Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15SaZ-11-2026.pdf
PDF · 166.56 KB
Case nature
Area
Subarea
15SaZ/11/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Medveďov 244, v zast. A. E. D., advokát so sídlom Dlhé diely II/3, Bratislava, IČO: 30 789 311, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom Račianska 62, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026, ktorým bol žalobca A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník B., bez dokladu totožnosti, dňom 05.10.2026 zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac do 05.02.2027 z r u š u j e .
II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 05.10.2026 v čase o 14.10 hod. hliadka Mobilnej jednotky policajného zboru Bratislava pred Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou kontrolovala žalobcu. Žalobca bol vyzvaný v zmysle § 75 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov k preukázaniu totožnosti. Žalobca predložil ku kontrole neplatný cestovný doklad vydaný na meno D. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, F.. G. B., H. C. a platné povolenie na pobyt č. I. vydané Slovenskou republikou. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobcovi bol zrušený pobyt na území Slovenskej republiky, taktiež bolo zistené, že žalobca bol v minulosti odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 1T/4/2025 zo dňa 09.04.2025, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Nakoľko lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobca má zrušený pobyt na území Slovenskej republiky bol žalobca v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) v čase 14.15 hod. predvedený a eskortovaný na útvar Mobilnej jednotky policajného zboru Bratislava, a to za účelom začatia konania o administratívnom vyhostení (z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ohrozenia verejného poriadku a z dôvodu, že žalobca spáchal úmyselný trestný čin, za ktorý bol právoplatne odsúdený a nebol mu uložený trest vyhostenia).
2. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (ďalej aj „správny orgán" alebo „žalovaný“) podľa § 82 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) a ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA5-195-010/2026-AV zo dňa 05.10.2026 administratívne vyhostila žalobcu z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov na územie Egypta podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov žalobcovi uložila zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov.
3. Žalovaný následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) za účelom výkonu administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu dňom 05.10.2026 v čase o 21.05 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 05.02.2027. Zároveň žalovaný podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 05.10.2026 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-195-009/2026-AV (ďalej len „zápisnica o podaní vyjadrenia"), v ktorej sa žalobca vyjadril k spôsobu jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke, ktorú sa tu zdržiava. Uviedol, že žalobcovi bola daná v predmetnej zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia o zaistení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie. Konštatoval, že žalobca sa vyjadril, že už odpovedal v zápisnici pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Ďalej konštatoval, že žalobca nemá platný cestovný doklad ani potrebné prostriedky na vycestovanie, finančné zabezpečenie jeho životných potrieb by mu vedela poskytnúť iba osoba, ktorú uviedol v čestnom prehlásení. Uviedol, že z tohto dôvodu rozhodol o výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dni. Mal za to, že vo vzťahu k žalobcovi nie je možne postupovať v zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice. Uviedol, že neurčil lehotu na vycestovanie, nakoľko pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzal z individuálnych okolností prípadu a dospel k záveru, že u žalobcu existuje dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol ujsť alebo sa skrývať, čím by mohol zmariť alebo sťažiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Uviedol, že prihliadol najmä na skutočnosť, že žalobca nedisponuje platným cestovným dokladom na jeho meno, pričom absencia platného cestovného dokladu zároveň objektívne sťažuje realizáciu jeho vycestovania a zvyšuje riziko, že v prípade ponechania na slobode nebude možné jeho návrat bezprostredne zabezpečiť. Konštatoval, že ďalšou významnou okolnosťou je skutočnosť, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky ani na území ostatných členských štátov udelený akýkoľvek druh oprávneného pobytu, ktorý by zakladal jeho právne väzby na územie Slovenskej republiky alebo na územie ostatných členských štátov. Ďalej uviedol, že prihliadol na skutočnosť, že žalobca na území Slovenskej republiky ani na území ostatných členských štátov nemá preukázanú osobnú alebo sociálnu väzbu, ktorá by vytvárala predpoklad jeho stabilného zdržiavania sa na konkrétnom mieste a jeho dostupnosti pre orgány verejnej moci. Konštatoval, že uvedené skutočnosti posudzoval vo vzájomnej súvislosti, nie izolovane, pričom ich kumulácia vytvára konkrétny a individualizovaný súbor okolností, na základe ktorých možno dôvodne predpokladať, že v prípade ponechania žalobcu na slobode by mohol miesto svojho pobytu opustiť, prípadne sa skrývať, a tým mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Mal za to, že absencia akéhokoľvek druhu oprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky alebo na území ostatných členských štátov, absencia platného cestovného dokladu žalobcu na jeho meno, absencia preukázaných žalobcových osobných alebo sociálnych väzieb na území Slovenskej republiky alebo na území ostatných členských štátov, uloženie žalobcovi zákazu vstupu na päť rokov, úmysel žalobcu nevycestovať z územia Slovenskej republiky vychádzajúc zo zápisnice o podaní jeho vyjadrenia, odôvodňujú jeho záver o existencii rizika úteku žalobcu. Mal za to, že v prípade prepustenia žalobcu na slobodu hrozí opätovné protiprávne konania z jeho strany a predstavuje hrozbu pre verejný poriadok. Ďalej uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia dbal na zásadu primeranosti, a teda podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia a vychádzal z odporúčanej dĺžky návratovej procedúry, ktorá je súčasťou spisového materiálu. Uviedol, že ÚPZC Medveďov bude počas doby zaistenia žalobcu preverovať možnosť vyhostenia žalobcu do B., resp. do inej krajiny, do ktorej sa
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme. Konštatoval, že následne bude zabezpečovať technicko- personálne zabezpečenie návratu, pričom taktiež bude potrebné žalobcovi zabezpečiť náhradný cestovný doklad, nakoľko žalobca takýmto dokladom nedisponuje. Konštatoval, že podľa práva EÚ sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Ďalej uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. Konštatoval, že žalobca mu počas realizácie zápisnice o podaní vyjadrenia predložil čestné prehlásenie zo dňa 01.09.2026, v ktorom sa uvádza, že mu bude zabezpečené ubytovanie na adrese G. XX, XXX XX J.. K tomuto uviedol, že nakoľko bol však žalobca vyhostený aj z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, tak nie je možné pristúpiť k miernejšiemu donucovaciemu opatreniu ako je samotné zaistenie. Uviedol, že jeho prostriedky určené na dodržiavanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. Konštatoval, že žalobcovi by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov bez potrebného oprávnenia. V tomto prípade mal za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, teda žalobcu. Konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je podľa jeho názoru zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Uviedol, že zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov. Mal za to, že samotný základ pre začiatok konania o skutočnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) predmetného Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov. Považoval túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 05.10.2026, v ktorom bol žalobcovi určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov. Uviedol, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. Konštatoval, že žalobcovi práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Ďalej uviedol, že žalobca bol v manželskom zväzku, z ktorého má maloleté dieťa, avšak ako vyplýva aj z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, manželka podala žiadosť o rozvod na základe pretrvávajúceho fyzického a psychického týrania za čo bol následne žalobca aj právoplatne odsúdený rozsudkom podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Konštatoval, že vychádzajúc z písomností tvoriacich spisový materiál, manželka žalobcu uviedla, že má obavy o svoj život, žalobca sa jej mal opakovane vyhrážať zabitím a rovnako sa o ich spoločné maloleté dieťa nemá starať a neprispieva ani finančne na jeho výživu, pričom podľa vyjadrenia manželky žalobcu spomínané maloleté dieťa žalobcu ako svojho otca ani nepozná. Dospel k záveru, že uvedené rodinné väzby žalobcu nepredstavujú dostatočný dôvod na upustenie od zaistenia, nakoľko v danom prípade nejde o vzťahy, ktoré by mohli byť považované za tak intenzívne a funkčné.
II. Žaloba
4. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 13.10.2026 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026 o zaistení a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a žiadal priznať náhradu trov konania. Žalobca v žalobe najprv ozrejmil, že bol dňa 05.10.2026 o 14:10 hod. kontrolovaný hliadkou žalovaného pred Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, kde bezprostredne predtým vykonal trest odňatia slobody, pričom z výkonu trestu bol prepustený na slobodu na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 o podmienečnom prepustení. Konštatoval, že v súvislosti s prepustením z výkonu trestu mu bol dňa 07.09.2026 v Hrnčiarovciach nad Parnou riadne doručený a ním podpísaný úradný dokument: Poučenie odsúdeného k výkonu ochranného dohľadu po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vydaný Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 1T/4/2025 v spojení s Krajským súdom v Nitre sp. zn. 1To/30/2025 (v trvaní 3 roky). Poukázal na to, že namiesto toho, aby mu bolo umožnené splniť si zákonné a súdom uložené povinnosti vyplývajúce z tohto poučenia, bol hneď pri bráne väznice predvedený na útvar žalovaného a tam s ním bola v čase o 19:30 hod. spísaná Zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-195-009/2026-AV vo veci administratívneho vyhostenia. Ďalej uviedol, že následne dňa 05.10.2026 o 21:05 hod. vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým ho
zaistil na účel výkonu administratívneho vyhostenia a určil dobu zaistenia až do 05.02.2027 a umiestnil ho do ÚPZC Medveďov.
5. Žalobca namietal porušenie princípu ultima ratio zaistenia a nezákonné znemožnenie plnenia povinností ochranného dohľadu. Poukázal na to, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v jeho prípade nie je možné aplikovať alternatívne donucovacie opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom žalovaný dospel k záveru, že zaistenie je jedinou možnosťou. K tomuto uviedol, že toto konštatovanie žalovaného je v úplnom rozpore s princípom proporcionality a európskym právom. Zdôraznil, že v administratívnom konaní predložil oficiálne overené Čestné vyhlásenie zo dňa 01.09.2026, v ktorom mu pán G. E., narodený XX.XX.XXXX ako vlastník bytu garantoval stabilné ubytovanie na adrese G. XX, XXX XX J. a plné finančné zabezpečenie, pričom táto adresa bola oficiálne schválená a uvedená v Poučení o výkone ochranného dohľadu zo dňa 07.09.2026 ako schválené miesto jeho pobytu po prepustení na slobodu - podľa tohto poučenia a podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je povinný dostaviť sa do dvoch pracovných dní od prepustenia k probačnému a mediačnému úradníkovi Okresného súdu Nitra. Mal zato, že konaním žalovaného, ktorý ho ihneď pri prepustení zaistil a eskortoval do ÚPZC Medveďov, mu bolo fyzicky znemožnené riadiť sa týmto poučením súdu a plniť povinnosti probačného dohľadu. Bol toho názoru, že žalovaný tak napadnutým rozhodnutím priamo marí výkon rozhodnutia súdu v trestnom konaní a vystavuje ho riziku trestného stíhania podľa § 348 ods. 1 písm. j) Trestného zákona za marenie výkonu ochranného dohľadu. Uviedol, že zaistenie za takýchto okolností popiera zmysel resocializácie a súdnej kontroly cudzinca na slobode. V tejto súvislosti poukázal na relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-61/11 (E1 Dridi) a C-528/15 (A1 Chodor), ako aj na to, že Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 10Sža/4/2021 uvádza, že zaistenie je najprísnejším zásahom (ultima ratio), pričom ak má cudzinec zabezpečené verifikované bývanie naviazané na súdny ochranný dohľad, je zaistenie neproporcionálne.
6. Ďalej namietal absenciu individuálneho posúdenia, skreslenie skutkového stavu veci žalovaným a nesprávne vyhodnotenie hrozby pre verejný poriadok a rizika úteku zo strany žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný na strane 3 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že uňho existuje „riziko úteku“, pričom argumentuje historickým odsúdením a účelovo vyvodzuje, že zo Zápisnice o podaní vyjadrenia vyplýva „úmysel nevycestovať z územia Slovenskej republiky“. Uviedol, že tento záver žalovaného je v priamom rozpore s rozhodnutím justičného orgánu SR - uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026, ktorý v rámci konania o podmienečnom prepustení právoplatne uzavrel, že jeho resocializačná prognóza je priaznivá a riziko recidívy nízke. Zdôraznil, že správny orgán nemôže svojvoľne negovať a revidovať závery súdu. Ďalej poukázal na to, že žalovaný úplne prekrútil jeho vyjadrenia uvedené v Zápisnici zo dňa 05.10.2026. Uviedol, že na strane 4 výslovne uviedol dôvodnú obavu o svoj život a zdravie kvôli opusteniu politicko-náboženskej skupiny v krajine pôvodu: „Keďže som opustil tú stranu Moslimské bratstvo, tak po mojom návrate by ma čakalo prenasledovanie z ich strany. Bojím sa pomsty z ich strany...“ Na otázku, čo by robil v prípade prepustenia, jasne deklaroval vôľu spolupracovať a plniť svoje záväzky: „Išiel by som k priateľovi, kde mám zabezpečené ubytovanie, našiel by som si prácu, aby som mohol platiť výživné na dcéru a vybaviť si cestovný doklad.“ Uviedol, že vyjadrenie strachu z prenasledovania v zmysle zásady non-refoulement (princíp nenavrátenia) a túžba legálne si zaobstarať nový cestovný doklad pod dohľadom štátnych orgánov na stabilnej adrese nemôžu byť interpretované ako „riziko úteku“. Bol toho názoru, že žalovaný konal v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/2/2025 zo dňa 30.06.2025, v ktorom kasačný súd potvrdil, že záver o tom, že cudzinec predstavuje nebezpečenstvo, vyžaduje preukázanie skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre základné záujmy spoločnosti, pričom nie je možné len mechanicky poukázať na minulosť, ak absentuje individuálne vyhodnotenie aktuálnych okolností prípadu a správania žiadateľa potvrdzujú, že predchádzajúce odsúdenie nemôže samo o sebe automaticky odôvodniť hrozby. Mal za to, že vyvodzovanie rizika jeho úteku v rozpore s vykonanou zápisnicou zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
7. Ďalej namietal porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (Čl. 8 Dohovoru) a najlepšieho záujmu dieťaťa. Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí mechanicky tvrdí, že jeho rodinné väzby k jeho maloletému dieťaťu (dcéra C. D., nar. XX.XX.XXXX) nie sú dostatočne intenzívne a funkčné, nakoľko je rozvedený. Tento záver podľa jeho názoru vykazuje znaky extrémnej svojvôle. V tejto súvislosti poukázal na to, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno zo
dňa 06.03.2025 sp. zn. 9P/66/2024 - 282, civilný súd výslovne upravil jeho styk ako otca s maloletou dcérou formou pravidelných video hovorov, pričom na strane 7 uviedol: „Je v záujme dieťaťa i otca, aby ich kontakt aspoň takouto formou bol zachovaný.“ Poukázal taktiež na to, že navyše Okresný súd Komárno pod sp. zn. 9P/93/2026 vytýčil nové pojednávanie na deň 29.10.2026 o 9:00 hod. vo veci zmeny úpravy rodičovských práv, na ktoré je predvolaný. Mal za to, že jeho zaistenie tak priamo marí jeho účasť na prebiehajúcom súdnom konaní o dieťa. Ďalej poukázal na to, že žalovaný úplne odignoroval čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Bol toho názoru, že úplná jeho separácia za situácie, kedy je reálne možné dosiahnuť účel konania jeho pobytom na schválenej adrese pod dohľadom probačného úradníka, predstavuje neprimeraný a neospravedlniteľný zásah do jeho rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru.
8. Namietal taktiež hrubé porušenie základných ustanovení Správneho poriadku žalovaným. Poukázal na skutočnosť, že konanie o zaistení cudzinca je konaním správnym, na ktoré sa plne vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Mal za to, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia fatálnym spôsobom porušil viaceré jeho kľúčové ustanovenia, a to konkrétne § 3 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku (Zásada zákonnosti a materiálnej pravdy) – uviedol, že správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dbať na to, aby rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Poukázal na to, že žalovaný však spoľahlivo zistený stav veci ignoroval, vedome zamlčal existenciu schváleného ochranného dohľadu na konkrétnej adrese a účelovo dezinterpretoval jeho vyjadrenia zo zápisnice. Ďalej poukázal na porušenie § 32 ods. 1 Správneho poriadku zo strany žalovaného (Povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci) – konštatoval, že žalovaný bol povinný obstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom tým, že úplne odignoroval predložené Čestné vyhlásenie o ubytovaní zo dňa 01.09.2026 a obsah súdnych rozhodnutí o ochrannom dohľade a úprave styku s dieťaťom, nesplnil svoju zákonnú povinnosť zistiť skutočný stav veci bez dôvodných pochybností. Taktiež poukázal na porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku (Právo účastníka vyjadriť sa k podkladom) – uviedol, že hoci žalovaný formálne deklaruje splnenie tejto povinnosti, fakticky išlo o čisto formálny a fiktívny úkon, pričom žalovaný vôbec nevzal do úvahy jeho vyjadrenia a jeho právneho zástupcu uvedené na strane 5 zápisnice, čím poprel zmysel tohto ustanovenia, ktorým je reálna možnosť účastníka ovplyvniť výsledok konania pred vydaním rozhodnutia. Namietal taktiež porušenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku (Náležitosti odôvodnenia rozhodnutia) – bol toho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnal s vyjadreniami a návrhmi účastníkov. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže obsahuje len paušálne právne frázy a úplne opomína jeho argumentáciu ohľadom ochranného dohľadu, zabezpečené ubytovanie a najlepší záujem dieťaťa. Nežiadal nariadenie pojednávania vo veci.
III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe
9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.10.2026 navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že počas rozhodovania o zaistení žalobcu bral na vedomie predložené Čestné vyhlásenie o poskytnutí ubytovania a finančného zabezpečenie pánom G. E., avšak, ako už bolo uvedené aj v napadnutom rozhodnutí, nemohol pristúpiť k uloženiu menej závažného prostriedku ako je zaistenie, nakoľko bol žalobca administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) a ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je možné uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom táto podmienka bola podľa jeho názoru splnená a nemohol postupovať inak. K uloženému ochrannému dohľadu uviedol, že jeho štatutár kontaktoval prostredníctvom elektronickej pošty príslušnú probačnú a mediačnú úradníčku z Okresného súdu Nitra, kde by mal byť vykonávaný ochranný dohľad, pričom príslušná probačná a mediačná úradníčka si vyžiadala vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení, ktoré jej boli zaslané. Konštatoval, že po zaslaní už zo strany probačnej a mediačnej úradníčky ďalšia komunikácia neprebiehala, pričom záznam komunikácie je súčasťou spisového materiálu pod sp. zn. PPZ-HCP-BA5-195-027/2026-AV. Ďalej poukázal na to, že žalobca v druhom bode žaloby uvádza, že absentuje individuálne posúdenie, bol skreslený skutkový stav veci a nesprávne vyhodnotená hrozba pre verejný poriadok a taktiež riziko úteku. K tejto námietke žalobcu uviedol, že sa zaoberal každou skutočnosťou, ktorou disponoval pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení a zaistení, pričom prihliadal na rozsudok Krajského súdu
v Nitre aj Okresného súdu Komárno, následne na rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu a s ním súvisiacich podaných opravných prostriedkov, teda rozhodnutie o odvolaní a podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Uviedol, že v neposlednom rade bral ohľad na výpoveď žalobcu uvedenú počas zápisnice o podaní vyjadrenia. Konštatoval, že právny zástupca žalobcu v žalobe uvádza, že správny orgán odôvodnil riziko úteku argumentáciou jeho predchádzajúceho odsúdenia. K tomuto uviedol, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov predchádzajúce odsúdenie netvorí žiadny predpoklad na posúdenie rizika úteku. Uviedol, že posúdil skutočnosti vo vzájomnej súvislosti, teda, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, nemá na území Slovenskej republiky ani na území členských štátov udelený akýkoľvek druh oprávneného pobytu, vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky a hrozí mu uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Taktiež uviedol, že pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom táto podmienka bola splnená, čo má správny orgán preukázané vydaným právoplatným rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 05.10.2026, ktoré predchádzalo samotnému rozhodnutiu o zaistení. Tvrdil, že pokiaľ by sa opieral iba o skutočnosť, že existuje riziko žalobcovho úteku, pristúpil by k zaisteniu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Mal za to, že na základe zozbieraných podkladov a individuálneho posúdenia rozhodol aj o odôvodnení rizika úteku, nakoľko na žalobcu sa vzťahuje dané ustanovenie. Ďalej uviedol, že určil postup výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa ustanovenia § 84 ods. 1 písm. d), keďže žalobca nedisponuje platným cestovným dokladom. K námietke žalobcu, týkajúcej sa jeho obavy z návratu do Egypta, ktorú spája s možným ohrozením zo strany Moslimského bratstva, poukázal na vyjadrenie žalobcu zaznamenané v zápisnici o podaní vyjadrenia, podľa ktorého ukončil svoje pôsobenie v predmetnej organizácii už v roku 2014 a následne odišiel do Dubaja, pričom od ukončenia jeho pôsobenia v organizácii tak uplynulo približne 12 rokov, čo predstavuje významnú okolnosť pri posudzovaní aktuálnosti žalobcom tvrdenej hrozby. Poukázal aj na to, že žalobca zároveň výslovne uviedol, že sa neobáva ohrozenia zo strany štátnych orgánov B.. Mal za to, že žalobca svoje obavy zo strany členov Moslimského bratstva bližšie nekonkretizoval a neuviedol konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by sa o neho členovia predmetnej organizácie v súčasnosti zaujímali, že mu v minulosti adresovali vyhrážky alebo že by voči jeho osobe uskutočnili konkrétne kroky nasvedčujúce pretrvávajúcej hrozbe. Taktiež konštatoval, že žalobca takisto nešpecifikoval charakter a rozsah svojho niekdajšieho pôsobenia v organizácii ani svoje postavenie v jej štruktúrach. Bol toho názoru, že samotná skutočnosť, že žalobca bol v minulosti súčasťou A. bratstva, bez ďalších relevantných okolností nepostačuje na automatický záver, že momentálne existuje hrozba zo strany jeho členov voči osobe žalobcu. Ďalej uviedol, že v plnej miere odmieta tvrdenie žalobcu, že svojvoľne uviedol, že rodinné väzby žalobcu nie sú k jeho maloletému dieťaťu dostatočne intenzívne a funkčné, nakoľko je rozvedený, keďže vychádzal z informácií, ktoré sú súčasťou rozhodnutia o zrušení trvalého pobytu, rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia súdov obsahujúcich výpovede jeho bývalej manželky, matky maloletého dieťaťa. Konštatoval, že v daných písomnostiach sa uvádza, že v manželstve dochádzalo k fyzickým útokom nie len na vtedajšiu manželku žalobcu, ale aj na ich spoločné maloleté dieťa. Uviedol, že ich dieťa sa narodilo XX.XX.XXXX, pričom v prvej polovici roku 2024 podala bývala manželka žalobcu trestné oznámenie z dôvodu opakovaného fyzického týrania, pričom počas svojej výpovede uviedla, že sa žalobca o ich spoločné dieťa nestará a neprispieva ani finančne na jeho výživu a podľa jej vyjadrenia otca ani nepozná. Konštatoval, že ako je uvedené aj v žalobe, súd upravil styk žalobcu s jeho dcérou formou pravidelných video hovorov, ktoré nie sú žalobcovi ani umiestnením v ÚPZC Medveďov upierané, keďže žalobca sa skontaktoval s pracovníkom predmetného zariadenia, kde je umiestnený a bolo mu uvedené, že telefonáty majú povolené v každý deň a video hovory dvakrát do týždňa. Pokiaľ ide o skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi bol nariadený ochranný dohľad, tak uviedol, že bola predmetná situácia komunikovaná s príslušnou probačnou a mediačnou úradníčkou, ktorej boli obe vydané rozhodnutia, teda o administratívnom vyhostení aj zaistení, zaslané. Konštatoval, že vyjadrenia žalobcu neboli nijako preformulované ani pozmenené, čo je potvrdené podpisom žalobcu a rovnako právneho zástupcu žalobcu. Uviedol, že vychádzal zo skutočností uvedených v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom predložené čestné prehlásenie je zaprotokolované v spisom materiáli pod sp. zn. PPZ-HCP-BA5-195-022/2026- AV, rovnako je spomenuté aj v zápisnici o podaní vyjadrenia, kedy mu ho žalobca predložil a v napadnutom rozhodnutí je jasne odôvodnené, z akých dôvodov nebolo možné pristúpiť k alternatíve zaistenia. Taktiež uviedol, že úprava styku nie je nijako odopieraná žalobcovi, nakoľko momentálne je súdne upravený jeho styk s dcérou prostredníctvom video hovorov, ktoré má povolené aj v zariadení, kde je umiestnený. Tvrdil, že prihliadal na skutočnosti, ktoré uviedol žalobca aj jeho právny zástupca, avšak vyhoveniu hlásenia pobytu nebolo možné. Tvrdil, že to, že právny zástupca žalobcu vyjadril nesúhlas so žalobcovým zaisteným a taktiež jeho administratívnym
vyhostením, nezakladá právny dôvod na nepostihnutie jeho protiprávneho konania, ktorým naplnil dikcie zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že dĺžka zákazu vstupu bola stanovená v zmysle § 82 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, v tomto prípade na dobu 5 rokov, podľa najprísnejšieho ustanovenia, ktorým je § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, keďže bolo viacero dôvodov na administratívne vyhostenie. Uviedol, že vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, že žalobca chce realizovať svoje rodičovské práva a jeho dcéra musí spoznávať aj svojho otca, nemá správneho adresáta. Tvrdil, že koná len v zmysle zákona, nie je subjektom rodinných vzťahov medzi žalobcom a jeho dcérou a pri vydaní napadnutého rozhodnutia bral ohľad na čl. 8 Dohovoru. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, na základe spoľahlivo a úplne zisteného skutkového stavu, ktorý má plnú oporu v administratívnom spise. Nežiadal nariadenie pojednávania vo veci.
10. Podaním zo dňa 19.10.2026 ÚPZC Medveďov správnemu súdu oznámil, že po umiestnení žalobcu do jeho priestorov požiadal dňa 06.10.2026 Zastupiteľský úrad B. C. republiky so sídlom v Bratislave formou mailu o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Ďalej uviedol, že dňa 15.10.2026 bola vykonaná osobná návšteva na uvedenom zastupiteľskom úrade ohľadne zistenia skutočností k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Konštatoval, že Zastupiteľský úrad B. C. republiky so sídlom v Bratislave je pripravený predmetný doklad vystaviť, no ten ho však požiadal o zaslanie informácií k leteckému vyhosteniu žalobcu, nakoľko musia byť predmetné informácie uvedené na predmetnom doklade. K tomuto záverom uviedol, že t. č. prebieha proces rezervácie leteniek – konštatoval, že vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie B. C. republiky je naplánované na 02.11.2026.
11. Správny súd zaslal vyjadrenie k žalobe, ako aj podanie ÚPZC Medveďov zo dňa 19.10.2026 na vedomie právnemu zástupcovi žalobcu.
IV. Relevantná právna úprava
12. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
13. Podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
14. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
15. Podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
16. Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko
úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu.
19. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).
22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa článku 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
24. Podľa článku 15 ods. 1 druhej vety návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
25. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
26. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
27. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom, b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom, c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán, e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov, f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
V. Právne posúdenie veci správnym súdom 28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia podľa § 221 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a podľa stavu veci v súlade s ustanovením § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd o žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 228 a § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa 20.10.2026.
29. Predmetom súdneho prieskumu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP- BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026, ktorým žalovaný za účelom výkonu administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu dňom 05.10.2026 na čas nevyhnutne potrebný najviac do 05.02.2027.
30. Žalobca v žalobe voči žalovanému namietal porušenie princípu ultima ratio a nezákonné znemožnenie plnenia povinností ochranného dohľadu – v tejto súvislosti najmä namietal nesprávne právne posúdenie žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v jeho prípade nie je možné aplikovať alternatívne donucovacie opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b); absenciu individuálneho posúdenia, skreslenie skutkového stavu veci a nesprávne vyhodnotenie hrozby pre verejný poriadok a rizika úteku; porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života; hrubé porušenie ustanovení Správneho poriadku (§ 3 ods. 1, 2; § 32 ods. 1; § 33 ods. 2; § 47 ods. 3).
31. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca bol dňa 05.10.2026 o 14:10 hod. kontrolovaný hliadkou žalovaného pred Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, kde bezprostredne predtým vykonal trest odňatia slobody (žalobca bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 1T/4/2025 zo dňa 09.04.2025 pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona – bol umiestnený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia), pričom z výkonu trestu bol prepustený na slobodu na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 o podmienečnom prepustení (z predmetného uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 o podmienečnom prepustení žalobcu taktiež vyplýva záver, že resocializačná prognóza žalobcu je priaznivá a riziko recidívy nízke). V súvislosti s prepustením z výkonu trestu bol žalobcovi dňa 07.09.2026 v Hrnčiarovciach nad Parnou riadne doručený a ním podpísaný úradný dokument: Poučenie odsúdeného k výkonu ochranného dohľadu po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vydaný Okresným súdom Komárno pod sp. zn. 1T/4/2025 v spojení s Krajským súdom v Nitre sp. zn. 1To/30/2025.
32. Správny súd z administratívneho spisu zistil taktiež to, že v administratívnom konaní žalobca predložil žalovanému oficiálne overené Čestné vyhlásenie zo dňa 01.09.2026, v ktorom pán G. E., nar. XX.XX.XXXX ako vlastník bytu žalobcovi garantoval stabilné ubytovanie na adrese G. XX, J. a plné finančné zabezpečenie. Táto adresa bola navyše oficiálne schválená súdom a uvedená vo vyššie uvedenom Poučení o výkone ochranného dohľadu zo dňa 07.09.2026 ako schválené miesto pobytu žalobcu po prepustení na slobodu, ako aj v uznesení Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 o podmienečnom prepustení žalobcu.
33. Správny súd z administratívneho spisu zistil ďalej to, že žalobca bol doposiaľ len jedenkrát súdne trestaný a to vo vyššie uvedenej veci Okresného súdu Komárno sp. zn. 1T/4/2025.
34. Správny súd z administratívneho spisu zistil aj to, že žalobca je rozvedený, pričom jeho maloletá dcéra bola zverená do osobnej starostlivosti matky; obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok; žalobca bol zaviazaný platiť na maloletú dcéru výživné (viď. rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 9P/66/2024 zo dňa 06.03.2025). Správny súd zistil taktiež to, že Okresný súd Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9P/93/2026 vo veci zmeny úpravy rodičovských práv (žalobcu) vytýčil nové pojednávanie na deň 29.10.2026 o 9:00 hod., na ktoré je žalobca predvolaný.
35. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalovaný podľa § 82 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) a ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-195-010/2026-AV zo dňa 05.10.2026 administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky a z územia všetkých členských štátov na územie Egypta podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a podľa § 82 ods. 3
písm. b) zákona o pobyte cudzincov žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov.
36. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím (č. PPZ- HCP-BA5-195-012/2026-AV zo dňa 05.10.2026) za účelom výkonu administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu dňom 05.10.2026 v čase o 21.05 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 05.02.2027. Zároveň žalovaný podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do ÚPZC Medveďov.
37. Úvodom správny súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Jedná sa o kumulatívne podmienky a preto musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa/žalobcu.
38. Vyššie uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t,j, účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
39. Na uvedené reflektuje aj ustálená rozhodovacia prax správnych súdov, ktorá vníma zaistenie cudzinca ako mimoriadny inštitút, ktorým sa fakticky obmedzuje alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavuje osoba jej osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný a intenzívny zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky.
40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd považoval za potrebné sa v prvom rade zaoberať námietkou žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia žalovaným, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v žalobcovom prípade nie je možné aplikovať alternatívne donucovacie opatrenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b).
41. Správny súd má za to, že žalovaný nesprávne vychádzal z toho, že § 89 ods. 2 druhá veta zákona o pobyte cudzincov absolútne vylučuje uloženie alternatív zaistenia pri administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru súdov, a to konkrétne na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sak/12/2022 zo dňa 22.07.2022, publikovaný pod č. 45/2023 v Zbierke stanovísk Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V uvedenom rozsudku kasačný súd vyslovil, že vnútroštátna právna úprava vylučujúca alternatívy zaistenia je v rozpore s právom Európskej únie a správne orgány sú povinné v každom prípade individuálne posudzovať možnosť využitia miernejších opatrení v súlade s princípom proporcionality. Správny súd v tejto súvislosti odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Szak/1/2026 zo dňa 25.05.2026 (viď. bod 25 a 26 odôvodnenia tohto rozsudku). Správny súd zdôrazňuje, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia zásadne pochybil, keď neprihliadol na žalobcom predložené Čestné prehlásenie zo dňa 01.09.2026, v ktorom sa uvádza, že žalobca má zabezpečené ubytovanie na adrese G. XX, J. a plné finančné zabezpečenie pánom G. E., nar. XX.XX.XXXX - vlastníkom predmetného bytu na spomínanej adrese - táto adresa bola navyše oficiálne schválená súdom a uvedená v Poučení o výkone ochranného dohľadu zo dňa 07.09.2026 ako schválené miesto pobytu žalobcu po prepustení na slobodu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/4/2021, podľa ktorého ak má cudzinec zabezpečené verifikované bývanie naviazané na súdny ochranný dohľad, je zaistenie neproporcionálne.
42. Správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že žalovaný zásadne pochybil keď vydaním napadnutého rozhodnutia konal vyslovene v rozpore s právoplatným uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026), čo je neprípustné.
43. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na viaceré konštatovania a závery súdu alebo riaditeľa ústavu na výkon trestu uvedené v predmetnom právoplatnom uznesení sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 o podmienečnom prepustení žalobcu:
Z hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 13. augusta 2026 vyplynulo, že „V tunajšom ústave je jeho správanie a vystupovanie na požadovanej úrovni, slušné. Ústavný poriadok a časový rozvrh dňa dodržiava. Príkazy a nariadenia príslušníkov plní bez pripomienok. V kolektíve odsúdených konfliktné situácie nevyvoláva ani sa do nich nezapája. Na záťažové situácie reaguje primerane. Osobnú hygienu dodržiava, dbá o svoj zovňajšok. V osobných veciach si udržiava poriadok. Z radov odsúdených nezastáva žiadnu funkciu. Počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody bol jedenkrát disciplinárne odmenený a to dňa 15. júla 2026 pochvalou za rozvoj osobnosti odsúdeného. Disciplinárne trestaný nebol. Záujem o vzdelávanie prejavil, je zaradený do Kurzu slovenského jazyka pre cudzincov a osoby inej ako slovenskej národnosti „Kurzu slovenského jazyka“, štandardizovaného neformálneho vzdelávania. Voľný čas trávi počúvaním rozhlasového vysielania, čítaním dostupnej literatúry v anglickom jazyku a hraním spoločenských hier. V prípade priaznivých poveternostných podmienok sa zúčastňuje vychádzok. Do akcií organizovaných v rámci kultúmo-osvetovej činnosti sa zapája podľa ponuky a záujmu. Svoj voľný čas v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody využíva podľa možností zmysluplným spôsobom. Do pracovného procesu bol zaradený od 28. augusta 2025 do 18. mája 2026 na pracovisku mimo ústav s dohľadom K. E. a od 19. mája 2026 je pracovne zaradený na pracovisku mimo ústav s dohľadom A. F., kde je objednávateľ prác s jeho prácou spokojný. Na oddiele sa zapája do činností pre všeobecný rozvoj osobnosti odsúdeného v oblasti udržiavania, čistoty a upravenosti ubytovacích a spoločných priestorov ústavu. Vyrastal v rodine sestry biologického otca, rodičia už nežijú. Má deväť súrodencov. Odsúdený ukončil základnú školu. Po ukončení základnej školy pokračoval v ďalšom dvojročnom štúdiu na hotelovej akadémii. Pracoval v gastronómii, v B., L. aj na Slovensku. Odsúdený je rozvedený, vyživovaciu povinnosť si nahlásil na dve maloleté deti. Na dcéru, ktorá je v starostlivosti vlastnej matky G. D. si aj plní vyživovaciu povinnosť. Syn z predchádzajúceho vzťahu žije na Filipínach so svojou matkou M. E.. Kontakt udržiava so súrodencami a priateľmi telefonicky a video návštevami. Vzťah odsúdeného s jeho najbližšou rodinou sa javí ako funkčný. Odsúdený nebol zaradený do skupinových foriem práce. Je mu venovaný individuálny prístup so zameraním na prosociálne fungovanie s racionálnou kontrolou správania, aby si včas uvedomil možné následky svojich činov. Prezentuje formálne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a záujem o zmenu. V zmysle vyššie uvedeného možno konštatovať, že odsúdený plní stanovené ciele programu zaobchádzania. Resocializačná prognóza je u odsúdeného podľa nástroja hodnotenia rizika recidívy trestnej činnosti CRA priaznivá. Riziko recidívy trestnej činnosti je nízke. V súčasnosti nie je voči menovanému v pedagogickej dokumentácii evidované ďalšie trestné stíhanie. Na základe uvedených skutočností sa odporúča podmienečné prepustenie a v prípade podmienečného prepustenia sa neodporúča uloženie primeraných obmedzení a povinností.“ Správny súd k tomuto navyše konštatuje, že na zahladené skutky žalobcu nemožno prihliadať.
„Dňa 7. septembra 2026 bolo súdu doručené čestné prehlásenie G. E., ktorý čestne prehlásil, že odsúdeného osobne pozná a ako výlučný vlastník bytu špecifikovaného v prehlásení prehlasuje, že v prípade jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody mu poskytne bývanie na adrese G. XX, J. a bude finančne zabezpečovať jeho životné potreby a podporovať ho tak, aby nebol záťažou na sociálnom a zdravotnom systéme Slovenskej republiky.“
„Súd sa pri posudzovaní plnenia prvej materiálnej podmienky opieral aj o závery hodnotenia poskytnutého Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, nakoľko osoby podieľajúce sa bezprostredne na prevýchove odsúdeného mohli podať objektívny obraz o stupni jeho nápravy. Z hodnotenia ústavu vyplynulo, že odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania a k trestnej činnosti zaujíma kritický postoj. Podľa nástroja hodnotenia rizika trestnej činnosti CRA je resocializačná prognóza u odsúdeného priaznivá, a súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by tieto závery hodnotenia ústavu spochybňovali. Záver hodnotiacej správy odsúdeného vyznieva pozitívne a je z nej zrejmé, že odsúdený počas výkonu trestu prezentuje kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti, pričom ide o jeho prvé odsúdenie a prvú skúsenosť s výkonom trestu odňatia slobody.
Odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu a prezentovaným postojom k spáchanej trestnej činnosti presvedčil súd, že vykonal sebareflexiu vo vzťahu k rizikovým faktorom, ktoré mohli zohrať úlohu v kontexte okolností spáchania skutku. Odsúdený ako cudzinec pochádzajúci z prostredia s odlišným kultúrnym základom aktuálne vo svojich vyjadreniach deklaruje, že si dostatočne uvedomil nesprávnosť a nezákonnosť svojho správania, pre ktoré bol odsúdený. Jeho aktuálny vzťah s bývalou manželkou (poškodenou) je ním hodnotený pozitívne s tým, že ju požiadal o odpustenie, nechce s ňou mať žiadne problémy, pričom počas výkonu trestu sú v telefonickom kontakte a taktiež je mu umožňovaný aj kontakt s ich spoločnou dcérou. Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na priaznivú resocializačnú prognózu má súd za to, že odsúdený preukázal nápravu v dostatočnej intenzite a teda prvú materiálnu podmienku pre podmienečné prepustenie splnil.“
„Odsúdený pred výkonom nepodmienečného trestu nepáchal trestnú činnosť, keďže sa jedná o jeho prvé odsúdenie a z toho je možné vyvodiť príslušné závery z hľadiska jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom. Zohľadnenie trestnej minulosti pri podmienečnom prepustení má význam pri určení pravdepodobnosti správania sa odsúdeného v budúcnosti, pričom minulé správanie sa odsúdeného neodôvodňuje pravdepodobnosť recidívy v budúcnosti. Je nutné vyhodnotiť aj samotnú povahu spáchaného trestného činu a jeho závažnosť, keďže odsúdený sa dopustil zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Pre vyvodenie záveru o splnení alebo nesplnení druhej materiálnej podmienky však nemožno vyvodzovať podstatné skutočnosti výlučne zo závažnosti a druhu trestnej činnosti, pretože súd musí skúmať primárne vplyv výkonu nepodmienečného trestu na osobu odsúdeného. Nemožno tak len s prihliadnutím na závažnosť spáchanej trestnej činnosti vylúčiť možnosť jeho podmienečného prepustenia a konštatovať, že odsúdený nepovedie na slobode riadny život. Odsúdený už v priebehu trestného konania si ako obvinený uvedomil nesprávnosť svojho konania, urobil pred súdom vyhlásenie, že je vinný, k spáchaniu skutku sa priznal a svoje konanie oľutoval. Odsúdený je prvýkrát vo výkone trestu odňatia slobody a súd má za to, že už doterajším výkonom trestu bol dostatočným spôsobom varovaný pred páchaním trestnej činnosti, resp. aj pred následkami takéhoto nežiaduceho správania. Z predloženého čestného vyhlásenia G. E. vyplýva, že odsúdený má zabezpečené bývanie a prípadnú potrebnú pomoc pri začlenení sa do bežného života. Podľa súdu bola splnená aj druhá materiálna podmienka, teda dôvodné očakávanie vedenia riadneho života odsúdeným na slobode.“
44. Podľa názoru správneho súdu z odôvodnenia predmetného právoplatného uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 108PP/50/2026 zo dňa 15.09.2026 a skutočností v ňom uvedených rozhodne nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali závery žalovaného prezentované v napadnutom rozhodnutí, a to najmä tie, že by mal žalobca v prípade prepustenia zo zaistenia ohrozovať bezpečnosť štátu, verejný poriadok, respektíve, že by mal ujsť alebo sa skrývať. Správny súd v tejto súvislosti taktiež konštatuje, že podľa jeho názoru žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval zjavne účelovo a tendenčne, pričom vykonané dôkazy, ktoré svedčili v prospech žalobcu, a teda jeho nezaisteniu (svedčili v prospech uloženia miernejších opatrení v súlade s uloženým ochranným dohľadom), žalovaný buď účelovo odignoroval alebo ich vyhodnotil nesprávne. Správny súd taktiež konštatuje, že z vykonaného dokazovania je viac než zrejmé, že žalobca chce jednoznačne z množstva ním prezentovaných vyššie uvedených dôvodov zotrvať na Slovensku, takže riziko úteku je podľa názoru súdu veľmi nepravdepodobné. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že ak by aj žalobca urobil takú závažnú chybu, že by ušiel, tak by si tým značne prihoršil, a to prakticky v úplne všetkých svojich konaniach (či už prebiehajúcich, alebo budúcich), pričom by to taktiež znamenalo, že sa v uloženej skúšobnej dobe neosvedčil a bol by následne nariadený výkon zvyšku pôvodného trestu odňatia slobody, pričom by mu taktiež hrozilo trestné stíhanie podľa § 348 ods. 1 písm. j) Trestného zákona za marenie výkonu ochranného dohľadu – samozrejme také neuvážené konanie žalobcu by potom malo určite zásadný negatívny dopad aj na jeho vzťahy a kontakt s jeho maloletou dcérou.
45. Ostatnými námietkami žalobcu sa správny súd nezaoberal, keďže už uvedené dôvody sú dostatočné pre vyhodnotenie žaloby ako dôvodnej a priestor pre ich využitie nájde žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA5-195-010/2026-AV zo dňa 05.10.2026 o administratívnom vyhostení žalobcu pred správnym súdom (uvedené konanie je vedené na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. 13SaZ/12/2026).
46. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a zároveň nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia (žalobca
by sa po prepustení zo zaistenia mal potom čo možno najskôr ísť hlásiť k príslušnému probačnému a mediačnému úradníkovi).
47. O trovách konania žalobcu správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP s poukazom na výsledok konania a žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.