Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14T-7-2024.pdf
PDF · 101.84 KB
Case nature
Area
Subarea
14T/7/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta samosudkyňou JUDr. Simonou Štanglovičovou v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Galante dňa 19. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXXX/X, C.,
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
ako otec maloletej E.. F., nr. XX.XX.XXXX, bytom u matky G. F., F. XXXX/XXX, B., napriek tomu, že mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoju dcéru, pričom rozsah vyživovacej povinnosti mu bol určený rozsudkom Okresného súdu v Pezinku, sp. zn. 8C 2/2009 zo dňa 20.07.2009, právoplatným dňa 03.09.2009, prispievať na výživu maloletej dcéry E., nar. XX.XX.XXXX sumou 120,- eur mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky, si svoju vyživovaciu povinnosť v mieste svojho trvalého bydliska na ulici D. XXXX/X H. C. a všade tam, kde sa zdržiaval, ako aj v mieste bydliska oprávnenej G. F., F. XXXX/XXX, B. a E., nar. XX.XX.XXXX, riadne neplnil, hoci v posudzovanom období pracoval v spoločnosti SEDUMA, s.r.o. a v spoločnosti UNIKO s.r.o., čím mu za obdobie od mesiaca november 2020 do mesiaca október 2025 vznikol dlh na výživnom vo výške 3.970,- eur, t e d a :
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplnil z nedbanlivosti zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas,
č í m s p á c h a l :
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, s použitím § 37 písmeno m) Trestného zákona a § 38 odsek 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona povinnosť podľa svojich schopností zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné.
o d ô v o d n e n i e :
Na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta č. 3 Pv 332/23/2202 zo dňa 23.01.2024, podanej na Okresný súd Galanta dňa 24.01.2024 súd na hlavnom pojednávaní prejednal trestnú vec obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej v texte rozsudku len „obžalovaný“ v príslušnom gramatickom tvare).
Súd vydal dňa 05.02.2024 trestný rozkaz, proti ktorému obžalovaný podal odpor.
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkyne G. F. a E. F., ako aj prečítaním listinných dôkazov.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.09.2025 vypovedal, že v období od roku 2020 do roku 2022 bol na úrade práce, potom sa stal spolumajiteľom spoločnosti Seduma, ktorá podnikala v oblasti stavebníctva. Následne si otvoril pizzeriu, ktorá však skrachovala, v dôsledku čoho sa dostal do nemocnice. Dlžné výživné chce doplatiť, má robotu, potrebuje 2 až 2 a pol mesiaca, aby to celé doplatil, pracuje vo Švajčiarsku. Hlavného pojednávania sa zúčastní, avšak ak by neprišiel, je v kontakte s advokátom, ktorý bude mať všetky potrebné informácie a doklady o uhradení. Aktuálne má príjem 1.200 eur mesačne v hrubom. Vo Švajčiarsku bude pracovať ešte 2 roky. Bol evidovaný na úrade práce, nepoberal však žiadne dávky. Bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Nevedel si nájsť prácu aj z dôvodu, že bol v minulosti súdne trestaný. Od podania obžaloby do dňa 10.09.2025 uhradil 2.400 eur. Nevedel ani, že Karin, ktorá by mala byť jeho dcérou, ide ďalej študovať, preto nevedel, či má ešte platiť ďalej. Nevie, aký je aktuálny dlh na výživnom ku dňu 10.09.2025.
Svedkyňa G. F. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že obžalovaný si neplní svoju vyživovaciu povinnosť od rozvodu riadne, preto podávala trestné oznámenie. Od novembra 2020 do dnešného dňa (10.09.2025) nevie aká je aktuálna dlžná suma. Od podania obžaloby obžalovaný uhradil 2.400 eur, náhradné výživné nepoberá, poberala ho od novembra 2024 do júla 2025. Hmotnou núdzou, ani inou núdzou maloletá v dôsledku neplatenia výživného netrpela, aktuálne pokračuje v štúdiu, bola prijatá na vysokú školu a v októbri jej začína semester. K dlžnej sume sa vyjadriť nevie, ale okrem sumy 2.400 eur bolo ešte uhradené výživné vo výške tak, ako predložila súdu dňa 17.01.2025, pričom uvádza, že okrem týchto úhrad uhradil obžalovaný ešte dňa 27.10.2021 - 30 eur a 03.11.2021 - 30 eur. Dcéra bola prijatá na denné štúdium trnavskej univerzity. Za účelom úhrady dlžného výživného uvádza číslo účtu: I. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.
Svedkyňa E. F. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že keď obžalovaný za obdobie mesiaca 11/2020 niečo zaplatil, vždy o tom vedela, pretože tie peniaze dostala, či to prišlo šekom alebo na účet, ale je to už dávno, takže presne si nespomína. Iným spôsobom sa o ňu otec nezaujímal. Plnoletosť nadobudla dovŕšením 18. roku, dokončila si maturitu na strednej zdravotníckej škole a nastúpila na vysokú školu. Štúdium ukončila približne po 1,5 mesiaci. Maturovala v júnu roku 2025 a koncom septembra roku 2025 nastúpila na vysokú školu. Po dovŕšení plnoletosti šeky chodili na jej meno. V lete prišlo 2.400 eur a potom dva alebo trikrát po 120 eur, ale asi skôr len dvakrát. Školu ukončila 10.11.2025.
Z rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.07.2009, sp. zn. 8C/2/2009, právoplatný dňa 03.09.2009 bolo manželstvo G. B., A. J., nar. XX.XX.XXXX a A. B., nar. XX.XX.XXXX rozvedené, pričom maloletá E. B., nar. XX.XX.XXXX bola na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 120,- eur mesačne, vždy do 15. teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku.
Z rodného listu č.l. 37 vyplynulo, že otcom E. F., nar. XX.XX.XXXX je A. B., nar. XX.XX.XXXX a matkou G. J., nar. XX.XX.XXXX.
Z potvrdenia o návšteve školy č.l. 38-40 vyplynulo, že E. F., nar. XX.XX.XXXX je ku dňu 05.09.2023 žiačkou Strednej zdravotníckej školy v Bratislave.
Z poštových poukazov č.l. 43 – 49 súd zistil, že obžalovaný uhradil titulom výživného dňa 17.03.2021 30,- eur, 03.03.2021 30,- eur, 21.01.2021 20,- eur, 14.06.2021 30,- eur, 17.05.2021 30,- eur, 14.04.2021 30,- eur, 21.09.2021 30,- eur, 18.08.2021 30,- eur, 12.07.2021 30,- eur, 08.12.2021 30,- eur, 03.11.2021 30,- eur, 27.10.2021 30,- eur, 08.03.2022 30,- eur, 17.02.2022 30,- eur, 10.01.2022 30,- eur, 29.06.2022 30,- eur, 31.05.2022 30,- eur, 27.04.2022 30,- eur, 12.09.2022 30,- eur a dňa 08.08.2022 30,- eur.
Zo správy Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 22.09.2023 súd zistil, že obžalovaný väzbu ani trest v období od novembra 2020 do 22.09.2023 nevykonáva/l.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 13.11.2020, sp. zn. 46T/54/2016, právoplatný dňa 13.11.2020 bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu zániku trestnosti činu (§ 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona).
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 02.12.2015, sp. zn. 1T/153/2013, právoplatný dňa 11.04.2023 bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu zániku trestnosti činu (§ 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona).
Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 18.01.2013 sp. zn. 3T/85/2012, právoplatný dňa 18.01.2013 bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu zániku trestnosti činu (§ 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona).
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19.09.2023 súd zistil, že G. F., nar. XX.XX.XXXX v období od 01.11.2020 do 19.09.2023 nebola poberateľkou hmotnej núdze ani náhradného výživného.
Zo správy o povesti z Mestského úradu Poprad zo dňa 21.09.2023 súd zistil, že obžalovaný v evidencii mestskej polície mesta Poprad nemá evidovaný žiaden záznam.
Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra č.l 75 súd zistil, že obžalovaný nemá záznam v predmetnej evidencii..
Z rozpisu úhrad predložených svedkyňou G. F. vyplývajú úhradu zhodne ako na č.l. 43-49 (poštové poukazy), s výnimkou úhrady zo dňa 03.11.2021 a 27.10.2021.
Zo správy ZVJS č.l. 122 vyplýva, že obžalovaný sa od mesiaca november 2020 do 28.04.2025 nenachádzal na území Slovenskej republiky vo výkone väzby ani vo výkone trestu odňatia slobody.
Z poštového poukazu č.l 151 a 156 súd zistil, že obžalovaný uhradil E. F. dňa 01.07.2025 sumu 2.400,- eur.
Z rozhodnutia zo dňa 18.06.2025 č.l. 168 súd zistil, že E. F. bola prijatá na dennú formu štúdia v bakalárskom stupni vysokoškolského štúdia v študijnom odbore ošetrovateľstvo na Trnavskej univerzite v Trnave.
Z potvrdenia o návšteve školy zo dňa 08.09.2025 č.l. 172 vyplýva že E. F., nar. XX.XX.XXXX je študentkou 1. ročníka v študijnom odbore ošetrovateľstvo na Trnavskej univerzite v Trnave.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č.l. 177 – 178 vyplýva, že obžalovaný bol naposledy vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v čase od 05.02.2020 do 22.12.2020 vrátane, vyradený bol od 23.12.2020 – začal pracovať ako samostatne zárobkovo činná osoba, odkedy nepožiadal o opätovné zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Z lustrácie Sociálnej poisťovne vyplýva, že obžalovaný bol od 01.04.2021 do 31.12.2024 zamestnaný ako zamestnanec u zamestnávateľa SEDUMS, s.r.o. a od 05.05.2025 do 30.09.2025 u zamestnávateľa UNIKO s.r.o.
Z poštového poukazu č.l 182 súd zistil, že obžalovaný uhradil E. F. dňa 26.11.2025 sumu 120,- eur.
Z pracovnej zmluvy č.l. 183 súd zistil, že dňa 11.11.2025 uzatvorili pracovnú zmluvu zamestnávateľ INSANE s.r.o. so zamestnancom E. F., nar. XX.XX.XXXX s dňom nástupu do práce dňa 11.11.2025.
Z písomného vyhlásenia študenta o zanechaní štúdia zo dňa 10.11.2025 č.l. 184 vyplýva, že E. F. ukončuje štúdium na Trnavskej univerzite v Trnave na základe uzatvorenia pracovnej zmluvy, dňom skončenia štúdia je deň, keď bolo vysokej škole doručené vyhlásenie študenta o zanechaní štúdia.
Z potvrdenia č.l. 187 vyplýva, že E. F. dňom 10.11.2025 ukončila štúdium na Trnavskej univerzite v Trnave z dôvodu zanechania štúdia.
Z aktuálneho odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ 11 krát súdne trestaný za rôznorodú trestnú činnosť, pričom v šiestich prípadoch sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol. Naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 29.10.2016, sp. zn. 0T/151/2016, právoplatný dňa 29.10.2016 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorý vykonal 07.12.2017. Rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 3T/43/2013, právoplatný dňa 07.05.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/32/2014 bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, z ktorého bol podmienečne prepustený dňa 09.02.2015 so skúšobnou dobou na 2 roky, nariadený výkon trestu dňa 24.01.2017, podmienečné prepustenie dňa 04.02.2020 so skúšobnou dobou 4 roky. Trestným rozkazom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 02.08.2013, sp. zn. 7T/148/2013 bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a 3 mesiace, pričom sa dňa 13.02.2017 osvedčil a hľadí sa na neho, akoby odsúdený nebol.
Z aktuálneho výpisu z Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov súd zistil, že obžalovaný sa v minulosti dopustil dvoch priestupkov na úseku dopravy.
Po takto vykonanom dokazovaní súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na druh posudzovanej trestnej činnosti upravil v skutkovej vete obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti až do októbra roku 2025, nakoľko od mesiaca november došlo k zániku vyživovacej povinnosti zo zákona (ukončením štúdia a vznikom pracovného pomeru E. F.) a príkladne k tomu v skutkovej vete vyšpecifikoval výšku dlžného výživného, pričom odpočítal čiastkové úhrady vykonané obžalovaným a dlh na nezaplatenom výživnom ustálil na konečnú sumu 3.970 eur ( s poukazom na obžalovaným preukázateľne uhradenú sumu vo výške 3230,- eur). Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo i v ich súhrne a dospel k záveru, že skutok sa stal a že vina obžalovaného bola jednoznačne preukázaná. Povinnosť platiť výživné bola vykonanými dôkazmi nesporná. Obžalovaný mal rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.07.2009, sp. zn. 8C/2/2009, právoplatný dňa 03.09.2009 uloženú povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou 120,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, túto skutočnosť zhodne potvrdila matka maloletého dieťaťa. Napokon aj samotný obžalovaný priznal, že bol povinný vyživovať svoje dieťa, a že v uvedenom období riadne neplatil výživné, vykonal len svedkyňou špecifikované a listinnými dôkazmi potvrdené úhrady vo výške 3230,- eur. Tieto skutočnosti potvrdila v rámci svojej výpovede aj svedkyňa G. F. a podporne aj svedkyňa E. F.. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obžalovaný si bol vedomý svojej vyživovacej povinnosti a túto si riadne neplnil tým, že neplatil výživné napriek tomu, že mu to majetkové pomery umožňovali. Obrana obžalovaného, že nemal pravidelný príjem, nezbavuje obžalovaného trestnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný bol v posudzovanom období aj zamestnaný a sám uviedol, že pracoval, hoci nie súvisle. Napokon sám obžalovaný uviedol, že dlžné výživné chce uhradiť v plnom rozsahu, o čom svedčia aj ním vykonané čiastočné úhrady.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, pretože si najmenej dva mesiace v období dvoch rokov riadne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať (neposkytol oprávnenej osobe všetko, čo je obsahom jeho vyživovacej povinnosti) svoje maloleté, neskôr aj plnoleté, na vysokej škole študujúce dieťa, pričom čin spáchal závažnejším spôsobom konania, teda po dlhší čas. V nadväznosti na uvedené považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že osoba, ktorá má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške splnila bez ohľadu na to, či obžalovanému aktuálna životná situácia umožňovala príjmy v rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti. Súd rovnako ustálil, že obžalovaný si neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného po dlhší čas, keďže od mesiaca november roku 2020 do mesiaca október roku 2025 uplynulo takmer 5 rokov, čím sa pričinil o závažnejší následok ním spáchaného prečinu. Uvedenú dobu páchania trestného činu v trvaní takmer 5 rokov možno jednoznačne považovať za páchanie trestného činu po dlhší čas v zmysle § 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona, keď obžalovaný po dokonaní trestného činu pokračoval v danej trestnej činnosti (§ 122 ods. 10, od. 13 trestného zákona, čím naplnil aj zákonné znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty daného trestného činu (§ 207 ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona) a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas. Bez významu nie je v danom prípade ani skutočnosť a je nutné prihliadnuť aj na okolnosť, že výška jeho vyživovacej povinnosti bola uložená len vo výške 120,- eur mesačne, čo je z hľadiska možností uspokojenia základných životných potrieb dieťaťa skutočne nepostačujúce.
Takto zistený skutkový stav veci a okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu trestného činu, i jeho konkrétne následné spáchanie boli na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi. Na základe vykonania a zhodnotenia týchto dôkazov týkajúcich sa skutkového zistenia súd dospel k záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku, sa stal, že ho spáchal obžalovaný a že obžalovaný tak svojím protiprávnym konaním naplnil vyššie uvedené zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu. Súd nezistil nepatrnú závažnosť konania na použitie špecifického materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, najmä s ohľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, ako aj okolnosti jeho vykonania, aj s ohľadom na chránený záujem, ktorým je výživa dieťaťa (R 23/2008).
Vzhľadom na spáchanie činu, spočívajúceho v neplnení si vyživovacej povinnosti voči svojmu dieťaťu, po tom, ako bola obžalovanému táto povinnosť uložená súdnym rozhodnutím, má súd za to, že u obžalovaného bolo preukázané zavinenie aspoň vo forme vedomej nedbanlivosti (podľa § 16 písm. a) Trestného zákona). V danom prípade nebolo možné konanie posudzovať ako úmyselné konanie v zmysle § 15 Trestného zákona, pretože obžalovaný výživné uhrádzal aspoň nepravidelne a potreboval len preklenúť nepriaznivé finančné obdobie. Svojou nečinnosťou však vzniku dlhu na výživnom nakoniec nezamedzil.
Zo všetkých týchto dôvodov súd uznal obžalovaného za vinného zo spáchaného skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Pri ukladaní trestu vychádzal súd zo základnej trestnej sadzby ustanovenej v § 207 odsek 3 trestného zákona v rozpätí 1 až 5 rokov. U obžalovaného vzhliadol súd jednu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, teda že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený, poľahčujúcu okolnosť u obžalovaného súd nevzhliadol.
Vzhľadom na osobu obžalovaného, ako aj povahu a závažnosť spáchaného trestného činu súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere dva roky, teda takmer v polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. V tejto súvislosti súd zohľadnil na jednej strane skutočnosť, že obžalovaný prejavuje záujem dlžné výživné uhradiť a vykonáva za týmto účelom (aspoň) čiastočné úhrady, ako aj formu zavinenia, teda že sa jedná o nedbanlivostný trestný čin, na druhej strane však bolo potrebné zohľadniť aj bohatú trestnú minulosť obžalovaného, a preto nebolo možné uložiť mu trest v nižšej výmere ako 2 roky.
Výkon uloženého trestu odňatia slobody súd odložil a určil skúšobnú dobu na dva roky, nakoľko vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život, ako aj na okolnosti prípadu (predovšetkým vyhlásenie o vine a obžalovaným realizované úhrady), má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného priamy výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný a nie je nutná izolácia obžalovaného od spoločnosti prostredníctvom nepodmienečného trestu odňatia slobody. Práve naopak, týmto rozhodnutím uložený podmienečný trest odňatia slobody, za súčasného uloženia povinnosti zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné majú viesť, okrem iného aj k tomu, aby boli u obžalovaného vytvorené podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, najlepšie so stabilným príjmom zo zamestnania a to najmä za účelom úhrady dlhu na výživnom a aby sa daného (a najlepšie ani žiadneho iného) trestného činu už v budúcnosti nedopustil. V rámci skúšobnej doby súd teda zároveň obžalovanému uložil povinnosť, aby podľa svojich možností a schopností zaplatil zameškané výživné, pričom práve s ohľadom na potrebu uhradenia dlžného výživného sa ako najvhodnejší trest súdu javil práve trest odňatia slobody s podmienečným odkladom za súčasného uloženia povinnosti dlžné výživné uhradiť a nie trest nepodmienečný, či akýkoľvek trest alternatívny. Je pravda, že obžalovaný už bol v minulosti 11 krát súdne trestaný, avšak bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že vo väčšine prípadov sa na neho hľadí, akoby odsúdený nebol.
V súvislosti s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody súd uvádza, že primárnym účelom výživného je ochrana práv dieťaťa na zabezpečenie životných potrieb a ak obžalovaný vykonáva aspoň čiastočné úhrady ( o čom svedčí vykonané dokazovanie), jeho konanie aspoň čiastočne napĺňa tento účel, z tohto dôvodu sa uloženie nepodmienečného trest odňatia slobody obžalovanému nejavilo súdu ako vhodné ani účelné, keď výkonom trestu by obžalovaný stratil možnosť dlžné výživné naďalej uhrádzať. Navyše, vyživovacia povinnosť obžalovaného voči dieťaťu zanikla zo zákona, preto v súčasnosti nie je daná ani obava, že by sa predmetnej trestnej činnosti obžalovaný mohol naďalej dopúšťať. Pri ukladaní trestu súd tak prihliadol aj k právom chráneným záujmom dieťaťa obžalovaného, voči ktorému mal obžalovaný vyživovaciu povinnosť a stále má dlh na výživnom, v ktorého najlepšom záujme je, aby obžalovaný zameškané výživné v čo najkratšom možnom čase uhradil, k čomu obžalovaný pod hrozbou premeny uloženého trestu bude vedený.
Takto uložený podmienečný trest odňatia slobody považuje súd z hľadiska generálnej ako i osobitnej prevencie za primeraný a spravodlivý teda taký, ktorý naplní účel trestu podľa § 34 Trestného zákona, berúc do úvahy aj tam uvedené zásady ukladania trestov.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Galanta), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Právo podať odvolanie nemá ten, kto sa tohto práva výslovne vzdal.