Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11To-13-2026.pdf
PDF · 202.11 KB
Case nature
Area
Subarea
11To/13/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.09.2026, v trestnej veci obžalovanej A. B. pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. j) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T/43/2021 zo dňa 09.12.2024, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
Obžalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C. D. E., trvale bytom F. G. XXX, okr. C. D. E.
u k l a d á :
Podľa § 208 ods. 3 Tr. zákona účinného do 06.08.2024, za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. h) Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou uznal obžalovanú A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C. D. E., trvale bytom F. G. XXX, okr. C. D. E., za vinnú zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. b), písm. j) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- v období od 11.10.2018 do 18.12.2019; kedy Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 6P/213/2019-13, zo dňa 28.11.2019, boli maloleté deti A., nar. XX.XX.XXXX, H. nar. XX.XX.XXXX a F., nar. XX.XX.XXXX, odňaté z náhradnej osobnej starostlivosti starej matky, obžalovanej A. B. a umiestnené v Centre pre deti a rodiny Vranov nad Topľou, v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 6P/2/2020-28, zo dňa 30.01.2020, kedy bola týmto maloletým deťom nariadená ústavná starostlivosť v Centre pre deti a rodiny Vranov nad Topľou; v Obci Sedliská, okr. Vranov nad Topľou, ako stará matka maloletých detí A., nar. XX.XX.XXXX, L.F., nar. XX.XX.XXXX a F., nar. XX.XX.XXXX, ktorej boli Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 6P/186/2018-18, zo dňa 11.10.2018, maloleté deti zverené do náhradnej osobnej starostlivosti; zanedbávala nevyhnutnú osobnú
a zdravotnú starostlivosť o maloleté deti, ich hygienu a ošatenie, v dôsledku čoho maloleté zaostávali v psychomotorickom vývine, vo vývine jemnej motoriky, grafomotorickom prejave, kognitívnych a sociálnych zručnostiach, na koži celého tela prítomný svrab, u všetkých troch maloletých detí prítomné aj infikovanie kožným parazitom všou vlasovou a u mal. S. F. zistený aj hnisavý zápal stredného ucha vpravo, početné ložiská so začervenaním kože s odreninami po škrabaní, drobnými jazvičkami po exkoriáciách a mokvajúcimi ložiskami na tele a maloletým deťom A. F. a L.F. spôsobila popáleniny horúcim až žeravým predmetom pôsobiacim na kožu na rôznych častiach tela, pričom ide o jazvy typické po popálení kože ohorkami cigariet, v dôsledku čoho má maloletá A. okrúhle jazvy po popáleninách priemeru 0,8 -10,00 mm a to jednu jazvu na chrbte ľavej ruky, štyri jazvy na pravom stehne, ako aj na ľavom stehne, jedna jazva na chrbte v úrovni posledného hrudného stavca a maloletá H. má na koži okrúhle jazvy po popáleninách priemeru 0,8 až 10,00 mm a to jednu jazvu na ľavom predkolení, štyri jazvy na pravom stehne a päť jaziev na chrbte; zároveň s maloletou A.F. neabsolvovala preventívnu prehliadku v piatom roku života a u všetkých maloletých detí bola na základe záverov znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie zistená posttraumatická stresová porucha v rannom detstve, t. č. na podprahovej úrovni, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní minimálne šesť mesiacov u mal. A.F. a u mal. S.F., či minimálne deväť mesiacov u mal. H. B., počas ktorého obdobia bol závažným spôsobom ovplyvnený obvyklý spôsob života týchto maloletých detí.
Za to uložil okresný súd obžalovanej podľa § 208 ods. 3 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h) Tr. zákona účinného od 06.08.2024 a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku je obžalovaná povinná z titulu nároku na náhradu škody nahradiť poškodeným: mal. A. nar. XX.XX.XXXX, t. č. umiestnená v Centre pre deti a rodiny Vranov nad Topľou, sumu 190,80 eur a mal. H. B., nar. XX.XX.XXXX, t. č. umiestnená v Centre pre deti a rodiny Vranov nad Topľou, sumu 95,40 eur; a to prostredníctvom opatrovníka týchto maloletých detí, JUDr. Miroslava Gogu, advokáta Advokátskej kancelárie so sídlom Štúrova 129, Vranov nad Topľou.
Proti tomuto rozsudku podala, ihneď po jeho vyhlásení a poučení o práve na opravný prostriedok, obžalovaná odvolanie, ktoré následne písomne prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnila tým, že sa odvoláva proti všetkým výrokom rozsudku, aj proti konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, a to z dôvodu porušenia ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. poriadku, najmä v súvislosti so znaleckým dokazovaním a vykonanými dôkazmi. Na hlavnom pojednávaní okresný súd uviedol, že „v zmysle ustálenej judikatúry“ sa strany majú vyjadriť k návrhu okresného prokurátora v bode 3. obžaloby. Tento návrh sa týkal prečítania znaleckých posudkov I. C. (znalca v odbore chirurgie) a J. K. G. (znalca v odbore psychológie detí a dospelých), keďže obaja už ukončili znaleckú činnosť z dôvodu odchodu do dôchodku. Zároveň súd považoval za potrebné vypočuť znalcov I. A. (odbor psychiatrie) a I. L. (odbor pediatrie). Obžalovanej nie je zrejmé, na akú „ustálenú judikatúru“ sa súd odvoláva, keďže neuviedol konkrétne spisové značky. Naopak platí, že v prípade, ak je potrebné odstrániť nedostatky a neúplnosť znaleckého posudku u znalca, ktorý po podaní písomného znaleckého posudku ukončil svoju činnosť, postupuje súd tak, že tohto znalca prizve ako znalca „ad hoc“ zložením sľubu a vypočuje ho. Strany súhlasili s prečítaním znaleckých posudkov I. C. a J. G.. Po prečítaní posudkov J. K. G. na čl. 178-195; 196-213 a 313-337 spisu a ich následnej analýze po doručení rozsudku sa však zistilo, že posudok neobsahuje povinnú náležitosť – vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (§ 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z.). Toto vyhlásenie nebolo súčasťou posudku, ani výsluchu znalca v prípravnom konaní, čím sa, podľa obžalovanej, znalecký posudok javí ako neúplný. Formálne nedostatky znaleckého posudku je možné odstrániť. Takéto chyby možno napraviť výsluchom znalca, doplnením znaleckého posudku alebo revíznym znaleckým posudkom. Už staršia judikatúra (B 1/1988-12-II) uvádza, že formálne vady písomného znaleckého posudku (napr. chybný názov, absencia znaleckej doložky alebo pečate) je spravidla možné odstrániť pri výsluchu znalca pred súdom (porov. Krístok, L. Znalectvo. 1. vydanie. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2013, s. 223-242). Chýbajúca znalecká doložka (hoci predstavuje odstrániteľný nedostatok) nespôsobuje absolútnu nepoužiteľnosť posudku. Posudok bez doložky môže byť v konaní použitý
aspoň ako jednoduchý listinný dôkaz. Takto naň bude obžalovaná v dovolaní ďalej odkazovať. V trestnom konaní môže nastať situácia, keď znalec, ktorý vypracoval písomný znalecký posudok, ukončil svoju činnosť ešte predtým, než bol vypočutý na hlavnom pojednávaní. V takom prípade môže súd ustanoviť tohto znalca ako znalca ad hoc, čím mu umožní byť vypočutý v súdnom konaní. Tento postup je v súlade s ustanovením § 143 ods. 2 Tr. poriadku, ktoré umožňuje ustanoviť za znalca aj osobu nezapísanú v zozname znalcov, ak má potrebné odborné znalosti. Pred podaním posudku musí takýto znalec zložiť sľub, že posudok podá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tento postup potvrdzuje. V uznesení sp. zn. 5Tdo/35/2023 zo dňa 14.08.2023 súd konštatoval, že osoba, ktorá vypracovala znalecký posudok pre znalecký ústav, nemusí byť zapísaná v zozname znalcov. Takáto osoba môže byť vypočutá ako znalec na hlavnom pojednávaní bez nutnosti jej pribratia ako znalca ad hoc. Súd zdôraznil, že z ustanovenia § 268 ods. 2 Tr. poriadku nevyplýva požiadavka, aby osoba, ktorá spracovala znalecký posudok za znalecký ústav, musela byť zároveň znalcom zapísaným v zozname Ministerstva spravodlivosti SR. Znalec J. K. G. neobjasnil, či stav maloletých detí bol spôsobený konaním obžalovanej alebo či bol dôsledkom ich umiestnenia v rodine generačnej chudoby – teda v prostredí, v ktorom vyrastali a žili. Táto otázka je však kľúčová pre správnu právnu kvalifikáciu skutku. Znalec sa navyše nevyjadril k spôsobu, akým dospel k ním prezentovaným zisteniam, a to ani pri svojom výsluchu v prípravnom konaní dňa 24.03.2021. Posudok I. C. touto vadou netrpí, keďže obsahuje požadované vyhlásenie znalca. V tomto prípade sa znalecké dokazovanie týkalo medicínskeho posúdenia existujúcich popálenín v súvislosti s bodovým ohodnotením bolestného podľa zákona č. 437/2004 Z. z.. I. C. pritom oznámil, že činnosť znalca nevykonáva a nezloží ani predpísaný sľub ako znalec „ad hoc“. Podľa názoru obhajoby, sa súd prvého stupňa nedostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými okolnosťami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie. Skutkové zistenia sú neúplné, čo vyvoláva pochybnosti o ich správnosti. Na ich objasnenie bude potrebné zopakovať dôkazy, najmä vypočuť znalca J. K. G.. Súd prvého stupňa tie neposudzoval dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ale niektorým prisúdil vyššiu váhu bez toho, aby dôkladne vyhodnotil ich vzťah k ostatným vykonaným dôkazom. Obžalovaná ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa. Obžaloba bola podaná pre skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zákona. Na hlavnom pojednávaní dňa 09.12.2024, bola obžalovaná upozornená, že súd môže skutok uvedený v obžalobe kvalifikovať aj prísnejšie, a to použitím ďalšieho kvalifikačného znaku závažnejšieho spôsobu konania – páchania skutku po dlhší čas. Podľa názoru obžalovanej, skutok popísaný v rozsudku nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona. Z vykonaného dokazovania nebola preukázaná ani objektívna, ani subjektívna stránka tohto trestného činu. Je osobou vyššieho veku – starou matkou maloletých poškodených detí – s vlastnými obmedzenými zdrojmi a možnosťami. Prevzala náhradnú osobnú starostlivosť o desať maloletých detí svojej dcéry, pričom sa zároveň starala o vlastné tri deti. Tieto deti jej boli zverené rozhodnutím poručenského súdu bez dostatočného posúdenia podmienok, v ktorých mali žiť. Už v čase zverenia detí bolo známe, že žije v stiesnených a skromných podmienkach generačnej chudoby – v domácnosti, kde žilo 19 osôb v štyroch miestnostiach, vrátane kuchyne – bez adekvátneho sociálneho vybavenia. Tieto skutočnosti potvrdili aj výpovede svedkov I. I. J. a A. M., ako aj výpovede jej rodinných príslušníkov. Neskôr boli okolnosti bytových podmienok korigované správou ÚPSVaR z roku 2024. Bytové podmienky boli preverované Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny (č.l. 589 spisu). Obe deti sú v odbornej starostlivosti detskej psychiatričky, ktorá im diagnostikovala poruchy správania s prejavmi opozičného a vzdorovitého správania. Rozsudok súdu prvého stupňa venuje značnú pozornosť následkom na zdravotnom stave maloletých detí, ktoré boli zverené do jej starostlivosti. Súd vyhodnotil skutok tak, že mal za nepochybné, že sa ho dopustila, pričom konala minimálne v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Tr. zákona. Táto úvaha súdu prvého stupňa však nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a predstavuje svojvoľné a autoritatívne hodnotenie skutkového stavu. Z dokazovania vyplýva, že mala v čase skutku v opatere a starostlivosti tri vlastné deti a desať zverených vnukov a vnučiek, keďže ich matka sa nachádzala vo výkone trestu odňatia slobody. Z výsluchu svedkyne I. N., zástupkyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove nad Topľou, vyplynulo, že maloleté deti A.F. a L.F. aj po odobratí z jej rodiny vykazovali poruchy správania, nerešpektovali režim ústavnej starostlivosti Centra pre deti a rodiny vo Vranove nad Topľou a boli následne umiestnené do Liečebnovýchovného sanatória Čakany. Mali problémové prejavy v škole, aj mimo nej. Zo správy Liečebno-výchovného sanatória Čakany o maloleté A.F. a L.F. zo dňa 15.04.2024 vyplýva, že obe deti majú ťažkosti so zvládaním požiadaviek sociálnej adaptácie a prejavujú vzdorovité správanie. Zo správy vyplýva, že ani odborní pracovníci nedokážu zvládnuť ich problematické správanie. Ak sa to nedarí ani odbornému personálu v špecializovanom zariadení,
nie je možné pripísať vinu za ich nezvládnuté správanie obžalovanej. Zo správy na čl. 589 spisu vyplýva, že maloleté deti trpia poruchami správania, a preto bolo v ich záujme, aby im bolo nariadené výchovné opatrenie v podobe pobytu v Liečebnovýchovnom sanatóriu Čakany. Podobné problémy boli aj s maloletým H., ktorý nerešpektoval pokyny matky, ani starej matky a bol následne rozhodnutím súdu sp. zn. 6P/25/2019 zo dňa 08.02.2019 umiestnený do Reedukačného centra Mlynky – Biele Vody 267. Zo správy O. F. vyplýva, že obec F. o problémovej rodine vie, že sa na zverené deti sťažovala na obecnom úrade, že ju nepočúvajú, o deti sa starala v rámci svojich možností. Rodina žije v skromných podmienkach, nemali k dispozícii sociálne zariadenie. Z výsluchov vlastných detí pritom vyplýva, že sa o nich príkladne starala, aj keď žili skromne, poskytla im všetku starostlivosť a riadne ich vychovala, lebo otec pil a chodil po basách. Svedkovia P. B., I. B. vypovedali, že zverené deti boli neposlušné, nepočúvali, rozmazávali po stenách výkaly z plienok „pampersiek“. Vlastná matka poškodených mal. detí Q. B. uviedla, že počas výkonu trestu bola s obžalovanou v kontakte a tá ju informovala, že s deťmi sa trápi, lebo ju nepočúvajú. Všetci svedkovia, ktorí žili v spoločnej domácnosti potvrdili, že sa starala viac, než dokázala pre svoj vek a zdravie uniesť. V priebehu konania bolo preukázané, že žiadala o pomoc kompetentné úrady. Osobne navštevovala referát Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo Vranove nad Topľou, kde sa opakovane obracala na pracovníka I. I. J.. Taktiež podala na poručenský súd návrh na zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti, vedený pod sp. zn. 8P/125/2019, čo potvrdzuje správa ÚPSVaR. V rámci svojej obhajoby navrhla vykonať dôkazy výsluchom I. I. J. a pripojením spisu sp. zn. 8P/125/2019. Súd prvého stupňa však tieto dôkazy zamietol s odôvodnením, že dokazovanie v civilnom konaní nebolo vykonané takým zásadným spôsobom, aby objasnilo skutkové okolnosti prejednávané v trestnej veci. Správa ÚPSVaR pritom neuvádza dôvody, pre ktoré stará matka žiadala o ukončenie starostlivosti. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie všetkých pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, konkrétne absentuje objektívna stránka a nebola preukázaná subjektívna stránka v podobe úmyselného konania aspoň vo forme nepriameho úmyslu, ako uvádza súd prvého stupňa. Skutok je vo výrokovej časti rozsudku opísaný iba cez jeho následky. Pre absenciu konkrétnych dôkazov sú v skutkovej vete uvedené len dôsledky na zdravotnom stave maloletých detí, ako napríklad popáleniny, svrab či zanedbanie preventívnej prehliadky. Nebolo však preukázané, že medzi jej konaním a týmito následkami existuje priama a vedomá príčinná súvislosť. Napadnutý rozsudok sa vo veľkej miere sústreďuje na následky na zdravotnom a psychickom stave detí, pričom vôbec neprináša a neobjasňuje dôkazy o jej úmysle týrať maloleté deti. Odborné závery znaleckých posudkov a výsluchov znalkýň I. A. a I. L. sú v napadnutom rozsudku spracované veľmi podrobne. Týranie však vyžaduje vedomé a systematické spôsobovanie utrpenia (fyzického alebo psychického) so zámerom škodiť týraným osobám. Obhajoba poukazovala na znalecký posudok J. K. G. č. 02/2021, ktorým hodnotil jej osobu. Znalec uviedol, že jej osobnosť je simplexná, melancholická, psychosomaticky narušená a impulzívna, je menej citlivá voči morálnym problémom. Úroveň rozumových schopností je v pásme mierneho podpriemeru IQ 89. Znalec objektívne pri vyšetrení uvádza, že je nižšej chudej postavy, slabý hygienický štandard, že chápe význam vyšetrenia, ale popiera, že by sa k deťom bola správala zle, agresivita nepatrí medzi dominantné črty jej povahy. Z tohto dôkazu vyplýva, že nemá sadistické sklony a necíti potešenie z ubližovania. Avšak znalec ju hodnotil ako nevierohodnú, s cieľom uniknúť zodpovednosti za skutok kladený jej za vinu. Napadnutý rozsudok nesprávne predpokladá jej úmysel na základe samotného následku u maloletých detí. Zdá sa pritom, že tento stav bol primárne dôsledkom umiestnenia detí do prostredia rodiny žijúcej v generačnej chudobe na okraji spoločnosti. Deti vyrastali v nevyhovujúcich hygienických podmienkach, čo dokazuje aj ich vlastná hra „na potkany a šandare“ v náhradnej rodine. Tieto skutočnosti neboli súdom prvého stupňa dostatočne zohľadnené pri hodnotení dôkazov. Vo vzťahu k následku chýba dôkaz o tom, že aktívne spôsobila maloletým popáleniny, vedome ich vystavila chorobám, svrabu alebo zavšivaveniu. Vzhľadom na stiesnené podmienky, v akých rodina žila, bolo šíreniu týchto ochorení prakticky nemožné zabrániť. Ďalším podstatným zákonným znakom žalovaného trestného činu je preukázanie fyzického alebo psychického utrpenia obetí, pričom toto utrpenie musí presahovať obvyklú mieru a vyznačovať sa zvláštnou hrubosťou či bezcitnosťou. Na to, aby bol skutok trestný, musel by poškodený pociťovať takéto zaobchádzanie ako ťažké príkorie pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť útoku. Znalec J. K. G. sa vo svojich znaleckých posudkoch č. 30/2020 a č. 31/2020, v ktorých hodnotil maloleté A.F. a L.F. vyjadril, že deti nevnímali správanie starej matky ako ťažké príkorie, konštatoval, že maloletým deťom bolo spôsobené psychické utrpenie vo forme zanedbania výživy, hygieny, potreby lásky a dostatočného prísunu primeraných podnetov z prostredia. Zdôraznil však, že stav detí bol dôsledkom „závažnej deprivácie spôsobenej silne zanedbaným rodinným prostredím“. Z týchto záverov vyplýva, že príčinou nevyhovujúcej situácie detí nebolo jej konanie, ale celkové životné podmienky v početnej rodine, kde v štyroch izbách bývalo 19 osôb. Je jej kladené za vinu, že
spôsobila maloletým popáleniny cigaretou. Zo znaleckých posudkov vyplýva, že deti utrpeli popáleniny od cigaretového ohorku alebo kutáča. Nech už k týmto zraneniam došlo akýmkoľvek spôsobom, ide o neospravedlniteľný čin. Avšak z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bola osobou, ktorá tieto zranenia spôsobila. V domácnosti žilo 19 osôb, pričom viacerí dospelí fajčili. Nebolo možné preukázať, kto presne popáleniny spôsobil. Mohlo jej byť vytýkané nanajvýš to, že nad deťmi nedostatočne dohliadla, nie však aktívne spôsobenie zranení ako forma týrania. Napadnutý rozsudok síce uznáva, že žila v podmienkach generačnej chudoby, kde v malom obydlí bývalo 19 ľudí, avšak namiesto poukázania aj na systémové zlyhanie sociálnej pomoci, pripisuje všetku zodpovednosť jej. Napriek tomu, že v konaní preukázala, že opakovane žiadala úrady o pomoc, tieto dôkazy neboli zohľadnené. Je preukázané, že nezvládala starostlivosť o zverené deti, a preto požiadala poručenský súd o zrušenie náhradnej starostlivosti. Počas neformálneho rozhovoru pred poručenským súdom sa však po vysvetlení, že deti budú umiestnené do detského domova, uľútostila a svoj návrh na zrušenie starostlivosti vzala späť. Súd neposkytol žiadne vysvetlenie, prečo neoboznámil a nepripojil poručenský spis. Len konštatoval, že keďže nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci, spis by nepriniesol žiadne podstatné zistenia. Chudoba sama o sebe nepredstavuje trestný čin – nemožno niekoho trestať len za to, že nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ideálnych životných podmienok. Práve v takejto situácii sa ocitla. Sama sa starala nielen o svoje vlastné deti, ale aj o deti zverené jej súdom do náhradnej starostlivosti. Chod domácnosti závisel výlučne od nej, čo potvrdili viacerí svedkovia, aj členovia domácnosti. Znalecké posudky I. A., aj J. G., skôr poukazujú na psychické a fyzické zanedbanie detí, nie na ich systematické týranie. Znalecké závery naznačujú, že deti neprejavovali známky traumy z týrania, ale skôr „dôsledky nedostatku podnetov a citovej deprivácie“. Deprivácia spôsobená chudobou však nie je automaticky týraním. Znalec J. G. tiež uviedol, že deti nevnímali život v rodine obžalovanej, ako ťažké príkorie. Okrem iného, sa deti v náhradnej rodine hrali hru na „potkany“ („patkanis“), ako uvádzali pracovníčky Centra pre deti a rodiny, čo poukazuje na podmienky, v akých vyrastali. Nemožno teda život celej rodiny v chudobnom prostredí automaticky považovať za týranie zo strany obžalovanej. Deti, ktoré boli zverené obžalovanej, vyrastali v podmienkach generačnej chudoby, ktorá nepochybne ovplyvnila ich fyzický, aj psychický stav. Tieto následky však nemožno prisudzovať výlučne jej, keďže žila v prostredí, ktoré samo osebe negarantovalo základné podmienky pre zdravý vývoj detí. Nedostatok zdravotnej starostlivosti, či hygieny, bol priamym dôsledkom nepriaznivých životných podmienok a systémového zlyhania sociálnej pomoci, nie jej vedomého konania, bola nútená riešiť najzákladnejšie existenčné potreby, aby sa postarala o 13 nezaopatrených detí – zabezpečiť im jedlo, kúrenie, či čisté oblečenie. V tomto kontexte mohla návštevu lekára pri respiračnom ochorení dieťaťa alebo očkovanie vyhodnotiť ako menej dôležitú, najmä, ak sama zdravotnú starostlivosť takmer nevyužívala. V záverečnej reči obhajoba navrhla prekvalifikovať právne posúdenie skutku na trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona. Situácia naznačuje, že najmenej počas 2 mesiacov v období 2 rokov mohlo dôjsť, hoci aj z nedbanlivosti obžalovanej, k porušeniu zákonnej povinnosti zaopatrovať maloleté deti Trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona sa dopustí ten, kto osobe vo svojej starostlivosti spôsobí fyzické alebo psychické utrpenie tým, že jej bezdôvodne odopiera stravu, oddych, spánok, hygienu, zdravotnú starostlivosť, bývanie či vzdelanie po dlhší čas. Cieľom tohto ustanovenia je ochrana blízkych a zverených osôb pred domácim násilím a utrpením. Týranie môže mať formu fyzického násilia, hrozby násilia alebo iných foriem zneužívania a vzťahuje sa na príbuzných, manželov, partnerov či osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Objektívna stránka skutkovej podstaty spočíva v dlhodobom zlom zaobchádzaní, ktoré spôsobuje obeti fyzické alebo psychické utrpenie. Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj nepriama forma úmyslu. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Naopak, objektívna stránka trestného činu zanedbania povinnej výživy spočíva v opomenutí splnenia zákonnej vyživovacej povinnosti alebo povinnosti zaopatrovať iného. Ide o pokračovací trestný čin. Trestný čin zanedbania povinnej výživy je blanketová norma, ktorá odkazuje na iný právny predpis – zákon o rodine, čo je v dikcii skutkovej podstaty vyjadrené slovným spojením „zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného“. Tento trestný čin môže byť spáchaný úmyselne aj z nedbanlivosti. Obžalovanej je možné klásť za vinu, že z nedbanlivosti zanedbala svoje zákonné povinnosti náhradného rodiča, konkrétne povinnosť poskytovať zvereným deťom sústavnú a dôslednú starostlivosť o ich výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin. K takémuto konaniu došlo z nedbanlivosti. Zavinenie pri žalovanom trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby prvostupňový súd postavil primárne na záveroch znaleckých posudkov znalkyne I. I. L. a znalkyne I. M. A.. Pri preukazovaní naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania je však úlohou znalca poskytnúť odborné vysvetlenie týkajúce sa zdravotného stavu maloletých a možných príčin ich zhoršeného stavu. Znalci však nemôžu ustáliť skutkový priebeh udalostí, ani hodnotiť zavinenie páchateľa, pretože posúdenie skutkových a právnych záverov patrí výlučne súdu. V prejednávanej veci
znalci konštatovali, že stav maloletých bol dôsledkom zanedbania starostlivosti a životných podmienok v jej rodine, avšak nehodnotili subjektívnu stránku konania obžalovanej. Pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Neexistujú žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že chcela deti týrať, vedela, že ich týra alebo s takým následkom bola uzrozumená. Takýto záver nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Ani orgány sociálnoprávnej ochrany detí nezaznamenali žiadne poznatky o tom, že by spôsobovala maloletým fyzické alebo psychické utrpenie. V odbornej praxi sa poukazuje na stav, že „v sociálne slabých nízkopríjmových rodinách je vo všeobecnosti časté neúmyselné zanedbávanie potrieb dieťaťa. Nedostatky vo svojej starostlivosti si tieto povinné osoby často ani neuvedomujú.“ (obdobne možno poukázať na prípady chudobného prostredia a posúdenia právnej kvalifikácie týrania oproti zanedbaniu povinnej výživy v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/17/2018 zo dňa 22.10.2019, uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/127/2021 zo dňa 16.02.2022, uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/94/2023 zo dňa 21.11.2023 alebo uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/167/2019 zo dňa 26.02.2020). Zákonná povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného nespočíva len v peňažnom plnení, ale aj v povinnosti vyživovať a zaopatrovať oprávnenú osobu v naturálnej podobe, t. j. vo faktickej starostlivosti o jej bývanie, ošatenie, hygienu, zdravie, vrátane starostlivosti o jej výchovu a všestranný rozvoj (k tomu porovnaj R 26/1982, R 23/2002). Nie je naplnená skutková podstata trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Mohla sa dopustiť nanajvýš nedbanlivostného konania pri zaopatrovaní maloletých detí, dohľade nad nimi podľa § 207 Tr. zákona. Tento trestný čin rozlišuje medzi dvoma formami porušenia povinností podľa zákona o rodine. Tie sú vyjadrené pojmom vyživovať alebo zaopatrovať iného. Kým vyživovacia povinnosť spočíva v peňažnom plnení, zaopatrovacia povinnosť sa týka nepeňažnej starostlivosti – naturálnych plnení. Jedná sa o poskytnutie bývania, ošatenia, hygieny, starostlivosti o zdravie, vrátane starostlivosti o výchovu a všestranný rozvoj týchto osôb (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tz/7/2001 z 23.05.2001, publikované v zbierke pod číslom R 23/2002, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 8Tdo/1135/2006 z 11.10.2006 publikované v zbierke Rč 29/2007). Obžalovaná má za to, že vykonala všetky opatrenia na ktoré mala fyzické aj mentálne sily a o zverené deti sa starala s dobrým úmyslom. Sama však starostlivosť o tak početné deti objektívne nemohla ustáť, mohla poskytnúť len takú starostlivosť, ku ktorej mala sama predpoklady. To znamená, že ak je simplexnej povahy, nemohla poskytnúť deťom viac starostlivosti, ako jej umožňujú jej vlastnosti a vlastné danosti. Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že úmyselne chcela deťom ublížiť alebo im akýmkoľvek spôsobom spôsobovať príkorie. Zistenia znalkýň, ktoré poukazujú na disharmonický vývoj osobností detí a ich nedostatočné sociálne a hygienické návyky, síce naznačujú výchovu v nepodnetnom prostredí, avšak samy osebe nepreukazujú, že by zámerne spôsobovala deťom citovú depriváciu alebo im neposkytovala potrebnú starostlivosť a výchovu. Prvostupňový súd vôbec neprihliadol na prostredie, v ktorom musela poskytovať starostlivosť zvereným deťom bez reálnej pomoci, a na jej obmedzené finančné možnosti pri zabezpečovaní ich životných potrieb. Dokazovaním bolo preukázané, že mala k dispozícii len štátne sociálne dávky a všetky povinnosti spojené so starostlivosťou o domácnosť vykonávala sama. Za takýchto podmienok nebolo možné zabezpečiť ideálnu výchovu detí, avšak ani prípadné nedostatky nemožno automaticky považovať za týranie. Nemožno pritom ignorovať skutočnosť, že opakovane žiadala o pomoc terénne sociálne pracovníčky v Sedliskách, čo bolo napokon potvrdené aj jej podaním návrhu na súd o zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôležité dôkazy, vrátane správy z resocializačného centra. Počas konania poukazovala na to, že si s deťmi nedokázala sama poradiť. Správa z Liečebno-výchovného sanatória Čakany zo dňa 15.04.2024 a správa z ÚPSVaR zo dňa 02.05.2024 jej obhajobu podporujú, avšak súd im nevenoval dostatočnú pozornosť. Pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby je kľúčovým kvalifikačným kritériom trvalosť alebo systematickosť spôsobovaného fyzického či psychického utrpenia. Znaky tohto trestného činu sú naplnené vtedy, ak sú útoky opakované a sústavné, pričom práve táto opakovanosť vedie k fyzickému alebo psychickému utrpeniu obete, ktoré nie je len krátkodobé alebo prechodné. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že zanedbanie starostlivosti o deti, vrátane hygieny, musí byť posudzované v širšom kontexte a s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Nie každé zanedbanie starostlivosti predstavuje týranie; menej závažné nedostatky možno riešiť podporou a pomocou rodine zo strany štátu namiesto radikálnych zásahov, ako je odňatie detí. Pri hodnotení situácie je potrebné zohľadniť aj intelektuálnu úroveň osôb, ktoré deti vychovávajú. Nevyhovujúce sociálne a bytové pomery samy osebe nie sú dostatočným dôvodom na odňatie detí z osobnej starostlivosti a nepredstavujú týranie ani hrubé zaobchádzanie (sťažnosť č. 23848/04, Wallová a Walla proti Českej republike). Avšak, ak v danom prostredí dochádza k nevhodnému zaobchádzaniu alebo zanedbávaniu starostlivosti, môže byť zásah štátu pri odňatí detí odôvodnený (sťažnosť č. 56024/00, Dewinne proti Belgicku; sťažnosť
č. 40753/98, Rampogna a Murgia proti Taliansku). K náprave pritom došlo v podobe odňatia detí z náhradnej osobnej starostlivosti, o ktoré sa obžalovaná už skôr pokúšala. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby vec znova prejednal a rozhodol.
Krajský súd na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné, čo do výroku o treste.
Pri prieskume napadnutého rozsudku sa krajský súd zameral na skúmanie toho, či okresný súd vykonal všetky navrhované dôkazy, ktoré môžu prispieť k objasneniu stíhaného skutku, či pri hodnotení vykonaného dokazovania bral do úvahy všetky relevantné a zároveň zákonné dôkazy, resp. skutočnosti z nich vyplývajúce, či tieto hodnotil samostatne, ako aj vo ich vzájomných súvislostiach a či pri hodnotení dôkazov použil logicky správne postupy. Pokiaľ sú všetky uvedené aspekty tvorby rozhodnutia dodržané, nemožno súdu vytknúť správnosť záveru, ku ktorému dospel, a to aj v prípade, ak by odvolací súd sám vyhodnotil zistené skutočnosti iným spôsobom. Takto sa prejavuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku.
Krajský súd zdôrazňuje, že voľné hodnotenie dôkazov sa opiera, okrem iného, tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. (viď. III. ÚS 332/2009)
Pri hodnotení jednotlivých dôkazov je potrebné zaoberať sa závažnosťou (vylúčenie dôkazov, z ktorých nie je možné odvodiť informácie o predmete dokazovania), vierohodnosťou (najmä existencia pomeru k páchateľovi) a pravdivosťou (či je obsah vykonaného dôkazu jednotlivo aj v súhrne s ostatnými dôkazmi pravdivý) jednotlivých dôkazov a zároveň uviesť, čo z dôkazov ku stíhanej trestnej činnosti vyplýva, v akej kvalite, a ktoré dôkazy preukazujú tú – ktorú dokazovanú skutkovú okolnosť. Je nevyhnutné zamerať sa na skutočnosti, ktoré sú súčasťou skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, nakoľko tieto majú primárny význam pre posúdenie, či sa obžalovaný trestného činu skutočne dopustil. Súd je tak povinný abstrahovať tie skutkové okolnosti, ktoré majú trestnoprávnu relevanciu a zrozumiteľne odôvodniť, či tieto skutočnosti boli v trestnom konaní preukázané, teda či prokurátor uniesol dôkazné bremeno.
Krajský súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd v rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu vykonal na hlavných pojednávaniach všetky potrebné a dostupné dôkazy na objasnenie skutkového stavu a tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil, a tak dospel ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré, aj podľa názoru krajského súdu, plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Tieto skutkové okolnosti, považuje krajský súd za správne, s nimi sa stotožnil a keďže okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie okresného súdu, z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
Okresný súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, pričom dospel, podľa názoru krajského súdu, k priliehajúcemu záveru, že obžalovaná sa dopustila spáchania skutku, ktorý sa jej kladie za vinu, pritom naplnil všetky znaky skutkovej podstaty súdeného zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. b), písm. j) Tr. zákona. Splnenie predpokladov pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanej argumentuje krajský súd nasledovne.
K odvolacím námietkam obžalovanej je potrebné predovšetkým uviesť, že obžalovaná sa prostredníctvom obhajcu vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré sú jej kladené za vinu, namietala a spochybňovala predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom, ako aj zákonnosť usvedčujúcich dôkazov a vyjadrila sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považovala zo svojho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovanej, ktorou okresnému súdu vytkla nevykonanie ňou navrhnutého dôkazu vyžiadanie spisu, vypočutie svedka I. I. J. a pripojenia spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8P/125/2019, aj krajský súd považuje odmietnutie vykonania tohto dôkazu okresným súdom za opodstatnené z dôvodu, že tento by nebol spôsobilý zmeniť záver okresného súdu o vine obžalovanej, keďže vina obžalovanej bola dostatočne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná doposiaľ vykonanými dôkazmi, na ktoré krajský súd v ďalšom poukáže.
Krajský súd má k výhradám obžalovanej proti hodnoteniu dôkazov, ktoré tvoria podstatnú časť odvolacích námietok, za potrebné uviesť, že proces dokazovania v trestnom konaní je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po posúdení všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Súd pri hodnotení dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku rozhodne, o ktoré z nich svoje rozhodnutie oprie tak, aby bol skutkový stav náležite zistený (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku). Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého, nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
K odvolacej námietke ohľadne znaleckého posudku J. K. G., že tento neobsahuje povinnú náležitosť – vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, pričom predmetné vyhlásenie nebolo súčasťou posudku ani výsluchu znalca v prípravnom konaní, dáva krajský súd do pozornosti, že znalec J. K. G. bol do konania pribratý orgánom činným v trestnom konaní, konkrétne uznesením vyšetrovateľa zo dňa 03.07.2020, ktoré bolo následne doručené pribratému znalcovi, pričom z jeho odôvodnenia je zrejmé, že znalec bol podľa § 144 ods. 1 Tr. poriadku upozornený na význam znaleckého posudku z hľadiska všeobecného záujmu a na trestné následky vedome nepravdivého znaleckého posudku podľa § 347 Tr. zákona, ako aj na povinnosť bez odkladu oznámiť skutočnosti, pre ktoré môže byť vylúčený, alebo ktoré mu inak bránia byť vo veci činný ako znalec. Z vyššie uvedených dôvodov tak formálny nedostatok znaleckého posudku v podobe absencie vyššie uvedeného prehlásenia znalca nespôsobuje nezákonnosť znaleckého posudku, a to ani v prípade jeho prečítania na hlavnom pojednávaní, preto krajský súd odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru krajského súdu boli splnené podmienky na postup podľa § 268 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého, pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní sa použijú ustanovenia § 258 ods. 2 a a § 259 Tr. poriadku primerane. Namiesto výsluchu znalca možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi alebo jeho písomný znalecký posudok, ak znalec bol pred podaním znaleckého posudku poučený podľa § 144, nie sú pochybnosti o správnosti a úplnosti znaleckého posudku a prokurátor i obžalovaný s tým súhlasia, alebo ak sa znalec naň odvolá.
Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj odvolaciu námietku, že znalec J. K. G. neobjasnil, či stav maloletých detí bol spôsobený konaním obžalovanej, alebo či bol dôsledkom ich umiestnenia v rodine generačnej chudoby – teda v prostredí, v ktorom vyrastali a žili a nevyjadril k spôsobu, akým dospel k ním prezentovaným zisteniam. Zo znaleckého posudku č. 30/2020 a č. 31/2020 je zrejmé, že znalec vychádzal z tam uvedených podkladov zabezpečených v prípravnom konaní, ako aj z odborného psychologického vyšetrenia maloletých osôb. V závere posudku znalec uviedol, že na položené otázky
orgánu činného v trestnom konaní odpovedal na základe štúdia a odborného hodnotenia spisového materiálu, anamnestických údajov, expolrácie, zhodnotenia správania sa maloletých pri vyšetrení, a tiež aj z vyhodnotenia aplikovaných testov, zhodne tak vypovedal aj v prípravnom konaní. Nemožno preto súhlasiť s námietkou obžalovanej, že znalec neobjasnil spôsob, akým k svojim záverom dospel. Pokiaľ obžalovaná namieta, že znalec sa nevyjadril k tomu, či zistený stav vyšetrovaných maloletých osôb bol spôsobený jej konaním alebo sociálnym prostredím, v ktorom deti vyrastali, vrátane generačnej chudoby, krajský súd zdôrazňuje, že znalec nie je oprávnený sa vyjadrovať k otázke viny, ani určovať výlučný zdroj všetkých zistených negatívnych javov. Posúdenie príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovanej a následkom, rovnako ako hodnotenie ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomných súvislostiach, patrí výhradne súdu. Znalec teda nemôže ustáliť skutkový priebeh udalosti, ani sa vyjadrovať k zavineniu páchateľa, pretože hodnotenie skutkových a právnych záverov prislúcha len súdu.
Aj podľa názoru krajského súdu, výrok o vine obžalovanej je možné ustáliť predovšetkým na základe záverov znaleckého dokazovania z odvetvia pediatrie, podporené znaleckým dokazovaním z odvetvia chirurgie a traumatológie na popáleniny mal. A. B. a mal. H. B., ako aj z odvetvia psychiatrie na všetky tri maloleté deti, v kontexte s ktorými potom vyznievajú aj výsledky znaleckého dokazovania z odboru psychológie na mal. A.F. ako aj na mal. H. B., či aj na samotnú obžalovanú.
Pokiaľ obžalovaná v podanom odvolaní namietala, že okresný súd založil záver o jej vine prakticky výlučne na výsledkoch znaleckého dokazovania, odvolací súd sa s takouto argumentáciou nestotožnil. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci vypracované znalecké posudky neboli podkladom pre záver o vine obžalovanej a ani pre konštatovanie jej úmyselného zavinenia. Úlohou znalcov bolo odborne posúdiť zdravotný a psychický stav maloletých detí, charakter zistených poranení a ochorení, dobu ich trvania, mechanizmus ich vzniku, prípadne príčinnú súvislosť medzi podmienkami, v ktorých deti žili a následkami zistenými po ich odňatí zo starostlivosti obžalovanej. Znalecké posudky znalkýň I. I. L. a znalkyne I. M. A. predstavujú iba jeden z vykonaných dôkazov, ktorý súd hodnotí v spojení s ostatnými dôkazmi podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov. Skutočnosť, že znalec nevylúčil vplyv sociálneho prostredia alebo generačnej chudoby, ako jedného z faktorov vplývajúcich na stav maloletej osoby, sama osebe nespochybňuje správnosť, ani použiteľnosť jeho odborných záverov. Samotný záver o naplnení zákonných znakov trestného činu, vrátane jeho subjektívnej stránky, je právnym záverom súdu, ktorý musí vychádzať z hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti.
Okresný súd pri ustálení skutkového stavu vychádzal aj z listinných dôkazov, ako z lekárskych správ ošetrujúcej lekárky týchto troch maloletých detí, tak aj zo správ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, ako aj Centra pre deti a rodiny Vranov nad Topľou, ktoré sa zaoberali hodnotením poskytovanej starostlivosti týmto trom maloletým deťom zo strany obžalovanej. Na základe týchto dôkazov dospel okresný súd k záveru, že obžalovaná v skutkovej vete opísaným konaním páchaným voči týmto trom maloletým deťom, ktoré mala vo svojej starostlivosti a v opatere, spôsobila fyzické utrpenie, ako aj psychické utrpenie; a to spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu, odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, výchovy, čím týmto konaním obžalovanej bola uvedeným trom maloletým deťom spôsobená aj posttraumatická stresová porucha s potrebou liečby po dobu 6 mesiacov; resp. až 9 mesiacov u mal. H. B. s tým, že táto porucha aj závažným spôsobom ovplyvňovala obvyklý spôsob života týchto troch maloletých detí; čiže týmto zvereným osobám bola zapríčinená aj ťažká ujma na zdraví; čím naplnila nielen základnú skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zákona; ale aj jeho kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa ods. 3 písm. b), písm. j) Tr. zákona.
Obžalovanej obrana spočívala v tvrdení, že sa o zverené deti riadne starala podľa svojich možností, obliekala ich, nakupovala im jedlo, na dojčenské mlieko peniaze nemala, starala sa aj o ich hygienu, umývala ich, prebaľovala, kúpala ich, pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť, obžalovaná nepoprela, že detskú lekárku s deťmi nenavštívila, ale to len z dôvodu, že neboli choré a ak im niečo bolo, šla s nimi na pohotovosť, alebo im kúpila lieky v lekárni. Poprela, aby ich týrala, poprela fyzické trestanie vo forme popálenín od cigariet, popáleniny si na ich tele nevšimla, rovnako tak poprela, aby im neposkytovala útechu v podobe objatia, keď spadli alebo plakali. Pripustila, že maloleté deti mohli mať vši, ale vtedy kúpila šampón proti všiam, svrab deti nemali. Obrana obžalovanej spočívala tiež
v tvrdení, že starostlivosť o deti bola náročná, deti boli nezvládnuteľné, požiadala aj o zrušenie náhradnej starostlivosti.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní, okrem obžalovanej, vypočul aj svedkov, a to dcéry obžalovanej P. B., Q. B. a A. B. ml. a zaťa obžalovanej I. B., ktorí zhodne potvrdili obranu obžalovanej, že táto sa o zverené deti riadne starala.
K obrane obžalovanej, že vypočutí svedkovia žijúci s ňou v spoločnej domácnosti potvrdili, že sa starala o zverené maloleté deti viac, než dokázala pre svoj vek a zdravie uniesť, krajský súd v názorovej zhode s okresným súdom konštatuje, že išlo v prevažnej miere; či už o vlastné deti alebo o partnerov detí tejto obžalovanej, teda o osoby blízke; ktoré svojou svedeckou výpoveďou nechceli tejto obžalovanej uškodiť, a prípadne u nich mohla byť badateľná aj snaha svojou výpoveďou tejto obžalovanej skôr pomôcť vyviniť sa z trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Nemožno pritom prehliadnuť ani to, že títo svedkovia mohli byť do istej miery aj odkázaní na pomoc tejto obžalovanej, napríklad v podobe občasne poskytovanej opatery vlastným deťom týchto svedkov obžalovanou. Navyše, krajský súd dáva do pozornosti, že na to, aby bolo týranie maloletých detí preukázané, nemusia byť vypočutí svedkovia, ktorí bezprostredne pozorovali a videli správanie sa obžalovanej. Maloleté A.F., S.F., L.F. si nemohli samé spôsobiť poranenia súvisiace s nedostatočnou hygienou, ktorú si vzhľadom na svoj vek samé ani nemohli poskytnúť a maloleté deti A.F. a L.F. si nemohli spôsobiť ani popáleniny od ohorkov, týmto fyzickým útokom na ich integritu neboli schopné sa pre svoj vek brániť a nemohli si ani samé spôsobiť postraumatickú stresovú poruchu v rannom detstve, t. č. na podprahovej úrovni, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní minimálne 6 mesiacov až 9 mesiacov.
Správanie sa obžalovanej k maloletým A.F, L.F, S.F. v podobe fyzického a psychického utrpenia, ako zákonného znaku žalovaného zločinu, je obsiahnuté v skutkovej vete, a toto je vyvoditeľné práve zo znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva, odvetvia pediatrie, v rámci ktorého bol posudzovaný zdravotný stav mal. A.F, S.F, L.F. zistený po ich odovzdaní do starostlivosti Centra pre deti a rodiny Vranov nad Topľou.
Zo znaleckého posudku z odvetvia pediatrie I. L. vyplynulo, že zdravotný stav všetkých troch maloletých detí sa pobytom u starej matky – obžalovanej zhoršil, po umiestnení do náhradnej rodiny mali maloleté A.F a L.F. na koži trupu a končatín popáleniny, svrab, boli zavšivavené, a zaostával ich psychomotorický vývin, maloletá F.B. po umiestnení do náhradnej rodiny mala na koži trupu a končatín svrab, bola zavšivavená a zaostával jej psychomotorický vývin. Príčinou zaostávania psychomotorického vývinu u všetkých troch maloletých detí bol ich pobyt v prostredí, v ktorom dochádzalo k psychickej deprivácii. Maloleté deti nemali v dostatočnej miere a počas dostatočne dlhého obdobia uspokojované základné psychické potreby, pričom u nich došlo k senzorickej, kognitívnej, emocionálnej a sociálnej deprivácii. Znaleckým dokazovaním boli súčasne objektivizované závažné nedostatky vo fyzickej a zdravotnej starostlivosti. Na telách maloletých detí boli zistené dlhodobo sa nehojace a mokvajúce ložiská vzniknuté opakovaným škrabaním kože pri zavšivavení, do ktorých bola špinavými rukami zanesená bakteriálna infekcia bez toho, aby bola adekvátne preliečená. Rovnako boli na koži celého tela zistené početné drobné ložiská depigmentácie, ktoré, podľa znaleckého záveru, predstavovali následky bakteriálne infikovaných poranení kože vzniknutých pri svrabe. Znalkyňa zároveň potvrdila ďalšie zdravotné následky, vrátane popálenín a uzavrela, že starostlivosť o všetky tri maloleté deti bola zanedbaná tak po stránke fyzickej, ako aj psychickej. Tieto odborné závery však nemožno vykladať tak, že znalec namiesto súdu rozhodol o vine obžalovanej. Znalecké dokazovanie iba poskytlo odborný podklad pre zistenie, v akom stave sa deti nachádzali, ako dlho sa jednotlivé patologické stavy rozvíjali a aký bol ich pôvod. Záver, že obžalovaná konala prinajmenšom v nepriamom úmysle, vyplýva až z hodnotenia týchto zistení v spojení s ostatnými okolnosťami prípadu.
Správne konštatoval okresný súd, že zistená posttraumatická stresová porucha v rannom detstve, t. č. na podprahovej úrovni, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní minimálne 6 mesiacov u mal. A.F. a u mal. S.F., či minimálne 9 mesiacov u mal. H. B., počas ktorého obdobia bol závažným spôsobom ovplyvnený obvyklý spôsob života týchto maloletých detí, bola zapríčinená len konaním obžalovanej, ktorá zanedbávala nevyhnutnú osobnú a zdravotnú starostlivosť o zverené maloleté deti, ich hygienu a ošatenie, maloletým deťom A. B. a L.F. spôsobila popáleniny horúcim až žeravým predmetom pôsobiacim na kožu na rôznych častiach tela. Na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že všetky tri maloleté deti boli v starostlivosti obžalovanej, za následky spôsobené na ich fyzickom a psychickom zdraví
bola zodpovedná práve ona, keďže jej priamo zo zákona jej vyplývala povinnosť osobnej starostlivosti o maloleté deti, pod ktorú je potrebné zahrnúť tak výživu, ako starostlivosť o hygienu, starostlivosť o zdravie fyzické aj psychické, nevynímajúc všeobecný rozvoj a výchovu.
Neobstojí ani obrana obžalovanej, že maloleté deti nepopálila, resp., že si nevšimla popáleniny na ich tele ani pri kúpaní. Táto bola jednoznačne vyvrátená závermi znaleckého posudku znalkyne I. L. a znalca I. C., ktorí v záveroch svojich posudkov, na závery ktorých veľmi podrobne poukázal aj okresný súd, konštatovali rozsah, počet, lokalizáciu, ako aj mechanizmus ich vzniku u maloletej A. a maloletej H. Obrana obžalovanej, že si popáleniny nevšimla, je tak vzhľadom na ich počet a umiestnenie nepresvedčivé. Ani jej tvrdenie, že im ich nespôsobila ona, nie je vzhľadom na vykonané dokazovanie spôsobilé spochybniť záver o jej trestnej zodpovedonosti za dlhodobé a zlé zaobchádzanie s maloletými deťmi. Rovnako nemožno prehliadnuť, že išlo o tri maloleté deti, o ktoré sa obžalovaná každodenne starala počas dlhšieho obdobia. Ich zdravotný a hygienický stav sa nevytvoril náhle, ani bez vonkajších prejavov. Naopak, podľa znaleckých záverov išlo o dlhodobo pretrvávajúce a neliečené stavy. Za takých okolností nemožno dôvodne vychádzať z toho, že obžalovaná o stave detí nevedela alebo že si nemohla uvedomovať možné dôsledky neposkytnutia základnej hygienickej, zdravotnej a osobnej starostlivosti. Odvolací súd poukazuje na to, že osoba, ktorej boli maloleté deti zverené do starostlivosti, nesie priamu a osobnú zodpovednosť za zabezpečenie ich základných životných potrieb.
Trestnej zodpovednosti za spáchaný zločin nezbavuje obžalovanú ani jej obrana, že sa sťažovala na obecnom úrade, že starostlivosť o deti nezvláda. Sťažnosti samy osebe nenahrádzajú reálny výkon každodennej starostlivosti o maloleté deti, ani nezbavujú obžalovanú tejto povinnosti. Ak obžalovaná pociťovala objektívnu neschopnosť túto starostlivosť riadne vykonávať, bolo jej povinnosťou aktívne a účinne vyhľadať pomoc príslušných orgánov sociálnoprávnej ochrany detí alebo zabezpečiť, aby maloleté deti neostávali v stave ohrozujúcom ich zdravie a vývin. Takýto postup však zo zisteného skutkového stavu nevyplýva. Napokon z obsahu spisu je zrejmé, že návrh na zrušenie náhradnej starostlivosti vzala späť.
Potrebné je poukázať aj na podnet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou na vydanie neodkladného opatrenia zo dňa 21.11.2019, uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 6P/213/2019 zo dňa 28.11.2019 o začatí konania o nariadení neodkladného opatrenia, ako aj na uznesenie toho istého súdu č. k. 6P/213/2019-13 zo dňa 28.11.2019 o nariadení neodkladného opatrenia v podobe uloženia povinnosti obžalovanej odovzdať všetky tri maloleté deti Centru pre deti a rodiny Vranov nad Topľou. Z odôvodnenia uznesenia, ako aj zo samotného podnetu vyplýva, že maloleté deti nemali zabezpečené základné potreby, nemali zabezpečenú stravu, ošatenie, ani potrebnú zdravotnú starostlivosť, stará matka im nezabezpečila výživu a primeranú osobnú starostlivosť, v dôsledku čoho bol život, zdravie, priaznivý vývoj maloletých detí vážne ohrozený.
Krajský súd sa preto nestotožňuje ani s námietkou obžalovanej, že skutok kladený jej obžalobou za vinu, mal byť posúdený ako prečin zanedbania povinnej výživy. Právne posúdenie skutku okresným súdom ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa§ 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. b), písm. j) Tr. zákona je, aj podľa názoru krajského súdu, v súlade so zákonom.
Páchateľ naplní znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. b), j) Tr. zákona vtedy, ak blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaní strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo nevyhnutej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania a spôsobí tak ťažkú ujmu na zdraví na viacerých osobách.
Obžalovaná svojím konaním, či už pasívnym alebo aktívnym, naplnila objektívnu stránku žalovaného zločinu a tá spočíva v tom, že osobám, ktoré boli je v jej starostlivosti a výchove, spôsobila fyzické utrpenie a psychické utrpenie, a to spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu, a odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti,
ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, výchovy, a spôsobila ním ťažkú umu na zdraví a čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a na viacerých osobách.
Pod pojmom fyzické a psychické utrpenie sa rozumie taký stav, ktorý sa vyznačuje telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú celkom krátky, prechodný stav. Zákonný znak skutkovej podstaty uvedeného zločinu fyzické alebo psychické utrpenie, má byť následkom zlého zaobchádzania, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti s určitou mierou vytrvalosti, musí však ísť o konanie, ktoré osoba pre jeho intenzitu, hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Posúdenie, či následok nastal, nie je závislé len od vyjadrenia osoby, vo vzťahu ku ktorej sa mal páchateľ správať zákonom vymedzeným spôsobom, ale aj od intenzity útokov, ich početnosti, doby trvania takéhoto správania, pretože niektoré menej intenzívne formy týrania opakujúce sa po dlhšiu dobu môžu naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby.
Vo vzťahu k subjektívnej stránke je potrebné uviesť, že pri trestnom čine týrania zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona sa subjektívna stránka vzťahuje k vedomému a dlhodobému zaobchádzaniu so zverenou osobou spôsobom, ktorý jej spôsobuje fyzické alebo psychické utrpenie, ponižovanie, bolesť alebo závažnú ujmu na zdraví a vývine. Úmysel pritom nemusí smerovať priamo k spôsobeniu konkrétnej diagnózy alebo presne určeného následku, postačuje, že páchateľ si bol vedomý stavu, v akom zverenú osobu ponecháva, a bol uzrozumený s tým, že takýto spôsob života a starostlivosti spôsobuje utrpenie alebo ohrozuje jej zdravý vývin.
V prejednávanom prípade obžalovaná dlhodobo tolerovala a udržiavala stav, v ktorom maloleté deti žili v zanedbaných hygienických a zdravotných podmienkach, trpeli parazitárnymi ochoreniami, neliečenými zdravotnými problémami a výrazným vývinovým zaostávaním. Ako osoba zabezpečujúca každodennú starostlivosť o maloleté deti, si musela byť vedomá ich stavu aj následkov takéhoto spôsobu života na ich zdravie a psychický vývin, pričom, napriek tomu, nevykonala primerané opatrenia na odstránenie uvedeného stavu. Minimálne bola uzrozumená s tým, že takýmto konaním, resp. opomenutím, spôsobuje maloletým deťom dlhodobé utrpenie a vážne ohrozuje ich priaznivý vývin. Úmyselné nepriame zavinenie obžalovanej vyplýva z preukázaného opisu jej konania. Je všeobecne známou skutočnosťou, minimálne pre obžalovanú, ktorá bola sama matkou viacerých detí, že je potrebné vo vzťahu k maloletým deťom, ktoré boli zverené do jej opatery, dodržiavať aspoň základnú hygienu, stravu, ošatenie primerané poveternostným podmienkam a ročnému obdobiu, rovnako tak, že dieťaťu je potrebné zabezpečiť zdravotnú starostlivosť, nevynímajúc aj bezpečné rodinné prostredie rešpektujúce ich potreby, či už citové alebo emocionálne. Takýto záver je v predmetnej veci odôvodnený predovšetkým charakterom, rozsahom a dlhodobosťou zisteného zanedbania. Nešlo o jednotlivé krátkodobé alebo navonok ťažko rozpoznateľné zdravotné komplikácie. Svrab rozšírený na koži celého tela, zavšivavenie, opakovane rozškriabané a infikované kožné ložiská, mokvajúce poranenia, hnisavý zápal stredného ucha, nedostatočná hygiena, ako aj celkový stav detí boli okolnosťami, ktoré museli byť osobe zabezpečujúcej každodennú osobnú starostlivosť o deti bezprostredne zrejmé. Nepriamy úmysel pritom nemožno stotožňovať s požiadavkou, aby obžalovaná mala odborné medicínske vedomosti alebo aby vedela predvídať konkrétnu diagnózu, či presný rozsah následkov. Na jeho naplnenie postačuje vedomosť o tom, že dlhodobé ponechávanie detí so zjavnými zdravotnými problémami bez potrebnej hygienickej a zdravotnej starostlivosti môže viesť k ich fyzickému alebo psychickému utrpeniu. Takáto vedomosť nevyžaduje odborné poznatky, ale vyplýva už zo základnej životnej skúsenosti osoby, ktorá sa o maloleté deti každodenne stará.
Pokiaľ teda obžalovaná napriek zjavne nevyhovujúcemu zdravotnému, hygienickému a psychickému stavu maloletých detí potrebné opatrenia neprijala a tento stav nechala dlhodobo pretrvávať, možno dôvodne uzavrieť, že vedela o možnosti vzniku alebo ďalšieho prehlbovania ich fyzického a psychického utrpenia a pre prípad, že takýto následok nastane, bola s ním uzrozumená v zmysle § 15 písm. b) Tr. zákona.
Obrana obžalovanej spočívajúca v tvrdení, že maloleté deti vyrastali v podmienkach generačnej chudoby a sociálne slabého prostredia, nemôže sama osebe vylúčiť jej trestnoprávnu zodpovednosť, ani zmeniť právnu kvalifikáciu skutku. Odvolací súd nepochybuje o tom, že sociálne a materiálne podmienky, v ktorých obžalovaná žila, boli nepriaznivé. Samotná chudoba však ešte automaticky nevedie k stavu, v akom sa maloleté deti nachádzali, ani neospravedlňuje dlhodobé hrubé zanedbávanie základných
hygienických, zdravotných a výchovných potrieb detí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že maloleté deti boli vystavené stavu závažného zanedbania presahujúceho dôsledky bežnej sociálnej núdze, keď trpeli zavšivavením, svrabom, neliečenými zdravotnými problémami, popáleninami od ohorkov cigariet a výrazným zaostávaním vo fyzickom i psychickom vývine. Rozhodujúce pritom nie je samotné materiálne zabezpečenie domácnosti, ale celkový spôsob starostlivosti o maloleté deti a miera ochrany ich zdravia, hygieny a priaznivého vývinu. Ani nepriaznivá sociálna situácia nezbavuje osobu, ktorej boli maloleté deti zverené do starostlivosti, povinnosti zabezpečiť aspoň základnú hygienu, primeranú zdravotnú starostlivosť a ochranu detí pred poškodzovaním ich zdravia a psychického vývinu. Nepriaznivé sociálne a majetkové pomery môžu mať význam pri individualizácii trestu a pri hodnotení jej osobných pomerov, nemožno ich však bez ďalšieho stotožniť s absenciou úmyselného zavinenia. Nedostatok finančných prostriedkov môže objektívne limitovať kvalitu materiálneho zabezpečenia domácnosti, sám osebe však nevysvetľuje dlhodobé ponechanie troch maloletých detí so svrabom, zavšivavením, infikovanými a mokvajúcimi kožnými léziami, či ďalšími zjavnými zdravotnými problémami bez primeranej reakcie.
Znalecké dokazovanie, i ostatné vykonané dôkazy zároveň preukázali, že dôsledkom dlhodobého spôsobu života a zanedbávania starostlivosti vznikli u maloletých detí závažné následky na psychickom zdraví, vrátane posttraumatickej poruchy v rannom detstve vyžadujúcej liečbu najmenej 6 mesiacov. Takýto stav nemožno vysvetliť výlučne sociálnou núdzou alebo generačnou chudobou, ale predovšetkým dlhodobým zlyhávaním obžalovanej pri zabezpečovaní elementárnych potrieb maloletých detí.
Krajský súd preto dospel k záveru, že okresný súd nezaložil výrok o vine na znaleckých posudkoch izolovane, ale tieto správne vyhodnotil ako odborné dôkazy objektivizujúce stav maloletých detí a následky dlhodobo neposkytovanej starostlivosti. Subjektívna stránka konania obžalovanej bola následne dôvodne vyvodená zo všetkých okolností prípadu, najmä z dĺžky trvania protiprávneho stavu, jeho rozsahu, závažnosti a zjavnosti jednotlivých prejavov, ako aj z postavenia obžalovanej ako osoby, ktorá mala deti vo svojej každodennej osobnej starostlivosti.
Preto vyššie uvedenú obranu obžalovanej krajský súd vyhodnotil ako právne irelevantnú vo vzťahu k správnosti právnej kvalifikácie skutku, ako zločinu týrania zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona. Konanie obžalovanej výrazne prekračovalo rámec samotného neplnenia rodičovských alebo opatrovateľských povinností. Deti boli zavšivavené, trpeli svrabom, zápalom stredného ucha, mali popáleniny spôsobené ohorkami cigariet, nebola im zabezpečená primeraná hygiena, zdravotná starostlivosť, ani podmienky nevyhnutné pre zdravý telesný a psychický vývin. V dôsledku dlhodobého zanedbávania vykazovali známky zaostávania v psychomotorickom vývine a vo vývine jemnej motoriky. Znalci zároveň diagnostikovali u maloletých detí posttraumatickú stresovú poruchu v rannom detstve, t. č. na podprahovej úrovni, ktorá si vyžiadala liečbu v trvaní minimálne 6 mesiacov u mal. A.F. a u mal. S.F., či minimálne 9 mesiacov u mal. H. B., počas ktorého obdobia bol závažným spôsobom ovplyvnený obvyklý spôsob života týchto maloletých detí. Takéto konanie nemožno redukovať iba na neplnenie vyživovacej alebo všeobecnej opatrovateľskej povinnosti, keďže svojou intenzitou, dĺžkou trvania, následkami na zdraví detí a mierou bezcitnosti naplnilo znaky psychického a fyzického utrpenia charakteristické pre trestný čin týrania zverenej osoby.
Krajský súd preto dospel k záveru, že okresný súd skutok správne právne kvalifikoval ako zločin týrania zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. b), j) Tr. zákona, keďže konanie obžalovanej svojím charakterom, intenzitou a následkami podstatne presahovalo rámec iných menej závažných trestných činov proti rodine a mládeži.
Následne krajský súd posudzoval uložené výroky o treste a náhrade škody.
Okresný súd uložil obžalovanej podľa § 208 ods. 3 Tr. zákona, účinného od 06.08.2024, v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona, v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zákona, trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do Ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Takto uložený trest považoval okresný súd za dostatočný tak z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie, kedy zároveň konštatoval, že nezistil žiadne mimoriadne okolnosti v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Krajský súd pri prieskumnej povinnosti konštatuje, že pri právnej kvalifikácii skutku a následne ukladaní trestu bolo nevyhnutné zaoberať sa v prvom rade priaznivosťou Trestného zákona, nakoľko od spáchania skutku nadobudla dňa 06.08.2024 účinnosť novela Trestného zákona. V zhode s okresným súdom dospel k záveru o priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h) Tr. zákona, teda, že obžalovaná spáchala skutok pod vplyvom tiesnivých rodinných, ako aj osobných pomerov, ktoré si sama nezavinila. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj keď nedošlo k zmene trestnej sadzby pre súdený zločin oproti Trestnému zákonu účinnému do 05.08.2024, vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností úpravou trestnej sadzby znížením o 1/3 jej hornej hranice, bolo potrebné Trestný zákon účinný do 05.08.2024 považovať za priaznivejší, preto bolo potrebné ukladať obžalovanej trest podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024. Vzhľadom k vyššie uvedenému, ako aj vzhľadom k úvahe okresného súdu o nesplnení podmienok na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu, považuje krajský súd trest uložený okresným súdom podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024 vo výmere 7 rokov nepodmienečne za neprimerane prísny.
Podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona, prvá veta, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
V zmysle komentárov je trest najintenzívnejšou formou štátneho donútenia a predstavuje najzávažnejší zásah do práv a slobôd človeka zo strany štátnej moci. Trest predstavuje právny následok spáchania trestného činu a môže byť uložený len súdom za splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok, čo vyplýva aj z Ústavy SR, ktorá v čl. 49 explicitne vyjadruje (aj) požiadavku nulla poena sine lege. Trestnoprávna teória už dlhodobo rozlišuje štyri základné funkcie trestov: ochrannú, represívnu, preventívnu a morálnu. Akcentácia určitých funkcií trestu podlieha taktiež zmenám v čase a je prejavom trestnej politiky štátu. Jednotlivé funkcie trestu však nemožno vnímať oddelene, ale mali by tvoriť vzájomne sa dopĺňajúci celok. Význam individuálnej prevencie trestu je daný najmä skutočnosťami, že znemožnenie páchania ďalšej trestnej činnosti prostredníctvom zásahu do základných práv môže spravidla trvať len určitú dobu a samotné znemožnenie páchania ďalšej trestnej činnosti nemusí páchateľa trvalo odradiť od takého zámeru (ba naopak, najmä osoby vo výkone trestu odňatia slobody nezriedka získajú nové, resp. prehĺbia staré kriminálne návyky, čo v spojení s nemožnosťou zaradiť sa do normálneho života v dôsledku spoločenskej stigmatizácie po samotnom výkone zvyšuje pravdepodobnosť recidívy; a to aj napriek existujúcim programom penitenciárnej starostlivosti). Na to, aby bola naplnená ochranná funkcia trestu, teda musí k represii pristúpiť taktiež prevencia, ktorej účelom je zabezpečiť to, aby samotný páchateľ po vykonaní trestu už ďalej nechcel páchať trestnú činnosť. Táto funkcia trestania je z povahy veci v rozhodujúcej miere ovplyvnená ochotou páchateľa napraviť sa; samotný trest k tomu môže len vytvoriť podmienky, čo reflektuje aj zákonná dikcia. Trest uložený páchateľovi trestného činu má výchovne pôsobiť taktiež na celú spoločnosť. Na jednej strane posilňuje dôveru občanov v schopnosť štátu spoločnosť chrániť a na strane druhej má odradzujúci účinok na potenciálnych páchateľov. V súvislosti s generálnou prevenciou je potrebné uviesť, že nemožno preceňovať význam vysokých trestných sadzieb. Za dôležitejší odstrašujúci faktor možno považovať predovšetkým (relatívnu) neodvratnosť trestnoprávneho postihu páchateľa, ako aj rýchlosť, s akou k vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti dochádza. Významným trestno-procesným prvkom umožňujúcim realizáciu preventívnej funkcie trestania v generálnej rovine je zásada verejnosti uplatňovaná v súdnej etape trestného konania. Zároveň trest vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňujú princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňujú aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody), ako sankcia, predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, je aj celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu.
V súlade so zásadou individualizácie trestu preto Trestný zákon umožňuje vo výnimočných prípadoch uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak uloženie trestu aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby nezodpovedalo konkrétnym okolnostiam prípadu, alebo pomerom páchateľa. Takýmito okolnosťami budú najmä inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností, napr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných, závislosť početnej rodiny páchateľa od jeho príjmu a podobne. Nie je možné však vylúčiť, že viacero okolností, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom prípade taký význam, že ich bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti v zmysle ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zákona.
Vychádzajúc a rešpektujúc vyššie uvedené hľadiská, ako aj účel trestu a možnosti nápravy obžalovanej, krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade je pri ukladaní trestu možné použiť ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu u obžalovanej.
V kontexte uvedeného preto krajský súd, po zvážení všetkých ďalších, pri rozhodovaní o výmere trestu do úvahy prichádzajúcich okolností, s prihliadnutím najmä na osobu obžalovanej a jej rodinné pomery, na ktoré správne poukázal okresný súd, ale ktoré tvorili podstatnú časť odvolacej argumentácie obžalovanej, vyvodil záver, že uloženie trestu obžalovanej aj v rámci zákonnej trestnej sadzby by bolo pre ňu neprimerane prísne a ochranu spoločnosti možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Za mimoriadne okolnosti prípadu a pomery obžalovanej je možné považovať najmä jej mimoriadne nepriaznivú sociálnu situáciu, dlhodobé zotrvávanie v generačnej chudobe, ako aj skutočnosť, že popri starostlivosti o zverené maloleté deti zabezpečovala starostlivosť aj o vlastné deti, a to v podmienkach značne obmedzených materiálnych a osobných možnosti. Obžalovaná sama dlhodobo žila v sociálne výrazne znevýhodnenom prostredí, disponovala veľmi obmedzenými materiálnymi a osobnými možnosťami a sama zabezpečovala starostlivosť o vlastné deti. Napriek týmto objektívne nepriaznivým pomerom jej boli rozhodnutím štátneho orgánu zverené do náhradnej osobnej starostlivosti ďalšie tri maloleté deti, čím sa rozsah jej faktických povinností pri zabezpečovaní každodennej starostlivosti zásadným spôsobom zvýšil. Uvedené okolnosti nijakým spôsobom nezbavujú obžalovanú trestnej zodpovednosti a ani neznižujú závažnosť utrpenia spôsobeného maloletým poškodeným. Majú však zásadný význam pri individualizácii trestu a pri posúdení miery osobného zavinenia a možností obžalovanej reálne zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostala.
V prospech obžalovanej krajský súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že svoju nepriaznivú situáciu a problémy pri zvládaní starostlivosti o maloleté deti komunikovala s orgánom obce, čím aspoň čiastočne prejavila vedomie vlastnej nezvládnutej situácie a potrebu pomoci. Rovnako nemožno opomenúť ani skutočnosť, že problematické správanie a zanedbanosť maloletých detí boli do určitej miery ovplyvnené aj prostredím generačnej chudoby a sociálneho vylúčenia, v ktorom deti vyrastali.
Krajský súd zároveň prihliadol aj na dlhší časový odstup od spáchania skutku a celkovú dĺžku trestného konania, kedy sa obžalovaná na jeho prieťahoch nepodieľala.
Krajský súd si je vedomý, že mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona nemožno založiť iba na bežných poľahčujúcich okolnostiach. V danom prípade však nejde o izolované prihliadnutie na nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciu obžalovanej, ale o komplex mimoriadne nepriaznivých životných pomerov, limitovaných osobných možností obžalovanej, rozsahu starostlivosti, ktorú mala zabezpečovať, a okolnosti, že starostlivosť o ďalšie maloleté deti jej bola zverená rozhodnutím súdu napriek jej existujúcim rodinným a sociálnym podmienkam.
Tieto skutočnosti vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že uloženie sedemročného nepodmienečného trestu odňatia slobody by predstavovalo neprimerane represívnu reakciu štátu, ktorá by išla nad rámec toho, čo je nevyhnutné na splnenie účelu trestu.
S prihliadnutím na osobu obžalovanej, jej doterajší spôsob života, sociálne a rodinné pomery, ako aj na prognózu jej ďalšieho správania, dospel krajský súd zároveň k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a jej nápravu postačí trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov nespojený s jeho výkonom. Výkon trestu preto podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil, pričom určil primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov.
Takto uložený trest, podľa názoru odvolacieho súdu, na jednej strane dostatočne vyjadruje závažnosť protiprávneho konania obžalovanej a morálne odsúdenie jej konania voči maloletým deťom, na druhej strane však rešpektuje zásadu individualizácie a primeranosti trestu a prihliada na špecifické osobné a sociálne pomery obžalovanej.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, voči tomuto nemá krajský súd žiadne výhrady, zodpovedá výsledkom dokazovania, preto nebol dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu.
Na základe vyššie uvedeného tak krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.