Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoCsp-18-2026.pdf
PDF · 119.84 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoCsp/18/2026
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. C. XXXX/XX, XXX XX D. E., v konaní zastúpený: F. G. D., advokát, so sídlom A. XX, XXX XX D. proti žalovanému: H., C., H. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, v konaní zastúpený: B. I. J., advokátka, so sídlom F. X/X, XXX XX D., o žalobe na zaplatenie 1.461,14 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. XXXX/ X/XXXX zo dňa 22. júna 2023, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. XXXX/X/XXXX zo dňa 22. júna 2023 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom sp. zn. XXXX/X/XXXX zo dňa 22. júna 2023 Okresný súd Žiar nad Hronom a (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) žalobu žalobcu zamietol (I. výrok), žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania (II. výrok). 1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.461,14 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % zo sumy 1.461,14 € odo dňa XX.XX.XXXX až do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobu žalobca dôvodil tým, že uplatňovaný nárok v konaní predstavuje vyčíslené bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný ako veriteľ prijal od žalobcu bez právneho dôvodu nad rámec splatnej istiny úveru z úverovej zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa pod č. XXXXXXXXX dňa 07.09.2010 (ďalej len „Zmluva o úvere“). V žalobe žalobca zdôraznil, že takto uzatvorená Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľského charakteru, a ku dňu uzatvorenia zmluvy takáto neobsahovala zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a o iných úveroch, a pôžičkách pre spotrebiteľov, a o zmene, a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere (ďalej len ZoSÚ“) , a preto je zmluvou bezpoplatkovou a bezúročnou, a pokiaľ žalovaný ako veriteľ prijal plnenie od žalobcu ako dlžníka nad rámec samotnej istiny úveru, ktorá predstavovala sumu 800,00 €, takéto plnenie je bezdôvodným obohatením. 1.2 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania, argumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový stav, a na vec aplikoval ustanovenia § 100, § 101, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. 1.3 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný pre žalobcu finančné prostriedky titulom úveru vo výške 800,00 €. Žalobca ako dlžník sa zaviazal za poskytnutý úver zaplatiť dohodnutú odplatu vo výške 707,00 € označenú ako príslušný poplatok s tým, že úver mal byť splatený v 11-tich mesačných splátkach vo výške 137,00 € mesačne počnúc dňom XX.XX.XXXX. Takto uzatvorená zmluva je formulárového charakteru, vopred predpripravená poskytovateľom úveru, pričom žalovaný predmetný úver poskytol v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a podľa tvrdení žalovaného žalobca ako dlžník, úver uzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a v zmluve bol označený IČO-m. Žalobca vo svojej výpovedi poprel, že predmetnú Zmluvu o úvere uzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nepoprel, že v čase uzatvorenia zmluvy žalobca vykonával podnikateľskú činnosť, čo bol dôvod prečo žalovaný označil žalobcu ako dlžníka i IČO-m, avšak finančné prostriedky neboli použité za účelom podnikania. Súd prvej inštancie podrobil Zmluvu o úvere kontrole a skonštatoval, že sa jedná o formulárovú zmluvu, kde dlžník nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Mohol zmluvu vrátane vyplnených údajov podpísať, resp. túto odmietnuť ako celok. Predmetnú Zmluvu o úvere súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľskú, na ktorú je nutné aplikovať právnu úpravu zmlúv týkajúcich sa spotrebiteľských úverov v čase uzatvorenia zmluvy (ZoSÚ). 1.4 Súd prvej inštancie skonštatoval, že z predloženej Zmluvy o úvere je nepochybné, že táto neobsahuje zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ, a preto bez ďalšieho je nutné takto poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ZoSÚ). Skutkové tvrdenia žalobcu o uzatvorení Zmluvy o úvere, výšky úveru, výšky dohodnutých splátok ako i tvrdenia o poskytnutej úhrade za úver v celkovej sume 2.261,14 € žiadnym spôsobom žalovaný výslovne nepoprel, a preto takéto skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). 1.5 Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania žalobou uplatňovaného nároku, súd prvej inštancie prioritne riešil jej dôvodnosť. Vznesenú námietku premlčania márnym uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú z dôvodu, že žalobca preukázal v konaní, že získal skutočnú vedomosť ako spotrebiteľ o tom, že nemal plniť splátky spotrebiteľského úveru až okamihom, kedy splnomocnený advokát pri stretnutí so žalobcom XX.XX.XXXX o danej skutočnosti žalobcu informoval. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie C. K. L. vo veciach M./XX, M./XX N. M./XX a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX/XXX/XXXX dospel k záveru, že je v prejednávanej veci nutné aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu. 1.6 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému bola podaná po márnom uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, keďže v Zmluve o úvere boli dohodnuté splátky úveru vo výške 137,00 € po dobu 11-tich mesiacov počnúc dňom XX.XX.XXXX a žalobca zaplatil na úver celkovú sumu 2.261,14 €, pričom podľa uzatvorenej zmluvy takýto úver bol splatený žalobcom najneskôr dňa XX.XX.XXXX. Ak žaloba bola podaná na súd až dňa XX.XX.XXXX, bola podaná po márnom uplynutí objektívnej premlčacej doby v trvaní 10-tich rokov. Tvrdenie žalobcu o tom, že samotný žalovaný sa vyjadril, že úver bol splatený v plnej výške už ku dňu XX.XX.XXXX, podľa súd prvej inštancie nepreukazovalo tvrdenie žalobcu o tom, že práve týmto dňom poskytol žalobca pre žalovaného plnenie z titulu úhrady úveru. Naopak, žalovaný len konštatoval vo svojom vyjadrení v rámci repliky, že ku dňu XX.XX.XXXX bol úver i s dohodnutou odplatou už splatený. Žalobca v konaní nepreukázal a ani len netvrdil v rámci skutkových tvrdení, kedy a v akom rozsahu úver žalobca ako dlžník, v ktorý konkrétny deň uhradil. Súd prvej inštancie preto vychádzal zo znenia samotnej Zmluvy o úvere, kde jasne a zrozumiteľne boli dohodnuté splátky poskytnutého úveru v trvaní 11-tich mesiacov, pričom zo samotnej zmluvy je zrejmé, že už ku dňu XX.XX.XXXX úver žalobcom ako dlžníkom bol uhradený. Z dôvodu premlčania uplatňovaného nároku žalobcu v rámci 10-ročnej objektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie prihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaným a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 1.7 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti všetkým výrokom tohto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý napadnutý rozsudok napadol v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. 2.1 Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie v časti posúdenia uplynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, za nesprávne posúdené, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že predmetný úver bol v celom rozsahu doplatený žalobcom dňa XX.XX.XXXX, a preto takéto skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie mal považovať za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Z vyjadrenia žalovaného v rámci repliky vyplýva, že výslovne uvádza: „Žalobca pohľadávku zo zmluvy uhradil v celom rozsahu dňa XX.XX.XXXX“. Zo strany žalobcu nebolo uvedené tvrdenie žalovaného popreté. Súd prvej inštancie podľa neho vyjadrenie žalovaného nesprávne posúdil
a vyhodnotil tak, že žalovaný len konštatoval vo svojom vyjadrení v rámci repliky, že ku dňu 09.11.2012 bol úver i s dohodnutou odplatou už splatený. 2.2 Žalobca ďalej namietal, že zákon č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia, a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z.z.“), prerušil plynutie premlčacích dôb na obdobie odo dňa jeho účinnosti - od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX - § 1 písm. a) zákona (35 dní) a následne v čase odo dňa účinnosti jeho novelizácie (zákonom č. 9/2021 Z.z.) - od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX
- § 8 písm. a) zákona (41 dní), celkovo sa jednalo o prerušenie plynutia premlčacích dôb v rozsahu 76 dní. Uvedené podľa jeho názoru znamená, že v prípade úhrady pohľadávky v celom rozsahu dňa XX.XX.XXXX a uplatnenia nároku na súde dňa XX.XX.XXXX nedošlo k uplynutiu 10 ročnej objektívnej premlčacej doby. Námietka premlčania žalovaného pre uplynutie objektívnej premlčacej doby, teda s poukazom na uvedené nebola podľa neho dôvodná, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považoval za nesprávne. Pri posúdení objektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie vychádzal zo samotnej Zmluvy o úvere s tým, že táto bola riadne a včas splatená a k takémuto splateniu malo dôjsť dňa XX.XX.XXXX. Tento právny názor súdu prvej inštancie žalobca považoval za nesprávny a nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa žalobcu bolo preukázateľné a nesporné, že úver nebol splatený v lehote podľa Zmluvy o úvere, ale podstatne neskoršie, nakoľko žalovaný voči žalobcovi uplatnil úroky z omeškania a zmluvné sankcie, čím došlo k navýšeniu celkovej čiastky úveru až na sumu 2.261,14 €, na čo súd prvej inštancie neprihliadol. Výška uplatnených sankcií vo výške 754,14 € (0,25% denne) podľa žalobcu prakticky presne vychádza na už tvrdenú skutočnosť, že úver bol doplatený v plnej výške až dňa XX.XX.XXXX. 2.3 Žalobca predložil Zmluvu o úvere zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý nový úver vo výške 800,00 €. Celú výšku úveru 800,00 € si žalovaný započítal na predchádzajúcu Zmluvu o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, čo bol bežný postup žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov. Predložením Zmluvy o úvere zo dňa XX.XX.XXXX sa žalobca snažil len podporiť skutkové tvrdenia obidvoch procesných strán sporu, že predmetný úver bol v celom rozsahu doplatený až dňa 09.11.2012. 2.4 Uzatvorená Zmluva o úvere ako aj prijaté platby nad rámec poskytnutého úveru s ohľadom na jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť podľa žalobcu tvoria jeden celok, pričom k splateniu úveru v celom rozsahu došlo až dňa XX.XX.XXXX, a teda až týmto dňom sa bezdôvodné obohacovanie žalovaného skončilo. Tvrdil, že ak žalovaný dlhodobo získaval bezdôvodné obohatenie prijímaním plnení bez právneho dôvodu, nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia musí rovnako ako zmluva o úvere, z ktorej tento nárok vznikol, tvoriť jeden celok. V takomto prípade premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa, načo súd prvej inštancie neprihliadol a nesprávne posúdil začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 24.05.2022 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 10.10.2017. 2.5 Z uvedených dôvodov žalobca napádal aj II. výrok napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie, eventuálne zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 3.1 Podľa názoru žalovaného zo Zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej Zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. 3.2 Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za premlčaný. Plne sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, v ktorom súd prvej inštancie podľa neho dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
4. Žalobca odvolaciu repliku nepodal.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici o podanom odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. XXXXXXX/ XX/XXXX z 30.04.2024, ktorého prvým výrokom, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a druhým výrokom žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Rozsudok súdu prvej inštancie posúdil síce ako vecne správny ale vyhodnotil, že súd prvej inštancie
nesprávne určil začiatok objektívnej premlčacej doby, ktorý mal spadať na deň XX.XX.XXXX, keďže vtedy došlo k úhrade pohľadávky v celom rozsahu. K námietke o prerušení plynutia premlčacej doby konštatoval, že z § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že nedochádza k plynutiu len tých lehôt ustanovených právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých v zákonom vymedzenom období od XX.XX.XXXX do XX.XX XXXX (podľa § 1 písm. a/) a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX (podľa § 8 písm. a/) by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, t. j. len takých premlčacích dôb, ktorých koniec by uplynul v čase predpokladanom týmito ustanoveniami. Keďže objektívna premlčacia doba začala plynúť XX.XX.XXXX, koniec premlčacej doby, ktorý nastal XX.XX.XXXX, v danom prípade nespadá ani do jedného z vyššie uvedených zákonom stanovených období, a preto sa uvedené ustanovenia zákona č. 62/2020 Z. z. na posudzovaný prípad neaplikujú. Hoci súd prvej inštancie začiatok plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej doby stanovil odlišným spôsobom, s jeho záverom o jej uplynutí sa odvolací súd stotožnil, keďže žaloba na súd bola podaná až XX.XX.XXXX, nárok uplatnený žalobou bol premlčaný.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. XXXX/XXX/XXXX zo dňa 25.03.2026 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXXXXXX/XX/XXXX z 30. apríla 2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6.1 V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že otázku plynutia premlčacích dôb počas období podľa § 1 písm. a) a podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. medzičasom už riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v druhovo totožných veciach, a to v uznesení sp. zn. XXXX/XX/XXXX z 29. mája 2024 a v uznesení sp. zn. XXXX/XXX/XXXX z 26. septembra 2024, v ktorých uviedol, že „ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (XX.X.XXXX) a neuplynuli do XX.X.XXXX (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť pred XX.X.XXXX a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých, ktoré iii) začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30.4.2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27.3.2020 - 30.4.2020“. Uvedený názor prešiel aj testom ústavnosti v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. O. XXX/XXXX zo 17. júna 2025, v ktorom k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty podľa zákona č. 62/2020 Z.z. Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril nesúhlas s názorom, že protipandemické opatrenia sa mali obmedziť na uplatnenie tých práv, ktoré sa premlčali v rozhodnom období. Znamenalo by to totiž zvýhodnenie tých, ktorých právo sa premlčalo posledný deň lehoty oproti tým, ktorých právo sa premlčalo deň po skončení rozhodného obdobia, keďže premlčacia doba by bola fakticky skrátená. Prejednávajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil s vyššie vyslovenými názormi a považoval ich za prijateľné. Uzavrel, že prerušenie plynutia lehôt podľa § 1 písm. a/ a § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z.z. sa uplatňuje na všetky lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, ktoré začali plynúť pred rozhodným obdobím a počas rozhodného obdobia neuplynuli. 6.2 V prejednávanej veci, ak by skutočnosťou rozhodujúcou pre začatie plynutia premlčacej doby bol XX.XX.XXXX, kedy podľa vyjadrenia žalovaného mala žalobkyňa uhradiť pohľadávku v celom rozsahu, potom ale odvolací súd nesprávne určil koniec objektívnej premlčacej doby. Pri aplikácii desaťročnej premlčacej doby by v tomto prípade uplynula už XX.XX.XXXX. Občiansky zákonník časový úsek spojený s premlčaním označuje ako „doba“ a nie „lehota“, preto je potrebné uplatniť právnu teóriu vzťahujúcu sa k pojmu doba. Doba začína plynúť dňom, ktorým nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť. Nestotožnil sa preto s názorom krajského súdu, ktorý za koniec objektívnej premlčacej doby určil XX.XX.XXXX. Následne aplikáciou vyššie uvedených právnych záverov túto dobu predĺžil o 76 dní, čo znamená, že objektívna premlčacia by sa skončila dňom XX.XX.XXXX. Z doručenky založenej v spise (l. č. XX) vyplýva, že žaloba bola doručená na súd už XX.XX.XXXX, preto záver súdov oboch inštancií, že žaloba bola na súd podaná až po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, považoval za predčasný. 6.3 V kontexte uvedeného dovolací súd skonštatoval, že odvolací súd v napadnutom rozsudku rozhodol pri posúdení právnej otázky týkajúcej sa spočívania - neplynutia premlčacej doby počas pandémie COVID-19, iným spôsobom, ktorý je už v súčasnosti ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (v čase rozhodovania odvolacieho súdu išlo o vyvíjajúci sa názor) aktuálne prekonaný. V ďalšom konaní sa preto odvolací súd bude riadiť vyššie uvedenými závermi dovolacieho súdu o neplynutí - prerušení plynutia premlčacej doby v posudzovanom období pandémie COVID-19. Ustáli i deň rozhodujúci pre začatie plynutia premlčacej doby, znovu posúdi v kontexte vyššie uvedeného najprv včasnosť podanej
žaloby v súlade s tu vysloveným názorom dovolacieho súdu o spočívaní premlčacej doby, a následne v prípade záveru o včasnom podaní žaloby, bude postupovať v konaní v merite veci.
7. V dôsledku zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaného v tejto veci Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), opätovne na základe podaného odvolania žalobcu vec preskúmal, a to bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, len v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP, a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 CSP).
8. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.461,14 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo plnením bez právneho dôvodu nad rámec splatnej istiny úveru zo Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi sporovými stranami. Súd prvej inštancie žalobu v dôsledku uplynutia objektívnej 10-ročnj premlčacej doby zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatneného práva.
9. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil vzťah sporových strán, ako vzťah spotrebiteľský a nimi uzatvorenú Zmluvu o úvere, ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX/ XXX/XXXX „v každom konaní, ktorého predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ.“ Samotné uvedenie identifikačného čísla (IČO) pri osobe žalobcu v Zmluve o úvere, ešte nevylučuje spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu. Keďže žalovaný, ako dodávateľ, v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno preukázania štatútu žalobcu ako nespotrebiteľa platí, že žalobca je spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana. 10. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uplynutie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, v dôsledku čoho, súd prvej inštancie ním podanú žalobu, z dôvodu premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, na základe žalovaným vznesenej námietky premlčania, zamietol. 11. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 12. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
13. Podstata premlčania spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu nárokovateľnosť. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Vo vzťahu k dlžníkovi možno premlčanie vnímať ako ochranu jeho postavenia v tom zmysle, že sa môže účinne brániť vymáhaniu splnenia svojich subjektívnych povinností po kvalifikovanom časovom odstupe, ktorý predstavuje uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby.
14. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna (dvojročná), a dlhšia objektívna (trojročná alebo desaťročná). Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Počiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovený na okamih získania subjektívnej vedomosti oprávneného o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, a kto sa na jeho úkor obohatil. Oba tieto predpoklady musia byť splnené súčasne, a až týmto časovým okamihom dochádza k zrodu žalobného práva oprávneného.
15. Objektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Ako správne v podanom odvolaní poukázal žalobca v prípadoch, kedy žalovaný dlhodobo získaval bezdôvodné obohatenie prijímaním plnení bez právneho dôvodu, objektívna premlčacia doba začína
plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. Vzhľadom na to, že podľa rozsudku C. K. L. vo veci M./XX zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia).
16. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému bola podaná po márnom uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorej začiatok počítal od XX.XX.XXXX, t. j. odo dňa splatnosti poslednej splátky úveru poskytnutého žalobcovi na základe Zmluvy o úvere. Žalobca v podanom odvolaní namietol, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie posúdil nesprávne, keď neprihliadol na nesporné skutkové tvrdenie žalovaného uvedené vo vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. XX súdneho spisu), v zmysle ktorého „Žalobca pohľadávku zo zmluvy uhradil v celom rozsahu dňa XX.XX.XXXX“. Možno súhlasiť s názorom žalobcu uvedeným v odvolaní, že posúdenie obsahu uvedeného vyjadrenia zo strany súdu prvej inštancie, ktorý ho vyhodnotil len ako konštatovanie žalovaného, že ku dňu XX.XX.XXXX bol úver i s dohodnutou odplatou už splatený, nie je správne. V civilnom sporovom konaní majú strany sporu povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné, a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení sporových strán, nesporné skutkové zistenia si osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí.
17. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval, že v prípade úhrady pohľadávky v celom rozsahu dňa 09.11.2012 a pri zohľadnení 76 – denného prerušenia plynutia premlčacích dôb v zmysle zákona č. 62/2020 Z.z., by v danom prípade nedošlo k uplynutiu objektívnej 10-ročnej premlčacej doby, a preto svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za včas uplatnený na súde. Odvolací súd sa uvedeným tvrdením žalobcu, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu uvedeným v bode 6. odôvodnenia tohto uznesenia, stotožnil, nakoľko prerušenie plynutia lehôt podľa § 1 písm. a/ a § 8 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z.z. sa uplatňuje na všetky lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, ktoré začali plynúť pred rozhodným obdobím, a počas rozhodného obdobia neuplynuli. Keďže rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby bol deň XX.XX.XXXX, kedy podľa nesporného vyjadrenia žalovaného mal žalobca uhradiť pohľadávku v celom rozsahu (skončilo bezdôvodné obohacovanie sa žalovaného na úkor žalobcu), a v dôsledku aplikácie vyššie uvedených právnych záverov sa 10 ročná objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia predĺžila o 76 dní, objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia by v danom prípade končila dňom 23.01.2023. Nakoľko z doručenky založenej v spise (č. l. XX) vyplýva, že žaloba bola doručená na súd už 22.01.2023, záver súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej doby odvolací súd posúdil ako nesprávny a odvolanie žalobcu považoval v tejto otázke za dôvodné.
18. Návrhy na vykonanie dôkazov patria medzi prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa aplikujú aj ustanovenia § 153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania), a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Účelom koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Koncentráciou konania do popredia vstupuje procesná zodpovednosť sporových strán za efektívny prístup k procesu dokazovania, zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Odvolací súd je v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je preto prípustná len za splnenia zákonom taxatívne stanovených podmienok. Predloženie Zmluvy o úvere zo dňa 09.11.2012 ako nového dôkazu v odvolacom konaní, odvolací súd
posúdil ako neprípustnú novotu. Žalobcom nebolo tvrdené a v konaní ani nebolo preukázané naplnenie niektorej z podmienok zakotvených § 366 CSP, za splnenia ktorých možno v odvolacom konaní uplatniť prostriedky procesného útoku, a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie.
19. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu uvedených v bode 17. odôvodnenia tohto rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie, a nové rozhodnutie, nakoľko nebolo v odvolacom konaní účelné doplniť dokazovanie v rozsahu, v ktorom k nemu súd prvej inštancie dosiaľ nepristúpil, nakoľko žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku, bez potreby vykonávania a vyhodnotenia ďalších s námietkou premlčania nesúvisiacich dôkazov. Ťažisko dokazovania je v civilnom sporovom konaní na súde prvej inštancie. Zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za najlepšie riešenie s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu, ktoré zabezpečí, aby bolo o žalobou uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodnuté vo dvoch inštanciách. Úlohou súdu prvej inštancie po zrušení a vrátení veci bude na podklade náležite vykonaného dokazovania a právneho posúdenia vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude potrebné posúdiť splnenie všetkých zákonných podmienok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP s tým, že svoju pozornosť zameria na presvedčivé zdôvodnenie nového rozhodnutia, v ktorom sa v potrebnom rozsahu vysporiada so všetkými právne relevantnými námietkami oboch strán sporu.
20. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.