Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CdoVP-23-2026.pdf
PDF · 94.52 KB
Case nature
Area
Subarea
4CdoVP/23/2026
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U. O., narodeného X. U. XXXX, P., Q. W. XX, zastúpeného JANČI & Partners s. r. o., Liptovský Mikuláš, Belopotockého 720/2, IČO: 47 258 748, proti žalovaným 1/ G.. Š. F., narodenému XX. Y. XXXX, Š. XXX, 2/ U. F., narodenému XX. A. XXXX, Š., M. XXX, o porušenie predkupného práva, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 41C/22/2024 a o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo 17. februára 2026 sp. zn. 9Co/123/2025, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie odmieta.
Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) uznesením z 25. apríla 2025 č. k. 41C/22/2024-75 konanie zastavil (I.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (II.). Žalobou doručenou 14. marca 2024 sa žalobca domáhal určenia, že prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam definovaným v žalobe je neplatný z dôvodu porušenia predkupného práva. Na pojednávaní dňa 14. októbra 2024 právny zástupca žalobcu spolu so žalovaným 1/ a 2/ zhodne navrhli odročenie pojednávania, resp. prerušenie konania. Súd prvej inštancie na danom pojednávaní preto uznesením podľa § 163 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) konanie prerušil. Odo dňa právoplatnosti uznesenia o prerušení konania dňa 14. októbra 2024 do dňa vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. 41C/22/2024-75 z 25. apríla 2025 nebol žiadnou zo sporových strán podaný návrh na pokračovanie v konaní, a preto súd prvej inštancie konanie podľa § 163 ods. 2 veta druhá CSP zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že z dôvodu zhodného návrhu strán sporu na prerušenie konania a absencie návrhu na pokračovanie v konaní na oboch stranách sporu týmto pričítalo zhodnú mieru zavinenia na zastavení konania, na základe čoho žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2 Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu uznesením zo 17. februára 2026 sp. zn. 9Co/123/2025 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil (I.) a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania (II.). Odvolací súd po oboznámení sa s vecou konštatoval, že súdu prvej inštancie dospel na základe vlastných zistení z obsahu súdneho spisu k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie, vrátane výroku o náhrade trov konania, náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto naň v celom rozsahu aj v podrobnostiach v súlade s § 387 ods. 2 CSP poukázal. Námietku, podľa ktorej z vôle strán sporu nie je možné ustáliť, že žiadali prerušiť konanie, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Strany sporu (pred otvorením pojednávania) pred súdom (ako je zrejmé z obsahu zápisnice zo dňa 14. októbra 2024 - č. l. 72 spisu) zhodne navrhli „odročiť pojednávanie, resp. prerušiť konanie“. Zákonodarca
v hypotéze právnej normy § 163 ods. 1 CSP stanovil dva na sebe nezávislé predpoklady, pri naplnení ktorých súd obligatórne pristúpi k prerušeniu konania. Z hľadiska nastúpenia účinkov uvedených v dispozícii normy § 163 ods. 1 CSP je irelevantné, či nastane jeden z uvedených predpokladov - strany zhodne navrhnú len prerušenie konania alebo len odročenie pojednávania, ako tomu bolo v prejednávanej veci alebo strany sporu navrhnú popri odročení pojednávania variantné riešenie - prerušenie konania. Stranami sporu pred súdom prvej inštancie použitý výraz „resp.“ možno v zmysle Krátkeho slovníka slovenského jazyka (základného výkladového slovníka spisovného slovenského jazyka) považovať za časticu uvádzajúcu opravný al. variantný výraz, eventuálne, prípadne. Na základe uvedených úvah mal odvolací súd za to, že vôľa strán sporu bola vyjadrená jasne a zrozumiteľne a ich vyjadrenie adresované súdu založilo povinnosť súdu konanie prerušiť v intenciách § 163 ods. 1 CSP. Odvolateľ ďalej namietol, že uznesenie o prerušení konania v zmysle § 163 CSP malo byť vyhotovené v písomnej forme a doručené stranám sporu. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Zákonodarca v úprave § 235 ods. 2 CSP stanovil tri prípady, pri ktorých je súd povinný vyhotoviť uznesenie písomne a doručiť ho. Ad 1/ proti uzneseniu je prípustné odvolanie, ad 2/ písomné vyhotovenie a doručenie je pre vedenie konania potrebné, ad 3/ ide o uznesenie, ktorým sa v konaní ukladá nejaká povinnosť. V prejednávanej veci proti dotknutému uzneseniu odvolanie prípustné nebolo a nebola ním v konaní uložená žiadna povinnosť. Ostalo teda odvolaciemu súdu posúdiť, či malo charakter uznesenia, ktorého písomné vyhotovenie a doručenie účastníkom je pre vedenie konania potrebné. Je teda otázkou, kedy nestačí „len“ uznesenie (jeho výrok i dôvody a poučenie o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku) vyhlásiť na pojednávaní (resp. pri inom úkone súdu), ale je potrebné opakovane ozrejmiť výrok, dôvody i poučenie, teda „zduplikovať“ už súdom na pojednávaní učinený úkon. Podľa mienky odvolacieho súdu je tomu tak v situácii, ak neboli vyhlásenia uznesenia účastné všetky strany sporu (ktorých sa uznesenie dotýka) a pre ochranu ich práv je potrebné, aby boli s výrokom, odôvodnením i poučením (v danom prípade o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku) informované. V konkrétnostiach prejednávanej veci, aby mali strany sporu vedomosť o prerušení konania a s danou skutočnosťou spätými právnymi dôsledkami, vrátane možnosti pokračovať v konaní na návrh strany, resp. hrozbu zastavenia konania pre prípad nepodania návrhu na pokračovanie v konaní do 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Z uvedenej úvahy teda podľa odvolacieho súdu vyplýva, že aj vo vzťahu k uzneseniu o prerušení konania podľa § 163 ods. 1 CSP je potrebné rozlišovať situácie, kedy je pre vedenie konania potrebné písomne vyhotovenie vyhotoviť a doručiť stranám sporu a kedy táto potreba nevyvstane. V prejednávanej veci takáto potreba podľa názoru odvolacieho súdu nevyvstala, nakoľko pri vyhlásení uznesenia o prerušení konania boli prítomné všetky strany sporu. Mali teda súdom vytvorený priestor pre rozpoznanie právne významných následkov s takýmto rozhodnutím súdu ex lege spätých, vrátane možnosti uvedomiť si počiatok behu šesťmesačnej lehoty na podanie návrhu na pokračovanie v konaní. Súd prvej inštancie teda nepochybil, pokiaľ uznesenie písomne nevyhotovil a stranám sporu nedoručil. Takýto úkon by bol podľa mienky odvolacieho súdu celkom nadbytočný, neúčelný a v rozpore s článkom 17 CSP a v ňom obsiahnutou zásadou hospodárnosti konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o porušení práva žalobcu na súdnu ochranu v dôsledku absencie písomného vyhotovenia predmetného uznesenia. Žalobca záverom odvolania uviedol, cit.: „V prípade žalobcu absentuje právna istota, kedy žalobca už nemôže dosiahnuť stav, v ktorom môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.“ K uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd uviedol, že odvolací súd nemôže posúdiť, či boli/neboli porušené legitímne očakávania odvolateľa, ak neidentifikoval, v čom je postup súdu (nevyhotovenie písomnej formy uznesenia a jeho nedoručenie stranám sporu) v nesúlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcu postráda atribút konkrétnosti. Záverom odvolací súd dodal, že zákonodarca v § 380 ods. 1 CSP zakotvil viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi. Odvolací súd nemôže sám z vlastnej iniciatívy prekročiť odvolaciu argumentáciu a vyhľadávať namiesto strany sporu mimo „mantinelov“ založených podaným odvolaním konkrétne nedostatky skutkových, resp. právnych záverov súdu prvej inštancie. Je to práve odvolateľ, ktorý je povinný formulovať konkrétne a vecné odvolacie argumenty, na ktoré má odvolací súd v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie reagovať. Pokiaľ takéto dostatočne konkrétne a substancované odvolacie námietky odvolateľ neformuluje, bolo by v rozpore s princípom rovnosti strán konania, aby odvolací súd ex offo revidoval závery súdu prvej inštancie. Žalobca síce odvolaním napadol „celé“ uznesenie súdu prvej inštancie, t. j. aj výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (zastavením konania). Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť (pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj od
neho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý odvolací súd taktiež posúdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, teda v odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, avšak týmto vychádzajúc zo súdneho spisu žiadne trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnili, a preto odvolací súd s použitím čl. 4 ods. 2 a čl. 17 Základných princípov CSP aplikoval princíp racionálneho zákonodarcu a procesnej ekonómie a rozhodol priamo tak, že žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
3 Proti uzneseniu odvolacieho súdu v celom rozsahu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ namietol nesprávnosť procesného postupu súdu spočívajúcu v nevyhotovení písomnej formy rozhodnutia súdu prvej inštancie o prerušení konania, čo malo podľa jeho názoru za následok stratu možnosti účastníka konania riadne a včas uplatňovať procesné práva. Ďalej uviedol, že dňa 14. októbra 2024 sa konalo súdne pojednávanie, pričom podľa názoru dovolateľa nebolo možné z vôle strán sporu prejavenej v priebehu daného súdneho konania jasne ustáliť, že žiadali prerušiť konanie. Podľa názoru dovolateľa bolo možné len ustáliť, že žiadali o primeraný časový priestor na to, aby bola vec vyriešená zmierlivým spôsobom. Uznesenie o prerušení konania preto dovolateľ označil za nezákonné a neodrážajúce vôľu sporových strán. Ďalej podľa názoru dovolateľa bolo zastavenie konania po uplynutí lehoty 6 mesiacov nesprávne z dôvodu, že toto vychádzalo z procesného úkonu, ktorý nebol riadne formalizovaný. Dovolateľ záverom dovolania označil postup odvolacieho súdu za procesne formálny, ktorým došlo k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu.
4 K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu a dovolanie označil za zjavne nedôvodné, na základe čoho ho žiadal zamietnuť podľa § 448 CSP a priznať mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.
5 Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
6 V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7 Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8 Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9 Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
10 Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11 Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietol porušenie jeho práv nesprávnym vyhodnotením postoja sporových strán na súdnom pojednávaní dňa 14. októbra 2024, kedy podľa jeho názoru nedošlo k zhodnému navrhnutiu odročenia pojednávania, prípadne prerušeniu konania zo strany žalobcu a žalovaných, ale len k požiadavke dostať časový priestor na zmierlivé riešenie veci. V danej súvislosti následne namietol, že uznesenie súdu o prerušení konania nebolo vyhotovené písomne a teda nebolo ani doručované, na základe čoho súd nesprávne konal, pokiaľ konanie podľa § 163 CSP zastavil.
12 Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
13 Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.
14 Dovolací súd preskúmal procesný postup súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu s ohľadom na dovolateľom namietané procesné vady, konkrétne pristúpil k vypočutiu zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 14. októbra 2024 spolu s nahliadnutím do zápisnice z predmetného pojednávania a zistil nasledovné. Pred otvorením pojednávania vo veci konajúca sudkyňa súdu prvej inštancie dotazovala strany sporu k možnosti uzavretia zmieru so súčasným oboznámením strán sporu, že za predpokladu zhodného návrhu strán sporu na prerušenie konania (prípadne odročenie pojednávania) za účelom vzniku časového priestoru na uzavretie zmieru bude mať súd prvej inštancie obligatórnu povinnosť aplikovať § 163 CSP. Použitie § 163 CSP za účelom vzniku časového priestoru pre strany sporu na riešenie možnosti uzavretia zmieru bolo zo strany súdu prvej inštancie opakovane deklarované, kde súčasne boli strany sporu informované, že v prípade neuzavretia zmieru bude súdne konanie pokračovať na základe návrhu na pokračovanie v konaní, ktoré podá strana sporu. Záverom vyhlásenia uznesenia o prerušení konania bol v rámci odôvodnenia daného procesného rozhodnutia deklarovaný postup podľa § 163 CSP. Rovnako tak nie je možné opomenúť skutočnosť, že žalobca ako dovolateľ bol na predmetnom súdnom pojednávaní zastúpený advokátom, t. j. odborne znalou osobou v oblasti práva. Na základe uvedeného je zrejmé, že dovolateľ si bol, resp. musel si byť vedomý skutočnosti, že v procese prejednávania veci bolo konanie prerušené podľa § 163 CSP, ktoré pre pokračovanie v konaní, resp. pre zabránenie zastaveniu konania, vyžaduje podanie návrhu na pokračovanie v konaní v lehote do 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania. Napriek
uvedenému žiadna zo sporových strán v lehote návrh na pokračovanie v konaní nepodala, na základe čoho súdu prvej inštancie správne rozhodol, keď konanie podľa § 163 ods. 2 veta druhá CSP zastavil a odvolací súd správne konal, ak správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pre doplnenie dovolací súd uvádza, že aj za predpokladu, že by nebolo zhodne navrhnuté prerušenie konania, ustanovenie § 163 ods. 1 CSP s totožnými následkami (t. j. povinnosť súdu prerušiť konanie najmenej na tri mesiace) spája vzájomný návrh sporových strán na odročenie pojednávania. Teda dovolaciemu súdu nie je zrejmé a dovolateľ toto ani neuviedol, k akej od § 163 CSP odlišnej procesnej situácii by bolo možné dospieť v prípade, kedy obe sporové strany podľa tvrdenia dovolateľa, cit.: „žiadali dostať primeraný časový priestor na to, aby bola predmetná vec vyriešená zmierlivým spôsobom“. Preto dovolací súd dospel k záveru, že aj za predpokladu žiadania len o vytvorenie časového priestoru na zmierlivé riešenie veci, ktoré bolo stranami sporu zhodne prednesené/odsúhlasené na súdnom pojednávaní dňa 14. októbra 2024, by v danom prípade mohlo dôjsť len k totožnému postupu súdu prvej inštancie, akým tento aj postupoval, keď konanie podľa § 163 ods. 1 CSP prerušil.
15 Zároveň dovolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne konal, pokiaľ nevyhodnotil ako potrebné vyhotoviť uznesenie o prerušení konania, vyhlásené na súdnom pojednávaní za účasti všetkých účastníkov konania (vrátane právneho zástupcu žalobcu) písomne a toto písomné vyhotovenie stranám sporu doručovať. Rovnako tak odvolací súd dostatočne jasne a rozsiahlo zdôvodnil, aký myšlienkový postup predchádzal danému postupu, kedy bolo uznesenie o prerušení konania vyhlásené na súdnom pojednávaní a nebolo následne vyhotovované aj písomne. Odvolací súd správne odkázal na § 235 ods. 2 CSP, tento rozobral a dostatočne jasne vysvetlil závery, ku ktorým dospel. S daným posúdením sa dovolací súd stotožnil.
16 Dovolací súd teda s ohľadom na dovolaním namietanú vadu správnosti procesného postupu súdov nižších inštancií tento procesný postup súdu prvej inštancie a s ním spojené potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu preskúmal a dospel preto k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, kedy potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a žalobca neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý by mal za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odôvodnené § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
17 Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
18 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.