Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-76-2025.pdf
PDF · 126.86 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/76/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Hlavné mesto Slovenskej republiky, Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO : 00 603 481, proti žalovanému : W.. C. C., Q.., nar. XX. X. XXXX, bytom N. XX, J., zastúpený : Advokátska kancelária Michal Maťaš, s.r.o., Sabinovská 12, Bratislava, IČO : 47 245 751, o zaplatenie 375,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. 4. 2025 sp. zn. B1 - 21C/62/2018 - 156, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti uplatneného nároku vo výške 250,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 250,92 eur od 5. 12. 2018 do zaplatenia ( výrok I ). Ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 124,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 124,20 eur od 5. 12. 2018 do zaplatenia, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok II ). Napokon žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,78 %, s tým, že o výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením ( výrok III ). V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa na parcele č. XXXXX/X o výmere 24 m2 v kat. území L., na ktorom sa nachádza stavba - garáž, ktorej spoluvlastníkom v podiele 1 bol v rozhodnom období žalovaný. Nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným v rozhodnom čase neboli vzťahy v súvislosti s predmetným pozemkom upravené. 2/ Súd prvej inštancie poukazoval na to, že bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, absentuje zmluva resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod; preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Ust. § 451 Obč. zák. upravuje skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, medzi ktoré patrí plnenie bez právneho dôvodu ( pričom nerozhoduje, či strany o neexistencii právneho dôvodu na plnenie majú vedomosť alebo nie ); plnenie z neplatného právneho úkonu; plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol; majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov; plnenie za iného. V prejednávanom spore sa jedná o prípad bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu, keď je zrejmé, že žalovaný v rozhodnom čase užíval pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobcu bez úpravy vzájomných vzťahov, napr. zmluvou o nájme a za užívanie tohto pozemku neplatil žiadnu odplatu. 3/ Žalobca výšku bezdôvodného obohatenia stanovil na základe rozhodnutia č. 28/2011 ( účinné od 1. 11. 2011 ) a rozhodnutia č. 33/2015 ( účinné od 1. 1. 2016 ) primátora hlavného mesta SR
Bratislavy, ktoré upravuje minimálne ceny prenájmu nehnuteľností, o. i. aj pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Z prílohy č. 1 predmetných rozhodnutí s označením Tabuľka cien prenájmov nehnuteľného majetku vyplýva, že minimálna ( § 2 ods. 1 ) cena prenájmu bola stanovená pre radové a samostatne stojace garáže v lokalite kat. územie L. vo výške 12 eur/m2/rok. Veľkosť pozemku, na ktorom sa garáž nachádza, má výmeru 24 m2. Žalobca si pôvodne uplatnil proti žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 9. 3. 2015 do 18. 10. 2017. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania časti uplatneného nároku a žalobca po predbežnom právnom posúdení sporu súdom vzal žalobu v časti uplatneného nároku za obdobie od 9. 3. 2015 do 4. 12. 2016 späť. Žalovaný na pojednávaní dňa 21. 3. 2025 s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. 4/ Súd prvej inštancie preto podľa ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 2 CSP konanie v časti uplatneného nároku zastavil ( výrok I ). Pri stanovení sumy, v časti ktorej žalobca vzal žalobu späť, a tento definoval obdobím od 9. 3. 2015 do 4. 12. 2016, súd vychádzal z nasledovných vstupných údajov : nájomné vo výške 12 eur/m2/rok; výmera pozemku 12 m2 ( žalovaný bol spoluvlastníkom pozemku v podiele 1-iny ); začiatok nájmu 9. 3. 2015, koniec nájmu 4. 12. 2016 ( posledný deň lehoty, na ktorý spadá premlčanie nároku ). Z uvedeného vyplýva počet dní nájmu : ( 4. 12. 2016 - 9. 3. 2015 ) = 726 dní. Denné nájomné za m2 : 12 eur/365 dní/ = 0,03288 eur. Celkové nájomné za obdobie 0,03288 eur x 726 dní x 12 m2 = 250,92 eur. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal predmetom konania nárok vo výške 124,20 eur ( 375,12 - 250,92 ). 5/ Žalovaný v priebehu konania namietol výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá bola zo strany žalobcu stanovená jednostranne a podľa názoru žalovaného nezohľadňuje skutočné bezdôvodné obohatenie uvedenú argumentáciu vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelovú a ničím nepodloženú. Žalovaný nepredložil žiadne prostriedky procesnej obrany, ktorými by preukázal, že žalobcom uplatnená výška bezdôvodného obohatenia vychádzajúca z minimálnej ceny prenájmu ( stanovenej rozhodnutím primátora Hlavného mesta SR Bratislavy, pre to - ktoré rozhodné obdobie ) je neprimeraná. Súd prvej inštancie tak nemal za preukázané, že by v rozhodnom období pre danú lokalitu bolo takto stanovené nájomné nadhodnotené. K tvrdeniu žalovaného, že výška bezdôvodného obohatenia bola stanovená zo strany žalobcu jednostranne, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný bol žalobcom vyzvaný k úhrade za užívanie pozemku bez zmluvného vzťahu listom zo dňa 17. 1. 2017 a následne listom zo dňa 7. 2. 2018. Ani k tomuto tvrdeniu žalovaný neprodukoval žiadne prostriedky procesnej obrany, ktorými by preukázal, že žalobcu kontaktoval za účelom uzavretia nájomnej zmluvy k predmetnému pozemku, kedy je možná dohoda medzi zmluvnými stranami na výške nájomného. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný na jeho výzvy žiadnym spôsobom nereagoval, čo žalovaný v konaní nerozporoval. 6/ V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na skutočnosť, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet ( neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti ), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. 6. 2020 ). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca si svoj nárok voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil dôvodne, a preto v časti, ktorá po čiastočnom zastavení konania zostala predmetom sporu, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. 7/ Žalovaný užíval pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobcu, pričom za toto užívanie nezaplatil žalobcovi žiadnu odplatu, a to ani na základe dvoch písomných výziev, preto bol žalobca nútený domáhať sa svojho práva súdnou cestou. Žalovaný sa dostal do omeškania najneskôr dňom nasledujúcim po dni, ktorý bol vo výzve zo dňa 7. 2. 2018 stanovený ako deň plnenia ( 15 dní od doručenia výzvy, výzva žalovanému bola doručená dňa 2. 3. 2018, žalovaný bol povinný plniť dňa 17. 3. 2018 ). Žalobca si žalobou proti žalovanému uplatnil nárok na zákonný úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby súdu. Tento nárok súd vyhodnotil ako dôvodný a priznal ho žalobcovi od 5. 12. 2018, na základe ust. § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 8/ Žalovaný v priebehu konania namietol vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, absenciu správneho označenia žalovaného žalobcom v žalobe a navrhol vzhľadom na oneskorené doplnenie správnej identifikácie žalovaného žalobcom, aby súd až uvedeným dňom považoval žalobu za doručenú. S poukazom na uvedené tak mal žalovaný za to, že žalobou uplatnený nárok za premlčaný. 9/ K uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie uviedol nasledovné : žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 4. 12. 2018 žalobu, v ktorej za žalovaného označil : W.. C. C., Q.., N. XX, XXX XX J.. Súd
skúmajúc podmienky konania z úradnej povinnosti, vykonal okrem iného lustráciu v registri obyvateľov SR. Následne bol súdom vydaný platobný rozkaz zo dňa 11. 3. 2019, s nesprávnym dátumom narodenia. Súd platobný rozkaz doručoval k rukám W.. C. C.Ť., na vyššie označenú adresu; zásielka bola prevzatá dňa 29. 3. 2019 splnomocneným zástupcom. Následne bol súdu doručený odpor, ktorý podala osoba pod obchodným menom : C. C.S., trvale bytom : N. XX, XXX XX J., nar. XX. XX. XXXX. Nakoľko „odpor“ proti platobnému rozkazu podala osoba, ktorá nebola tak v platobnom rozkaze, ako aj na zásielke označená, teda zásielku neprevzal W.. C. C., Q.., ani ním splnomocnená osoba, teda súd nemal vykázané doručenie zásielky žalovanému do vlastných rúk, uvedené je zákonným dôvodom na zrušenie platobného rozkazu. Žalobca doplnil označenie žalovaného o dátum narodenia XX. X. XXXX podaním zo dňa 10. 5. 2019. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že síce v žalobe neidentifikoval žalovaného dátumom narodenia, nakoľko v čase podania žaloby mu nebol zrejmý, avšak je jednoznačné, že v danom prípade ide o dve osoby s rovnakým krstným menom a priezviskom, s rovnakým trvalým bydliskom, avšak obidve sú jedinečne odlíšené titulmi a v prípade žalovaného aj za menom. Podanie odporu C.. C. C., resp. obchodné meno : C. C., ktorý je advokátom, a zároveň aj právnym zástupcom žalovaného v tomto konaní, čiže neoprávnenou osobou, nemôže mať právne účinky v prejednávanom spore. Menovaný vzhľadom na jeho právnické vzdelanie, ako aj ním uvádzanú argumentáciu, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej zmluvy až po žalovanom období, skutočnosť, ktorá vyplýva aj z tvrdení žalobcu uvedenej v žalobe, by mohol mať túto vedomosť. Súd prvej inštancie tak konštatoval, že napriek absencii dátumu narodenia žalovaného v uvedenej žalobe, skutočnosť, ktorá bola doplnená žalobcom až neskorším podaním, má za to, že žalovaný bol dostatočne identifikovaný podaním doručeným súdu dňa 4. 12. 2018, a preto námietku premlčania ( vo zvyšnej časti ) vyhodnotil ako nedôvodnú. 10/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, tak, že aplikoval jednak zásadu úspechu v konaní, ako aj zásadu zavinenia na čiastočnom zastavení konania žalobcom. Žalobca sa pôvodne v žalobe domáhal zaplatenia istiny vo výške 375,12 eur; konanie muselo byť na návrh žalobcu zastavené v časti o zaplatenie istiny 250,92 eur ( pre dôvodne vznesenú námietku premlčania časti nároku žalovaným ). Zavinenie na čiastočnom zastavení konania je teda na strane žalobcu. Vo zvyšnej časti ( o zaplatenie istiny 124,20 eur ) bol žalobca úspešný. Úspech žalobcu tak predstavuje 33,11 % ( 124,20 eur / 375,12 eur x 100 ) a úspech žalovaného 66,89 % ( 250,92 eur / 375,12 eur x 100 ); potom celkový úspech žalovaného v konaní je v rozsahu 33,78 % ( 66,89 - 33,11 ). Súd prvej inštancie v konaní úspešnejšiemu žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,78 %. O výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v zákonnej lehote. 11/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; pričom jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel ( výrok II ) a tiež proti výroku o trovách konania ( výrok III ). Odvolanie odôvodnil žalovaný tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 365 ods. 1 písm. d/ CSP ), ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f/ CSP ) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP ). Žalovaný poukazoval v odvolaní na to, že rozsudok súdu prvej inštancie nezohľadňuje zásadné procesné pochybenie pri identifikácii žalovaného, ďalej nesprávne aplikuje právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, opiera sa o dôkazy, ktoré nie sú objektívne a nevyrovnal sa so subjektívnou dobrou vierou žalovaného.
12/ Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uvádza, že žalobca v pôvodnej žalobe neuviedol dátum narodenia žalovaného, ale označil ho titulmi „Ing.“ a „CSc.“, čo podľa názoru súdu postačovalo na jeho jednoznačnú identifikáciu. V dôsledku tejto vady však súd následne vydal platobný rozkaz na osobu C.. C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N.Ö. XX, XXX XX J., ktorý proti platobnému rozkazu podal odpor. Napriek tomu súd prvej inštancie v konaní fakticky pokračoval proti osobe žalovaného ( W.. C. C., Q.., nar. XX. X. XXXX ), bez toho, aby o tejto zmene formálne rozhodol alebo žalobca podal návrh na zmenu účastníka konania. Žalovaný namietal, že vzhľadom na nejednoznačnú identifikáciu osoby žalovaného mal súd prvej inštancie podľa § 129 CSP žalobcu vyzvať na odstránenie tejto vady pred vydaním platobného rozkazu; v opačnom prípade bol povinný žalobu odmietnuť. Skutočnosť, že súd následne pokračoval v konaní voči inej osobe než voči tej proti ktorej vydal rozhodnutie, a to bez procesného rozhodnutia o zmene žalovaného, je zásadným porušením dispozičného práva žalobcu. súd nemôže svojvoľne nahradiť sporovú stranu bez návrhu a bez rozhodnutia podľa § 80 CSP. V opačnom prípade ide o prekročenie právomoci súdu, ktoré má za následok absolútnu procesnú vadu s dopadom na zákonnosť celého rozhodnutia. Odpor proti platobnému rozkazu bol podaný osobou, proti
ktorej bol platobný rozkaz vydaný a súd ho následne akceptoval ako podanie v konaní voči odvolateľovi bez akéhokoľvek formálneho základu. Tento postup predstavuje nielen procesnú vadu, ale aj zásah do základného práva žalovaného na spravodlivý proces.
13/ Žalovaný tiež v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že výška bezdôvodného obohatenia bola zo strany žalobcu preukázaná. Súd pritom akceptoval výpočet žalobcu, ktorý vychádzal z interných rozhodnutí primátora Hlavného mesta SR Bratislavy č. 28/2011 a č. 33/2015, stanovujúcich minimálnu výšku nájomného za užívanie pozemkov patriacich mestu. Súd zároveň uviedol, že žalovaný svoje námietky ohľadom výšky nároku nepodložil vlastnými dôkazmi. Takýto prístup súdu je podľa názoru žalovaného z hľadiska dôkazného práva a zásad civilného konania neakceptovateľný a právne nesprávny. Žalobca mal podľa § 185 CSP povinnosť preukázať, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a v akej výške sa žalovaný skutočne obohatil. Súd nemôže akceptovať len vlastný výpočet žalobcu, ktorý vychádza z jednostranného, interného rozhodnutia bez povahy všeobecne záväzného právneho predpisu, ako dôkaz o reálnej výške obohatenia. Rozhodnutia primátora sú administratívne akty s vnútornou účinnosťou, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť a už vôbec nie záväznosť voči tretím osobám, ktoré neuzavreli žiadny právny vzťah so žalobcom. Ak žalobca tvrdí, že mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 124,20 eur, musí tento nárok podložiť objektívnym dôkazom; žalobca v konaní neprodukoval žiadny relevantný objektívny dôkaz. Interné rozhodnutie žalobcu je z procesného hľadiska len ním vyprodukovaná listina, ktorá nie je dôkazom. Naopak, žalovaný v konaní tvrdil, že pozemok žalobcu bol dlhodobo neudržiavaný, bol vystavený vandalizmu a využívaný bezdomovcami, nemal zavedené inžinierske siete ani oplotenie a garáže boli vykradnuté a stavba devalvovaná. Je teda zrejmé, že reálny prospech z užívania pozemku bol minimálny.
14/ Žalovaný ďalej mal za to, že samotná metodika výpočtu obohatenia použitá žalobcom ( a akceptovaná súdom ) je právne nesprávna. Výška bezdôvodného obohatenia nemôže byť odôvodnená od sadzieb nájomného, ktoré by sa uplatnili v prípade platne uzavretej nájomnej zmluvy. Takéto posúdenie zamieňa právne tituly - nájom a bezdôvodné obohatenie sú kvalitatívne odlišné právne vzťahy. Z právnej praxe a teórie výslovne plynie, že výška bezdôvodného obohatenia musí vychádzať z objektívneho prospechu, ktorý žalovaný získal -nie z paušálne stanovených sadzieb. Pri absencii zmluvy a trhového mechanizmu musí byť obohatenie posúdené ako faktický prínos pre užívateľa, nie ako cena, ktorú by hypoteticky zaplatil za prenájom. Súd neprípustne zamenil dva odlišné právne inštitúty - nájom a bezdôvodné obohatenie.
15/ Žalovaný ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého bola dôvodne vznesená námietka premlčania len sčasti. Až doplnením identifikácie žalovaného v máji 2019 ( doplnením dátumu narodenia ) sa žaloba mohla považovať za účinnú voči žalovanému; do tohto momentu neexistoval medzi žalobcom a skutočným žalovaným žiadny procesný vzťah, ktorý by mohol mať účinky prerušenia plynutia premlčacej lehoty voči žalovanému ako účastníkovi konania. Podľa názoru žalovaného sa tak do mája 2019 voči žalovanému žiadne konanie neviedlo a súd nesprávne vychádzal z dátumu podania žaloby ako rozhodujúceho pre plynutie premlčacej doby. Tým opomenul, že žaloba voči neidentifikovanej osobe alebo nesprávnej osobe neprerušuje plynutie premlčacej lehoty voči správnej osobe, ak táto nebola sporovou stranou. Z právneho hľadiska tak nárok vrátane obdobia od 4. 12. 2016 do 10. 5. 2017 bol premlčaný a žaloba v tejto časti mala byť zamietnutá.
16/ Napokon žalovaný poukazoval v odvolaní na to, že sa dlhodobo snažil o vyriešenie vlastníckych a užívacích vzťahov k predmetnému pozemku zmluvnou cestou, a to formou odkúpenia pozemku alebo jeho prenájmu. Žalobca však na tieto iniciatívy žalovaného nereagoval, príp. ich odmietol bez ďalšej súčinnosti. Žalovaný konal v dobrej viere, vychádzal z toho, že ako vlastník stavby na pozemku má oprávnený záujem pozemok užívať, a že situácia bude riešená právnou cestou. Svojím konaním nesledoval úmysel obohatiť sa na úkor iného, ale naopak, bol pripravený svoju užívaciu pozíciu riešiť odkúpením pozemku. Nezohľadnenie dobrej viery žalovaného má pritom priamy vplyv na existenciu a najmä výšku obohatenia, pretože bez právneho titulu nie je každý zisk automaticky bezdôvodným obohatením v plnej miere, a už vôbec nie v hodnote vyčíslenej jednostranne žalobcom. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo aby predmetný rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
17/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že žalovaný v odvolaní poukazuje na také skutočnosti, na ktoré poukazoval ešte počas konania pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vysporiadal. V konaní boli vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné pre rozhodnutie súdu; žalobca sa tak domnieva, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. K uvedeným námietkam žalovaného sa žalobca vyjadril v priebehu konania, pričom sa svojich doterajších vyjadrení ako aj ústnych prednesov žalobca naďalej pridržiava. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný užíval predmetný pozemok bez akéhokoľvek právneho titulu a bez toho, aby za takéto užívanie platil odplatu. Žalovaný pritom pozemok žalobcu reálne užíval tým, že je na ňom umiestnená stavba garáže, ktorej bol žalovaný spoluvlastníkom a predmetná stavba obmedzuje žalobcu vo výkone jeho vlastníckych práv. Preto je právne posúdenie žalobcovho nároku podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení správne.
18/ Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca v konaní rovnako náležite preukázal a táto zodpovedá obvyklému nájomnému v danom čase a mieste. Žalovaný v tomto smere nevyprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by uvedenú výšku odplaty za užívanie pozemku bez právneho dôvodu spochybňoval. Rozhodnutia primátora sú vydávané v súlade so zásadami hospodárenia žalobcu, ako aj v zmysle § 9 ods. 1 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Predmetnými rozhodnutiami primátora sa riadia všetky odborné útvary žalobcu, ktoré realizujú zmluvné vzťahy k nehnuteľnému majetku a v súlade s uvedenými rozhodnutiami sú uzatvárané nájomné zmluvy. Žalobca zároveň poukazoval na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, kedy súdy jednoznačne judikovali, že výška bezdôvodného obohatenia priznaná na základe rozhodnutí primátora je primeraná a obvyklá.
19/ Žalobca dodal, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu mali byť pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia zohľadnené žalovaným uvádzané skutočnosti o tom, že pozemok je neudržiavaný, vystavený vandalizmu, bez inžinierskych sietí, nie je oplotený, čím stavba garáže devalvuje, keď žalobca nemá a v rozhodnom období ani nemal žiadne dispozičné právo k stavbe garáže vo vlastníctve žalovaného v podiele 1 a zároveň je pozemok žalobcu v celosti zastavaný predmetnou stavbou. Garáž sa zároveň nachádza v zástavbe hromadných garáží, preto uvedené tvrdenia žalovaného postrádajú akúkoľvek relevanciu vo vzťahu k prejednávanej veci. Tiež proklamovaná dobrá viera žalovaného od tom, že vychádzal z toho, že ako vlastník stavby na pozemku má oprávnený záujme pozemok užívať a že situáciu bude riešená právnou cestou, je v priamom rozpore s dôkazmi predloženými žalobcom, kedy na jeho výzvy o zaplatenie odplaty za užívanie pozemku bez právneho dôvodu žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval.
20/ K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol žalobca, že osobu žalovaného v žalobe riadne označil a táto bola dostatočne identifikovaná a nemohlo prísť k jej zámene aj vďaka unikátnej kombinácii titulov. Súd prvej inštancie preto otázku vecnej pasívnej legitimácie vyhodnotil a posúdil správne. Nemožno tak prisvedčiť argumentácii žalovaného o tom, že došlo k zmene účastníka konania. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal aj s námietkou o plynutí premlčacej lehoty. Žalobca navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
21/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v napadnutých výrokoch II a III rozsudku súdu prvej inštancie ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 22/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a teda náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP, vec tiež posúdil správne po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, na akých dôvodoch založil svoje rozhodnutie, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že sa žalovaný s právnymi závermi súdu prvej inštancie nestotožnil, neznamená, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.
23/ Podľa § 451 ods. 1 Obč. zák., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
24/ Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák., bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
25/ Podľa § 456 Obč. zák., predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
26/ Podľa § 458 ods. 1 Obč. zák., musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
27/ Ustanovenie § 451 ods. 1 Obč. zák. vyjadruje všeobecnú zásadu občianskeho práva, podľa ktorej sa nikto nesmie bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie sa chápe ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a tomu, na koho úkor k obohateniu došlo, vzniká právo vyžadovať predmet bezdôvodného obohatenia. V rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je tak pasívne vecne legitimovaným ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil, alebo u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k nemu malo v súlade s právom dôjsť. Aktívne vecne legitimovaným subjektom k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané. Občiansky zákonník v ust. § 451 ods. 2 ustanovuje, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
28/ Užívanie cudzej veci bez nájomnej zmluvy, prípadne iného právneho titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, predstavuje typický príklad plnenia bez právneho dôvodu. V tomto prípade vzniká majetkový prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá užívateľské právo k veci ( k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24.6.2008 sp. zn. 33Odo/882/2006 ). V prípade, že je na cudzom pozemku postavená stavba, spočíva užívanie tohto cudzieho pozemku už v samotnom umiestnení stavby na ňom. K obohateniu vlastníka stavby potom dochádza už zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Pod užívaním cudzieho pozemku je potrebné v takomto prípade chápať jeho zastavanie cudzou stavbou a nie užívanie samotnej stavby ( viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.6.2019 sp. zn. 8Cdo/186/2018 ).
29/ V súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia vzniknutého titulom užívania cudzej nehnuteľnosti (pozemku) bez právneho dôvodu, je majetkovým vyjadrením takto získaného prospechu peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla zakladá právo užívania vzhľadom na jeho rozsah a spôsob. Najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca povinný plniť za normálnych okolností, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy ( k tomu porovnaj už spomínané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17.6.2019 sp. zn. 8Cdo/186/2018 ).
30/ Pokiaľ teda žalovaný užíval predmetný pozemok, hoci aj bez platnej nájomnej zmluvy, bol povinný platiť za jeho užívanie úhrady. Ako judikovala súdna prax „ak niekto užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej nájomnej zmluvy, spočíva jeho bezdôvodné obohatenie v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník, ktorý má povinnosť majetkový prospech vydať...“ ( porovnaj napr. rozhodnutie NS ČR z 2. 11. 2000 sp. zn. 30 Cdo 1789/2000 ).
31/ Bolo už uvedené v texte vyššie, že majetkovým vyjadrením prospechu získaným užívaním pozemku bez platnej nájomnej zmluvy je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému obvyklému na danom mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti. Takže pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia ako sumy zodpovedajúcej nájomnému obvyklému v danom mieste a čase, podľa odvolacieho súdu nie je rozumný dôvod, prečo neakceptovať výšku nájomného 12 €/ m2/rok v zmysle rozhodnutí primátora hl.mesta SR Bratislavy ( č. 28/2011 a č. 33/2015 ), upravujúcich minimálne ceny prenájmu nehnuteľností, okrem iného aj pozemkov, vo vlastníctve žalobcu. Žalobcom uplatňovanú výšku bezdôvodného obohatenia ( vychádzajúceho z označených rozhodnutí primátora o minimálnych cenách nájmu nehnuteľností ) navyše žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil; ( napr. neprodukoval žiadny dôkaz o existencii prípadných nižších cenách nájmu za obdobný pozemok v danom mieste a čase ). Ním uvádzané námietky, že predmetný pozemok nebol
oplotený, bol bez zavedených elektrických sietí, neudržiavaný a pod. tak samé osebe nemohli mať žiadny dosah na výšku bezdôvodného obohatenia.
32/ K námietke žalovaného o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného z dôvodu chýbajúceho dátumu narodenia žalovaného v žalobe, odvolací súd uvádza, že sa rovnako stotožnil so záverom, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, t.j., že táto námietka nie je opodstatnená. Z ustanovenia § 127 CSP, v ktorom sú upravené všeobecné náležitosti podania, vyplýva, že zákon ( Civilný sporový poriadok ) pri všeobecných náležitostiach podania neuvádza, akými konkrétnymi údajmi má byť zabezpečená identifikácia strany sporu. Túto náležitosť pritom nie je možné zamieňať s označením strán v žalobe ( § 133 - 136 CSP ). Identifikácia však musí byť jednoznačná tak, aby označená osoba nemohla byť zamenená s iným subjektom a mohla byť celkom konkrétne individualizovaná.
33/ Ustanovenie § 133 ods. 1 CSP obsahuje úpravu označenia fyzickej osoby; ak je stranou v spore fyzická osoba, musí byť v žalobe označená nemom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. Tieto náležitosti sú stanovené obligatórne a ak v žalobe chýbajú, súd musí tento nedostatok ( vadu konania ) odstrániť postupom podľa § 129 CSP. V praxi bežne dochádza k situácii, kedy žalobca nemá vedomosť o dátume narodenia alebo rodnom čísle žalovanej fyzickej osoby, pričom tieto údaje ani nepatria k verejne dostupným údajom. Bezvýhradné trvanie na týchto identifikátoroch by znamenalo odňatie spravodlivosti. Preto ak je fyzická osoba označená identifikačnými údajmi, ktoré umožňujú jej identifikáciu a nezameniteľnosť s inou osobou, žaloba nemusí obsahovať dátum narodenia alebo rodné číslo. V konkrétnom prípade však môžu byť tieto identifikátory nevyhnutné, pretože identifikácia konkrétneho účastníka nebude možná; je to napr. vtedy, ak napr. dve fyzické osoby majú rovnaké meno a priezvisko, bývajú na rovnakej adrese a sú štátnymi občanmi rovnakého štátu. V takom prípade nepochybne len ďalší identifikačný údaj - napr. o dátume narodenia či rodnom čísle - umožní ich rozlíšenie. Podľa názoru odvolacieho súdu však takýmto rozlišujúcim identifikátorom nemusí byť výlučne dátum narodenia ( príp. rodné číslo ) žalovanej fyzickej osoby, ale ním môžu byť - ako v súdenej právnej veci - odlišné akademické tituly osôb s rovnakým menom, priezviskom a bydliskom.
34/ V predmetnej právnej veci bol žalobcom ako žalovaný označený od počiatku W.L.. C. C., Q.., t.j. nesporne fyzická osoba s ekonomickým vysokoškolským vzdelaním, ako aj vedeckým titulom CSc. ( „kandidát vied“ ) za menom, t.j. jednoznačne iným titulom o absolvovaní vysokoškolského vzdelania iného zamerania, ako C. C., nar. XXXX, právny zástupca žalovaného.
35/ V prípade žalovanej fyzickej osoby išlo stále o jednu a tú istú osobu, t.j. doplnením jej dátumu narodenia ( XX. X. XXXX ) až po začatí konania nenastala žiadna zmena fyzickej osoby ako strany sporu na žalovanej strane ( a teda nebolo potrebné ani žiadne procesné rozhodnutie súdu o zmene účastníka konania ). Doplnenie dátumu narodenia žalovaného W.. C. C. CSc. žalobcom až v priebehu konania tiež nemalo žiadny dosah na plynutie premlčacej lehoty - pre jej počítanie bolo významné len doručenie žaloby na súd dňa 4. 12. 2018, ako to správne zohľadnil súd prvej inštancie pri posudzovaní žalovaným vznesenej námietky premlčania ( ktorá bola následne dôvodom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom ). Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak bol žalovaný označený žalobcom nezameniteľným spôsobom už v samotnej žalobe ( bez ohľadu na to, že jeho dátum narodenia bol súdu oznámený až dodatočne ). Pri vydaní platobného rozkazu ( č.l. 54 spisu ), v ktorom bol žalovaný W.. C. C. Q.., uvedený s nesprávnym dátumom narodenia ( XX. XX. XXXX ) tak síce súd prvej inštancie pochybil, táto chyba však nemala za následok zmenu žalovanej fyzickej osoby.
36/ Odvolací súd z uvedených dôvodov, keď odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ( výroky II a III ) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 37/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 38/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP ).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).