Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/17/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: V. I., nar. X., štátny príslušník U., naposledy

bytom v zahraničí Ľ., U., t. č. PT G., proti odporcovi: M.V.S.R., M.Ú., B., P., o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU- 1367/PO-Ž/2007 zo dňa 18.

septembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-28 zo dňa 2. apríla 2008 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -28 zo dňa 2. apríla 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS: MU-1367/PO-Ž/2007 zo dňa 18. septembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia

a Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl,

podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho

prípade neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení

účinnom do 31.12.2007, ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na Ukrajinu. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach

vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,

že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil

skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

K námietke navrhovateľa ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci

a nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov krajský

súd uviedol, že navrhovateľ ako jediný dôvod svojho odchodu z krajiny pôvodu uviedol

bližšie nešpecifikovaný konflikt, ktorý mal pred 5 rokmi s príslušníkmi organizácie UNO

USIN (ako uviedol odporca správne sa jedná o OUN), ktorí mu mali zakazovať hovoriť

po rusky. V tejto súvislosti uviedol, že nie je odporcovou povinnosťou vyhľadávať

za žiadateľa a označovať ďalšie dôvody pre udelenie azylu. Odporca sa preto správne podľa

krajského súdu zameral na posúdenie tohto dôvodu, najmä z toho pohľadu, či takýto dôvod

napĺňa podmienky pre udelenie azylu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia podľa krajského

súdu jednoznačne vyplýva, prečo odporca neuznal uvedený dôvod ako dostatočný

pre udelenie azylu resp. prečo mu neposkytol doplnkovú ochranu. Preto uvedené námietky

vyhodnotil ako účelové.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia krajský súd uviedol, že incident, ktorý

sa mal stať pred piatimi rokmi nie je možné (vzhľadom k jeho obsahu a ojedinelosti)

kvalifikovať ako prenasledovanie, pretože nespĺňa zákonom predpokladané znaky, uvedené

v § 2 písm. d/ zákona o azyle. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že hodnovernosť

navrhovateľom uvádzaného dôvodu je spochybnená tým, že neuviedol správne označenie

organizácie, s ktorej členmi mal mať konflikt (aj na túto skutočnosť odporca v rozhodnutí

poukázal), ako aj tým, že o azyl požiadal až počas jeho zaistenia v ÚPZC Sečovce, pričom

vo výpovedi pred políciou uviedol iný dôvod odchodu z krajiny pôvodu.

Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení

doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno

hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu

do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/

zákona o azyle).

Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,

že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu

z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že odporca

sa jeho žiadosťou o udelenie azylu nedostatočne zaoberal. Keďže vie ako má klásť otázky,

mohol si sám overiť opodstatnenosť jeho žiadosti tak, aby bol skutkový stav náležite zistený.

Navrhovateľ vyčítal odporcovi ako aj krajskému súdu, že nedostatočne zistili základné

informácie a následne vydali rozhodnutia, u ktorých je možné uplatniť námietke

nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.

Navrhovateľ vyčítal aj nedostatok odôvodnenia rozhodnutia v časti o neposkytnutí

doplnkovej ochrany a neexistencie prekážok administratívneho vyhostenia, pretože nie je

zrejmé, ktoré konkrétne informácie boli použité na to, aby odporca dospel k záveru

o neposkytnutí uvedenej formy medzinárodnej ochrany.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti

o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Zdôraznil, že navrhovateľ nepožiadal

o azyl neodkladne po príchode na územie SR a poukázal na to, že kým pôvodne do zápisnice

z podania vyhlásenia uvádzal, že je unavený a na Slovensku chce normálne žiť, v konaní

pred odporcom tvrdil, že mal prísť do konfliktu s príslušníkmi OUN (Organizácia

ukrajinských nacionalistov).

Odporca napokon poukázal na to, že navrhovateľovi bol na základe rozhodnutia

Oddelenia hraničnej polície PZ Brodské č. p.: UHCP-141-8/RHCP-NR-BR-2007 zakázaný

vstup na územie SR do 2.6.2012 a súčasne mu bol uložený trest administratívneho vyhostenia

zo Slovenskej republiky a z uvedeného je zrejmé, že jeho žiadosť je účelová, v snahe vyhnúť

sa uloženému trestu administratívneho vyhostenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 19.8. 2008 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej Republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku ( ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

SR).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa

krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (Správa o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine vydaná Úradom

pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA zo 6.3.2006, internetová stránka MZV SR),

z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním

na posúdenie žiadosti navrhovateľa v súvislosti s tvrdeným konfliktom navrhovateľa

s organizáciou UNO a na možné riziká návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 21.6.2007 )

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uviedol, že mal pred piatimi rokmi konflikt

s ľuďmi, ktorí mu na Ukrajine zakazovali hovoriť po rusky. Neskôr zistil, že sú to ľudia

z organizácie UNO USON. Ide o vojensky organizovaných ľudí, ktorí chcú

aby sa na Ukrajine hovorilo len po ukrajinsky. Stretol sa s nimi, hovoril im, že žijú zle, avšak

oni sú veľkí nacionalisti a kto sa s nimi dostane do konfliktu, je prenasledovaný. Majú

podchytenú aj políciu, financujú ich fašistické organizácie zo zahraničia. Na otázku,

či vyhľadal pomoc na polícii uviedol, že oni majú svojich ľudí všade.

Šetrením odporcu bolo zistené, že navrhovateľ neuviedol správne názov predmetnej

organizácie, keď uvádzal že sa malo jednať o organizáciu UNO. V skutočnosti sa jedná

o organizáciu OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov), ktorá nabáda na tesnejšie

vzťahy s EÚ a NATO, členstvo v NATO dokonca považuje za jedinú možnú garanciu

ochrany územnej integrity a suverenity Ukrajiny, pričom na Ukrajine sa slovo „nacionalista“

nepovažuje za nálepku militantnej organizácie.

Podľa odporcu pre posúdenie uvedeného dôvodu však bolo rozhodujúce,

že navrhovateľ, pokiaľ cítil nejakú neprávosť, (pričom podľa tvrdení navrhovateľa nešlo

o vážnejší konflikt s príslušníkmi uvedenej organizácie) mal sa obrátiť na príslušné štátne

orgány, čo však neurobil. Preto jeho žiadosť o udelenie azylu, ktorú vyhodnotil za účelovú,

zamietol.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu

na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd

dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom

ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom

rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto

inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody

s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne

na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle

alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania

žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny

pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu až po 5 rokoch od údajného konfliktu

s príslušníkmi organizácie OUN, z ktorého údajne pramenia jeho obavy a strach z návratu

do krajiny pôvodu a keďže navrhovateľ sa odvoláva na okolnosti, nenastali v dobe

bezprostredne predchádzajúcej podanej žiadosti, nebolo podľa odvolacieho súdu objektívne

možné na takýto dôvod prihliadnuť.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že za

prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o údajných konfliktoch s príslušníkmi

strany OUN by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože

navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela

poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedenej strany.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,

keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože jeho údajné konflikty a problémy s členmi strany OUN

nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného vyjadrenia

so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany,

odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu

a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu,

ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone

o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci

sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám

po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným

skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery

určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné

a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je

definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach

na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia na Ukrajinu podľa § 58

ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval

citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach

na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky

vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie odporcu o neudelení

azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona považovať za zákonné a rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny podľa .

Preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu o neudelení azylu považovať za zákonné

a rozsudok, krajského súdu v tejto časti potvrdiť ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 19. augusta 2008

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu