Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-37-2026.pdf
PDF · 151.16 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/37/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci navrhovateľky: A. B., C. D., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, D., zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Repka, s.r.o., so sídlom Leškova 3A, Bratislava, a manžela: F. F. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: ONDRUŠEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Tranovského 47, Bratislava, o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom: G. B., narodená XX.XX.XXXX a C. B., narodená XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 15P/16/2025-214 zo dňa 23.10.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v závislom výroku II. o d m i e t a .
III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozviedol manželstvo navrhovateľky a jej manžela uzatvorené dňa 23.11.2002, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Veľká Čalomija, zväzok 11, ročník 2002, strana 64, por. č. 17 (výrok I.). Zároveň schválil rodičovskú dohodu, ktorou maloleté deti na čas po rozvode zveril do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, s tým, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok v bežných veciach. Výživné počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov neurčil (výrok II.). Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 18, § 23 ods. 1, 2, § 24 ods. 1, 2, 4, 5, § 62 ods. 1, 2, 4, 7 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoR“), čl. 18 ods. 1, čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, § 2 ods. 1, § 100 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len ,,CMP“), § 217 ods. 1 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) a vecne odôvodnil tým, že návrh o rozvod manželstva bol dôvodný, keďže manželstvo účastníkov konania neplnilo základné funkcie, bolo vážne narušené a trvalo rozvrátené, preto manželstvo rozviedol a schválil rodičovskú dohodu, ktorou upravil práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom. Navrhovateľka uviedla, že manželstvo uzatvorili v roku 2002 a spočiatku fungovalo bez závažnejších problémov. Postupne sa však medzi manželmi prehlbovali konflikty týkajúce sa najmä majetku, financií, starostlivosti o domácnosť a deti, žiarlivosti a intímneho života. Tvrdila, že manžel prostredníctvom spoločnosti H. I., ktorej vlastníčkou a konateľkou
je jeho matka, nadobúdal majetok, ktorý mal patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím ju udržiaval v ekonomickej závislosti. Zároveň ju mal vulgárne urážať, ponižovať a vyhrážať sa jej stratou majetku a detí v prípade rozvodu. Za zásadný zlom považovala incident z 25.01.2025, pri ktorom ju mal manžel fyzicky napadnúť. Podala trestné oznámenie a návrhy na nariadenie neodkladných opatrení. Manželovi, ktorý bol držiteľom zbrojného preukazu, boli zaistené strelné zbrane a na miesto bol privolaný policajný vyjednávač a zásahová jednotka. Navrhovateľka následne s deťmi opustila rodinný dom a presťahovala sa do bytu v D.. Uviedla, že má z manžela strach, manželstvo považuje za trvalo a nenapraviteľne rozvrátené a nechce obnoviť manželské spolužitie. Manžel s rozvodom spočiatku nesúhlasil. Poprel tvrdenia o násilí, vyhrážkach, ekonomickej závislosti a ponižovaní a príčiny nezhôd videl najmä v nadmernom požívaní alkoholu a mimomanželských vzťahoch navrhovateľky. Poukázal na 23-ročné manželstvo, tri spoločné dcéry a spoločnú kresťanskú vieru. Uviedol, že navrhovateľku stále miluje a želá si zachovanie manželstva. Dňa 29.07.2025 vzhľadom na jej definitívny postoj s rozvodom súhlasil, avšak 23.10.2025 svoj súhlas odvolal a opätovne s rozvodom nesúhlasil. Uviedol, že chce urobiť všetko pre záchranu manželstva, pričom bude rešpektovať konečné rozhodnutie navrhovateľky. Po zrušení zákazu priblíženia sa postupne obnovil kontakt otca s maloletými G. a C.. Obe sa s otcom stretávali a prespávali u neho. G. uviedla, že s otcom nemá problém a chce s ním naďalej tráviť čas, vzhľadom na školské povinnosti však chce byť viac u matky. Rodičia podľa nej dokážu komunikovať a dohodnúť sa na styku s deťmi. S maloletou C. vzhľadom na jej vek pohovor vykonaný nebol. Počas pohovoru G. sa pokojne hrala. Najstaršia dcéra J. nadobudla 19.05.2025 plnoletosť. Kolízny opatrovník odporučil spoluprácu s Referátom poradensko-psychologických služieb. Tá bola zameraná najmä na obnovu vzťahu otca s deťmi a komunikáciu rodičov. Posledné spoločné sedenie sa uskutočnilo v septembri 2025, pričom ďalšie poradenstvo vzhľadom na zlepšenie komunikácie nebolo považované za potrebné. Navrhovateľka zotrvala na návrhu na rozvod a svoje rozhodnutie označila za trvalé a nemenné. Uviedla, že manžela už nemiluje, nechce obnoviť partnerský ani intímny vzťah a s manželom komunikuje iba vo veciach detí. Priznala existenciu mimomanželských intímnych vzťahov a uviedla, že obdobné vzťahy mal aj manžel. Odborné poradenstvo smerujúce k záchrane manželstva nechcela. Manžel uviedol, že jej vôľu rešpektuje, avšak vzhľadom na svoju vieru a presvedčenie chce manželstvo zachovať. Pripustil vlastné pochybenia a uviedol, že konkrétne kroky na obnovenie partnerského vzťahu nepodnikal najmä preto, aby na navrhovateľku nevytváral tlak. Potvrdil tiež, že jej navrhol obnovenie intímneho vzťahu, čo odmietla. Rodičia predložili rodičovskú dohodu, podľa ktorej budú maloleté G. a C. v spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, obaja ich budú zastupovať a spravovať ich majetok a výživné nebude určené. Dohoda sa už určitý čas fakticky realizovala a kolízna opatrovníčka navrhla jej schválenie ako dohody v súlade so záujmom maloletých detí. Rodičia sa zároveň dohodli, že každý bude znášať svoje trovy konania sám. Súd vykonal dokazovanie výsluchom oboch manželov a kolízneho opatrovníka, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, správami kolízneho opatrovníka, rodičovskou dohodou a ďalším obsahom spisu na pojednávaniach 29.07.2025 a 23.10.2025. Z dokazovania vyplynulo, že po incidente z januára 2025 sa manželské spolužitie neobnovilo, hoci došlo k postupnej obnove kontaktu otca s deťmi a komunikácie medzi rodičmi. Navrhovateľka svoje rozhodnutie rozviesť sa považovala za konečné, zatiaľ čo manžel zotrval na vôli manželstvo zachovať. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplynulo, že navrhovateľka mala od februára do mája 2025 vymeriavací základ 1 600,- eur mesačne, od júna do septembra 2025 nulový. U manžela bol evidovaný zamestnávateľ H. I.; jeho vymeriavací základ bol od októbra 2023 do januára 2025 približne 375,- eur mesačne, vo februári a marci 2025 nulový a od júna do septembra 2025 približne 410,- eur mesačne. Navrhovateľka zároveň uviedla, že pracuje ako poisťovacia poradkyňa s pohyblivým príjmom približne 1 200,- až 1 500,- eur mesačne a poberá prídavky na deti.
3. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že účastníci uzatvorili manželstvo 23.11.2002 a majú tri deti, z ktorých dve boli v čase rozhodovania maloleté. Od incidentu 25.01.2025 manželia nežili v spoločnej domácnosti. Navrhovateľka sa s deťmi odsťahovala do bytu v Šamoríne a boli nariadené neodkladné opatrenia obmedzujúce kontakt manžela s ňou a deťmi. Po zrušení opatrenia vo vzťahu k deťom koncom júna 2025 sa postupne obnovil kontakt otca s deťmi a rodičovská komunikácia. Navrhovateľka však naďalej odmietala obnovu partnerského a intímneho vzťahu, uviedla, že manžela už nemiluje, a svoje rozhodnutie rozviesť sa označila za konečné a nemenné. Manžel naopak tvrdil, že ju stále miluje, manželstvo nepovažuje za definitívne rozvrátené a očakáva jeho obnovenie. Poukazoval na význam sviatostného manželstva a svojej viery a pripustil vlastné pochybenia. Súd mal za preukázané, že manželia od 25.01.2025 spolu nežijú, intímne sa nestýkajú, netvoria trvalé životné spoločenstvo a každý vedie vlastný život. Nepovažoval preto situáciu za dočasnú manželskú krízu. Navrhovateľka dlhodobo a jednoznačne odmietala obnovenie spolužitia, s manželom komunikovala iba v záležitostiach
spoločných detí a nemala záujem o kroky smerujúce k obnoveniu manželstva. Viac ako osem mesiacov žila v samostatnej domácnosti a odmietla aj manželov pokus o intímne zblíženie. Za príčiny rozvratu súd považoval najmä trvalé citové odlúčenie navrhovateľky, pretrvávajúce nezhody, rozdielne názory a spôsob komunikácie, ako aj jej presvedčenie o ekonomickej závislosti od manžela. Tieto okolnosti viedli k strate vzájomnej zhody a citovej blízkosti, absencii vzájomnej podpory a pomoci, faktickému odlúčeniu a definitívnemu citovému odcudzeniu navrhovateľky. Manžel videl príčiny problémov najmä v alkohole a mimomanželských vzťahoch navrhovateľky, rozvrat však nepovažoval za trvalý. Súd vychádzal z toho, že manželstvo je založené na slobodnom rozhodnutí oboch manželov a jeho účelom je vytvorenie harmonického a trvalého životného spoločenstva a zabezpečenie riadnej výchovy detí. Ak tento účel zanikne a jeden z manželov už nemá vôľu v manželstve zotrvať, nie je dôvod zachovávať iba jeho formálnu existenciu. V danom prípade súd vzťahy medzi manželmi považoval za vážne a trvalo rozvrátené bez reálneho predpokladu obnovenia harmonického spolužitia. Na tomto závere podľa súdu nič nemenili city a snaha manžela o zachovanie manželstva, dĺžka manželstva, jeho predchádzajúce fungovanie ani jeho kanonický charakter. Rozhodujúci bol dlhodobý a jednoznačný postoj navrhovateľky, ktorá ďalšie spolužitie odmietala. Súd zároveň nezistil dôvod na zachovanie manželstva v záujme maloletých detí, keďže rodičia sa dohodli na ich spoločnej osobnej starostlivosti a tento režim už fakticky realizovali. Pri hodnotení snahy manžela o záchranu manželstva súd prihliadol aj na jeho procesný postoj. Navrhovateľka počas celého konania konzistentne zotrvávala na rozvode. Manžel najskôr žiadal manželstvo zachovať, následne na pojednávaní 29.07.2025 s rozvodom súhlasil, avšak 23.10.2025 svoj súhlas odvolal. Napriek deklarovanej snahe však od podania návrhu na rozvod nepodnikol vo vzťahu k navrhovateľke konkrétne kroky smerujúce k obnoveniu manželského spolužitia. Súd preto nepovažoval za potrebné nariaďovať ďalšiu intervenciu mediátora alebo párového terapeuta. Poukázal na to, že takáto intervencia nemôže viesť k záchrane manželstva proti vôli jedného z manželov a v danom prípade by bola neúčelná a nehospodárna. Súd zároveň uviedol, že pokus o zmierenie podľa § 96 CMP vykonal už pred otvorením prvého pojednávania. Súd preto uzavrel, že manželstvo účastníkov neplní svoj účel, vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené a nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Návrhu na rozvod preto vyhovel a manželstvo účastníkov rozviedol. Keďže s konaním o rozvod bolo spojené aj konanie o úprave pomerov rodičov k maloletým deťom, súd schválil rodičovskú dohodu predloženú na pojednávaní 23.10.2025. Podľa nej budú obe maloleté deti v spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov a žiadnemu z rodičov sa neurčuje povinnosť platiť druhému výživné. Dohodu podporila aj kolízna opatrovníčka a súd ju vyhodnotil ako súladnú s najlepším záujmom maloletých detí. Ostatné tvrdenia a argumenty účastníkov súd nepovažoval za právne rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, a preto sa s nimi osobitne nezaoberal. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP. Keďže navrhovateľka pôvodnú požiadavku na náhradu trov bližšie neodôvodnila ani nevyčíslila a rodičia sa zároveň dohodli, že každý bude znášať svoje trovy sám, súd nezistil dôvod na priznanie náhrady trov konania.
4. Proti výroku I. rozsudku (v časti výroku rozvodu) podal v zákonnej lehote odvolanie manžel z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uviedol, že nebude podrobne citovať tvrdenia navrhovateľky uvedené v návrhu na rozvod a konfrontovať ich so stavom v čase podania návrhu, po obnovení jeho styku s maloletými deťmi a kontaktu s manželkou, v čase rozhodnutia súdu ani s aktuálnym stavom. Zdôraznil však, že navrhovateľka v čase podania návrhu zásadne odmietala jeho styk s deťmi, stretávanie s ňou, ako aj jeho priblíženie sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov, pričom si obnovenie ich kontaktu nevedela predstaviť ani v budúcnosti. Uviedol, že situáciu po incidente z januára 2025 vnímal citlivo a chápal silný emocionálny tlak, ktorému bola manželka vystavená. Nerozumel však tomu, ako by jediný incident mohol vymazať ich takmer štvrťstoročný spoločný život. Mimoriadne bolestivo prežíval odlúčenie od detí, ktoré bolo podľa jeho názoru od začiatku neodôvodnené, čo malo byť napokon potvrdené aj rozhodnutiami súdov. Namietal, že nikto dostatočne nezohľadnil, ako naňho náhle odlúčenie pôsobilo a aké následky mu spôsobovalo. Poukázal na výraznú zmenu pomerov, keď sa od leta 2025 začal stretávať s maloletými deťmi a manželkou a následne sa ich kontakt stal pravidelným. Táto zmena podľa neho nenastala náhodne, ale bola výsledkom jeho trpezlivosti a snahy presvedčiť všetkých vrátane súdu, že uložené zákazy boli zbytočné, nedôvodné a nezákonné. V trestnom konaní ho Krajský súd v Trnave nevzal do väzby ani mu neuložil žiadne obmedzenia. Neodkladné opatrenia vydané Okresným súdom Dunajská Streda už neboli účinné a podľa jeho názoru manželka ani deti nepotrebovali osobitnú ochranu. Svojím správaním mal presvedčiť aj manželku, že ďalšie žaloby proti nemu, napríklad žaloba na ochranu osobnosti, nemajú opodstatnenie. Od februára 2025 už ďalšiu žalobu nepodala. Poprel, že by svoje správanie účelovo menil s cieľom nakloniť si deti alebo vzbudiť v manželke nepravdivé predstavy. Opätovne poprel, že by predstavoval hrozbu pre manželku alebo deti, ako aj
všetky súvisiace tvrdenia uvedené v návrhu na rozvod. Manžel poprel aj tvrdenia navrhovateľky týkajúce sa majetku, príjmov a jej údajnej ekonomickej závislosti. Poukázal na to, že napriek tvrdeniu, že ju dlhodobo systematicky udržiaval vo finančnej závislosti a vyhrážal sa jej odchodom z manželstva bez detí a finančných prostriedkov, manželka odišla zo spoločného domu na K. H., začala samostatne viesť domácnosť v ich byte v D. a dokázala sa prakticky zo dňa na deň postarať o seba aj o deti. Dom na K. H. nebolo možné bezprostredne užívať pre potrebu zachovania prípadných stôp významných pre trestné konanie. Skutočnosť, že manželka naďalej bývala v byte v D. a chcela tam zotrvať, bola podľa neho výsledkom jej vlastného rozhodnutia. Tieto okolnosti podľa neho vyvracali tvrdenie o jej ekonomickej závislosti. Opätovne preto poprel aj tvrdenia týkajúce sa ich majetku, príjmov a majetku spoločnosti H., I., ktoré podľa neho neboli pravdivé ani v čase podania návrhu, ani v čase podania odvolania. Uviedol, že na pojednávaní 23.10.2025 a vo svojom písomnom vyjadrení podrobne vysvetlil dôvody nesúhlasu s rozvodom. Hoci s rozvodom pôvodne súhlasil, po viacerých konzultáciách a úprimnom zhodnotení situácie sa rozhodol, že o manželstvo bude bojovať. Voči manželke necítil negatívne emócie pre jej podania ani tvrdenia, hoci ľutoval, že ich podala, pretože podľa neho na to neexistoval skutočný dôvod. Pripustil, že ak by mohol vrátiť čas, nešiel by k susedom a manželku by nehľadal. Uvedomoval si však, že minulosť už nemôže zmeniť, preto sa snažil udržiavať s manželkou čo najkorektnejšie vzťahy. Nekonal nátlakovo ani prehnane aktívne, ale rozvážne, pomaly a s rešpektom k jej záujmom. Bol presvedčený, že tak, ako sa situácia postupne zmenila od februára do leta 2025 a následne do októbra 2025, mohol čas prispieť aj k ďalšiemu zlepšovaniu ich vzťahu. Zároveň nechcel zostať pasívny a v medziach existujúcich možností a preferencií manželky sa snažil na vzťahu pracovať. Na podporu možnosti obnovy vzťahu uviedol, že deň po rozvodovom pojednávaní sa obaja zúčastnili na stužkovej dcéry J. a slávnosť prebehla bez napätia alebo iných negatívnych prejavov. Tieto udalosti ho utvrdili v presvedčení, že ich vzťah ešte nemusí byť definitívne ukončený. Chcel manželke ukázať, že spoločná výchova detí je výhodnejšia pre deti aj rodičov a že pri vzájomnom rešpekte možno všetky záležitosti riešiť jednoduchšie. Poukázal aj na ich spoločné stretnutie, počas ktorého sa obaja otvorene vyjadrili k tomu, čo bolo pre nich v manželstve obmedzujúce, frustrujúce alebo zraňujúce. Išlo podľa neho o zásadný rozhovor, na ktorý pred začatím rozvodového konania nemali čas alebo odvahu. Problémy uvedené manželkou podľa jeho názoru neboli neriešiteľné a mohli sa na ich riešení dohodnúť. Odvolanie podal najmä preto, že podľa jeho názoru potrebovala celá situácia viac času. Rok 2025 priniesol množstvo zásadných udalostí a pre náhle zmeny podľa neho nebol dostatok priestoru na pokojné a racionálne zhodnotenie budúcnosti manželstva. Za významné považoval, že deti naňho nezabudli, chceli s ním tráviť čas, manželka s ním začala normálne komunikovať a stretávať sa a obaja sa zúčastnili na rodinných udalostiach. Odlúčenie síce trvalo necelého pol roka, pre neho však bolo mimoriadne dlhé, najmä preto, že nevedel, kedy sa skončí. Podľa jeho názoru napokon našli s manželkou zhodu minimálne v otázkach týkajúcich sa detí. Hoci bolo rozvodové konanie začaté už 19.02.2025 a trvalo približne desať mesiacov, manžel namietal, že vzhľadom na osobitosti prípadu nešlo o dostatočne dlhé obdobie na úplné vyrovnanie sa so situáciou a triezve zhodnotenie dôsledkov rozvodu. Progres, ktorý nastal od leta 2025, označil za výrazný a nespochybniteľný. Uvedomoval si, že manželka opakovane vrátane pojednávania deklarovala, že v manželstve nechce zotrvať. Napriek tomu považoval za správne pristúpiť k definitívnemu rozhodnutiu až po stabilizácii vzťahov, získaní reálnych skúseností s novým usporiadaním a vytvorení rutinného režimu. Takáto situácia podľa neho v čase rozhodovania ešte nenastala. Poukázal aj na to, že podobnú manželskú krízu spojenú s odlúčením už v minulosti prekonali a opätovne k sebe našli cestu, hoci v tom čase ešte nemali deti. Ďalším podstatným dôvodom jeho nesúhlasu s rozvodom bola jeho náboženská viera. Uviedol, že je praktizujúcim katolíkom a svoju vieru počas celého života deklaroval v rodine, pri výchove detí aj v konaní pred súdom, čo konštatovala aj sudkyňa v odôvodnení rozsudku. Rozvod preto nedokázal prijať iba ako formálnu skutočnosť s tým, že ak by sa manželia neskôr opätovne dali dokopy, mohli by znova uzavrieť manželstvo. Vzhľadom na svoju vieru a pozitívne zmeny v styku s deťmi, v kontakte s manželkou a v ich vzájomných vzťahoch nepovažoval za správne, aby s rozvodom bez ďalšieho súhlasil. Riadne sa zúčastnil oboch pojednávaní a konanie sa pre jeho správanie nepredĺžilo ani o jeden deň. Ani odvolaním nechcel bezdôvodne zachovávať aktuálny stav na neurčitý čas. Namietal však, že po takmer polročnom odlúčení a nemožnosti vzájomne komunikovať uplynulo od začiatku stabilizácie pomerov menej ako pol roka. Až v poslednom období podľa neho získali obaja manželia priestor pokojne, rozvážne a bez vonkajšieho tlaku zvážiť, či je rozvod skutočne najlepším riešením. Ich úprimný rozhovor o príčinách problémov v manželstve prebehol dokonca až po pojednávaní, na ktorom súd manželstvo rozviedol. Manžel uviedol, že keby súd rozhodol o rozvode napríklad už v apríli 2025, manželstvo by zrejme bolo rozvedené a jeho vzťah s deťmi aj manželkou by sa vyvíjal inak. Tým, že bol poskytnutý čas na preverenie dôvodnosti neodkladných opatrení, ktoré podľa neho v skúške času neobstáli, mohlo dôjsť k obnoveniu kontaktu s deťmi. Deti s ním prakticky okamžite chceli tráviť
čas, prespávať v dome na K. H. a stráviť s ním prázdninové dni. Ich vzťahy sa preto začali dynamicky vyvíjať pozitívnym smerom. Ako praktizujúci kresťan vnímal tento vývoj ako náznak, že má vo svojom úsilí pokračovať. Naďalej veril, že manželka môže svoj názor zmeniť, nechcel ju však presviedčať zlovoľne ani na ňu vyvíjať nátlak. Považoval za potrebné, aby sa vypätá situácia upokojila, pomery stabilizovali a vytvorila sa rutina umožňujúca slobodnejšie rozhodovanie bez vplyvu hektických udalostí a ich doznievania. Ako ďalší prejav svojej ústretovosti uviedol, že po vyjadrení manželky o potrebe rekonštrukcie spoločného bytu v D. s rekonštrukciou súhlasil, nebránil jej a ponúkol manželke súčinnosť. Bol pripravený bezodplatne osobne vykonať práce, ktoré zvládal, prípadne zabezpečiť pomoc svojich bratov, s ktorými mal skúsenosti s rekonštrukciami. Aj tým chcel preukázať, že nesúhlas s rozvodom a podanie odvolania nepredstavovali obštrukciu, ale jeho poslednú nádej na zachovanie manželstva. Rozsah odôvodnenia rozsudku podľa neho preukazoval, že súd sa vecou zaoberal podrobne a so skutočným záujmom. Išlo však podľa neho o stret dvoch odlišných koncepcií a prístupov k posúdeniu trvalosti rozvratu manželstva. S poukazom na § 22 ZoR uviedol, že k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť iba v odôvodnených prípadoch. Podľa § 23 ZoR môže súd manželstvo rozviesť, iba ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Pripustil, že aktuálna situácia a opakované vyjadrenia manželky formálne napĺňali podmienky uvedených ustanovení. Namietal však, že trvalosť rozvratu bolo možné korektne posúdiť až po úplnom obnovení a stabilizácii vzťahov, ktorá ešte nenastala. Podľa jeho názoru bolo potrebné v rozumnej miere urobiť všetko pre zachovanie manželstva, v ktorom vyrastajú dve maloleté deti. Poukázal aj na postup súdu prvej inštancie, ktorý podľa neho správne nerozhodol o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a o ich prípadnom zverení jednému z rodičov skôr, ako sa deti opätovne začali stretávať s otcom. Adaptácia detí mohla vzhľadom na dlhodobé a podľa neho škodlivé trvanie neodkladných opatrení trvať niekoľko mesiacov, napokon však trvala iba niekoľko dní. Podstatné zmeny vo vzťahoch dospelých osôb však podľa neho nemožno očakávať v rovnako krátkom čase. Ku dňu 23.10.2025 preto podľa jeho názoru nebolo možné situáciu vyhodnotiť ako konečnú, trvalú, nemennú a nezvratnú. Záverom uviedol, že manželku naďalej miloval, vážil si ju a rešpektoval ju. Rovnako miloval svoje deti, ktoré podľa neho potrebovali oboch rodičov a ideálne faktickú spoločnú starostlivosť. Nechcel žiť s vedomím, že pre vlastný urýchlený záver alebo pohodlie neurobil pre deti všetko, čo bolo možné. Za súčasť takéhoto úsilia považoval zachovanie manželstva a svoju pripravenosť prispôsobiť sa manželke. Manžel preto navrhol, aby odvolací súd opätovne preskúmal existenciu a najmä trvalosť rozvratu manželstva podľa stavu v čase svojho rozhodovania, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie, čo považoval za vhodnejší postup.
5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, zákonné a náležite odôvodnené. Podľa jej názoru súd správne dospel k záveru, že manželstvo účastníkov bolo hlboko a trvalo rozvrátené, neplnilo svoj účel a obnovenie manželského spolužitia nebolo možné očakávať. Zdôraznila, že jej postoj k rozvodu bol počas celého konania konzistentný, konečný a nemenný a nebol dôsledkom „silného emočného tlaku“, ako tvrdil manžel. Rozvrat manželstva mal podľa nej hlbšie príčiny spočívajúce v dlhodobých nezhodách súvisiacich s nevhodným správaním manžela. Tieto problémy vyvrcholili vážnym incidentom v januári 2025, ktorý si vyžiadal zásah polície a následné trestnoprávne a civilnoprávne riešenie. Poukázala na to, že pred súdom opakovane uviedla, že k manželovi už neprechovávala city ani emócie potrebné na fungovanie manželstva, nechcela s ním zdieľať spoločný život a jej rozhodnutie rozviesť sa bolo trvalé. Manželove tvrdenia o nádeji na obnovenie vzťahu označila iba za jeho subjektívne prianie, ktoré nemalo oporu v realite ani vo vykonanom dokazovaní. Od incidentu z 25.01.2025 účastníci nežili v spoločnej domácnosti a navrhovateľka kategoricky odmietala akýkoľvek intímny kontakt aj obnovenie spoločného spolužitia. Za zavádzajúce označila tvrdenia manžela o jej ekonomickej nezávislosti. Skutočnosť, že bola po incidente z januára 2025 schopná viesť samostatnú domácnosť, podľa nej nepreukazovala neexistenciu predchádzajúcej ekonomickej závislosti. Išlo o prejav jej nevyhnutnej snahy zabezpečiť deti po tom, ako musela z obavy o svoju bezpečnosť opustiť spoločnú domácnosť. K manželovej argumentácii zlepšenou komunikáciou a spoločnou účasťou na rodinných podujatiach, ako boli stužková a venček dcér, uviedla, že ich komunikácia prebiehala výlučne v rodičovskej rovine a v záujme spoločných detí. Schopnosť rodičov uzavrieť rodičovskú dohodu o spoločnej osobnej starostlivosti podľa nej svedčila o ich zodpovednom prístupe k deťom, v žiadnom prípade však neznamenala obnovenie manželského a citového puta. Navrhovateľka poukázala aj na záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého manžel počas ôsmich mesiacov od podania návrhu na rozvod nepodnikol žiadne konkrétne kroky smerujúce k záchrane manželstva. Jeho tvrdenie, že záchrane manželstva pomôže čas, bolo podľa nej v priamom rozpore
s jej jasne deklarovaným postojom, keďže sa k predchádzajúcemu spôsobu života nechcela vrátiť. Náboženské presvedčenie manžela a kánonické aspekty sviatosti manželstva, na ktoré poukazoval v odvolaní, považovala z hľadiska civilného práva a Zákona o rodine za právne nepodstatné. Stotožnila sa so záverom súdu, že nikoho nemožno nútiť zotrvať v manželstve, ktoré existuje iba formálne a ktoré jeden z manželov výslovne odmieta. Náboženskú argumentáciu manžela zároveň označila za ďalší spôsob jeho dlhodobej manipulácie. Vzhľadom na osobnostné charakteristiky manžela, ktorým podľa svojho vyjadrenia plne porozumela, nepovažovala tieto okolnosti za záväzné. Záverom uviedla, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že manželstvo účastníkov už neplnilo žiadnu zo svojich funkcií. Odvolanie manžela podľa nej neobsahovalo žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť záver súdu prvej inštancie o trvalom a nezvratnom rozvrate manželstva.
6. K vyjadreniu navrhovateľky zaslal manžel repliku. Vo vyjadrení zotrval na svojom odvolaní a odmietol tvrdenia o tom, že by manželku manipuloval. Nespochybnil, že návrh na rozvod podala vedome a s úmyslom manželstvo rozviesť, tvrdil však, že jej postoje a vzájomný vzťah sa v priebehu času menia, preto podľa neho nemožno považovať rozvrat manželstva za definitívny. Poukázal na to, že manželka sa nezúčastnila hlavného pojednávania v trestnej veci, pretože podľa jej slov nechcela proti nemu vypovedať ani sa ďalej podieľať na trestnom konaní. Zdôraznil tiež, že trestné konanie bolo čiastočne zastavené, neodkladné opatrenia a zákazy priblíženia boli zrušené a manželka nepokračovala v ďalších civilných konaniach. Z toho vyvodzoval, že jej súčasné správanie nezodpovedá tvrdeniam o závažnom incidente, dlhodobých nezhodách a trvalom odmietaní manželského spolužitia. Podľa neho sa vzájomné pomery naďalej vyvíjajú a nie sú definitívne ustálené. K tvrdeniu o ekonomickej nezávislosti manželky uviedol, že v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností vyčíslila mesačné výdavky na tri maloleté deti spolu na 3 749,50,- eur. Spolu s jej vlastnými výdavkami preto podľa neho musela disponovať sumou presahujúcou 4 000,- eur mesačne, prípadne úsporami vytvorenými počas manželstva. Otázku pôvodu a reálnosti týchto finančných prostriedkov považoval za predmet prípadného budúceho konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nesúhlasil ani so záverom, že počas ôsmich mesiacov od podania návrhu neurobil nijaké konkrétne kroky na záchranu manželstva. Vysvetlil, že mu niekoľko mesiacov platili zákazy priblíženia a nemohol s manželkou komunikovať, pričom sa zároveň musel brániť vo viacerých konaniach. Po obnovení komunikácie sa obaja najskôr sústredili na stabilizáciu pomerov maloletých detí a až následne bolo možné postupne obnovovať ich vzájomnú komunikáciu. Podľa manžela ich súčasná komunikácia nie je obmedzená iba na rodičovské otázky, ale zahŕňa aj osobné a praktické záležitosti nesúvisiace s deťmi. Ako príklad uviedol, že sa s ním manželka radila o prípadnom prenájme rodinného domu. Tento vývoj vníma ako dôvod na ďalšiu snahu o zachovanie manželstva. Uviedol, že nechce na manželku vyvíjať nátlak ani pomery meniť náhle, ale chce ponechať priestor ich prirodzenému vývoju, ktorý si vyžaduje dlhší čas. Z uvedených dôvodov na podanom odvolaní naďalej zotrval.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom - manželom (§ 359 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods. 1 CMP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku I. a závislom výroku III., vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie týchto výrokov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Vo vzťahu k výroku II. bolo potrebné odvolanie manžela odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP.
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bol rozvod manželstva a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva rodičov.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva a v závislom výroku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a o trovách konania.
10. Podstata odvolacích námietok manžela spočíva v jeho nesúhlase s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým bolo manželstvo rozvedené. Namietal, že súd rozhodol o rozvode predčasne, keď vzťahy medzi manželmi ešte neboli natoľko ustálené, aby bolo možné ich rozvrat považovať za trvalý a nezvratný. Poukázal na obnovenie pravidelného styku s deťmi, zlepšenie komunikácie a kontaktu s manželkou, spoločnú účasť na rodinných podujatiach a ich otvorený rozhovor o problémoch v manželstve. Tvrdil, že situácia potrebuje viac času na stabilizáciu a že stále existuje nádej na obnovenie manželského spolužitia. Poprel, že by bol pre manželku a deti hrozbou alebo že by manželku udržiaval v ekonomickej závislosti. Nesúhlas s rozvodom odôvodnil aj svojím náboženským presvedčením a zdôraznil, že odvolanie nepodal s cieľom konanie obštrukčne predlžovať, ale v snahe zachovať manželstvo.
11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
12. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu, a to najmä argumentácie ohľadom vážneho narušenia a trvalého rozvrátenia vzťahov medzi manželmi, majúceho za následok nemožnosť manželstva plniť svoj účel, ako aj ohľadom nemožnosti očakávať obnovenie manželského spolužitia manželov, a to najmä v dôsledku jednoznačnej neochoty navrhovateľky na obnovení manželského spolužitia s manželom v dôsledku absencie vzájomnej podpory a pomoci, faktickému odlúčeniu manželov a v neposlednom rade v dôsledku jej citového ochladnutia k manželovi. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Nakoľko tu však bol i nesúhlas manžela s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami účastníkov konania prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
13. Pokiaľ ide o námietku otca o nesprávnom právnom posúdení veci v súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o rozvode manželstva účastníkov konania, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).
14. Súd prvej inštancie právne posúdil nárok uplatnený navrhovateľkou v tomto konaní ako nárok jedného z manželov na jeho návrh manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia s tým, že pokiaľ spolužitie manželov nevytvára harmonické a trvalé životné spoločenstvo tak, ako to má na mysli ustanovenie § 18 ZoR, pričom vzťahy medzi manželmi plné napätia a vypätých situácií sa nepodarilo reparovať a manželstvo od januára 2025 neplní svoj spoločenský účel, pre ktorý bolo uzavreté (manželia nežijú v spoločnej domácnosti, nehospodária spolu, intímne sa nestýkajú a nevychovávajú spoločne svoje maloleté deti, manželstvo je len formálnym zväzkom a je nefunkčné), sú splnené zákonné predpoklady pre rozvod manželstva v zmysle § 23 ods. 1 ZoR. Takéto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd považuje za správne a námietky manžela o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie za plne nedôvodné.
15. Podľa § 18 ZoR manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
16. Podľa § 19 ods. 1 ZoR o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
17. Podľa § 22 ZoR k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
18. Podľa § 23 ods. 1, 2 a ods. 3 ZoR súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia (1). Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí (2.). Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19 (3).
19. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ako už bolo uvedené, vyššie medzi základné manželské povinnosti vo sfére osobných vzťahov patrí povinnosť manželov žiť spolu, čo znamená teda pre manželov ich obojstrannú vôľu tvoriť ekonomické, biologické a výchovné spoločenstvo. Spoločné žitie predpokladá, že bude na báze dobrovoľnosti vytvorené také spoločenstvo osôb a majetku, ktoré bude schopné naplniť poslanie a účel manželstva. Toto spoločenstvo má plniť úlohy citové, ekonomické, sexuálne a výchovné, pričom je na rozhodnutí manželov samotných, či s týmto cieľom vytvoria aj spoločnú domácnosť, alebo nie. Pokiaľ sa týka povinnosti manželov rešpektovať svoju dôstojnosť, tak najzákladnejší rámec ochrany pred jej porušovaním poskytuje Trestný zákon v ustanoveniach týkajúcich sa trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, ale aj zákon o priestupkoch týkajúci sa priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu. Dôstojnosť druhého manžela môže byť narušovaná aj rôznymi formami domáceho násilia. Manželia majú povinnosť starať sa spoločne o deti v rodine. Zákon nemá na mysli výlučne starostlivosť o spoločné deti pochádzajúce z tohto manželstva. Táto povinnosť je chápaná širšie a vzťahuje sa na všetky deti, ktoré v rodine manželov žijú – teda jednak na ich spoločné deti, ale aj na vlastné deti len jedného z manželov, respektíve každého z manželov, prípadne deti zverené niektorému z manželov do rodinnej náhradnej starostlivosti. Povinnosť vytvárať zdravé rodinné prostredie neposkytuje taktiež ochranu len právnemu vzťahu medzi manželmi navzájom, ale naopak – ochraňuje rodinu vytvorenú manželstvom ako celok. Takto poskytuje ochranu aj deťom žijúcim v tejto rodine a vytváraniu zdravého výchovného prostredia. Zmyslom zakotvenia tejto povinnosti do zákona bolo zdôrazniť všetky funkcie rodiny - biologickú, ekonomickú a výchovnú, a tým preventívne ovplyvňovať stabilitu budúceho rodinného prostredia.
20. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka jednoznačne odmieta zotrvať v manželskom zväzku, a to v dôsledku vážne a dlhodobo narušených vzťahov medzi manželmi, ktoré vyvrcholili incidentom v januári 2025 za asistencie polície. V nadväznosti na uvedený incident podala navrhovateľka voči manželovi trestné oznámenia a návrhy na nariadenie neodkladných opatrení, ktorými sa domáhala zákazu priblíženia manžela k nej a k maloletým deťom. Z jej výpovede vyplynulo, že v dôsledku správania manžela pociťovala obavu a strach, stratila voči nemu dôveru a zároveň už nemala vôľu ani ochotu podieľať sa na obnove manželského spolužitia. Poukazovala pritom aj na pasivitu manžela, ktorý podľa jej názoru nepodnikol účinné kroky smerujúce k náprave narušených vzťahov. Jeho deklarovaný záujem na zachovaní manželstva, odôvodňovaný aj kanonickými dôvodmi, preto vnímala ako prejav manipulácie, ktorý podľa nej nezodpovedá reálnemu úsiliu o obnovenie manželského spolužitia. Skutočnosť, že navrhovateľka následne nepodnikla ďalšie právne kroky voči manželovi, resp. že nechcela proti nemu vypovedať v trestnom konaní, nemožno interpretovať ako prejav jej záujmu na obnovení manželského spolužitia, ako to v odvolaní prezentuje manžel. Takýto postoj navrhovateľky možno naopak vnímať ako jej snahu o zmiernenie následkov vzniknutého konfliktu. Jej zmierlivý postoj sa napokon prejavil aj v schopnosti oddeliť konflikt medzi manželmi od najlepšieho záujmu maloletých detí, keď rodičia uzavreli dohodu o ich osobnej starostlivosti, ktorá umožňuje obom rodičom rovnocenne sa podieľať na ich výchove a starostlivosti. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou manžela, že ku dňu vyhlásenia rozsudku neuplynul primeraný čas na posúdenie splnenia všetkých zákonných predpokladov rozvodu manželstva. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pristupoval k otázke rozvodu zodpovedne a dôsledne. V rámci konania sa pokúsil o zmierlivé riešenie, pojednávanie odročil a manželom poskytol priestor na prípadné obnovenie manželského spolužitia. Až po tom, čo sa preukázala pretrvávajúca neochota navrhovateľky na obnovení manželského vzťahu a zároveň absencia konkrétnych krokov zo strany manžela smerujúcich k riešeniu vzniknutej situácie, dospel k záveru o trvalom rozvrate manželstva.
Za daných okolností nemožno druhého manžela nútiť k zotrvaniu v manželskom zväzku. Manželstvo je založené na dobrovoľnom rozhodnutí oboch manželov a pokiaľ jeden z nich už nemá vôľu v manželskom spolužití pokračovať, túto jeho vôľu je potrebné rešpektovať. Úlohou súdu v konaní o rozvod manželstva je pritom predovšetkým pokúsiť sa o zmierenie manželov a následne zistiť, či je rozvrat ich vzťahov skutočný, vážny a trvalý. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil podrobne a presvedčivo a vysporiadal sa pritom so všetkými podstatnými námietkami manžela. Ani v odvolacom konaní manžel neuviedol nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie. Navrhovateľka naďalej zotrvala na svojom návrhu na rozvod manželstva a od vyhlásenia napadnutého rozsudku uplynul ďalší čas, počas ktorého nedošlo k žiadnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala záver o vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku. Samotné pretrvávanie citového vzťahu manžela k navrhovateľke ani jeho náboženské, resp. kanonické dôvody na zachovaní manželstva nemôžu samy osebe viesť k záveru o nesplnení zákonných podmienok rozvodu. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že navrhovateľka už k manželovi city neprechováva, manželia spolu dlhodobo nežijú a ich manželstvo fakticky neplní svoje základné funkcie. Za takéhoto stavu nemožno ani záujem maloletých detí na harmonickom rodinnom prostredí vykladať spôsobom, ktorý by odôvodňoval nútené zachovanie manželského zväzku. Navrhovateľka totiž spoločné spolužitie s manželom za harmonické prostredie pre maloleté deti nepovažuje. Odvolací súd pritom pozitívne vníma, že manžel v konaní pripustil svoje pochybenie. Takáto sebareflexia však sama osebe nemôže viesť k záveru o možnosti obnovenia manželského spolužitia. Pri posudzovaní trvalosti rozvratu je potrebné zohľadniť aj subjektívne prežívanie navrhovateľky, jej stratu dôvery a obavy vyvolané správaním manžela, osobitne v kontexte incidentu, ktorým vyvrcholili ich dlhodobo narušené vzťahy. Ak manžel svoje pochybenie skutočne reflektuje, je nevyhnutné, aby prevzal zodpovednosť za svoje konanie a zároveň rešpektoval vôľu navrhovateľky manželské spolužitie ukončiť.
21. Pokiaľ teda za preukázania takýchto skutkových okolností súd prvej inštancie dospel k záveru, že manželia si dlhodobo neplnia svoje zákonné povinnosti vyplývajúce im z ich manželského spolužitia (upravené v § 18 ZoR) v dôsledku čoho je možné konštatovať, že vzťahy medzi manželmi sú narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od navrhovateľky nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia sú odvolacie námietky manžela neopodstatnené a súd prvej inštancie rozhodol správne, keď manželstvo rozviedol.
22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. týkajúceho sa rozvodu manželstva vrátane závislého, vecne správneho a odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
23. Podľa § 100 CMP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.
24. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
25. Podľa § 122 CMP ak vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd rozsudkom schválil dohodu rodičov, nie sú rodičia oprávnení podať voči výroku, ktorým bola dohoda schválená, odvolanie.
26. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
27. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že manželia sa ohľadom úpravy pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode dohodli a uzatvorili rodičovskú dohodu predloženú na pojednávaní 23.10.2025, ktorú súd prvej inštancie schválil a stala sa súčasťou rozsudku. Ani jeden z rodičov nebol preto oprávnený v zmysle ustanovenia § 122 CMP podať voči rozsudku v tejto časti odvolanie (výrok II. týkajúci sa schválenia rodičovskej dohody je závislým výrokom výroku I. o rozvode manželstva vzhľadom na ustanovenie § 100 CMP). Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto odvolanie proti výroku II. ako závislého výroku odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 386 pís. b) CSP) bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
28. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. CMP v ustanovení § 52 upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania (pokiaľ nejde o trovy konania štátu) rozhoduje súd len na návrh oprávneného účastníka (§ 57 CMP). Odvolací súd vzhľadom na charakter daného konania považuje za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy odvolacieho konania sám a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní a s poukazom na ustanovenie § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
30. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).