Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_6CoPr-2-2021.pdf
PDF · 128.74 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: Ing. Z. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX T., zastúpeného spoločnosťou JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., so sídlom Národná 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 848 654, proti žalovanému: ATTACK, s. r. o., so sídlom Dielenská Kružná 5020, 038 61 Vrútky, IČO: 36 404 489, zastúpenému JUDr. Nikolajom Bondom, advokátom so sídlom K. X, XXX XX Z., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 2Cpr/20/2019-209 zo dňa 01.04.2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 2Cpr/20/2019-209 zo dňa 01.04.2020 potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca pracoval ako zamestnanec u žalovaného ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená dňa 15.02.2016 s tým, že žalobca zastával pozíciu zmenového majstra výroby Vl. Súčasťou pracovnej zmluvy bol popis pracovnej činnosti zo dňa 15.02.2016. Dňa 25.06.2019 bola žalobcovi doručená zo strany žalovaného výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že rozhodnutím č. 01/2019 zamestnávateľ s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce rozhodol o organizačnej zmene a znížil stav riadiacich zamestnancov spoločnosti zrušením jednej pracovnej pozície zmenového majstra výroby V1. Pred podaním výpovede bola žalobcovi ponúknutá iná vhodná práca, malo sa jednať o pozíciu montážneho robotníka. Žalobca však nebol ochotný na uvedenú pozíciu prejsť, čo potvrdil i vlastnoručným podpisom. Z tohto dôvodu zamestnávateľ žalobcovi oznámil, že sa stal pre neho nadbytočným, a preto jeho pracovný pomer skončil v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcom zamestnancov M. K. dňa 21.06.2019. Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že od 01.07.2019 mu začne plynúť dvojmesačná výpovedná doba a jeho pracovný pomer skončí k 31.08.2019. Žalobca výpoveď prevzal dňa 25.06.2019. Vyslovil nesúhlas s ponúknutou prácou montážneho pracovníka, čo potvrdil podpisom. Následne dňa 18.08.2019 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a že jeho výpoveď považuje za neplatnú. 3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že rozhodnutie o organizačnej zmene ani okolnosti, ktoré mu predchádzali, nie je v tomto konaní oprávnený skúmať, a preto nevykonával dokazovanie analýzou vnútorných pomerov spoločnosti, využitia pracovných síl a efektívnosti ich práce, na základe čoho sa mal stať žalobca nadbytočným. Súd takisto nemohol spochybniť kritériá použité žalovaným pri rozhodnutí,
s ktorým zo zamestnancov bude v dôsledku zníženia stavu o jedno miesto skončený pracovný pomer, pretože kritériá ako aj konečný výber prepusteného zamestnanca je výlučne rozhodnutím zamestnávateľa, ktoré nepodlieha súdnemu prieskumu. Výpoveď daná žalobcovi bola vopred riadne prerokovaná so zástupcom zamestnancov, ktorý s výpoveďou vyjadril súhlas za podmienky, že žalobca odmietne prijať ponuku iného druhu práce, čo bolo v spore preukázané záznamom o prerokovaní ponuky zamestnancovi. Pokiaľ žalobca namietal rozdielne dátumy prerokovania výpovede zamestnanca so zástupcom zamestnancov, svedok sa k uvedenému vyjadril jednoznačne a potvrdil, že výpoveď bola prerokovaná dňa 21.06.2019, pričom nevedel uviesť, kto napísal do zápisu dátum 24.06.2019. Uvedenú okolnosť súd nepovažoval za rozhodujúcu, podstatnou v danej veci bola skutočnosť, že výpoveď so zástupcami zamestnancov bola vopred prerokovaná. 4. Ďalej okresný súd v podrobnostiach vysvetlil ponukovú povinnosť formulovanú v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že zamestnávateľ si svoje povinnosti splnil, keď ponúkol žalobcovi pozíciu montážneho pracovníka v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto jeho výkonu práce, keďže s ohľadom na prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene ho nemal možnosť zamestnať na iné práce. Žalobca svojím podpisom na zázname o prerokovaní ponuky zamestnancovi zo dňa 25.06.2019 nesúhlasil s preradením na pozíciu montážneho pracovníka. 5. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodom výpovede bola pomsta konateľa spoločnosti, keďže žalobca poukazoval na nedostatky v spoločnosti a uvedené oznamoval inšpektorátu práce, táto argumentácia nebola v konaní preukázaná. Navyše samotný žalovaný predloženými listinnými dôkazmi preukázal, že v poslednom období došlo u neho k výraznému zníženiu výroby, čo vyplýva aj zo všeobecného trendu na relevantnom trhu. Žalovaný predložil do spisu aj porovnanie vývoja vo výrobe za obdobie rokov 2016 až 2019, z ktorého je zrejmé, že došlo k poklesu objednávok. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že okrem žalobcu žalovaný rozviazal pracovný pomer v roku 2019 aj s ďalšími zamestnancami, pričom k 13.11.2019 žalovaný zaznamenal prírastok dvoch zamestnancov a úbytok štrnástich zamestnancov. Ak teda došlo k zrušeniu funkcie zmenového majstra, ktorú funkciu zastával žalobca, súd nebol oprávnený v tomto smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa a rovnako nemohol preskúmavať ani to, ktorého zamestnanca si zamestnávateľ vybral. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP.
6. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie. 7. Uviedol, že rozhodnutie, ktoré predložil zamestnávateľ, nie je rozhodnutím o organizačnej zmene. Organizačná zmena totiž znamená zmenu výrobných, technologických postupov, zavádzanie nových výrobných zariadení, zmena systému práce, systému úloh, technologického vybavenia, resp. iné zvýšenie efektívnosti činnosti zamestnávateľa. Zmyslom organizačnej zmeny je tak zvýšenie, resp. zabezpečenie efektívnosti práce. Žalovaný v tomto smere nijakým spôsobom nepreukázal, v čom spočíva organizačná zmena a ako sa zabezpečuje, resp. zvyšuje efektívnosť práce. Rozhodnutie č. 1/2019 je len formálne rozhodnutie o zrušení jedného pracovného miesta, čo má byť až dôsledkom organizačnej zmeny, pričom treba dôsledne rozlišovať rozhodnutie o organizačnej zmene a následne z neho vyplývajúce rozhodnutie o zrušení pracovného miesta, resp. pracovných miest. Tieto úkony nie je možné zamieňať, resp. stotožňovať. Zamestnávateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že tým, že ukončí pracovný pomer so žalobcom, zabezpečí efektívnosť práce. Zamestnávateľ tak neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie existencie organizačnej zmeny. 8. Ďalším nevyhnutným predpokladom platnosti výpovede v súlade s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je nadbytočnosť zamestnanca, ktorá musí byť v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou. Tieto organizačné zmeny sa musia priamo dotknúť pracovnej pozície daného zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ končí pracovný pomer výpoveďou pre tento výpovedný dôvod. Takúto nadbytočnosť žalovaný v prípade žalobcu nepreukázal. Práve naopak, skutočnosti preukázané v konaní (neprepustenie žiadnych výrobných pracovníkov, zvyšovanie počtu montérov a zváračov a napokon samotné ponúknutie pracovného miesta montéra žalobcovi) len potvrdzujú, že k žiadnej organizačnej zmene nedošlo, že žalobca nebol nadbytočný a že dôvody jeho výpovede boli celkom iné, a to tie, na ktoré poukazoval v žalobe. Žalobca trval na tom, že predmet jeho pracovnej činnosti je pre zamestnávateľa potrebný a pozíciu majstra nie je možné zrušiť bez zrušenia niekoľkých pozícií miest montérov, resp. zváračov. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR uverejnené pod číslom R 57/1968, z ktorého vyplýva, že preskúmaním výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce (aktuálne § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) sa musí sústrediť na tri základné otázky, a to, či ide o zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického
vybavenia alebo iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Vyriešením týchto otázok sa však konajúci súd v napadnutom rozsudku dôsledne nezaoberal, keď iba formálne skonštatoval, že v konaní bola preukázaná organizačná zmena, následkom čoho bolo rozviazanie pracovného pomeru so žalobcom. Ďalej odvolateľ zdôraznil, že výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto svoje práva a povinnosti zneužívať. Zamestnávateľ však v danom prípade zneužil svoje práva, aby sa zbavil nepohodlného zamestnanca, ktorý trval na dodržiavaní všetkých pracovnoprávnych predpisov. O tom, že u zamestnávateľa došlo k porušovaniu viacerých právnych predpisov na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci svedčia žalobcom predložené dôkazy, najmä závery Regionálneho úradu verejného zdravotníctva a tiež podania na Inšpektorát práce. Žalobca tiež namietal nedodržanie formálneho postupu pri prerokovaní výpovede, ktorý v danom prípade prebehol tak, že zástupcovi zamestnancov M. K. bol predložený papier o tom, že žalobca má dostať výpoveď, ktorý on podpísal. Z písomného zápisu o prerokovaní výpovede vyplýva, že tohto prerokovania sa zúčastnila pani A., avšak svedok M. K. na pojednávaní dňa 04.03.2020 uviedol, že pri prerokovaní bol riaditeľ spoločnosti p. C. a vedúci výroby p. M. E.. Rovnako nie je zrejmé, kedy došlo k prerokovaniu výpovede, keďže na písomnom zázname je uvedený dátum 24.06.2019, avšak zástupca zamestnancov na pojednávaní dňa 04.03.2020 uviedol, že k prerokovaniu výpovede došlo dňa 21.06.2019. Ďalej odvolateľ poukázal na súvislosť podania výpovede s oznámeniami žalobcu o porušovaní predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci u zamestnávateľa. Akcentoval, že výpoveď mu bola daná v krátkom období pred vznikom nároku na dôchodok. Podľa jeho názoru tiež nebola v poriadku ani ponuka iného pracovného miesta. Bol tu totiž rozdiel v deklarovanom stupni zaťaženia a v zdravotnom potvrdení žalobcu a v skutočnom stupni zdravotného zaťaženia na pracovisku. Na pojednávaní sa tiež preukázalo, že organizačná zmena nebola zo strany zástupcu zamestnancov náležitým spôsobom posúdená. Na pojednávaní uviedol, že zápis o prejednaní iba podpísal po jeho predložení výrobným riaditeľom E.. Tento na uvedenom zápise ani nefiguruje a nebol ani splnomocnený/oprávnený na prejednanie. Zopakoval, že v danom prípade bola výpoveď prejednaná iba povrchne. Zástupca zamestnancov má pritom mať čas na posúdenie a prejednanie informácií aj o tom, akými argumentmi sa zamestnanec bráni proti výpovedi. Aj keď zamestnávateľ nemusí byť viazaný prípadným nesúhlasom zástupcu zamestnancov, formálna stránka prejednania musí byť dodržaná a zástupca nemôže byť vykonávateľom vôle zamestnávateľa. Odvolateľ mal za to, že zápis z prejednania organizačnej zmeny bol vyhotovený až dodatočne. Dátum prejednania organizačnej zmeny (21.06.2019) uvedený vo výpovedi vznikol tak, že výpoveď bola vopred napísaná. To znamená, ešte pred doručením podpísaného súhlasu s odvolaním prvej výpovede dňa 24.06.2019. Aj samotná žiadosť o prejednanie organizačnej zmeny datovaná dňom 21.06.2019 je týmto neplatná, keďže prišla v čase prebiehajúcej výpovednej doby, t. j. pred súhlasom žalobcu s odvolaním výpovede. Zamestnávateľ sa domnieval, že súhlas podpíše žalobca pred ním na počkanie dňa 20.06.2019. Súhlas alebo nesúhlas oznámil doručiť dňa 25.06.2019. Tento však v skutočnosti doručil už 24.06.2019. Následne došlo k vytlačeniu druhej výpovede, kde bol pozmenený dátum na 25.06.2019, pričom sa však pozabudlo na zmenu dátumu prejednania organizačnej zmeny (21.06.2019). Prejednanie organizačnej zmeny nebolo dňa 25.06.2019 žalobcovi pri doručení výpovede predložené. Ak pani A. nebola 24.06.2019 v práci, nemohla ani 24.06.2019 podpisovať zápis z prejednania. Skutočnosť prejednania organizačnej zmeny dňa 24.06.2019 a platnosť dokumentu o prejednaní v tento deň potvrdená podpismi je týmto jednoznačne spochybnená. Je tak zrejmé, že v danom prípade nebola splnená podmienka prejednania výpovede vopred. Odvolateľ odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 140/2010, z ktorého vyplýva, že „z požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná, vyplýva to, že zamestnávateľ sa na zástupcu zamestnancov má obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti zástupcovi zamestnancov o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede mala ubehnúť primeraná doba tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť“. Obdobný názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2007. Žalobca na pojednávaní dokázal jedinečnosť práce normovača a jej potrebnosť pre zamestnávateľa. Vyjadrenia jeho zástupcu, že momentálne ju nepotrebujú a keď ju budú potrebovať, tak sa zariadia, považoval za chabú argumentáciu. V konaní tiež bolo preukázané, že vo výrobe V1 sa v čase organizačnej zmeny prijímali pracovníci a boli aj neskôr podávané inzeráty na portáli profesia. V apríli 2019 bol na V1 prepustený ako jediný. Uvedené potvrdil vo svedeckej výpovedi aj zástupca zamestnancov. Oficiálnym dôvodom pre jeho prepustenie mal byť pokles výroby. Napokon žalobca poukázal na ďalšie nezákonné činnosti zamestnávateľa, a to nariadenie čerpania dovolenky bez dodržania 14-dňovej ohlasovacej povinnosti, nariadenie čerpania dovolenky v čase po zrušení pracovného miesta, dodatočné vypracovanie dokumentov, či nepriznanie polročného bonusu.
9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. 10. Uviedol, že písomná výpoveď zo dňa 25.06.2019 spĺňa formálne náležitosti platnej výpovede, keď výpovedný dôvod bol dostatočný, skutkovo vymedzený a v danom prípade ho nie je možné zameniť s iným dôvodom. Odkázal na rozhodnutie žalovaného č. 1/2019 zo dňa 29.04.2019, na základe ktorého došlo k zníženiu stavu riadiacich zamestnancov zrušením jednej pracovnej pozície „zmenový majster výroby V1“ a táto zmena existovala v čase výpovede. Medzi nadbytočnosťou žalobcu a uvedenou organizačnou zmenou na strane zamestnávateľa je príčinná súvislosť, keďže organizačná zmena u žalovaného spočívajúca v znížení stavu riadiacich zamestnancov spoločnosti zrušením jednej pracovnej pozície zmenového majstra výroby V1 za účelom zvýšenia efektívnosti práce sa týka výslovne tejto pracovnej pozície. Žalovaný má tri výrobné prevádzky V1, V2 a V3. Pôvodne boli vo všetkých troch výrobných prevádzkach dvaja majstri. Najskôr došlo k zrušeniu funkcie druhého majstra vo výrobných prevádzkach V2 a V3 a v prevádzke V1 došlo k zrušeniu zmenového majstra ako v poslednej z troch prevádzok. Žalobcovi musí byť zrejmé, že oproti rokom 2016 - 2018 došlo u žalovaného k výraznému poklesu vo výrobe, a preto nemohol byť dlhodobo udržiavaný stav a skladba zamestnancov, aké boli v roku 2016 alebo 2017. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, ale iba skutočnosťou, ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre skončenie pracovného pomeru. Žalobca pri prerokovaní ponuky zamestnancovi a pri prevzatí výpovede nespochybnil dôvodnosť tohto rozhodnutia. Apeloval iba na svoj preddôchodkový vek a snažil sa zmeniť rozhodnutie konateľa, aby mohol pracovať u žalovaného až do odchodu do dôchodku. Dôvodnosť rozhodnutia č. 1/2019 žalobca nespochybnil ani pri prvej výpovedi, ktorú žalovaný so súhlasom žalobcu odvolal. O spochybnení dôvodnosti rozhodnutia sa žalovaný dozvedel až z doručenej žaloby. Od rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaný nemal potrebu normovania práce, pretože vykonáva sériovú výrobu. Zamestnanci sú odmeňovaní hodinovou, mesačnou alebo úkolovou mzdou. Časť zamestnancov odmeňovaných úkolovou odmenou vykonáva stále tie isté práce, ktoré už boli normované. Žalovaný nezavádzal žiadnu novú výrobu a od 29.04.2019 doteraz nemal potrebu normovania práce. Konateľ žalovaného nesie na svojich pleciach bremeno zabezpečenia konkurencieschopnosti podniku v rámci relevantného trhu a rozhoduje aj o tom, ktoré pracovné pozície sú potrebné, aby podnik obstál v hospodárskej súťaži. Aj napriek splneniu ponukovej povinnosti žalobca nebol ochotný prejsť na iné ponúknuté pracovné miesto. Tým boli splnené zákonné predpoklady pre výpoveď v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) a b) Zákonníka práce. Žalovaný zároveň splnil podmienku formulovanú v ustanovení § 74 Zákonníka práce tým, že prerokoval výpoveď so zástupcom zamestnancov p. M. K., ktorý potvrdil prerokovanie výpovede dňa 21.06.2019. V podniku žalovaného nepôsobí odborová organizácia, ktorá by si mohla vyžadovať primeranú dobu na zvolanie svojho orgánu a prijatie rozhodnutia o stanovisku odborového orgánu. Podstatnou podmienkou je samotné prerokovanie výpovede predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť pracovný pomer. Táto podmienka bola v danom prípade splnená.
11. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že jediným dôvodom podanej výpovede bolo poukazovanie na porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany zamestnávateľa. Podľa jeho názoru bez zmenového majstra nie je možná ani samotná výroba a bolo by preto potrebné prepustiť všetkých robotníkov. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi jeho prepustením a zvýšením efektívnosti práce. Odvolateľ mal za to, že rozhodnutie predložené zamestnávateľom č. 1/2019 zo dňa 29.04.2019 nie je rozhodnutím o organizačnej zmene. Išlo len čisto o formálne rozhodnutie o zrušení jedného pracovného miesta, čo má byť až dôsledkom organizačnej zmeny. Dané organizačné zmeny sa priamo musia dotknúť pracovnej pozície zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ končí pracovný pomer výpoveďou pre tento výpovedný dôvod. Odvolateľ zotrval na tom, že predmet jeho pracovnej činnosti je pre zamestnávateľa potrebný a pozíciu majstra nie je možné zrušiť bez zrušenia niekoľkých pozícií miest montérov, resp. zváračov. Zopakoval, že prerokovanie výpovede nemôže znamenať len predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď. Rovnako nie je zrejmé, kedy skutočne došlo k prerokovaniu výpovede, keďže dátum uvedený v písomnom zázname odporuje výpovedi zástupcu zamestnancov. Ďalej žalobca odkázal na judikatúru, ktorú už uvádzal v odvolaní a tiež zopakoval, že jeho práca normovača je nutná pre zamestnávateľa. K vyjadreniu bolo ako príloha pripojené vyjadrenie samotného žalobcu, ktorý zhrnul podstatnú argumentáciu formulovanú tak v podanom odvolaní, ako aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného.
12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu opakovane navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. 13. Pokiaľ žalobca argumentoval, že pracovná pozícia žalobcu je nevyhnutná, žalovaný odkázal na to, že už skôr boli zrušené funkcie zmenových majstrov výroby V2 a V3. Zdôraznil, že žalovaný predstavuje podnik, ktorý vyrába statky a ponúka ich na trhu. Vzhľadom na zmeny na relevantnom trhu zároveň prispôsobuje svoju výrobu i organizáciu práce. Žalovaný preukázal, že postupne došlo k zníženiu výroby a tiež k zníženiu celkového stavu zamestnancov. Žalovaný tiež preukázal, že dôvodom organizačnej zmeny bolo zabezpečenie efektívnosti práce a zníženie nákladov zamestnávateľa. Zopakoval, že u neho nepôsobí odborová organizácia a že skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zástupcom zamestnancov. Nie je pravdou, že by žalovaný rozširoval svoju výrobu. Pokiaľ hľadal konkrétne profesie, bolo to z dôvodu zabezpečenia, resp. udržania skladby určitých profesií. Odkázal na rozhodnutie R 57/1968, z ktorého vyplýva, že skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak, môže k nemu dôjsť aj pri zvyšovaní počtu zamestnancov; zamestnávateľovi nezáleží totiž len na počte zamestnancov, ale aj na ich zložení z hľadiska profesií a kvalifikácie. Normovanie práce žalovaný aktuálne nepotrebuje. Nedošlo totiž k zmenám vo výrobe výrobkov, ani k zmene komponentov a nemenila sa ani technológia výroby. Pred vznikom pracovného pomeru žalobcu bolo normovanie zabezpečované dodávateľským spôsobom. Ani takáto potreba s odstupom času nevznikla. Organizáciu práce je potrebné optimalizovať, a to s prihliadnutím na ochranu zdravia pri práci. Zavedené časové normy nie je možné neustále meniť.
14. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že na V1 v relevantnom čase nedošlo k zníženiu riadených, výrobných pracovníkov. Toto potvrdil aj svedok p. K.. U dvoch pracovníkov V1, ktorí skončili pracovný vzťah, bol dôvod úmrtie a zdravotné problémy po operácii. K zníženiu riadených pracovníkov v tom čase nedošlo ani z dôvodu, že zamestnávateľ nepotrebuje vyrábať v dvoch alebo troch zmenách, čo žalovaný uvádza v samotnom rozhodnutí 1/2019 zo dňa 29.04.2019. Vo výrobe V2 bol podľa predloženej organizačnej štruktúry zo dňa 29.04.2019 vo funkcii majstra a zmenového majstra jeden človek p. E.. Ak došlo k zrušeniu funkcie zmenového majstra, tak išlo iba o zrušenie organizačného miesta. K zrušením zmenového majstra výroby V3 uviedol, že p. D. podľa jeho vyjadrenia odišiel sám a dávno pred jeho výpoveďou. Jeho prácu začal zastávať nadriadený p. K.. Žalobca uviedol, že žalovaný spája pohyby pracovníkov z iných výrob s inou náplňou výroby a samostatnými problémami v ich produkcii s výrobou V1, kde pracoval žalobca. K preukázaniu zvýšenia efektivity práce žalovaného absentuje, v čom spočíva jej zvýšenie vplyvom prepustenia zmenového majstra V1. Ďalej žalobca spochybňoval priebeh prejednania výpovede, keď v žiadosti o jej prejednanie je uvedený dátum 21.06.2019 a dátum prevzatia je 21.06.2014. Podľa názoru žalobcu proces prejednania výpovede má predstavovať dialóg medzi zástupcom zamestnancov a zamestnávateľom. Zástupca zamestnancov musí mať čas na posúdenie a prejednanie informácií aj o tom, akými argumentmi sa zamestnanec bráni proti výpovedi, čo je dôležité aj z pohľadu rovnosti pred zákonom. Spôsob prejednania nie je takisto nikde regulovaný. Tento môže zástupca vykonať aj tak, že zamestnávateľ doloží potrebné dokumenty a zástupca doručí zamestnávateľovi prejednanie v lehote 7 pracovných dní. Už pri uvádzanom dátume doručenia žiadosti 21.06.2019 do konca júna 2019 chýbalo 6 pracovných dní. Ak by sa zástupca zamestnancov po prípadnej komunikácii na túto tému rozhodol využiť uvedenú lehotu, resp. by výsledok prejednania nedoručil, mal by zamestnávateľ problém. Práve z tohto dôvodu potreboval doklad o prejednaní výpovede. V tejto veci je zarážajúci fakt, že zamestnávateľ neinformoval zástupcu zamestnancov už pred vydaním rozhodnutia 1/2019 zo dňa 29.04.2019 o zamýšľaných personálnych krokoch spoločnosti. Týmto nenaplnil právo na informácie zastupujúceho orgánu. Sporný dátum prejednania výpovede bol piatok 21.06.2019. Podpísaný súhlas s odvolaním predchádzajúcej výpovede doručil žalobca dňa 24.06.2019. To znamená, že jeho výpoveď mala byť prejednávaná vo výpovednej dobe, keď mal potvrdené, že doručením podpísaného súhlasu s odvolaním prvej výpovede môže pokračovať v práci na svojom pracovnom mieste. Žalobca poukázal na rozpory, pokiaľ ide o účasť osôb, ktoré boli prítomné pri prejednaní výpovede, ktorými podľa p. K. mali byť p. E. a p. C.. Zopakoval argumentáciu ohľadom dátumu v zápise z prejednania výpovede, ktorým je 24.06.2019, pričom svedok K. uviedol dátum 21.06.2019. Faktom je, že zástupcovi zamestnancov bol predložený dokument s dátumom 24.06.2019 s údajom o tom, že žalobca má dostať výpoveď, ktorý takto podpísal. Pokiaľ žalovaný odkázal na obsah rozhodnutia R 57/1968, žalobca poukázal na to, že pracovné pozície montážneho pracovníka zvárača CO2 a zvárača TIG neboli novými profesiami. Odvolateľ tiež považoval za nepochopiteľné tvrdenie žalovaného, že normovanie práce aktuálne nie je potrebné.
15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v meritórnej časti odvolacieho prieskumu obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
17. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v opravnom prostriedku sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).
18. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotno-právnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu je súčasne splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Aj keď súd v konaní o žalobe na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, keďže také rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle ust. § 34 Občianskeho zákonníka, ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6 Cdo 69/1994, sp. zn. 21 Cdo 1105/2001).
19. V zmysle vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie nepreskúmaval rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene prejavujúcej sa v zrušení jednej pracovnej pozície zmenového majstra výroby V1, ktoré miesto bolo súčasne uvedené ako druh práce žalobcu v pracovnej zmluve. Námietky žalobcu spočívajúce v potrebe preskúmania uvedeného rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene z pohľadu krajského súdu nemali v danom prípade právnu relevanciu. V podmienkach trhového hospodárstva a existencie konkurenčného podnikateľského prostredia je totiž na podnikateľskom subjekte, aby v snahe o zabezpečenie efektívnosti a dosahovania zisku určoval systém vnútornej organizácie z hľadiska personálneho i materiálneho. Ochrana zamestnanca v podobe možnosti preskúmania platnosti skončenia pracovného pomeru znamená istú mieru ingerencie štátnej moci v snahe obmedziť prípadnú svojvôľu zamestnávateľa voči poriadenému zamestnancovi, ktorý môže za daných okolností figurovať v slabšom postavení. Táto ochrana však neznamená oprávnenie súdu preskúmať podstatu rozhodnutí zamestnávateľa, ktorého výlučnou kompetenciou je určovať spôsob vlastného fungovania. Postup pri výpovede z pracovného pomeru sa potom obmedzuje na preskúmanie tých podmienok, ktoré v podrobnostiach svojho rozhodnutia vysvetlil súd prvej inštancie.
20. Keďže organizačnou zmenou došlo k zrušeniu práve miesta, ktoré mal žalobca uvedené ako druh práce v pracovnej zmluve, je zrejmé, že žalobca po nadobudnutí účinnosti tejto organizačnej zmeny
nemohol dohodnutý druh práce vykonávať a súčasne vzhľadom na odmietnutie vykonávania inej ponúknutej práce, možno uzavrieť, že žalobca sa stal nadbytočným v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene. Odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že daným právnym názorom nespochybňuje odbornosť a skúsenosti žalobcu, avšak uvedené nebolo možné v súdnom konaní zohľadniť, pretože počet zamestnancov a ich kvalifikačná štruktúra je určovaná zamestnávateľom, nie súdom, či iným štátnym orgánom.
21. K splneniu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa (§ 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce) odvolateľ len stručne v podanom opravnom prostriedku naznačil rozpor medzi stupňom zaťaženia pri ponúknutej inej pracovnej pozícii (montážny pracovník) a jeho zdravotnou spôsobilosťou, avšak bez ďalšieho vysvetlenia. Krajský súd je pri preskúmavaní odvolacích námietok viazaný formuláciou odvolacieho dôvodu, ktorého nedostatočné vymedzenie vedie následne k nutnosti neakceptovania argumentácie odvolateľa v danom rozsahu. Žiada sa uviesť, že zamestnávateľ je povinný ponúknuť zamestnancovi voľné miesto, ktoré je u zamestnávateľa k dispozícii v dobe dania výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pracovnej zmluve zamestnanca, prípadne kvalifikácii zamestnanca, a to aj v prípade, ak uvedené miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca. Záleží len na zamestnancovi, či ponuku príjme, alebo ju odmietne. Zamestnávateľ musí ponúknuť zamestnancovi pred výpoveďou predovšetkým také voľné pracovné miesto, ktoré sa vzhľadom na jeho zdravotný stav, pracovné schopnosti a kvalifikáciu javí pre neho ako vhodné. Je zrejmé, že žalovaný si svoju povinnosť splnil, pričom žalobca odmietol zotrvať v zamestnaneckom pomere po preradení na inú vhodnú prácu, čo následne viedlo k výpovedi z pracovného pomeru. Vysvetlenie, či popísanie dôvodov „nevhodnosti“ spomínanej inej pracovnej pozície, resp. existencie inej vhodnejšej pozície bolo na odvolateľovi, ktorý bol povinný svoju argumentáciu vymedziť v podanom odvolaní, čo však neučinil.
22. Odvolací súd sa tiež stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na výsluch svedka K. potvrdzujúceho prerokovanie spornej výpovede. Z hľadiska skúmania platnosti výpovede z pracovného pomeru bolo podstatné, že k prerokovaniu výpovede došlo ešte pred samotnou výpoveďou dňa 21.06.2019, čo potvrdil označený svedok vo svojej výpovedi na pojednávaní. Pokiaľ bol v písomnom vyhotovení prerokovania uvedený dátum 24.06.2019 (t. j. deň predtým, ako bola žalobcovi daná výpoveď), nešlo o také pochybenie, ktoré by malo znamenať neplatnosť tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Prerokovanie výpovede nemalo len formálny charakter, keďže je zjavné, že zástupca zamestnancov súhlasil s výpoveďou za podmienky, že žalobcovi bude ponúknutá iná vhodná práca (hoci uvedené vyplýva priamo zo zákona a zamestnávateľ bol na uvedené povinný bez ohľadu na vyjadrenie svedka K.). Odvolací súd opakovane pripomína, že ochrana zamestnanca v podobne preskúmania platnosti výpovede z pracovného pomeru sa obmedzuje na vyhodnotenie podmienok vymedzených v zákone a nemôže znamenať prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov tak zamestnávateľa, ako aj zamestnanca. K podpisu p. A. na spornom prerokovaní výpovede treba uviesť, že táto nebola osobou, s ktorou mala byť prerokovaná výpoveď, a preto jej participácia v danom procese nebola zo strany odvolacieho súdu ďalej posudzovaná.
23. Keďže v priebehu sporu a aj v podanom opravnom prostriedku žalobca naznačil možné zneužívanie práv zamestnávateľa, ktorého postup voči žalobcovi mal byť motivovaný snahou zbaviť sa nepohodlného zamestnanca, odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s týmto aspektom sporu. Je zrejmé, že výber konkrétneho zamestnanca v spojitosti s organizačnou zmenou je vždy na zamestnávateľovi, z čoho vyplýva, že žalovanému nebolo možné nijako vyčítať, že sa rozhodol ukončiť pracovnoprávny vzťah práve s konkrétnou osobou. Pre vysporiadanie sa so spornou otázkou však bol podstatný aj argument žalovaného, ktorý poukázal na jeho organizačné zmeny vedúce k ukončeniu pracovnoprávnych vzťahov aj s ďalšími osobami, čo následne potvrdzuje záver o tom, že účelovosť daného konania je nepravdepodobná. Aj samotný svedok K. potvrdil, že u zamestnávateľa došlo ku koncu roka 2019 k prepusteniu 10 alebo 12 ďalších zamestnancov.
24. Pokiaľ žalobca v závere svojho odvolania poukázal na ďalšie porušovanie pracovnoprávnych predpisov zo strany žalovaného, tieto nemali z hľadiska vymedzenia predmetu sporu žiaden právny význam.
25. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. v prvej vete výroku, ako vecne správny potvrdil.
26. Nadväzne na to odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok o trovách konania (veta druhá výroku) napadnutého rozsudku, proti ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových v prejednávanej veci posúdenému v zmysle relevantných zákonných ustanovení v ňom uvedených.
27. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
28. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).