Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoCsp/40/2022

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., zastúpená: AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., Kmeťova 26, Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanej: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpená: Mgr. Dalibor Tverďák, advokát, Krmanova 1, Košice, o zaplatenie 353,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. -421 z 8. apríla 2022

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku III. a súvisiacom výroku IV. o trovách konania sporových strán a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti zaplatenia istiny 134,32 eura (I.), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 134,32 eura odo dňa 2.2.2017 do zaplatenia (II.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (III.) a priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV.)

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa pôvodne domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 275,02 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 275,02 eura odo dňa 2.2.2017 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že dňa 2.12.2016 došlo ku škodovej udalosti, ktorú spôsobila (zavinila) vodička osobného motorového vozidla s EČV: F., povinne zmluvne poistená u žalovanej, v dôsledku čoho jej vznikla škoda na motorovom vozidle Škoda Superb, EČV: F. XXXXX, rok výroby 2005 v jej vlastníctve, ktorú po jej ohlásení a zaregistrovaní žalovaná likvidovala formou totálnej škody s tým, že výšku poistného plnenia vyčíslila na sumu 2.661,04 eura. Žalobkyňa nesúhlasila jednak so všeobecnou hodnotou vozidla stanovenou žalovanou, ako ani s hodnotou zvyškov vraku, preto požiadala žalovanú o prehodnotenie plnenia, v reakcii na čo jej žalovaná doplatila sumu 415,64 eura. Žalobkyňa si vypočítala všeobecnú hodnotu motorového vozidla prostredníctvom programu SilverDAT, ktorý ju stanovil ku dňu 2.12.2016 vo výške 4.356,- eur, pričom všeobecná hodnota vozidla určená poisťovňou bola stanovená vo výške 4.080,98 eura.

3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § až 4, a , , , a , a a (ďalej len „“), a , , až 8, a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , pričom po čiastočnom zastavení konania a vykonanom dokazovaní dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby s tým, že spornú otázku výšky škody, ktorá žalobkyni vznikla v súvislosti so škodovou (poistnou) udalosťou, sa snažil odstrániť za pomoci znaleckého dokazovania, ktoré nariadil na návrh žalobkyne. Žalovaná však v konaní predložila súkromný znalecký posudok a jeho doplnok, v ktorom dospel znalec

k rozdielnemu záveru o všeobecnej hodnote motorového vozidla a následne aj rozdielnej výške škody. Poukázal na rovnakú dôkaznú silu súkromného znaleckého posudku žalovanej a znaleckého posudku znalca ustanoveného súdom. Prisvedčil argumentácii žalovanej, že v štádiu predloženia súkromného znaleckého posudku, ktorý „dospel k iným záverom ohľadom výšky vzniknutej škody, došlo k presunu dôkazného bremena na žalobkyňu, aby vo veci zaujala ďalšie procesné stanovisko v súvislosti s preukázaním dôvodnosti svojho nároku (napr. návrhom na vykonanie konfrontácie znalcov, prípadne, ak by nedošlo k odstráneniu rozporov návrhom na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania).“ Konštatoval, že „žalobkyňa nespochybnila súkromný znalecký posudok a jeho doplnok, ktoré boli predložené žalovaným, a ani nevyvinula žiadnu procesnú aktivitu v súvislosti s presunom dôkazného bremena späť na žalobkyňu“, v dôsledku čoho vychádzal pri stanovení výšky škody zo záverov súkromného znaleckého posudku a jeho doplnku, z ktorého dôvodu prevyšujúcu žalobkyňou uplatnenú časť vo výške 353,70 eura zamietol. Za omeškanie žalovanej s plnením dlhu súd prvej inštancie s použitím ust. v nadväznosti na priznal žalobkyni úroky z omeškania v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Rozhodnutie o trovách konania strán súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. výlučným procesným úspechom žalobkyne v spore s tým, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o výške nároku záviselo od znaleckého dokazovania, čiastočné zamietnutie žaloby nepovažoval za jej procesný neúspech.

4. Proti výroku III. tohto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe aj v tejto časti vyhovie, eventuálne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj nesprávnosť skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke presunu dôkazného bremena na ňu po tom ako žalovaná v rámci svojej procesnej obrany predložila v konaní súkromný znalecký posudok. Vytkla súdu prvej inštancie, že pri svojom rozhodovaní nezohľadnil znalecký posudok súdom ustanoveného znalca a bezdôvodne presunul dôkazné bremeno na ňu. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi aj na skutkové a právne vady rozsudku, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. a . Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobkyňou prezentované odvolacie dôvody nie sú dané a jej odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné. Vyslovila názor, že súd prvej inštancie nepochybil pri hodnotení znaleckých posudkov. Následne hodnotila znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

6. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.

7. Žalovaná odvolacej duplike zotrvala na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Výrok o čiastočnom zastavení konania a vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku neboli odvolaním napadnuté; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. a contrario , a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatným výrokom Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ), prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas ( ), oprávnenou osobou ( až ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( až ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

10. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. , tento sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie

súdu prvej inštancie, je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. a nasl. .

11. Odvolací dôvod podľa je naplnený aj vtedy, ak súd nesprávne vyhodnotí dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; podľa musí súd hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a svoje úvahy a závery z vyhodnotenia dôkazov uviesť v súlade s v dôvodoch svojho rozhodnutia; k nesprávnym skutkovým zisteniam môže súd dospieť, ak nesprávne vyhodnotí dôkazy alebo ich nevyhodnotí vôbec; pojem dokazovanie zahŕňa navrhovanie dôkazov, ich zadováženie, vykonanie dôkazu, ale aj ich vyhodnotenie; súd môže získať poznatky z vykonaných dôkazov, prostredníctvom ktorých poznáva skutočnosti, len ak ich vyhodnotí; až vyhodnotením dôkazov môže súd uzavrieť, ktoré zo skutkových poznatkov sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej a vytvárajú skutkový stav, ktorý je potrebné právne posúdiť; cieľom dokazovania je získať skutkové poznatky významné pre rozhodnutie vo veci samej; hodnotením dôkazov je činnosť, ktorou súd prisudzuje jednotlivým dôkazom hodnotu z hľadiska jeho významu, pravdivosti a presvedčivosti.

12. Záver o skutkovom stave veci tak slúži k lepšej prehľadnosti rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky prepojený skutkový nález, ku ktorému súd nachádza (aplikuje) príslušnú právnu normu, ktorú je potrebné na daný skutkový stav aplikovať. Uvedený záver prichádza do úvahy za stavu, ak žalobcom opísaný tzv. žalobný skutok bol v konaní preukázaný, lebo v opačnom prípade je jeho žaloba zamietnutá, čo nie je dôsledkom aplikácie právnej normy, ale nepreukázaním právne významných skutočností. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Ak totiž sú (hoci i nepatrné) pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré sú inak identické so skutkovými okolnosťami predvídanými v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej) skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav. Súd teda môže pristúpiť k aplikácii danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistí relevantný skutkový stav, nie však v situácii, ak má sám pochybnosti o úplnosti žalobcom tvrdeného skutku, správnosti skutkových zistení, resp. validite získaných informácií i po zhodnotení v konaní vykonaných dôkazov, a to s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Inými slovami, po vykonanom zhodnotení dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri existencii príslušnej právnej normy) alebo bude podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu normu) alebo nie (napr. preto, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený skutkový stav, na ktorý by bolo možné aplikovať príslušnú právnu normu), teda aby súd zistený skutkový stav podradil príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. I v tomto smere súd musí podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci.

13. So zreteľom na rešpektovanie základnej funkcie dôkazného konania v civilnom spore, ktoré obsahuje vykonanie dôkazov, ich hodnotenie a ústi v zistenie skutkového stavu, odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní opodstatnene namietla, že prvoinštančný súd postupoval nesprávne v procese voľného hodnotenia dôkazov, ktorými strany konania preukazovali výšku škody, teda vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s a nasl. , na základe čoho nemožno vyhodnotiť ako správny záver súdu o skutkovom stave veci. Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že rozpory (rozdiely) v dôkazoch preukazujúcich výšku škody neodstránil procesným postupom podľa z vlastnej iniciatívy, a následne ich nehodnotil procesom voľného hodnotenia týchto dôkazov zahŕňajúcim

metodologický postup ich hodnotenia a princíp formálnej logiky. Ak súd prvej inštancie nevyhodnotil správne všetky dôkazy predložené stranami sporu, skutkový stav nemohol zistiť správne a odvolací dôvod podľa je opodstatnený.

14. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov ( SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento jeho postup však musí byť v istom zmysle objektivizovaný konceptom takého hodnotenia dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle. Inak povedané, „voľnosť“ hodnotenia dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak, konečné meritórne rozhodnutie malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Koncept voľného hodnotenia dôkazov je derivátom tzv. akuzačného typu procesu, v ktorom zákon pojmovo nemôže predpisovať zákonnú silu jednotlivým dôkazom. Nevyhnutným pojmovým predpokladom tohto konceptu hodnotenia dôkazov je však náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Sudca tak napríklad nemusí rozhodnúť v zhode s vykonaným znaleckým dokazovaním, jeho povinnosťou však je takýto postup náležite a presvedčivo odôvodniť a vylúčiť tak pochybnosti vo vzťahu k spomínanej (prípadnej) arbitrárnosti tohto postupu.

15. Právna úprava nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Takúto úvahu súdu nemožno zamieňať s úvahou, ktorú právna úpravu nepripúšťa síce výslovne, no je implicitne obsiahnutá v pojmovej sústave silného sudcu a voľného hodnotenia dôkazov – ide o úvahu z hľadiska ustálenia, resp. určenia výšky nárokov vtedy, ak túto výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec.

16. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku (okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne.

17. Hodnotenie akýchkoľvek dôkazov (vrátane znaleckých posudkov) v spore nie je pre jednotlivé dôkazy upravované osobitne, ale je založené na princípe voľného hodnotenia dôkazov v zmysle a . „Súd posudkom nie je viazaný, hodnotí ho voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz“ (Bajánková J.: In: Števček M., Ficová S. a kol.: . Komentár, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 335, k tomu pozri aj R 4/1969). Pri hodnotení znaleckého posudku sa musí brať do úvahy rozhodujúce slovo sudcu pri stanovení, ktorý navrhnutý dôkazný prostriedok vykoná a získa z neho dôkaz a ako takýto dôkaz vyhodnotí. Ak súkromný znalecký posudok bude v konaní predložený ako dôkazný prostriedok, môže byť odmietnutý z formálnych dôvodov ako aj z procesných dôvodov (k metodologickému postupu hodnotenia znaleckého posudku pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 697). Od znaleckého odborného záveru treba odlišovať právo súdu preveriť správnosť skutkových okolností, z ktorých znalec pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzal. Nesprávnosť skutkových okolností bude mať spravidla za následok aj nepresvedčivosť znaleckého posudku (Krajčo J. a kol.: I. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2006, s. 261). Aj znalecký posudok musí súd hodnotiť voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej logiky, domáhať sa vysvetlenia ďalšími otázkami určenými znalcovi, a v prípade pochybností nariadiť preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom. Súd síce nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov vyjadrených znalcom, avšak môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t.j. vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Najvyšší súd SR už v stanovisku sp. zn. Pls 3/80 z 23. decembra 1980 v časti venovanej hodnoteniu znaleckého posudku uvádzal, že „súd nemôže nekriticky preberať závery znaleckého posudku bez toho, aby ich hodnotil podľa “ (teraz a ). Podľa Najvyššieho súdu ČR sa súd musí zaoberať „zda

posudek znalce má všechny formální náležitosti, tedy zda závěry uvedené ve vlastním posudku jsou náležitě odůvodněny a zda jsou podloženy obsahem nálezu, zda znalec vyčerpal úkol v rozsahu, jak mu byl zadán, zda přihlédl ke všem skutečnostem, s nimiž se měl vypořádat, zda jeho závěry jsou podloženy výsledky řízení a nejsou v rozporu s výsledky ostatních provedených důkazů“. Aj podľa novších rozhodnutí najmä Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR, ktorých závery môžeme použiť aj pre hodnotenie znaleckého posudku podľa slovenskej právnej úpravy, súd musí hodnotiť znalecký posudok z viacerých hľadísk. Podľa Ústavného súdu ČR „súd by mal hodnotiť znalecký posudok komplexne, t.j. vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadovažovanie podkladov pre znalca, priebeh znaleckého skúmania, vierohodnosť teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosť metód použitých znalcom a spôsob vyvodzovania záverov znalca. Ak by súd ponechal bez povšimnutia vecnú správnosť znaleckého posudku a slepo dôveroval záverom znalca, znamenalo by to vo svojich dôsledkoch poprieť zásadu voľného hodnotenia dôkazov, poprelo by to možnosť súdu hodnotiť podľa jeho vnútorného presvedčenia, privilegovať znalecký dôkaz a preniesť zodpovednosť za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca. Tento postup je z ústavného hľadiska neakceptovateľný“. Taktiež možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. zo 6. augusta 2009, podľa ktorého „znalec se ve svém posudku nesmí omezit na podání odborného závěru, nýbrž z jeho posudku musí mít soud možnost seznat, z kterých zjištění v posudku znalec vychází, jakou cestou k těmto zjištěním dospěl a na základě jakých úvah došel ke svému závěru. Závěry znaleckého posudku přitom nelze bez dalšího přebírat, ale je třeba v případě potřeby je ověřovat i jinými důkazy, a to zejména tehdy, jestliže mohou být pochybnosti o správnosti závěrů znaleckého posudku. Tak je tomu např. tehdy, připouští-li znalecký posudek možnost řesnění jím uváděných údajů, avšak k tomuto řesnění znalec nepřikročí, nebo postupuje-li znalec ve znaleckém posudku podle určitého předpisu, ale v dílčím závěru se od něho bez bližšího zdůvodnění odchýlí. Může také dojít k situaci, kdy jednotlivé dílčí závěry ve svém souhrnu si do určité míry odporují, nebo vycházejí ze zjištění, které neodpovídá znalcem popisovanému jevu, resp. souhrnu skutečností, k nimž měl znalec přihlížet“.

18. Pri hodnotení znaleckého posudku je teda vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti; súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ak má súd pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo inak odstránil jeho nedostatky, prípadne aby vypracoval nový posudok, alebo musí ustanoviť iného znalca, aby vec znovu posúdil a vyjadril sa aj k správnosti už podaného posudku. Za najhospodárnejší postup sa považuje ten, ak sa súd snaží odstrániť nejasnosti, nedostatky, prípadne námietky strán výsluchom znalca a položením doplňujúcich otázok (Stanovisko Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. Pls 3/1980). Zákon nestanovuje predpoklady pre nariadenie vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu; vypracovanie revízneho znaleckého posudku bude prichádzať do úvahy najmä tam, kde súd bude mať pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Tieto pochybnosti môžu byť určite vyvolané aj predložením listinného dôkazu – posudku znalca, vypracovaného mimo konania, bude však vždy záležať na konkrétnej situácii a na úvahe súdu, či (spravidla po vypočutí ustanoveného znalca) bude mať pochybnosti za odstránené (podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , zo 17. júna 2008, zverejnené aj v Soudní rozhledy, 2009, č. 4, C. 134, zhodne aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , z 21. júna 2011; pozri aj G., E., C., H., G., E. H. z řešení revizních znaleckých posudků dostupné, ako aj Bradáč, A., Kledus, M., Krejčíř, P. Soudní znalectví. Brno: VUT-USI, 2010).

19. Ak mal súd pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, nemôže iba jednoducho vybrať jeden z nich a na ostatné bez ďalšieho neprihliadnuť. Musí ich vyhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia, a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku; k tejto úvahe je potrebné vypočuť obidvoch znalcov. Ak by ani takto nebolo možné odstrániť rozpory v záveroch znaleckých posudkov, treba dať tieto závery preskúmať iným znalcom, vedeckým alebo inou inštitúciou (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , z 15. júla 1982; rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. )

20. Podporne odvolací súd poukazuje aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2022, sp. zn. , podľa ktorého „za najhospodárnejší postup pri predložení dvoch rozdielnych znaleckých posudkov možno považovať taký, keď súd sa snaží odstrániť nejasnosti,

nedostatky, prípadné námietky strán výsluchom znalca a položením doplňujúcich otázok. Pri hodnotení súkromného znaleckého posudku súdom platia tie isté kritéria, ako pri hodnotení znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca. Ak súd pri rozdielnych záveroch znaleckých posudkov (vrátane súkromných) nezdôvodní svoje úvahy, z ktorých vychádzal a pre ktoré sa priklonil ku konkrétnemu znaleckému posudku, zaťaží svoje rozhodnutie vadou zmätočnosti, takéto rozhodnutie nemožno považovať za zákonné, spĺňajúce atribúty kladené na rozhodnutie súdu v zmysle resp. .“

21. V konaní teda vznikajú situácie, keď má súd k dispozícii dva znalecké posudky. V prípade, ak ide o dva posudky s rozdielnymi závermi, ich spornosť musí podľa názoru odvolacieho súdu odstrániť súd z vlastnej iniciatívy, napr. výsluchom znalcov, ktorý (výsluch znalca) je esenciálnou súčasťou znaleckého dokazovania ( ), a po vypočutí obidvoch znalcov doplňujúcimi otázkami, prípadne ich konfrontáciou, získať odpovede na sporné otázky. Následne sa súd musí s odpoveďami vysporiadať v rámci hodnotenia dôkazov. Automatické nariadenie tretieho znaleckého dokazovania pri dvoch protichodných alebo odlišných záveroch nemusí byť vždy správne a ani hospodárne. Pokiaľ tretím znalcom nie je vedecký ústav, prípadne iné špecializované pracovisko, ťažko možno očakávať, že iný znalec, prinesie súdu uspokojivú a práve tú správnu odpoveď na odborné otázky.

22. Z odvolateľkou vytýkaných vád rozsudku sa odvolací súd v prvom rade zaoberal jej námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nepostupoval v procese hodnotenia dôkazov v súlade s a nasl. . Odvolateľka konkrétne vytkla súdu nižšej inštancie, že žiadnym spôsobom nehodnotil znalecký posudok súdom ustanoveného znalca Ing. Jaroslava Krempaského. Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam odvolací súd najskôr uvádza, že rôzne závažné deficity v dokazovaní, t.j. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne, prípadne konajúcimi súdmi neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové a právne závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, sú považované za dôvod zakladajúci vadu konania. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že práve k jednému z vyššie uvádzaných deficitov v dokazovaní v súdenej veci došlo.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri stanovení výšky škody vychádzal iba zo záverov v konaní žalovanou (neskôr) predloženého súkromného znaleckého posudku, ktorý navyše nijako nehodnotil, a to iba z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru došlo v štádiu predloženia súkromného znaleckého posudku zo strany žalovanej k presunu dôkazného bremena na žalobkyňu, aby vo veci zaujala ďalšie procesné stanovisko v súvislosti s preukázaním dôvodnosti svojho nároku (napr. návrhom na vykonanie konfrontácie znalcov, prípadne, ak by nedošlo k odstráneniu rozporov, návrhom na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania), pričom súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalobkyňa nespochybnila tento súkromný znalecký posudok a jeho doplnok, a ani nevyvinula žiadnu procesnú aktivitu v súvislosti s presunom dôkazného bremena späť na ňu. V rozpore s tým však z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení na č.l. 328 spochybnila závery súkromného znaleckého posudku, ako aj to, že súd prvej inštancie, po predložení súkromného znaleckého posudku, nedal stranám procesný priestor zareagovať na jeho následné nazeranie na danú vec, čím by nesporne vyslal signál k ich procesnej aktivite. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa takýmto postupom pri hodnotení dôkazov, dopustil závažného pochybenia a svoje rozhodnutie zaťažil vadou zmätočnosti, v dôsledku ktorej je jeho skutkové zistenie ohľadne výšky škody nesprávne.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. a , keďže z ich pohľadu je rozsudok v napadnutej časti nesprávny po skutkovej a právnej stránke z dôvodu, že skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvej inštancie vec právne posúdil, je nesprávne, keďže k nemu dospel porušením (popretím) zásady voľného hodnotenia dôkazov, v dôsledku čoho je takisto nesprávny jeho právny záver o všeobecnej hodnote predmetného motorového vozidla a na neho nadväzujúcej výške škody. Vzhľadom na to, že náprava tohto pochybenia presahovala rámec odvolacieho konania, odvolací súd procesným postupom podľa ust. pristúpil k zrušeniu rozsudku v napadnutom zamietavom výroku III. a súvisiacom výroku IV. o trovách konania sporových strán a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie, aby ju znovu prejednal a opätovne o nej rozhodol

25. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvoinštančného súdu odstrániť vytknuté nedostatky, uplatnený nárok meritórne posúdiť podľa relevantného hmotného práva a v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu ( ) dôsledne posúdiť výšku škody, vykonať a zhodnotiť stranami navrhnuté dôkazy a zohľadniť všetky relevantné skutkové okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré majú význam pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie pri tomto posúdení bude starostlivo prihliadať na skutkové tvrdenia a relevantnú argumentáciu sporových strán (vrátane námietok uvedených v odvolaní žalobkyne a vyjadrenia žalovanej v odvolacom konaní) a všetko, čo vyšlo počas konania najavo a po vyhodnotení vykonaných dôkazov vo veci opätovne rozhodne ( ), pričom nové rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní.

26. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o nároku strán na náhradu trov konania vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).