Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Co-119-2026.pdf
PDF · 148.65 KB
Case nature
Subarea
4Co/119/2026
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a členov senátu JUDr. Rastislava Žiga a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci navrhovateľky: V. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. S. XXX/XX, XXX XX W., proti odporcovi: U. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. S. XXX/XX, XXX XX W., o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 11.06.2026, č. k. 48C/36/2026-39 v spojení s opravným uznesením č. k. 48C/36/2026-76 zo dňa 26.08.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa vo výroku I. v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 48C/36/2026-76 zo dňa 26.08.2026 m e n í tak, že sa nariaďuje neodkladné opatrenie, ktorým sa odporcovi ukladá povinnosť:
a/ vedome sa nepribližovať k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov, s výnimkou prípadov nevyhnutnej súbežnej účasti navrhovateľky a odporcu na procesných úkonoch pred súdom, orgánmi činnými v trestnom konaní alebo inými orgánmi verejnej moci, a to len v rozsahu nevyhnutnom na riadnu účasť odporcu na takýchto úkonoch,
b/ písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami priamo ani prostredníctvom tretích osôb nekontaktovať navrhovateľku, s výnimkou komunikácie uskutočňovanej prostredníctvom právnych zástupcov strán alebo príslušných orgánov verejnej moci v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami.
Neodkladné opatrenie podľa písmen a/ a b/ bude trvať po dobu troch mesiacov odo dňa vykonateľnosti tohto uznesenia.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa vo výroku II. m e n í tak, že navrhovateľka má voči odporcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.
III. Navrhovateľka má voči odporcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol a navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení uviedol, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka žiadala, aby súd uložil odporcovi obmedzenie (1) približovať sa k navrhovateľke na vzdialenosť menšiu ako 20 (dvadsať) metrov, okrem úkonov v trestnom a občianskoprávnom konaní a (2) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami kontaktovať navrhovateľku.
3. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, odôvodnila tým, že (cit.): „...s odporcom som sa zoznámila v roku 1995. Pochádza z Macedónska, ale časom nadobudol slovenské občianstvo. Zaľúbili sme sa a neskôr sme sa zosobášili. Odporca bol od počiatku vzťahu dominantný a panovačný. Ak som chcela, aby bol doma pokoj, muselo byť vždy, za každých okolností, po jeho. Musela som vždy a bezpodmienečne rešpektovať jeho názory a rozhodnutia. K pravidlám našej domácnosti o. i. patrilo, že som nikdy nemohla samostatne disponovať našimi finančnými prostriedkami. Dňa X.XX.XXXX sa nám narodila dcéra W. E. a dňa X.XX.XXXX syn X. E.. Dcéra je v súčasnej dobe už dospelá a samostatná, syn študuje na vysokej škole. Už po narodení dcéry bolo správanie a kontrola odporcu taká neznesiteľná, že som chcela manželstvo ukončiť rozvodom. Odporca sa mi ale vyhrážal, že mi odoberie dcéru. Vo vzťahu aj naďalej dochádzalo ku konfliktom, ktoré skončili tak, že som sa musela podrobiť všetkým jeho požiadavkám a potrebám. Nemala som svoj súkromný život, všetko kontroloval, hodnotil, zakazoval a nariaďoval. Hovorila som si, že počkám, kým deti trocha odrastú, a potom sa osamostatním, ale správanie sa odporcu sa zhoršovalo a stávalo sa pre mňa čoraz psychicky náročnejším. Čoraz častejšie vyvolával bez príčiny žiarlivostné scény, neustále ma kontroloval, sledoval a vždy si našiel niečo, čo by mi mohol vyčítať a vyhrážať sa mi, že ak ho opustím, vezme mi obe deti. Slovne ma dehonestoval tvrdeniami, že nič neviem a nič sama nedokážem, obmedzoval ma aj v mojej práci, ktorú som chcela robiť, dovolil mi pracovať len u neho v gastro prevádzkach, ktoré vlastnil. Neskôr, keď prevádzky prenajal, nejaký čas som pracovala u mojej tety. Nakoľko to bola práca viac-menej z domu, to mu vyhovovalo. Keď on prestal pracovať, žil z prenájmov svojich nehnuteľností, mal oveľa viac času na to, aby ma kontroloval a sledoval. Vždy som bola sledovaná a kontrolovaná, a to do takej miery, že som radšej nemala ani priateľov a ani som sa nestretávala s rodinou. Koncom roka 2025 sa situácia s jeho kontrolou a slovnými vyhrážkami úplne vyhrotila. Kontroloval mi mobil, správy, kontakty, sledoval moju e-mailovú poštu. Neskôr, keď som zostala bez práce, bola som nahlásená na úrade práce ako nezamestnaná. Potom som sa na živnosť, od februára 2026, začala venovať trénerstvu atletiky a kondičnému trénerstvu, s čím odporca zásadne nesúhlasil. Od tej doby sa odporcu žiarlivostné správanie zhoršilo tak, že som nemohla bez jeho kontroly urobiť celkom nič. Doma sme mali všade odpočúvacie zariadenia, na dvore aj v dome, neustále ma kontroloval, kde som a čo robím. Auto aj môj mobil nastavil na lokalizačné služby a neustále vedel, akú mám polohu a kde som bola. Potom ma doma celé hodiny konfrontoval, prečo som tam bola a čo som tam robila. Dovolil mi pracovať len sedem hodín do týždňa a ostatný čas som musela tráviť v dome pod jeho kontrolou. Od tej doby sa mi začal aj slovne vyhrážať, že ma zlikviduje. Hovoril mi, že to nespraví on, ale niekto tretí, aby on zostal čistý. Tiež sa mi takmer denne vyhrážal, že mi niekto doláme ruky a nohy. Pri týchto príležitostiach sa zvykol predo mnou pohrávať s jeho legálne držanou strelnou zbraňou - pištoľou. Bola som úplne vyčerpaná, vystrašená, psychicky na dne a začínala som mať pocit, že radšej nechcem žiť. Len existencia mojich detí ma držala ako-tak pri živote. Od počiatku roku 2026 sa začal správať ku mne tak, že si vždy vymyslel nejaký dôvod, pre ktorý sa dostal do úplného amoku, v nepríčetnosti ma vyšetroval, kontroloval a kričal na mňa a vyhrážal sa mi zabitím. Vtedy mal také šialené oči, že som nadobudla presvedčenie, že mi ide o život. Začala som sa už reálne báť o svoj život a keď som šla po takých jeho amokoch spať, šla som radšej na poschodie nášho domu, do izby, kde predtým bývala dcéra, a požiadala som syna, ktorý spával vedľa, aby si nechal otvorené dvere a chránil ma, keď by na mňa v noci odporca zaútočil. Vo februári 2026 sa stalo, že ma po prvýkrát v amoku aj fyzicky napadol. Chytil ma pod krkom a vrazil mi facku. Vtedy som sa aj zranila, mala som modrinu pod okom, ale neodvážila som sa ísť nikam na ošetrenie a jeho šialené kontroly pokračovali. Počas prvých mesiacov roka 2026 ma odporca prinútil podpísať na notárskom úrade zápisnicu, že sa v prípade rozvodu vzdávam všetkého spoločného majetku, ktorý mi ako manželke patrí. Začala som mať zo stresu zdravotné problémy a nahmatala som si v prsníku hrčku. Nakoľko bol odporca od stredy 29.4.2026 na rybách, objednala som sa na ten deň na vyšetrenie ku gynekológovi. Počas vyšetrenia mi dňa 29.4.2026 opakovane telefonoval, lebo z GPS navigácie zistil, že som odišla vozidlom z práce. Ja som mu ale nedvíhala, lebo som konzultovala nález v prsníku. Mala som od neho 5 neprijatých hovorov a keď som sa následne ozvala, dookola mi vyčítal, že som mu od 10.15 hod. 6 minút nedvíhala telefón. Celé dni mi to potom telefonicky znova a znova vyčítal, stále dookola, ako nepríčetný, že kde som bola a čo som robila, a to až do nedele 3.5.2026, kedy sa vrátil z rybačky. V uvedený deň som mala na návšteve u seba vnučku, tak dokiaľ dieťa nešlo spať, bol pokoj. Keď maloletá zaspala, znova začal zisťovať, kde som bola počas tých 6 minút v stredu. Chytil ho taký amok, že sa mi nad hlavou zahnal päsťou so šialenstvom v očiach, ale v poslednej sekunde úder zadržal, inak by mi rozbil hlavu. Nadvihol ma a hodil ma o zem, čím ma úplne paralyzoval. Ja som potom v strachu vybehla do izby vnučky a spala som tam s ňou, lebo som vedela, že pred vnučkou nebude vyvádzať. Na druhý deň, v pondelok 4.5.2026, chodil po dome celý nervózny, ale sa udržal, lebo stále bola v dome vnučka. Popoludní som ju mala o 15.00 hod. odniesť dcére. Odporca ale otvoril trezor, vybral svoju zbraň, založil ši ju za pás nohavíc a
významne prehlásil, že ide aj on s nami a že „potom sa to vyrieši navždy“, čo ja som pochopila, že sa chystá ma zabiť. Dostala som veľký strach o život, a tak som odmietla ísť s ním, nakoniec šiel sám s vnučkou a pri odchode mi zlostne povedal: „Počkaj, keď prídem!“ Uvedomila som si, že musím utiecť z jeho dosahu. Po jeho odchode som telefonicky oslovila všetky centrá pomoci pre obete domáceho násilia, ale, bohužiaľ, všade bolo v tom čase plno a nemali pre mňa miesto. Nemala som kam ísť a nevedela som, kde sa schovať. Našťastie sa večer vrátil syn zo školy v Bratislave, a tak som sa rozhodla, že prečkám noc v hornej izbe, v jeho blízkosti. Keď sa vrátil odporca, začal mi zase vyčítať, že chodím do práce, a žiadal ma, aby som mu odovzdala všetky veci, ktoré mám doma v súvislosti s mojou prácou trénerky. Doma som mala len tričká určené na cvičenie, ktoré vzal a na dvore spálil. Potom prišiel do domu a mne povedal, aby som sa obliekla a šla s ním von, aby „ to “ neurobil v dome a aby deti nemali traumu. V strachu som sa ukryla v izbe vedľa syna a prečkala u neho do rána dňa 5.5.2026. Ráno som odišla do Pezinka na mamografiu a rovno z vyšetrenia som šla na OR PZ v Senci, na oddelenie kriminálnej polície, a podala som trestné oznámenie. Ešte som ani nestihla dokončiť výpoveď a už policajti hlásili, že na oddelenie prišiel odporca a že údajne chce odovzdať zbraň. Domyslela som si, že zistil podľa navigácie, že som na polícii, a zľakol sa. Po mojom výsluchu odporcu policajti zadržali a, ako som bola neskôr vyšetrovateľom informovaná, v ranných hodinách dňa 6.5.2026 bol prokurátorom prepustený a následne policajtmi vykázaný z nášho rodinného domu v Senci po dobu 14 dní. Trestná vec sa vedie na OR PZ v Senci pod ČVS: ORP-201/1-VYS-SC-2026. Ja som sa ale domov už nevrátila, nemám odvahu v dome zotrvať, som presvedčená, že odporca mi môže ublížiť buď sám alebo cez tretiu osobu. Niekoľko dní som prečkala v úkryte u známych a potom som dňa 11.5.2026 nastúpila do Bezpečného ženského domu na utajenú adresu, kde sa nachádzam aj teraz. Nakoľko pracujem na živnosť a v práci som reálne smela byť len 7 hodín týždenne ako trénerka, nemám prakticky z práce žiaden príjem. Za tri mesiace od februára 2026 som vyfakturovala len sumu 1 500 eur. S ohľadom na to, že som nikdy nemala ani prístup k spoločným finančným prostriedkom, nemám ani žiadne úspory, týmto žiadam o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odporcu správanie vo mne vyvoláva obrovský strach. Bojím sa, že stratí všetky zábrany a raz ma skutočne zabije. Je chorobne žiarlivý. Bojím sa ho. Bojím sa, že mi ublíži. Sama sa mu neubránim, rozhodla som sa zostať v bezpečí bezpečného ženského domu, ktorý je na utajenej adrese. Bola mi tu poskytnutá právna, sociálna a psychologická pomoc. Som rozhodnutá sa rozviesť, a preto súčasne s týmto návrhom podávam na príslušný súd aj návrh na rozvod manželstva. Bojím sa však, že odporca ma bude z nenávisti prenasledovať, vyhľadávať a že do konca života nebudem mať nikde pokoj. Domáham sa preto zákonnej ochrany môjho života a zdravia nariadením neodkladného opatrenia súdom. V prípade, že nariadené neodkladné opatrenie konzumuje v sebe vec samu a možno prostredníctvom jeho účinku dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu, nie je potrebné, aby som ako navrhovateľka podala v určenej lehote žalobu vo veci samej. Z uvedeného dôvodu ani nenavrhujem súdu, aby mi ako navrhovateľke túto povinnosť uložil. Na základe uvedeného sa domnievam, že je v záujme môjho bezpečia, ochrany života a zdravia, aby pomery nás účastníkov súd upravil nariadením neodkladného opatrenia.“
4. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako listinné dôkazy, navrhovateľka predložila: Sobášny list (č. 1. 3); Trestné oznámenie (č. 1. 4-7); Potvrdenie o vykázaní (č. 1. 8-9) a Poučenie ohrozenej osoby (č. 1. 10-11); a Potvrdenie o ubytovaní Centrum Slniečko n. o. (č. 1. 12). Súd prvej inštancie aplikujúc čl. 6 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a za použitia extenzívneho výkladu ust. § 185 ods. 2 CSP vykonal ďalšie dokazovanie vyžiadaním (č. 1. 17) správy o stave trestného konania vedeného pod ČVS: ORP-201/1-VYS-SC-2026 a listín z vyšetrovacieho spisu; lustráciou v katastri (č. 1. 36-37); lustráciou v informačných systémoch súdu (register obyvateľov, register trestov GP SR, register priestupkov a správnych deliktov); dopytom na OR PZ Senec, oddelenie zbraní a streliva; ako aj pripojil (č. 1. 34-35) spisy súdu prvej inštancie sp. zn. 9 Pc 13/2026 a sp. zn. 45 Pc 13/2026. Okresné riaditeľstvo PZ v Senci doručilo súdu prvej inštancie dňa 25. mája 2026 (č. 1. 19) správu o stave konania vedeného pod ČVS: ORP-201/1-VYS-SC-2026 (č. 1. 20) a listiny z vyšetrovacieho spisu vedeného pod ČVS: ORP-201/1-VYS-SC-2026, a to: uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por. (č. 1. 21); úradný záznam hliadky OO PZ Senec o obmedzení osobnej slobody podozrivého podľa § 85 ods. 2 Tr. por. (č. 1. 22); zápisnica o výsluchu zadržaného - podozrivého U. E. (č. 1. 23-26); zápisnica o výsluchu svedka osoby Q. K. (č. 1. 27-29) + listiny, ktoré svedkyňa doložila do trestného konania (č. 1. 30); a zápisnica o výsluchu svedka osoby Jakub Fetai (č. 1. 31- 33).
5. Po právnej stránke vec posúdil podľa ustanovení § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 2 písm. g) CSP, § 325 ods. 2 písm. h) CSP, § 326 ods. 1 a 2 CSP, § 328 CSP, § 329 ods. 2 CSP, § 330 ods. 1 a 2 CSP a § 331 ods. 2 CSP.
6. Vyjadril názor, že neodkladné opatrenie má byť výnimočným opatrením, ktoré možno nariadiť len ak je potrebné dočasne upraviť pomery medzi stranami konania. Neodkladným opatrením teda súd poskytuje účastníkovi okamžitú, hoci dočasnú procesnú ochranu, ktorú by vzhľadom na bezprostredne hroziacu ujmu nebolo možné v potrebnom čase dosiahnuť obvyklým a inak na to predpísaným spôsobom. Podmienkou pre vydanie neodkladného opatrenia, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej a jeho účelom je iba dočasná úprava pomerov, je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo žalobcu ohrozené. Z uvedeného charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho vydaním nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako aj osvedčenie, že je potrebné neodkladne upraviť pomery, či exekúcia bude ohrozená. Pred nariadením neodkladného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, postačuje tento nárok osvedčiť. Osvedčiť uvedené skutočnosti je potrebné zo strany toho, kto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podal. Osvedčenie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní (primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. septembra 2010 sp. zn. 6 Cdo 171/2010). Osvedčenie práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana neodkladným opatrením, neznamená len osvedčenie niečoho, čo sa stalo a čo je medzi stranami skutkovo nesporné, ale aj osvedčenie toho, že po právnom posúdení nesporného skutkového stavu možno predpokladať danosť práva, ktorému sa poskytuje neodkladná a predbežná ochrana (primerane nález Ústavného súdu SR zo 17. júla 2025 č. k. III. ÚS 315/2025-26).
7. Súd prvej inštancie posúdil návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, oboznámil sa s listinnými dôkazmi pripojenými k návrhu, s dôkazmi, ktoré sám vykonal, s pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn. 9 Pc 13/2026 a sp. zn. 45 Pc 13/2026 a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho nariadenie.
8. V rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie posudzoval dva individuálne nároky navrhovateľky podľa § 325 ods. 2 písm. g), písm. h) CSP s tým, že vychádzal z totožného navrhovateľkou vymedzeného skutkového stavu. Uviedol, že navrhovateľka v zásade tvrdí, že odporca na ňu vyvíja psychický tlak, prenasleduje ju, obmedzuje vo vzťahoch a pohybe a vyhráža sa jej fyzickým útokom až likvidáciou. Neodkladnosť návrhu odôvodňuje obavou o svoje zdravie a život. Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľka deklaruje, že opustila spoločnú domácnosť, t. č. sa nachádza na bližšie neurčitom mieste, pričom prejavila záujem o rozvod manželstva, tzn. ide o právny a počnúc 5. májom 2026 aj faktický rozchod partnerov - strán sporu. Navrhovateľka netvrdí, že odporca nadväzujúc jej rozhodnutie o opustení spoločnej domácnosti túto vyhľadáva, resp. kontaktuje. Podľa súdu prvej inštancie možno vyabstrahovať, že táto na základe historického vývoja, z ktorého odvodzuje model správania odporcu, predpokladá jeho správanie do budúcnosti, tzn. že stav spred rozchodu partnerov pretrváva. Zo strany navrhovateľky však ide o hypotetický model, ktorý nie je objektívne podporený žiadnou skutočnosťou. Napriek tomu, že navrhovateľka neosvedčila, že by existovala okamžitá hrozba, resp. potreba okamžitej intervencie súdu, keď táto ani len netvrdí, že počnúc 5. májom 2026 odporca vykonal čo i len jediný pokus o osobný kontakt, alebo pokus o kontakt telefonicky, emailom, prostredníctvom sociálnych sieti, prípadne prostredníctvom tretej osoby; reflektujúc však navrhovateľkou predostretý model správania, súd prvej inštancie skúmal pravdepodobnosť hrozby tak, ako ju vníma navrhovateľka.
9. Súd prvej inštancie konštatoval, že právo nebyť vystavený násiliu alebo jeho bezprostrednej hrozbe je základným ľudským právom. Právo každej osoby na ochranu pred akoukoľvek formou násilia vyplýva nielen z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, medzi ktoré patrí najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách a iné. Za násilie je pritom potrebné považovať akýkoľvek útok vedený voči fyzickej osobe alebo aj psychickej integrite človeka, ktoré spôsobuje tejto osobe ujmu. Pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa citovaného ustanovenia § 325 ods. 2 písm. e) CSP musí
mať súd osvedčené dôvodné podozrenie z násilia na žalobcovi. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodnosť podozrenia z násilia sa v takomto prípade preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného maximálne zrýchlené. Násilie možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci proti osobe alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škodu, maldevelopment a podobne. Násilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek atakoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia
- ide o podrobenie obete (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2012 sp. zn. 5 MCdo 10/2012). Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné a má za následok telesnú, ako aj duševnú ujmu. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich aj spoločné črty. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie. Násilím je aj nezabránenie násiliu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2012 sp. zn. 5 MCdo 10/2012).
10. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľky, obsahu trestného oznámenia, výpovede svedkyne Q. K. a v zásade aj z výpovede odporcu, považoval súd prvej inštancie za dostatočný záver, že strany sporu žili v tzv. toxickom vzťahu, kedy z dôvodu panovačnosti a žiarlivosti odporcu bola navrhovateľka nútená k submisivite a v podstate obmedzovaná v bežnom živote a spoločenskom uplatnení, a to najmä v poslednom období. Nespokojnosť navrhovateľky so spôsobom vedenia života viedla k zásadnému rozhodnutiu, a to opustiť spoločnú domácnosť. Záujem o rozvod manželstva a odlúčenie sa partnerov prejavil aj odporca. Uvedené je zásadná skutočnosť, ktorú je potrebné posudzovať s ohľadom na navrhovateľkou prezentovaný model správania odporcu, od ktorého odvodzuje hrozbu, ktorou podmieňuje neodkladnosť zásahu súdu do pomerov strán. V prvom rade považoval súd prvej inštancie za podstatné, že z vykonaného dokazovania nemal osvedčené, že by navrhovateľke hrozila bezprostredná fyzická hrozba. Navrhovateľka netvrdí, že by sa odporca voči nej dlhodobo dopúšťal fyzického násilia, resp. toto vyslovene poprela. Fyzické násilie poprel aj syn navrhovateľky a sám odporca. Pokiaľ ide o jednorazový incident z 5. mája 2026, aj tam vychádzajúc z tvrdenia navrhovateľky je možné podľa súdu prvej inštancie identifikovať schopnosť ovládať sa odporcu, keď údajný útok päsťou mal len naznačiť, ale vedome ho nedokončiť. Navyše, tento incident nebol osvedčený prítomnou osobou, synom, ktorý by v prípade fyzickej potýčky spojenej s pádom dospelej osoby na zem vysoko pravdepodobne postrehol, že sa niečo deje. S uvedeným korešponduje aj absencia „kriminálnej“ minulosti odporcu, keď tento nemá záznam o spáchaní trestného činu, ani o spáchaní priestupku inde než na doprave. Pokiaľ ide o údajné vyhrážky fyzickou likvidáciu, tieto sa viažu na strelnú zbraň v dispozícii odporcu. Vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, tzn., že tento zbraň odovzdal a zároveň túto nemá pokiaľ si neobnoví zbrojný preukaz k dispozícii, hrozba fyzickej likvidácie odvodená od držby strelnej zbrane viac podľa súdu prvej inštancie neexistuje. V tomto smere je však podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné uviesť, že tak syn navrhovateľky, ktorý mal byť v čase vyhrážok prítomný, ako aj odporca, vyhrážky popreli. Navyše, podľa vyjadrenia syna navrhovateľky, tento nikdy nevidel odporcu manipulovať so zbraňou v rozpore s príslušnými právnymi predpismi; pričom ako sám držiteľ zbrojného preukazu tieto predpisy pozná. Správanie odporcu, tak ako ho ustálil súd prvej
inštancie, je možné podľa neho považovať ako za psychický závadné správanie spôsobilé ovplyvniť život, zdravie a dôstojnosť navrhovateľky. V uvedenom smere však uviedol, že odchodom navrhovateľky zo spoločnej domácnosti odporca fakticky stratil nad touto kontrolu, preto už z povahy veci túto nemôže v totožnom smere naďalej obmedzovať. Navrhovateľka má k dispozícii možnosti zabrániť kontaktu s odporcom blokovaním tohto na sociálnych sieťach, telefóne a elektronickej pošte. Takisto má možnosť zrušiť lokalizačné služby v mobilnom telefóne, prípadne v aute. Súd prvej inštancie sa domnieval, že tieto kroky už navrhovateľka aj podnikla. Vychádzal z toho, že objektívne teda odporca stratil zásadné spektrum možností na navrhovateľku psychicky vplývať, a v zostávajúcej časti navrhovateľka netvrdí, že by za obdobie viac ako mesiac vykonal akékoľvek pokusy o kontakt. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že chápe subjektívne vnímanú hrozbu zo strany navrhovateľky, a v žiadnom prípade nemieni jej obavy zľahčovať, avšak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že aktuálne nie je preukázané aktívne správanie sa odporcu, ktoré by korešpondovalo s navrhovateľky prezentovanou hrozbou a zároveň navrhovateľkou načrtnutý model správania odporcu, od ktorého odvodzuje hrozbu, neobstojí, nakoľko došlo ku zásadnej zmene, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť správanie sa odporcu (a strán sporu všeobecne) do budúcnosti. Poukázal na to, že strany sporu de facto zhodne prezentovali záujem sa rozviesť a prerušiť kontakt, a to nech už z akéhokoľvek dôvodu, pričom ako bolo opakovane uvádzané, navrhovateľka ani len netvrdí, že by odporca v svojom správaní (ktoré bolo súdom identifikované ako závadné) pokračoval. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka teda neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu a za daného stavu bolo potom nutné návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť. Záverom súd prvej inštancie upriamil pozornosť navrhovateľky na tú skutočnosť, že ak by po rozhodnutí o zamietnutí jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia prišlo k zmene skutkových okolností (napr. odporca by ju aktívne vyhľadával, prostredníctvom tretích osôb zisťoval o nej informácie, pokúšal sa túto nedôvodné alebo urážlivo kontaktovať, a pod.), toto rozhodnutie súdu netvorí prekážku rozhodnutej veci, a teda je možné návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podať opätovne.
11. O trovách konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, za primeraného použitia ust. § 255 ods. 1 CSP, rozhodol súd prvej inštancie tak, že navrhovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď navrhovateľka, ako v tomto štádiu sporu fakticky jediný účastník, bola procesné neúspešná.
12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala navrhovateľka riadne a včas odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovie. Navrhovateľka podala odvolanie riadne a včas, ktoré odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Namietala argumentáciu súdu prvej inštancie, že poprela, že sa na nej odporca dopúšťal fyzického násilia. V tejto súvislosti poukázala na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom uvádzala skutočnosti, že došlo k fyzickému napadnutiu. Taktiež namietala skutočnosť, že ak sa odporca k násiliu nepriznal, uvedené nemohol súd prvej inštancie brať ako dôkaz, že k násiliu nedošlo. Postoj syna, že "nič nevidel a nič nevie" vychádza podľa názoru navrhovateľky, že je ako študent odkázaný na financie, ktoré mu vie v tejto chvíli zabezpečiť len odporca, keďže navrhovateľka k spoločným financiám nemá prístup. Do krízového centra s navrhovateľkou odísť nemohol, keďže tieto sú určené len ženám-obetiam. Navrhovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti hrozby bezprostrednej ujmy, keď súd prvej inštancie dostatočne neuviedol prečo uveril odporcovi a nie navrhovateľke ako obeti. Taktiež navrhovateľka namietala aj skutočnosť, že súd prvej inštancie kladne vyhodnotil absenciu "kriminálnej" minulosti odporcu, pričom uviedla, že z praxe je dlhodobo známe, že násilie sa nevyskytuje len v sociálne slabších rodinách, ale aj v rodinách, ktoré navonok budia zdanie normálnosti a usporiadanosti. Navrhovateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie jej obavy z vyhrážok odporcu so zbraňou nezdieľa, keď vychádzal z toho, že odporca strelnú zbraň odovzdal a v súčasnosti nemá ani zbrojný preukaz. Súčasne namietala, že sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal pohnútkou a okolnosťami, ktoré viedli odporcu k tomu, že sám zbraň dňa 5.5.2026 odovzdal. Uviedla, že v rovnaký deň išla po mamografickom vyšetrení na OO PZ do Senca, kde podala trestné oznámenie. Ešte ani nebola hotová zápisnica, keď na toto miesto prišiel odporca odovzdať strelnú zbraň. Odporca odovzdal strelnú zbraň dôvodiac, že už nemá platné oprávnenie k jej držbe. Navrhovateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie konštatoval, že odporca pozná platné právne predpisy o zbraniach a strelive, avšak neskúmal kedy zistil, že zbraň drží neoprávnene. Bola názoru, že sa tak stalo po tom ako si dňa 04.05.2026 odporca zastrčil za pás zbraň s prehlásením,
že "potom sa to vyrieši navždy...počkaj kým prídem" a dňa 05.05.2026 sledoval navrhovateľku cez aplikáciu kde sa pohybuje, ako to aj vždy robil. Mala za to, že keď zistil odporca v aplikácii, že je dňa 05.05.2026 navrhovateľka na polícii, domyslel si, že je tam kvôli jeho vyhrážkam so zbraňou v predošlý deň. Namietala, že súd prvej inštancie nezisťoval prečo odporca odovzdal na polícii zbraň zrovna deň po tvrdenom incidente so zbraňou navrhovateľkou a po tom ako sama prišla na políciu. Zároveň podľa navrhovateľky nebolo argumentáciou súdu prvej inštancie vyvrátené, prečo by odovzdaním zbrane zanikla hrozbe fyzickej likvidácie navrhovateľky. Ak mal odporca v rozpore s právnymi predpismi v držbe zbraň, môže si ju podľa navrhovateľky "načierno" zadovážiť a použiť ju. Navrhovateľka ďalej uviedla, že jej synom a svedkyňou p. K. bolo potvrdené, že jej spolunažívanie s odporcom bolo poznačené neustálou kontrolou a žiarlivosťou zo strany odporcu, svedkyňu p. K. dokonca odporca písomne a ústne atakoval, aby s navrhovateľkou prerušila kontakt. Svedkyňa p. K. podľa navrhovateľky uviedla, že sa odporcu bála, lebo pri konfrontácii s ňou vo februári 2026 pôsobil agresívne. Sám priznal, že je moslim, a preto je taký, že nechcel aby navrhovateľka chodila do práce a zostávala tam, že jej spálil tričká z práce, lebo bol urazený, že ho navrhovateľka ignoruje. Hoci na polícii tvrdil, že sa chcel rozviesť, nikdy žiadne kroky k tomu neurobil, naopak zvyšoval intenzitu kontroly navrhovateľky, ponižovania a jej izolácie. Rozvod je pre odporcu ako moslima dehonestácia, poníženie jeho osoby, preto trpí chorobnou žiarlivosťou a navrhovateľku neustále sleduje a kontroluje. Podanie návrhu na rozvod je pre neho potupa, a preto sa navrhovateľka bojí, že sa jej odporca pomstí a z toho pramení aj jej strach o jej život. Ďalej uviedla, že nie je pravdou, že sa s navrhovateľkou odporca nepokúša spojiť. Snaží sa to cez ich dcéru žijúcu v Nitre, zisťuje kde sa navrhovateľka nachádza, jej telefónne číslo, pričom tieto skutočnosti nastali po tom ako navrhovateľka odišla do Bezpečného ženského domu v Nitre. Navrhovateľka sa z obavy o seba a o svoje deti ani s nimi nestretla a nepovedala im, kde sa nachádza. Dala do pozornosti, že dňa 05.05.2026 bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu týrania blízkej a zverenej osoby voči osobe odporcu, pričom takéto trestné konanie môže potrvať dlhšiu dobu, keďže ide o náročné dokazovanie. Podľa navrhovateľky nie je možné vylúčiť, že odporca sa ju bude snažiť počas priebehu trestného konania vyhľadať, ovplyvniť alebo aj umlčať. Navrhovateľka opätovne vyjadrila obavu o svoj život. Poukázala na skutočnosť, že odporca ako osoba moslimského vierovyznania, aj s ohľadom na jeho výchovu, berie ženy ako majetok, predmet vlastníctva, objekt bez vôle, bez práva na slobodu zmýšľania, pohybu a vlastného života. Jeho povaha je panovačná, násilná a nebezpečná. Navrhovateľka dodala, že súčasná právna ochrana obetí domáceho násilia je koncipovaná smerom k ochrane obetí a nie páchateľov násilia. Poukázala na čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Záverom poukázala na to, že ak by došlo k zmene skutkových okolností, môže dôjsť k situácii, že opätovný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia už nestihne podať. Z dôvodu, že navrhovateľka považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako nepreskúmateľné a nespravodlivé, domáha sa, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel.
13. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že súd prvej inštancie svoj záver o nepreukázaní bezprostrednej hrozby fyzickej ujmy neoprel výlučne o vyhodnotenie jednej vety z výpovede navrhovateľky, ale išlo o komplexné vyhodnotenie viacerých vo veci vykonaných dôkazov - vrátane výpovede odporcu, výpovede svedka X. E. a výpovede svedkyne Q. K., ako aj s prihliadnutím na absenciu záznamu odporcu v registri trestov a v registri priestupkov. Konštatoval, že prípadná nepresnosť v označení konkrétneho kalendárneho dňa (04.05.2026, resp. 05.05.2026) v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie predstavuje zrejmú chybu v písaní, ktorá podľa odporcu nemá vplyv na správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie ani na zákonnosť napadnutého výroku. Odporca súhlasil so závermi navrhovateľky v tom smere, že absencia záznamu v registri trestov sama osebe nevylučuje, že sa dotknutá osoba môže dopúšťať konania namietaného v návrhu. Zároveň uviedol, že ide o jednu z okolností, ktorú súd prvej inštancie správne posudzoval len ako súčasť komplexného vyhodnotenia veci, nie ako samostatný a rozhodujúci dôvod zamietnutia návrhu. Trval na tom, že strelnú zbraň odovzdal do úschovy Policajnému zboru dňa 05.05.2026 z dôvodu, že zistil, že nemá platný zbrojný preukaz, ako uviedol už vo svojej výpovedi z toho istého dňa. Poprel, že by zbraň niekedy použil na vyhrážky voči navrhovateľke. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri svojom závere vychádzal aj z toho, že tak syn účastníkov konania, X. E., ako aj samotný odporca zhodne poprel existenciu vyhrážok súvisiacich so zbraňou, a že podľa výpovede syna účastníkov tento nikdy nevidel odporcu manipulovať so zbraňou v rozpore s príslušnými právnymi predpismi. Uviedol, že zobral na vedomie tvrdenie navrhovateľky, podľa ktorého sa mal odporca po podaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia opakovane obracať na dcéru účastníkov konania, W., so žiadosťou o sprostredkovanie kontaktných údajov, resp. informácií o mieste pobytu navrhovateľky. Vyhlásil, že si je vedomý citlivosti tejto otázky pre ďalší priebeh konania, a záväzne prehlásil, že sa
až do právoplatného skončenia tohto konania, ako aj konania vo veci samej (sp. zn. 45Pc/13/2026), zdrží akéhokoľvek priameho, ako aj sprostredkovaného kontaktovania navrhovateľky, vrátane zisťovania informácií o mieste jej pobytu alebo o jej kontaktných údajoch prostredníctvom dcéry W. alebo akejkoľvek inej osoby, s výnimkou komunikácie prostredníctvom právnych zástupcov účastníkov konania, resp. príslušných orgánov. Odporca požiadal odvolací súd, aby toto vyhlásenie zohľadnil pri posudzovaní, či pretrváva dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia. Uviedol, že rešpektuje, že vo veci prebieha samostatné trestné konanie, ktoré nie je právoplatne skončené, a v tomto vyjadrení sa nebude vyjadrovať k otázkam, ktorých posúdenie patrí orgánom činným v trestnom konaní. Odmietol tvrdenie, že by v priebehu civilného konania došlo k sekundárnej viktimizácii navrhovateľky. Podľa odporcu civilné konanie prebiehalo v súlade s procesnými pravidlami CSP a súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení s povahou a formami domáceho násilia podrobne zaoberal a taktiež ho podrobne odôvodnil s odkazom na judikatúru vzťahujúcu sa na predmet konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po preskúmaní veci bez odvolacieho pojednávania podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.
15. Základným predpokladom nariadenia neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov strán alebo obavy, že exekúcia bude ohrozená. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej, ale skúma, či navrhovateľom tvrdené skutočnosti a predložené dôkazné prostriedky hodnoverne osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj potrebu bezodkladného zásahu súdu. Osvedčenie pritom predstavuje nižší stupeň poznania ako dokazovanie; postačuje, ak sa rozhodujúce skutočnosti vzhľadom na všetky okolnosti javia ako nanajvýš pravdepodobné.
16. Podľa § 325 ods. 2 písm. g) C.s.p. možno neodkladným opatrením strane uložiť, aby písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená. Podľa § 325 ods. 2 písm. h) C.s.p. možno strane uložiť, aby sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. Z uvedeného vyplýva, že zákonným predpokladom nariadenia týchto neodkladných opatrení nie je výlučne existencia bezprostrednej hrozby fyzického útoku, ale ochrana sa vzťahuje aj na duševnú integritu dotknutej osoby.
17. Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol predovšetkým z dôvodu, že nemal osvedčenú bezprostrednú fyzickú hrozbu voči navrhovateľke a zároveň vychádzal z toho, že po jej odchode zo spoločnej domácnosti odporca stratil možnosť ju kontrolovať a v období po ich faktickom rozchode nebolo preukázané jeho aktívne konanie smerujúce ku kontaktovaniu navrhovateľky. Za významné považoval aj odovzdanie strelnej zbrane odporcom a skutočnosť, že tak odporca, ako aj syn strán existenciu fyzického násilia, resp. vyhrážok spojených so zbraňou nepotvrdili.
18. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. Súd prvej inštancie pri hodnotení potreby neodkladnej úpravy pomerov neprikladal náležitý význam všetkým osvedčeným skutočnostiam vo vzájomnej súvislosti a svoju úvahu v podstatnej miere sústredil na otázku existencie aktuálnej bezprostrednej fyzickej hrozby. Takto nastavené kritérium je však vo vzťahu k neodkladným opatreniam podľa § 325 ods. 2 písm. g) a h) C.s.p. neprimerane zužujúce, keďže predmetné ustanovenia poskytujú ochranu nielen telesnej, ale aj duševnej integrite osoby a postačuje, ak táto integrita môže byť konaním druhej strany ohrozená.
19. V preskúmavanej veci pritom samotný súd prvej inštancie na základe skutkových tvrdení navrhovateľky, obsahu trestného oznámenia, výpovede svedkyne Q. K. a sčasti aj výpovede samotného odporcu v trestnom konaní uzavrel, že strany žili v tzv. toxickom vzťahu, v ktorom bola navrhovateľka v dôsledku panovačnosti a žiarlivosti odporcu nútená k submisivite a obmedzovaná v bežnom živote a spoločenskom uplatnení. Z vykonaných listinných dôkazov zároveň vyplynuli tvrdenia o dlhodobom kontrolovaní navrhovateľky, sledovaní jej pohybu prostredníctvom lokalizačných služieb, preverovaní jej telefonickej komunikácie, obmedzovaní výkonu jej práce a kontaktov s inými osobami. Časť takéhoto
správania odporca vo svojej výpovedi ani nepoprel, keď pripustil svoju žiarlivosť, kontrolovanie telefónu navrhovateľky, nesúhlas s rozsahom jej pracovnej činnosti, ako aj spálenie jej pracovného oblečenia.
20. Uvedené skutočnosti nemožno podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiť izolovane, ale vo vzájomnej časovej a skutkovej súvislosti. Dlhodobá a stupňujúca sa kontrola osoby navrhovateľky, obmedzovanie jej sociálnych a pracovných kontaktov a ďalšie prejavy majetníckeho a žiarlivostného správania sú objektívne spôsobilé zasahovať do jej duševnej integrity. Práve ochrana pred pokračovaním alebo obnovením takéhoto konania patrí medzi účely neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 2 písm. g) a h) C.s.p.
21. Odvolací súd zároveň nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého navrhovateľka netvrdila fyzické násilie zo strany odporcu. Už v samotnom návrhu totiž konkrétne opísala incident vo februári 2026, pri ktorom ju mal odporca chytiť pod krkom a udrieť, ako aj ďalší incident bezprostredne pred jej odchodom zo spoločnej domácnosti, pri ktorom sa mal nad ňou zahnať päsťou, následne ju nadvihnúť a hodiť na zem. Okolnosť, že existenciu fyzického násilia nepotvrdil odporca, nemôže byť sama osebe dôvodom na záver, že tvrdené konanie nebolo na účely rozhodovania o neodkladnom opatrení osvedčené.
22. Ani výpoveď syna strán podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje dôkaz spôsobilý tvrdený incident jednoznačne vyvrátiť. Z jeho výpovede vyplýva, že bližšie okolnosti konfliktu priamo nevnímal a nevedel uviesť, čo presne sa medzi rodičmi odohralo. Samotná skutočnosť, že nepočul alebo bezprostredne nevidel fyzický konflikt, preto pri charaktere tvrdeného konania nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že k nemu nedošlo. V konaní o neodkladnom opatrení navyše nejde o definitívne ustálenie zodpovednosti odporcu za jednotlivé tvrdené skutky, ale o posúdenie, či sú vo svojom súhrne osvedčené okolnosti odôvodňujúce poskytnutie dočasnej ochrany. Za významné odvolací súd považoval aj to, že syn vo výsluchu uviedol, že sa bál o matku aj o seba, pretože nevedel predvídať, čo sa stane, a zároveň bol svedkom spálenia pracovného oblečenia navrhovateľky odporcom.
23. Pokiaľ súd prvej inštancie prikladal význam skutočnosti, že odporca svoju strelnú zbraň odovzdal Policajnému zboru, odvolací súd uvádza, že uvedená okolnosť síce objektívne znižuje riziko spojené s bezprostrednou dispozíciou odporcu s touto konkrétnou zbraňou, sama osebe však neodstraňuje ostatné okolnosti, z ktorých navrhovateľka odvodzuje obavu o svoju telesnú a najmä duševnú integritu. Tvrdené vyhrážky súvisiace so zbraňou boli iba jednou zo súčastí širšieho a dlhodobejšieho modelu správania odporcu. Preto nebolo dôvodné z odovzdania zbrane vyvodiť záver o zániku potreby akejkoľvek ďalšej súdnej ochrany navrhovateľky.
24. Významnou objektívnou okolnosťou je tiež skutočnosť, že po podaní trestného oznámenia bol odporca príslušníkmi Policajného zboru zo spoločného obydlia vykázaný, pričom súčasťou vykázania bol aj zákaz priblíženia sa k navrhovateľke. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotné vykázanie ani začatie trestného stíhania vo veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby neprejudikujú trestnoprávnu zodpovednosť odporcu. Ide však o objektívne skutočnosti, ktoré v spojení s ostatnými okolnosťami prípadu podporujú záver, že obavy navrhovateľky nemožno hodnotiť ako čisto hypotetické alebo subjektívne.
25. Rovnako nemožno okolnosť, že navrhovateľka spoločnú domácnosť opustila a uchýlila sa na utajenú adresu do zariadenia poskytujúceho pomoc ženám ohrozeným násilím, vyhodnotiť v jej neprospech s odôvodnením, že odporca tým fakticky stratil možnosť ju kontrolovať. Takýto záver by opomínal preventívny účel navrhovanej ochrany. Práve faktické oddelenie strán a rozhodnutie navrhovateľky ukončiť manželské spolužitie predstavujú situáciu, v ktorej je potrebné vytvoriť dostatočný časový a osobný odstup medzi stranami a zabrániť obnoveniu predchádzajúceho modelu kontrolujúceho a nátlakového správania.
26. Pri súhrnnom vyhodnotení uvedených okolností dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľka hodnoverne osvedčila, že jej telesná a najmä duševná integrita môže byť správaním odporcu ohrozená, a zároveň osvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán. Na poskytnutie účinnej ochrany považoval odvolací súd za potrebné uložiť odporcovi tak zákaz približovania sa k navrhovateľke, ako aj zákaz jej kontaktovania. Zákaz priblíženia sa na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov vytvára medzi
stranami potrebný fyzický odstup, zatiaľ čo zákaz kontaktovania zabraňuje pokračovaniu v konaní, ktoré by mohlo predstavovať ďalší psychický tlak na navrhovateľku.
27. Odvolací súd pri určení rozsahu neodkladného opatrenia prihliadal aj na zásadu proporcionality. Nariadené opatrenie nemá sankčný charakter a jeho účelom nie je vyslovenie viny odporcu ani definitívne usporiadanie vzťahov medzi stranami, ale poskytnutie dočasnej preventívnej ochrany navrhovateľke. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa § 330 ods. 1 C.s.p. časovo obmedzil trvanie neodkladného opatrenia na dobu troch mesiacov odo dňa jeho vykonateľnosti. Takto určenú dobu považoval za primeranú závažnosti osvedčených okolností na jednej strane a rozsahu zásahu do práv odporcu na strane druhej.
28. Doba troch mesiacov podľa názoru odvolacieho súdu poskytne stranám dostatočný časový priestor na stabilizáciu pomerov po faktickom rozchode, pričom súčasne prebieha konanie o rozvod manželstva a trestné konanie, v ktorom budú príslušnými orgánmi ďalej zisťované okolnosti relevantné pre vzájomné vzťahy strán. Časové obmedzenie neodkladného opatrenia zároveň vylučuje, aby bol odporca pri súčasnom štádiu osvedčenia rozhodujúcich skutočností obmedzený na vopred neurčitú dobu. Pokiaľ by po uplynutí určenej doby naďalej pretrvávali alebo sa opätovne prejavili okolnosti odôvodňujúce potrebu bezodkladnej ochrany navrhovateľky, časové obmedzenie tohto opatrenia nevylučuje poskytnutie ďalšej súdnej ochrany pri splnení zákonných podmienok.
29. Za účelom zachovania proporcionality nariadeného opatrenia odvolací súd zo zákazu priblíženia zároveň vylúčil prípady nevyhnutnej súbežnej účasti strán na procesných úkonoch pred súdom, orgánmi činnými v trestnom konaní alebo inými orgánmi verejnej moci. Zákaz kontaktovania rovnako nebráni komunikácii, ktorá je v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami realizovaná prostredníctvom právnych zástupcov strán alebo príslušných orgánov verejnej moci. Takto formulované výnimky umožňujú riadny priebeh súdnych a iných konaní bez toho, aby bol popretý ochranný účel neodkladného opatrenia.
30. Za daného stavu odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia ani na jeho zrušenie, a preto uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že nariadil neodkladné opatrenie v rozsahu uvedenom vo výroku tohto uznesenia.
31. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Navrhovateľka bola v konaní úspešná v podstate svojho procesného nároku, keď jej bola poskytnutá požadovaná ochrana zákazom priblíženia sa a zákazom kontaktovania. Samotné časové obmedzenie trvania neodkladného opatrenia podľa § 330 ods. 1 C.s.p., vyplývajúce z úvahy súdu o primeranom rozsahu dočasnej ochrany, nepovažoval odvolací súd za dôvod na pomerné rozdelenie náhrady trov konania. Navrhovateľke preto priznal voči odporcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP ).