Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/131/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka, v trestnej veci odsúdeného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 19.06.2026 sp. zn. , na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22.09.2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa sťažnosť odsúdeného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol tak, že podľa , zamietol návrh odsúdeného A. A., nar. XX.XX.XXXX v Leviciach, trvale bytom C., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa 02.10.2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 11.02.2026. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č.l. 58-64 spisu. Proti tomuto uzneseniu ihneď, po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil sťažnosť odsúdený A. A. (č.l. 55 spisu), ktorú odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 20.07.2026. Odsúdený v odôvodnení sťažnosti uviedol, že sťažnosť smeruje proti výroku o zamietnutí návrhu v celom rozsahu. Napadnutý výrok považuje za nesprávny, pretože prvostupňový súd nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti a nepriznal primeranú váhu aktuálnym, objektívne zisteným okolnostiam svedčiacim v prospech odsúdeného. Ide o dôvod sťažnosti podľa . Subsidiárne ide aj o námietku neúplného objasnenia rozhodujúcich okolností a neúplného vyhodnotenia dôkazov, ktoré mohlo mať za následok nesprávnosť výroku podľa . Súd správne konštatoval, že odsúdený vykonal zákonom požadovanú polovicu trestu. Sporné zostalo posúdenie materiálnych podmienok. Uviedol, že zákonný text ustanovenia preto výslovne spája posúdenie polepšenia s plnením povinností a so správaním odsúdeného vo výkone trestu. Napadnuté uznesenie však uvedené aktuálne prejavy síce zaznamenalo, ale nepriznalo im zodpovedajúcu váhu. Podľa názoru odsúdeného z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou vyplynulo, že správanie odsúdeného nie je možné redukovať iba na „bezproblémovú adaptáciu“ na väzenský režim, ale ide o konkrétne a dlhodobejšie prejavy plnenia povinností, rešpektovania pravidiel, pracovnej a režimovej aktivity, ktoré priamo zodpovedajú zákonnému kritériu podľa . Podotkol, že s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax je pre posúdenie splnenia materiálnych predpokladov na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nevyhnutné primárne zohľadniť hodnotiacu správu ÚVTOS, keďže jej obsahom sú aktuálne špecifikácie ohľadom resocializácie a doterajšieho správania sa odsúdeného, ktoré indikujú či je odsúdený schopný po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody viesť svoj život riadne. Je preto povinnosťou

súdu, aby horeuvedené skutočnosti v zmysle ustálenej súdnej praxe náležite zohľadnil na účely preukázania splnenia materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Súd i napriek vyššie uvedenému neprimerane dospel k záveru že: „Ak sa odsúdený domnieva, že bezproblémové správanie v ústave a pracovné zaradenie (konkrétne výkon pomocných prác v kuchyni ústavu) je pre podmienečné prepustenie dostačujúce, tak sa mýli. Odsúdený tým, že plní základné povinnosti vo výkone trestu, ústavný poriadok a sprava sa bezproblémovo, nijako nevybočuje z radu priemerných, režimovo prispôsobených väzňov, keďže len dodržiava pravidlá výkonu trestu, čo je ale elementárna povinnosť každého odsúdeného....“. Ak by mala byť v teoretickej rovine aplikovaná predmetná úvaha súdu, je nutné konštatovať, že by za žiadnych okolností nebolo objektívne možné žiadnym spôsobom preukázať splnenie predmetnej materiálnej podmienky, keďže polepšenie a bezproblémové správanie počas celej doby je nepostačujúce. Odsúdený netvrdí, že súd je odporúčaním riaditeľa ústavu automaticky viazaný. Namieta však, že ak sa súd odchýli od priaznivého odborného záveru o resocializačnej prognóze, nízkom riziku recidívy a vhodnosti probačného dohľadu, musí presvedčivo vysvetliť, z akých konkrétnych aktuálnych zistení vyvodzuje opačný prognostický záver. Napadnuté uznesenie sa obmedzuje predovšetkým na minulé odsúdenia odsúdeného a na skoršie zlyhanie pri podmienečnom prepustení v roku 2008. Tieto okolnosti samy osebe nevysvetľujú, prečo aktuálna priaznivá prognóza, absencia disciplinárnych trestov, disciplinárna pochvala, nízke riziko recidívy a odporúčanie na probačný dohľad nemajú v konkrétnej veci dostatočný význam. Samotný počet odsúdení v minulosti nemôže byť u neho dôvodom, že sa tentoraz už skutočne nepolepší. Tento argument odsúdený nepovažuje za správny. Prvostupňový súd považoval za negatívum, že odsúdený neabsolvoval rekvalifikačný kurz ani inú formu vzdelávania. Z uznesenia však nevyplýva, že by konkrétny kurz bol odsúdenému individuálne určený ako záväzná úloha programu zaobchádzania, že mu bol reálne dostupný, že bol doň zaradený alebo že jeho absolvovanie vedome odmietol. Samotné neabsolvovanie kurzu teda bez preukázania jeho individuálneho určenia, dostupnosti a porušenia povinnosti odsúdeným nemôže byť samostatným a rozhodujúcim negatívnym podkladom. Navyše, odsúdený nebol pracovne zaradený z organizačných dôvodov. Napriek tomu sa zapájal do pomocných prác v kuchyni a do ďalších činností v prospech ústavu. Práve za jeho prístup k týmto povinnostiam mu bola udelená disciplinárna pochvala. Táto okolnosť vyvracia záver, že odsúdený zostal pasívny alebo neprejavil snahu o plnenie povinností. Podľa vyhlášky č. sa pri hodnotení programu vychádza z doterajšieho plnenia, z pedagogickej, sociálnej a psychologickej diagnostiky a z aktuálnej ponuky vzdelávacích a resocializačných aktivít. Prvostupňový súd mal preto zistiť a hodnotiť, ktoré konkrétne individuálne ciele odsúdený splnil, ktoré nesplnil, aké úlohy mu boli uložené a akým spôsobom sa zistené čiastočné plnenie premietlo do priaznivej resocializačnej prognózy a nízkeho rizika recidívy. Odsúdený na verejnom zasadnutí vyjadril ľútosť nad spáchanými skutkami, uznal vlastné pochybenie a uviedol, že situáciu mal riešiť inak. Odsúdený túto výpoveď nepredkladá ako jediný alebo rozhodujúci dôkaz nápravy. Treba ju však vyhodnotiť spolu s objektívnymi poznatkami ústavu o jeho aktuálnom správaní, aktivite, neprítomnosti disciplinárnych trestov a priaznivej prognóze. Zo stanoviska vedúceho Národnej protidrogovej jednotky Bratislava Západ zo dňa 14.04.2026 vyplýva, že odsúdený aktívne spolupracuje s príslušníkmi protidrogového oddelenia a významnou mierou sa podieľa na odhaľovaní a objasňovaní farmaceutickej trestnej činnosti. Ním uvádzané skutočnosti sú podľa tohto stanoviska prínosom pre objasňovanie trestnej činnosti. Túto skutočnosť nemožno hodnotiť ako právne bezvýznamnú. Ide o aktuálnu a konkrétnu aktivitu odsúdeného, ktorá je potvrdená príslušným štátnym orgánom. Pri komplexnom posúdení jeho správania, schopnosti prevziať zodpovednosť a prognózy budúceho vedenia riadneho života mala byť táto skutočnosť zohľadnená v jej reálnom obsahu, nielen odmietnutá konštatovaním, že sama osebe nepostačuje. Odsúdený nepopiera svoju trestnú minulosť ani predchádzajúce zlyhanie pri skoršom podmienečnom prepustení. Tieto okolnosti sú relevantné. Nie je však prípustné, aby prakticky nahradili hodnotenie aktuálnych prejavov odsúdeného vo výkone trestu. Napadnuté uznesenie síce obsahuje opis priaznivých zistení o odsúdenom, ale v rozhodujúcich úvahách im nepriznáva samostatnú prognostickú hodnotu. Historické odsúdenia tak fakticky prevažujú nad aktuálnymi odbornými zisteniami bez dostatočného vysvetlenia, prečo nízke riziko recidívy, priaznivá prognóza, dobré správanie, disciplinárna pochvala a odporúčanie ústavu nie sú spôsobilé zmeniť pohľad na osobu odsúdeného v súčasnosti. Prvostupňový súd taktiež videl nejednostrannosť v deklarovanom bývaní a pracovnom uplatnení. Primárnym miestom pobytu odsúdeného po prepustení bude adresa D. X, E. F., kde má bývať s družkou a synom, pričom táto adresa bude zároveň jeho doručovacou adresou. Primárnym pracovným plánom odsúdeného bude legálne pracovné uplatnenie v oblasti reštauračných služieb v prevádzkach v Moste pri Bratislave. Bývanie v Čajkove u matky nepredstavujú rozporný plán.

Ide o rezervné a bytové zabezpečenie, ktoré odsúdený môže využiť, ak by sa primárny plán z objektívnych dôvodov nemohol realizovať. Takto konkretizované zázemie poskytuje odsúdenému reálnu oporu v rodinných väzbách, bývaní a legálnom pracovnom uplatnení. Navyše riaditeľ ústavu výslovne odporučil podmienečné prepustenie s probačným dohľadom. Dodal, že podmienečné prepustenie nepredstavuje bezpodmienečné odpustenie zvyšku trestu, ale kontrolovaný režim, v ktorom sa prognóza vedenia riadneho života prakticky overuje. Uviedol, že nápravu odsúdeného považuje bez akejkoľvek pochybnosti za preukázanú, keďže význam výchovy v účele trestu dospelého páchateľa je chápaný ako pôsobenie na procesy ľudského učenia a socializácie s cieľom premeny človeka zo všetkých stránok. Na základe uvedeného navrhol, aby nadriadený súd sťažnosti v celom rozsahu vyhovel a odsúdeného podmienečne prepustil, alternatívne aby nadriadený súd napádané uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodovanie. Prokurátor prítomný na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti (č.l. 55 spisu). Podľa , pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku a tak zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, avšak nie je dôvodná. Krajský súd je toho názoru, že okresný súd po obdržaní žiadosti odsúdeného A. A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybností, keď vo veci určil termín verejného zasadnutia na deň 19.06.2026, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa k jeho postoju k spáchanej trestnej činnosti, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj krajský súd. Následne okresný súd vo svojom uznesení v súlade s ustanovením rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť. Podľa , súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť z výkonu trestu po splnení jednak formálnej podmienky, a to zákonom stanovenej doby výkonu trestu, a jednak po splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými sú splnenie povinností a správanie odsúdeného, ktorými preukázal polepšenie a tiež skutočnosť, že sa od odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody znamená podstatnú zmenu spôsobu jeho výkonu, a preto by táto možnosť mala byť umožnená len odsúdenému, u ktorého je reálny predpoklad, že uložený trest splnil svoj účel aj bez potreby celkového výkonu tohto trestu v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Súd preto musí skúmať všetky okolnosti svedčiace o možnostiach prevýchovy odsúdeného, ako aj jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody. Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd správne konštatoval, že odsúdený splnil len formálnu podmienku na podmienečné prepustenie, teda vykonal potrebnú časť súdom uloženého a nariadeného trestu, avšak odsúdený nespĺňa ani jednu materiálnu podmienku, nakoľko odsúdený svojím správaním vo výkone trestu nepreukázal polepšenie a tiež nemožno od neho bezpečne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Krajský súd si závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje, bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. januára 2018).

Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa musí hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívmi a spôsobom vykonania činu, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových vlastností a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti, alebo ktoré okrem ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin. Pokiaľ teda ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok, predpokladaných v ustanovení , t. j. preukázanie polepšenia plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu, prvostupňový súd správne skonštatoval, že odsúdený túto podmienku nesplnil. Ani krajskému súdu neuniklo, že odsúdený si za celý čas výkonu trestu odňatia slobody (vo výkone väzby od 24.04.2025 do 09.09.2025, potom vo výkone trestu odňatia slobody pod sp. zn. , od 11.02.2026 vo výkone spoločného trestu v trestnej veci sp. zn. ) vytvoril priestor na získanie len jednej disciplinárnej odmeny. Hoci je aktuálne správanie odsúdeného na požadovanej úrovni, ústavný poriadok a časový rozvrh dodržiava, dbá o osobnú hygienu, spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní inej trestnej činnosti a nevyvoláva medzi odsúdenými konfliktné situácie, nemá evidovaný žiadny disciplinárny trest, z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou vyplýva, že odsúdený neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz ani iné formy vzdelávania. Čo je však dôležitejšie, z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou ďalej vyplynulo, že postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti sa javí len ako formálne kritický a i keď odsúdený na jednej strane síce verbalizuje ľútosť nad spáchanou trestnou činnosťou, snaží sa dôvody jej spáchania popísať skôr vo svoj prospech z pozície obete. Zároveň krajský súd nespochybňuje, že odsúdený sa vo výkone trestu zapája sa do činností pre všeobecný rozvoj osobnosti v oblasti čistoty a upravenosti ubytovacích zariadení, za čo bol aj odmenený a udržiava kontakt s rodinou, čo jasne vyplynulo z hodnotenia osoby odsúdeného a do budúcna môže všetky tieto skutočnosti odsúdený zúročiť vo svoj prospech, avšak odsúdený nie je zaradený do skupinových foriem práce a je mu venovaný individuálny prístup so zameraním na preberanie a posilňovanie zodpovednosti a hlbšiu sebareflexiu vo vzťahu k trestnej činnosti, pričom možno konštatovať proces jeho premeny za neukončený, keďže odsúdený plní ciele stanovené programom zaobchádzania len čiastočne. Z doposiaľ uvedeného krajský súd konštatuje, že odsúdený nevyvíja dostatočne aktívnu snahu po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré sú „navyše“. Predsa nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa v súlade s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody. Polepšenie je totiž vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody však samé o sebe automaticky neznamená, že sa odsúdený polepšil, pretože môže byť aj len prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na zaradenie odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ktorý trest odňatia slobody si aktuálne vykonáva v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine ,,B“, čo rovnako svedčí o potrebe prísnejšieho režimu, ktorý je základom diferencovaného zaobchádzania. V neposlednom rade je z pohľadu krajského súdu potrebné poukázať na to, že ak aj riaditeľ ÚVTOS v hodnotení konštatoval formálne kritický postoj odsúdeného k spáchanému trestnému činu, kedy sa dôvody spáchania trestnej činnosti snaží popísať z pozície obete vo svoj prospech, uvedené konštatovanie riaditeľa ÚVTOS sa sčasti potvrdilo aj na výsluchu odsúdeného na verejnom zasadnutí dňa 19.06.2026, kde odsúdený neuviedol, ako na ním spáchanú trestnú činnosť s odstupom času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. Uviedol len toľko, že situáciu mal vtedy riešiť inak a čo sa týka leasingu auta, konal zbrklo a nechal to zájsť až tam, že si ľudia mysleli, že ich chce podviesť. V tejto spojitosti je ale nevyhnutné dodať, že odsúdený sa opakovane dopúšťal trestnej činnosti, preto len takéto zhrnutie odsúdeným bez ďalšieho na jeho skutočnú premenu nepostačujú. Krajský súd potom dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že odsúdený už v minulosti bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (predtým vo výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody na základe odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. zo dňa 03.11.2008, rozsudkom Okresného súdu Bratislava 3 sp. zn. zo dňa 10.05.2018), teda je mu dobre známy režim výkonu trestu, zo strany odsúdeného aktuálne ide len o formálne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu. Krajský súd teda rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že odsúdený sa v podstate adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, avšak doposiaľ nepreukázal zvýšenú snahu po náprave, preto nemožno konštatovať splnenie prvej materiálnej podmienky. Aj keď celkovo

hodnotenie odsúdeného v súčasnom ÚVTOS vyznieva prevažne pozitívne, je z neho zrejmé, že sa odsúdený len formálne adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody a nejde o skutočný prejav jeho polepšenia tak, ako to vyžaduje zákon. K druhej materiálnej podmienke krajský súd v prvom rade uvádza, že túto podmienku súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý jeho doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti. V danom prípade je dôležité poukázať na to, že v preskúmavanom prípade nebolo preukázané splnenie materiálnej podmienky - polepšenie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a otázku preukázania polepšenia nie je možné posudzovať izolovane od otázky budúcej perspektívy vedenia riadneho života, preto podľa názoru krajského súdu nemožno z tohto dôvodu dospieť k odôvodnenému záveru o možnosti očakávať od odsúdeného vedenie riadneho života v budúcnosti. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody treba vždy zhodnotiť osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania pred spáchaním trestného činu, správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z objektívnych okolností, ktoré sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa odsúdeného v budúcnosti súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady, pretože logicky nemôže vedieť, čo sa v budúcnosti skutočne stane. Správanie sa odsúdeného v minulosti má v tomto prípade rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti. Samotnou okolnosťou, ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania sa odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. V zmysle ustanovenia je treba zohľadniť aj povahu trestného činu, pre ktorý je odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody. Krajský súd preto len opakuje, že odsúdený si aktuálne vykonáva spoločný trest odňatia slobody za spáchanie pokračovacieho prečinu podvodu podľa , , za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pričom vzhľadom na jednotlivé záznamy v odpise registra trestov odsúdeného možno konštatovať, že odsúdený je špeciálnym recidivistom vo vzťahu k trestnému činu podvodu (všetkých 6 záznamov za trestný čin podvodu), čo svedčí o benevolentnom a ľahostajnom prístupe odsúdeného k dodržiavaniu právneho poriadku. Ani podmienečné či nepodmienečné tresty odňatia slobody, dokonca ani inštitút podmienečného prepustenia s probačným dohľadom (uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. ), nemali na odsúdeného preventívny a resocializačný účinok, keďže sa páchaním ďalšej trestnej činnosti opätovne dostal do rozporu so zákonom. Ani možnosť, ktorá bola odsúdenému na nápravu poskytnutá odsúdený nevyužil vo svoj prospech. Keďže je zrejmé, že uvedené tresty ani podmienečné prepustenie s probačným dohľadom nemali na odsúdeného pozitívny vplyv, preto sa nie je prečo domnievať, že práve podmienečné prepustenie z aktuálneho výkonu trestu odňatia slobody už splní svoj zákonom sledovaný účel, ktorý nebol doposiaľ naplnený. Riziko recidívy odsúdeného tak krajský súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú. K očakávaniu, že odsúdený v prípade podmienečného prepustenia povedie riadny život nenasvedčujú ani skutočnosti vyplývajúce z hodnotenia príslušným na výkon trestu odňatia slobody, ktoré taktiež krajský súd pri skúmaní prognózy vedenia riadneho života vyhodnocoval. Aj na základe tohto hodnotenia (napriek tomu, že bolo konštatované, že splnil podmienky na podmienečné prepustenie) krajský súd dospel k záveru, že odsúdený len formálne deklaruje vedenie riadneho života, pretože v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody nijakým iným spôsobom neprejavil snahu dať spoločnosti najavo, že to so svojím polepšením myslí vážne, keďže dostal len jednu disciplinárnu odmenu, neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz ani iné formy vzdelávania, má len formálne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti či len čiastočne plní ciele stanovené programom zaobchádzania. Rovnako tak v tomto smere zohráva významnú úlohu aj jeho život pred nastúpením výkonu trestu, a teda skutočnosť, že odsúdený mal rodinné a sociálne zázemie, pričom ani tieto nepredstavovali skutočnosti spôsobilé odvrátiť jeho úmysel páchať trestnú činnosť. Záver z celkového zhodnotenia osoby odsúdeného a jeho doterajšieho života teda ani podľa názoru sťažnostného súdu neumožňuje prijať

pozitívnu prognózu jeho budúceho správania, t.j. že bude žiť v súlade s právnymi, etickými a morálnymi normami spoločnosti. Prihliadnuc potom na povahu spáchaného činu, trestnú minulosť odsúdeného, formálne prispôsobenie sa podmienkam v ústave na výkon trestu odňatia slobody a absenciu zvýšenej snahy po náprave krajský súd dospel k záveru, že od odsúdeného nie je možné s rozumnou istotou očakávať, že tento v budúcnosti povedie riadny život. Za daného stavu veci potom krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že u odsúdeného nie je splnená neexistencia rizika recidívy, ktorá je podstatou druhej materiálnej podmienky. Žiada sa dodať, že v prípade odsúdeného teda prevažuje legitímna potreba ochrany spoločnosti pred ním ako páchateľom trestnej činnosti. V závere sa žiada uviesť, že odsúdený nepresvedčil súd komplexne o tom, že napriek predchádzajúcim výkonom nepodmienečného trestu svojím správaním v ústave dosiahol viac ako len adaptáciu na ústavné pomery, čo je povinnosťou každého klienta ústavu. Sťažnostný súd upozorňuje, že adaptácia na podmienky výkonu trestu nesmie byť zamieňaná za autentickú vnútornú zmenu, ktorá je predpokladom úspešnej resocializácie. K sťažnostným námietkam Pokiaľ odsúdený poukazuje na to, že okresný súd nevzal do úvahy kladné hodnotenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, sťažnostný súd uvádza, že ústav na výkon trestu odňatia slobody neskúma splnenie formálnej podmienky a materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie, len poskytuje hodnotenie k návrhu na podmienečné prepustenie, v ktorom opisuje správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Splnenie zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je kompetentný posudzovať výlučne súd. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody súd síce vychádza z hodnotenia ústavu, ktoré je jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia o podmienečnom prepustení odsúdeného, nakoľko reflektuje správanie odsúdeného počas výkonu trestu v ústave na výkon trestu odňatia slobody, avšak je na zvážení súdu, či si odporúčanie uvedené v hodnotení osvojí a pri zohľadnení a zhodnotení ďalších skutočností návrhu vyhovie alebo nie. Súd nie je v žiadnom prípade viazaný uvádzanými závermi a odporúčaním riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody v podávanom hodnotení. K sťažnostným námietkam odsúdeného, že napadnuté uznesenie sa obmedzuje predovšetkým na historické odsúdenia odsúdeného a na skoršie zlyhanie pri podmienečnom prepustení v roku 2008 a že odsúdený na verejnom zasadnutí vyjadril ľútosť nad spáchanými skutkami, uznal vlastné pochybenie a uviedol, že situáciu mal riešiť inak, krajský súd uvádza, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy, pričom takouto okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ), aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho trestnej činnosti. Krajský súd odsúdenému pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za plnenie príkazov a nariadení príslušníkov a zamestnancov zboru, prípadne za dobrú prácu v podmienkach výkonu trestu, bol páchateľ automaticky prepustený, tak ako tomu bolo v tomto prípade (podľa hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody odsúdený mal v podmienkach výkonu trestu správanie na požadovanej úrovni, nebol disciplinárne riešený), po odpykaní stanovenej doby, bez ohľadu na účel trestu, ale podmienečné prepustenie je namieste len vtedy, keď vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život, a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Preto krajský súd tieto sťažnostné námietky odsúdeného vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko považoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia za správne a logické, vychádzajúce z celkového komplexného hodnotenia osoby odsúdeného, jeho osobných a charakterových vlastností, celkového postoju k spoločenským normám a pravidlám, z prostredia, v ktorom žil pred nástupom na výkon trestu, z povahy a charakteru spáchanej trestnej činnosti. Samotné vyjadrenie odsúdeného o tom, že výkon trestu bol pre neho dostačujúci a chce viesť riadny život a starať sa o svoju rodinu nepostačujú na záver, že jeho náprava bola po čiastočnom výkone trestu odňatia slobody dovŕšená, resp. realizovaná v takej miere, že v ďalšom výkone trestu nie je potrebné pokračovať. Snahu odsúdeného o vedenie riadneho života v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu, ktorý by viedol tak, aby sa do budúcnosti nedostával do rozporu s právnymi normami, súd nijako nespochybňuje. To, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti, je však skutočná ochota odsúdeného po zmene modelu jeho správania, ktorý sa premietal do opakovaných odsúdení za páchanie trestnej činnosti. Jeho ochota viesť riadny život je len deklarovaná a je v rozpore s jeho

správaním sa v minulosti, keď ani v minulosti uložené tresty a podmienečné prepustenie nemali na jeho osobu a konanie požadovaný vplyv, ale aj jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody, kedy ako už bolo vyššie konštatované dosiahol len jednu disciplinárnu odmenu, neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz, má formálne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a ciele stanovené programom zaobchádza plní len čiastočne. Na margo sťažnostnej argumentácie odsúdeného ohľadom jeho zázemia a pracovnej ponuky, krajský súd uvádza, že odsúdený mal aj v minulosti vytvorené zázemie, avšak ani toto ho neodradilo od páchania trestnej činnosti, preto považoval krajský súd túto argumentáciu za neopodstatnenú. K vyjadreniu ústavu na výkon trestu odňatia slobody k resocializačnej prognóze odsúdeného, ktorá je ,,priaznivá na základe nízkeho rizika recidívy trestnej činnosti“ je potrebné uviesť, že posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojim spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti a súd je vždy odkázaný na subjektívne okolnosti medzi ktoré je nutné považovať aj doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti. Paušálne nie je možné dospieť k záveru, že u odsúdeného s početnou kriminálnou minulosťou, ktorý v minulosti bol podmienečne prepustený už podmienečne prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neprichádza do úvahy, nemožno si však odmyslieť skutočnosť, že s ohľadom na túto kriminálnu minulosť, bude splnenie materiálnej podmienky t.j., že bude odsúdený viesť riadny život skôr veľmi výnimočné. Krajský súd poznamenáva, že každý si v živote zaslúži dostať šancu na nápravu chýb, ktorých sa dopustil a na preukázanie, že jeho zlyhanie bolo ojedinelé a že sa nebude opakovať. Odsúdený však takúto šancu nevyužil a to napriek tomu, že súdy mu túto možnosť vo forme podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, dali. Z prehľadu registra trestov odsúdeného je možné vyvodiť, že jeho sklony k porušovaniu zákona a k páchaniu trestnej činnosti prevažujú nad ním prezentovanou ochotou viesť riadny život. Záverom krajský súd dodáva, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený sa vplyvom výkonu trestu odňatia slobody polepšil a na slobode povedie riadny život. U odsúdeného sú zakorenené sklony k páchaniu trestnej činnosti a k nerešpektovaniu právneho poriadku a preto bolo podľa mienky súdu potrebné, aby pokračoval vo výkone uloženého trestu odňatia slobody. Zohľadňujúc zatiaľ nepotvrdenú skutočnú vnútornú zmenu v hodnotovej orientácii odsúdeného, kedy sa odsúdený len formálne prispôsobil podmienkam vo výkone trestu, absenciu zvýšenej snahy po náprave, ale tiež s poukazom na opakované páchanie totožnej trestnej činnosti nie je možné vysloviť opodstatnený predpoklad, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, preto je u neho ďalší výkon trestu dôvodný. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je v súčasnosti možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Podľa , nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov aj krajský súd má za to, že u odsúdeného A. A. nie sú splnené materiálne podmienky na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, preto v zmysle citovaného ustanovenia sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.