Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_13Co-16-2026.pdf
PDF · 115.28 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/16/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobkýň: 1/ A. B. C., nar. 13. 05. 2004, trvalý pobyt D. XXXX/XXX, XXX XX E., 2/ A. C., nar. 08. 12. 1967, trvalý pobyt D. XXXX/XXX, XXX XX E., obe žalobkyne právne zastúpené: A. F. G. D., advokátka, so sídlom H. XXXX/XX, XXX XX I., proti žalovanému: G. J., nar. 01. 12. 2000, trvalý pobyt D. XX, XXX XX D., o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 12C/94/2025 - 224 zo dňa 05. 03. 2026, takto
r o z h o d o l :
Zrušuje rozsudok vo výroku II. a v závislom výroku VI. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozhodol, cit. :
,,I. Žalovaný je povinný úplne sa zdržať akejkoľvek písomnej, telefonickej alebo elektronickej komunikácie voči žalobkyniam v 1. a 2. rade a akýmkoľvek iným spôsobom kontaktovať žalobkyne v 1. a 2. rade.
II. Súd zakazuje žalovanému približovať k žalobkyniam v 1. a 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov.
III. Žalovaný je povinný nevstupovať do domu alebo bytu, alebo na iné miesto, kde žalobkyne v 1. a 2. rade bývajú, zdržiavajú sa alebo ktoré pravidelne navštevujú ani sa k takému miestu nepriblížiť na vzdialenosť najmenej 10 metrov, predovšetkým miesta:
a. Akadémia Policajného zboru v I. nachádzajúca sa na adrese K. XXXX/X, I.; b. Akadémia Policajného zboru v I., študentský domov nachádzajúci sa na adrese K. XXXX/X, I.; c. Rodinný dom a nehnuteľnosti patriace do vlastníctva rodiny žalobkyne v 1. a 2. rade nachádzajúce sa na adresách D. XXXX/XXX, E. L. D. XXX/XX, E.; d. Pracovisko žalobkyne v 2. rade nachádzajúce sa na adrese ZŠ C. E., D. M. XXXX/XX, B..
IV. Žalovaný je povinný zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spôsobiť morálnu či inú ujmu žalobkyniam v 1. a 2. rade alebo by mohlo porušiť ich práva a oprávnené záujmy.
V. Žalovaný je povinný zdržať sa zverejňovania a rozširovania akýchkoľvek fotografií či iného audiovizuálneho obsahu, na ktorom sa nachádza žalobkyňa v 1. rade, a to predovšetkým akýkoľvek obsah obsahujúci akúkoľvek podobizeň žalobkyne v 1. rade, obrazové snímky, obrazové a zvukové záznamy, na ktorých sa nachádza žalobkyňa v 1. rade.
VI. Súd priznáva žalobkyniam v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3. Rozsudok odôvodnil tým, že Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo, ktorého úlohou je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. V tomto jednotnom rámci práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Výpočet týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené v Občianskom zákonníku je iba demonštratívny, ktorý umožňuje popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy zahrnúť aj iné práva, ktoré sa týkajú osobnosti človeka. Patrí sem najmä právo na ochranu osobnej slobody, právo na slobodu prejavu, právo na zdravé životné prostredie, právo na ochranu pred klamlivou reklamou, právo na ochranu osobného súkromia, svojej podoby atď.
4. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalovaný po ukončení partnerského vzťahu so žalobkyňou v 1. rade v mesiaci septembri 2025 opakovane a cielene zasahoval do jej súkromia, vyvíjal nátlak na žalobkyňu v l. rade, vyhrážal sa jej, prenasledoval ju, kontaktoval jej blízkych a zasahoval do jej osobného aj akademického prostredia. Toto konanie pritom nebolo jednorazovým konfliktom, ale sústavným správaním, ktoré objektívne narušilo pocit bezpečia žalobkyne v 1. rade. Bolo taktiež nespornou skutočnosťou, že žalovaný podal podanie rektorovi Policajnej akadémie, v ktorom mal upozorniť na nevhodné správanie sa žalobkyne v 1. rade bez preverenia pravdivosti komunikácie medzi žalobkyňou v 1. rade a jej priateľkou M. I.. Žalovaný túto skutočnosť ani počas konania nepoprel.
5. Tiež mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný zasiahol aj do osobnostných práv žalobkyne v 2. rade, ktorá bola do situácie vtiahnutá proti svojej vôli, kedy žalovaný vstúpil do jej súkromného priestoru a pokračoval v kontakte, čím rozšíril dopad svojho konania aj na rodinné prostredie žalobkyne v 2. rade.
6. Dôkazy, ktoré boli predložené, a to prepis komunikácie, vytvárajú ucelený obraz správania žalovaného, ktoré predstavuje zásah do osobnostných práv žalobkýň, najmä do ich práva na súkromie, dôstojnosť a osobnú bezpečnosť.
7. Napriek tomu, že po nariadení neodkladného opatrenia žalovaný sa nekontaktuje so žalobkyňami, prvoinštančný súd vychádzal zo správania sa žalovaného v minulosti, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že v budúcnosti by žalovaný mohol pokračovať v zásahu do osobnostných práv žalobkýň.
8. Proti tomuto rozsudku, výroku II., podal žalovaný odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Humenné tak, že zákaz priblíženia voči jeho osobe zruší, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
9. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa nestotožnil a považuje ho za nesprávne, nebolo založené na dostatočne preukázaných skutkových okolnostiach a súd sa pri jeho vydaní oprel prevažne o tvrdenia žalobkýň, ktoré neboli podložené relevantnými a presvedčivými dôkazmi. Počas celého konania poskytoval plnú súčinnosť, vyjadroval sa pravdivo a predkladal dôkazy, ktoré preukazujú, že sa nedopustil konania, ktoré by odôvodňovalo ďalšie trvanie zákazu priblíženia. Uviedol, že konflikt medzi ním a žalobkyňou mal krátkodobý charakter a trval približne dva dni. Išlo o emotívnu komunikáciu po ukončení partnerského vzťahu, v rámci ktorej sa v správach objavili aj vulgarizmy, ktoré si počas konania priznal. Zdôraznil, že komunikácia neobsahovala žiadne reálne vyhrážanie sa usmrtením z jeho strany a nešlo o dlhodobé ani systematické konanie. Práve dlhodobosť a intenzita konania sú pritom podstatnými kritériami pri posudzovaní potreby uloženia tak závažného opatrenia, akým je zákaz priblíženia. Išlo o krátkodobú komunikáciu vyvolanú emóciami po ukončení partnerského vzťahu, ktorá netrvala dlhodobo a nepredstavovala systematické alebo opakované konanie smerujúce k prenasledovaniu alebo zastrašovaniu žalobkyne. Predmetná vec bola preverovaná orgánmi činnými v trestnom konaní. Zo strany vojenskej polície bol informovaný, že spis bol predložený prokuratúre, pričom prokurátorka nezistila znaky trestného činu a nedala pokyn na začatie trestného stíhania. Podľa
informácie vyšetrovateľky, bude vec postúpená na prejednanie ako priestupok. Skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nezistili v jeho konaní znaky trestného činu a vec bola vyhodnotená nanajvýš ako priestupok, potvrdzuje, že nejde o konanie predstavujúce reálne nebezpečenstvo pre žalobkyňu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov možno zákaz priblíženia uložiť iba v prípade, ak je preukázaná existencia reálneho, konkrétneho a aktuálneho ohrozenia bezpečnosti alebo integrity osoby. Samotný konflikt medzi bývalými partnermi sprevádzaný emotívnou komunikáciou bez preukázania dlhodobého prenasledovania alebo reálnej hrozby násilia nie je dostatočným dôvodom na uloženie tak závažného obmedzenia práv druhej osoby. Ďalšie trvanie zákazu priblíženia predstavuje neprimerané opatrenie, ktoré nezodpovedá charakteru skutku ani záverom orgánov činných v trestnom konaní.
10. V doplnení odvolania žalovaný uviedol, že považuje za potrebné, aby odvolací súd preskúmal aj rozsah vykonaného dokazovania, keďže neboli dostatočne preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie tak závažného opatrenia, akým je zákaz priblíženia. Navrhol, aby odvolací súd v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia zvážil doplnenie dokazovania, najmä vyžiadanie kamerových záznamov z priestorov Policajnej akadémie, ktoré by mohli objektívne preukázať, či sa skutočne dopustil konania, ktoré mu je zo strany žalobkýň pripisované. Zároveň žiadal, aby žalobkyne predložili konkrétne a preukázateľné dôkazy o tvrdeniach, na základe ktorých bolo voči jeho osobe uložené predmetné opatrenie, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo prevažne z tvrdení druhej strany, ktoré neboli podložené objektívnymi dôkazmi. Osobitne poukázal na skutočnosť, že zo strany žalobkyne došlo aj ku komunikácii obsahujúcej vyhrážky voči jeho osobe, čo bolo súdu predložené. Domnieva sa preto, že pri posudzovaní keď mala byť zohľadnená aj táto okolnosť, keďže samotná skutočnosť, že ide o ženu, nemôže sama osebe ospravedlňovať takéto konanie, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa je príslušníčkou Policajného zboru. Súd prvej inštancie dostatočne nevyhodnotil ani skutočnosť, že k porušeniu zákazu kontaktu došlo aj zo strany žalobkyne, čo považuje za okolnosť významnú pre celkové posúdenie veci. Požiadal, aby žalobkyňa 2, matka žalobkyne, predložila súdu konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia uvádzané v konaní, keďže aj voči jej osobe bolo vydané opatrenie voči jeho osobe, ktoré významne zasahuje do jeho práv. Je presvedčený, že uloženie zákazu priblíženia, musí byť založené na preukázaní reálneho a konkrétneho ohrozenia, nie iba na tvrdeniach jednej strany bez ich objektívneho podloženia dôkazmi.
11. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že súd pri rozhodovaní vychádzal z konkrétnych a vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, najmä z predloženej komunikácie, popisu jednotlivých incidentov, ako aj z konania žalovaného smerujúceho voči tretím osobám (rodine, spolužiakom, vedeniu školy). Tieto dôkazy pritom nevystupujú izolovane, ale tvoria ucelený reťazec, ktorý vo vzájomnej súvislosti potvrdzuje systematický charakter správania žalovaného. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne jednoznačne preukazujú existenciu dôvodnej obavy žalobkýň a potrebu udržania neodkladnej úpravy pomerov. Už v samotnom konaní o neodkladnom opatrení, kedy nie je potrebné preukázanie skutkového stavu v rozsahu ako v meritórnom konaní, bola dôvodná obava žalobkýň vyhodnotená ako opodstatnená.
12. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania kamerovými záznamami je irelevantný pre posúdenie veci. Podstatou konania nie je izolované posúdenie jedného konkrétneho incidentu, ale celkový charakter a vývoj správania žalovaného, ktoré vykazuje znaky opakovaného, stupňujúceho sa a zastrašujúceho konania. Aj keby kamerové záznamy nezachytávali všetky aspekty jeho správania, nijakým spôsobom to nevyvracia ostatné preukázané skutočnosti, najmä opakovanú elektronickú komunikáciu, vyhrážky, kontaktovanie okolia žalobkýň a osobné vyhľadávanie žalobkyne 1.
13. Žalovaný opakovane prezentuje napadnuté rozhodnutie ako výsledok jednostranných tvrdení, čím sa snaží spochybniť jeho zákonnosť. Takáto argumentácia však ignoruje skutočnosť, že žalovaný mal v predmetnom konaní rovnako plnú možnosť vyjadriť sa, predkladať dôkazy a túto možnosť aj využil. Súd sa s jeho tvrdeniami zaoberal, avšak tieto neboli spôsobilé vyvrátiť dôvodnosť návrhu žalobkýň. Samotná nespokojnosť žalovaného s výsledkom konania nemôže byť interpretovaná ako nedostatok objektivity konajúceho súdu.
14. Žalovaný taktiež poukazuje na historickú komunikáciu žalobkyne 1, obsahujúcu vyjadrenia emotívneho charakteru, ktoré však úplne vytrháva z kontextu. Ide o komunikáciu starú približne dva roky, ktorá vznikla v úplne odlišnej situácii v rámci partnerského konfliktu a nemá žiadnu súvislosť s aktuálnym konaním žalovaného, ktoré viedlo k vydaniu neodkladného opatrenia a následného meritórneho rozhodnutia. Naviac ide o ojedinelú komunikáciu, ktorá nevykazuje znaky systematického
ani stupňujúceho správania sa, a preto ju nemožno porovnávať s konaním žalovaného v prejednávanej veci. Rovnako aj zo samotnej reakcie žalovaného v tejto komunikácii je zrejmé, že žalobkyňu 1, ani jej vyjadrenia v danom čase nevnímal ako reálnu hrozbu. Takéto účelové predkladanie irelevantných dôkazov nemôže spochybniť aktuálnu existenciu dôvodnej obavy na strane žalobkýň.
15. Tvrdenie žalovaného, že k porušeniu zákazu kontaktu malo dôjsť zo strany žalobkyne 1, je zavádzajúce. Ak k akejkoľvek komunikácii zo strany žalobkyne 1 došlo, išlo výlučne o reakciu na predchádzajúce správanie žalovaného, ktoré bolo vyvíjané pod psychickým nátlakom a sprevádzané vyhrážkami. Takáto reakcia nemôže byť interpretovaná ako narušenie rovnováhy medzi stranami, ani ako dôvod na zrušenie predmetného rozhodnutia. Naopak, potvrdzuje existenciu tlaku a eskalácie zo strany žalovaného.
16. Žalovaný tiež spochybňuje dôvodnosť ochrany žalobkyne 2, avšak opomína, že jeho správanie smerovalo aj voči nej, a to vrátane osobnej návštevy rodinného domu, nevyžiadaného kontaktovania a zastrašujúcich prejavov. Opatrenie vo vzťahu k žalobkyni 2 preto nepredstavuje neprimeraný zásah, ale logický dôsledok správania žalovaného, ktoré zasiahlo aj jej osobnú sféru a vyvolalo dôvodnú obavu o bezpečnosť. Rozšírenie ochrany aj na blízke osoby je pritom v obdobných prípadoch štandardným preventívnym opatrením.
17. Tvrdenie žalovaného, že išlo iba o krátkodobý, dvojdňový konflikt sprevádzaný niekoľkými vulgarizmami, je v priamom rozpore so skutkovým stavom preukázaným v konaní. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že správanie žalovaného malo opakovaný charakter, postupne eskalovalo a zahŕňalo nielen komunikáciu, ale aj osobné vyhľadávanie žalobkyne 1, kontaktovanie jej okolia a šírenie nepravdivých informácií. Redukcia tohto konania na „emotívnu výmenu správ" predstavuje účelové zľahčovanie jeho závažnosti.
18. Následne argument žalovaného, že orgány činné v trestnom konaní nezistili znaky trestného činu, je právne irelevantný pre posúdenie dôvodnosti vydania predmetného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie neslúži na sankcionovanie trestnej činnosti, ale na ochranu pred hroziacim zásahom do práv žalobkýň. Aj konanie, ktoré nedosahuje intenzitu trestného činu, môže zakladať dôvodnú obavu a odôvodňovať uloženie takéhoto ochranného opatrenia. Preto závery orgánov činných v trestnom konaní nemajú rozhodujúci význam pre posúdenie tejto veci.
19. Žalovaný označuje uložené opatrenie zo strany súdu za neprimerané, avšak nijakým spôsobom nepreukázal, že by došlo k zániku alebo podstatnému zníženiu rizika jeho ďalšieho konania. Naopak, jeho procesná obrana je postavená na popieraní a zľahčovaní vlastného správania bez akejkoľvek reflexie. Uložené opatrenia pritom predstavujú štandardný a primeraný prostriedok ochrany, ktorý žalovaného obmedzuje len v nevyhnutnom rozsahu a sleduje legitímny cieľ, ktorým je ochrana života, zdravia a súkromia žalobkýň. Práve absencia reflexie na strane žalovaného zvyšuje riziko opakovania jeho konania.
20. Odvolanie žalovaného je založené na účelovej interpretácii skutkového stavu, vytrhávaní dôkazov z kontextu a nesprávnom právnom posúdení účelu vydaného rozhodnutia. Žalovaný nepreukázal žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala existenciu dôvodnej obavy na strane žalobkýň ani potrebu ich ochrany.
21. Žalobkyne majú za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené, pričom plne reflektuje skutkový stav aj potrebu ochrany ich práv a oprávnených záujmov.
22. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
23. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovaným tvrdených vád rozhodnutia, vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov ako ich vymedzil odvolateľ v podanom odvolaní.
24. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
25. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalovanému zakázal približovať sa k žalobkyniam na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov a súvisiaci výrok VI. o trovách konania. Keďže výroky I., III., IV. a V. rozsudku žalovaný odvolaním nenapadol, neboli preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako také nadobudli právoplatnosť.
26. Predmetom sporu a odvolacieho konania zostal nárok žalobkýň, ktorý špecifikovali ako uloženie povinnosti žalovanému nepribližovať sa k žalobkyniam na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov.
27. Súd prvej inštancie považoval žalobu žalobkýň za žalobu na ochranu osobnosti a zistený skutkový stav subsumoval pod ust. § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
28. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný po ukončení partnerského vzťahu so žalobkyňou v 1. rade v mesiaci septembri 2025 opakovane a cielene zasahoval do jej súkromia, vyvíjal nátlak na žalobkyňu v l. rade, vyhrážal sa jej, prenasledoval ju, kontaktoval jej blízkych a zasahoval do jej osobného aj akademického prostredia. Toto konanie pritom nebolo jednorazovým konfliktom, ale sústavným správaním, ktoré objektívne narušilo pocit bezpečia žalobkyne v 1. rade.
29. Napriek tomu, že po nariadení neodkladného opatrenia žalovaný sa nekontaktuje so žalobkyňami, prvoinštančný súd uviedol, že vychádzal zo správania sa žalovaného v minulosti, z ktorého vyplýva dôvodná obava, že v budúcnosti by žalovaný mohol pokračovať v zásahu do osobnostných práv žalobkýň.
30. Právo na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je spojené s ochranou fyzickej a psychickej integrity osoby, ako súčasti práva na ochranu života a zdravia, ľudskej dôstojnosti, súkromia, slobodného vytvárania medziľudských vzťahov.
31. Podmienkou uplatnenia ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka je, že ide o zásah do fyzickej alebo psychickej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti. Rozlišujeme tieto prostriedky ochrany osobnostných práv: 1/ žaloba na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórna žaloba), 2/ žaloba na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba), 3/ poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba).
32. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané také násilné konanie žalovaného, ktoré ohrozovalo psychickú integritu žalobkyne, ako jednej zo zložiek práva na ochranu osobnosti jednotlivca chránenej § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré konanie tým zasahovalo aj do jej práva na vytváranie harmonických sociálnych väzieb predstavujúcich súčasť práva na súkromie.
33. Násilím nemožno rozumieť len samotný fyzický útok. Násilie a akékoľvek zneužitie fyzickej či psychickej prevahy nad inými zahŕňajú v sebe formu zastrašovania používaním negatívnych slovných spojení znamenajúcich osočovanie dotyčnej osoby, slovné vyhrážky, či inú formu psychického násilia, ktoré narušuje sebaúctu a sebaovládanie iného človeka.
34. Nevyhnutným predpokladom aplikácie negatórnej žaloby v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako v danej veci, je existencia skutočností, odôvodňujúcich uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa približovania k žalobcovi, čím by bol žalobca ohrozený na živote a zdraví, v čase rozhodnutia súdu.
35. V prípade, ak k takémuto zásahu v čase vyhlásenia rozsudku konaním žalovaného nedochádza, je možné žalobe vyhovieť jedine v prípade preukázania, že takýto neoprávnený zásah, alebo jeho opakovanie reálne hrozí.
36. Z výsledkov vykonaného dokazovania, skutkového stavu ako ho ustálil súd prvej inštancie, keďže takto zisteným skutkovým stavom je odvolací súd viazaný, nevyplýva, že konaním žalovaného dochádza, resp. by mohlo v budúcnosti dochádzať k neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkýň.
37. Dôvodom konania žalovaného bolo ukončenie partnerského vzťahu so žalobkyňou 1/ v septembri 2025. Dňa 23.09.2025 bolo vydané neodkladné opatrenie, ktorým bolo žalovanému uložené zdržať sa písomnej, telefonickej alebo elektronickej komunikácie voči žalobkyniam v 1. a 2. rade a akýmkoľvek iným spôsobom kontaktovať žalobkyne v 1. a 2. rade, zakázané približovať sa k žalobkyniam v 1. a 2. rade na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov, nevstupovať do domu alebo bytu, alebo na iné miesto, kde žalobkyne v 1. a 2. rade bývajú, zdržiavajú sa alebo ktoré pravidelne navštevujú ani sa k takému miestu nepriblížiť na vzdialenosť najmenej 10 metrov, predovšetkým miesta: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Akadémia Policajného zboru v I., študentský domov, rodinný dom a nehnuteľnosti patriace do vlastníctva rodiny žalobkyne v 1. a 2. rade, pracovisko žalobkyne v 2. rade, zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spôsobiť morálnu či inú ujmu žalobkyniam v 1. a 2. rade alebo by mohlo porušiť ich práva a oprávnené záujmy, zdržať sa zverejňovania a rozširovania akýchkoľvek fotografií či iného audiovizuálneho obsahu, na ktorom sa nachádza žalobkyňa v 1. rade, a to predovšetkým akýkoľvek obsah obsahujúci akúkoľvek podobizeň žalobkyne v 1. rade, obrazové snímky, obrazové a zvukové záznamy, na ktorých sa nachádza žalobkyňa v 1. rade.
38. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, aj pokiaľ ide o zákaz priblíženia sa, napriek tomu, že po nariadení neodkladného opatrenia žalovaný nekontaktuje žalobkyne ani ich nevyhľadáva, keď vychádzal zo správania žalovaného v minulosti, z ktorého mal za to, že vyplýva dôvodná obava, že v budúcnosti by mohol pokračovať v zásahu do osobnostných práv žalobkýň.
39. Po nariadení neodkladného opatrenia z obsahu súdneho spisu nevyplýva žiadne konanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyniam, žiaden kontakt ani záujem o nich;. Aj keď by dôvodom takéhoto stavu mohlo byť nariadené neodkladné opatrenie, pre obavu, žeby v budúcnosti žalovaný mal v úmysle vyhľadávať žalobkyne, chýba odvolaciemu súdu podklad k takémuto záveru. Súd prvej inštancie nezadefinoval z akého správania žalovaného v minulosti vychádzal, z ktorého by mala vyplývať dôvodná obava, že v budúcnosti by mohol pokračovať v zásahu do osobnostných práv žalobkýň.
40. Obsahom súdneho spisu nie je preukázané žiadne násilné správanie žalovaného vo vzťahu k žalobkyniam, majúce znaky napr. priestupku alebo trestného činu. Žalobkyňa 1/ síce vypovedala, že ju žalovaný asi pred rokom a pol fyzicky napadol, keď sa s ním chcela rozísť, čo žalovaný pri výsluchu poprel, avšak súd prvej inštancie nemal túto skutočnosť za preukázanú, preto ani odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie, nemôže ju vziať za základ skutkového stavu veci.
41. Navyše, pokiaľ ide o žalobkyňu 2/, vo vzťahu k nej sa aj bez ďalšieho javí zákaz priblíženia za nedôvodný a neprimeraný, keďže v minulosti neboli zaznamenané ani len náznaky akékoľvek fyzického útoku na žalobkyňu 2/. Ostatné obmedzenia uložené žalovanému napadnutým rozsudkom, vrátane komunikácie, kontaktovania, a najmä nevstupovania a nepribližovania sa na miesta, kde žalobkyne bývajú, zdržiavajú sa alebo ktoré pravidelne navštevujú, predovšetkým rodinný dom a nehnuteľnosti patriace do vlastníctva žalobkýň, vrátane pracoviska žalobkyne 2/, taktiež široko uložený zákaz žalovanému zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spôsobiť morálnu či inú ujmu žalobkyniam alebo by mohlo porušiť ich práva a oprávnené záujmy, sa zdajú byť postačujúce na ochranu žalobkyne 2/.
42. Uloženie zákazu priblíženia podľa výroku napadnutého rozhodnutia má charakter trvalého obmedzenia žalovaného, preto na takéto trvalé obmedzenie, musí existovať závažný dôvod spočívajúci v správaní žalovaného vo vzťahu k žalobkyniam.
43. Okrem vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie uložil trvalý zákaz priblíženia sa bez časového obmedzenia, bolo nevyhnutné zaoberať sa aj proporcionalitou tohto zásahu do základného ľudského
práva na slobodu pohybu a pobytu žalovaného, či zodpovedá ústavným princípom slobody pohybu a pobytu podľa čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky.
44. Podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
45. Podľa čl. 23 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.
46. Nepochybne žalobkyniam patrí ochrana pred nevhodným a obmedzujúcim správaním žalovaného, avšak spôsob poskytnutia ochrany a obmedzenia ukladané žalovanému z titulu ochrany práv žalobkýň musia byť v pomere k stretu práva žalovaného na slobodu pohybu proporcionálne.
47. Inými slovami povedané, pri strete týchto dvoch práv, práva na ochranu osobnosti, života, zdravia, súkromia žalobkýň a práva žalovaného slobodne sa pohybovať, je potrebné nájsť spravodlivú a účinnú rovnováhu medzi týmito právami navzájom, aby žalobkyniam bola poskytnutá dostatočná a efektívna ochrana, ktorá by žalovaného čo najmenej obmedzovala, ale zároveň tak, aby to bolo postačujúce na ochranu žalobkýň.
48. Zákaz priblíženia sa k inému je v systéme právnej úpravy spojený s ochranou psychického a fyzického zdravia oprávneného a jeho využitie prichádza do úvahy v prípade potreby zasiahnuť a chrániť dotknutý subjekt pred útočníkom.
49. Tomu zodpovedá režim neodkladných opatrení (§ 325 písm. e/, f/, h/ CSP), vykázanie zo spoločného obydlia a zákaz priblíženia (§ 27a zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore), resp. má povahu trestnej sankcie v prípade, ak postihované konanie napĺňalo znaky skutkovej podstaty trestného činu (§ 51 Trestného zákona).
50. Avšak ani v prípade trestnej zodpovednosti toho, kto neoprávnene zasiahol do fyzickej či psychickej integrity inej osoby sa nejedná o koncept trvalého obmedzenia osobného práva povinného rozhodnúť o svojom pohybe (s výnimkou obmedzenia vyplývajúceho z trestu odňatia slobody) ako to vyplýva z výroku odvolaním napadnutého rozsudku.
51. Prvoinštančný súd rozhodoval o nároku žalobkýň na základe okolností zistených v čase vyhlásenia rozhodnutia, no uložený zákaz priblíženia má účinky pro futuro. Rozhodnutie súdu konštituovalo povinnosť žalovaného nepribližovať sa k žalobkyniam pre budúcnosť, bez zreteľa na prípadnú zmenu okolností medzi stranami sporu, a zakladalo by prekážku res iudicata podľa § 230 CSP.
52. Preto je nevyhnutné posúdiť, či je proporcionálne žalovanému uložiť trvalý zákaz priblíženia, za daného skutkového stavu veci, keď nebolo preukázané žiadne konanie žalovaného majúce znaky priestupku, trestného činu, ale ani v napadnutom rozsudku nekonštatoval súd prvej inštancie žiadny preukázaný fyzický útok žalovaného na žalobkyňu 1/.
53. K preukázaným skutkom, ktoré nemali charakter fyzického útoku, ktorých sa žalovaný dopustil voči žalobkyniam, došlo v septembri 2025. Po týchto incidentoch, dôvodom ktorých bol rozchod žalobkyne 1/ so žalovaným, nedošlo k žiadnemu konaniu žalovaného vo vzťahu k žalobkyniam. Od septembra 2025 sa žalovaný žiadneho obdobného skutku alebo správania, ktoré by odôvodnene mohlo u žalobkýň vzbudzovať obavu zo žalovaného, nedopustil.
54. Rovnako skutočnosť, že právoplatným rozhodnutím súdu, bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa písomnej, telefonickej alebo elektronickej komunikácie voči žalobkyniam a akýmkoľvek iným spôsobom kontaktovať žalobkyne, nevstupovať do domu alebo bytu, alebo na iné miesto, kde žalobkyne bývajú, zdržiavajú sa alebo ktoré pravidelne navštevujú ani sa k takému miestu nepriblížiť na vzdialenosť najmenej 10 metrov, predovšetkým miesta: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Akadémia Policajného zboru v I., študentský domov, rodinný dom a nehnuteľnosti patriace do vlastníctva rodiny žalobkýň, pracovisko žalobkyne v 2. rade, zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spôsobiť morálnu či inú ujmu žalobkyniam alebo by mohlo porušiť ich práva a oprávnené záujmy, nepochybne znižuje hrozbu akýchkoľvek možných budúcich útokov na žalobkyne.
55. V pomere k zákazu priblíženia uloženému rozhodnutím o žalobe vo veci samej, procesná právna úprava v prípade konania o návrhu na neodkladné opatrenie smerujúce k uloženiu zákazu priblíženia, predpokladá možnosť zrušenia takéhoto rozhodnutia na návrh ktorejkoľvek strany sporu, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené (§ 334 CSP), ak nedôjde k zániku neodkladného opatrenia inak (uplynutím času, rozhodnutím súdu), teda nemá charakter trvalého obmedzenia práv.
56. Prípadné zamietnutie žaloby vo veci samej o zákaze priblíženia však nevylučuje poskytnutie ochrany práv žalobkýň podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, či poskytnutie ochrany v trestnom alebo priestupkovom konaní, alebo v opätovnom konaní o nariadenie neodkladného opatrenia o zákaze priblíženia, ak sa žalovaný dopustí konania zasahujúceho v rozpore so zákonom do práva na ochranu života a zdravia, vedenie súkromného, rodinného života.
57. Žalovaný si musí byť vedomý, že je povinný znášať následky svojho konania v prípade, ak nenastane zmena v jeho prístupe k spracovaniu konfliktov, keď v dôsledku svojho správania môže čeliť tiež trestnému konaniu i prípadným nárokom v civilnom sporovom konaní.
58. Za skutkového stavu doposiaľ zisteného súdom prvej inštancie odvolací súd má za to, že trvalý zákaz priblíženia bez časového vymedzenia, sa nateraz javí ako neproporcionálny a neboli splnené podmienky pre poskytnutie takejto ochrany uplatnenej žalobou, podmienky na uloženie povinnosti trvalého charakteru, na čo poukazoval aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany.
59. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.
60. V ďalšom konaní po vrátení veci súdu prvej inštancie, bude úlohou prvoinštančného súdu postupovať v zmysle záverov odvolacieho súdu, opätovne posúdiť podmienky na uloženie zákazu priblíženia bez časového obmedzenia, z hľadiska proporcionality, či možno dôvodne predpokladať, aby žalovaný žalobkyne úmyselne vyhľadal alebo vyhľadával, keďže tak nerobí ani v súčasnosti, pokiaľ áno, z akého konania žalovaného tak súd prvej inštancie usudzuje, a či povinnosti a obmedzenia ktoré mu boli právoplatne uložené (bez časového obmedzenia) nie sú postačujúce na ochranu práv žalobkýň.
61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).