Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14SaZ-5-2026.pdf
PDF · 126.62 KB
Case nature
Area
Subarea
14SaZ/5/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, ruskej štátnej príslušnosti, cestovný pas Ruskej federácie č. XX XXXXXXX, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v obci B., ul. Brejska, Amurská oblasť, Ruská federácia, toho času s poskytnutou doplnkovou ochranou a s povolením na pobyt č. C. C. D. XX. XXXX XXXX, na adrese: E. F. XXXX/X, B., zastúpeného mimovládnou organizáciou poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- PO-26-43/2025-Ž zo dňa 22. júna 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MU-PO-26-43/2025-Ž zo dňa 22. júna 2026, ktorým nebol žalobcovi: A. B., cestovný pas Ruskej federácie č. XX XXXXXXX, udelený azyl z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-26-43/2025-Ž z 22. júna 2026 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o azyle“). 2. Ako dôvody svojej žiadosti o azyl zo dňa 17.02.2025 žalobca uviedol, že v prípade návratu do Ruska mu hrozí vojenská služba a následná mobilizácia, pričom si nevie predstaviť, ako by mohol bojovať proti svojej novej domovine, teda proti Ukrajine, kde prežil celý svoj život a nehľadiac na pôvod, nepovažuje sa viac za Rusa. Ďalej uviedol, že za jeho politické názory na vojnu, ktorú vedie Rusko na Ukrajine, a tiež za zverejňovanie príspevkov na sociálnych sieťach na podporu ukrajinskej armády, mu hrozí v krajine pôvodu väzenie. Takisto sa obáva toho, že v prípade návratu ho pre dlhodobý pobyt na Ukrajine môžu považovať za zahraničného agenta, za čo mu hrozí to, že mu nevydajú cestovný pas, ani žiaden iný doklad totožnosti. 3. Po posúdení uvedenej žiadosti žalovaný dňa 23.06.2025 vydal rozhodnutie ČAS: MU-PO-26-19/2025- Ž (ďalej ako „Predchádzajúce rozhodnutie o azyle“), ktorým mu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudelil azyl a súčasne mu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu, a to na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, teda do 04.07.2026. Proti výroku č. 1 Predchádzajúceho rozhodnutia o azyle o neudelení azylu podal žalobca správnu žalobu na Správny súd v Košiciach (ďalej ako „SSKE“). Ten svojim rozsudkom č. k. 1Saz/2/2025-48 zo dňa 27.10.2025 (ďalej ako „Rozsudok SSKE“) rozhodol o zrušení Predchádzajúceho rozhodnutia
o azyle v jeho napadnutej časti a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok SSKE nadobudol právoplatnosť dňa 05.11.2025. 4. V zmysle Rozsudku SSKE bolo povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní preskúmať, či je možné žalobcu považovať za osobu ukrajinskej národnosti a vo svetle uvedeného, či odmietnutie nástupu na vojenskú službu a potencionálna hrozba zapojenia do bojov proti Ukrajine môže vykazovať znaky prenasledovania. SSKE tiež určil žalovanému povinnosť zaujať stanovisko k tomu, či podľa dostupných správ o krajine pôvodu žalobcu (Rusko), príslušné štátne orgány trvajú na vykonávaní vojenskej služby u ruských štátnych príslušníkov ukrajinskej národnosti za identických podmienok ako u ruských štátnych príslušníkov ruskej alebo inej národnosti a či sú voči nim aplikované diskriminačné postupy sankcionovania v prípade odmietnutia podrobiť sa brannej povinnosti. Žalovaný bol tiež povinný na základe aktuálnych správ o krajine pôvodu posúdiť a vyhodnotiť, o aký typ vojenskej akcie sa jedná, s ktorou menovaný nechce byť spájaný, najmä či predmetný typ vojenskej akcie možno považovať podľa kritérií medzinárodného spoločenstva ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, a v tomto kontexte posúdiť, či by potrestanie za vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu mohlo byť vo svetle všetkých požiadaviek považované za prenasledovanie. 5. Vzhľadom na vyjadrenia žalobcu o jeho vzťahu k Ukrajine a jeho obyvateľstvu s prihliadnutím na to, že celý život prežil na Ukrajine, žalovaný v napadnutom rozhodnutí v zmysle Rozsudku SSKE podľa § 19a ods. 1 písm. b) zákona o azyle uviedol, že žalobcu je potrebné považovať za osobu s ukrajinskou národnosťou. 6. Vo vzťahu k charakteru ozbrojeného konfliktu prebiehajúceho medzi Ruskom a Ukrajinou žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že tento konflikt je tvorený geopolitickými, vojenskými a bezpečnostnými záujmami štátov a nie je zameraný na prenasledovanie jednotlivcov alebo skupín obyvateľstva na základe ich národnosti, etnického pôvodu či osobného presvedčenia. 7. Čo sa týka brannej povinnosti žalobcu v súvislosti s prebiehajúcim konfliktom na Ukrajine, žalovaný v napadnutom rozhodnutí zhrnul, že vzhľadom na absenciu akejkoľvek predchádzajúcej vojenskej služby a chýbajúce individuálne indície o bezprostrednej hrozbe mobilizácie žalobcu, má jeho obava z povolania do ozbrojených síl charakter všeobecnej a hypotetickej obavy, ktorá nepostačuje na preukázanie odôvodneného strachu z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že voči osobám ruskej štátnej príslušnosti s ukrajinskou národnosťou nie sú aplikované diskriminačné prístupy, preto ani táto argumentácia žalobcu nemá napĺňať dôvody na prenasledovanie tak, ako sú definované zákonom o azyle. Žalobcovi by v prípade návratu podľa žalovaného nehrozilo povolanie do výkonu vojenskej služby výlučne alebo primárne z dôvodu jeho ukrajinskej národnosti, ani že by mu v prípade vyhýbania sa vojenskej službe hrozil selektívny, neprimeraný alebo diskriminačný postih. V konaní nemalo byť preukázané, že by prípadné sankcionovanie žalobcu bolo motivované niektorým z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle, ani že by dosahovalo intenzitu prenasledovania v zmysle uvedeného ustanovenia. Samotná obava z uloženia sankcie za nesplnenie brannej povinnosti, ktorá má všeobecnú povahu a nesúvisí s azylovo relevantnými dôvodmi, preto podľa žalovaného nemôže byť považovaná za dôvod na udelenie azylu. 8. V Rozsudku SSKE bol žalovaný zaviazaný, aby sa zaoberal aj otázkou, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mohli byť žalobcovi zo strany ruských štátnych orgánov pripisované politické presvedčenia, ktoré sú v Rusku potlačované. Na základe uvedeného žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že príspevky žalobcu neobsahujú žiadne komentáre a nie je predpoklad a ani nebolo preukázané, že by mali doteraz nejaký väčší dosah. Nie je preto podľa žalovaného dôvod domnievať sa, že by po ich stiahnutí mohol žalobca čeliť nejakému konaniu zo strany Ruska, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie. Žalobca nie je podľa žalovaného žiadny aktivista, ktorý by mal väčší počet sledovateľov na sociálnych sieťach. Naopak, nemá takmer žiadnych sledovateľov, čo podľa žalovaného znamená, že jeho subjektívnu obavu z prenasledovania z dôvodu ním zdieľaných príspevkov na sociálnych sieťach nemožno považovať vo všeobecnosti za opodstatnenú. 9. Vzhľadom na to, že v prípade žalobcu nemali byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa žalobca nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, žalovaný v napadnutom rozhodnutí opätovne dospel k názoru, že situácia žalobcu nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna.
II. Žaloba
10. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca dňa 13. júla 2026 správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom. Žalobca sa mal tiež dopustiť podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 11. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaným vidí žalobca v tom, že postih, ktorý by mu v krajine pôvodu hrozil je na rozdiel od záverov žalovaného v napadnutom rozhodnutí vysoko závažný a má príčinnú súvislosť s jeho politickým presvedčením a národnosťou, t.j. spája sa so zákonnými dôvodmi pre udelenie azylu, preto musí ísť podľa žalobcu o prenasledovanie. 12. Napadnuté rozhodnutie obsahuje podľa žalobcu vzájomne si odporujúce závery, keď žalovaný dôvod, pre ktorý bola žalobcovi v minulosti poskytnutá doplnková ochrana, súčasne žalovaný označuje za „nepravdepodobný“, bez toho, aby tento rozpor logicky a presvedčivo vysvetlil. Odôvodnenie rozhodnutia má byť podľa žalobcu natoľko neprehľadné a vnútorné nekonzistentné, že nie je možné spoľahlivo sledovať úvahy žalovaného vedúce k prijatému záveru. Po oboznámení sa s rozhodnutím preto podľa žalobcu nie je zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nemá byť udelený azyl. 13. Podľa názoru žalobcu, informácie o krajine jeho pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, jasne indikujú opačný záver, ako zaujal žalovaný v napadnutom rozhodnutí, t.j. jeho obavy majú byť opodstatnené a hroziace riziko jednoznačne dosahuje úroveň prenasledovania z politických dôvodov a národnostných v podobe násilia vo všetkých podobách, diskriminačných zákonných opatreniach, neprimeranom trestnom stíhaní alebo treste a trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, keďže je zrejmé, že výkon vojenskej služby by zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. 14. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím nemal rešpektovať Rozsudok SSKE, a tiež aktuálnu judikatúru správnych súdov Slovenskej republiky v azylových veciach žiadateľov ruskej štátnej príslušnosti s väzbami na Ukrajinu. To má spôsobovať, že po zrušujúcich rozhodnutiach súdov žalovaný opäť vydáva negatívne rozhodnutia a veci sa opätovne dostávajú do súdneho prieskumu. Žalovaný tým má konať v rozpore so zásadou hospodárnosti vyjadrenou v ustanovení § 3 ods. 4 Správneho poriadku a nerešpektuje ustanovenia § 59 ods. 3 Správneho poriadku a § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku. 15. Žalobca požiadal o nariadenie pojednávania a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a žalovaného zaviazal aby mu udelil azyl. Žalobca zároveň navrhol aby bol na hlavné pojednávanie predvolaný a na hlavnom pojednávaní vypočutý, nakoľko má záujem osobne sa vyjadriť k napadnutému rozhodnutiu.
III. Vyjadrenia žalobcu a žalovaného 23. Na výzvu správneho súdu sa k žalobe vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.2026 vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu, že relevantné skutočnosti posúdil neobjektívne a účelovo s cieľom podriadiť ich vopred prijatému záveru o nesplnení podmienok na udelenie azylu. Všetky podklady dostupné v administratívnom spise, vrátane vyjadrení žalobcu a informácií o krajine pôvodu, mali byť podľa žalovaného posúdené nestranne a objektívne, jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný mal v súlade s právnym názorom správneho súdu posudzovať žalobcu ako osobu ukrajinskej národnosti a skúmal, či sú voči ruským štátnym občanom ukrajinskej národnosti uplatňované odlišné podmienky výkonu brannej povinnosti alebo diskriminačné sankcie za jej odmietnutie. Zo zabezpečených informácií o krajine pôvodu však nemalo vyplynúť, že by osoby ukrajinskej národnosti boli pri výkone vojenskej služby znevýhodňované alebo že by boli za nesplnenie povinností súvisiacich s vojenskou službou sankcionované odlišne od ostatných ruských štátnych občanov v porovnateľnom právnom postavení. Nemalo byť preto preukázané, že by prípadné povolanie žalobcu na výkon vojenskej služby alebo jeho prípadné sankcionovanie súviselo práve s jeho ukrajinskou národnosťou. 24. Žalovaný poukázal na medzinárodné akty OSN a Červeného kríža, ktoré majú poskytovať objektívnu oporu pre posúdenie predmetnej situácie ako medzinárodného ozbrojeného konfliktu, ktorého stranami sú Ruská federácia a Ukrajina, a ktorý je vedený použitím ozbrojenej sily medzi týmito štátmi. Žalovaný uznáva, že táto medzištátna povaha konfliktu sama osebe nevylučuje, že v jeho rámci môže dochádzať aj ku konaniu motivovanému národnosťou alebo etnickým pôvodom konkrétnych osôb, neumožňuje však podľa neho bez ďalších skutkových okolností stotožniť nepriateľský vzťah medzi štátmi s prenasledovaním jednotlivca z dôvodu jeho národnosti. Pre posúdenie nároku žalobcu je preto podľa žalovaného rozhodujúce, či jeho ukrajinská národnosť predstavuje dôvod, pre ktorý by
práve on bol vystavený konaniu dosahujúcemu intenzitu prenasledovania. Ani prípadné povolania žalobcu na výkon vojenskej služby samo osebe podľa žalovaného takúto príčinnú súvislosť nevytvára, pokiaľ dôvodom povolania je branná povinnosť vyplývajúca zo štátneho občianstva a všeobecne uplatňovaných pravidiel vojenskej služby, a nie jeho ukrajinská národnosť alebo politické presvedčenie. Osobný postoj žalobcu má podľa žalovaného vysvetľovať motiváciu žalobcu odmietnuť výkon vojenskej služby, avšak sám o sebe nemá preukazovať, že prípadné konanie štátnych orgánov voči nemu by bolo motivované jeho ukrajinskou národnosťou alebo skutočným či pripisovaným politickým presvedčením. Zo zabezpečených informácií malo podľa žalovaného vyplynúť, že sankcie za vyhýbanie sa brannej povinnosti sa uplatňujú všeobecne a majú prevažne podobu finančných trestov. V prípade žalobcu teda nemalo byť preukázané, že by mu hrozil selektívny, diskriminačný alebo neprimerane závažný postih motivovaný jeho ukrajinskou národnosťou alebo politickým presvedčením. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/3/2024 zo dňa 30. 04. 2024 podľa ktorého „inštitút azylu neslúži na vyhnutie sa brannej povinnosti, ktorá je nesporne jednou z najťažších povinností občana vo vzťahu k vlastnému štátu“. 25. Pri obávach žalobcu, týkajúcich sa prenasledovania pre jeho politické názory a aktivity na sociálnych sieťach žalovaný zhodnotil, že nemali významnejšiu odozvu a nebolo preukázané, že by sa o nich dozvedeli ruské štátne orgány. Rovnako nemalo byť podľa žalovaného preukázané, že by žalobca bol politicky exponovanou osobou, aktivistom alebo osobou s významnejším verejným dosahom, ani že by mu ruské orgány pripisovali politické názory, pre ktoré by mu hrozilo prenasledovanie. Žalovaný teda v kontexte uvedených okolností prípadu tieto vyhodnotil ako aktivity vykonávané najmä s cieľom vytvoriť podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany, ktoré samy osebe nemajú postačovať na priznanie postavenia utečenca. Ani s prihliadnutím na tieto aktivity nemalo byť teda preukázané, že by žalobca v dôsledku svojho politického presvedčenia nadobudol taký profil alebo sa dostal do pozornosti orgánov krajiny pôvodu spôsobom, ktorý by zakladal dôvodnú obavu z prenasledovania. 26. Žalovaný tiež odmieta tvrdenie žalobcu, že pri posudzovaní ignoroval závery rozhodovacej činnosti vo veciach štátnych príslušníkov Ruskej federácie, ktorí majú úzke väzby na Ukrajinu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 9Saz/2/2025, v ktorom správny súd vo vzťahu k štátnej občianke Ruskej federácie, ktorá žila na Ukrajine od roku 1998 a na základe ukrajinských rodinných väzieb tam mala udelený trvalý pobyt, uviedol: „preto pokiaľ žalovaný dospel k záveru, a to na základe informácií poskytnutých žalobkyňou a informácií zo správy o krajine pôvodu, že v prípade žalobkyne nemožno preukázať, že by jej v prípade návratu do Ruskej federácie z dôvodu dlhodobého pobytu na Ukrajine malo reálne hroziť vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, tento jeho záver nemožno považovať za svojvoľný nemajúci oporu v zistenom skutkovom stave veci. Správny súd konštatuje, že v prípade žalobkyne nebola preukázaná akákoľvek konkrétna a reálna možnosť, že by jej v prípade návratu do krajiny pôvodu malo hroziť vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a tieto skutočnosti neboli identifikované ani na základe skutočností z minulosti ani súčasnosti.“ Uvedený rozsudok vo vzťahu k námietke žalobcu považuje žalovaný za osobitne relevantný vzhľadom na konkrétnu skutkovú súvislosť oboch prípadov. Žalobkyňou vo veci vedenej pod sp. zn. 9Saz/2/2025 bola matka žalobcu, s ktorou žalobca na Ukrajine žil celý čas v spoločnej domácnosti a prostredníctvom ktorej sám odvodzuje významnú časť svojich rodinných a osobných väzieb na Ukrajinu. Žalovaný síce uvádza, že individuálne postavenie žalobcu a jeho matky nemožno stotožňovať, uvedené rozhodnutie však má byť relevantné práve z hľadiska posúdenia významu dlhodobého života občana Ruskej federácie na Ukrajine a jeho úzkych rodinných a osobných väzieb na túto krajinu. Nemožno preto podľa žalovaného prisvedčiť námietke, že žalovaný pri hodnotení väzieb žalobcu na Ukrajinu existujúcu rozhodovaciu činnosť ignoroval; naopak, uvedená rozhodovacia činnosť má potvrdzovať potrebu posudzovať význam týchto väzieb vo vzťahu ku konkrétnym individuálnym okolnostiam dotknutej osoby, a nie z ich samotnej existencie automaticky vyvodzovať právne dôsledky tvrdené žalobcom. 27. Z vlastných vyjadrení žalobcu má tiež vyplývať, že v minulosti mal možnosť upraviť si svoje pobytové postavenie na Ukrajine, a zároveň, že jeho snaha vyhnúť sa vzniku vojenskej povinnosti (nie mobilizácii) bola prítomná už v roku 2015, teda pred súčasným ozbrojeným konfliktom a v čase, keď sa obával vzniku vojenskej povinnosti práve na Ukrajine. Uvedené sa podľa žalovaného javí relevantné pri hodnotení jeho súčasného kategorického tvrdenia, že rozhodujúcim dôvodom odmietnutia vojenskej služby je jeho politické presvedčenie, ukrajinská národnosť a výhrada vo svedomí proti účasti na vojenskej činnosti vedenej proti Ukrajine. 28. Na základe uvedeného teda žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, a navrhuje, aby správny súd žalobu zamietol.
29. K uvedenému vyjadreniu žalovaného sa na základe výzvy súdu vyjadril žalobca, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2026 uvádza, že žalovaný v podstate iba opakuje argumentáciu, ktorú správne súdy Slovenskej republiky v obdobných veciach (citované v podanej žalobe) už opakovane odmietli ako nesprávnu. Takýto postup podľa žalobcu nemožno považovať za rešpektovanie záväzných právnych názorov súdov, ale skôr za ich formálne deklarovanie pri súčasnom obsahovom ignorovaní. 30. Žalobca vo svojom vyjadrení v súvislosti s argumentáciou žalovaného zdôraznil, že rozhodujúcou otázkou v tejto veci nie je, z akého právneho titulu je osoba povolaná na výkon vojenskej služby, ale aké následky jej reálne hrozia, ak výkon vojenskej služby odmietne, a či tieto následky majú príčinnú súvislosť s niektorým z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore. Žalovaný namiesto posudzovania tejto príčinnej súvislosti má však opakovane argumentovať iba tým, že žalobca by bol povolaný ako ktorýkoľvek iný občan Ruskej federácie. Žalovaný má zároveň opakovať tvrdenie, že sankcie za vyhýbanie sa brannej povinnosti sú všeobecné a prevažne finančného charakteru. Takýto záver však podľa žaobcu nezodpovedá súčasnej realite Ruskej federácie. Žalovaný aj naďalej abstrahuje od represívneho charakteru ruského režimu, od spôsobu vykonávania mobilizačných opatrení, od systematického tlaku vyvíjaného na osoby odmietajúce vojenskú službu, ako aj od dlhodobo zdokumentovaných foriem ekonomického, administratívneho a trestnoprávneho nátlaku voči osobám, ktoré odmietajú podporovať vojenské aktivity Ruskej federácie. Žalovaný tiež vo svojom vyjadrení opätovne cituje judikatúru, podľa ktorej azyl neslúži na vyhnutie sa brannej povinnosti. Žalobca túto všeobecnú právnu tézu nijako nespochybňuje. Žalovaný má však opäť opomínať, že žalobca svoju žiadosť nezakladá na obyčajnom odmietaní vojenskej služby ako takej. Žalobca tvrdí, že sa odmieta zúčastniť vojenských aktivít štátu, ktorý vedie ozbrojenú agresiu voči krajine, s ktorou sa identifikuje svojou národnosťou, rodinnými väzbami a politickým presvedčením. Práve táto individuálna kombinácia okolností má podľa žalobcu predstavovať podstatu jeho azylového príbehu. Žalovaný má však aj túto argumentáciu redukovať na všeobecnú neochotu vykonať vojenskú službu, čím podstatu žalobných námietok opätovne úplne deformuje. 31. Čo sa týka spochybňovania dôvodov prenasledovania na základe politického presvedčenia žalobcu, žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že podmienkou priznania medzinárodnej ochrany nemá byť preukázanie, že orgány krajiny pôvodu už o konkrétnych aktivitách žiadateľa vedia. Rozhodujúce má byť, či existuje reálne riziko, že žalobcovi budú jeho politické názory pripísané alebo že sa o nich orgány krajiny pôvodu dozvedia, čo môže viesť k prenasledovaniu. Práve túto otázku má žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne úplne obchádzať. 32. Na záver svojho vyjadrenia žalobca uviedol, že skutočnosť, že žalobca pred rokmi zvažoval svoje pobytové možnosti alebo riešil administratívne otázky súvisiace so svojím štátnym občianstvom, nemá nijako spochybňovať jeho súčasné politické presvedčenie ani dôvodnosť jeho obáv z návratu do Ruskej federácie. 33. Vyjadrenie žalovaného preto podľa názoru žalobcu nepredstavuje skutočnú polemiku so žalobnými námietkami. Má ísť len o opakovanie právnej argumentácie, na ktorej žalovaný založil už napadnuté rozhodnutie, a ktorú správne súdy vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane kritizujú. 34. K výzve súdu na vyjadrenie k uvedenému vyjadreniu žalobcu žalovaný uviedol, že v predošlom vyjadrení k správnej žalobe uviedol všetky relevantné skutkové a právne okolnosti potrebné na posúdenie veci, považuje ho preto za úplné a komplexné, a preto v tejto veci nepredkladá ďalšie vyjadrenie. 35. Na pojednávaní nariadenom v tejto veci na deň 20.10.2026 o 09:30 hod. sa zúčastnil zástupca žalovaného, pričom žalobca svoju neúčasť neospravedlnil. Po oboznámení doterajšieho priebehu administratívneho konania žalovaný uviedol, že sa pridržiava podaných vyjadrení, napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné a žiada žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť. Následne bol v tejto veci vyhlásený rozsudok.
IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 36. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe súd rozhodol podľa § 216 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 20. októbra 2026.
37. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. Žalovaný dospel k záveru, že v konaní nemali byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa žalobca nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu. 38. Vzhľadom na to, že napadnutému rozhodnutiu predchádzal Rozsudok SSKE, ktorým bolo zrušené Predchádzajúce rozhodnutie o azyle žalovaného, správny súd na základe podanej správnej žaloby skúmal predovšetkým skutočnosť, či žalovaný v napadnutom rozhodnutí zohľadnil právny názor vyjadrený SSKE v predmetnom rozsudku. 39. V Rozsudku SSKE správny súd žalovaného zaviazal, aby opätovne posúdil žiadosť žalobcu o azyl a rozhodnutie vo veci riadne odôvodnil. Žalovaný mal v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotiť otázku či je v posudzovanom prípade žalobcu možné považovať za osobu ukrajinskej národnosti v intenciách uvedeného ustanovenia § 19a ods. 4 písm. b) zákona o azyle. Po ustálení tejto otázky mal žalovaný pristúpiť k vyhodnoteniu jednotlivých azylových dôvodov uvedených žalobcom, pričom v odôvodnení rozhodnutia mal žalovaný vychádzať z právneho posúdenia veci súdom (predovšetkým v otázke hrozby prenasledovania z politických dôvodov, otázke pripisovaných politických názorov). 40. Na základe Rozsudku SSKE žalovaný v napadnutom rozhodnutí ustálil, že žalobcu je skutočne možné považovať za osobu ukrajinskej národnosti v zmysle ustanovenia § 19a ods. 4 písm. b) zákona o azyle. 41. Pri vyhodnotení jednotlivých azylových dôvodov uvedených žalobcom sa však žalovaný v ďalšom bez náležitého odôvodnenia neriadil právnym názorom SSKE vyjadreným jasným a zrozumiteľným spôsobom v Rozsudku SSKE. SSKE v predmetnom rozsudku poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR v azylových veciach, v zmysle ktorej ak žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania uvedenie skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorých z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/53/2014). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/10/2013). Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/12/2016). 42. SSKE tiež v rozsudku upozornil žalovaného, že pri rozhodovaní je treba vziať do úvahy bod 171 príručky UNHCR, lebo poskytuje jeden z autoritatívnych výkladov Dohovoru o právnom postavení utečencov (Ženevského dohovoru), ktorou je Slovenská republika viazaná, a z ktorej teda vychádza aj zákon o azyle, v zmysle ktorého: „Nie každé presvedčenie, nech je akokoľvek rýdze, je dostatočným dôvodom na nárokovanie si právneho postavenia utečenca po dezercii alebo vyhnutie sa nástupu vojenskej služby. Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej vojenskej akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce byť spájaný, odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, mohlo by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.“ 43. SSKE tiež poukázal na rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. marca 2016, F. G. proti Švédsku, sťažnosť č. 43611/11, ktorý mal žalovaný vziať pri svojom rozhodovaní do úvahy, podľa ktorého príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť zaoberať sa všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo, a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí či neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany. Už len samotná možnosť, že by bol sťažovateľ donútený v prípade, že by bol v rámci svojej vojenskej služby povolaný do spomínaných oblastí, podieľať na medzinárodných zločinoch či inom konaní, ktoré je predmetom vylučovacej klauzuly podľa čl. 12 ods.
2 kvalifikačnej smernice (§ 13 ods. 2 zákona o azyle), teda nemožno na základe získaných informácií o krajine pôvodu vylúčiť. V kontexte ozbrojeného konfliktu, a pri obmedzenej možnosti vyhnúť sa vojenským povinnostiam, je vysoko pravdepodobné, že odopretie výkonu vojenskej služby budú orgány vykladať ako prejav politického nesúhlasu, bez ohľadu na prípadne zložitejšie osobné dôvody dotknutej osoby. Článok 10 ods. 2 smernice 2011/95 stanovuje, že „pri posudzovaní otázky, či má žiadateľ odôvodnenú obavu z prenasledovania, nie je dôležité, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické rysy, ktoré vedú na prenasledovanie, ak pôvodca prenasledovania tieto rysy žiadateľovi pripisuje.“ 44. Napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že žalobcu je možné považovať za osobu ukrajinskej národnosti, jeho obavy z prenasledovania z dôvodu odopretia výkonu vojenskej služby a odmietnutia jeho účasti na konflikte, ktorý samotný žalovaný na základe zistených informácií charakterizoval ako medzinárodný konflikt namierený proti Ukrajine, nepovažoval za dostatočné pre udelenie azylu. Takýto výklad je podľa názoru správneho súdu v rozpore s vyššie uvedenými závermi SSKE odôvodnenými príslušnou judikatúrou. Žalobca totiž svoju žiadosť o udelenie azylu nezakladá na obyčajnom odmietaní vojenskej služby a plnení si svojej brannej povinnosti. Žalobca konzistentne tvrdí, že sa odmieta zúčastniť vojenských aktivít krajiny svojho pôvodu namierených voči krajine, s ktorou sa identifikuje svojou národnosťou, rodinnými väzbami a politickým presvedčením. Práve táto individuálna kombinácia okolností je podstatou jeho azylového príbehu. 45. Žalovaný sa pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil výlučne na argumentáciu týkajúcu všeobecnej neochoty vykonať vojenskú službu bez ohľadu na vyššie uvedené závery SSKE, podľa ktorých je možné aj všeobecné potrestanie za dezerciu, či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby, vo svetle individuálnych okolností, považovať za prenasledovanie. V kontexte prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu, a pri obmedzenej možnosti vyhnúť sa vojenským povinnostiam, je pritom podľa názoru správneho súdu, vyplývajúceho z informácií o krajine pôvodu zhromaždených samotným žalovaným, vysoko pravdepodobné, že odopretie výkonu vojenskej služby budú orgány vykladať ako prejav politického nesúhlasu, bez ohľadu na prípadne zložitejšie osobné dôvody dotknutej osoby. 46. Žalovaný síce uvádza, že tento konflikt je tvorený geopolitickými, vojenskými a bezpečnostnými záujmami štátov a nie je zameraný na prenasledovanie jednotlivcov alebo skupín obyvateľstva na základe ich národnosti, etnického pôvodu či osobného presvedčenia. Zároveň však v napadnutom rozhodnutí cituje správu zo 14. medzinárodnej vedeckej konferencie Národná a medzinárodná bezpečnosť 2023 z 19.-20.10.2023 uskutočnenej v Liptovskom Mikuláši s názvom: Vojnový konflikt na Ukrajine: príčiny, charakter a scenáre možného vývoja, podľa ktorej je týmto konfliktom „ruská rozsiahla vojenská agresia voči Ukrajine“, ktorá je súčasťou snahy Ruska o zabezpečenie konkrétnych záujmov a strategických cieľov. „Ruská otvorená vojenská agresia proti Ukrajine“, spočiatku hybridná, neskôr rozsiahla otvorená vojenská intervencia, je výsledkom celého komplexu geopolitických. civilizačných, existenčných, imperiálnych a dokonca aj osobných (behaviorálnych) dôvodov. Vzniknutá situácia je výsledkom snahy Ruska rozšíriť svoj vplyv a dominanciu na celý priestor bývalého ZSSR napriek tomu, že Ukrajina je považovaná za centrálny článok východoeurópskeho geopolitického priestoru v kontexte posilňovania medzinárodných pozícií. Rusko prezentuje aktuálny konflikt ako nevyhnutný krok na ochranu svojich regionálnych a globálnych záujmov. Pritom dochádza k napĺňaniu expanzívnych imperialistických ambícií za účelom regionálnej a globálnej dominancie. Vojnový konflikt na Ukrajine je iba jedným z nástrojov na dosiahnutie týchto cieľov (spolu s „weaponizáciou“ dodávok energií, v nanovo rozbehnutom súperení v rámci zbrojenia, informačnou vojnou atď.). Blízky osobný spojenec Putina Medvedčuk, ktorého Putin pôvodne chcel dosadiť namiesto ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, po rozsiahlej invázii Ruska - v rozhovore, ktorý štátna tlačová agentúra TASS uverejnila 15. novembra, vyhlásil, že verí, že Ukrajina v budúcnosti „neprežije ako štát“. Ďalej vyhlásil, že zjednotenie Ukrajiny s Ruskom považuje za strategický cieľ a zachovanie nezávislej Ukrajiny označil za hrozbu pre Rusko. Medvedčukove vyhlásenia naznačujú, že Kremeľ sa snaží začleniť do Ruska celú Ukrajinu a nielen štyri oblasti, ktoré Rusko nelegálne anektovalo. Podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev opakovane presadzoval ďalekosiahle územné ciele Ruska, ktoré zahŕňajú začlenenie takmer celej Ukrajiny do Ruska. Tieto vyhlásenia sú v súlade s hodnoteniami Americkej výskumnej organizácie Inštitút pre štúdium vojny (ISW), že Rusko sa snaží začleniť celú Ukrajinu, a s vyhláseniami amerického prezidenta Donalda Trumpa, že Putin „chce všetko“. Rusko verí, že vyhráva opotrebovaciu vojnu a že môže Ukrajinu porazit a prežit. Putin vníma túto vojnu ako najnovšiu etapu storočného boja Sovietskeho zväzu a Ruska proti Západu, aj ako nevyhnutnú súčasť upevňovania svojho miesta v histórii ako jedného z veľkých ruských vodcov. Z uvedených informácií o prebiehajúcom vojenskom konflikte teda podľa názoru správneho súdu jednoznačne vyplýva, že prípadné odopretie výkonu vojenskej služby žalobcom budú príslušné orgány vykladať ako prejav jeho politického nesúhlasu s náležitými represiami.
47. Správny súd tiež uvádza, že aj argumentácia žalovaného o nediskriminačnom postupe ruských štátnych orgánov pri nábore brancov svedčí skôr v prospech žalobcu, keďže potvrdzuje jeho obavu, že by bol odvedený bez ohľadu na jeho národnosť a jeho prípadné odopretie výkonu vojenskej služby by bolo vykladané ako prejav jeho politického nesúhlasu. 48. Čo sa týka odkazu žalovaného na rozsudok SSKE sp. zn. 9Saz/2/2025, v konaní ktorého účastníčkou bola matka žalobcu, správny súd uvádza, že individuálne postavenie žalobcu a jeho matky nemožno stotožňovať, keďže matke žalobcu nehrozí branná povinnosť a možné zapojenie do ozbrojeného konfliktu proti krajine s ktorou sa identifikuje svojou národnosťou, ako tomu je v prípade žalobcu. 38. Správny súd uzatvára, že námietky žalobcu považoval v celom rozsahu za dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie nemôže v podobe, akom sa vysporiadalo so žalobcom prezentovaným azylovým príbehom ako aj s ohľadom na rozsiahle informácie o aktuálnej bezpečnostnej a politickej situácii v Ruskej federácii, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, obstáť. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval právny názor vyslovený SSKE, pričom svoj odklon nedostatočne odôvodnil. V dôsledku uvedeného napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. 39. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného nanovo posúdiť azylový príbeh žalobcu v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku, ako aj v Rozsudku SSKE za kritického zohľadnenia všetkých aktuálnych informácií o konflikte Ruskej federácie a Ukrajiny, zameraných na preverenie prípadného prenasledovania občanov vyjadrujúcich nesúhlas s uvedeným konfliktom. 40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 41. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.