Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16SaZ/6/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený X. XXXXXXXX XXXX, štátny príslušník C. D., občiansky preukaz č. E. s platnosťou do XX. XXXXXXX XXXX, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: mesto F., štvrť B. G. B., H. B. I. XX, J. K. XX, provincia F., C., toho času Pobytový tábor Rohovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného J.: I./XXXX-X z 23. júna 2026, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Dňa 23. júna 2026 vydal žalovaný rozhodnutie č. I./XXXX-X (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým neudelil žalobcovi azyl podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa a a azyl a doplnkovú ochranu mu neposkytol ani na účel zlúčenia rodiny podľa a . 2. Žalovaný úvodom skutkovo dôvodil, že žalobca bol na územie Slovenskej republiky transferovaný z územia Nemeckej spolkovej republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III“) ako žiadateľ podľa . 3. V rámci vstupného pohovoru uskutočneného dňa 12. februára 2026 žalobca uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany ani organizácie, do svojho odchodu nečelil žiadnym problémom zo strany polície, armády alebo iných štátnych orgánov a nebol trestne stíhaný ani väznený. V krajine pôvodu po ukončení základnej školy pracoval približne 10 rokov vo firme na výrobu a montáž okien. Z L. vycestoval na Slovensko dňa 19. marca 2025 letecky, legálne, na základe platného cestovného pasu a národného víza typu C, ktoré mu bolo udelené na obdobie od 19. marca 2025 do 2. mája 2025. Následne pokračoval autobusom do Rakúska, odkiaľ mal dohodnutý odvoz do Nemecka. Po príchode do Nemecka býval u svojho strýka v meste M., kde aj požiadal o azyl. Jeho žiadosť však nemecké úrady zamietli a vrátili ho v rámci postupu podľa nariadenia Dublin III naspäť na Slovensko. Žalobca ďalej ozrejmil, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu a hľadania medzinárodnej ochrany je jeho homosexuálna orientácia, pretože osoby s odlišnou sexuálnou

orientáciou sú v C. vystavené spoločenskému tlaku, zatiaľ čo v Európe majú takíto ľudia väčšiu mieru slobody. Žalobca konkretizoval, že po tom, ako sa jeho rodina dozvedela o jeho sexuálnej orientácii, bol fyzicky napadnutý vlastným bratom a utrpel zranenia vyžadujúce si hospitalizáciu. Po prepustení z nemocnice ho jeho rodinní príslušníci držali zavretého v izbe rodinného domu približne 8 mesiacov, aby sa o jeho sexuálnej orientácii nedozvedelo širšie okolie. Následne sa rodina rozhodla zosobášiť ho so sesternicou, pretože jeho sexuálnu orientáciu považovali za hanbu rodiny. Po uzavretí manželstva žil spolu s manželkou asi jeden a pol roka v domácnosti svojho strýka v obci G. N.. Rodina očakávala, že povedú usporiadaný manželský život, avšak žalobca sa v tomto vzťahu necítil dobre, v dôsledku čoho sa rozhodol vycestovať do Istanbulu, kde ostal žiť asi pol roka a následne sa rozhodol pre odchod do Nemecka. Nemecko si vybral z dôvodu, že sa zaujímal o postavenie osôb s odlišnou sexuálnou orientáciou v jednotlivých krajinách Európy a vnímal ho ako krajinu s priaznivejšími podmienkami pre túto skupinu osôb. Zároveň uviedol, že v Nemecku žijú jeho rodinní príbuzní. 4. Vo vzťahu k neudeleniu azylu podľa žalovaný po citácii relevantnej právnej úpravy uviedol, že s ohľadom na žalobcom prezentovaný dôvod žiadosti o medzinárodnú ochranu spočívajúci v jeho homosexuálnej orientácii skúmal, či v jeho prípade boli naplnené kritériá , a to vo vzťahu k príslušnosti k určitej sociálnej skupine. S odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sžo KS 60/06 z 27. februára 2007 uviedol, že sociálna skupina je definovaná ako skupina osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo, ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná pre ľudskú identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb. V zmysle uvedenej definície by mohol byť aj žalobca vzhľadom na svoju sexuálnu orientáciu zaradený do určitej sociálnej skupiny. Tento záver vyplýva aj z článku 10 ods. 1 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej len „Kvalifikačná smernica“). Samotná príslušnosť k určitej sociálnej skupine však nutne nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2022). 5. S ohľadom na osobu žalobcu, žalovaný na základe jeho špecifických charakteristických čŕt, presvedčenia a postojov príslušnosť k sociálnej skupine nevylúčil. Po ustálení príslušnosti k sociálnej skupine žalovaný skúmal otázku, či v prípade žalobcu boli voči nemu prijaté akty, ktoré by napĺňali definíciu prenasledovania v zmysle , a to v kontexte aktuálnych informácií o krajine pôvodu, ktoré si do konania zaistil. Podľa týchto informácií sa Turecko vo svojej ústave definuje ako demokratická republika a ako právny a sociálny štát s dôrazom na ľudské práva a vlastenectvo. Turecko je krajinou s prevažne moslimským obyvateľstvom a tradičnými spoločenskými hodnotami. Osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou môžu čeliť spoločenskej stigmatizácii, predsudkom a odmietavým postojom zo strany časti spoločnosti, pričom tieto postoje bývajú ovplyvnené náboženskými a kultúrnymi faktormi. Tradičné školy islamského práva založené na veršoch koránu považujú homosexuálne akty za smrteľný hriech. Na druhej strane Turecko je zmluvnou stranou viacerých medzinárodných zmlúv vrátane Európskeho dohovoru o ľudských právach, medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré vyžadujú tieto základné právne štandardy. Práve posledne spomenutý medzinárodný pakt chráni právo na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň fyzického a duševného zdravia a zaväzuje vlády zabezpečiť právo na zdravie bez diskriminácie, a to aj na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. Porovnajúc viaceré štáty prevažne moslimským obyvateľstvom si Turecko zachováva právny stav, v ktorom homosexualita nie je kriminalizovaná. Sexuálne vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia boli v Turecku, kde kriminalizované v roku 1858. Hoci situácia osôb s odlišnou sexuálnou orientáciou v Turecku nie je bezproblémová a boli zaznamenané prípady diskriminácie, spoločenského odmietania či obmedzovania niektorých verejných LGBT+ podujatí, dostupné informácie o krajine pôvodu nepreukazujú existenciu systematického štátneho trestného stíhania osôb výlučne z dôvodu ich homosexuálnej orientácie. 6. Verejný prieskum z roku 2025 vykonaní tureckou organizáciou pre práva LGBT KAOS GL za účasti 1500 ľudí poukázal na to, že viditeľnosť LGBT+ osôb bola vnímaná ako najmenšia hrozba zmieru 10%. Diskrimináciu kvôli politickým názorom zažilo až 62,1 % oslovených účastníkov, diskrimináciu kvôli rozdielom v spoločenských triedach 46,9 %, diskrimináciu kvôli pohlaviu/rodu 27,5 %, a diskrimináciu kvôli sexuálnej orientácie a rodovej identite 17,9 % prípadov. Za najväčšie hrozby uviedli účastníci neefektívne uplatňovanie protikorupčných zákonov, obmedzenie slobody tlače a problémy ako vonkajšie sily narušené rozvojom Turecka. Uvedené ukazuje, že LGBT+ jednotlivci

nie sú vnímaní ako hrozba, ale že primárnym zdrojom obáv sú širšie sociálne a politické otázky. Rozdielne spoločenské postoje k osobám s odlišnou sexuálnou orientáciou nie sú špecifikom Turecka, ale možno ich badať prierezovo v Európskej únii, Slovenskú republiku nevynímajúc. Samotná existencia konzervatívnych alebo odmietavých postojov časti spoločnosti preto bez ďalšieho nepredstavuje prenasledovanie v zmysle . Takýto záver vyplýva aj z prekladu Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR): Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov, podľa ktorého rozdiely v prístupoch k rôznym skupinám ľudí existujú vo väčšej alebo menšej miere vo všetkých ľudských spoločenstvách avšak osoby spadajúce do príslušných skupín sa automaticky stávajú obeťami prenasledovania. O perzekúcii by bolo možné hovoriť v prípade vážnych obmedzovaní práv vykonávať povolanie, vyznávať svoje náboženstvo alebo obmedzovanie prístupu do vzdelávacích ustanovizní, ktoré sú inak otvorené pre všetkých občanov. 7. Žalovaný preto pristúpil k skúmaniu, či okolnosti uvádzané žalobcom dosahujú intenzitu prenasledovania v zmysle a či medzi nimi a jeho príslušnosťou k sociálnej skupine osôb s odlišnou sexuálnou orientáciou existuje príčinná súvislosť. Pokiaľ žalobca zakladá dôvod opustenia domovskej krajiny na problémoch s príslušníkmi rodiny plynúce z jeho sexuálnej orientácie poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. augusta 2008, v zmysle ktorého problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Žalovaný preto skúmal dostupnosť vnútroštátnej ochrany, teda aké možnosti existovali v prípade vyhrážok zo strany jeho rodiny. Žalovaný konštatuje, že v Turecku existuje právny a inštitucionálny rámec umožňujúci osobám domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, polície a súdov. Štát disponuje fungujúcim systémom trestnoprávnej ochrany pred protiprávnym konaním súkromných osôb a z dostupných informácií nevyplýva, že by boli osoby nachádzajúce sa v obdobnej situácii vylúčené z prístupu k tejto ochrane. Hoci niektoré zdroje poukazujú na nedostatky v praktickej ochrane práv osôb s homosexuálnou orientáciou a na pretrvávajúce spoločenské predsudky voči tejto skupine, samotná existencia takýchto nedostatkov nepostačuje na záver o všeobecnej neochote alebo neschopnosti štátu ochranu poskytnúť. Žalobca navyše neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by sa v súvislosti s problémami s rodinou obrátil na príslušné štátne orgány ani že by využil iný dostupný prostriedok ochrany. Keďže žalobca počas konania nepreukázal, že mu verejná moc v krajine pôvodu odoprela poskytnúť ochranu pred jeho rodinou, nemôže sa úspešne domáhať medzinárodnej ochrany v podobe udelenia azylu, pretože za ochranu každého žiadateľa, ako občana, je v prvom rade zodpovedná krajina pôvodu. Žalobca teda mal v krajine pôvodu k dispozícii vnútroštátnu ochranu, ktorú sa nepokúsil využiť. Nebolo možné opomenúť skutočnosť, že žalobca žil pred odchodom z krajiny pôvodu približne pol roka v Istanbule, pričom z jeho výpovede nevyplynulo, že by počas jeho pobytu v Istanbule čelil zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych aktérov ďalším útokom, obmedzeniam alebo zásahom, ktoré uvádzal v súvislosti so svojou rodinou. Uvedené nasvedčuje, že sa v rámci krajiny pôvodu nachádzal v prostredí poskytujúcom vyššiu mieru anonymity a možnosti viesť samostatný život mimo bezprostredného dosahu rodinných príslušníkov. Žalobca teda využil možnosť vnútroštátneho presídlenia, ktorým si zabezpečil dostatočnú ochranu v rámci krajiny pôvodu, a teda z dôvodu svojej sexuálnej orientácie nebol nútený z krajiny pôvodu odísť hľadať ochranu zahraničí. 8. Žalovaný uviedol, že okolnosti prípadu žalobcu spočívajúce v konfliktoch s rodinnými príslušníkmi možno považovať za konanie súkromných osôb, ktoré v prípade dostatočnej intenzity môžu predstavovať relevantné tvrdenia o prenasledovaní zo strany neštátnych aktérov. Pre posúdenie naplnenia zákonných podmienok medzinárodnej ochrany je však rozhodujúce, či štát pôvodu nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred takýmto konaním. Z výpovede žalobcu nevyplynulo, že by sa obrátil na príslušné orgány Turecka so žiadosťou o ochranu, ani že by existovali objektívne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by bola ochrana pre neho nedostupná alebo neúčinná. Negatívna skúsenosť a incident, ktorý zažil s bratom a, na ktorý poukázal, žiadnym spôsobom nenapĺňa kritéria prenasledovania, a preto ho nemožno považovať za relevantný z hľadiska udelenia azylu, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany. 9. Žalovaný prihliadol aj na skutočnosť, že v Turecku pôsobia viaceré občianske združenia a organizácie venujúce sa ochrane práv LGBT+ osôb, poskytujúce právne poradenstvo, psychologickú pomoc, sociálnu podporu a monitoring diskriminácie. V Turecku taktiež pôsobia verejne známe osoby otvorene hlásiace sa k homosexuálnej orientácii. Príkladom je Sedef Çakmak, považovaná za prvú otvorene homosexuálnu političku zvolenú do verejnej funkcie v Turecku. Uvedené samo osebe nepreukazuje absenciu diskriminácie voči LGBT+ osobám, ale poukazuje na tom, že osoby s odlišnou sexuálnou

orientáciou sa môžu v určitých oblastiach spoločenského života verejne angažovať a participovať na verejnom dianí. 10. Záverom žalovaný konštatoval, že prihliadol aj na skutočnosť, že Slovensko, do ktorého z Turecka legálne pricestoval, nebolo prvou krajinou, v ktorej sa uchádzal o medzinárodnú ochranu, ale pokračoval ďalej do Nemecka, ktoré považoval za tolerantnejšie vo vzťahu k jeho sexuálnej orientácii a poskytujúce priaznivejšie spoločenské podmienky. Žalovaný zdôrazňuje, že účelom medzinárodnej ochrany nie je zabezpečiť žiadateľovi pobyt v krajine, ktorú subjektívne považuje za najvhodnejšiu z hľadiska kvality života, spoločenskej akceptácie alebo osobných preferencií. Predmetom posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu je výlučne existencia opodstatnenej obavy z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia v krajine pôvodu. Motivácia žalobcu pritom smerovala vo významnej miere vyhľadaním priaznivejších životných a spoločenských podmienok pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou, a nie k hľadaniu ochrany pred bezprostredným a neodvrátiteľným prenasledovaním, pred ktorým by mu štát pôvodu nebol schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu. 11. Po komplexnom vyhodnotení a posúdení prípadu žalobcu dospel žalovaný k záveru, že nedetegoval žiaden azylovo relevantný dôvod podľa . 12. Keďže žalovaný nevzhliadol dôvody pre udelenie azylu, pristúpil k posúdeniu, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia niektorej z jeho foriem podľa . 13. Z aktuálnych informácií o situácii v Turecku žalovaný zistil, že žalobcovi nehrozí uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, pretože Turecko trest smrti zrušilo v roku 2004 a posledný popravený človek v tejto krajine bol v roku 1984. V prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu mu nehrozí ani mučenie či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, pretože z jeho výpovede nevyplýva, že by bol v minulosti vystavený konaniu zo strany štátnych orgánov Turecka, ktoré by dosahovalo intenzity mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, ani že by existovali individuálne okolnosti, ktoré by takúto hrozbu v prípade jeho návratu zakladali. Pokiaľ ide o jeho obavy viažuce sa na konflikt s rodinnými príslušníkmi z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, tie vyriešil presťahovaním sa najprv ku strýkovi do inej obce kde strávil približne jeden a pol roka, následne do Istanbulu, kde zotrval približne pol roka pred odchodom z Turecka. Žalobca neuviedol, že by sa v súvislosti s konaním rodinných príslušníkov obrátil na príslušné orgány Turecka, ani to, že by mu ochrana nebola poskytnutá alebo bola neúčinná. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný dospel k záveru, že na základe všeobecne dostupných informácií je zrejmé, že na území Turecka takýto konflikt neprebieha. Čo sa týka dlhodobého konfliktu medzi Tureckom a PKK, v sledovanom období prebieha mierový proces smerujúci k jeho ukončeniu, pričom intenzita ozbrojených stretov výrazne poklesla. Žalovaný teda uzavrel, že v prípade žalobcu neexistujú také indície, ktoré by svedčili o potrebe poskytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. 14. Záverom žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nemožno udeliť azyl ani na účel zlúčenia rodiny a na tento účel mu nemožno poskytnúť ani doplnkovú ochranu. II. Správna žaloba 15. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu v celom rozsahu navrhujúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že na Slovensko vycestoval legálne na základe platného cestovného pasu a národného víza SR typu C dňa 19. marca 2025, a následne pokračoval do Rakúska a Nemecka, kde požiadal o azyl. Nemecké úrady však jeho žiadosť o azyl zamietli v rámci nariadenia Dublin III a bol vrátený späť na Slovensko. Hlavným dôvodom odchodu z krajiny pôvodu bola homosexuálna orientácia žalobcu, pričom osoby s takouto orientáciou sú v Turecku vystavené neprimeranému spoločenskému tlaku. Žalobca čelil neprípustnému násilnému správaniu v krajine pôvodu aj zo strany svojej najbližšej rodiny. 16. Žalobca je toho názoru, že žalovaný nedostatočne vyhodnotil všetky skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, pretože na základe vyjadrení viacerých medzinárodných organizácií je zrejmé, že v krajine pôvodu žalobcu dochádza k neprimeraným zásahom proti homosexuálne orientovaným osobám a dochádza k ich diskriminácii a utláčaniu. Žalobca popri tom obmedzovaní najmä zo strany jeho rodiny a príbuzných, čelil fyzickému alebo psychickému násiliu z ich strany, na štátne orgány sa neobrátil pre postoj Turecka k LGBT+ komunite, potlačením ich práv a diskriminácii. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý v stručnosti zopakoval skutkové ako aj právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého sa na štátne orgány Turecka neobrátil pre postoj štátu k LGBT+ komunite uviedol,

že nespochybňuje, že rozhodnutie obrátiť sa na orgány verejnej moci môže byť pre osobu v citlivej osobnej situácii subjektívne náročné. Táto subjektívna obava žalobcu bez konkrétnej skúsenosti s odmietnutím ochrany alebo bez objektívnych skutočností nepreukazujúce všeobecnú nedostupnosť ochrany pre osoby v obdobnom postavení nepostačuje na záver, že by štát nebol schopný alebo ochotný žalobcovi ochranu poskytnúť. Žalovaný teda prezumuje, že v krajine pôvodu žalobcu existuje právny a inštitucionálny rámec umožňujúci domáhať sa ochrany pred protiprávnym konaním súkromných osôb, a preto nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že žalobca bol nútený opustiť krajinu pôvodu z dôvodu absencie ochrany štátu. 18. Pokiaľ žalobca poukazuje na správy medzinárodných organizácií, z ktorých má podľa jeho názoru vyplývať, že osoby s homosexuálnou orientáciou sú v Turecku vystavené diskriminácii, útlaku a neprimeraným zásahom, žalovaný v napadnutom rozhodnutí vzal do úvahy, že situácia LGBT+ osôb v Turecku nie je bezproblémová a že boli zaznamenané prípady spoločenskej stigmatizácie, diskriminácie, odmietania či obmedzovania niektorých verejných podujatí súvisiacich s LGBT+ komunitou. Uvedené skutočnosti však nepreukazujú, že žalobca ako osobou s homosexuálnou orientáciou bude v Turecku vystavený prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na skutočnosť, že v Turecku pôsobia organizácie venujúce sa ochrane práv LGBT + osôb, poskytujúce právne, psychologické a sociálne poradenstvo, ako aj monitoring diskriminácie. Uvedené poukazuje na existenciu určitého priestoru občianskej spoločnosti a podporných mechanizmov pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou. 19. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na skutočnosť, že v Turecku pôsobia organizácie venujúce sa ochrane práv LGBT+ osôb, poskytujúce právne, psychologické a sociálne poradenstvo, ako aj monitoring diskriminácie. Uvedené poukazuje na existenciu určitého priestoru občianskej spoločnosti a podporných mechanizmov pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou. 20. Žalovaný považoval za významnú skutočnosť aj zotrvanie žalobcu po určitú dobu v Turecku aj po ním prezentovaných udalostiach, ktoré označil za dôvod svojho odchodu. Zo žalobcovej výpovede nevyplynulo, že by bol počas pobytu v Istanbule vystavení útokom, vyhrážkam, obmedzeniam alebo zásahom zo strany štátnych orgánov či súkromných osôb. 21. Žalovaný opäť zopakoval, že účelom medzinárodnej ochrany nie je zabezpečiť žiadateľovi pobyt v krajine, ktorú subjektívne považuje za najvhodnejšiu z hľadiska kvality života, spoločenskej akceptácie alebo osobných preferencií. Uvedené konštatoval vo vzťahu k vyjadreniam žalobcu, podľa ktorých sa rozhodol odísť za ujom do Nemecka, keďže veľa čítal a hľadal aké práva majú inak orientovaní ľudia v tejto krajine. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 22. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [, , ] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia, administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi ( ) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozsudku správneho súdu podľa dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 23. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 15. októbra 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa . Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 24. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu z dôvodu, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by žalobca bol v krajine pôvodu prenasledovaný z akéhokoľvek azylovo relevantného dôvodu podľa , resp., že okolnosti jeho odchodu z krajiny pôvodu súvisiace s jeho sexuálnou orientáciou nedosahovali intenzity perzekúcie, pričom zároveň nebolo preukázané, že by mu štátne orgány neboli schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu, pokiaľ by o ňu bol požiadal. 25. Naproti tomu žalobca namietal, že dôvodom jeho žiadosti o azyl bola jeho homosexualita a súvisiace fyzické a psychické útoky na jeho osobu zo strany jeho najbližších príbuzných, ako aj odmietavý postoj Turecka k LGBT+ komunite. 26. Správny súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že

- dňa 20. januára 2026 bola so žalobcom po jeho transfere podľa nariadenia Dublin III na Slovensko spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia týkajúca sa jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky v ktorej okrem iného uviedol, že v Nemecku požiadal o azyl z humanitárnych dôvodov;

- dňa 12. februára 2026 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého uviedol, že o azyl v Nemecku požiadal z dôvodu jeho opačnej sexuálnej orientácie, pre ktorú ho jeho okolie aj rodina odsudzujú. Rovnako sa vyjadril aj v prípade jeho žiadosti o udelenie azylu na Slovensku. V Turecku je na ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou vyvíjaný nátlak, pričom v Európe majú viac slobody. Žalobca ďalej uviedol, že vo februári 2023 bolo v meste F. zemetrasenie, po ktorom sa mu zhoršila životná situácia. Asi mesiac po zemetrasení jeho rodina zistila, že je inak orientovaný, v dôsledku čoho ho jeho brat zbil tak, že skončil hospitalizovaný v nemocnici, kde pobudol 10 dní. Celá rodina bola proti jeho sexuálnej orientácii, čo malo za následok, že ho na 8 mesiacov zamkli v izbe a vzali mu telefón, aby sa o jeho sexuálnej orientácii nikto z okolia nedozvedel, pretože by to bola pre rodinu hanba. Z tohto dôvodu ho následne proti jeho vôli zosobášili so sesternicou. Všetci dúfali, že po sobáši povedie normálny život, žalobca sa však necítil dobre a preto sa rozhodol odísť do Istanbulu, kde zotrval približne pol roka a následne sa rozhodol odísť za strýkom do Nemecka, keďže čítal, aké tu majú práva majú osoby homosexuálne orientované. Žalobca na osvedčenie svojej sexuálnej orientácie zodpovedal niekoľko otázok žalovaného, prezentujúc detaily týkajúce sa obdobia, kedy začal svoju opačnú orientáciu vnímať, partnerov a či svoj vzťah držali v tajnosti;

- dňa 27. marca 2026 bola vyhotovená polytematická správa o krajine – Turecko vypracovaná odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného, monitorujúca situáciu v Turecku z pohľadu bezpečnostnej situácie a dodržiavania práv osôb prislúchajúcich k LGBT+ komunite;

- v spise sa nachádza aj článok z Wikipedie týkajúce sa LGBT+ osôb a islamu, ich práv v Turecku s dôrazom na históriu a politický systém Turecka. 27. Správny súd úvodom konštatuje, že žalovaný považoval žalobcom prezentovaný azylový príbeh v celom rozsahu za dôveryhodný, v dôsledku čoho po správnosti pristúpil k posúdeniu, či žalobcovi na základe takto prezentovaných skutočností hrozí v krajine pôvodu prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa . V prípade žalobcu to mal byť dôvod jeho opačnej sexuálnej orientácie, pre ktorú ho možno považovať za príslušníka určitej sociálnej skupiny. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 31. júla 2024, ktorý v bodoch 37 až 39 s odkazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. – 52 z 5. októbra 2006 konštatoval, že „homosexualita je (a to aj v najtolerantnejších a najliberálnejších krajinách Západu) charakteristikou, ktorá v istých ohľadoch komplikuje život jedinca už len preto, že je menšinovou sexuálnou orientáciou a ako taká je vždy, pokiaľ je s ňou okolie dotknutej osoby (či dokonca verejnosť) oboznámené, znakom „inakosti“ v porovnaní so sexuálnou orientáciou väčšinovou a dôvodom (či zámienkou) pre to, aby na túto „inakosť“ a na domnelé čí skutočné dôsledky z nej plynúce bolo poukazované . V tomto zmysle je nepochybne menšinová sexuálna orientácia „záťažou“ vždy a všade, teda v každej spoločnosti, hoci v rade iných ohľadov (napr. spôsob prežívania; povaha vzťahov, ktoré dotyčný jedinec nadväzuje; vlastnosti a schopnosti, ktoré si niekedy s touto sexuálnou orientáciou spája) môže byť pre jedincov oproti tým, ktorých sexuálna orientácia je väčšinová, obohatením...V prvom rade treba preto zodpovedať otázku, či homosexualita sama o sebe vytvára príslušnosť jedinca k určitej sociálnej skupine. Nepochybne tomu tak je, pokiaľ táto vlastnosť je v spoločnosti, v rámci ktorej sa príslušnosť jedincov k určitým sociálnym skupinám posudzuje, relevantným rozlišovacím kritériom a pokiaľ je u konkrétneho jedinca relatívne nezmeniteľná

- „daná“; inak povedané, homosexuáli vytvárajú sociálnu skupinu tam, kde je táto ich charakteristika významná pre náhľad okolia (či v širšom ohľade spoločnosti ako takej) na ne; že sa jedná - okrem prípadov vynútených či príležitostných homosexuality(napr. vo väzniciach alebo pri homosexuálnej prostitúcii) - o „danú“ vlastnosť v tom zmysle, že nie je voľbou dotyčného jedinca, ale v zásade vrodenou vlastnosťou, existuje v západnej sexuológii výrazne prevažujúci konsenzus. Homosexuáli by nevytvárali sociálnu skupinu, ak by táto vlastnosť bola v očiach ich okolia viac-menej irelevantná (v súčasných západných demokraciách nie sú preto sociálnou skupinou napr. osoby s hnedými vlasmi, pretože táto charakteristika je v očiach ich okolia irelevantná v tom zmysle, že podstatne neovplyvňuje náhľad okolia na ne; skutočnosť, že niekomu sa hnedé vlas môžu z estetického hľadiska páčiť, zatiaľ čo inému naopak nie, nemožno ešte považovať za vytváranie náhľadu na jedinca, pretože sa vzťahuje k takým jeho charakteristikám, ktoré sú danej spoločnosti - či už z dôvodov racionálnych alebo iracionálnych - považované všeobecne za významné a vypovedajúce o ňom). V tomto zmysle sú homosexuáli sociálnou skupinou stále ešte aj v drvivej väčšine liberálnych západných demokracií, pretože aj tu spravidla táto ich charakteristika je pre ich okolie, t. j. iných ľudí, zaujímavá a niekedy dokonca dôležitá a v očiach týchto iných ľudí ich zaraďuje do určitej skupiny ľudí s obdobnou relevantnou vlastnosťou. Tým skôr potom možno na účely o homosexuáloch hovoriť ako o sociálnej skupine v krajinách, v ktorých príslušnosť k menšinovej sexuálnej orientácii dotyčného jedinca v očiach jeho okolí výrazne vydeľuje z „väčšiny“ a v ktorých je vnímaná ako jeho dôležitá (a - nutné poznamenať- negatívna) vlastnosť.

VA ., kde - ako sa žalovaný aj sťažovateľ zhodujú - v spoločnosti existuje všeobecná in tolerancia k homosexualite, teda homosexuálna orientácia, pokiaľ nie je dôkladne tajená, t. j. pokiaľ sa dotyčný jedinec navonok prejavuje ako homosexuál, hoci už len tým, že túto svoju sexuálnu orientáciu priznáva (bez toho, aby nutne viedol homosexuálny partnerský život či dokonca vyvíjal verejné aktivity súvisiace s jeho sexuálnou orientáciou), „zaraďuje“ tohto jedinca do sociálnej skupiny homosexuálov.“ 28. S konkretizáciou na prejednávanú vec teda mal byť žalobca podľa jeho tvrdení prenasledovaný pre jeho príslušnosť k sociálnej skupine jeho príbuznými, pričom takéto prenasledovanie možno očakávať aj zo strany štátu, pretože v Turecku je komunita LGBT+ ľudí diskriminovaná. 29. Správny súd sa v prvom rade zameral na tvrdenia žalobcu o fyzických a psychických útokoch zo strany jeho rodinných príslušníkov. Násilné a niekoľko mesiacov trvajúce prejavy voči žalobcovi pre jeho opačnú sexuálnu orientáciu podľa názoru správneho súdu možno v kontexte považovať za prenasledovanie, hoci sa ho mala dopustiť len malá skupina neštátnych pôvodcov z najbližšieho okolia žalobcu. Pokiaľ bol žalobca fyzicky napadnutý s nutnosťou jeho hospitalizácie, následne po dobu niekoľkých mesiacov obmedzovaný na osobnej slobode a napokon nútený proti jeho vôli uzavrieť manželstvo s osobou opačného pohlavia (pričom neadekvátnosť tohto donútenia je umocnená práve žalobcovou sexuálnou orientáciou), toto správanie jeho rodiny intenzívne zasiahlo do jeho práva na život, zdravie, slobodu a bezpečnosť, rešpektovanie súkromného a rodinného života a predstavuje ponižujúce až neľudské zaobchádzanie. 30. Vychádzajúc z ustanovenia . možno za pôvodcov prenasledovania skutočne považovať aj neštátnych pôvodcov (a teda napríklad aj súkromné osoby), ale iba za predpokladu, ak možno preukázať, že štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. V tejto súvislosti považuje správny súd nie celkom za náležité závery žalovaného, ktorý prenáša nemožnosť vyhodnotiť túto negatívnu podmienku len na plecia žalobcu, pretože ten sa po útokoch zo strany jeho rodinných príslušníkov na políciu neobrátil dôvodiac, že turecké štátne orgány sú rovnako pôvodcom potláčania a diskriminácie práv ľudí prislúchajúcich ku LGBT+ komunite a teda prirodzene, voči nim nemal dôveru, že by mu ochranu skutočne poskytli. Správny súd eviduje uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. -23, ktorý vylučuje z poskytnutia medzinárodnej ochrany osobu, ktorá sa iba pre subjektívnu nedôveru rozhodne nevyužiť vnútroštátnu ochranu, ktorú má vyhľadať primárne, avšak uvedené rozhodnutie nevylučuje, aby nebolo prihliadnuté na kontext takéhoto (ne)konania žiadateľa. Ochotu a schopnosť štátu poskytnúť účinnú, nielen dočasnú a dostupnú ochranu (čl. 6 a 7 Kvalifikačnej smernice) je potrebné vyhodnocovať nielen s ohľadom na individuálne tvrdenia žiadateľa o azyle, ale aj s ohľadom na objektívne indície viažuce sa ku situácii v krajine pôvodu. Na základe uvedených tvrdení to bol potom žalovaný, ktorý mal objektívne preverovať situáciu v krajine pôvodu a teda, či by sa žalobca prípadným obrátením sa na príslušné orgány so žiadosťou o pomoc potenciálne nevystavil hrozbe prenasledovania aj zo strany štátnych orgánov práve pre verejné priznanie svojej sexuálnej orientácie. Turbulentné postoje štátnych orgánov Turecka ku príslušníkom LGBT+ komunity sú zrejmé z polytematickej správy a neindikujú, že by sa situácia akokoľvek vyvinula priaznivejšie pre žalobcu. Z polytematickej správy z 27. marca 2026 vyhotovenej odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného naopak nevyplývajú informácie o ochote a schopnosti štátu poskytnúť žalobcovi ochranu pred prenasledovaním zo strany súkromných subjektov, keďže žalovaný sa na ne nedopytoval. Pravdou je, že nemožno úplne opomenúť skutočnosť, že žalobca sa na príslušné orgán ochrany neobrátil, avšak jeho dôvodom nebola určitá subjektívna domnienka, ale objektívny dôvod, na preverenie ktorého nemal žalovaný tak jednoducho rezignovať. Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, že v Turecku existuje právny a inštitucionálny rámec umožňujúci osobám domáhať sa ochrany svojich práv, zatiaľ čo mal vedomosť o žalobcovej sexuálnej orientácii sú predčasné, povrchné a v zásade nemajúce v administratívnom spise podklad. 31. Na druhej strane, prenasledovanie neštátnymi pôvodcami je potrebné vykladať aj v kontexte . Zároveň správny súd zdôrazňuje, že keďže je právna úprava obsiahnutá v výsledkom transpozície Kvalifikačnej smernice ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (ďalej len „procedurálna smernica“) pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedených smerníc a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. V zmysle ods. 27 recitálu Kvalifikačnej smernice, vnútorná ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno reálne očakávať, že sa tu usadí. Podobné predpoklady sú ustanovené aj v čl. 8 Kvalifikačnej

smernice, podľa ktorej môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak v niektorej časti krajiny pôvodu nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo ak má prístup k ochrane proti vážnemu bezpráviu alebo môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí. 32. Práve týmto smerom sa uberali ďalšie úvahy žalovaného, ktorý poukázal na skutočnosť, že žalobca sa v rámci krajiny pôvodu presídlil najprv do obce G. N. kde žil asi jeden a pol roka a následne do Istanbulu, kde žil ďalšieho pol roka bez akýchkoľvek incidentov indikujúcich prenasledovanie. Skutočným presídlením žalobcu ešte pred odchodom z krajiny pôvodu osvedčil všetky podmienky výnimky z poskytnutia azylu a teda, že do Istanbulu odcestoval bezpečne, legálne, bol tu prijatý a na základe jeho vyhlásení nie je možné ani pochybovať o tom, že by sa tu neusadil. Správny súd konštatuje, že žalobcovi po presídlení mimo dosah rodinných príslušníkov skutočne prenasledovanie nehrozilo, a to ani zo strany iných pôvodcov prenasledovania, čo napokon v podanej žalobe ani netvrdil. Poskytnutie ochrany zo strany štátnych orgánov sa tak stalo nepotrebným. 33. Správny súd rozumie argumentácii žalobcu, že ako príslušník sociálnej skupiny homosexuálov resp. LGBT+ skupiny by najradšej žil v krajine, v ktorej nebudú jeho práva obmedzované tak, ako v Turecku. Z informácií o krajine pôvodu síce vyplýva, že sexuálne styky medzi osobami rovnakého pohlavia boli v Turecku dekriminalizované ešte v roku 1858, no osoby prislúchajúce k LGBT+ komunite nemajú takmer žiadnu právnu ochranu pred diskrimináciou a ich prejavy môžu byť posudzované ako trestné činy proti verejnej morálke. Podľa správy ILGA World došlo k roku 2025 k pokusom o prijatie legislatívy na kriminalizáciu konsenzuálnych sexuálnych stykov medzi dospelými osobami rovnakého pohlavia, čím by vo výraznej miere došlo k potlačeniu práv osôb LGBT+ komunity a ich perzekúcii. Za trestné by bolo možné považovať už zásnuby ako aj samotný sobáš osôb rovnakého pohlavia. Rovnako by boli zavedené obmedzenia v oblasti poskytovania nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. O vládnom „súdnom balíku“ legislatívy prísne sa zameriavajúcim na práva LGBT+ osôb a jeho vývoji informujú aj ďalšie verejné zdroje, napríklad Human Rights Watch z 29. októbra 2025 alebo zo 4. februára 2026, z ktorých je zrejmé, že síce doposiaľ návrh zákona prijatý nebol, existujú obavy, že vláda sa o jeho prijatie bude naďalej pokúšať. 34. Na tomto mieste správny súd poukazuje na priliehavé úvahy žalovaného, že v mnohých krajinách Európskej únie, Slovenskú republiku nevynímajúc, sú názory na postavenie LGBT+ komunity v spoločnosti a rozsah im prislúchajúcich práv roztrieštené, čo však ale ešte nemusí mať samo o sebe za následok záver o prenasledovaní tejto sociálnej skupiny. 35. Správny súd dospel k názoru že hoci je situácia v Turecku ohľadom dodržiavania práv osôb z LGBT + komunity, bytostne vzťahujúca sa na žalobcu v dôsledku jeho príslušnosti k tejto sociálnej skupine, turbulentná a túto treba posudzovať veľmi citlivo, v čase ku dňu rozhodovania správneho súdu nezistil, že by žalobcovi (na základe ním prezentovaného azylového príbehu) v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie zo strany štátnych orgánov, o. i. aj z dôvodu, že doposiaľ nebol prijatý tzv. “súdny balík“ legislatívy. Žalobca teda podmienky na udelenie azylu z dôvod príslušnosti k sociálnej skupine homosexuálov nespĺňa, hoci incidenty s jeho rodinou, s ktorou už však nie je v kontakte, mohli v čase, kedy k nim došlo, predstavovať prenasledovanie. Žalobca totiž využil ochranu inej časti krajiny, v ktorej sa s prenasledovaním, alebo inými zásahmi do jeho slobody, nestretol. Navyše, konkrétne neprezentoval, že by v dôsledku jeho homosexuality boli obmedzované jeho práva na vzdelanie, prístup k zamestnaniu a pod. Eventuálne budúce problémy najmä s ohľadom na prípadné prijatie legislatívnych zmien v oblasti kriminalizácie homosexuality, nateraz nemôžu byť dostačujúcim dôvodom na udelenie azylu a teda naplnenie kritérií podľa . 36. Záverom správny súd uvádza, že rovnako správne vyhodnotil žalovaný aj podmienky na neposkytnutie doplnkovej ochrany, keďže žalobcovi nehrozí ani jedna z jeho foriem vymedzená v § ľ písm. f) . Navyše, vo vzťahu k neposkytnutiu tohto druhu medzinárodnej ochrany žalobca neprezentoval žiadne námietky. 37. Správny súd uzatvára, že pre nedôvodnosť námietok žalobcu a ani na základe jeho vlastných zistení nedetegoval dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pre ktoré by ho bolo potrebné zrušiť. Keďže sa žalovaný vysporiadal so všetkými prvkami žalobcom predostretého azylového príbehu, svoje úvahy a závery riadne ozrejmil a vec správne právne posúdil, správny súd správnu žalobu pre jej nedôvodnosť postupom podľa ustanovenia zamietol. 38. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi podľa (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.