Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)1d5/378518.a364d5.pdf
PDF · 134.87 KB
No categories available
1Sža/17/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: V. I., nar. X., štátny príslušník U., naposledy
bytom v zahraničí Ľ., U., t. č. PT G., proti odporcovi: M.V.S.R., M.Ú., B., P., o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU- 1367/PO-Ž/2007 zo dňa 18.
septembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9 Saz 4/2008-28 zo dňa 2. apríla 2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9 Saz 4/2008-28 zo dňa 2. apríla 2008 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU-1367/PO-Ž/2007 zo dňa 18. septembra 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia
§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl,
podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho
prípade neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení
účinnom do 31.12.2007, ďalej len zákon o pobyte cudzincov) na Ukrajinu. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach
vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,
že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil
skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
K námietke navrhovateľa ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov krajský
súd uviedol, že navrhovateľ ako jediný dôvod svojho odchodu z krajiny pôvodu uviedol
bližšie nešpecifikovaný konflikt, ktorý mal pred 5 rokmi s príslušníkmi organizácie UNO
USIN (ako uviedol odporca správne sa jedná o OUN), ktorí mu mali zakazovať hovoriť
po rusky. V tejto súvislosti uviedol, že nie je odporcovou povinnosťou vyhľadávať
za žiadateľa a označovať ďalšie dôvody pre udelenie azylu. Odporca sa preto správne podľa
krajského súdu zameral na posúdenie tohto dôvodu, najmä z toho pohľadu, či takýto dôvod
napĺňa podmienky pre udelenie azylu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia podľa krajského
súdu jednoznačne vyplýva, prečo odporca neuznal uvedený dôvod ako dostatočný
pre udelenie azylu resp. prečo mu neposkytol doplnkovú ochranu. Preto uvedené námietky
vyhodnotil ako účelové.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia krajský súd uviedol, že incident, ktorý
sa mal stať pred piatimi rokmi nie je možné (vzhľadom k jeho obsahu a ojedinelosti)
kvalifikovať ako prenasledovanie, pretože nespĺňa zákonom predpokladané znaky, uvedené
v § 2 písm. d/ zákona o azyle. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že hodnovernosť
navrhovateľom uvádzaného dôvodu je spochybnená tým, že neuviedol správne označenie
organizácie, s ktorej členmi mal mať konflikt (aj na túto skutočnosť odporca v rozhodnutí
poukázal), ako aj tým, že o azyl požiadal až počas jeho zaistenia v ÚPZC Sečovce, pričom
vo výpovedi pred políciou uviedol iný dôvod odchodu z krajiny pôvodu.
Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení
doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno
hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu
do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/
zákona o azyle).
Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,
že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu
z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že odporca
sa jeho žiadosťou o udelenie azylu nedostatočne zaoberal. Keďže vie ako má klásť otázky,
mohol si sám overiť opodstatnenosť jeho žiadosti tak, aby bol skutkový stav náležite zistený.
Navrhovateľ vyčítal odporcovi ako aj krajskému súdu, že nedostatočne zistili základné
informácie a následne vydali rozhodnutia, u ktorých je možné uplatniť námietke
nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.
Navrhovateľ vyčítal aj nedostatok odôvodnenia rozhodnutia v časti o neposkytnutí
doplnkovej ochrany a neexistencie prekážok administratívneho vyhostenia, pretože nie je
zrejmé, ktoré konkrétne informácie boli použité na to, aby odporca dospel k záveru
o neposkytnutí uvedenej formy medzinárodnej ochrany.
Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti
o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok
administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona. Zdôraznil, že navrhovateľ nepožiadal
o azyl neodkladne po príchode na územie SR a poukázal na to, že kým pôvodne do zápisnice
z podania vyhlásenia uvádzal, že je unavený a na Slovensku chce normálne žiť, v konaní
pred odporcom tvrdil, že mal prísť do konfliktu s príslušníkmi OUN (Organizácia
ukrajinských nacionalistov).
Odporca napokon poukázal na to, že navrhovateľovi bol na základe rozhodnutia
Oddelenia hraničnej polície PZ Brodské č. p.: UHCP-141-8/RHCP-NR-BR-2007 zakázaný
vstup na územie SR do 2.6.2012 a súčasne mu bol uložený trest administratívneho vyhostenia
zo Slovenskej republiky a z uvedeného je zrejmé, že jeho žiadosť je účelová, v snahe vyhnúť
sa uloženému trestu administratívneho vyhostenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 19.8. 2008 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej Republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo
trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený
trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť
uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku ( ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Ústavy SR).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa
krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu, (Správa o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine vydaná Úradom
pre demokraciu, ľudské práva a prácu MZV USA zo 6.3.2006, internetová stránka MZV SR),
z ktorých stručne popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním
na posúdenie žiadosti navrhovateľa v súvislosti s tvrdeným konfliktom navrhovateľa
s organizáciou UNO a na možné riziká návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 21.6.2007 )
vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uviedol, že mal pred piatimi rokmi konflikt
s ľuďmi, ktorí mu na Ukrajine zakazovali hovoriť po rusky. Neskôr zistil, že sú to ľudia
z organizácie UNO USON. Ide o vojensky organizovaných ľudí, ktorí chcú
aby sa na Ukrajine hovorilo len po ukrajinsky. Stretol sa s nimi, hovoril im, že žijú zle, avšak
oni sú veľkí nacionalisti a kto sa s nimi dostane do konfliktu, je prenasledovaný. Majú
podchytenú aj políciu, financujú ich fašistické organizácie zo zahraničia. Na otázku,
či vyhľadal pomoc na polícii uviedol, že oni majú svojich ľudí všade.
Šetrením odporcu bolo zistené, že navrhovateľ neuviedol správne názov predmetnej
organizácie, keď uvádzal že sa malo jednať o organizáciu UNO. V skutočnosti sa jedná
o organizáciu OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov), ktorá nabáda na tesnejšie
vzťahy s EÚ a NATO, členstvo v NATO dokonca považuje za jedinú možnú garanciu
ochrany územnej integrity a suverenity Ukrajiny, pričom na Ukrajine sa slovo „nacionalista“
nepovažuje za nálepku militantnej organizácie.
Podľa odporcu pre posúdenie uvedeného dôvodu však bolo rozhodujúce,
že navrhovateľ, pokiaľ cítil nejakú neprávosť, (pričom podľa tvrdení navrhovateľa nešlo
o vážnejší konflikt s príslušníkmi uvedenej organizácie) mal sa obrátiť na príslušné štátne
orgány, čo však neurobil. Preto jeho žiadosť o udelenie azylu, ktorú vyhodnotil za účelovú,
zamietol.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť
azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd
dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom
ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody
s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne
na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle
alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny
pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu až po 5 rokoch od údajného konfliktu
s príslušníkmi organizácie OUN, z ktorého údajne pramenia jeho obavy a strach z návratu
do krajiny pôvodu a keďže navrhovateľ sa odvoláva na okolnosti, nenastali v dobe
bezprostredne predchádzajúcej podanej žiadosti, nebolo podľa odvolacieho súdu objektívne
možné na takýto dôvod prihliadnuť.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že za
prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o údajných konfliktoch s príslušníkmi
strany OUN by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože
navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela
poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi členov uvedenej strany.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,
keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože jeho údajné konflikty a problémy s členmi strany OUN
nebolo možné pričítať verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného vyjadrenia
so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany,
odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu
a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu,
ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone
o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci
sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám
po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným
skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery
určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné
a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je
definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach
na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia na Ukrajinu podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval
citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky
vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil. Rozhodnutie odporcu o neudelení
azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom, že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho
administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona považovať za zákonné a rozsudok
krajského súdu potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 OSP.
Preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu o neudelení azylu považovať za zákonné
a rozsudok, krajského súdu v tejto časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 19. augusta 2008
Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu