Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/25/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: S. Q.E., bytom XXX XX, N. Q. XXX, právne zastúpený JUDr. Lukášom Holodňákom, advokátom, so sídlom Kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava (ďalej len „žalovaná"), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.: 29721-6/2020-BA, zo dňa 24.02.2020, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 29721-6/2020-BA zo dňa 24.02.2020, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 1913/2019-MI- DvN zo dňa 11.02.2019 a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca včas podanou správnou žalobou žiadal, aby správny súd v súlade podľa ust. , ods. 1, písm. c/, e/, f/, g/ , za použitia ust. , ods. 3, 6 zrušil rozhodnutie žalovaného - Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, č. 29721-6/2020-BA zo dňa 24.02.2020, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, so sídlom Námestie osloboditeľov 81, 071 01 Michalovce, č. 1913/2019-MI-DvN zo dňa 11.02.2019, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie a žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu trov konania. Administratívne konanie 2. Žalovaný potvrdil označené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 1913/2019-MI-DvN, ktorým dňa 11.02.2019, podľa o sociálnom poistení (ďalej len „“), a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením a závermi, skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci správnym orgánom prvého stupňa. Podkladom na vydanie rozhodnutia správnym orgánom prvého stupňa bol fakt, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, dňom 13.04.2018 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ktorým si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Vychádzal z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, a zohľadnil formulár PDU1 potvrdený príslušnou inštitúciou v UK a vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska do zápisnice spísanej dňa 27.06.2018. Žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 13.04.2014 do 12.04.2018 na území Slovenskej republiky, nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku, počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie konštatoval, že na území Spojeného kráľovstva (ďalej len UK) bol

zamestnaný od 05.07.2010 do 12.04.2018, a počas celého pobytu v UK mal 7 pracovných pomerov, z toho 4 prostredníctvom agentúr a 3 ako stály kmeňový zamestnanec. Preto jeho pracovnú situáciu v UK hodnotil ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na Britský pracovný trh. Počas celého pobytu bol v UK s manželkou a dvoma bratmi. Počas pobytu v UK býval v podnájme, kde mal k dispozícii 1 izbu v rodinnom dome, tam bol prihlásený k prechodnému pobytu, a plnil si daňové a odvodové povinnosti. Na územie Slovenska sa vracal 3-5 ročne, zdržiaval sa v rodinnom dome na adrese trvalého pobytu Veľké Revištia 140, ktorý vlastní od roku 2017, má uzavreté stavebné sporenie, je vlastníkom bežného účtu od r. 2017, je platiteľom úveru a životného poistenia. Pretože bol v UK od júla 2010 do apríla 2018 spolu s manželkou a súrodencami uzavrel, že má orientáciu na britský pracovný trh, na prechodný pobyt v UK. Stabilné bytové pomery svedčia o zachovaní centra záujmov a väzieb na území UK. Preto za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia považoval štát, kde vykonával zárobkovú činnosť. Vzhľadom na to uzavrel, že pretože nesplnil dobu poistenia v nezamestnanosti, podľa slovenských právnych predpisov mal posledné zamestnanie v inom členskom štáte Európskej únie, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje / možné sčítanie dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia/. 3. Žalovaný vychádzal z toho, že vykonaným dokazovaním mal správny orgán prvého stupňa za to, že štátom bydliska žalobcu pre účely aplikácie čl. 61 a 62 NARIADENIA (ES) EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), a tým pre účely dávky v nezamestnanosti je štát zárobkovej činnosti žalobcu - Spojené kráľovstvo. Odvolacie konanie vedené žalovaným bolo prerušené rozhodnutím žalovaného zo dňa 24.06.2019, č. 44115-4/2019-BA, a to z dôvodu, že správny orgán mal listom zo dňa 15.04.2019, č. 44115- 2/2019-BA požiadať príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu, a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu, počas jeho posledného zamestnania na území Veľkej Británie. Ku dňu vydania daného rozhodnutia o prerušení konania nebolo žalovanému doručené vyjadrenie príslušnej britskej inštitúcie a žalovaný zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu, a potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pob. Michalovce, hoci až následne toto stanovisko britská inštitúcia zamestnávania správnemu orgánu doručila a bolo pritom zhodné s názorom správnych orgánov. 4. Žalovaný poukázal na to, že aplikácia čl. 61 ods. 1 základného nariadenia je možná len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaný konštatoval, že celková dĺžka pobytu žalobcu na území Veľkej Británie, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania, ako aj rodinná situácia žalobcu, (prítomnosť manželky v spojenom kráľovstve) boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, a preto mal žalovaný za to, že centrom záujmov žalobcu bolo počas jeho posledného zamestnania práve územie Veľkej Británie. Žalovaný poukázal na ust. čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len vykonávacie nariadenie) a konštatoval, že nakoľko o mieste bydliska žalobcu ako navrhovateľa nevznikli pochybnosti uplatnením objektívnych kritérií uvedených v danom odseku 1, nebolo potrebné skúmať subjektívny úmysel žalobcu podľa ust. čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia. 5. Žalovaný vyvracal všetky odvolacie námietky žalobcu, uplatnené voči rozhodnutiu o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, týkajúce sa toho, že Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, nesprávne a nedostatočne zistila skutkový stav veci a jeho tvrdenia, že nemal zámer natrvalo opustiť územie Slovenska, a že do Spojeného kráľovstva odišiel z dôvodu zabezpečenia príjmu, preto jeho pracovnú situáciu v Spojenom kráľovstve nie je možné považovať za stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. 6. V odvolacom konaní žalovaný zhrnul, že podľa jeho spisového materiálu žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva, a bol poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov a vo formulári U1, zo dňa 18.04.2018, príslušná britská inštitúcia osvedčila v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania, od 15.04.2014 do 14.04.2018 (osvedčované v rozsahu 4 roky). V bode 6.2 sa uvádza, že nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov takýto nárok neexistuje. 7. Žalovaný citoval čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, podľa ktorého je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia.

8. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti posudzoval zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácii, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ktoré boli Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, predložené dňa 4. júna 2018. Rovnako zohľadnil aj informácie získané výsluchom navrhovateľa (ďalej len „Výsluch“), uskutočnenom 27. júna 2018, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľ osvedčil svojim podpisom. Z uvedeného dospel k záveru, že žalobca nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a nebolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, pretože nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu práce v členskom štáte Európskej únie.

9. Citoval čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č, 883/2004 týkajúcich sa práv na dávky v nezamestnaností. Uzavrel, že so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. A tak nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 51 základného nariadenia. 10. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti podľa žalovaného žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, lebo fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti, by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Poukazujúc na to, že v prípade, keď nezamestnaný neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnala a požiada o dávku v nezamestnanosť v inom členskom štáte, tento preskúma, či je možné uznať dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí podľa čl. 65 základného nariadenia. V zmysle britských právnych predpisov je teda dôvodný predpoklad, že navrhovateľovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Sociálna poisťovňa, ústredie, dňa 15. apríla 2019, požiadala britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. Sociálna poisťovňa, ústredie, dňa 24. júna 2019, vydala rozhodnutie, číslo: 44115-4/2019-BA, ktorým prerušila konanie vo veci nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti a dňa 14.11.2019 urgovala príslušnú britskú inštitúciu vo veci určenia bydliska navrhovateľa počas jeho zamestnania na ich území a na základe žiadosti o spoluprácu uviedla, že zisťuje, či príslušná britská inštitúcia súhlasí s úsudkom, že bydlisko žalobcu bolo Veľká Británia. 11. Žalovaný pripustil, že Sociálnej poisťovni ústredie nebolo doručené stanovisko príslušnej britskej inštitúcie vo veci posúdenia bydliska žalobcu, pred vydaním rozhodnutia. Britská inštitúcia ale v neskoršom vyjadrení nevyvrátila ani nerozporovala závery Sociálnej poisťovne, ústredie, vo veci posúdenia bydliska žalobcu. Žalovaný poukázal na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na sp. zn. zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. zo dňa 30. januára 2018 a rozsudok sp. zn. zo dňa 27. novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne zisťovania bydliska/čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia/. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. novembra 2018, v bode 30 odôvodnenia judikoval, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia). Obdobne rozhodli v roku 2018 a 2019 viacerými rozsudkami aj krajské súdy .

12. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nikdy nemal zámer natrvalo opustiť územie Slovenska, a že do Spojeného kráľovstva odišiel z dôvodu zabezpečenia príjmu v tejto súvislosti, žalovaný uviedol, že pobyt v zahraničí v celkovej dĺžke takmer 8 rokov, podľa jeho názoru nie je možné považovať za dočasný, príp. za krátkodobý. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podrobne uvedené vyššie v tomto rozhodnutí). Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.

13. Preto pokiaľ na území Spojeného kráľovstva dlhodobo vykonával zárobkovú činnosť (takmer 8 rokov), jeho pracovné pomery na seba spravidla bezprostredne nadväzovali a všetky boli ukončené z jeho podnetu, to bez pochybností preukazuje, že pracovná situácia navrhovateľa v Spojenom kráľovstve bola stabilná s orientáciou na britský pracovný trh, čo jednoznačne svedčí o vytvorení centra záujmov na území Spojeného kráľovstva. V súvislosti so zachovaním trvalého pobytu navrhovateľa na Slovensku uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle či 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom (v bode 26) tento konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska boli podľa žalovaného stanovené podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia písm. a) a písm. b) vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľa a dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie podľa

- čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia, takmer 8 rokov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) a stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia - prítomnosť manželky v Spojenom kráľovstve, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva), preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva nezachoval.

Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu

14. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nevychádzalo zo skutočne zisteného stavu veci. Poukázal na skutočnosť, že priamo z rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Michalovce zo dňa 11.02.2019, č. 1913/2019-MI-DvN ako prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce si vyžiadala stanovisko príslušných britských inštitúcií týkajúce sa štátu bydliska žalobcu, ale ku dňu vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce jej takéto rozhodnutie nebolo doručené. Žalovaný rozhodnutím č.: 29721-6/2020-BA, zo dňa 24.02.2020 potvrdil označené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, a to bez toho, aby v čase jeho vydania disponoval stanoviskom príslušných britských inštitúcií, o mieste bydliska, resp. o centre záujmov žalobcu. Podľa názoru žalobcu nebola možná aplikácia ust. čl. 11 ods. 1 tak, ako ho aplikoval žalovaný, t.j.bez stanoviska príslušnej britskej inštitúcie. Žalobca má s ohľadom na tieto skutočnosti za to, že obe rozhodnutia nevychádzali z presne a úplne zisteného skutočného stavu veci, a teda sú v rozpore s vyššie cit. ust. § 195 ods. 1 ZoSP. Žalobca tvrdil neoprávnený zásah do jeho subjektívnych práv a namietal tiež, že dane platil na území Spojeného kráľovstva, pretože mu táto povinnosť vyplývala z britských právnych predpisov, ale centrum záujmov a trvalý pobyt si ponechal na Slovensku, bez ohľadu na prítomnosť manželky a bratov, s ktorými sa napokon nekontaktoval často. 15. Namietal, že v tejto súvislosti zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nebolo možné určiť bydlisko dotknutej osoby dohodou príslušných inštitúcií. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Žalobca v žalobe tvrdí, že pri posudzovaní jeho bydliska bolo potrebné postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a prihliadnuť na jeho úmysel (teda, že žalobca aj počas pobytu v Spojenom kráľovstve mal v úmysle mať bydlisko na Slovensku). V tejto súvislosti uvádza, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa úmysel dotknutej osoby považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1 nie je možný a nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo v je prípad žalobcu.

Podľa ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu sa,“ Žalovaný mal skúmať subjektívny úmysel žalobcu, ktorý bol podľa jeho názoru bol ním jasne deklarovaný v priebehu celého administratívneho konania vedeného SP Michalovce a následne pred žalovaným. Subjektívny úmysel žalobcu spočíval v tom, že za štát bydliska, ako aj za centrum záujmov žalobcu, vždy považoval územie SR, a na území Veľkej Británie výlučne vykonával pracovnú činnosť za účelom zabezpečenia dostatočného množstva finančných prostriedkov na rekonštrukciu rodinného domu v Obci Veľké Revištia na území Slovenskej republiky, a na zabezpečenie potrieb seba a svojej rodiny počas života žalobcu na území Slovenskej republiky, t. j. za účelom zvýšenia životnej úrovne žalobcu na území SR. 16. Žalobca konštatoval, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Poukázal na rozhodnutia Soc. poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa 25.09.2018, č.: 8059/2018-MI-DvN vo veci brata žalobcu p. Miroslava Reváka, ako aj na rozhodnutie Soc. poisťovne, pobočka Rožňava zo dňa 11.04.2018, č. 2396/2018- RV-DvN vo veci Petra Bokora, nar. 29.07.1985. 17. Vo vyjadrení žalovaný 8. 9. 2020 k správnej žalobe uviedol, že zmysle poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 18. Uviedol, že v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Z uvedených ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. 19. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

20. Žalovaný zopakoval, že dňa 04.06.2018 požiadal žalobca Sociálnu poisťovňu, pobočka Michalovce, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce č. MI3/PS/ ZAM/2018/32453, zo dňa 27.04. 2018, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 13.04.2018. V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 13.04.2014 do 12.04.2018, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. Konštatoval, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Spojeného kráľovstva (v období, v ktorom bol žalobca poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov, bolo Spojené kráľovstvo riadnym členským štátom Európskej únie). Uvedené osvedčil formulárom U1, zo dňa 18. mája 2018, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania, podľa ktorého od 15.04.2014 do 14.04.2018 (v tejto súvislosti poznamenávame, že príslušné inštitúcie členských štátov sú v zmysle poznámky bod 1. formulára U1 inštruované, aby v prípade osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre Slovenskú republiku osvedčovali dobu poistenia v nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky), v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Dosiahol v posudzovanom období troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie a v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. 21. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky /v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia/. 22. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva, do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. 23. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazuje na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie, ale len na území Slovenskej republiky). 24. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnaností na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych predpisov im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky).

25. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva. Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní

o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 18.05.2018, ako i z údajov osvedčených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnaností, a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ktoré boli Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, predložené dňa 04.06.2018. Rovnako boli zohľadnené aj informácie získané výsluchom žalobcu (ďalej len „Výsluch“), uskutočnenom dňa 27.06.2018, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobca osvedčil svojím podpisom.

26. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo možné určiť Centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zdôrazňuje žalovaný, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti inom štáte ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. 27. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. 28. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.

29. Žalovaný považoval za relevantné poznamenať, že v zmysle britských právnych predpisov je jedným z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca a počas Výsluchu, zo dňa 27.06.2018, žalobca uviedol, že jeho posledný pracovný pomer na území Spojeného kráľovstva bol ukončený z jeho podnetu. Je teda dôvodný predpoklad, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. Podľa názoru žalovanej žalobca nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, hoci aj takom, kde si zachoval isté väzby. Žalobca si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania (ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu), z čoho žalovaná vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nezabezpečením po strate zamestnania.

30. Nakoľko sa na vec sa vzťahujú koordinačné predpisy Európskej únie neobsahujú nástroje na vynútenie súčinnosti od príslušnej inštitúcie Spojeného kráľovstva, Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce usúdila, že by bolo v rozpore so zásadou efektívnosti uplatnenia procesných práv účastníka konania ponechať vec meritórne nerozhodnutú, resp. konanie ponechať neprimerane dlhý čas prerušené, a to len z dôvodu pasivity a nečinnosti príslušnej britskej inštitúcie. Vzhľadom na uvedené vo veci rozhodla na základe skutočností zistených v priebehu konania o nároku na dávku v nezamestnanosti. 31. Pokiaľ žalobca v žalobe zdôrazňuje, že nedôsledne zistenie skutkového stavu Sociálnou poisťovňou, pobočka Michalovce nebolo zahojené a odstránené ani v rámci odvolacieho konania, tak žalovaný

požiadal príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie jej názoru na centrum záujmov žalobcu, ale napokon vo veci rozhodla aj bez doručenia takéhoto vyjadrenia. Žalobca sa domnieva, že uvedené preukazuje, že napadnuté rozhodnutie nevychádza z presne a úplne zisteného skutočného stavu veci.

32. S uvedeným žalovaný zásadne nesúhlasí. Za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu veci žalovaná dňa 15. apríla 2019, požiadala príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. Nakoľko však vyjadrenie príslušnej britskej inštitúcie v tejto veci nebolo doručené ani v predĺženej lehote na vydanie rozhodnutia, dňa 24. júna 2019 žalovaný vydal rozhodnutie č: 44115-4/2019-BA, ktorým prerušil konanie vo veci nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Dňa 14.11.2019 žalovaná opätovne urgovala príslušnú britskú inštitúciu vo veci určenia bydliska žalobcu počas jeho zamestnania na ich území, pričom v tejto žiadosti o spoluprácu uviedla, že ak príslušná britská inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovanej, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Spojeného kráľovstva, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31.01.2020. Do dňa vydania napadnutého rozhodnutia (24.02.2020), nebolo žalovanej doručené stanovisko príslušnej britskej inštitúcie vo veci posúdenia bydliska žalobcu.

33. Napriek tomu, že príslušná britská inštitúcia vyslovene neuviedla, že súhlasí so stanoviskom žalovanej, že miesto bydliska žalobcu bolo na území Spojeného kráľovstva v čase jeho posledného pracovného pomeru, voči záverom žalovanej v tejto veci nerozporovala.

34. Podľa názoru žalovanej uvedené dostatočným spôsobom preukazovalo, že príslušná britská inštitúcia nemá vo veci posúdenia bydliska žalobcu iný názor ako žalovaná. Dňa 22.04.2020 (t. j. po ukončení druhostupňového konania vo veci nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti) bolo žalovanej doručené stanovisko príslušnej britskej inštitúcie, zo dňa 24.03.2020, v ktorom táto výslovne uviedla, že súhlasí, že na účely čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, mal žalobca v období od júla 2010 do apríla 2018 bydlisko na území Spojeného kráľovstva. Podľa právneho názoru žalovanej nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. V rámci prvostupňového a aj v rámci odvolacieho konania bola príslušná britská inštitúcia opakovane a viacnásobne informovaná ako žalovaná nahliada na bydlisko žalobcu a v poslednej urgencii číslo: 44115-5/2019-BA, zo dňa 14. novembra 2019. Žalovaná výslovne požiadala, aby v prípade ak nesúhlasí s úsudkom žalovanej, že bydlisko žalobcu bolo počas pobytu žalobcu v Spojenom kráľovstve práve na území Spojeného kráľovstva, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31. januára 2020. Britská inštitúcia neprejavila nesúhlas s posúdením žalovanej vo veci bydliska žalobcu, z čoho je zrejmé, že k rozdielu v stanoviskách príslušných inštitúcií nedošlo.

35. Postoj príslušnej britskej inštitúcie k bydlisku žalobcu bol na viac jednoznačne potvrdený vo vyjadrení tejto inštitúcie zo dňa 24. marca 2020, doručenom žalovanej dňa 22. apríla 2020. V súvislosti s uvedenou námietkou žalobcu považuje žalovaná za nutné zdôrazniť, že základné nariadenie definuje pojem „bydlisko“ jednoznačne. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Súčasne čl. 65 ods. 2 základného nariadenia jednoznačne určuje, že miesto bydliska dotknutej osoby je potrebné hodnotiť najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalobca zvyčajne býval na území Spojeného kráľovstva. Podľa uvedených ustanovení základného nariadenia mal teda žalobca počas pobytu v Spojenom kráľovstve nepochybne svoje bydlisko na území Spojeného kráľovstva. V záujme objektívneho a presného určenia miesta bydliska pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby prihliada per analógiám na kritéria stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V súlade s týmto ustanovením bolo určené aj miesto bydliska žalobcu.

36. Úmysel nie je možné považovať za rozhodujúcu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Podľa právneho názoru žalovanej subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a pod. nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t. j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

- dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely).

37. Opakovane zdôraznil, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne v ich vzájomnej súvislosti. Rozhodujúce skutočnosti svedčiace o

mieste bydliska dotknutej osoby sú bez pochybností skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prítomnosť žalobcu na území Spojeného kráľovstva takmer 8 rokov), aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, orientácia na britský pracovný trh, rodinná situácia - prítomnosť manželky v Spojenom kráľovstve, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva) jednoznačne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel.

38. V súvislosti s uvedeným zároveň poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. , zo dňa 27.11.2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky judikuje: „... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)“. Žalovaný tiež uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálne poisťovne, pobočka Michalovce plne rešpektujú princíp právnej istoty. Práve v záujme zachovania právnej istoty bolo v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti posúdené miesto jeho bydliska na základe kritérií jednoznačne stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Čo sa týka iných prípadov, v ktorých bolo bydlisko žiadateľov o dávku v nezamestnanosti posúdené ako zachované na Slovensku, upozorňuje, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. V súvislosti s námietkami žalobcu považuje za nutné poukázať na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia bydliska. Konkrétne na rozsudok sp. zn. zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. zo dňa 30. januára 2018 a rozsudok sp. zn. zo dňa 27. novembra 2018, a obdobne rozhodli v roku 2018, 2019 a 2020 viacerými rozsudkami aj krajské súdy.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Spojeného kráľovstva, jeho rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol podľa .

40. Podľa repliky žalobcu zo 07.10.2020 žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu podľa názoru žalobcu nevychádzali, a ani nevychádzajú z presne a úplne zisteného skutočného stavu veci a za presne a úplne zistený skutočný stav veci nemožno, podľa názoru žalobcu, považovať žiadosť o spoluprácu žalovaného zo dňa 14.11.2019 a následnú aplikáciu ľudovej zásady „kto mlčí, ten svedčí“. Takýto postup žalovaného vykazuje, podľa názoru žalobcu, rozpor s platnými právnymi predpismi, a to najmä s povinnosťou žalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci tak, ako to vyplýva z vyššie cit. ust. § 195 ZoSP.

41. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 11.02.2019 bolo vydané bez stanoviska príslušnej britskej inštitúcie a obdobne tak rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.02.2020 bolo vydané bez akéhokoľvek obdobného stanoviska príslušnej britskej inštitúcie. Akákoľvek argumentácia žalovaného o nesúčinnosti príslušných britských inštitúcii a o neexistencii nástrojov na vymoženie súčinnosti je podľa názoru žalobcu bezvýznamná. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia nepostupovala tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a neobstarala potrebné podklady

na rozhodnutie. Z formulára U1, na ktorý poukázal samotný žalovaný, nárok na poskytnutie dávky v nezamestnanosti nie je, a preto export dávky z iného členského štátu EÚ v súlade s čl. 64 základného nariadenia je bezpredmetný. Vo vzťahu k splneniu skutočností a predpokladov vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia poukazuje žalobca opätovne na to, že za štát bydliska ako aj za centrum záujmov žalobca vždy považoval územie SR a na území Spojeného kráľovstva výlučne vykonával pracovnú činnosť za účelom zabezpečenia dostatočného množstva finančných prostriedkov na rekonštrukciu rodinného domu a na zabezpečenie potrieb seba a svojej rodiny počas života žalobcu na území SR, t. j. za účelom zvýšenia životnej úrovne žalobcu na území SR. Žalobca obýval rodinný dom spolu s ďalšími nájomcami ten predstavoval výlučne priestor na nocľah, nie domov, či bydlisko, a žalobca v rámci svojich pracovných možností trávil všetok voľný čas, vrátane čerpania všetkých dovoleniek na území SR, čo preukazoval aj v príslušnom administratívnom konaní.

42. Žalovaný mal vedomosť o pasívnom postoji príslušnej britskej inštitúcie, žalovaný pristúpil dňa 14.11.2019 k formulácii žiadosti o spoluprácu v takom rozsahu, že ak príslušná britská inštitúcia nesúhlasí s tvrdením o bydlisku žalobcu na jej území, nech vznesie námietky do 31.01.2020 a postup žalovaného vzhľadom na pasivitu príslušnej britskej inštitúcie a žiadosť o spoluprácu formuloval upierajúc sa na tento prístup príslušnej britskej inštitúcie. O vyjadrení príslušnej britskej inštitúcie, doručené žalovanému dňa 22.04.2020 žalobca nemá vedomosť, a nebol oboznámený s jeho obsahom a toto vyjadrenie malo byť doručené až po právoplatnom skončení predmetného správneho konania.

43. Preto podľa žalobcu vo vzťahu ku aplikácii čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia podľa ktorého „1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“ zotrváva žalobca na svojom konštatovaní, že právny názor žalovaného o naplnení predpokladov aplikácie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je podľa názoru žalobcu nesprávny.

44. Nemožnosť aplikácie ust. čl. 11 ods. 1 tak, ako ho aplikoval žalovaný priamo vyplýva z tej skutočnosti, že žalovaný nesprávne zisťoval stanovisko príslušnej britskej inštitúcie a nedošlo tak k dohode o určení bydliska žalobcu a preto mal postupovať podľa ust. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého „2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“, a teda žalovaný mal skúmať subjektívny úmysel žalobcu, ktorý bol podľa názoru žalobcu riadne a komplexne preukazovaný a deklarovaný v priebehu celého administratívneho konania vedeného SP Michalovce a následne žalovaným. Postup žalovaného spočívajúci v tom, že žalovaný ako ani prvostupňový správny orgán neskúmali subjektívny úmysel žalobcu, predstavuje nesprávny a nezákonný úradný postup v rozpore s vyššie cit, ust. § čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorého dôsledkom je aj nezákonnosť a nesprávnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia prvostupňového správneho. Centrum záujmov žalobcu, jeho domov a rodinné zázemie vždy bolo a aj je na území SR.

45. Žalobca zotrváva na svojom poukaze na to, že „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“ 46. Spolu so žalobou zo dňa 09.05.2020 predložil žalobca listinné dôkazy preukazujúce, že vo skutkovo zhodných a značne obdobných prípadov bola priznaná dávka v nezamestnanosti.

47. Žalobca tiež v replike k vyjadreniu uviedol, že nepopiera, že v rozhodnom období štyroch rokov pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti nedosiahol požadovanú dobu poistenia v nezamestnanosti

na území SR tak, ako to tvrdí žalovaný, keďže žalobca vykonával pracovnú činnosť na území Spojeného kráľovstva a na tomto území bol aj poistený pre prípad nezamestnanosti. Zároveň žalobca má vedomosť o obsahu čl. 61 ods. 2 a čl. 65 ods. 5 základného nariadenia.

48. K doručenej replike žalobcu správnym súdom sa už žalovaný nevyjadril.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

49. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa () o správnej žalobe v sociálnych veciach ( a nasl. ) preskúmal neformálne žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov je potrebné zrušiť z procesnoprávnych dôvodov uvedených v ustanoveniach , , .

50. Žalobca žiadal, aby správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, podľa c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.“ O žalobe žalobcu o preskúmanie rozhodnutia č. 29721-6/2020-BA, zo dňa 24.02.2020, vedenej na správnom súde je potrebné aplikovať tieto právne predpisy.

Podľa a o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede (, o sociálnom poistení).

Podľa o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento neustanovuje inak. Podľa o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa o sociálnom poistení účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

Podľa o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Podľa , druhá veta, o sociálnom poistení rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie,

zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

V zmysle ust. , ods. 3, písm. a) „Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo,“

V zmysle ust. , ods. 4, , „Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.“

51. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, na základe ktorej mala byť preskúmavaná právna vec žalobcu vykonaním dokazovania v administratívnom konaní a následne právne posúdená, súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa uvedenými právnymi predpismi dôsledne neriadili. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti potom, ako bol rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V predmetnej veci správny orgán prvého stupňa nepožiada príslušné britské inštitúcie o poskytnutie informácie, ktoré by bližšie objasnili skutkový stav, v administratívnom spise sa nachádza len formulár U1. Britská inštitúcia síce osvedčila, že žalobca bol v rozhodnom období zamestnaný a tento formulár je súčasťou administratívneho spisu, ale ani po vydaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ani po vydaní rozhodnutia žalovaného, nie je možné zistiť a verifikovať potrebný obsah údajov k zachovaniu centra záujmov žalobcu v Slovenskej republike tak, či alebo nie, bolo možné žalobcovi započítať poistenie za vykonávanie pracovnej činnosti v inom členskom štáte. Súd na základe uvedeného považuje tento dokument za nepreskúmateľný, aj potom čo po vydaní rozhodnutia žalovaného britská pracovná organizácia odpovedala na dotaz žalovaného, lebo napokon nie je zrejmé čo sa v ňom doslovne uvádza o otázkach ukončenia pracovnej činnosti, a jej vplyvu na nárok na podporu v nezamestnanosti, alebo jeho prenos.

52. Vychádzajúc zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, žalobca mohol dosiahnuť dobu poistenia v nezamestnanosti započítaním doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia a čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

53. Podľa správneho súdu na zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie nepostačuje, ak správny orgán prvého stupňa aj žalovaný správny orgán vychádzali z toho, že žalobca pracoval vo v Británii 8 rokov a tam trávil svoj pracovný čas, platil zákonné odvody a dane. Pokiaľ ide o rozsudok sp. zn. zo dňa 13.12.2017, rozsudok sp. zn. zo dňa 30. januára 2018 a rozsudok sp. zn. zo dňa 27. novembra 2018, a obdobné rozsudky krajských súdov, práve z tohto vychádzajúc si správny súd je vedomí tohto, že pri individuálnom posúdení preskúmavanej veci, že ide o fyzické osoby, ktoré v rámci voľného trhu pracovnej sily našli svoje uplatnenie v zamestnaní, pri skončení ktorého a nájdení ďalšieho, má existovať jednotný postup podpory zamestnanosti členskými štátmi aj a pre prípad vyhľadávania zamestnania a poskytovania podpory zohľadňujúc poistné doby získané v členskom štáte. Keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody), a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte.

54. Žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 cezhraničnými pracovníkmi a ktoré

mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Podľa neho uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti

55. Podľa správneho súdu článok 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia mohol byť v tomto prípade rozhodujúci, keďže otázka bydliska nebola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, bez dokumentov potrebných aj pre posúdenie centra záujmov. Správny súd pripomína, že Európska únia vychádza zo slobody pohybu tovaru služieb aj pracovnej sily. Preto spornou skutočnosťou zásadného právneho významu, na základe ktorej žalovaný správny orgán nepriznal žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti je nesprávne právne posúdenie zachovania centra záujmov žalobcu na Slovensku, počas jeho pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii ako i záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na jej území, nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

56. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov zároveň vyplýva, že správne orgány uviedli, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľ vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov na území Veľkej Británie.

57. So zreteľom na uvedené správny súd konštatuje, že v administratívnom konaní nebolo podľa jeho názoru dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Pre prípad, že dohoda nebola predchádzajúca medzi štátmi, je potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie priestoru za zachované na území Slovenskej republiky.

58. Správne orgány dostatočne nezisťovali či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu v GB počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území SR. Úmysel žalobcu aké skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období, pracoval v zahraničí správne orgány bližšie skúmali, ale nezohľadnili. Prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci nepostupovali súdom predpokladaným a uvádzaným spôsobom a preto sa s týmito skutočnosťami nemohli v odôvodnení rozhodnutí dostatočne ani vysporiadať ani s poukazom na čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia.

59. Správny súd konštatuje, že správne orgány bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie mu vzhľadom na jeho bydlisko, v zmysle čl. 65 ods. 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje čl. 61 základného nariadenia. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom. Preto podľa správneho súdu podstatným nedostatkom tohto konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorý ovplyvnil aj zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia je skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa o sociálnom poistení preto, že žalobca preukázal iba dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), avšak sa náležite nevyporiadal s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v čl. 11 ods. 1, vedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov, ktoré skutkovo namietal žalobca v správnej žalobe a ktoré sú v podstate námietkou podľa . Až po tomto zistení vystupujú z hľadiska dôkazného do popredia okolnosti týkajúce sa určenia miesta bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k pobytu na území Veľkej Británie.

60. Podľa názoru správneho súdu, práve uvedené nariadenie sleduje zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia požadovanou dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Hoci členský štát prijal odvody do poistných fondov od žalobcu, je bez záujmu o žalobcu, ako občana Európskej únie z inej členskej krajiny dôsledne preskúmať a vybaviť pozitívne jeho vec, za situácie spoločného trhu prace a voľného pohybu pracovnej sily a napokon i jeho odchodu za prácou v čase nezamestnanosti v domovskom členskom štáte.

61. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa a o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov, ako je to v prípade žalobcu, len preto, že je slabšou stranou administratívneho konania, ktorej vedomosti o tom, ako mu členský štát poskytne informácie o jeho možnosti uplatniť nárok, napríklad aj presunom dávky. Záruky zamestnanca v otázke voľného pohybu pracovnej sily, tak oba členské štáty nerešpektovali. Jedine čo bolo preukázané je, že žalobcovi nebola poskytnutá uplatnená dávka, hoci pracoval v európskom priestore pracovných síl, a to žiadnym z členských štátov s odkazom na nesprávne právne posúdenie právneho poriadku členských krajín Európskej únie.

62. Podľa správneho súdu rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho nového rozhodnutia následne uvedie, vychádzajúc zo znenia , prvá veta (viazanosť správneho orgánu právnym názorom správneho súdu v ďalšom konaní), ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, a aké právne predpisy aplikoval, súc viazaný právnym názorom správneho súdu, uvedeného v odôvodnení tohto rozsudku.

63. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa odstrániť súdom vytýkané nedostatky administratívneho konania a obsahu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, a to podľa obsahu odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti sa javí byť nevyhnutným aj vypočutie žalobcu, a vysporiadanie sa aj s jeho dôkaznými návrhmi, ako požiadať príslušnú britskú inštitúciu zamestnanosti o vyjadrenie, či poučila žalobcu pri uplatnení dávky v nezamestnanosti, možnosťou jej prenosu, ak boli odvody žalobcom odvádzané do jej finančného systému, a aj to či žalobca o dávku požiadal a či by mal na túto nárok v predmetnej veci.

64. Správny súd k predmetu konania poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30.1.2013. „Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila

doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa. Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli. Ďalej treba pripomenúť, že súčasťou skúmania a zistenia „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania o mieste pobytu

- výkonu zamestnania. O tejto skutočnosti žalovaná nevykonala žiadne dokazovanie. Napokon bude potrebné, aby žalovaná osvedčila nielen zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou na území Gibraltáru ale i následne určila po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov“ dotknutej osoby. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nebolo doložené riadne vykonaným dokazovaním a preto súd prvého stupňa nepochybil, keď jej rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

65. Záverom správny súd poznamenáva, že sa oboznámil aj s obsahom rozsudkov NS SR, na ktoré poukázala žalovaná, avšak konštatuje, že od skutočného naplnenia možností i povinností podľa čl. 11 ods. ods. 2 nariadenia je potrebné, aj v ich súvislostí a znalostí doposiaľ vykonané dokazovanie doplniť, zodpovedať obsahové požiadavky čl. 11 ods. 1 nariadenia a zodpovedať treba najmä, prečo aj zo strany Slovenskej republiky bolo potrebné favorizovať názor o nezachovaní centra záujmov u žalobcu, vzhľadom na jeho vlastnícke pomery, situácie v Slovenskej republike a prečo britský orgán zamestnanosti podľa žalovaného mal za to, že žalobca mal centrum záujmov v Británii, pri takejto zistenej realite. Rovnako je potrebné vysvetliť, prečo nie je možné dávku v nezamestnanosti presunúť medzi členskými štátmi za situácie, že žalobca počas doby nezamestnanosti v Slovenskej republike našiel zamestnanie v inom členskom štáte. Predmetné súdne rozhodnutia podľa názoru súdu neobsahujú zovšeobecňujúce právne závery majúce zároveň zásadný právny význam pre závery súdu v preskúmavanej právnej veci, pričom zmena v automatickom posúdení v zmysle označenej judikatúry je predsa možná, ak skutkové okolnosti nie sú dosť, alebo vôbec totožné.

66. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah prvostupňového rozhodnutia a na jeho konštatovania o dĺžke pobytu mimo územia SR, dobe zamestnania žalobcu, bez ich hlbšej skutkovej a právnej analýzy a bez predchádzajúceho zistenia subjektívnych hľadísk a postojov žalobcu k otázke zachovania bydliska a centra záujmov na území Slovenskej republiky.

67. Správny súd dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov v rozsahu a z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 191 ods. 1 písm. c), e) a g/SSP, keďže zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasným právne hodnotenie veci správnymi orgánmi, čo zakladá právny dôvod pre zrušenie administratívnych rozhodnutí. Bez komplexného posúdenia zásadných otázok týkajúcich sa predmetného konania sú teda rozhodnutia pre nedostatok dôvodov predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobcu a zachovania obsahu pojmu jeho bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní dôsledne vysporiadali len na základe tvrdenej, „dohody medzi členskými krajinami“.

68. Úlohou prvostupňového správneho orgánu bude predovšetkým v nadväznosti na právny názor správneho súdu týkajúci sa ďalšieho priebehu administratívneho konania doplniť vo veci dokazovanie jednak z úradnej povinnosti, ako aj na základe možných dôkazných návrhov účastníka konania (žalobcu). Po doplnení dokazovania bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa vydať vo veci nové rozhodnutie spĺňajúce všetky procesnoprávne kritéria obsiahnuté v ustanoveniach o sociálnom poistení citovaných v odôvodnení tohto rozsudku s poukazom na a .

69. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. a nasl. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.