Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoCsp-22-2026.pdf
PDF · 147.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoCsp/22/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci A. B. C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom D. E. X, XXX XX F. - B. G. H. I., zastúpený: J. H. I. & K., C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom H. XX, XXX XX H., proti žalovanej: C. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX H., zastúpenej: J. H. B. & K. M., C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom N. XXX/XX, XXX XX O. C., o zaplatenie 18.660,00 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. XXXX/X/XXXX-XX zo dňa 19. mája 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. XXXX/X/XXXX-XX zo dňa 19. mája 2026 o d m i e t a .
II. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. XXXX/X/XXXX-XX zo dňa 19. mája 2026 vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. XXXX/X/XXXX-XX zo dňa 19. mája 2026 Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.799,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,15 % ročne zo sumy 2.799,00 € od 29.01.2026 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok); vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 70 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (III. výrok). 1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca C. P. C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom Q. X, XXX XX F. – C. B., sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 18.660,00 € spolu s príslušenstvom, titulom nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy o kúpe prenajatej veci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 25.03.2022 (ďalej aj ako „Zmluva o kúpe prenajatej veci“). V rámci tejto zmluvy sa žalovaná zaviazala uhrádzať žalobcovi dohodnuté mesačné nájomné za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., obec Klenovec, okres O. C., a to: pozemkov C-KN č. XXXX, G. XXXX, G. XXXX a stavby rodinného domu so súpisným č. XXX nachádzajúcich sa v katastrálnom území H. (ďalej aj ako „nehnuteľnosti“) mesačné nájomné vo výške 933,00 €, splatné k 25. dňu kalendárneho mesiaca bezprostredne predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za ktorý sa nájomné platí. Ku dňu podania žaloby bola žalovaná v omeškaní s úhradou splátok vo výške 18 660,00 €. 1.2 Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz č. k. XXXX/X/XXXX-XX zo dňa 04.03.2026, ktorým žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaná podala proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom namietala dôvodnosť uplatneného nároku. Uviedla, že Zmluvu o kúpe prenajatej veci neuzavrela
slobodne a vážne, ale pod psychickým nátlakom žalobcu, ktorý jej mal hroziť zrušením trvalého pobytu, riešením veci prostredníctvom polície a uplatňovaním ďalších nárokov za užívanie nehnuteľnosti. Tvrdila, že žalobca zneužil jej tieseň a nepriaznivú sociálnu situáciu, pričom dohodnuté mesačné nájomné vo výške 993 € považovala vzhľadom na lokalitu a svoje majetkové pomery za neprimerané a v hrubom nepomere k poskytnutému plneniu. Z uvedených dôvodov namietala absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 37 ods. 1, § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedla, že predmetné nehnuteľnosti spolu s manželom užívala dlhodobo v presvedčení, že ich nadobudli od pôvodnej vlastníčky po zaplatení dohodnutej kúpnej ceny. Namietala tiež, že od apríla 2023 nehnuteľnosti neužívala, čo žalobcovi oznámila, a preto sa žalobca domáha plnenia bez poskytnutia protiplnenia. Súčasne vzniesla námietku premlčania splátok splatných od 25.08.2022 do 22.01.2023 v celkovej výške 5.598,00 €. 1.3 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a zistený skutkový stav, na ktorý aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 51, § 52 ods. 1, § 101, § 103, § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 663 a § 671 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník). 1.4 Súd prvej inštancie posúdil vzťah strán sporu ako záväzkový právny vzťah založený Zmluvou o kúpe prenajatej veci, uzavretou v zmysle jej obsahu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá svojím obsahom vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy. 1.5 Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len sčasti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi stranami bola dňa 25.03.2022 uzavretá Zmluva o kúpe prenajatej veci, na základe ktorej žalovaná užívala nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu za dohodnuté mesačné plnenie vo výške 933,00 €. Nebolo sporné, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti užívala, uhradila štyri mesačné splátky a následne prestala dohodnuté plnenia riadne a včas uhrádzať. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti opustila približne v apríli 2023, hoci zástupca žalobcu na pojednávaní namietol, že na listinnom dôkaze, liste žalovanej zo dňa 22.11.2023 č.l. XX absentuje doručenka žalobcu, súd prvej inštancie toto tvrdenie vyhodnotil ako neúčinné a neuplatnené včas, preto považoval túto skutočnosť naďalej za nespornú. 1.6 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by predmetná zmluva bola absolútne neplatná. Z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že by žalovaná uzatvárala zmluvu pod bezprávnou vyhrážkou alebo psychickým donútením takej intenzity, ktoré by vylučovalo slobodu jej vôle. Samotná ekonomická situácia žalovanej alebo obava zo straty bývania bez ďalšieho podľa názoru súdu nezakladá existenciu tiesne v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva bola medzi stranami uzavretá platne. 1.7 Následne sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodnosťou samotného uplatneného nároku. Zo zmluvného obsahu a charakteru právneho vzťahu vyplynulo, že jednotlivé mesačné platby mali predovšetkým charakter odplaty za užívanie nehnuteľnosti v rámci kombinovaného nájomno-kúpneho vzťahu. Hoci zmluva predpokladala možnosť budúceho nadobudnutia vlastníckeho práva, vychádzajúc z obsahu samotnej zmluvy, podstatou pravidelných mesačných plnení bola úhrada za faktické užívanie nehnuteľností žalovanou, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil aplikáciu zákonných ustanovení § 663 a § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti opustila približne v apríli 2023 a od uvedeného obdobia ich reálne neužívala. Žalobca pritom neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že by žalovaná aj po opustení nehnuteľností naďalej mala z užívania predmetu zmluvy príp. majetkový prospech alebo že by mu vznikala škoda v rozsahu zodpovedajúcom požadovaným mesačným plneniam. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti prihliadol aj na spotrebiteľský charakter predmetného právneho vzťahu a zásadu poctivého výkonu práv podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca po dlhodobom omeškaní žalovanej a po jej faktickom opustení nehnuteľností, o ktorom mal vedomosť, nepristúpil k ukončeniu zmluvného vzťahu, hoci mu zmluva takýto postup umožňovala, a naopak ponechal zmluvný vzťah formálne existovať za účelom ďalšieho navyšovania dlžnej sumy, nebolo možné takýto výkon práva podľa názoru súdu prvej inštancie považovať za výkon v súlade so zásadou poctivosti a ochrany spotrebiteľa. Súd prvej inštancie zastal názor, že žalobca ako profesionálny subjekt vystupujúci vo vzťahu so spotrebiteľom bol povinný konať s odbornou starostlivosťou a minimalizovať vznikajúce škody a narastanie záväzku. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby veriteľ dlhodobo pasívne zotrvával v zmluvnom vzťahu napriek zjavne neplnenému záväzku a následne si voči spotrebiteľovi uplatňoval plnenia za obdobie, počas ktorého spotrebiteľ predmet zmluvy reálne neužíval. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že žalobcovi môže patriť nárok len za obdobie, počas ktorého žalovaná predmetné nehnuteľnosti reálne užívala. 1.8 Žalovanou vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú. Žaloba bola podaná na súde dňa 13.02.2026. Keďže jednotlivé mesačné plnenia boli splatné vždy k 25. dňu
príslušného mesiaca, plnenia splatné pred 13.02.2023 boli vzhľadom na trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 v spojení s § 103 Občianskeho zákonníka premlčané. Za nepremlčané preto bolo možné považovať len plnenia splatné po 13.02.2023. Z vykonaného dokazovania bolo zároveň preukázané, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti reálne užívala minimálne do priebehu apríla 2023, a preto dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na úhradu mesačných plnení za celé obdobie faktického užívania nehnuteľností žalovanou, teda aj za mesačné plnenie splatné dňa 25.04.2023. V tejto súvislosti vychádzal z charakteru predmetných mesačných platieb, ktoré podľa obsahu zmluvy predstavovali predovšetkým odplatu za užívanie nehnuteľností v rámci kombinovaného nájomno-kúpneho vzťahu. Pokiaľ žalovaná nehnuteľnosti v mesiacoch február, marec a apríl 2023 reálne užívala, vznikol žalobcovi nárok na dohodnuté mesačné plnenie za uvedené obdobie. Zo zmluvy ani z vykonaného dokazovania pritom nevyplynulo, že by bolo možné mesačné plnenie alikvotne krátiť podľa počtu dní užívania nehnuteľnosti v jednotlivom mesiaci alebo že by zmluvný vzťah zanikol ešte pred splatnosťou mesačného plnenia dňa 25.04.2023. Pri mesačnom plnení vo výške 933,00 €, tak žalobcovi vznikol nárok v celkovej výške 2.799,00 €, pozostávajúci z mesačných plnení splatných dňa 25.02.2023, 25.03.2023 a 25.04.2023. 1.9 Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola dôvodná len v uvedenej časti, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, a to jednak z dôvodu premlčania časti nároku, pokiaľ išlo o plnenia splatné pred 13.02.2023, ako aj z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie dôvodného nároku za obdobie po faktickom ukončení užívania nehnuteľností žalovanou. Keďže pravidelné mesačné plnenia mali prevažne charakter odplaty za užívanie nehnuteľností, po skončení ich reálneho užívania absentoval materiálny podklad pre ďalšie vznikanie nároku v plnej výške. Súd prvej inštancie zároveň prihliadol aj na zásadu poctivého výkonu práv podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, pričom dospel k záveru, že ďalšie uplatňovanie mesačných plnení za obdobie po faktickom opustení nehnuteľností žalovanou nemožno za okolností prejednávanej veci považovať za výkon práva požívajúci súdnu ochranu. 1.10 Čo sa týka nároku žalobcu na príslušenstve žalovanej sumy v podobe uplatnených úrokov z omeškania, súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti posúdil ako dôvodnú a priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania z priznanej sumy 2.799,00 € od 29.01.2026. K počiatku omeškania bola sadzba P. vo výške 4,15 %, ktorej zvýšenie o 5 percentuálnych bodov v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. tak predstavuje úrok z omeškania vo výške 7,15 %. Žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania už odo dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej priznanej mesačnej splátky nájomného, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti splátky za apríl 2023. Keďže si však žalobca v konaní uplatnil úroky z omeškania až odo dňa 29.01.2026, súd bol v zmysle dispozičnej zásady viazaný rozsahom uplatneného nároku a nemohol žalobcovi priznať viac, než čoho sa domáhal. 1.11 O trovách konania súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní. Žalobca bol úspešný v rozsahu 15 %, žalovaná bola úspešná v rozsahu 85 %. Súd prvej inštancie aplikoval zásadu pomernej úspešnosti a vykonal vzájomnú kompenzáciu miery úspechu oboch strán (85 % - 15 %). Z matematického porovnania vyplynulo, že čistý úspech žalovanej v konaní predstavuje presne 70 %. Preto súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 70 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 2.1 Vyjadril svoj nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie a poukázal na logicky vnútorný rozpor napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie totiž po vykonanom dokazovaní jednoznačne dospel k záveru, že medzi stranami bola uzatvorená Zmluva o kúpe prenajatej veci, pričom výslovne zamietol všetky námietky žalovanej smerujúce k absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Napriek tomu však súd následne priznal žalobcovi iba časť žalovaného nároku, pričom fakticky vytvoril nový spôsob zániku záväzku, ktorý nemá oporu ani v zmluve, ani v zákone. Podstatou sporu po vyriešení otázky platnosti zmluvy zostalo posúdenie, či jednostranné rozhodnutie žalovanej prestať predmetnú nehnuteľnosť užívať a odsťahovať sa z nej malo za následok zánik jej zmluvných povinností. Na túto otázku je potrebné podľa neho odpovedať jednoznačne záporne. Argumentoval, že samotné faktické opustenie nehnuteľnosti zo strany nájomcu nespôsobuje zánik nájomného ani obdobného záväzkového vzťahu,
pretože záväzkový vzťah zaniká len spôsobmi predpokladanými zákonom alebo zmluvou. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k dohode zmluvných strán o ukončení zmluvy, nebolo preukázané odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu ani žalovanej, nebolo preukázané splnenie záväzku ani žiadny iný zákonný dôvod zániku zmluvného vzťahu. Súd prvej inštancie pritom sám konštatoval, že zmluva bola platná a naďalej existovala. Pokiaľ teda zmluva existovala, žalovaná bola aj naďalej viazaná všetkými povinnosťami, ktoré na seba jej uzatvorením prevzala. 2.2 Konajúci súd svoje rozhodnutie podľa neho založil na nesprávnom predpoklade, že jednotlivé mesačné platby predstavovali „predovšetkým odplatu za užívanie nehnuteľnosti“, a preto po ukončení faktického užívania nehnuteľnosti žalovanou nemohol žalobcovi vzniknúť ďalší nárok na plnenie. Takýto záver je podľa neho v priamom rozpore s obsahom samotnej zmluvy, ako aj s argumentáciou žalobcu prezentovanou počas celého konania. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že nešlo o klasický nájomný vzťah, ale o kombinovaný nájomno-kúpny model, v rámci ktorého mesačné splátky nepredstavovali len odplatu za užívanie nehnuteľnosti, ale zároveň smerovali k budúcemu nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou za symbolickú kúpnu cenu 1,00 €. Súd prvej inštancie správne identifikoval charakter zmluvného vzťahu, avšak následne bez akéhokoľvek právneho základu redukoval obsah zmluvných plnení iba na ich nájomnú zložku a úplne opomenul ich kúpnu funkciu. Takýto výklad považoval za arbitrárny a odporujúci zásade, podľa ktorej sa právny úkon musí vykladať podľa jeho obsahu a skutočnej vôle strán. Poukázal na to, že samotná žalovaná počas konania sama opakovane uviedla, že mala záujem predmetnú nehnuteľnosť nadobudnúť do svojho vlastníctva, a že z tohto dôvodu zmluvu uzatvorila. Rovnako potvrdila, že štyri splátky riadne uhradila. Tieto skutočnosti preukazujú, že žalovaná od začiatku akceptovala zmluvný model a plnila svoje povinnosti v presvedčení, že po splnení dohodnutých podmienok získa vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Nie je preto možné spätne vykladať predmetné splátky výlučne ako nájomné za užívanie nehnuteľnosti a ignorovať ich ďalšiu ekonomickú a právnu funkciu. 2.3 Za nesprávny považujeme aj záver súdu, podľa ktorého mal žalobca povinnosť pristúpiť k ukončeniu zmluvného vzťahu po tom, čo sa žalovaná dostala do omeškania a následne nehnuteľnosť opustila. Takýto záver podľa jeho názoru nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona ani predmetnej zmluvy. Zmluva priznávala žalobcovi právo od zmluvy odstúpiť, nie povinnosť od nej odstúpiť. Samotný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že zmluva žalobcovi umožňovala odstúpiť od zmluvy, avšak z tejto možnosti následne nesprávne vyvodzuje povinnosť žalobcu tento právny úkon vykonať. Takýto výklad je podľa neho v rozpore so základnými princípmi súkromného práva. Právo odstúpiť od zmluvy predstavuje oprávnenie zmluvnej strany, nie jej povinnosť. Ak sa žalobca rozhodol toto oprávnenie nevyužiť, nemožno mu túto skutočnosť klásť na ťarchu a už vôbec nie na jej základe odňať nárok na plnenie, ktorý mu podľa platnej a účinnej zmluvy vznikol. Navyše počas celého konania dôsledne namietal, že nemal preukázanú vedomosť o tom, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť opustila. Tvrdil, že list zo dňa 22.11.2023 neobsahuje žiadny dôkaz o doručení žalobcovi a ani z ostatných vykonaných dôkazov nevyplýva, že by žalobca bol o tejto skutočnosti preukázateľne informovaný. Napriek tomu súd prvej inštancie bez dostatočného skutkového podkladu vybudoval svoje rozhodnutie na závere, že žalobca o odsťahovaní žalovanej vedel, a napriek tomu zmluvný vzťah účelovo udržiaval. Takéto skutkové zistenie podľa neho nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a predstavuje iba domnienku súdu prvej inštancie. Pokiaľ sa žalovaná rozhodla nehnuteľnosť jednostranne opustiť bez toho, aby riadne ukončila zmluvný vzťah, nemožno následky svojho konania prenášať na žalobcu. 2.4 Nesprávnou sa mu javila aj argumentácia súdu prvej inštancie založená na ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikácia korektívu dobrých mravov nemôže podľa neho viesť k faktickému popretiu platne vzniknutého zmluvného záväzku a k vytvoreniu nového dôvodu jeho zániku. Judikatúra dlhodobo zdôrazňuje, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno používať na nahrádzanie zákonnej úpravy alebo na svojvoľnú modifikáciu práv a povinností účastníkov zmluvného vzťahu. V prejednávanej veci súd prostredníctvom všeobecného odkazu na ochranu spotrebiteľa a zásadu poctivého výkonu práv de facto zbavil žalovanú povinnosti plniť zmluvné záväzky, ktoré na seba dobrovoľne prevzala, a to napriek tomu, že platnosť zmluvy bola potvrdená a žiadny zákonný dôvod jej zániku nebol preukázaný. Takýto postup považoval za neprípustný zásah do princípu pacta sunt servanda, ktorý je jedným zo základných princípov súkromného práva. Zdôraznil, že žalovaná mala počas celej doby trvania zmluvného vzťahu možnosť postupovať v súlade so zmluvou a právnym poriadkom, iniciovať rokovanie o ukončení zmluvy, navrhnúť dohodu o skončení zmluvného vzťahu alebo vykonať iné právne kroky smerujúce k jeho ukončeniu. Nič z uvedeného však neurobila. Naopak, jednostranne prestala plniť svoje povinnosti a opustila nehnuteľnosť. Takéto konanie nemôže viesť k zániku záväzku ani k zbaveniu zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností.
2.5 Z uvedených dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Po právoplatnom vyriešení otázky platnosti zmluvy podľa neho neexistoval žiadny zákonný dôvod na obmedzenie žalobcom uplatneného nároku iba na obdobie faktického užívania nehnuteľnosti žalovanou. Žalovaná zostala viazaná zmluvou až do jej riadneho zániku, ku ktorému v konaní nebolo preukázané, že by došlo. Postup súdu prvej inštancie v súvislosti s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku preto považoval za zásah do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a zásah do jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Poukázal pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za zákonný a vecne i právne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa podľa nej v súlade s judikatúrou do všetkých dôsledkov vysporiadal s dôkaznou situáciou, reagoval na všetky argumenty tak žalobcu, ako aj žalovanej a svoje závery v odôvodnení napadnutého rozsudku prezentoval zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom. Napadnutý rozsudok podľa nej jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadrila svoj nesúhlas s odvolacou argumentáciou žalobcu. 3.1 Zdôraznila, že Zmluva o kúpe prenajatej veci tvoriaca právny základ riešeného sporu, bola žalobcom skoncipovaná tak, aby navodil situáciu, že nemohla /na rozdiel od žalobcu/ od tejto zmluvy odstúpiť, a teda bola odkázaná výlučne len na jeho ľubovôľu, ktorý jediný mal podľa tejto zmluvy právo rozhodnúť, či k ukončeniu zmluvného vzťahu dôjde a kedy, alebo zmluvný vzťah „ udrží“ až do úplného zaplatenia sumy 22.392 €. Svedčí o tom aj skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že mu už v apríly 2023 telefonicky a následne aj písomne oznámila, že sa zo sporných nehnuteľností aj s rodinou odsťahovala, lebo ako invalidná dôchodkyňa nebola schopná splácať ním nastavené nájomné, a teda nehnuteľnosti neužívala a tieto môže predať inému, nevyužil čl. IV bod 12 ním nastavenej zmluvy a dokonca žalobou sa domáha doplatenia sumy 22.392 €. 3.2 Súd prvej inštancie podľa nej v súlade s dôkaznou situáciou správne dospel k záveru, že žalobca vedel, že od apríla 2023 sporné nehnuteľnosti v jeho vlastníctve neužívame. Sám žalobca totiž toto tvrdenie v rámci písomných vyjadrení nespochybnil a nespochybnil to ani na pojednávaní dňa 19.05.2026 s výnimkou poznámky, že na predmetnom liste absentuje doručenka. Preto v odvolaní zmenenú argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že nemal vedomosť o tom, že spornú nehnuteľnosť predčasne opustila, je podľa nej potrebné považovať za účelovú o to viac, že ju neuplatnil včas. Žalobca po tom, ako mu v apríly 2023 oznámila odsťahovanie, sa ďalších splátok ani nedomáhal, čo si vysvetľovala tak, že žalobca jej oznámenie o opustení nehnuteľnosti akceptoval. Preto ju nemilo prekvapilo, keď žalobca dňa 13.02.2026 t.j. po takmer troch rokoch podal na súd prvej inštancie žalobu a po celý ten čas sám nevyužil právo odstúpiť od spornej zmluvy v prípade, ak bude v platení nájomného v omeškaní viac ako 30 dní. 3.3 Navrhla, aby odvolací súd žalobcom napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správny a zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v plnej výške.
4. Súd prvej inštancie uznesením č.k. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa 07.07.2026 pripustil zmenu subjektu na strane žalobcu, keď na miesto pôvodného žalobcu C. P., C. vstúpil do konania nový A. B. C. so sídlom D. E. X, XXX XX F. – B. G. H. I., IČO: XX XXX XXX.
5. C. P. C. v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní. 5.1 Poukázal na obsah svojho odvolania. K tvrdeniu žalovanej o tom, že vedel o opustení nehnuteľností uviedol, že žalovaná nepredložila jediný dôkaz, ktorým by preukázala doručenie svojho údajného oznámenia žalobcovi. Samotné tvrdenie žalovanej o zaslaní listu bez preukázania jeho doručenia nemôže zakladať skutkový záver, že žalobca o tejto skutočnosti vedel. Práve na túto okolnosť žalobca poukazoval počas celého konania a zdôraznil ju aj v podanom odvolaní. Namietol, že súd prvej inštancie napriek absencii akéhokoľvek dôkazu vybudoval svoje skutkové závery iba na domnienkach, čo je ako také neprípustné v materiálnom právnom štáte. 5.2 Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej mal povinnosť po vzniku omeškania od zmluvy odstúpiť. Skutočnosť, že toto svoje oprávnenie nevyužil, nemôže mať za následok zánik platne existujúceho záväzkového vzťahu ani zbavenie žalovanej povinnosti plniť zmluvné záväzky. Právny poriadok ani samotná zmluva takýto následok nepoznajú. 5.3 Za účelové považoval aj tvrdenie žalovanej, že mesačné plnenia predstavovali výlučne odplatu za užívanie nehnuteľnosti.
5.4 Argumentáciu žalovanej týkajúcu sa jej nepriaznivej sociálnej situácie nepovažovala za spôsobilú pôsobiť zánik zmluvného záväzku. 5.5 Poukázala na to, že žalovaná ani v rámci vyjadrenia k odvolaniu nespochybnila, že súd prvej inštancie po potvrdení platnosti predmetnej zmluvy bez existencie zákonného dôvodu vytvoril vlastnú konštrukciu čiastočného zániku záväzku, ktorá nemá oporu v platnom právnom poriadku.
6. Žalovaná v odvolacej duplike zdôraznila, že vo vyjadrení žalobcu označený žalobca ako aktívne legitimovaný v spore nevystupuje a nie je oprávnený reagovať na jej vyjadrenie.
7. Skôr, než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu odvolaním napadnutého rozsudku, skúmal, či sú splnené podmienky na prejednanie veci, t. j. či odvolanie bolo podané v lehote na odvolanie, či bolo podané oprávnenou osobou, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, či má náležitosti podľa § 363 CSP.
8. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
9. Podľa § 386 písm. b/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
10. CSP výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie tak, že právo podať odvolanie priznáva strane len v prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jeho neprospech. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku, t. j. či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie, t.j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie. Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím prvostupňového súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie, ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozsudku žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.799,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,15 % ročne zo sumy 2.799,00 € od 29.01.2026 do zaplatenia vyhovel, možno konštatovať, že uvedený výrok napadnutého rozsudku bol vynesený v prospech žalobcu, a teda nebola naplnená subjektívna stránka prípustnosti odvolania, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odmietol.
11. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie správne a náležite zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP).
13. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, pre ktoré tak
rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody uvedené žalobcom v odvolaní nemajú za následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného k zásadným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza:
15. V súdenej veci sa žalobca podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia 18.660,00 € s príslušenstvom titulom zaplatenia dlžného nájomného v zmysle Zmluvy o kúpe prenajatej veci. Súd prvej inštancie žalobný nárok žalobcu posúdil ako dôvodný len v časti zaplatenia sumy 2.799,00 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol z dôvodu z dôvodu premlčania časti nároku ako aj z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie dôvodného nároku za obdobie po faktickom ukončení užívania nehnuteľností žalovanou, pričom prihliadol na zásadu poctivého výkonu práv podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľský charakter právneho vzťahu. Žalobca s takýmto rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko podľa jeho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že uplatňovanie nároku na zaplatenie mesačných plnení za obdobie po faktickom opustení nehnuteľností žalovanou nemožno považovať za výkon práva požívajúci súdnu ochranu, pričom argumentoval platne uzatvorenou zmluvou a svojím právom požadovať od žalovanej splnenie jej zmluvných povinností. Namietal, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci prostredníctvom všeobecného odkazu na ochranu spotrebiteľa a zásadu poctivého výkonu práv de facto zbavil žalovanú povinnosti plniť zmluvné záväzky, ktoré na seba dobrovoľne prevzala, a to napriek tomu, že platnosť zmluvy bola potvrdená a žiadny zákonný dôvod jej zániku nebol preukázaný.
17. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah založený Zmluvou o kúpe prenajatej vec správne po zohľadnení obsahu uvedenej zmluvy a postavenia jej zmluvných strán vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, v ktorom žalobca, ako dodávateľ, vystupoval pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodno-podnikateľskej činnosti a žalovaná, ako fyzická osoba spotrebiteľ, nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti ani v rámci výkonu povolania.
18. Žalobca nadobudol výlučné vlastníctvo k rodinnému domu a priľahlým pozemkom, ktoré žalovaná spolu s manželom vyše 20 rokov užívala v presvedčení o ich vlastníctve a oslovil ich s ponukou na predaj predmetných nehnuteľností za kúpnu cenu 20.000,00 € v hotovosti alebo formou prenájmu s možnosťou odkúpenia. Žalovaná využila druhú možnosť a uzatvorila so žalobcom Zmluvu o kúpe prenajatej veci, na základe ktorej jej vzniklo právo nehnuteľnosti po dobu 24 mesiacov užívať za súčasného platenia nájomného vo výške 933,00 € a po skončení zmluvy uplynutím doby by jej vzniklo právo na odkúpenie nehnuteľností za kúpnu cenu vo výške 1,00 €. Súd prvej inštancie správne ustálil, že predmetom zmluvy bolo dočasné užívanie nehnuteľností žalovanou za dohodnuté mesačné plnenie s následnou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po splnení dohodnutých podmienok. Zmluvný mechanizmus posúdil ako kombinovaný nájomno-kúpny model so splátkovým režimom. V konaní nebolo sporné, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti užívala, ale uhradila štyri mesačné splátky a následne prestala dohodnuté plnenia riadne a včas uhrádzať.
19. Súd prvej inštancie za nespornú považoval skutočnosť, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti opustila približne v apríli 2023 a námietku žalobcu prednesenú až na vo veci vytýčenom pojednávaní, že na listinnom dôkaze - list žalovanej zo dňa 22.11.2023 (č.l. XX súdneho spisu) absentuje doručenka žalobcu, vyhodnotil ako neúčinné tvrdenie a neuplatnené včas, preto považoval túto skutočnosť naďalej za nespornú. Žalobca v podanom odvolaní opätovne zdôraznil, že nemal preukázanú vedomosť o tom, že žalovaná predmetnú nehnuteľnosť opustila a namietol, že súd prvej inštancie bez dostatočného skutkového podkladu vybudoval svoje rozhodnutie na závere, že o odsťahovaní žalovanej vedel a napriek tomu zmluvný vzťah účelovo udržiaval. 19.1 Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Nesplnenie
povinnosti relevantne tvrdiť (t. j. uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo veci samej. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva zaťažuje toho, kto má charakter procesného bremena tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. 19.2 Z ustanovenia § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Žalovaná vo vyjadrení k odporu ako aj v ďalšom vyjadrení reagujúcom na vyjadrenie žalobcu k podanému odporu uviedla skutkové tvrdenia, že žalobcovi telefonicky v apríli 2023 a následne s listom z 22.11.2023 oznámila, že sa zo sporných nehnuteľností aj s rodinou odsťahovala ešte v apríli 2023, a teda žalobca od apríla 2023 vedel, že predmetné nehnuteľnosti neužíva (G. XX/XXX J. G. XX/ XXX súdneho spisu), pričom uvedené skutkové tvrdenia preukazovala lisom zo dňa 22.11.2023 (č.l. XX súdneho spisu). Žalobca prostredníctvom svojho zvolené právneho zástupcu na uvedené skutkové tvrdenie vo svojich písomných vyjadreniach nezareagoval a na súdnom pojednávaní poukázal len na to, že na predmetnom liste absentuje doručenka (č.l. XX súdneho spisu). Na kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že protistrana, v tomto prípade žalovaný, musí nielen popierať tvrdenia žalobcu, ale musí uviesť vlastné tvrdenie. Popierajúca strana musí uviesť vlastné tvrdenia, ktorými popiera nárok žalobcu uplatnený žalobou. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Tvrdenie žalovanej o tom, že žalobca od apríla 2023 vedel, že predmetné nehnuteľnosti neužíva zostalo nepopreté (pričom nepopreté zostalo nielen telefonického oznámenia tejto skutočnosti žalovanou, ale aj písomné oznámenie, pri ktorom bola namietaná len absencia doručenky). 19.3 Skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky patria medzi prostriedky procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany. Ich uplatnenie je však časovo limitované. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa aplikujú aj ustanovenia § 153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Účelom koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Koncentráciou konania do popredia vstupuje procesná zodpovednosť sporových strán za efektívny prístup k procesu dokazovania, zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Ak ju tak strany v zákonnej dobe neuplatnia, túto možnosť stratia. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky a súd na taký úkon neprihliada. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Pokiaľ súd prvej inštancie na námietku žalobcu o absencii doručenky na liste žalovanej vznesenú až na súdnom pojednávaní nepovažoval za včas uplatnenú využijúc sudcovskú koncentráciu konania neprihliadol, jedná sa o zákonom predpokladaný postup, účelom ktorého je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. 19.4 Z uvedených dôvodov odvolaciu námietku, v ktorej žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vyhodnotil ako nedôvodnú.
20. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priznal nárok na zaplatenia nájomného len za nepremlčané obdobie, počas ktorého žalovaná predmetné nehnuteľnosti reálne užívala. Pri formulovaní uvedeného záveru vychádzal jednak z absencie materiálneho podkladu pre ďalšie vznikanie nároku, ktorý mal prevažne charakter odplaty za užívanie nehnuteľností, a súčasne prihliadol aj na zásadu poctivého výkonu práv podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, pričom dospel k záveru, že ďalšie uplatňovanie mesačných plnení za obdobie po faktickom opustení nehnuteľností žalovanou nemožno za okolností prejednávanej veci považovať za výkon práva požívajúci súdnu ochranu. 20.1 Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval za súladný so zásadou poctivosti a ochrany spotrebiteľa postup žalobcu, ktorý po dlhodobom omeškaní žalovanej a po jej faktickom opustení nehnuteľností, o ktorom mal vedomosť, nepristúpil k ukončeniu zmluvného vzťahu, hoci mu zmluva takýto postup umožňovala, a naopak ponechal zmluvný vzťah formálne existovať za účelom ďalšieho navyšovania dlžnej sumy. 20.2 Žalobca mal od momentu získania vedomosti o vyprataní nehnuteľností žalovanou v apríli 2023 plnú vedomosť o tom, že žalovaná v nehnuteľnosti nebýva, tieto neužíva a plnenie zo zmluvy už fakticky nečerpá. Napriek tomu žalobca zostal po jedného roka, čo predstavuje polovicu dojednanej doby nájmu, úplne pasívny, nepodnikol žiadne kroky k formálnemu zosúladeniu právneho stavu so stavom faktickým,
nevyužil zmluvou poskytnutú možnosť zmluvu ukončiť svojim jednostranným úkonom (odstúpením od zmluvy pre omeškanie žalovanej s úhradou nájomného o viac ako 30 dní), ktorú žalovaná v zmysle zmluvy nemala, ale naopak nechal dlh žalovanej narastať, vyčkal až do uplynutia zmluvne dojednanej doby nájmu a až po takmer ďalších dvoch rokoch sa podanou žalobou domáhal zaplatenia dlžného nájomného. Účelom Zmluvy o kúpe prenajatej veci pritom bolo zabezpečenie nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou k nehnuteľnostiam, ktoré dlhodobo už pred ich nadobudnutím žalobcom užívala, a to po uplynutí dohodnutej doby nájmu (počas ktorej by zaplatené nájomné v plnom rozsahu pokrylo žalobcom požadovanú odplatu za prevod nehnuteľností v hotovosti), a to kúpou za symbolickú kúpnu cenu 1,00 €. Kúpna cena vo výške 1,00 € preukazuje, že mesačné nájomné nebolo len platbou za užívanie domu a pozemkov, ale išlo o postupné splácanie reálnej hodnoty týchto nehnuteľností. 20.3 Pokiaľ žalobca získal vedomosť, že žalovaná v dome nebýva, nehnuteľnosť vypratala a nemá už záujem o kúpu nehnuteľností, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie jeho pasivitu, keď zámerne rok nekonal, čím mu vznikali neprimerané a jednostranné výhody, hoci mal podľa princípu zásadami poctivosti a ochrany spotrebiteľa pristúpiť k minimalizácii hroziacej škody, ale vzniknutú situáciu využil len na to, aby dlh žalovanej bez poskytnutia zodpovedajúceho protiplnenia rástol, považoval za výkon práva nesúladný s dobrými mravmi, ktorý nepožíva právnu ochranu, nakoľko nebol výkonom práva smerujúcim k dosiahnutiu pôvodného účelu zmluvy, ale využijúc svoje silnejšie postavenie v právnom vzťahu konaním s úmyslom maximalizovať svoj zisk na úkor žalovanej ako spotrebiteľa a to v dôsledku jej neúmerného zadlženia. Navyše, ak by žalovaná doplatila sumu nájomného aj za rok po vysťahovaní, žalobca by od nej získal plnenie zodpovedajúce plnej cene nehnuteľností, pričom by tieto aj naďalej zostali v jeho majetku, čím by od žalovanej získal finančné plnenie bez ekonomického a právneho protiplnenia, čo je neprípustné. V takejto situácii súd prvej inštancie správne uprednostnil ochranu žalovanej slabšej strany pred formálnym právom žalobcu na plné uspokojenie jeho nároku. 20.4 O prípad konania v rozpore s dobrými mravmi ide vo všeobecnosti vtedy, keď konajúci síce navonok postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. Postup podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva) tak ako tomu bolo v danom, odvolacím súdom posudzovanom prípade, prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Toto ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť na základe aplikácie korektívu dobrých mravov právnu ochranu uplatňovaného práva. V spotrebiteľských právnych vzťahoch sa konaním v rozpore s dobrými mravmi rozumie konanie v rozpore so vžitými tradíciami, ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, ako aj také konanie, ktoré je spôsobilé privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
21. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené body tohto rozhodnutia odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
22. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal aj III. výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 70 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. V nadväznosti na právoplatnosť I. výroku napadnutého rozsudku (v dôsledku odmietnutia odvolania) a na vecnú správnosť odvolaním napadnutého II. meritórneho výroku rozsudku súdu prvej inštancie je potom vecne správny aj závislý III. výrok, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie tak i o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobcu, tento nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanej,
ktorá sa k odvolaniu i vyjadrovala, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním tak žalovanej trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalobcovi ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o ich výške.
24. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.