Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoPr/3/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.X.XXXX, D. XX, zast. JUDr. Jánom Slovinským, advokátom, Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13 proti žalovanej Základnej škole, Levoča, ulica Gašpara Haina 37, IČO: 37 785 834, zast. E. F. G., advokátom, Prešov, Hlavná 89, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. z 1. októbra 2025

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanej proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol uvedeným spôsobom o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že skončenie jej pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné, že pracovný pomer medzi nimi naďalej trvá a tiež žiadala zaviazať žalovanú zaplatiť jej náhradu mzdy v sume priemerného zárobku 1.528,73 eura mesačne od 23.6.2023 do času, keď jej žalovaná umožní pokračovať v práci. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Súd na základe vykonaného dokazovania ako i zohľadnenia medzi stranami nesporných skutočnosti ustálil skutkový stav, ktorý následne posúdil podľa príslušných ustanovení o výkone práce vo verejnom záujme, (, , , , , , , a ), všeobecných ustanovení (, a ) a Antidiskriminačný zákon (, , , , , a ). Neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, uviedol, že žalobkyňa odôvodňovala tým, že listina Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe nebola podpísaná a opečiatkovaná, že nebola dodržaná trojdňová lehota v zmysle , že žalovaná skončila s ňou pracovný pomer diskriminačne, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je rozporné s dobrými mravmi a je zneužitím práva zo strany žalobkyne. Tvrdila tiež, že učiteľka, ktorá ju nahradila, bola príbuznou riaditeľky žalovanej a mala byť v práci už 2.5.2023. Tvrdila, že počas trvania pracovného pomeru zažila šikanu, mobbing, bossing a okrem diskriminácie zo strany žalovanej bola diskriminovaná aj žiakmi. Ustanovenie stanovuje, že okrem prípadov tam uvedených, je možné pracovný pomer zrušiť počas skúšobnej doby z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania dôvodu. Okolnosť, že ide o zjednodušený spôsob skončenia pracovného pomeru však neznamená, že by aj

takýto úkon nemal byť vyhodnocovaný z hľadiska diskriminácie a rovnakého zaobchádzania, keďže aj pri takomto právnom úkone môže dôjsť k tomu, že vykazuje znaky diskriminačného konania a je v rozpore s princípmi rovnakého zaobchádzania. V tejto súvislosti súd označil a aj citoval z rozhodnutia NS ČR . Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že skúšobná doba bola medzi stranami platne dohodnutá, strany sa dohodli na jej trvaní v dobe troch mesiacov, a to do 30.4.2023; začala plynúť dňom vzniku pracovného pomeru, ktorým bol deň nástupu žalobkyne do práce, t.j. 1.2.2023. V konaní bolo tiež preukázané, že žalovaná doručila písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe do vlastných rúk žalobkyne na stretnutí dňa 27.4.2023 a oznámila jej skončenie pracovného pomeru ku dňu 28.4.2023. Prevzatie tejto písomnosti žalobkyňa potvrdila svojim podpisom na nej. V oznámení nebol špecifikovaný dôvod skončenia pracovného pomeru, oznámenie bolo doručené žalobkyni pred uplynutím skúšobnej doby a tiež dátum skončenia pracovného pomeru bol určený tak, aby pracovný pomer skončil ešte pred uplynutím skúšobnej doby. Nebola síce dodržaná zo strany žalovanej trojdňová lehota v zmysle , avšak ide o poriadkovú lehotu, ktorej nedodržanie nemalo žiaden vplyv na platnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Právny úkon oznámenia vykonala vtedajšia štatutárna zástupkyňa žalovanej – riaditeľka F. G., ktorá bola oprávnená konať samostatne, písomné oznámenie bolo F. G. riadne podpísané, čo vyplynulo zo žalovanou predloženej listiny, ktorá je obsahom spisu. Tvrdenie žalobkyne o tom, že jej bolo doručené oznámenie bez podpisu riaditeľky žalovanej F. G. a bez pečiatky žalovanej súd vyhodnotil za účelové a nepreukázané a vyvrátené výpoveďou F. G. a hlavne samotným oznámením o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Súd mal za to, že tvrdenie žalobkyne bolo ľahko dokázateľné predložením oznámenia, ktoré podľa jej vlastných slov jej bolo doručené a ktoré mala mať k dispozícii. Zosumarizujúc všetko uvedené súd dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky vyplývajúce z pre platné skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej v skúšobnej dobe. Súd napriek tomu, že zákonodarca v stanovil, že zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, mal za potrebné skončenie pracovného pomeru vyhodnocovať z hľadiska diskriminácie, rovnakého zaobchádzania a súladu s dobrými mravmi, nakoľko zo žiadneho ustanovenia nemal za možné vyvodiť, že by sa nevzťahoval aj na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Skúmal preto, či skončením pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe došlo zo strany žalovanej k jej diskriminácii, resp. výkonu práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, tak ako to tvrdila žalobkyňa. Zneužitie práva je konanie, pri ktorom konajúca osoba formálne využíva svoje zákonné právo, avšak v skutočnosti ním sleduje cieľ, ktorý je v rozpore s účelom tohto zákonného práva, resp. inak povedané musí byť preukázaný zlý úmysel konajúcej osoby. Toto však v konaní súd preukázané nemal a samotné využitie práva skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe žalovanou súd nevyhodnotil ako šikanózne a rozporné s dobrými mravmi, a to ani v súvislosti s nedodržaním trojdňovej lehoty na oznámenie skončenia pracovného pomeru, keďže má táto lehota iba poriadkový charakter. Žalobkyňou tvrdený príbuzenský vzťah medzi p. G. a p. C. - učiteľkou, ktorá nastúpila na miesto žalobkyne, nebol preukázaný. Tvrdenie žalobkyne o fiktívnych sťažnostiach rodičov na jej pedagogickú činnosť sa vykonaním dokazovania ukázalo ako nepravdivé. Z dokazovania vyplynulo, že sťažnosti žiakov a ich rodičov na pedagogickú činnosť žalobkyne boli skutočné. V tej súvislosti, či konanie žalovanej voči žalobkyni bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, mal súd tiež za podstatné to, že žalovaná neprijala tvrdenia rodičov a žiakov za nepravdivé automaticky a nevyvodila z nich, poukazujúcich na nedostatočnú kvalitu vyučovania žalobkyne, okamžite pre žalobkyňu nepriaznivé dôsledky. Žalovaná najprv vykonala kroky na overenie ich pravdivosti a opodstatnenosti, a to vykonaním hospitácií na hodinách žalobkyne. Žalovaná žalobkyni zároveň poskytla spätnú väzbu z vykonaných hospitácií a nechala jej časový priestor na zlepšenie. Samotné vykonanie hospitácií súd nehodnotil ako nepriaznivý dôsledok, ale ako legitímny nástroj kontroly kvality priebehu vyučovacieho procesu na hodinách. V danom prípade mal za to, že išlo o logický a adekvátny postup žalovanej v reakcii na podnety žiakov a ich rodičov, ktorý bol spôsobilý efektívne a rýchlo overiť kvalitu pedagogickej činnosti žalobkyne, ktorá podnetmi bola spochybňovaná. Ani vykonanie dvoch hospitácií v jeden deň na hodinách v dvoch rôznych triedach a celkovo troch hospitácií v daný týždeň, súd nepovažoval za neprimerané opatrenie poškodzujúce žalobkyňu. Súd nemal preukázaná ani tvrdenú šikanu, bossing a ani mobbing žalovanej na pracovisku. Zistil, že pani H. I. už v úvodný deň inštruovala žalobkyňu, že môže sedieť na ktoromkoľvek voľnom mieste v zborovni, nebolo preukázané ani žiadne kopanie do stoličky žalobkyne, ani fyzické narážanie do žalobkyne, či akákoľvek konkrétna neochota kolegýň a iné obmedzovanie osobného priestoru žalobkyne. Výsluch

žalobkyne majúcej priamy záujem na výsledku konania súd z toho dôvodu nepovažoval za dostatočný na konštatovanie preukázania uvedených skutočností, a to ani v spojení s výsluchom jej manžela, keďže ten nebol na pracovisku prítomný a informácie mal iba sprostredkované žalobkyňou. Žiaden ďalší dôkaz vykonaný v konaní pravdivosť uvedených tvrdení žalobkyne nepotvrdil. Zároveň nebolo preukázané ani poburovanie alebo podnecovanie žiakov proti žalobkyni, nebolo preukázané neriešenie problémov žiakov a neriešenie incidentov žiakov voči žalobkyni a ani akákoľvek podpora nevhodného správania žiakov voči žalobkyni. Žalobkyňa nekonkretizovala bývalú kolegyňu, ktorá ju mala informovať o tom, že p. G. povzbudzovala a pozývala žiakov do riaditeľne, aby na žalobkyňu bolo čo najviac sťažností. Súd zisťovanie a vypočutie názorov žiakov na žalobkyňou vedený vyučovací proces nepovažoval za akúkoľvek formu poburovania alebo podnecovania žiakov proti nej; mal za to, že žiaci majú právo slušným spôsobom vyjadriť názor, vrátane vyslovenia kritiky vyučovacieho procesu a majú právo tiež obracať sa so svojimi požiadavkami na svojho triedneho učiteľa a riaditeľa školy a tí majú povinnosť vypočuť ich, preverovať opodstatnenosť ich podnetov a prijať opatrenia zodpovedajúce skutočnostiam zisteným pri preverovaní podnetov. Žalovaná problémy žiakov neignorovala, boli vykonané vopred ohlásené hospitácie, o dôvode ich vykonania bola žalobkyňa riaditeľkou žalovanej informovaná, pri ich vyhodnocovaní žalobkyni bola daná spätná väzba, v čom má zlepšiť vyučovací proces a bol jej daný časový priestor na zlepšenie. To, že tieto problémy – nespokojnosť žiakov a ich rodičov neboli riešené podľa predstáv žalobkyne zvolaním mimoriadneho rodičovského združenia, považoval súd za bezvýznamné. Z výsluchu p. J. vyplynulo, že boli riešené aj incidenty žiakov - video o žalobkyni žiaci vymazali, žalobkyni sa ospravedlnili a boli triednou učiteľkou napomenutí. Pokrikovanie po žalobkyni bolo tiež riešené, avšak pani J. sa žiaka zodpovedného za daný incident nepodarilo zistiť. Iné incidenty žiakov žalobkyňa nekonkretizovala. Súd uviedol, že za prípadné tri hlasné výmeny názorov medzi kolegami žalovaná nezodpovedá. Napokon ani nebol preukázaný taký priebeh a obsah týchto udalostí (vytýkanie presádzania žiaka pani J. dňa 2.2.2023 a vytýkanie obsahu vyučovaného učiva pani G., upozornenie p. B. na zlý postup pri zapisovaní jeho hodín), ktorý by vyžadoval zásah zo strany vedenia žalovanej vo forme určitého postihu pre niektorého zo zúčastnených. Pani H. I. vypovedala, že nemala žiadnu vedomosť o incidente a videu, či už zahŕňajúcom žalobkyňu alebo iného učiteľa na škole, ani o žiadnom nevhodnom správaní žiakov voči žalobkyni. Nepotvrdila ani vedomosť o tom, že by sa jej žalobkyňa sťažovala na nejakých kolegov, alebo že sa nemôže najesť a nepotvrdila ani žiadne konflikty medzi kolegami. Súd uviedol, že ďalšie podobné udalosti v konaní neboli konkretizované a ani nevyšli z dokazovania najavo. Všeobecné tvrdenia žalobkyne o tom, že všetci mali na ňu útočiť neboli nijako ďalej konkretizované a preto nemajú sami o sebe výpovednú hodnotu pre konanie. Dokazovanie pravdivosť takéhoto tvrdenia nepotvrdilo. Nebolo preukázané ani žiadne prehliadanie akéhokoľvek negatívneho správania voči žalobkyni zo strany vedenia žalovanej a už vôbec nie jeho podporovanie. Súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania svojho tvrdenia, že žalovaná zneužila svoje právo skončiť pracovný pomer s ňou v skúšobnej dobe, že pri skončení pracovného pomeru alebo v priebehu jeho trvania voči nej postupovala v rozpore s dobrými mravmi a ani to, že na pracovisku dochádzalo zo strany žalovanej k jej šikane, bossingu alebo mobbingu zo strany jej kolegov. K žalobkyňou tvrdenej diskriminácii zo strany žalovanej súd uviedol, že žalobkyňou neboli tvrdené/ preukázané skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia založili prenos dôkazného bremena na žalovanú a v konaní nebolo preukázané žiadne diskriminačné konanie žalovanej a ani žiakov. Žalobkyňa okrem tvrdení o jej znevýhodnení oproti iným osobám v obdobnej situácii bola povinná vyjadriť aj komparátor diskriminačného konania a uviesť aj pohnútku tejto žalovanou vyvolanej nerovnosti (diskriminačný dôvod). V danom prípade však žalobkyňa ohľadom nepriaznivého následku spočívajúceho pre ňu v skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe žiaden vhodný komparátor netvrdila a ani v konaní nevyšla najavo žiadna ďalšia osoba, ktorá by bola v skúšobnej dobe u žalovanej. Ako diskriminačný dôvod tvrdenej diskriminácie žalobkyňa označila súhrn viacerých faktorov, a to: že na pozíciu ju vybrala H. I. a pani G. nemala po návrate z rodičovskej dovolenky „svojich“ ľudí, preto potrebovala uvoľniť jedno pracovné miesto, že je „drahý zamestnanec“, keďže mala druhú atestáciu, že si s p. G. nesadla a p. G. s ňou nechcela pracovať, že nepatrila do okruhu „svojich“ ľudí, ktorých vedenie chránilo. Súd však uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že p. G. mala „svojich ľudí“, resp. že chránila svojich ľudí, a ani to, že je žalobkyňa drahý zamestnanec. Skutočnosť, že si žalobkyňa s p. G. nesadli, nie je „iným postavením“ v zmysle . Súd sa vyjadril ku konkrétnym tvrdeniam žalobkyne ohľadom nerovnakého zaobchádzania, a to pokiaľ išlo o tvrdené nerovnaké zaobchádzanie v súvislosti s pozvánkou na akciu Deň učiteľov, sú uzavrel, že žalovaná tvrdenie vyvrátila predložením e-mailového hlasovania, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola pozvaná na akciu, keďže dostala možnosť hlasovať, či sa na akcii zúčastní alebo nie. Tvrdené

nerovnaké zaobchádzanie ohľadom vykonávania hospitácií žalovaný riadne zdôvodnil, a to tým, že išlo o jediný nástroj ako bolo možné zistiť vzhľadom na sťažnosti žiakov a ich rodičov na kvalitu pedagogickej činnosti žalobkyne, či sú oprávnené a opodstatnené. Súd mal za zdôvodnené a vysvetlené aj termíny vykonania hospitácií, ktoré podľa vyjadrenia riaditeľky bolo potrebné vykonať čím skôr aj s ohľadom na nadchádzajúci lyžiarsky zájazd a prázdniny. Nerovnaké zaobchádzanie nebolo potvrdené ani pri riešení incidentu s videom žalobkyne; tvrdenie žalobkyne, že podobný incident s videom p. G., A. H. I. riešila inak, nebolo potvrdené, svedkyňa H. I. totiž existenciu žiadneho takého incidentu nepotvrdila. Súd dodal, že napriek tomu, že nedošlo k prenosu dôkazného bremena ohľadom nediskriminácie žalobkyne na žalovanú, žalovaná neostala pasívna a navrhla rozsiahle dokazovanie na preukázanie toho, že pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe neskončila z diskriminačných dôvodov a že v tej súvislosti nepostupovala voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi a nezneužila svoje právo. Súd dospel k záveru, že žalovaná nediskriminovala žalobkyňu pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe a ani počas trvania pracovného pomeru, nebol preukázaný ani postup žalovanej pri skončení pracovného pomeru žalobkyne v skúšobnej dobe, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi a ktorý by bol zneužitím práv žalobkyne. Žalovaná preukázala, že dôvodmi skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe bola nespokojnosť s jej pedagogickou činnosťou a bezpečnostný incident spočívajúci v uniknutí hesla žalobkyne do systému Edupage a jeho následné zneužitie zo strany žiakov, za ktorého vznik žalovaná žalobkyňu považovala po vykonanom šetrení za spoluzodpovednú. Uvedené dôvody však súd nepovažoval za diskriminačné. Vyhodnotiac skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej v skúšobnej dobe vykonané písomným oznámením z 27.4.2023 za platné s tým, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil 28.4.2023, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. S poukazom na procesný neúspech žalobkyne v právom základe uplatnených nárokov – v časti týkajúcej sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, za neopodstatnený považoval súvisiaci nárok na určenie, že pracovný pomer ďalej trvá a aj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže predpokladom procesného úspechu týchto nárokov bola súdom judikovaná neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Súd sa vyjadril aj k tvrdeniam žalobkyne o dosiahnutých úspechoch a riadnom výkone jej práce u iných zamestnávateľov, ktorými v spore argumentovala a považoval tieto argumenty ako aj v tej súvislosti žalobkyňou predložené dôkazy za bezvýznamné, keďže sa týkali iných období a iných pracovnoprávnych pomerov žalobkyne. Tiež uviedol, že žalobkyňou tvrdenú diskrimináciu a šikanu u žalovanej nie je spôsobilá preukázať ani jej lekárska správa o psychiatrickom vyšetrení; psychiater síce diagnostikoval žalobkyni adaptačnú poruchu, avšak správa neobsahuje žiadne zistenia ohľadom skutočnej príčiny vzniku choroby. Samotná diagnostika adaptačnej poruchy žalobkyni nie je skutočnosťou spôsobilou preukázať diskrimináciu, šikanu, bossing alebo mobbing voči žalobkyni na pracovisku u žalovanej. O trovách konania rozhodol súd tak, že priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bola v konaní plne úspešná.

3. Proti rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to proti obom jeho výrokom odôvodniac ho , , a . Napadnutý rozsudok označila za vecne aj právne nesprávny s tým, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, zároveň rozhodnutie je výsledkom procesného postupu, ktorým jej bola odňatá možnosť efektívne uplatňovať procesné práva. Mala za to, že súd síce formálne deklaroval, že bude skúmať aj otázku prípadného rozporu výkonu práva so zásadou rovnakého zaobchádzania a s dobrými mravmi, avšak jeho následné hodnotenie dôkazov a právne závery tomuto nezodpovedajú. Tvrdila, že sa súd v konečnom dôsledku obmedzil na formalistickú konštatáciu existencie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, bez toho, aby sa v potrebnej miere vyporiadal s tvrdeným zneužitím práva, diskriminačným konaním a systematickým znevýhodňovaním žalobkyne. Dala do pozornosti, že medzi stranami nebolo sporné samotné doručenie listiny dňa 27.4.2023, avšak sporné bolo, aká listina jej bola reálne predložená, v akom stave a za akých okolností. Ona – žalobkyňa tvrdila, že jej bolo doručené oznámenie bez podpisu a bez pečiatky zamestnávateľa, teda listina, ktorá nemohla objektívne vyvolať presvedčenie o riadnom a právne bezchybnom úkone zamestnávateľa. Namietla, že sa súd s touto námietkou vyporiadal nedostatočne a povrchne, jeho argumentáciu, že jej – žalobkyni „nič nebránilo predložiť listinu“ považovala za právne neudržateľnú. Ona – žalobkyňa nebola povinná uchovávať dokument, ktorý jej bol predložený v situácii silného psychického stresu a šoku, najmä ak jej bol predložený ako jednostranný akt zamestnávateľa. Dôkazné bremeno o riadnom

vyhotovení a riadnom doručení právne relevantnej listiny spočívalo na žalovanej, nie na žalobkyni. Súd tým posunul dôkazné bremeno v rozpore so základným princípmi civilného sporového konania. Tiež mala za to, že sa súd nedostatočne vyporiadal s otázkou nedodržania trojdňovej lehoty podľa . Poukaz na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp .zn. zaoberajúce sa výlučne otázkou charakteru tejto lehoty označila za nepostačujúce s tým, že v tejto veci nejde o izolované posúdenie lehoty, ale o celkové zhodnotenie transparentnosti a férovosti postupu zamestnávateľa. Ak je listina doručená bez podpisu, bez pečiatky a so skončením pracovného pomeru nasledujúci deň, ide o súhrn okolností, ktoré nemožno bagatelizovať ako formálne nedostatky bez právneho významu. Mala za to, že súd v súvislosti s jej žalobným tvrdením, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu neznamená, že zamestnávateľ môže opomenúť zásadu rovnakého zaobchádzania a konať diskriminačne, síce konštatoval, že je to tak, resp. súhlasil s týmto jej tvrdením, avšak túto zásadu následne fakticky neaplikoval. Akceptoval ju len deklaratórne, bez toho, aby skúmal, či výkon práva žalovanej nenesie znaky diskriminačného alebo šikanózneho konania. Tento postup označila za vnútorný rozpor rozhodnutia, keď súd deklaruje aplikovateľnosť normy, no odmieta ju aplikovať na skutkové okolnosti prípadu. Poukázala na to, že od začiatku tvrdila, že bola vystavená systematickému znevýhodňovaniu, nadmernému kontrolnému režimu, opakovaným hospitáciám bez primeraného adaptačného obdobia, absencii podpory zo strany vedenia školy a tolerovania znevažovania jej autority pred žiakmi; tieto okolnosti neboli hodnotené vo vzájomnej súvislosti, ale izolovane, čím súd fragmentoval skutkový stav a vyhol sa jeho komplexnému posúdeniu. Súd nekriticky prevzal výpovede svedkov navrhnutých žalovanou bez dostatočného zohľadnenia ich postavenia ako zamestnancov žalovanej a bez vyhodnotenia možného vplyvu hierarchickej závislosti na ich výpoveď. Hodnotenie dôkazov tak nevykazuje znaky vyváženej a nestrannej analýzy, ale jednostranného preferovania verzie žalovanej. Výpovede svedkýň pôsobiacich na škole v pozíciach kolegýň žalobkyne vykazujú zjavný hodnotiaci a subjektívny charakter a v podstatnej časti neobsahujú konkrétne skutkové tvrdenia, súd tieto hodnotiace úsudky prevzal ako skutkové zistenia bez toho, aby ich podrobil kritickej analýze a bez toho, aby skúmal ich objektívny základ. Tvrdila, že z výpovedí zároveň vyplynulo, že rozsah hospitácií, ktorým bola ona – žalobkyňa vystavená bezprostredne po nástupe do pracovného pomeru, nebol bežný. Svedkyňa G. sama uviedla, že takýto rozsah hospitačnej činnosti nebol štandardný a že obdobnú intenzitu kontroly v praxi nezažila. Súd sa s touto zásadnou skutočnosťou nijako nevyporiadal. Nehodnotil, či nadmerná frekvencia hospitácií voči novoprijatej zamestnankyni bez primeraného adaptačného obdobia, nepredstavovala selektívny a neprimeraný zásah do jej pracovného postavenia. Namietala, že rovnako povrchne súd vyhodnotil otázku tzv. pozvánky na akciu „Deň učiteľov“, keď bez ďalšieho akceptoval tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa bola o akcii informovaná, keďže jej bol doručený e-mail týkajúci sa hlasovania a z toho vyvodil záver, že nemohlo dôjsť k jej znevýhodneniu. Označila tento záver za formalistický a nezodpovedajúci obsahu vykonaného dokazovania. Mala za to, že samotné doručenie e-mailu o hlasovaní nemožno automaticky interpretovať ako dôkaz rovnocenného postavenia žalobkyne v rámci pedagogického zboru, keďže e-mailové hlasovanie o účasti nemožno stotožňovať s pozvánkou na spoločenskú alebo profesijnú akciu. Žalobkyňa tvrdila, že pre účely posúdenia rovnakého zaobchádzania je potrebné túto otázku posudzovať v širšom kontexte pracovného prostredia, komunikácie a miery zapojenia zamestnanca do kolektívnych procesov. Súd, podľa jej názoru abstrahoval od tejto širšej roviny a uspokojil sa s konštatovaním o existencii e-mailovej komunikácie, čím podľa nej nebol naplnený obsah . Súd, podľa názoru žalobkyne tým legitimizoval situáciu, v ktorej je zamestnanec síce „formálne informovaný“, avšak materiálne vylúčený z plnohodnotného kolektívneho fungovania. Práve tejto materiálnej roviny sa žalobkyňa v konaní domáhala a súd ju bez riadneho odôvodnenia opomenul. Argumentovala, že súd nepripísal význam okolnosti, že bola ako novoprijatá zamestnankyňa konfrontovaná s disciplinárnymi problémami v triedach bez adekvátnej podpory zo strany vedenia školy. Dôvodila, že keď učiteľ čelí narušovaniu autority zo strany žiakov, je úlohou vedenia školy zabezpečiť jeho ochranu a podporu, Absencia takejto podpory a tolerovanie zneváženia žalobkyne pred žiakmi predstavuje objektívne znevýhodnenie, ktoré súd nezohľadnil. Nadmerné hospitácie, nedostatočná podpora zo strany vedenia, selektívne preberanie tvrdení o sťažnostiach bez ich objektívneho preverenia a formálne vyhodnotenie otázky rovnakého zaobchádzania vytvára obraz pracovného prostredia, ktoré je nemožné považovať za neutrálne a rovné. Namietala, že sa súd nedostatočne vyporiadal aj s tou okolnosťou, že po doručení oznámenia kontaktovala nadriadený orgán zriaďovateľa, ktorému nebola personálna zmena oznámená, a že sa na jeho pokyn dostavila späť do práce 2.5.2023, kde už bola pripravená jej náhrada. Táto skutočnosť

objektívne oslabuje tvrdenie žalovanej o spontánnosti jej rozhodnutia a naopak podporuje tvrdenie jej – žalobkyne o predpripravenosti jej nahradenia. Súd však tejto okolnosti nepriznal adekvátnu váhu. Nesprávne právne posúdenie tvrdila, že spočíva aj v tom, že súd nevykonal riadnu úvahu o tom, či súhrn všetkých okolností – náhle skončenie pracovného pomeru bez reálneho preverenia tvrdených sťažností, bez poskytnutia priestoru na nápravu, bez proporcionality reakcie a v kontexte napätých pracovných vzťahov nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa . Výkon práva, ktorý je formálne dovolený, môže byť materiálne neprípustný, ak sleduje nelegitímny cieľ alebo je prostriedkom šikanózneho postupu. Napadnutý rozsudok označila preto za výsledok neúplného hodnotenia dôkazov, nesprávneho právneho záveru o povahe skúšobnej doby a podcenenia zásady rovnakého zaobchádzania. Súd sa nevyporiadal s jej podstatnými argumentmi, zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené pochybenia súdu prvej inštancie, tvrdila žalobkyňa, že napĺňajú ňou uplatnené odvolacie dôvody: k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa tvrdila, že došlo tým, že súd posunul dôkazné bremeno ohľadom riadneho vyhotovenia a doručenia právne relevantnej listiny na žalobkyňu, neaplikoval modifikované dôkazné bremeno typické pre antidiskriminačné spory a nevyporiadal sa riadne so všetkými jej podstatnými tvrdeniami, ide o postup v rozpore so zásadou rovnosti zbraní a požiadavkou riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces; odvolací dôvod podľa a to zaťaženie konania inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je daný tým, že rozhodnutie je vnútorne rozporné, súd síce deklaroval aplikovateľnosť aj na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, avšak túto zásadu materiálne neaplikoval na konkrétny skutkový stav, nevykonal komplexnú úvahu o proporcionalite hospitácií, o súhrne pracovných okolností a o možnom rozpore výkonu práva s dobrými mravmi, takýto selektívny a fragmentovaný prístup k hodnoteniu skutkového stavu predstavuje procesnú vadu; keďže súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to súd nesprávne vyhodnotil význam nadmernej frekvencie hospitácií, redukoval otázku zapojenia žalobkyne do kolektívnych procesov na samotné doručenie e- mailu o hlasovaní, nedostatočne zohľadnil okolnosť jej predpripraveného nahradenia a nekriticky prevzal výpovede svedkov závislých od žalovanej bez dôslednej analýzy ich vierohodnosti a motivácie je daný aj dôvodom podľa ; keďže rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to súd nesprávne vyložil rozsah ochrany podľa , neaplikoval zákaz zneužitia práva a nevyhodnotil výkon práva žalovanej v kontexte , je daný aj odvolací dôvod podľa . Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne označila odvolaciu námietku žalobkyne, podľa ktorej súd prvej inštancie neposúdil správne otázku prípadného rozporu výkonu práva s dobrými mravmi a so zásadou rovnakého zaobchádzania, diskriminačného konania a systematického znevýhodňovania žalobkyne, za neopodstatnenú. Rozsiahlo citujúc z výpovedí svedkov F. F. B., F. K. G., A. L. J., mala za preukázané vykonaným dokazovaním, že ako zamestnávateľ sa nesprávala k žalobkyni diskriminačne, na pracovisku voči nej nebol vyvíjaný žiaden mobbing a bossing a nešlo o zneužitie práva žalovanej alebo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Vyjadrila svoj nesúhlas s názorom žalobkyne poukazujúcej na to, že súd síce konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by sa jeho nevzťahoval aj na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ale túto zásadu následne fakticky neaplikoval, podľa žalovanej naopak, sa súd podrobne zaoberal zásadou rovnakého zaobchádzania a jeho záver o nezistení porušenia tejto zásady považovala za správny. Naviac poukázala na to, že pri výbere zamestnanca, s ktorým mohla skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe sa nesprávala diskriminačne, nakoľko žalobkyňa bola jediná zamestnankyňa v skúšobnej dobe. Žalobkyňu žiadnym spôsobom nešikanovala a ani nediskriminovala. Žiadne systematické znevýhodňovanie žalobkyne, jej nadmerné kontrolovanie, resp. opakované nedôvodné hospitácie bez primeraného adaptačného obdobia a chýbajúca podpora zo strany vedenia školy ani tolerovanie znevažovania jej autority pred žiakmi neboli preukázané. Mala za to, že ide o subjektívne tvrdenia žalobkyne, ktoré všetky boli vyvrátené dôkazmi, ktoré žalovaná predložila a svedeckými výpoveďami svedkov ňou navrhnutých. Dodala, že hospitácie boli vykonávané na základe sťažností rodičov na vyučovací proces a v súlade s plánom hospitácií na daný školský rok a vyučovací predmet. Za nedôvodnú považovala žalovaná aj odvolaciu námietku žalobkyne, ktorá v súvislosti s oznámením o skončení pracovného pomeru za sporné považovala to, aká listina jej bola reálne predložená, v akom

stave a za akých okolností, pričom žalobkyňa tvrdila, že jej bolo doručené oznámenie bez podpisu a bez pečiatky zamestnávateľa, a teda listina, ktorá nemohla objektívne vyvolať presvedčenie o riadnom a právne bezchybnom úkone zamestnávateľa, s čím sa podľa žalobkyne súd nedostatočne vyporiadal. Podľa žalovanej, k tejto problematike – doručeniu písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, k tomu aká listina bola doručená, či s podpisom alebo bez podpisu, bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa so samotnou listinou a výsluchom svedkov. Poukázala na výsluchy svedkyne F. F. G., bývalej riaditeľky žalovanej, ktorá vypovedala o tom, že si pripravila oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe so žalobkyňou, toto podpísala a 27.4.2023 vo štvrtok v poobedňajších hodinách si privolala, resp. zavolala žalobkyňu do riaditeľne, oboznámila ju so skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe a odovzdala jej podpísané oznámenie na protipodpis, kedy žalobkyňa jej oznámenie podpísala. Následne v ten istý deň poobede o 17.43 hod., vypovedala, že žalobkyni zaslala aj e-mail, kde napísala to isté, že sa s ňou rozhodla skončiť pracovný pomer a ako prílohu pripojila oznámenie, ktoré mala podpísané. Tiež žalovaná poukázala na svedeckú výpoveď A. C., manžela žalobkyne, ktorý vypovedal o telefonáte žalobkyne, jeho manželky, po ktorom za ňou utekal, ona mu ukázala papier, s ktorým napokon išli za vedúcou odboru školstva. Žalovaná poukázala v súvislosti s touto výpoveďou na to, že svedok nevypovedal o tom, že by mu bola žalobkyňa ukázala papier, ktorý by bol nepodpísaný alebo neopatrený pečiatkou školy. Napokon v tej súvislosti odkázala žalovaná na listinný dôkaz, a to písomnosť označenú ako oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe z 27.4.2023, z ktorej vyplýva, že ako zamestnávateľka ukončila pracovný pomer so žalobkyňou v skúšobnej dobe ku dňu 28.4.2023, tiež z tejto písomnosti vyplýva, že žalobkyňa ju prevzala osobne dňa 27.4.2023, pričom prevzatie písomnosti potvrdila svojim vlastnoručným podpisom na listine. Okrem toho žalovaná poukázala aj na komentár k (C.H.BECK), podľa ktorého síce vyžaduje písomnú formu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ale jej nedodržanie nepostihuje neplatnosťou právneho úkonu, t.j. možno ho platne skončiť (podľa komentára) aj v ústnej forme. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré sa uskutoční ústnou formou je platné vtedy, keď bolo druhému účastníkovi oznámené. Žalovaná preto zotrvala na tom, že k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe došlo platne v súlade s písomným oznámením, ktoré žalobkyni bolo riadne doručené, čo žalobkyňa potvrdila svojim vlastnoručným podpisom. Nesúhlasila preto s argumentáciou žalobkyne, že sa súd nedostatočne vyporiadal s otázkou nedodržania trojdňovej lehoty podľa . Opätovne poukázala na komentár C.H.BECK k , v zmysle ktorého „na druhej strane je účastník pracovného pomeru oprávnený svoj zrušovací prejav vôle smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe uskutočniť najskôr v deň nasledujúci po dni, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu do práce, a najneskôr v posledný deň trvania skúšobnej doby ...“ Z komentára taktiež vyplýva, uviedla žalovaná, že nedodržanie uvedenej poriadkovej lehoty písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Uvedená trojdňová lehota má len poriadkový charakter. Žalovaná považovala za preukázané vykonaným dokazovaním aj to, že žalobkyňa bola na pracovisku uvedená ešte pred vznikom pracovného pomeru a to učiteľkou F. M., ktorú mala nahradiť počas jej rodičovskej dovolenky, a to tak do triedy ako aj do zborovne, prešla si s ňou materiály, následne 1.2.2023 v dopoludňajších hodinách bola predstavená v zborovni F. H. I. dňa a potom na prvej porade riaditeľkou F. G. o 14.00 hod. Žalovaná nebola povinná predstaviť žalobkyňu v každej triede žiakom. Dokazovaním bolo preukázané aj to, že už od vzniku pracovného pomeru sa žalobkyňa správala zvláštne tak voči žiakom ako aj kolegom, mala nevhodné poznámky na žiakov, vyjadrovala sa o nich hanlivo, nedokázala vysvetliť učivo, mala zlý systém, odpísala pracovné zošity od kolegýň bez ich vedomia, v zborovni sa správala odmerane, s nikým nekomunikovala, celé prestávky len telefonovala. Následne sa začali množiť sťažnosti od rodičov žiakov na nedostatočnú pedagogickú činnosť žalobkyne a na slabé výsledky žiakov pred testom monitor a hlavne na správanie sa žalobkyne, kvôli čomu bolo zvolané mimoriadne rodičovské združenie. Poukázala na to, že písomné ako aj telefonické sťažnosti, prípadne SMS správy sú súčasťou súdneho spisu a rovnako aj zápisnice z rodičovského združenia. Pokiaľ sa týka hospitácií, boli vykonávané na základe plánu hospitácií spracovaného na školský 2022/2023 v čase, kedy ešte nebola uzavretá pracovná zmluva so žalobkyňou, pričom žalovaná považovala za logické, že po sťažnostiach učiteľov došlo k hospitáciám za účelom preverenia oprávnenosti sťažností, avšak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že hospitácie nie sú šikanou a naopak hospitácie v dvoch rôznych triedach toho istého učiteľa sú povolené. Za vrchol všetkého označila žalovaná to, keď žalobkyňa nechala na lístočku prihlasovacie heslo do Edupage, aby ju tam žiaci prihlásili, nakoľko nevedela so systémom pracovať, hoci podľa výpovedí svedkov bola na to zaučená a s programom Edupage musela pracovať už na predchádzajúcej škole.

Po zneužití tohto hesla žiakmi, prepisovaní a dopisovaní známok, kedy došlo k vypočutiu jednotlivých žiakov, sa žalovaná rozhodla pracovný pomer so žalobkyňou ukončiť v skúšobnej dobe písomným oznámením o skončení pracovného pomeru, k čomu došlo, resp. čo uskutočnila 27.4.2025, kedy žalobkyňa písomné oznámenie osobne prevzala. Naviac žalovaná zaslala toto písomné oznámenie žalobkyni aj e-mailom, čo síce robiť nemusela, ale z dôvodu opatrnosti tak spravila, keďže žalobkyňa bola známa tým, že na predchádzajúcich zamestnávateľov podala trestné oznámenia alebo žaloby. Žalovaná dodala, že neštandardné bolo aj správanie sa žalobkyne po skončení jej pracovného pomeru, kedy s manželom išla za vedúcou odboru školstva, následne za riaditeľkou žalovanej, chodila za rodičmi vykrikovať im, že kvôli ich deťom dostala výpoveď a podobne. Mala za to, že žalobkyňa namiesto sebareflexie obviňovala všetkých z diskriminácie, mobbingu, bossingu a sťažností voči jej osobe. Žalovaná uzavrela, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo platné, čo jednoznačne vyplynulo z vykonaného dokazovania. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Žalobkyňa/odvolateľka v odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní a na všetkých v ňom uplatnených skutkových a právnych dôvodoch. Odmietla tézu žalovanej, podľa ktorej k diskriminácii či šikanóznemu zaobchádzaniu so žalobkyňou nemohlo dôjsť z dôvodu, že žalobkyňa bola u žalovanej jedinou zamestnankyňou v skúšobnej dobe a o porušení zásady rovnakého zaobchádzania by bolo možné uvažovať výlučne vtedy, ak by zamestnávateľ mal viacero zamestnancov v skúšobnej dobe. Ochrana zamestnanca pred diskriminačným konaním nemôže byť viazaná na podmienku a existenciu viacerých zamestnancov v identickom osobitnom právnom režime. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa nemožno vnímať ako priestor pre ničím neobmedzenú svoju vôľu zamestnávateľa. Zamestnávateľ síce nemusí v písomnom oznámení uviesť vecný dôvod skončenia, jeho zrušovací prejav vôle však nesmie byť prostriedkom šikany, nesmie sledovať nelegitímny cieľ a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa mala za to, že pri posudzovaní zneužitia práva a šikanózneho výkonu právomoci vedenia školy sa nevyžaduje žiadny formálny komparátor, ale materiálne skúmanie motívov, celkového kontextu a proporcionality postupu zamestnávateľa. Ona – žalobkyňa od začiatku konzistentne tvrdila a dokazovala, že bezprostredne po jej nástupe do práce nastala situácia, kedy sa po predčasnom návrate riaditeľky F. G. z rodičovskej dovolenky vytvoril voči jej osobe systematický nátlak. Tento sa prejavoval v bezprecedentnom rozsahu hospitácií. Zotrvala na námietkach proti spôsobu vyhodnotenia vykonaných svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie, keď súd odmietol jej výpoveď s paušálnym odôvodnením, že má priamy záujem na výsledku konania, avšak na druhej strane nekriticky prevzal tvrdenia svedkýň navrhnutých žalovanou, pričom aj v zmysle rozhodnutí NS SR sp. zn. a sp. zn. , výpovede svedkov, ktorí sú v pracovnoprávnom pomere k účastníkovi konania, musí súd v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa hodnotiť s mimoriadnou obozretnosťou a kritickým odstupom, keďže ich výpovede môžu byť determinované obavou o vlastné pracovné zaradenie a profesijnú existenciu. Súd v danej veci akúkoľvek kritickú reflexiu opomenul, keď bezvýhradne akceptoval výpovede svedkýň. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdeniami žalovanej o tom, že na pracovisku nedochádzalo k žiadnemu znevýhodňovaniu žalobkyne a že vedenie školy riešilo všetky incidenty a trvala na tom, že od svojho nástupu bola vystavená bezprecedentnému psychickému tlaku a ponižovaniu, do ktorého sa zapájali aj samotní žiaci. Rovnako nepravdivé sú aj tvrdenia svedkýň o harmonických vzťahoch a profesionálnej atmosfére v zborovni školy. V ďalšom sa žalobkyňa vyjadrila sa k svojej odbornej a pedagogickej spôsobilosti nestotožniac sa s dehonestujúcimi tvrdeniami žalovanej a svedkyne J. o tom, že používala zastaralé metódy a neovládala prácu so systémom Edupage. Za nespochybniteľný dôkaz o svojej vysokej odbornej, morálnej a riadiacej integrite považovala, resp. označila tú skutočnosť, že po úspešnom výberovom konaní bola s účinnosťou od 9. septembra 2026 riadne vymenovaná do funkcie riaditeľky základnej školy, a teda skutočnosť, že jej nezávislá výberová komisia zverila vedenie školy, tvrdila, že definitívne usvedčuje žalovanú z jej účelového ohovárania a preukazuje, že bola zo školy žalovanej odstránená výlučne na základe vykonštruovaného nátlaku s cieľom uvoľniť pracovné miesto pre vopred vybranú náhradu. Žalobkyňa preto v celom rozsahu zotrvala na svojom odvolacom petite a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli v odvolacom konaní podané.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) na základe odvolania podaného včas žalobkyňou ako oprávnenou osobou ( a ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( – 358 ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľkou ( a ), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (, ).

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený 1. októbra 2026 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 25.9.2026.

9. Odvolateľka odôvodnila podané odvolanie danosťou odvolacích dôvodov podľa , , a , t.z. mala za to, že: súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a vec nesprávne právne posúdil ( ).

10. Odvolací súd na základe preskúmania napadnutého rozsudku ako i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolateľkou uplatnené odvolacie dôvody naplnené nie sú.

11. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, starostlivo pritom prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil súd správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa .

12. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový i právny základ rozhodnutia, nenechal žiaden priestor pre vznik pochybností, prečo žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré voči žalobkyni uplatnila žalovaná, nevyhovel a žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Súd na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu a vychádzajúc zo znenia veta prvá dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky vyplývajúce z (a to platné dohodnutie skúšobnej doby, uskutočnenie oznámenia o skončení pracovného pomeru osobou oprávnenou konať za zamestnávateľa, doručenie oznámenia pred uplynutím skúšobnej doby, určenie dátumu skončenia pracovného pomeru pred uplynutím skúšobnej doby) pre platné skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej v skúšobnej dobe. Rešpektujúc súd predmetný právny úkon žalovanej adresovaný žalobkyni – skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe vyhodnocoval súčasne aj z hľadísk či nedošlo predmetným skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe k diskriminácii žalobkyne, či nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, či nešlo o úkon, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, pričom vyhodnotiac za tým účelom vykonané dokazovanie prijal záver, že označené nežiadúce konania neboli v danej veci preukázané, že by k ním bolo došlo, vrátane neboli preukázané ani žalobkyňou tvrdená šikana, bossing a mobbing voči žalobkyni na pracovisku, ktoré svoje zistenia súd podrobne v odôvodnení rozsudku uviedol a vyhodnotil (v odsekoch 33. až 36. odôvodnenia). Odvolací súd považuje právne úvahy súdu prvej inštancie a závery ku ktorým dospel o platnom skončení pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou v skúšobnej dobe za vecne správne, založené na výsledkoch vykonaným dokazovaním správne zisteného skutkového stavu, ktorý správne právne posúdil podľa ako i podľa pričom neopomenul ani ďalšiu na vec sa vzťahujúcu právnu úpravu, v rozhodnutí citovanú.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho dôvodmi. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie, odvolateľka opakovane rovnako argumentuje ako už argumentovala v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorou argumentáciou sa podrobne a správne vyporiadal už súd prvej inštancie. V súlade s sa preto odvolací súd obmedzuje v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie námietky žalobkyne a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

14. Dôvody zákazu diskriminácie sú uvedené jednak v antidiskriminačný zákon, ale aj v a v . Diskriminačné dôvody, ktoré sú vymedzené v , sú vymedzené širšie, ako upravuje právna úprava antidiskriminačného zákona, a to o zákaz diskriminácie z dôvodu genetických vlastností a o zákaz diskriminácie z dôvodu odborovej činnosti. Ustanovenie zosúlaďuje a harmonizuje všeobecnú povahu základných zásad uvedených v so znením antidiskriminačného zákona.

15. Podľa , zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

16. Podľa , v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

17. v tomto ustanovení obsahuje kogentný zákaz diskriminácie zamestnancov z dôvodov uvedených v ustanovení odseku 2. Uvedené ustanovenie má oporu v a takisto v smernici Rady 76/207/EHS a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES. Ustanovenie v ods. 2 je potrebné chápať v úzkej korelácii s ustanoveniami odseku 1, pretože zásada rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje ruka v ruke so zákazom diskriminácie podľa odseku 2.

18. Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

19. V tomto ustanovení je obsiahnutá ochrana pred konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Práva, ktoré sa vykonávajú spôsobom rozporným s dobrými mravmi, nepožívajú právnu ochranu. Inými slovami, právnu ochranu požíva len taký výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, ktorý je v súlade s dobrými mravmi. Zároveň sa účastníkom pracovnoprávnych vzťahov výslovne zakazuje, aby práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zneužívali na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo na škodu spoluzamestnancov. Za porušenie tohto zákazu neukladá žiadne sankcie. V spojení s prvou vetou odseku 3 je možné však konštatovať, že zneužívanie práva alebo povinnosti na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo na škodu spoluzamestnancov je vždy v rozpore s dobrými mravmi, a preto takéto konanie nepoužíva právnu ochranu. v ustanovení odseku 3 zároveň obsahuje ochranu zamestnanca pred postihom za to, že sa zamestnanec dovoláva svojich práv, resp. že si uplatňuje svoje práva v podobe podania sťažnosti na zamestnávateľa alebo na iného zamestnanca, podania žaloby alebo podania návrhu na začatie trestného stíhania. Za takéto konanie nesmie byť zamestnanec

20. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľky, podľa ktorej tvrdení sa súd prvej inštancie náležite otázkou ňou tvrdeného rozporu výkonu práva (žalovanej) so zásadou rovnakého zaobchádzania

a s dobrými mravmi a otázkou systematického znevýhodňovania žalobkyne nezaoberal, ale išlo len o jeho formálnu deklaráciu, že bude tieto ňou - žalobkyňou nastolené otázky skúmať.

21. Pokiaľ sa týka tvrdenia odvolateľky, že jej bolo žalovanou doručené oznámenie o skončení pracovného pomeru bez podpisu a bez pečiatky zamestnávateľa/žalovanej a v tej súvislosti prezentovania názoru, že dôkazné bremeno o riadnom vyhotovení a riadnom doručení právne relevantnej listiny spočívalo na žalovanej a nie na žalobkyni, čím tvrdila, že súd posunul dôkazné bremeno v rozpore so základnými princípmi sporového konania, námietka nie je opodstatnená. Odvolateľka na jednej strane tvrdí, že jej bolo žalovanou doručené oznámenie o skončení pracovného pomeru bez podpisu a bez pečiatky zamestnávateľa, teda právne nerelevantná listina a na strane druhej sa dožaduje, aby žalovaná preukázala, že jej doručila listinu, t.z. oznámenie riadne podpísané a opatrené pečiatkou školy/žalovanej, čo žalovaná aj preukázala a to predložením listiny „Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ z 27.4.2023, ktorá obsahuje tak meno, priezvisko a podpis riaditeľky školy ako i pečiatku s označením žalovanej „Základná škola, 054 01 Levoča, ul. G. Haina 37“ a na ktorej sa nachádza aj potvrdenie – podpis o prevzatí listiny zamestnancom, t.z. žalobkyňou a to dňa 27.4.2023, písomnosť žurnalizovaná na č.l. 97 súdneho spisu. Súd uvedením názoru, že „žalobkyni nič nebránilo predložiť listinu“, vôbec nepresunul dôkazné bremeno a už vôbec nie v rozpore so základnými princípmi , len reagoval na zotrvávanie žalobkyne, aj napriek predloženiu žalovanou dôkazu preukazujúceho opak, na tvrdení, že listina jej nebola doručená riadne podpísaná. Žalobkyni uniklo, že sa súd s jej tvrdením dôsledne a v súlade so zásadami a princípmi formálnej logiky vyporiadal: žalobkyňa tvrdila, že jej bolo doručené nepodpísané oznámenie o skončení pracovného pomeru, s týmto tvrdením žalovaná nesúhlasila – tvrdila v konaní opak a tento aj preukázala (viď č.l. 97); je nereálne očakávať, aby žalovaná, ktorá tvrdila opak, a to že listinu – Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe doručila žalobkyni riadne podpísanú a riadne opatrenú označením, resp. pečiatkou zamestnávateľa, predkladala dôkazy podľa želaní, resp. tvrdení protistrany – žalobkyne. Odvolací súd preto považuje náhľad/presvedčenie súdu prvej inštancie, že „žalobkyni nič nebránilo predložiť listinu“, namietaný/é odvolateľkou, v danej situácii za plne opodstatnený/-é.

22. V súvislosti s vyššieuvedeným nemôže obstáť ani námietka odvolateľky, že sa súd nedostatočne vyporiadal s otázkou nedodržania trojdňovej lehoty podľa , keď posudzujúc túto skutočnosť vychádzal len z toho, že ide o lehotu poriadkovú, ktorej nedodržanie zákon nesankcionuje neplatnosťou, a uzavrel, že v danom prípade nedodržanie tejto lehoty nespôsobilo neplatnosť zrušovacieho prejavu žalovanej. Keďže žalobkyňa ohľadom žalobného tvrdenia, že jej bola žalovanou doručená listina o skončení pracovného pomeru bez podpisu a pečiatky žalovanej, neuniesla ju zaťažujúce dôkazné bremeno a takú listinu nepredložila, neprichádzalo za takých okolností do úvahy, aby súd posudzoval nedodržane poriadkovej lehoty v kontexte nepreukázanej skutočnosti (ako sa odvolateľka v odvolaní domáhala); neuviedla, aký právny význam v zmysle zákona bolo potrebné z ňou uvedeného súhrnu okolností, ktoré v konečnom dôsledku neboli ani preukázané, vyvodiť.

23. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnené ani odvolacie tvrdenie odvolateľky, že sa súd zásadou zákazu diskriminačného konania a nerovnakého zaobchádzania zaoberal v súvislosti so skončením pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou len formálne a akceptoval ju len deklaratórne, nakoľko z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku vyplýva opak, a to že sa súd prvej inštancie skúmajúc do akej miery sa tvrdenia žalobkyne o diskriminačnom a šikanóznom konaní zakladajú na pravde, riadne a dôsledne zaoberal, avšak nakoľko vyhodnotiac vykonané dokazovanie tvrdenia žalobkyne nemal preukázané, dospel preto logicky k záveru, že k tvrdenému porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie konaním žalovanej pri rozviazaní so žalobkyňou pracovného pomeru v skúšobnej dobe nedošlo, keďže to z vykonaného dokazovania nevyplynulo.

24. V ďalšom odvolateľka namietala voči vyhodnoteniu vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie (a to namietala, že súd izolovaným hodnotením okolností jej systematického znevýhodňovania a nadmerného kontrolovania vykonávaním opakovaných hospitácií bez primeraného adaptačného obdobia, neposkytnutia potrebnej podpory zo strany vedenia školy, tolerovaním znevažovania jej autority pred žiakmi sa vyhol komplexnému posúdeniu skutkového stavu, namietala, že nekriticky prevzal výpovede svedkov navrhnutých žalovanou bez potrebného zohľadnenia ich postavenia ako zamestnancov žalovanej).

25. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov prináleží súdu pričom v posudzovanej veci odvolací nedospel k presvedčeniu o nesprávnych záveroch súdu prvej inštancie, ktorým súd vo veci prijal hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania. Skutkové zistenia súdu, na základe ktorých súd prvej inštancie vec právne posúdil zodpovedajú vykonaným dôkazom a nie je možné sa stotožniť s názorom žalobkyne že súd hodnotil dôkazy len jednotlivo nezohľadniac pri tom ich vzájomné súvislosti. Výsledok hodnotenia dôkazov je plne v súlade, resp. zodpovedá , . Súd starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu, nevzal do úvahy žiadne také skutočnosti, ktoré by z vykonaných dôkazov nevyplynuli prípadne nevyšli počas konania.

26. K namietanému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že nesúhlas odvolateľky s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z Základných princípov v spojení s , vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov ( ) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod.

27. Hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Vyhodnotenie dôkazov je logické a bez akéhokoľvek vnútorného rozporu (súd vo veci riadne aplikoval , podrobne, resp. v postačujúcom rozsahu sa zaoberal jednotlivými žalobnými tvrdeniami žalobkyne a dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktorým zodpovedajú aj prijaté právne závery; to že sa súd nestotožnil s právnymi názormi a predstavami žalobkyne/odvolateľky, nepreberal a neriadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov na zistený skutkový stav a nerozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami nepredstavuje ani vnútorný rozpor rozhodnutia, ale ani porušenie práva na spravodlivý proces).

28. Pokiaľ odvolateľka, namietajúc vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia, považovala túto tvrdenú vnútornú rozpornosť rozhodnutia za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. , jej argumentácia neobstojí. Odvolací dôvod podľa , tzv. iná vada konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Môže ísť napríklad o nesprávne realizovanú manudukčnú povinnosť súdu (tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 , alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami ( ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu ( ). Vnútornou rozporuplnosťou napadnutý rozsudok nielenže netrpí, ale vo všeobecnosti danosťou takejto vady rozhodnutia, ak by bola zistená, nedochádza k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle , ale išlo by o nedostatok odôvodnenia rozhodnutia a teda porušenie práva na spravodlivý proces.

29. Odvolací súd v danom prípade konštatuje, že napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Súslednosť jednotlivých odsekov odôvodnenia rozsudku a ich obsahová (materiálna)

náplň zakladá súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z obsahu rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Vysporiadanie sa s uplatnenou žalobnou argumentáciou žalobkyne a procesnou obranou žalovanej v napadnutom rozsudku odvolací súd považuje nielen za dostatočné, ale za podrobné a úplné, preto nie je opodstatnené ani namietané nedostatočné odôvodnenie.

30. V súvislosti s námietkami odvolateľky dôvodiacej, že súd nekriticky prevzal výpovede svedkov navrhnutých žalovanou bez dostatočného zohľadnenia ich postavenia ako zamestnancov žalovanej, odvolací súd dáva do pozornosti a cituje z nálezu Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. -29, v ktorom ústavný súd uviedol: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, keď jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov, majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej "prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.“ Odvolací súd dodáva, že v danej veci odvolateľka namietajúca nekritické prevzatie výpovedí svedkov (zamestnancov žalovanej) súdom prvej inštancie, dôvodila práve len nezohľadnením ich postavenia ako zamestnancov žalovanej, žiadne iné objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy spochybňujúce vierohodnosť výpovedí neuviedla. Za objektívnu skutočnosť a dôkaz spochybňujúci vierohodnosť výpovedí svedkýň nie je možné považovať nepodložený názor odvolateľky, že výpovede svedkýň, jej bývalých kolegýň na škole sa vyznačujú hodnotiacim a subjektívnym charakterom a predstavujú v podstatnom hodnotiace úsudky; uvedené z obsahu zápisníc o pojednávaniach nevyplýva.

31. K jednotlivým, resp. niektorým odvolateľkou vytýkaným okolnostiam, ktoré súd prvej inštancie podľa jej názoru nesprávne vyhodnotil, odvolací súd v skratke uvádza nasledovné: Pokiaľ odvolateľka namietala, že súd nehodnotil, či nadmerná frekvencia hospitácií voči nej ako novoprijatej zamestnankyni bez primeraného adaptačného obdobia, nepredstavovala selektívny a neprimeraný zásah do jej pracovného postavenia, je zrejmé, z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku, že sa súd prvej inštancie otázkou hospitácií a ich množstvom, resp. počtom dôsledne zaoberal. Z dokazovania vysvitli dôvody vykonávaných hospitácií a toto vysvetlenie nenasvedčuje tomu, tak ako tvrdí odvolateľka v odvolaní, že išlo o disproporčné využívanie hospitácií voči nej predstavujúce formu nátlaku, resp. systematického znevýhodňovania. Je zrejmé, že žalovaná prostredníctvom hospitácií na vyučovacích hodinách žalobkyne zisťovala opodstatnenosť sťažností a námietok rodičov žiakov ako i žiakov samotných smerujúcich, resp. napádajúcich spôsob ale i s tým súvisiace výsledky vyučovacieho procesu žalobkyne v konkrétnych triedach, prítomnosť ktorých námietok bola v konaní riadne preukázaná, resp. ju nespochybnila ani žalobkyňa, ktorá však považovala tieto námietky za neobjektívne a podnecované zo strany vedenia školy v rámci tvrdeného cieleného nátlaku voči jej osobe. Aj pokiaľ odvolateľka namietala nesprávne vyhodnotenie, resp. závery súdu prvej inštancie v ňou nastolenej otázke jej nepozvania a teda vylúčenia z akcie osláv Dňa učiteľov ako jednej z okolností nerovnakého zaobchádzania, odvolací súd zastáva rovnako ako súd prvej inštancie názor, že ak sa má oslovená osoba vysloviť, či sa zúčastní alebo nezúčastní označenej spoločenskej alebo profesijnej akcie, predstavuje takéto zisťovanie účasti oslovenej osoby zároveň i pozvanie organizátora akcie na akciu, pretože nie je možné sa stotožniť s tým, že by išlo len o akési štatistické zisťovanie organizátora, v danom prípade zamestnávateľa žalobkyne, ktoré osoby sa akcie zúčastnia, nakoľko je logické, že organizátor zisťoval účasť na akcii len u tých osôb, pre ktorých akciu osláv Dňa učiteľov pripravoval; nie je teda opodstatnené tvrdiť v tej súvislosti, že žalobkyňa nebola zapojená do vnútorných komunikačných a rozhodovacích procesov u zamestnávateľa. Odvolací súd nesúhlasí ani s názorom, ktorý odvolateľka v tej súvislosti rozvinula, a to že súd uvedeným legitimizoval situáciu, v ktorej je zamestnanec síce „formálne informovaný“, avšak materiálne vylúčený z plnohodnotného kolektívneho fungovania, pričom tvrdila, že ona - žalobkyňa sa v konaní domáhala práve tejto materiálnej roviny a súd ju bez riadneho odôvodnenia opomenul. Odvolací súd považuje opätovne i tieto námietky odvolateľky a ňou prijaté závery o materiálnom vylúčení žalobkyne z plnohodnotného kolektívneho fungovania za neopodstatnené.

32. Ani pokiaľ odvolateľka napádala a tvrdila v odvolaní, že nesprávne právne posúdenie spočíva aj v tom, že súd nevykonal riadnu úvahu o tom, či ňou/ žalobkyňou vymedzený súhrn všetkých okolností (náhle skončenie pracovného pomeru bez reálneho preverenia tvrdených sťažností, bez poskytnutia priestoru na nápravu, bez proporcionality reakcie a v kontexte napätých pracovných vzťahov), ktoré mala za potrebné vyhodnotiť, nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa , nejde o námietku, ktorá by bola opodstatnená. Jednak sa z vecného hľadiska nezakladá sa na pravde, že by sa súd nebol žalobkyňou vymedzenými okolnosťami zaoberal. Pokiaľ sa týka okolnosti náhleho skončenia pracovného pomeru, v skutočnosti išlo o skončenie pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou v skúšobnej dobe, ktorá skúšobné doba bola stranami pracovnoprávneho pomeru riadne dohodnutá a teda jej platné dojednanie umožňovalo obom stranám skončiť počas jej trvania pracovný pomer, v čase jeho skončenia skúšobná doba trvala a k skončeniu pracovného pomeru došlo ku dňu trvania skúšobnej doby. Nešlo ani o skončenie pracovného pomeru bez reálneho preverenia tvrdených sťažností; z obsahu spisu a vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná jednotlivé sťažnosti a to ich dôvodnosť overovala, napr. i namietanými hospitáciami. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne, že došlo k skončeniu pracovného pomeru s ňou v skúšobnej dobe bez poskytnutia priestoru na nápravu; z dokazovania je zrejmé a vyplýva, že žalobkyni priestor na nápravu, najmä pokiaľ išlo otázky spôsobu vedenia vyučovacieho procesu bol daný. Žalobkyni nebola upretá ani možnosť reakcie počas trvania pracovného pomeru, v konečnom dôsledku aj podanie tejto žaloby predstavuje, resp. je spôsobom reakcie žalobkyne na skončenie pracovného pomeru žalovanou s ňou v skúšobnej dobe. Najmä však nebol dôvod posudzovať neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa , kam smerovala odvolateľka namietajúca, že súd neskúmal či ňou uvedené okolnosti (v súhrne) nepredstavujú výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa . Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď postupoval pri posúdení neplatnosti skončenia pracovného pomeru prioritne podľa ustanovení , ktorý obsahuje komplexnú úpravu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nemožno v danom prípade hovoriť o konaní v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ustanovenie . obsahuje v vlastnú právnu úpravu zákazu výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi.

33. ESĽP stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, M. N. proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

34. Odvolací súd v súvislosti s námietkami odvolateľky o neúplnom hodnotení dôkazov, nesprávnom právnom závere o povahe skúšobnej doby, nedostatočnom vyporiadaní sa súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktoré podľa odvolateľky predstavujú nevyporiadanie sa s podstatnými argumentmi žalobkyne, poznamenáva, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). V danom prípade odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tomu tak bolo, súd sa riadne vyporiadal so všetkými pre vec podstatnými argumentmi, tak pokiaľ išlo o otázku (ne)platného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej doba ako aj posúdenie tejto otázky v kontexte . Ani odvolací súd v odvolacom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v podanom odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (). Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné reagovať na všetky v odvolaní uvedené odvolacie námietky, pričom má za to, že s námietkami pre rozhodnutie významnými sa potrebným spôsobom zaoberal.

35. Zo všetkých vyššieuvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa , , potvrdil.

36.Podľa v spojení s rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania. Žalobkyňa/odvolateľka bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnej žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.