Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 561/2026
PDF · 263.52 KB
No categories available
IV. ÚS 561/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Fabiras Real Estate s.r.o., Hviezdoslavova 477, Senica, IČO 36 850 462, zastúpenej PAICEK LEGAL s. r. o., Panská 17, Bratislava, proti uzneseniam Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 58Ek/346/2024 z 30. septembra 2024 a sp. zn. 58Ek/346/2024 z 23. júna 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uzneseniami všeobecného súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhuje priznať jej finančné zadosťučinenie 3 000 eur, trovy konania a odložiť vykonateľnosť oboch napadnutých uznesení.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v dotknutom exekučnom konaní ako povinná, ktorá podala návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom. Sťažovateľka v návrhu namietala, že nemá žiadny prístup do elektronickej schránky, a preto o existencii exekučného titulu nevedela až do momentu zablokovania jej bankových účtov exekútorom. Neaktívnosť elektronickej schránky si dala notársky osvedčiť.
3. Okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal 30. septembra 2024 uznesenie, ktorým návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti vyhodnotil ako nedôvodné, poukazujúc na okolnosť, že aktivácia elektronických schránok a elektronického doručovania pre právnické osoby zapísané v obchodnom registri do 1. júla 2017
prebehla automaticky, a to aj v prípade, ak sa do schránky nikto neprihlásil. Ďalej poukázal na podstatu elektronického doručovania do vlastných rúk, keď je adresát povinný doručenku potvrdiť pri preberaní doručovaného elektronického dokumentu vždy pred jeho sprístupnením, ktoré je umožnené až následne, pričom elektronická zásielka je pre adresáta k dispozícii počas 15 dní od uloženia (od momentu prijatia do elektronickej schránky). Pokiaľ nedôjde k potvrdeniu doručenky počas úložnej lehoty, po jej márnom uplynutí sa správa považuje za doručenú. Jej obsah je po 15 dňoch adresátovi sprístupnený, aj keď doručenku nepotvrdil. V prípade elektronického doručovania do vlastných rúk sa elektronická správa, ak adresátom nie je orgán verejnej moci, považuje za doručenú dňom, hodinou, minútou a sekundou uvedenými na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Platobný rozkaz, ktorý bol exekučným titulom v tejto veci, tak bol sťažovateľke účinne doručený.
4. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť odôvodnenú nesprávnou aplikáciou spôsobu a následkov doručovania zásielok prostredníctvom elektronickej schránky na daný prípad, ktorú sudca okresného súdu zamietol uznesením z 23. júna 2026, stotožňujúc sa s odôvodnením uznesenia vyššieho súdneho úradníka.
5. K námietke sťažovateľky, že v čase doručovania exekučného titulu jej nebol umožnený prístup do elektronickej schránky, a preto nemožno uplatniť tzv. fikciu doručenia, okresný súd uviedol, že skutočnosť, že neexistovala fyzická osoba, ktorá by mala do elektronickej schránky sťažovateľky prístup, nemožno dávať na ťarchu oprávneného, súdu, ktorý exekučný titul vydal, ani exekučného súdu. Prístup do elektronickej schránky sťažovateľky nebol v rozhodnom období technicky umožnený z dôvodu, že správca modulu elektronických schránok nedisponoval všetkými identifikačnými údajmi o konateľovi sťažovateľky, pretože štatutárny orgán nepožiadal príslušný registrový súd o zápis, resp. doplnenie povinného identifikátora. Uvedený následok je však výsledkom zanedbania zákonných povinností samotného štatutárneho orgánu sťažovateľky, ktoré jej vyplývali z § 15g ods. 10 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. októbra 2020 (ďalej len „zákon o obchodnom registri“), pričom identifikačné údaje o štatutárnom orgáne bolo potrebné doplniť najneskôr do 30. septembra 2022. Keďže uvedená povinnosť štatutárnym orgánom sťažovateľky splnená nebola, následkom je skutočnosť, že do elektronickej schránky nemal konateľ prístup, čo preukázal predloženou notárskou zápisnicou.
6. Argumentácia sťažovateľky, že jej (konateľovi) štát znemožnil, aby mala vôbec možnosť sa oboznamovať s doručenou elektronickou poštou, preto nemá oporu v právnom posúdení veci. Sťažovateľka ignorovaním zákonnej povinnosti zapríčinila, že prístup do elektronickej schránky jej umožnený nebol, čo však nemá za následok nemožnosť považovať exekučný titul za zákonne doručený. Platobný rozkaz spolu s prílohami bol sťažovateľke odoslaný 11. januára 2024 a po uplynutí úložnej lehoty 27. januára 2024 sa považoval za doručený. K doručeniu do elektronickej schránky tak došlo viac ako tri roky od uloženia zákonnej povinnosti zapísať identifikačné údaje o štatutárnom orgáne do obchodného registra a viac ako rok od uplynutia záväzného termínu túto zákonnú povinnosť splniť.
II. Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka pred exekučným súdom uviedla, že o zablokovaní peňažných prostriedkov na účte sa dozvedela 5. marca 2024, dovtedy si nebola vedomá žiadneho záväzku voči tretej osobe, a teda ani žiadneho exekučného titulu. O exekúcii sa dozvedela z bankového portálu www.cre.sk a následne na portáli www.slovensko.sk zistila, že nemá prístup k elektronickej schránke. Rovnako ako platobný rozkaz, ani upovedomenie o začatí exekúcie jej tak nemohlo byť doručené.
8. Ďalej sťažovateľka zistila, že aj Ústredný portál verejnej správy existenciu tohto problému potvrdil a ide o chybu v systéme s tým, že ak má štatutárny zástupca riadne uvedené rodné číslo pridelené v Slovenskej republike, ide o problém na strane verejnej správy. Keďže konateľ sťažovateľky má v Slovenskej republike pridelené rodné číslo, príčina technického problému spočíva na strane verejnej správy.
9. Okresný súd nesprávne aplikoval spôsob a následky elektronického doručovania zásielok, ak uviedol, že „platobný rozkaz tak bude elektronicky účinne doručený žalovanému aj vtedy, ak sa o ňom nedozvie“. Predpokladom doručenia zásielky aj formou fikcie je samotná možnosť adresáta sa o nej dozvedieť, teda mať umožnený prístup do elektronickej schránky. Ak nemá možnosť sa dozvedieť o doručovaní, nikdy nemôžu nastať účinky doručenia zásielky, a to ani fikciou. Zákonom predpokladaná fikcia môže nastať výlučne za splnenia zákonných podmienok, nie v dôsledku porušenia zákona vo vzťahu k adresátovi elektronickej správy.
10. Konateľovi sťažovateľky Slovenská republika umožnila prístup do jeho elektronickej schránky ako fyzickej osobe a tiež ako štatutárovi spoločnosti RAMSER s. r. o., čo bolo súdu preukázané predložením notárskej zápisnice. Slovenská republika mu však neumožnila prístup do elektronickej schránky sťažovateľky.
11. Súd v uznesení vyššieho súdneho úradníka rozhodol v rozpore s odôvodnením, ktoré je v ňom uvedené, konkrétne uviedol, že „Pokiaľ nedôjde k potvrdeniu doručenky počas úložnej lehoty, po jej márnom uplynutí sa správa považuje za doručenú. Jej obsah je po 15 dňoch adresátovi sprístupnený, aj keď doručenku nepotvrdil.“. Zo skutočností preukázaných sťažovateľkou v návrhu na zastavenie exekúcie vyplýva, že elektronická úradná správa z dôvodov neprístupnosti elektronickej schránky „objektívne dostupná“ nebola a nebol „sprístupnený“ ani jej obsah.
12. Okresný súd správne uviedol, že zákon ustanovuje obligatórne zriadenie elektronickej schránky právnickým osobám a súčasne stanovuje povinnosť orgánom verejnej správy komunikovať s právnickou osobou prostredníctvom takto zriadenej elektronickej schránky. Uvedené predpokladá, že právnická osoba má nielen zriadenú elektronickú schránku, ale má k nej aj prístup. „Automatická aktivácia“ elektronickej schránky, na ktorú poukazuje súd v uznesení vyššieho súdneho úradníka, zahŕňa nielen aktiváciu prijímania správ do nej, ale nevyhnutne aj automatický prístup právnickej osoby do nej prostredníctvom jej štatutárneho zástupcu. Ak štát neumožnil prístup štatutárovi do elektronickej schránky, takýto postup nenapĺňa zákonný obsah „automatickej aktivácie“ a právne následky z nej vyplývajúce. Také preukázateľné zlyhanie štátu nemôže postihovať právo sťažovateľky domáhať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde účinným uplatnením prostriedkov procesnej obrany.
13. Z už uvedených dôvodov platobný rozkaz okresného súdu nie je vykonateľným exekučným titulom, pretože nebol sťažovateľke zákonným spôsobom doručený. Účelom doručenia je reálne oboznámenie sa účastníka s obsahom doručovanej zásielky, aby mal možnosť brániť sa proti rozhodnutiu zákonným spôsobom. Ak súd aplikoval fikciu doručenia mechanicky bez spoľahlivého overenia, že boli splnené zákonné predpoklady, dopustil sa porušenia práva na súdnu ochranu. Okresný súd v exekučnom konaní uprednostnil formalistický prístup a mechanické uznanie vykonateľnosti exekučného titulu pred ochranou základných práv sťažovateľky.
14. Nie je zrejmé, z akého dôvodu okresný súd dospel k názoru, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, keďže v exekučnom konaní predložila notársku zápisnicu a výpis z obchodného registra, z ktorých ňou tvrdené skutočnosti vyplývajú. Okresný súd v oboch uzneseniach skutočnosť, že sťažovateľka nemala umožnený prístup do elektronickej schránky, žiadnym spôsobom nespochybnil. Okresný súd rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom tým, že nesprávne aplikoval a vykladal právne predpisy už namietaným spôsobom.
15. Okresný súd sa s vecou nedostatočne vysporiadal a jeho odôvodnenie nemožno považovať za spĺňajúce kritériá jasného a zrozumiteľného (t. j. riadneho) odôvodnenia. Napadnuté uznesenia sú arbitrárne a ústavne neakceptovateľné.
16. Z predloženého výpisu z obchodného registra povinného vyplýva, že rodné číslo štatutárneho zástupcu sťažovateľky bolo riadne zapísané, rovnako ako v prípade spoločnosti RAMSER s. r. o., do ktorej elektronickej schránky bol fyzickej osobe s identickými údajmi štatutára prístup umožnený. Okresný súd sa v uznesení sudcu nevysporiadal so základnou a najpodstatnejšou okolnosťou, že predložený dôkaz obsahuje skutočnosti, o ktorých okresný súd tvrdí, že neboli splnené. Uznesenie sudcu neodpovedalo na najpodstatnejšiu otázku pre posúdenie zákonnosti postupu okresného súdu pri doručovaní platobného rozkazu, že konateľ doplnil všetky osobné údaje do obchodného registra včas (rovnako ako v spoločnosti RAMSER s. r. o.) vrátane identifikátora, avšak elektronická schránka mu po prihlásení sprístupnená nebola (nie je). Okresný súd napriek tomu, že sťažovateľka uvedené v exekučnom konaní namietala, sa tejto otázke vôbec nevenoval a v rozpore so zisteným skutkovým stavom konštatoval svoju domnienku (nie preukázanú skutočnosť) o tom, že svoju povinnosť si štatutárny orgán sťažovateľky nesplnil, hoci disponoval výpisom z obchodného registra, z ktorého rodné číslo štatutára vyplýva. Ide o výpis, v ktorom sa údaje od predmetného obdobia (vydania predmetného platobného rozkazu) nemenili.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na zastavenie exekúcie a napadnutým uznesením sudcu okresného súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu v dôsledku ich nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho právneho posúdenia. Sťažovateľka namieta, že v rozhodnom období jej nebola elektronická schránka sprístupnená, uplatnenie fikcie doručenia exekučného titulu preto nebolo možné. Postupom okresného súdu tak
došlo k odopreniu spravodlivosti, keďže sťažovateľka bola vylúčená z možnosti brániť sa v pôvodnom konaní podaním odporu proti platobnému rozkazu.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením vyššieho súdneho úradníka:
18. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom, ústavný súd pripomína, že ho na základe sťažnosti sťažovateľky už preskúmal okresný súd a rozhodol napadnutým uznesením vydaným sudcom, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že sťažovateľka aj v sťažnosti uplatnila rovnaké námietky ako v ústavnej sťažnosti.
19. O ochrane základných práv a slobôd sťažovateľky v súvislosti s napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom tak bol príslušný rozhodovať okresný súd obsadený sudcom, ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako neprípustnú.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením sudcu:
20. Ústavný súd zdôrazňuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
21. V zmysle uvedeného sa ústavný súd zameral na posúdenie otázky, či aplikácia noriem okresným súdom je z ústavného hľadiska udržateľná a či napadnuté uznesenie spĺňa požiadavky kladené na jeho náležité odôvodnenie, a to s ohľadom na limity ústavného prieskumu.
22. Exekučné konanie je súčasťou práva na súdnu ochranu. Jeho účelom je dosiahnuť splnenie povinnosti, ktorá povinným nebola rešpektovaná a splnená dobrovoľne, a to zásahom do majetkovej a osobnej sféry jednotlivca, za súčasného rešpektovania práv povinného a tretích osôb dotknutých exekúciou. Základným predpokladom vedenia exekučného konania je existencia spôsobilého exekučného titulu. Dôvodom na zastavenie exekúcie je preto aj taká skutočnosť týkajúca sa exekučného titulu, pre ktorú sa exekúcia vôbec nemala začať (keď sa exekúcia vedie od začiatku neoprávnene).
23. Sťažovateľka v návrhu na zastavenie exekúcie, v sťažnosti, ako aj v ústavnej sťažnosti v podstate namietala nulitu exekučného titulu z dôvodu jeho riadneho nedoručenia, a teda nenastúpenia účinkov jeho právoplatnosti a vykonateľnosti .
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že určité špecifiká rozhodovania okresného súdu v tomto prípade je potrebné vnímať v rámci zákona o e-Governmente, ktorého aplikácia má v okolnostiach
prerokovanej veci zásadný právny význam a ktorý je lex specialis voči Civilnému sporovému poriadku, čo sa týka aplikácie relevantných ustanovení o doručovaní úradnej elektronickej správy – platobného rozkazu, predovšetkým aplikácie fikcie doručenia (§ 2 ods. 3 a § 32 ods. 5 zákona o e- Governmente), ako aj v rámci vykonávania dokazovania a prijatia skutkového záveru o sporných skutočnostiach v procese doručovania.
25. V kontexte námietok týkajúcich sa elektronického doručovania platobného rozkazu sťažovateľke ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci nebolo sporné, že sťažovateľka je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky zapísanou od 24. októbra 2007 v obchodnom registri.
26. Pre aplikáciu ustanovení o elektronickom doručovaní sa na strane adresáta vyžaduje zriadenie elektronickej stránky, ktorá je aktivovaná, teda je aktívna na elektronické doručovanie. Pokiaľ ide o právnické osoby zapísané v obchodnom registri, s účinnosťou od 1. júla 2017 im boli podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o e-Governmente automaticky aktivované dátové schránky na doručovanie elektronických úradných dokumentov orgánov verejnej moci, medzi ktoré patria aj všeobecné súdy. V prípade, ak má strana aktivovanú elektronickú schránku, súd musí prioritne doručovať do tejto elektronickej schránky, pričom doručovanie sa spravuje v takom prípade ustanoveniami zákona o e-Governmente, konkrétne § 29 až § 34 tohto zákona.
27. Podľa § 32 ods. 5 písm. b) zákona o e-Governmente elektronická úradná správa vrátane všetkých elektronických dokumentov sa považuje za doručenú, ak nie je adresátom orgán verejnej moci a doručuje sa do vlastných rúk, dňom, hodinou, minútou a sekundou uvedenými na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel.
28. Ústavný súd dodáva, že príslušná právna úprava zákona o e-Governmente s účinnosťou od 1. novembra 2017 [novelizáciou zákona o e-Governmente zákonom č. 238/2017 Z. z. došlo k vypusteniu písm. a) v § 31 ods. 2 zákona o e-Governmente v znení: „ide o márne uplynutie úložnej lehoty a osobitný predpis neumožňuje použitie náhradného doručenia“] umožňuje doručiť platobný rozkaz žalovanému elektronicky účinne aj s využitím tzv. náhradného doručenia, teda fikcie doručenia.
29. V prípade sťažovateľky, ktorá je právnickou osobou, má zo zákona aktivovanú elektronickú stránku a bol proti nej vydaný platobný rozkaz, právny názor okresného súdu akceptovaním skutočnosti, že platobný rozkaz bol sťažovateľke doručený uplynutím úložnej lehoty 27. januára 2024 spôsobom doručenia do vlastných rúk s fikciou doručenia, nie je možné považovať za nesprávny či nezákonný.
30. Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje nevyhnutnosť rozlišovať medzi aktiváciou a prístupom do elektronickej schránky v zmysle § 13 ods. 4 zákona o e-Governmente. Samotná skutočnosť, že právnická osoba svoju elektronickú schránku nekontrolovala alebo si nezabezpečila prístup, spravidla nebráni účinkom doručenia, ak nešlo o objektívny dôvod, ktorý jej znemožnil prevzatie správy, čo sa snaží preukázať sťažovateľka.
31. Závery okresného súdu hovoria o nesplnení si zákonnej povinnosti štatutárneho orgánu sťažovateľky doplniť identifikačné údaje o konateľovi sťažovateľky na registrovom súde, na základe čoho nebol štatutárnemu orgánu sťažovateľky reálne umožnený prístup do jej
elektronickej schránky, čo je subjektívnym dôvodom na strane sťažovateľky, a preto táto okolnosť nič nemení na skutočnosti, že fikcia doručenia exekučného titulu v danej veci bola uplatnená správne. Uvedené právne posúdenie okresného súdu nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a ako také majúce potenciál porušiť označené základné práva sťažovateľky.
32. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že z technického hľadiska nebol prístup do jej elektronickej schránky možný, ústavný súd tiež akcentuje zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorej nezodpovedá postup sťažovateľky, ktorá si napriek svojej povinnosti komunikovať s orgánmi verejnej moci elektronicky (od roku 2017) dlhodobo nezabezpečila prístup do svojej vlastnej elektronickej schránky.
33. Pokiaľ sťažovateľka predložila výpis z obchodného registra z 15. marca 2024 potvrdzujúci, že identifikačné údaje jej štatutárneho orgánu boli registrovým súdom zapísané, čo vyvracia posúdenie okresného súdu, že si svoju zákonnú povinnosť nesplnila (a chyba nastala na strane ústredného portálu), ústavný súd dodáva, že vzhľadom na časové súvislosti uvedený výpis nepreukazuje, že si svoju zákonnú povinnosť splnila k 30. septembru 2022, ako to vyžadoval zákon o obchodnom registri (§ 15g ods. 10), ani že bola splnená v čase doručovania platobného rozkazu, ktorý jej bol okresným súdom odoslaný 11. januára 2024 a úložná lehota uplynula 27. januára 2024. Notárska zápisnica z 8. marca 2024 preukazujúca, že sťažovateľka k dátumu jej vyhotovenia nemala prístup do elektronickej schránky, len potvrdzuje uvedené skutočnosti, čo konštatoval aj okresný súd (bod 12 odôvodnenia). Napokon sťažovateľkou produkované dôkazy boli vyhotovené bezodkladne po tom, ako sa 5. marca 2024 (ako sama uvádza) dozvedela o prebiehajúcej exekúcii v reakcii na blokovanie jej bankových účtov súdnym exekútorom.
34. Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sťažovateľke primeraným spôsobom vysvetlil podstatu právnej úpravy aplikovanej v jej exekučnej veci vo vzťahu k zamietnutiu jej návrhu na zastavenie exekúcie pre nepreukázanie pochybení pri doručovaní exekučného titulu sťažovateľke ako povinnej. Ústavne konformným spôsobom reagoval na zásadné námietky (dôvody) vznesené sťažovateľkou v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, pričom jeho úvahy vyplývajúce z napadnutého uznesenia rešpektujú zákonné limity. Odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu preto možno považovať za dostatočne odôvodnené, a teda za ústavne akceptovateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Odmietnutím ústavnej sťažnosti v celom rozsahu stratilo opodstatnenie rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2026
Libor Duľa
predseda senátu