Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22CoCsp/13/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov senátu JUDr. Jany Jančíkovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený: A. A. B., advokát, so sídlom C. XX, XXX XX D. – C. E. F. C., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: C. C. G., nar. 25. 04. 1973, trvalý pobyt H. XX/X, XXX XX F., právne zastúpená: A. C. I., advokátka, so sídlom J. F. X, XXX XX K. J. G., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie sumy 2 237,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. -206 zo dňa 30. 03. 2026, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III. II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) zastavil konanie v časti istiny vo výške 937,65 eura s príslušenstvom a v časti úroku vo výške 363,04 eura, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa ust. , , , , , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Právny vzťah účastníkov konania prvoinštančný súd posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa osobitného právneho predpisu zákona o spotrebiteľských úveroch a všeobecného právneho predpisu . Právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 5.000,- eur pri úrokovej sadzbe 16,5 % ročne, výška splátky 90,40 eur, počet splátok 96, dátum splatnosti prvej splátky 20. 01. 2020, dátum splatnosti poslednej splátky 20. 12. 2027, RPMN 16,5 % a celkové náklady spotrebiteľa činili 3.678,40 eur.

4. Napriek výzve súdu adresovanej žalobcovi na doplnenie dokazovania v zmysle záverov odvolacieho súdu, žalobca len zopakoval výpočet disponibilných zdrojov žalovanej vo výške 467,88 eur (990,- eur

- 311,92 eur - 210,20 eur), ktoré postačovali na úhradu splátky vo výške 90,40 eur s poukazom na opatrenie NBS č. 10/2017. Žalobca teda nepreukázal, či skutočne zisťoval aj individuálne výdavky

žalovanej, napr. na domácnosť, stravu, bývanie, dopravu, lieky, telefón a pod. Žalobca nevynaložil žiadne úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladov žalovanej, aby si vytvoril reálny obraz majetkovej situácie žalovanej, potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať úver.

5. Ani po vrátení veci žalobca nepreukázal, že zo strany jeho právneho predchodcu sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou podľa ust. , čoho dôsledkom je neoprávnenosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa ust. a neplatnosť postúpenia pohľadávky s poukazom na ust. na základe zmluvy o postúpení zo dňa 13. 11. 2023 pred konečnou splatnosťou úveru, ktorá mala nastať dňa 12. 12. 2027.

6. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, žalobca nenadobudol predmetnú pohľadávku, preto žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v predmetnom spore. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vo výroku II. rozsudku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

7. O trovách strán prvoinštančný súd rozhodol podľa ust. . Žalobca mal v konaní čiastočný úspech, pretože k čiastočnému zastaveniu konania došlo z dôvodu plnenia žalovanej v priebehu konania v rozsahu 2 600,- eur, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu cca 46 % a úspech žalovanej 54 %. Vzhľadom na približne rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu, súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, proti výrokom II. a III., z dôvodu podľa ust. . Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 3.042,31 eur a úrok z omeškania špecifikovaný v odvolacom petite a prizná mu náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.

9. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že zosplatnenie je absolútne neplatný právny úkon a žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia v spore.

10. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, či sa predchodca pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalovanou náležite zaoberal skúmaním bonity žalovanej, in concreto nemal z predložených dokladov za preukázané skúmanie individuálnych výdavkov žalovanej na jej živobytie a nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej. Zistenie súdu prvej inštancie je v rozpore s obsahom spisu. Individuálne skúmanie a zisťovanie reálnych nákladov žalovanej na zabezpečenie jej základných potrieb ani nie je objektívne možné, preto zákonodarca ustanovil zákonný rámec pre výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Predchodca preveril výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej ako aj jej ďalšie výdavky v súlade so zákonom určeným spôsobom.

11. Poukázal na ust. a uviedol, že predchodca postupoval v súlade s ust. , pred poskytnutím úveru preveril bonitu žalovanej, a to preverením príjmov žalovanej na základe údajov uvádzaných žalovanou v žiadosti o úver (990,00 eur; 990,00 eur; 990,00 eur), ktoré verifikoval údajmi z externého zdroja, výstupom zo Sociálnej poisťovne (dôkaz: Dáta dopytu 09. 12. 2019, potvrdená výška vymeriavacieho základu na úrovni minimálne 1207,00 eur za posledné 3 mesiace). V súlade s ust. opatrenia NBS č. 10/2017 bolo výsledkom preverenia zistenie výšky čistého príjmu na úrovni minimálne 990, eur mesačne. Zároveň preveril aj úverovú zaťaženosť žalovanej dopytom do Nebankového registra klientskych informácií (NRKI), výstupom ktorého je VÝPIS Z REGISTRA KLIENTSKÝCH INFORMÁCIÍ zo dňa 09. 12. 2019, z ktorého vyplýva, že žalovaná nebola v čase podania žiadosti o úver úverovým dlžníkom v žiadnej finančnej inštitúcii. Žalovaná v žiadosti o úver uviedla rodinný stav: vydatá a žiadna vyživovaná osoba / dieťa. Výška životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu v čase podania žiadosti o úver predstavovala sumu 210,20 eur.

12. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že predchodca vôbec neskúmal výdavky je nesprávne. Žalovaná v žiadosti o úver uviedla výšku mesačných finančných výdavkov 0,00 eur, čo predchodca verifikoval výstupom z externého zdroja, výpisom z Nebankového registra klientskych informácií (NRKI) so zistením, že žalovaná nie je úverovým dlžníkom. Žalovaná v žiadosti o úver uviedla výšku iných

mesačných výdavkov 0,00 eur. Zdôraznil, že nielen veriteľ má povinnosť skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver, ale aj spotrebiteľ má v zmysle ust. povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Predchodca sa s tvrdením žalovanej o žiadnych iných mesačných výdavkoch nestotožnil a pri posúdení schopnosti žalovanej splácať úver zohľadnil aj náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej ako jej ďalšie výdavky a to v súlade so zákonom určeným spôsobom.

13. Ďalej poukázal na ust.§ 7 ods. 41 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, § 2 ods. 1, 2, 5 druhá veta opatrenia NBS č. 10/2017 a uviedol, že súd prvej inštancie sa s tvrdením o preverení výšky nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb, ktoré produkoval v podaní zo dňa 26. 03. 2026, in concreto tvrdenie o posúdení zákonnej finančnej rezervy na pokrytie základných životných potrieb spotrebiteľa nijako nevysporiadal, neprihliadol naň, aj keď ho uvádza v odseku 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

14. Predchodca do vzorca výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať dosadil sumu 90,40 eur ako sumu výdavkov na peňažné plnenie v zmysle opatrenia NBS č. 10/2017 (výška splátky úveru poskytnutého predchodcom 90,40 eur). Celková výška nákladov podľa ust. § 2 ods. 5 opatrenia NBS č. 10/2017 predstavovala sumu vo výške 522,12 eur (celková výška nákladov = [(celková výška čistého príjmu žalovanej - súčet životných miním)*0,4] + súčet životných miním): 522,12 eur = [(990,00 eur - 210,20 eur)*0,4]+ 210,20 eur. Celková výška čistých príjmov spotrebiteľa podľa odseku 4 opatrenia NBS č. 10/2017 znížená o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa odseku 5 opatrenia NBS č. 10/2017 predstavovala sumu 467,88 eur (990,00 eur - 522,12 eur). Podiel výdavkov na peňažné záväzky spotrebiteľa a celkovej výšky čistých príjmov spotrebiteľa zníženej o celkovú výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa v zmysle ust. § 2 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017 predstavuje hodnotu 0,19. 0,19 = (90,40 eur : 467,88 eur).

15. Z uvedeného výpočtu je preukázané, že limit ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver neprekračuje hodnotu 1 podľa ust. § 2 ods. 2 opatrenia NBS č. 10/2017. Žalovaná tak z pohľadu overenia schopnosti splácať úver spĺňala zákonné požiadavky pre poskytnutie úveru.

16. Listinnými dôkazmi predloženými spolu so žalobou preukázal, že predchodca konal pred poskytnutím úveru s dostatočnou odbornou starostlivosťou, v zmysle zákonnej požiadavky posúdil výšku príjmov a výšku výdavkov z externých zdrojov, účel a dobu, na ktorú sa úver poskytuje. K predčasnému zosplatneniu úveru pre neplatenie splátok došlo platne, čím boli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ust. Aktívna legitimácia je v tomto spore daná.

17. Na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu zo dňa 22.06.2026, odvolací súd neprihliadal podľa , pretože ho žalovaná nepodala včas. Odvolanie žalobcu jej bolo doručené dňa 30.05.2026, 10dňová lehota na vyjadrenie uplynula dňa 09.06.2026. O odpustenie zmeškania lehoty nežiadala.

18. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná, proti výroku III. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku III. zmenil tak, aby žalovanej voči žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

19. Namietala, že prvoinštančný súd vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s ust. správne a svoje rozhodnutie aj náležite podľa ust. neodôvodnil, keď sa nezaoberal všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a tvrdeniami žalovanej potrebnými pre posúdenie veci, ktoré sú súčasťou spisu. Jeho odôvodnenie je nedostatočné a arbitrárne.

20. Ide o spotrebiteľský spor medzi dodávateľom - profesionálnym veriteľom a spotrebiteľkou. V spotrebiteľskom spore je súd povinný primerane zohľadniť najmä zásadu, že úspešnejšia strana má mať náhradu trov, ak sú účelne vynaložené na uplatnenie alebo obranu práva.

21. Súd prvej inštancie nesprávne určil skutočný pomer úspechu strán sporu. Z rozsudku vyplýva, že žalobca si uplatnil pôvodný nárok, a to istinu vo výške 2.237,65 eur a úrok 3.405,35 eur, v priebehu konania žalovaná zaplatila celkom 2.600,- eur (vrátane plnení po zosplatnení), v časti istiny 937,65 eur a časti úroku 363,04 eur vzal žalobca žalobu späť a konanie bolo zastavené, predmetom bol nárok v tisícoch eur zo spotrebiteľského úveru. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd výslovne konštatuje, že žalobca nepreukázal postup s odbornou starostlivosťou podľa ust. , a v dôsledku toho nemohol platne vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru a nemohol platne postúpiť pohľadávku. Žalobca teda nebol aktívne vecne legitimovaný.

22. Súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil, že žalobca neuspel s podstatnou koncepčnou časťou nároku (platnosť zosplatnenia, existencia a výška pohľadávky voči žalovanej po postúpení), že žalovaná dosiahla zamietnutie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie a ubránila sa pred výkonom pohľadávky postupníkom. Za týchto okolností nemožno hovoriť o „približne rovnakom“ úspechu strán. To znamená, že právne služby advokátky žalovanej boli nepochybne účelne vynaložené na obranu jej práva a priamo viedli k úspechu žalovanej v spore.

23. Súd výslovne uvádza, že ide o spotrebiteľský spor podľa ust. . Žalovaná je spotrebiteľka, ktorá čelila žalobe profesionálneho veriteľa (resp. postupníka pohľadávky) zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade bola žalovaná od začiatku zastúpená advokátkou, pretože právna problematika bola zložitá - bonita spotrebiteľa, hrubé porušenie povinností veriteľa podľa ust. , sankcie podľa ust. , podmienky platného postúpenia podľa ust. . Žalovaná sama by bez advokáta nebola schopná kvalifikovane namietať: nedostatky zmluvy podľa ust. , porušenie povinnosti veriteľa posúdiť bonitu s odbornou starostlivosťou, hrubé porušenie povinností so sankciou bezúročnosti/bezpoplatkovosti a nemožnosti predčasného zosplatnenia, neplatnosť postúpenia a nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Súd napokon prevzal podstatnú časť týchto argumentov. Práve dôsledné procesné uplatnenie týchto námietok viedlo najprv k zrušeniu pôvodného rozsudku Krajským súdom v Prešove a následne k záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný a žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá.

24. Zastúpenie žalovanej bolo teda jednoznačne účelné, keďže bez odbornej právnej pomoci by žalovaná s vysokou pravdepodobnosťou nebola schopná účinne uplatniť komplikované argumenty založené na porušení ust. , , a judikatúre k posudzovaniu bonity spotrebiteľa a následkom hrubého porušenia povinností veriteľa. Náklady žalovanej na právne zastúpenie boli účelne vynaložené na obranu jej práva proti neoprávnene uplatnenému nároku postupníka.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávnenými osobami ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu dňa 02. 09. 2026 a dospel k záveru, že odvolania žalobcu ani žalovanej nie sú dôvodné.

26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolanie žalobcu

27. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalobcom tvrdenej vady rozhodnutia, a to podľa ust. , vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

29. Odvolací súd skúmal uvedený odvolací dôvod a dospel k záveru, že prvoinštančný súd sa uvedeného pochybenia nedopustil. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Prvoinštančný súd pri právnom posúdení veci nepochybil.

30. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil, vyvodil z nich i správny právny záver a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

31. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.237,65 eur spolu s príslušenstvom titulom poskytnutého úveru žalovanej právnym predchodcom žalobcu vo výške 5.000,- eur dňa 12. 12. 2019.

32. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, či právny predchodca skutočne zisťoval individuálne výdavky žalovanej, aby si vytvoril reálny obraz majetkovej situácie žalovanej, potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať úver. Uzavrel, že právny predchodca nekonal s odbornou starostlivosťou podľa , čoho dôsledkom je neoprávnenosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa ust. a neplatnosť postúpenia pohľadávky s poukazom na ust. na základe zmluvy o postúpení zo dňa 13. 11. 2023 pred konečnou splatnosťou úveru, ktorá mala nastať dňa 12. 12. 2027.

33. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, je nutné aplikovať príslušné ust. a nasl. zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery, a to o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani samotným žalobcom v konaní spochybnené a namietané nebolo.

34. ,,Dovolateľ ďalej namietal, že súdy v konaní tendenčne zvýhodňovali spotrebiteľa na úkor žalobkyne. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Súdny dvor Európskej únie v spotrebiteľských vzťahoch definoval tri dôležité sféry záujmu Európskej únie, v ktorých musia súdy naplniť cieľ príslušných spotrebiteľských smerníc. T. zn., vnútroštátny súd je povinný skúmať ex offo náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, bonitu dlžníka a neprijateľné podmienky v zmluvách. V týchto prípadoch je vnútroštátny súd zároveň povinný poskytnúť spotrebiteľovi ex offo ochranu, a to aj v prípade, keď je spotrebiteľ právne zastúpený.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2025, sp. zn. ).

35. Vo veci C-303/20 Súdny dvor Európskej únie rozhodol takto: Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté osobitne na účely prebratia uvedenej smernice, ale takisto všetky iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

36. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa , a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

37. ,,27. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 28. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa [pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch]. Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. 29. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak, že „existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch). 31. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. 32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. 33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. 34. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa

a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.). 35. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. 36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom. 41. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť. (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 12. 02. 2025).“

37. Cieľ ustanovení zákonných povinností skúmať bonitu žiadateľa o spotrebiteľský úver, spočíva v posilnení zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne. Veriteľ by mal poskytnúť úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa danej zmluvy vyžaduje. Veriteľ má povinnosť zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou. Ide o zásadnú primárnu predzmluvnú povinnosť veriteľa.

38. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Skutočnosti, ktoré má veriteľ vziať do úvahy, sú vymedzené exemplifikatívne, ako najmä doba, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ aby naplnil dikciu zákona a postupoval s odbornou starostlivosťou, musí pritom posudzovať celkovú sociálno- ekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver, t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. a nasl. ustanovení je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta veriteľom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. a nasl. , a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. a nasl. ustanovení .

40. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že zosplatnenie je neplatným právnym úkonom a že mu nesvedčí aktívna legitimácia v spore. Mal za to, že individuálne skúmanie a zisťovanie reálnych nákladov žalovanej na zabezpečenie jej základných potrieb nie je objektívne možné a preto zákonodarca stanovil zákonný rámec pre výpočet ukazovateľa schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Tvrdil, že jeho právny predchodca preveril výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej ako aj jej ďalšie výdavky v súlade so zákonom určeným spôsobom.

41. Pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovanej, nie je sporné, že právny predchodca žalobcu preveril úverovú zaťaženosť žalovanej dopytom do Nebankového registra klientskych informácii (NRKI) a zistil, že žalovaná nebola v čase podania žiadosti o úver úverovým dlžníkom v žiadnej finančnej inštitúcii.

42. Zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaná nemala žiadnu vyživovaciu povinnosť a pri mesačných finančných výdavkoch uviedla 0,- eur a kolónka iné mesačné výdavky je prázdna.

43. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nepreukázal, že právny predchodca skutočne zisťoval aj výdavky žalovanej (osobný/domáci rozpočet), napr. na domácnosť, stravu, bývanie, dopravu, lieky, telefón atď. V žiadosti o poskytnutie úveru pri položke Mesačné finančné výdavky je uvedené 0,- eur a kolónka Iné mesačné výdavky je nevyplnená. Formulár bol vyplnený na základe údajov poskytnutých žalovanou, avšak právny predchodca žalobcu mal tieto údaje o výdavkoch po prediskutovaní so žalovanou korigovať. Je nereálne, aby dospelá fyzická osoba, mala nulové mesačné výdavky, teda žiadne. Žalobca v konaní predložil aj výpis z účtu žalovanej, z ktorého je zrejmé, že žalovaná nemala nulové mesačné výdavky. Pokiaľ by právny predchodca k skúmaniu bonity žalovanej pristupoval zodpovedne, nemohol by akceptovať údaj v žiadosti uvedený žalovanou o žiadnych výdavkoch, keďže z výpisu z účtu, ktorým disponoval, vyplýva, že uvedené nezodpovedá realite. Právny predchodca žalobcu sa však očividne uspokojil len sumou životného minima. Odvolací súd tak konštatuje, že právny predchodca žalobcu podcenil skúmanie výdavkov žalovanej. Základné výdavky sú totiž výsostne individuálnou záležitosťou a veriteľ je povinný ich zisťovať, pričom tieto náklady nemožno stotožniť so životným minimom, ale je nevyhnutné vychádzať z reálnych výdavkov, nakoľko štandard každého žiadateľa o úver je iný.

44. Z lustrácie v úverovom registri je možné zistiť počet existujúcich úverov a výšku mesačnej splátky týchto úverov, ktoré spotrebiteľ už má, teda iba peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak nemožno objektívne posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, vrátané pravidelných mesačných výdavkov, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Iba vzájomným porovnaním všetkých rozhodujúcich činiteľov je totiž možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne v budúcností (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky.

45. Je síce pravdou, že v súvislosti so zisťovaním informácií o príjme a výdavkoch spotrebiteľa vychádza veriteľ prvotne z údajov, ktoré mu poskytol žiadateľ o úver, na druhej strane vzhľadom na žalovanou nereálne deklarované nulové výdavky nevyplýva, aby právny predchodca žalobcu požiadal žalovanú o vysvetlenie uvedeného údaja a o uvedenie pravdivých informácií o jej pravidelných výdavkoch na zabezpečenie základných životných potrieb. Z ustanovenia § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch síce vyplýva povinnosť spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, na druhej strane z neho vyplýva aj povinnosť veriteľa požiadať od spotrebiteľa, aby uviedol informácie, ktoré sú pre neho relevantné, teda ktoré sú relevantné pre posúdenie tzv. bonity spotrebiteľa. Je to veriteľ, ktorý je v pozícii odborníka, úlohou ktorého je na základe zistených údajov od spotrebiteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, a teda veriteľ najlepšie vie, ktoré informácie sú pre neho pre tento účel potrebné, preto ich musí iniciatívne od klienta aktívne zisťovať. Právny predchodca žalobcu za výdavky žalovanej automaticky považoval sumu rovnajúcu sa v tom čase životnému minimu, ktorá informácia však nereflektuje individuálnu situáciu uchádzača o spotrebiteľský úver. Takýto postup nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch prípadne iného zákona. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu od žalovanej nežiadal informácie o jej pravidelných výdavkoch, za situácie ak žalovaná do žiadosti o úver uviedla sumu výdavkov 0,- eur, čo je nereálne, a čo nekorešponduje ani s výpisom z účtu žalovanej, ktorým disponoval, nemohol následne postupovať pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver s odbornou starostlivosťou. Bez znalosti údaja o výdavkoch žiadateľa o úver jednoducho nemožno s odbornou starostlivosťou posúdiť jeho bonitu.

46. Veriteľ iba vtedy posudzuje s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ak skúma reálne výdavky žiadateľa o úver. Nemožno sa uspokojiť s tým, aby veriteľ vôbec

nemusel od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uvedie v nižšej výške, než je stanovené životné minimum alebo dokonca neuvedie žiadne výdavky, keďže uvedené nemôže zodpovedať realite. Veriteľ musí vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych výdavkoch spotrebiteľa. Veriteľ, pokiaľ má postupovať s odbornou spôsobilosťou, nemôže si sám určiť výšku nákladov (vo výške životného minima). Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima. Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby. Právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou.

47. Účel zákonom uloženej povinnosti posudzovať bonitu spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce sa konkrétneho spotrebiteľa. Ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa, vyžaduje sa zisťovanie individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Takto formulovanú povinnosť veriteľ zjavne nesplní tým, ak do svojich výpočtov preberie všeobecný údaj, akým je údaj o životnom minime. Odvolací súd preto uzatvára, že ak veriteľ nezisťuje konkrétne náklady spotrebiteľa, ale len odkáže na životné minimum, poruší povinnosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch.

48. Na základe uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že skúmanie bonity zo strany právneho predchodcu žalobcu bez zistenia konkrétnych nákladov spotrebiteľa na živobytie, ale len odkázanie na životné minimum, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. a nasl. ustanovení Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovanej, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Právny predchodca žalobcu nepostupoval s odbornou starostlivosťou podľa ust. . Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, čo má dôsledky do zosplatnenia úveru.

49. Sumarizujúc vyššie uvedené, právny predchodca žalobcu nepostupoval s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere a poskytnutí spotrebiteľského úveru žalovanej. Pokiaľ nepreveril reálne ani len minimálne nevyhnutné výdavky žalovanej, ani nevyzval žalovanú na opravu údajov v žiadosti o úver, pričom je zrejmé, že uvedenie výdavkov v žiadosti o úver vo výške 0 eur, nemôže zodpovedať realite, napriek tomu, že vychádzal z výšky životného minima pri posudzovaní výdavkov žalovanej, nepostupoval s odbornou starostlivosťou a pokiaľ akceptoval takýto údaj v žiadosti, porušil svoje povinnosti veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou. Nejde o zanedbateľnú povinnosť veriteľa, posudzovať s odbornou starostlivosťou schopnosť splácať spotrebiteľský úver, ale o primárnu zákonnú povinnosť veriteľa, porušenie ktorej môže vyvolať závažné následky v majetkovej, sociálnej, rodinnej oblasti spotrebiteľa. Vzhľadom na už uvedený zmysel tejto povinnosti veriteľa, je dôvodné trvať na jej dodržiavaní a zákonnom sankcionovaní nesplnenia tejto povinnosti.

50. Odvolací súd poukazuje aj na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. 03. 2026, podľa ktorého : ,,Dovolací súd dodáva, že pokiaľ veriteľ ani neskúmal reálne výdavky - odhliadnuc od výdavkov na splácanie zistených úverov

- spotrebiteľa (napr. na bývanie, domácnosť a pod.), objektívne nemohol byť schopný vytvoriť si reálne obraz o majetkových pomeroch žalovaného, a teda ani o skutočnej platobnej schopnosti žalovaného. Záver nižších súdov o odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver tak nebol výsledkom ich nesprávneho postupu, či nepreskúmateľnosti (nedostatočného odôvodnenia) a zjavnej arbitrárnosti (svojvoľnosti) ich rozhodnutí.“

51. Žalobca argumentoval výpočtom ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s poukazom na ust. a opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len ,,opatrenie“).

52. Podľa názoru odvolacieho súdu ani opatrenie nezrušilo povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ust. výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce stanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum, alebo dokonca neuviedol žiadne výdavky. S uvedeným korešponduje aj úprava v ust. opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa ust. zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima spotrebiteľa. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť aby si sám určil výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Čo je podstatné, z výpisu z účtu žalovanej muselo byť právnemu predchodcovi žalobcu zrejmé, že výdavky žalovanej sú podstatne vyššie ako suma životného minima a napriek tomu sa uspokojil so sumou výdavkov uvedených žalovanou vo výške 0 eur, preto porušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou už pred poskytnutím úveru žalovanej.

Odvolanie žalovanej

53. Odvolanie žalovanej smerovalo iba proti výroku o trovách konania. Slovne žalovaná vymedzila odvolacie dôvody podľa ust. a , teda že namieta nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie. Následne uviedla, že podáva odvolanie z dôvodov podľa ust. - h/ . Z obsahu odvolania však vyplýva, že žalovaná nesúhlasí s právnym posúdením veci prvoinštančným súdom.

54. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust. a vychádzal z toho, že žalobca mal v konaní úspech v časti o zaplatenie sumy 2.600,- eur, v ktorej časti bolo konanie zastavené z dôvodu plnenia žalovanej v priebehu konania, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu cca 46% a úspech žalovanej 54%.

55. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne určil pomer úspechu strán sporu, avšak túto námietku nezdôvodnila tak, aby bolo zrejmé, aký a ako ináč mal byť podľa žalovanej určený pomer úspechu strán sporu. Právny predchodca žalobcu si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie istiny vo výške 2.237,65 eur a kapitalizovaný úrok vo výške 3.405,35 eur. Žalovaná počas konania zaplatila 2.600,69 eur, čo skutočne predstavuje 46% úspech žalobcu, a teda je záver súdu prvej inštancie o pomeru úspechu strán sporu správny.

56. Žalovaná nesúhlasila s rozhodnutím o trovách konania a poukázala na charakter sporu ako spotrebiteľského a že ako úspešnejšia strana má právo na náhradu trov konania. Podľa odvolacieho súdu, ak súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, z dôvodu približne rovnakého pomeru úspechu a neúspechu strán sporu, postupoval správne, zákonne, ale aj spravodlivo. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd môže vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaná argumentovala tým, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Pokiaľ ide o komplexné posúdenie celého sporu, je potrebné uviesť, že žaloba bola podaná pôvodným veriteľom, s ktorým žalovaná uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že počas konania pôvodný veriteľ previedol pohľadávku na žalobcu, pričom z dôvodu nepostupovania pôvodného veriteľa s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nebol oprávnený vyžadovať od žalovanej jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru, a preto práva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemohol veriteľ previesť na tretiu osobu. Nemožno teda konštatovať, aby žaloba pôvodného žalobcu bola bezdôvodná, za situácie, pokiaľ žalovaná nesplácala splátky úveru a nemala zaplatenú ani len istinu úveru, čomu nasvedčuje aj fakt, že plnila počas konania.

57. Odvolací súd nepopiera, že právne služby boli účelne vynaložené, avšak vzhľadom na pomer úspechu strán sporu, teda iba nepatrný úspech žalovanej a na priebeh sporu, a to počas konania postúpenie pohľadávky veriteľa, čo viedlo k zamietnutiu žaloby a plnenie žalovanej počas konania, nemožno sa stotožniť s argumentom žalovanej, aby žalobca neuspel s podstatnou koncepčnou časťou nároku.

58. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ust. a ako vecne správny.

59. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . V odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca, ale ani žalovaná, preto odvolací súd nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).