýza sa v danom prípade vyhotovila a objednala ústredným orgánom štátnej správy (MZ SR) a je len výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov v konkrétnom prípade, a teda nemôže byť autorským dielom. Žalovaný nikdy nepreskúmaval či predmetná právna analýza je alebo nie je autorským dielom. Ak však žalovaný napriek vyššie uvedenému nejakým žalobcovi neznámym spôsobom predsa len skúmal, či ide alebo nejde o „autorské dielo", ktoré požíva autorskú právnu ochranu a dospel k záveru uvedenému v oboch rozhodnutiach. S tým mala byť nerozlučne spojená aj jeho zákonná povinnosť, svoje posudzovanie riadne a náležité odôvodniť tak, aby mohlo byť určité, zrozumiteľné a hlavne preskúmateľné. Napadnuté rozhodnutia sú však v tomto smere bez akéhokoľvek odôvodnenia, absolútne nepreskúmateľné a čisto formálne, a teda nezákonné.
9. Žalobca poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyžaduje, aby každé rozhodnutie bolo riadne odôvodnené. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou, že výkon verejnej moci nie je arbitrárny. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre prísl. rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď rozhodujúceho orgánu práve na tento argument. Tu žalobca videl nedostatok objektívneho odôvodnenia práve v úvahách a postupoch, ktoré viedli žalovaného k ničím nepodloženému a podľa žalobcu nesprávnemu záveru, že predmetná právna analýza požíva ochranu podľa osobitných predpisov (na úseku ochrany duševného vlastníctva a Autorského zákona). Na základe Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, je judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva záväzným prameňom práva pre orgány verejnej moci a pri svojom rozhodovaní z nej vychádza aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Povinnosťou správneho orgánu je o. i. aj riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, pretože ide o právo účastníka správneho konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia správneho orgánu, ktoré sa vyporiada aj so špecifickými námietkami a otázkami. Porušením uvedeného práva účastníka správneho konania na jednej strane a povinnosti správneho orgánu na druhej strane sa účastníkovi správneho konania, okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom odníma aj možnosť náležíte skutkovo aj právne argumentovať proti danému rozhodnutiu správneho orgánu v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov. Absencia riadneho odôvodnenia ohľadom rozhodujúcej skutočnosti dokonca sťažuje riadne preskúmanie napadnutých rozhodnutí súdom v rámci tohto súdneho konania.
10. Žalobca záverom dodal, že každé rozhodnutie správneho orgánu v správnom konaní musí vychádzať z takého výkladu príslušnej právnej normy, ktorý zodpovedá obsahu takejto právnej normy. V opačnom prípade treba považovať odôvodnenie rozhodnutia za arbitrárne a takýto výklad za postup, ktorý by bol v rozpore nielen s či. 152 ods. 4 Ústavy SR, ale aj s či. 1 ods. 1 Ústavy SR a teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči ním bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Nezávislosť správneho orgánu pri rozhodovaní nie je absolútna, ale je atribútom princípu právneho štátu, ktorý predpokladá, že správny orgán bude konať len tak, ako mu to ukladá zákon, a že individuálne rozhodnutie bude judikovať stav zodpovedajúci aplikovanej právnej norme. Len také rozhodnutie je výsledkom nezávislého a nestranného rozhodovania, ktoré plne vychádza a je založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia. Akákoľvek odchýlka od uvedeného môže mať podľa žiadateľa za následok, že rozhodnutím, ktoré nezodpovedá aplikovanej právnej norme, t.j. keď rozhodnutie vychádza z takého výkladu právnej normy aplikovanej na daný prípad, ktorý nezodpovedá jej obsahu, budú negatívne dotknuté základné práva a slobody podľa Ústavy SR. Len absolútny súlad skutkového stavu s právnou normou je výrazom spravodlivosti, nezávislosti a nestrannosti, čo v sebe implikuje požiadavku na také odôvodnenie rozhodnutia, aby z neho bola stránka jeho spravodlivosti, objektivity, nezávislosti a nestrannosti už na pohľad zjavná.
III. vyjadrenie žalovaného
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení akceptoval fakt, že ustálenou súdnou praxou sa právna analýza/ stanovisko ako taká/é, nepovažuje za výsledok duševnej tvorivej činnosti, na strane druhej je však toho názoru, že akýkoľvek dokument - právny akt sa posudzuje na základe jeho obsahu, ktorý, znovu podotýka žalovaný, nebol sprístupnený žalobcovi, a aj ustálená súdna prax sa vzťahuje na dokumenty, ktorých obsahom je právna analýza, nie automatický na dokumenty, ktoré sú nazvané „právna analýza, alebo v texte vyjadrenia jeho autorom použité slovné označenie „na základe právnej analýzy“, poukazujúc v tomto prípade, aj na žalobcom odkazovaný Formulár hlásenia - Správa o zistenej nezrovnalosti N21900279/S02, bod. 5.3 - Popis nezrovnalosti - 2. odsek. Podľa žalovaného obe rozhodnutia boli odôvodnené dostatočne. Ďalšie odôvodňovanie práve spomínaného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) ZSI by bolo výkladom právnej normy. Žalobca vo svojej Žiadosti o sprístupnenie informácií v zmysle ZSI zo dňa 13.09.2019 nežiadal o informáciu, ale o sprístupnenie dokumentu: „právnej analýzy uvedenej v bode 5. Typ nezrovnalosti, bod 5.3 odsek druhý.“, čo sám v tejto žiadosti aj uvádzal. Ďalej podľa rozhodnutia NS SR SR 8Sži/2/2013: „Hoci zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevyžaduje zdôvodnenie žiadosti o sprístupnenie informácie, t j. žiadateľ nemusí v žiadosti uviesť, na aký účel požadovanú informáciu žiada a ako s ňou mieni naložiť a ani zákon o slobodnom prístupe informáciám pojem „ informácie “ nedefinuje, nesporne ju možno charakterizovať tým, že zahrňuje v sebe správu spolu s jej významom pre príjemcu. Pritom podľa ustanovenia § 14 ods. 2 ZSPI je výslovne potrebné, aby v žiadosti bolo uvedené, ktorých informácií (v zmysle správ či údajov) sa týka, čo nesporne znamená, že žiadosť nemôže byť iba všeobecná, ale musí byť dostatočne konkrétna tak, aby mohla byť podaná konkrétna informácia“. Žalobca bol spôsobilý a mal konkrétne popísať, čo sa vlastne chce dozvedieť využitím Ústavou SR garantovaného práva na informácie, pričom tak neurobil. Samotný žalobca nielenže neuplatňoval svoje právo na informácie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, ale sám nesprávne posúdil, aké právo v tejto veci uplatňuje. Ústavou SR je garantované právo na informácie, nie však právo na kópiu dokumentu.
IV. verejné vyhlásenie rozsudku
12. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 26.05.2021, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci a súdom boli poučení, že ak sa výslovne nevyjadria, že žiadajú o nariadenie pojednávania, bude mať súd za to, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.
V. Relevantné právne predpisy
13. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
14. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.
15. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., zákona o slobode informácií (ďalej len ZSI), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
16. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
17. Podľa § 9 ods. 2 ZSI, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZSI, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas.
19. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
20. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
21. Podľa § 23 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti.
22. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
23. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
24. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99).
25. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“
26. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2 ZSI. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so
šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013).
27. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) ZSI sa týka ochrany práv duševného vlastníctva, ktoré sú upravené osobitnými predpismi. Právo duševného vlastníctva je širší pojem ako autorské právo. V Slovenskej republike sa vzťahuje ochrana duševného vlastníctva najmä na vynálezy, úžitkové vzory, priemyselné vzory, ochranné známky, nové odrody rastlín, nové plemená zvierat, topografie polovodičových výrobkov a autorské diela. Z pohľadu ZSI sa môžu rozdeliť na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria práva duševného vlastníctva, ktorých ochrana sa, zjednodušene povedané, viaže na administratívne rozhodnutie (zapísané vo verejnom registri - priemyselné vzory, ochranné známky a pod.). Pri týchto právach nemá povinná osoba pochybnosť o ich existencii, keďže ju preukazuje informácia z príslušného registra. Do druhej skupiny patria autorské diela. V súvislosti s autorskými dielami musí povinná osoba skúmať, či je určité dielo autorským dielom podľa § <aspi://module='ASPI'&link='211/2000%20Z.z. %25237'&ucin-k-dni='30.12.9999'>3 Autorského zákona. Tu je potrebné sa zmieniť o tom, že podľa § 3 ods. 1 Autorského zákona, predmetom autorského práva je dielo z oblasti literatúry, umenia alebo vedy, ktoré je jedinečným výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľným zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia. Autor diela totiž disponuje osobnostnými a majetkovými právami, medzi ktoré patrí najmä právo rozhodnúť o ne/zverejnení svojho diela a právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na vyhotovenie rozmnoženiny diela. V záujme ochrany týchto práv preto musí povinná osoba skúmať existenciu chránených práv. Žalobca tu dôvodne namietal, že žalovaný ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa mali pristúpiť riadnemu preskúmaniu dotknutej právnej analýzy, či sa na ňu vôbec vzťahuje ochrana práva duševného vlastníctva tak, ako to upravuje § 11 ods. 1 písm. c) ZSI; teda mali riadne zistiť skutkový stav.
28. Na uvedené nadväzuje aj to, že z napadnutých rozhodnutí nie je možné dohľadať, prečo a na základe akých skutočností orgány verejnej správy považovali predmetnú analýzu za autorské dielo; teda okrem formálneho nesúhlasu advokátskej kancelárie GRIŠČÍK & PARTNERS, s.r.o., ktorá navyše deklarovala, že „nesúhlas nemá vplyv na povinnosť MZ SR toto stanovisko poskytnúť tretej osobe aj bez súhlasu advokátskej kancelárie GRIŠČIK & PARTNERS s.r.o., ak mu takáto povinnosť vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov." Žalovaný i orgán verejnej správy prvého stupňa týmto postupom pochybili, keď neskúmali, či právna analýza je autorským dielom podľa Autorského zákona. Správny súd v danej súvislosti uvádza, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu nebolo vôbec zrejmé, na základe akých skutočností správne orgány vyvodili záver, že označená analýza je predmetom duševného vlastníctva. Vo všeobecnosti je vždy možné uviesť,
že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Podľa správneho súdu v danom prípade bolo možné súhlasiť so žalobcom, že rozhodnutia nespĺňali atribúty riadneho odôvodnenia. Sumarizujúc správny súd uvádza, že nebol riadne zistený skutkový stav, rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie nie sú dostatočne odôvodnené a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo spôsobuje ich nezákonnosť a bolo dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d) a e) SSP a vrátenie veci na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
29. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
30. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).