Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/79/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., žalobkyňa 2/ zastúpená zákonnou zástupkyňou: C. B., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpená: Advokátska kancelária Mgr. Peter Mešenec, s. r. o., so sídlom Prievozská 1314/39, 821 09 Bratislava, IČO: 56 462 107, proti žalovanému: Sopockie Towarzystwo Ubezpieczeń ERGO Hestia S. A., so sídlom Ul. Hestii 1, 81 731 Sopot, Poľská republika, právne zastúpeného: JUDr. Gabriela Reichová, advokátka, so sídlom Pavla Mudroňa 26, 036 01 Martin, IČO: 42 071 135, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -106 zo dňa 12. februára 2026, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť titulom nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sumu 1.500,- Eur a žalobkyni 2/ sumu 1.500,- Eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sumu 10.000,- eur a žalobkyni 2/ tiež sumu 10.000,-eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcom ako oprávneným spoločne a nerozdielne priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie konal o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej im v dôsledku úmrtia ich strýka a krstného otca E. F., ktorý sa stal obeťou dopravnej nehody dňa 01.07.2020. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -448 zo dňa 31.01.2026 boli uznané za vinné a odsúdené za spáchanie trestného činu usmrtenia dve osoby, a to vodič F. A. G. (ktorý viedol nákladné motorové vozidlo Scania poistené u žalovaného) a vodič E. H. (vedúci osobné motorové vozidlo VW Passat). Súd prvej inštancie tak mal za preukázanú vecnú legitimáciu obidvoch sporových strán.

1.2. K námietke žalovaného ohľadne tzv. stretu prevádzok, kedy si žalobcovia svoj nárok uplatnili len voči jednému z viacerých zodpovedných subjektov, resp. vo vzťahu len k poisťovateľovi, súd poukázal na a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12.09.2011, v zmysle ktorého: „Poškodený môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných

škodcov.“. Taktiež poukázal na konštantnú judikatúru (Rc 85/2021), podľa ktorej v spore o náhradu škody podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sú pasívne legitimovaní poistený škodca aj poistiteľ, pričom poškodený má možnosť voľby, či bude žalovať poisteného škodcu, alebo iba poistiteľa, či poisteného škodcu a poistiteľa súčasne. Pritom upriamil pozornosť aj na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 11.10.2016 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.07.2017.

1.3. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovaného ohľadne nesprávneho doručovania žaloby inému subjektu (keď žalovaný namietal, že je právnickou osobou so sídlom v Poľskej republike, ktorej boli doklady doručené v slovenskom jazyku, teda v inom ako materinskom jazyku), nakoľko žaloba bola v súlade s doručená likvidačnému zástupcovi žalovaného, ktorým je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. 1.4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, odkazujúc sa na , v zmysle ktorého: „Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz“ a , v zmysle ktorého: „Pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok poistnej udalosti“. V daných súvislostiach poukázal na jeho názoru zodpovedajúcu judikatúru (bod 44. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.06.2023.). Potom uzavrel, že ak dopravnej nehode došlo dňa 01.07.2020 a žaloba bola podaná 24.06.2024, bola podaná v rámci plynutia premlčacej doby. 1.5. Žalovaný ďalej v konaní popieral nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do ich osobnostnej sféry ako krstných detí zomrelého, avšak súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalobcami a zosnulým bol vzťah, ktorý presahuje charakter bežných rodinných vzťahov. Intenzita tohto vzťahu bola založená nielen tým, že matka žalobcov a zosnulý boli súrodenci, ale tento vzťah bol ešte umocnený tým, že v rámci náboženského presvedčenia sa zosnulý stal krstným otcom maloletých žalobcov 1/ a 2/. Súd dospel k záveru, že sa nejednalo len o formálny zväzok, ale výnimočnosť vzťahu spočívala práve v každodenných spoločných činnostiach, záujme zosnulého o žalobcov a vzájomné trávenie času, v jeho záujme o starostlivosť o žalobcov. Z uvedeného vyvodil, že až do momentu, kedy v dôsledku dopravnej nehody prišiel p. E. F. o život, bol pevnou súčasťou života žalobcov v čase ich detstva, v ktorom období života je pre človeka pocit istoty a bezpečia veľmi významný. Žalobcovia mali v čase úmrtia ich krstného otca 10 a 12 rokov. Podľa názoru súdu prvej inštancie smrť krstného otca zasiahla žalobcov mimoriadnym spôsobom, kedy sa detská radosť zmenila na utiahnutosť. Výnimočnosť ich vzájomného vzťahu spočívala, a bola v zmysle výpovede matky žalobcov preukázaná aj tým, že medzi ostatnými deťmi v rodine a zosnulým, teda medzi ním a ostatnými neterami a synovcami popisovaný vzťah, neexistoval tak intenzívny citový vzťah. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že úmrtím krstného otca došlo v životoch žalobcov k takej udalosti, ktorá spôsobila závažný zásah do práva na ochranu ich osobnosti. Následky tohto zásahu súd nenapraviteľné a neodstrániteľné a nie je dostačujúca žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa . Nečakaná smrť krstného otca bola a je pre žalobcov šokujúca udalosť so závažnými následkami, ktorá spôsobila závažný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov, a preto mal súd prvej inštancie za dôvodný nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1.6. Odkazujúc sa potom na kritériá na strane pozostalých (intenzita a kvalita vzťahu s usmrteným, vek usmrteného a vek pozostalých, existenčná a hmotná závislosť pozostalého na usmrtenej osobe, prípadné poskytnutie inej satisfakcie, prítomnosť pozostalej osoby pri škodovej udalosti) a aj na strane zodpovednej osoby (celkový postoj, dopad škodovej udalosti na duševnú sféru zodpovednej osoby, forma a miera jej zavinenia, existencia a miera spoluzavinenia usmrtenej osoby, majetkové pomery) súd prvej inštancie považoval za spravodlivé priznať obom žalobcom ako krstným deťom tragicky zosnulého náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej výške 10.000,- eur (t.j. vo výške nimi v žalobe uplatnenej, pozn.), tiež poukazujúc na vývoj spoločnosti a s tým súvisiacu klesajúcu hodnotu financií, ktoré sú priznávané ako finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na úspech v spore priznal žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov vymedzených ust. , , , a (ďalej aj „“) a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

2.1. V prvom rade žalovaný považoval záver súdu, že žalobcom prislúcha nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do ich osobnosti v dôsledku smrti ich strýka a krstného otca za nesprávny. Zároveň uviedol, že na základe vykonaného dokazovania neboli preukázané skutkové okolnosti o takej intenzite vzťahu zomrelého a žalobcov, ktoré by umožňovalo priznanie nemajetkovej ujmy aj v ich prípade, keď nejde o najbližších príbuzných zomrelého. Podľa jeho názoru nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nárokom, ktorý prislúcha v zásade blízkym príbuzným obetí dopravných nehôd, najmä príbuzným v priamom rade, manželovi prípadne súrodencom. Ide o okruh najbližších osôb v rodinnom kruhu zomrelého, s ktorými spravidla zdieľa spoločnú domácnosť, pričom členovia tejto rodiny sú určitým spôsobom na sebe závislí, či už materiálne alebo najintenzívnejšími citovými väzbami v rámci rodinného života. Aj tieto väzby majú svoju dynamiku a postupom času sa menia, vytvárajú sa nové rodiny a s tým aj nový okruh primárne najbližších osôb. V prípade zomrelého išlo o brata matky žalobcov, s ktorým mala pozitívny súrodenecký vzťah, ktorý sa prenášal prirodzene aj vo vzťahu k ich deťom navzájom, avšak podľa názoru žalovaného nebolo preukázané, že by intenzita tohto vzťahu bola mimoriadna, dokonca porovnateľná so vzťahom detí a ich vlastných rodičov (ako to skonštatoval súd), a že smrť zomrelého deštruovala životy žalobcov obdobným spôsobom. V čase svojej smrti býval zomrelý v domácnosti so svojou manželkou a malým dieťaťom, žalobcovia žili oddelene so svojimi rodičmi. So zomrelým teda netvorili spoločnú domácnosť, ktorej prevádzku by financoval napríklad spoločne s ich rodičmi, neuhrádzal ani ďalšie pravidelné náklady ich starostlivosti. Prispieval len príležitostne finančne na sviatky, pri kultúrnych akciách v obci, voľnočasových aktivitách a pod. Žalobcovia s ním síce trávili spoločný čas, navštevovali sa, cez prázdniny k nemu chodievali na dlhšie, avšak takto zároveň navštevovali aj starých rodičov či prázdninovali u sestry. Je prirodzené a žalovaný ani nijako nepopiera, že ujma spočívajúca v strate ich príbuzného sa u žalobcov prejavila smútkom a pocitom straty, avšak zastáva názor, že v konaní žiadnym z vykonaných dôkazov neboli preukázané také intenzívne a najmä objektívne mimoriadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali intenzívnej a trvalej deštrukcii ich osobného života ako je tomu v prípade straty rodiča. Nebola napríklad preukázaná potrebná odborná psychologická intervencia, ktorá býva častá v prípade intenzívneho negatívneho dopadu takejto udalosti, nebolo zistené objektívne zhoršenie prospechu či dochádzky v škole, ktorý je často prvotným sprievodným indikátorom prežívania intenzívnej záťažovej situácie u detí vo veku žalobcov, nebola tvrdená a najmä preukázaná strata sociálneho kontaktu, či spoločenských aktivít. Zdôraznil, že súd založil svoje zistenia o mimoriadnom vzťahu iba na takomto subjektívnom hodnotení ich zákonnej zástupkyne, pričom nemôže ostať bez povšimnutia, že ide o výpoveď strany sporu vo svojej vlastnej veci, ktorá bola v tomto smere jediným dôkazom.

2.2. Zároveň žalovaný namietal aj samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, majúc za to, že táto je neprimeraná, pretože zodpovedá v porovnateľnom rozsahu sumám priznávaným tým najbližším príbuzným (manžel/ka, deti, súrodenci, rodičia). Podľa žalovaného by sa zásadne mali odlišovať situácie straty rodiča, manžela, dieťaťa od straty iného príbuzného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. zo dňa 08.07.2020, v ktorého odôvodnení odvolací súd o. i. uviedol vlastné porovnanie rozhodovacej praxe súdov SR aj v otázke priznávaných náhrad nemajetkových ujem (v bode 16.1). Žalovaný namietal, že v rozsudku súdu prvej inštancie úplne absentuje zdôvodnenie priznanej výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na porovnateľnú súdnu prax. Nie je tak podľa žalovaného zrejmé, aké konkrétne (porovnateľné) východiská, pokiaľ ide o určenie výšky nemajetkovej ujmy, súd vzal do úvahy, keď v tomto smere len bez akejkoľvek bližšej konkretizácie uviedol, že pozná rozhodovaciu prax, avšak prihliadol na zmenu hodnoty financií, čo bolo dôvodom priznanej výšky nemajetkovej ujmy (bod 26. rozsudku). Takéto odôvodnenie vo vzťahu k primeranosti výšky považujeme za nedostatočné a nepreskúmateľné. Zároveň zdôraznil, že prípadný odklon od bežne priznávaných výšok nemajetkových ujem by mal spočívať na zistených osobitných okolnostiach konkrétneho prípadu, ktoré ho práve odlišujú od podobných prípadov nemajetkových ujem a tieto mimoriadne okolnosti prípadu musia byť v konaní spoľahlivo aj preukázané. V tejto súvislosti zopakoval (ako v konaní pred súdom prvej inštancie), že žalobcovia si uplatnili pôvodne v rámci mimosúdnej výzvy nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, každý v rozsahu 3.500,- eur, pričom až následne v súdnom konaní túto sumu bez zodpovedajúceho odôvodnenia podstatným spôsobom navýšili.

2.3. Žalovaný nesúhlasil ani s posúdením jeho námietky premlčania, keď podľa jeho názoru sa náhrada nemajetkovej ujmy premlčiava v trojročnej premlčacej dobe podľa bez súčasnej aplikácie ust. v súvislosti s určením začatia jej plynutia. Ust. sa vzťahuje len na začiatok plynutia premlčacej doby práv na plnenie z poistenia, nie práv zo zodpovednosti za škodu vrátane nemajetkovej ujmy. Ak premlčacia doba voči

osobe, ktorá ujmu spôsobila, nezačína plynúť až rok po poistnej udalosti, takýto posun začiatku plynutia premlčacej doby nie je možný ani voči poisťovateľovi. Rovnakému záveru svedčí logický výklad ust. v platnom znení. V prípade pripustenia opačného záveru by vznikla situácia, kedy by sa ten istý nárok poškodeného premlčal k rôznym dátumom, čo nie je prípustné už aj s ohľadom na to, že právo poškodeného proti poisťovateľovi nie je samostatným nárokom, ale nárokom voči osobe, ktorá ujmu spôsobila, ktorý je možné uplatňovať aj priamo proti poisťovateľovi. Cieľom ust. cit. zák. je aplikovanie identického režimu voči zodpovednej osobe ako aj voči jej poisťovateľovi. Z uvedeného dôvodu mal za to, že pohľadávka žalobcov je uplatnená po uplynutí premlčacej doby podľa , ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po škodovej udalosti a uplynula po troch rokoch od nej.

2.4. Ďalej žalobca v odvolaní opätovne poukázal na nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu v priebehu celého konania nedoručil žalobu v jeho materinskom jazyku, čím postupoval v príkrom rozpore s . Doručenie žaloby do vlastných rúk žalovaného je jednou zo základných povinností súdu, pričom ide o garanciu jeho základného práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný má právo na informáciu, čo je predmetom sporu vedeného proti nemu a to v jazyku, ktorému rozumie. Nie je postačujúce, ak sa žalovaný oboznámi so žalobou z iného zdroja. Bolo teda povinnosťou súdu žalobu žalovanému v preklade do poľského jazyka doručiť. Tento nedostatok v postupe súdu žalovaný namietal už vo svojom vôbec prvom písomnom podaní v konaní. Neobstojí argument súdu, že žaloba bola doručená jeho likvidačnému zástupcovi, ktorým je právnická osoba na území SR. V tomto smere namietal aj dôvodnosť označenia (likvidačného) zástupcu žalovaného v záhlaví rozsudku. Spoločnosť AVUS International, spol. s r. o. nie je a nikdy nebola likvidačným zástupcom žalovaného a jej zastúpenie žalovaného v konaní z ničoho nevyplýva.

2.5. Napokon za nesprávne považoval aj zamietnutie vykonania dokazovania oboznámením znaleckého posudku Ing. Pavla Kohúta, PhD. zo dňa 23.10. 2020, ktoré súd prvej inštancie odôvodnil hospodárnosťou konania, s poukazom na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (bod 10., 11. a 16. rozsudku) a samotné posúdenie otázky miery zodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcov. Podľa druhá veta je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. A teda civilný súd je povinný zmysle brať do úvahy tak právnu ako aj skutkovú časť výroku rozsudku súdu v trestnom konaní. V tejto súvislosti žalovaný uvádzal, že pre rozhodnutie boli podstatné aj závery v trestnom konaní vykonaného znaleckého dokazovania, kde znalec doc. Ing. Pavol Kohút, PhD. uviedol, že technickou príčinou dopravnej nehody bola predovšetkým nesprávna technika vodiča jazdnej súpravy (nesprávne smerové vedenie vozidla) a sekundárnym prvkom technickej príčiny dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla VW Passat. Navrhované dokazovanie smerovalo k preukázaniu relevantných skutkových okolností a miery (spolu)zodpovednosti samotného žalovaného pri rozhodovaní o uplatnenom nároku, keď platí, že ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody ( ). Tieto okolnosti a z nich vyplývajúcu mieru účasti jednotlivých prevádzateľov na spôsobení škody mal súd náležite zohľadniť vo vzťahu ku každému jednotlivému prevádzateľovi a v závislosti od tejto miery určiť aj ich podiel na spôsobenej škode/ nemajetkovej ujme žalobcov.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že z ust. nevyplýva, že osobou oprávnenou na náhradu ujmy je len určitá konkrétna kategória fyzickej osoby, napr. len rodičia, deti alebo súrodenci tak, ako to tvrdí žalovaný. Práve naopak, nárok si môže uplatniť úplne každá fyzická osoba, do ktorej práva bolo zasiahnuté. V rámci súdnej praxe je úplne bežne priznávaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj osobám, ktoré nezdieľajú spoločnú domácnosť, dokonca žijú v zahraničí. Obdobne to platí aj v prípadoch, kedy nejde o pokrvných príbuzných, ale ide napr. o vzťah zosnulý svokor

- zať, ako aj v prípadoch, kedy pozostalí nevyhľadajú psychologickú pomoc, ktorá nie je rozhodujúcim kritériom na posúdenie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovia v podanej žalobe, ako aj v rámci ich výsluchov odôvodnili, prečo sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy domáhajú a v tejto súvislosti popísali svoje vzťahy so zosnulým E. F.. Taktiež uviedli, aký význam pre žalobcov ako silne veriacich ľudí má krstný rodič, o ktorého pri dopravnej nehode prišli. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi žalobcami a zosnulým nešlo o úplne bežný vzťah medzi strýkom a jeho synovcom/neterou. Išlo o pomerne silný vzťah, ktorý bol súčasťou práva žalobcov na súkromný a rodinný život a do tohto vzťahu

bolo nenapraviteľné zasiahnuté. Zosnulý mal pritom aj ďalších synovcov/netere, ktoré si však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnili, nakoľko v týchto prípadoch išlo o bežný príbuzenský vzťah, čo sa však podľa názoru žalobcov nedá povedať o vzťahu žalobcov a zosnulého. V tejto súvislosti žalobcovia opäť poukázali na rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 30.09.2019, sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29.03.2018, sp. zn. a ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy krstným deťom zosnulej vo výške 5.000,-eur (každému). V tomto prípade síce nešlo o dopravnú nehodu, ale o nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť, podstatné však podľa žalobcov bolo to, že súd ako osoby postihnuté zásahom do ich práva na súkromný a rodinný život a oprávnené na náhradu nemajetkovej ujmy zobral do úvahy aj krstné deti zosnulej.

3.1. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy (že v porovnateľnej výške bývajú nároky na náhradu nemajetkovej ujmy priznávané najbližším príbuzným ako sú manželia, deti, súrodenci alebo rodičia), žalobcovia uviedli, že súd vždy posudzuje individuálne okolnosti prípadu a preto v zásade nie je možné, aby boli v prípade rovnakých „kategórií“ príbuzných priznávané vždy rovnaké náhrady nemajetkovej ujmy alebo aby jedna „kategória“ blízkych osôb bola automaticky odškodnená vyššou (nižšou) sumou ako iná. Preto napríklad súrodencovi s intenzívnym vzťahom so zosnulým by mala byť priznaná vyššia náhrada ako rodičovi, ktorí sa o svoje zosnulé dieťa takmer vôbec nezaujímal. Stupeň príbuzenského vzťahu je však len jedným z kritérií, ktoré súd hodnotí pri svojej úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázali na to, že súd v bode 20 a nasl. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, na ktoré kritéria v rámci svojho rozhodovania prihliadal a následne v bode 25 a 26 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutočnosti, na základe ktorých priznanú výšku náhrady považuje za primeranú a spravodlivú. Žalobcovia mali za to, že v tomto smere je rozhodnutie súdu riadne a konkrétne zdôvodnené, pričom v zmysle ustálenej súdnej praxe žalovaný nemusí dostať odpoveď na úplne všetky otázky. Podľa žalobcov súd prvej inštancie posudzoval okolnosti konkrétneho prípadu (nie obdobných prípadov) a konkrétneho vzťahu medzi žalobcami a zosnulým a z týchto aj pri rozhodnutí o výške náhrady vychádzal a zároveň sa v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy vyjadril aj k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy zdôvodnil aj vo vzťahu k tejto rozhodovacej činnosti. Nie je preto možné tvrdiť, že rozhodnutie súdu ohľadne konkrétnej náhrady by bolo svojvoľné - súd svoje úvahy pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady riadne zdôvodnil a uviedol, z akých okolností pri tom vychádzal. Mali za to, že výšku navrhovanej náhrady v rámci predsúdnych rokovaní vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach taktiež zdôvodnili, pričom ich snahou bolo vyhnúť sa súdnemu konaniu, ktoré je nevyhnutne spojené s ich ďalšou traumatizáciou a mali záujem uzatvoriť vec mimosúdne. Mimosúdnu dohodu vnímali ako nevyhnutný kompromis a preto boli ochotní akceptovať aj nižšiu náhradu, ako by mohla byť priznaná v súdnom konaní. Zdôraznili, že výška náhrady navrhovaná pri mimosúdnych rokovaniach nie je zákonným, ani súdnou praxou stanoveným kritériom pri určení náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa úvahy súdu. 3.2. Ohľadne námietky premlčania sa odkázali na vyjadrenie zo dňa 21.03.2025, v ktorom poukázali na početné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (vrátane rozhodnutia sp. zn. ), ktoré je možné považovať za ustálenú (aktuálnu) rozhodovaciu prax a ktoré predmetnú námietku žalovaného spochybňujú. Žalovaný po tomto vyjadrení žalobcov argumentáciu žalobcov žiadnym spôsobom nespochybnil, ani nepoukázal na iné, resp. aktuálnejšie rozhodnutia, ktoré by predmetné rozhodnutia negovali. Žalobcovia preto zotrvali na tom, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný nie je.

3.3. K námietkam žalovaného ohľadne nedoručenia žaloby priamo žalovanému, ale likvidačnému zástupcovi, poukázali na ust. , a , pričom podľa údajov z webu Slovenskej kancelárie poisťovateľov likvidačným zástupcom žalovaného je práve spoločnosť AVUS International spol. s r.o.. (screenshot z webu SKP žalobcovia priložili k samotnej žalobe). Žalobcovia ďalej uviedli, že aj v rámci predsúdnej komunikácie komunikovali so spoločnosťou AVUS International spol. s r.o. ako s likvidačným zástupcom žalovaného (o tomto bol predložený taktiež dôkaz ako príloha žaloby), pričom spoločnosť AVUS International spol. s r.o. nikdy nenamietla, že by nebola likvidačným zástupcom žalovaného a vždy komunikovala v mene žalovaného. Na komunikáciu medzi spoločnosťou AVUS International spol. s r.o. a žalobcami poukazoval aj samotný žalovaný vo svojich vyjadreniach (v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcami pri mimosúdnych rokovaniach), pričom v tejto súvislosti žalovaný nikdy nenamietal, že by sa žalobcovia v rámci predsúdnej komunikácie obrátili na nesprávny subjekt. Poukázali na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-306/12 Spedition Welter GmbH proti Avanssur SA, podľa ktorého je možné žalobu doručiť aj likvidačnému zástupcovi poisťovne. Ďalej uviedli, že ideovým základom ust. , ktorého porušenie žalovaný namieta, je princíp rovnosti

zbraní, resp. princíp kontradiktórnosti v zmysle či. 9 základných zásad . Súčasťou uvedeného princípu je právo strany konania reagovať na výsledky procesnej aktivity protistrany. Žalobcovia majú za to, že v tomto smere nebol žalovaný žiadnym spôsobom ukrátený - z priebehu konania je zrejmé, že žalovaný sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu - advokáta k samotnej žalobe, ako aj k ostatným podaniam žalobcov kvalifikovane vyjadroval, nárok žalobcov konkrétnymi argumentami popieral, resp. spochybňoval, dával návrhy na vykonanie dokazovania a právny zástupca žalovaného sa zúčastnil aj pojednávania v tejto veci dňa 29.10.2025, na ktorom mohol a aj aktívne reagoval na výsluch žalobcov. V tomto smere nebol žalovaný žiadnym spôsobom ukrátený. Opäť poukázali aj na to, že blízke osoby p. F. (rodičia a súrodenci) uplatnili na rovnakom právnom a skutkovom základe (pokiaľ ide o okolnosti dopravnej nehody) voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , v ktorom im bola náhrada priznaná a žalovaným v plnej výške uhradená. V uvedenom konaní bola žalovanému doručená žaloba (preložená do poľského jazyka), vrátane rozhodnutia príslušného súdu v trestnom konaní, pričom k týmto dokumentom sa žalovaný vôbec nevyjadril a súd preto vydal rozsudok pre zmeškanie. V predmetnom konaní boli síce žalobcami iné blízke osoby, ale základom bola tá istá dopravná nehoda s rovnakými skutkovými okolnosťami (dopravnej nehody), ako v prípade tohto konania a tieto teda boli žalovanému známe ešte pred podaním žaloby v tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené považovali žalobcovia predmetnú námietku žalovaného za nedôvodnú.

3.4. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že súd zamietol jeho návrh na oboznámenie znaleckého posudku Ing. Pavla Kohúta, PhD. zo dňa 23.10.2020, ktorým chcel žalovaný preukázať „relevantné skutkové okolnosti a mieru (spolu)zodpovednosti samotného žalovaného“, kedy pri strete prevádzok má platiť, že vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi sa spravuje podľa ich účasti na spôsobenej škode. Priebeh dopravnej nehody (relevantné skutkové okolnosti) je zrejmý z trestného rozkazu, ktorý žalobcovia priložili k žalobe (stret nákladného motorového vozidla Scania poisteného u žalovaného a vozidla Peuegot 308 vedeného zosnulým E. F., ktorému predchádzala kolízia medzi NMV Scania a VW Passat), pričom toto rozhodnutie je právoplatné a žalovaná ho žiadnym spôsobom nespochybnila. Žalobcovia v tomto smere opäť poukázali na ust. § 438 Občianskeho zákonník v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.09.2011, sp. zn. , teda že je výlučne na žalobcoch, voči ktorému subjektu si svoj nárok uplatnia: „Poškodený môže požadovať náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov.". Predmetom konania iniciovaného žalobcami nebolo vyporiadanie medzi škodcami navzájom, ale nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcom voči žalovanému, a preto v tomto konaní a v tejto súvislosti nebolo vôbec potrebné skúmať prípadný podiel jednotlivých škodcov na vzniku škody (odhliadnuc od toho, že p. F. bol usmrtený v dôsledku priameho stretu s vozidlom poisteným u žalovaného). Podľa žalobcov bude prípadné skúmanie miery účasti škodcov na kolízii s vozidlom usmrteného p. F. prichádzať do úvahy v prípade vyporiadania medzi škodcami navzájom, čo však nebolo predmetom tohto konania a preto vykonávanie akýchkoľvek dôkazov v tomto smere by bolo nadbytočné a nehospodárne. Z vyššie uvedených dôvodov považovali postup súdu ako správny.

4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie podala subjektívne legitimovaná strana ( ), t.j. žalovaný, keďže súd prvej inštancie žalobe výrokom I. v celom rozsahu vyhovel a závislým výrokom II. priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, včas ( ) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom [ a a ] v rozsahu danom , viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa zmenil nakoľko neboli dané dôvody na jeho potvrdenie alebo zrušenie.

6. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní vnesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je

súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ). Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

7. Odvolací súd následne posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným nesprávnymi (resp. nedostatočnými) skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ().

8. Prvotne odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke žalovaného ohľadne doručovania žaloby likvidačnému zástupcovi v slovenskom jazyku. Odvolacie tvrdenie žalovaného, že spoločnosť AVUS International, spol. s r. o. nie je a nikdy nebola likvidačným zástupcom žalovaného, je ničím nepodložené a je aj v rozpore s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise. Na tomto mieste odvolací súd pozornosť žalovaného upriamuje na listiny doručené spolu so žalobou, v zmysle ktorých táto informácia vyplynula jednak z webovej stránky Slovenskej kancelárie poisťovateľov (viď č.l. 28 spisu) a jednak bolo likvidačnému zástupcovi žalovaného doručené pred podaním žaloby na súd „uplatnenie nemajetkovej ujmy“, pričom z listu likvidačného zástupcu adresovaného právnemu zástupcovi žalobcov zo dňa 04.01.2024 vyplynulo, že poľská poisťovňa Ergo Hestia S.A. (t.j. žalovaný) eviduje uplatnené nároky žalobcov pod číslom spisu KR50/1904/21, avšak nároky žalobcov neuznáva a plniť nebude. Žalovaný tak mal vedomosť o uplatnenom nároku žalobcov prostredníctvom svojho likvidačného zástupcu (napokon sám poukazuje na to, že v rámci predsúdnej komunikácie si žalobcovia uplatňovali nižšiu sumu než v súdnom konaní), a preto teraz (v odvolacom konaní) nemôže dôvodne namietať jeho neexistenciu. V priebehu celého provinštančného konania pritom žalovaný takúto argumentáciu nepoužil. Nad rámec uvedeného odvolací súd podotýka, že žalovaný neuviedol iného likvidačného zástupcu, ktorý by ho zastupoval v Slovenskej republike.

8.1. V nadväznosti na uvedené, k dostatočným právomociam, ktoré musí mať likvidačný zástupca, patrí aj oprávnenie likvidačného zástupcu platne prijímať doručované súdne písomnosti nevyhnutné na začatie konania o náhrade poistného plnenia pred príslušným súdom. Inštitút likvidačného zástupcu bol zriadený práve preto, aby sa zabránilo procesným obštrukciám a komplikáciám s doručovaním do zahraničia. Ak bola žaloba riadne doručená slovenskému likvidačnému zástupcovi v slovenskom jazyku, z hľadiska úniového práva sa považuje za riadne doručenú samotnej (zahraničnej) poisťovni. Uvedené vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-306/12, na ktorý žalobcovia v konaní poukazovali, pričom žalovaný na ich argumentáciu v tejto súvislosti nijako nereagoval.

8.2. Napokon, aj keď bola žaloba v tomto spore doručená (iba) likvidačnému zástupcovi žalovaného, vyjadrenie k žalobe učinila priamo zahraničná poisťovňa prostredníctvom splnomocneného (slovenského) advokáta, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že žalovaný sa dozvedel o podanej žalobe, konania sa riadne zúčastňuje a uplatňuje svoje procesné práva. Ak potom žalovaný od počiatku, kedy mohol učiniť prvý úkon v konaní, produkoval obranu v spore (tým, že udelil plnú moc advokátovi a ten podal v jeho mene vyjadrenie k žalobe), akékoľvek prípadné formálne nedostatky pôvodného doručenia je potrebné považovať za zhojené. Žalovaný tak nemôže tvrdiť, že mu „nebola doručená žaloba a nemohol sa s ňou do detailov oboznámiť“, ak jeho právny zástupca (ako zástupca bez obmedzenia a súčasne osoba znalá slovenských právnych predpisov a odborne spôsobilá poskytnúť žalovanému právnu pomoc v súdnom spore) na túto žalobu reaguje vecnými námietkami. Akonáhle má zahraničná osoba slovenského advokáta, súd s ňou komunikuje výhradne v slovenskom jazyku prostredníctvom tohto advokáta. Slovenský advokát ovláda slovenský jazyk, preto požiadavka poisťovne na preklad žaloby do jej „materinského jazyka“ stráca svoj význam.

8.3. Zhrnúc vyššie uvedené, žalovaný namieta nedostatok doručenia a absenciu prekladu žaloby neoprávnene. Žaloba bola riadne doručená jej likvidačnému zástupcovi v Slovenskej republike v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorú je súd povinný rešpektovať (C-306/12). Akékoľvek procesné vady doručenia sú navyše bezpredmetné a zhojené, nakoľko žalovaný do konania aktívne vstúpil, udelil plnú moc slovenskému advokátovi a prostredníctvom neho mu bolo umožnené od počiatku realizovať svoje procesné práva v tomto konaní v plnom rozsahu.

8.4. Len na okraj, súhlasiť možno so žalovaným, že zastúpenie žalovaného jeho likvidačným zástupcom vyjadrené v záhlaví napadnutého rozsudku, nemá pri existencii zastúpenia žalovaného advokátom opodstatnenie (keď likvidačný zástupca nie je „zákonným“ zástupcom zahraničnej poisťovne v súdnom konaní, hoci žaloba mu môže byť týmto spôsobom účinne doručená), avšak uvedené nemá pre vec a pre rozhodnutie súdu žiadny praktický význam (teda uvedenie či neuvedenie likvidačného zástupcu na právnom postavení žalovaného nič nemení, pretože všetky písomnosti boli v konaní doručované jeho zvolenému zástupcovi - advokátovi).

9. Ďalej, vo svetle aktuálnej judikatúry nijako neobstojí argumentácia žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia jeho námietky premlčania. Na tomto mieste odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 12. mája 2026, ktoré prinieslo zásadné zjednotenie rozhodovacej praxe v otázke premlčania nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Veľký senát uzavrel, že pri nárokoch uplatnených podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v znení účinnom do 31. júla 2024 priamo proti poisťovateľovi začína premlčacia doba podľa plynúť až rok po poistnej udalosti.

9.1. Pred rozhodnutím veľkého senátu nebola rozhodovacia prax najvyššieho súdu jednotná. Podľa jednej judikatúrnej línie sa na nárok pozostalého proti poisťovateľovi vzťahovala všeobecná trojročná premlčacia doba podľa . Začínala plynúť dňom nasledujúcim po neoprávnenom zásahu do osobnostných práv, teda spravidla dňom nasledujúcim po úmrtí blízkej osoby. Tento názor, z ktorého žalovaný pri svojej argumentácii vychádzal, bol vyjadrený najmä v uznesení pod sp. zn. , publikovanom ako R 35/2020. Druhá judikatúrna línia vychádzala z toho, že priamy nárok poškodeného proti poisťovateľovi má povahu práva na plnenie z poistenia. Na začiatok plynutia premlčacej doby sa preto má použiť , podľa ktorého „pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.“ Tento právny názor najvyšší súd vyslovil v uznesení sp. zn. , publikovanom ako R 3/2022. Následne naň nadviazala séria ďalších rozhodnutí s rovnakým právnym záverom (na čo poukázali žalobcovia vo svojom vyjadrení na č.l. 56 a nasl. spisu).

9.2. Uznesením sp. zn. veľký senát najvyššieho súdu odstránil vyššie uvedenú nejednotnosť v rozhodovacej praxi, pričom sa priklonil k právnemu názoru vyjadrenému v judikáte R 3/2022. Je však nutné brať na zreteľ, že právna veta uznesenia sp. zn. je výslovne obmedzená na nároky posudzované podľa znenia účinného do 31. júla 2024. Teda platí, že pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých podľa , uplatnených podľa v znení účinnom do 31. júla 2024 priamo proti poisťovateľovi, sa použije . Premlčacia doba preto začína plynúť až rok po poistnej udalosti. Na druhej strane, podľa v znení účinnom od 1. augusta 2024 platí na premlčanie nároku na náhradu škody vrátane „inej ujmy“ proti poisťovateľovi rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu alebo inú ujmu spôsobila. Veľký senát túto zmenu vyložil tak, že pri novej právnej úprave sa uplatní režim podľa .

9.3. V posudzovanom prípade došlo k poistnej udalosti dňa 01.07.2020 a žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy bola podaná žalobcami voči poisťovni dňa 24.06.2024. Preto v tomto prípade platí, že premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku začala žalobcom plynúť až rok po poistnej udalosti dňa 01.07.2021 a uplynula by 01.07.2024. V zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd preto dospel k záveru, že námietka premlčania nebola žalovaným uplatnená dôvodne, pretože žaloba nebola podaná po uplynutí premlčacej doby.

10. Ani námietka žalovaného, ktorou žiada zohľadnenie účasti iného vodiča na vzniknutej poistnej udalosti (a odmieta plniť žalobcom sám, v rozsahu 100 %) a v tejto súvislosti namieta nevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nebola dôvodne uplatnená. V zmysle platí, že ak škodu spôsobilo viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Žalobcovia boli plne oprávnení uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu voči žalovanej ako poistiteľovi jedného zo solidárne zodpovedných subjektov. Prípadná miera účasti iného vodiča (resp. poistiteľa iného vozidla) je právne významná výhradne pre účely následného vyporiadania sa medzi

samotnými solidárnymi dlžníkmi v zmysle (regres), no nemôže ísť na úkor poškodených žalobcov a viesť ku kráteniu ich nároku v tomto konaní. Poisťovňa ako zodpovednostný subjekt, ktorého si poškodený zvolil a voči nemu podal žalobu, sa nemôže v spore úspešne brániť tým, že škodu nespôsobil výlučne jej poistenec a že poškodený mal žalovať aj ostatných škodcov (alebo ich poisťovateľov). Hlavným zmyslom tejto úpravy je ochrana poškodeného, ktorý tak nemusí zložito zisťovať a dokazovať, akým presným percentom alebo podielom sa ktorý škodca na vzniku škody podieľal. Taktiež nenesie riziko toho, že jeden zo škodcov bude nemajetný. 10.1. Žalovaný tak nedôvodne namieta, že súd nevykonal dokazovanie ohľadom presnej miery zavinenia druhého vodiča. Nakoľko bolo nepochybne preukázané (obaja vodiči boli trestným rozsudkom, ktorého výrokom je viazaný civilný súd v tejto veci, uznaní vinnými), že na vzniku dopravnej nehody sa podieľali dvaja prevádzkovatelia (a spolu s nimi sú povinní plniť ich poisťovatelia), vznikol medzi nimi vo vzťahu k žalobcom vzťah solidárnej zodpovednosti. Pri solidárnom záväzku je poškodený oprávnený požadovať plné uspokojenie svojho nároku od ktoréhokoľvek zo solidárnych dlžníkov. Vyčíslenie presného vzájomného pomeru účasti na škode medzi oboma vodičmi, resp. ich poisťovateľmi, má význam výhradne pre ich neskoršie vzájomné vyporiadanie (regresný nárok podľa ), ktoré si žalovaný môže uplatniť voči vodičovi druhého vozidla alebo jeho poistiteľovi v samostatnom konaní. 10.2. Uvedené vyplýva aj z judikatúry najvyššieho súdu, na ktorú sa odkazovali žalobcovia, a ktorú citoval aj súd prvej inštancie. Žalovaný pritom tieto závery súdu opäť relevantne nenapadol, iba vytrvalo opakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania (na ktoré mu však už súdom prvej inštancie bola daná odpoveď). Prvoinštančný súd preto postupoval správne a v súlade s princípom hospodárnosti konania, keď ďalšie dokazovanie odmietol vykonať pre jeho nadbytočnosť, resp. nerelevantnosť, nakoľko by nebolo spôsobilé priniesť iné rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému. 11. Napokon odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k samotnej dôvodnosti a výške nároku uplatneného žalobcami v tomto konaní. Usmrtenie blízkej osoby pri dopravnej nehode môže predstavovať neoprávnený zásah do práva pozostalých na súkromný a rodinný život. Pozostalí sa preto môžu podľa domáhať primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak bola ujma spôsobená prevádzkou motorového vozidla, poškodený môže svoj nárok uplatniť nielen proti osobe zodpovednej za následky dopravnej nehody, ale aj priamo proti poisťovateľovi. Priamy nárok voči poisťovateľovi vyplýva z osobitnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia. Poškodený si môže zvoliť, či bude nárok uplatňovať proti škodcovi, poisťovateľovi alebo proti obom subjektom, plnenie mu však patrí iba raz. Nemajetkovú ujmu podľa nemožno úplne stotožňovať s jednorazovým odškodnením, ktoré je možné podľa zákonných pravidiel vyčísliť. Ide skôr o vnútorný, psychologický aspekt, ktorý priamo vplýva na spôsob a kvalitu života poškodenej osoby (napr. spôsobený stres, šok, vážna emocionálna strata, psychické utrpenie...), preto vyčíslenie je podstatne komplikovanejšie a záleží od okolností daného prípadu.

11.1. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného, že okruh osôb, ktoré sú oprávnené požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je obmedzený len na najbližších príbuzných v priamom rade alebo členov spoločnej domácnosti. Priame pokrvné príbuzenstvo je jedným, nie však jediným kritériom statusu blízkej osoby. Takúto definíciu môže napĺňať aj vzťah medzi strýkom/krstným otcom a synovcom/ neterou (krstnými deťmi), ak medzi nimi preukázateľne existovalo intenzívne citové puto, nadštandardná komunikácia, vzájomná pomoc, spoločné prežívanie sviatkov či nadštandardné trávenie spoločného času. Práve takýto vzťah bol zo strany žalobcov vo vzťahu k zosnulému deklarovaný. Pozícia krstného rodiča v slovenskej kultúrnej a náboženskej tradícii často nesie silný morálny a rodinný rozmer. Inštitút krstného rodičovstva, ak je naplnený reálnym obsahom (pravidelne prejavovaný záujem a pomoc, spoločne trávený čas v detstve) a súčasne doplnený aj vedľajším pokrvným príbuzenstvom, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu zakladá status blízkej osoby. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie (ohľadne danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcov) vecne správne.

11.2. Svoje opodstatnenie však nachádza odvolacia argumentácia žalovaného v otázke súdom priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy je podľa ponechaná na voľnú úvahu súdu, no tá nesmie byť svojvoľná a súčasne súd nesmie priznávať sumy zjavne premrštené. Úlohou súdu pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme preto nemôže byť iba mechanické akceptovanie žalobného návrhu žalobcov, ale vykonanie nezávislej a individualizovanej úvahy podloženej objektívnymi kritériami.

11.3. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia musí súd zachovať princíp proporcionality a vnútornej konzistentnosti súdneho rozhodnutia. Sumy v rozmedzí

10.000,- až 25.000,- Eur sa v slovenskej súdnej praxi štandardne priznávajú pri strate osôb z najužšieho rodinného kruhu (t. j. manželom, rodičom maloletých detí či deťom, ktoré stratili otca/matku) kde je zásah do rodinného života absolútny a nenapraviteľný. Vzťah synovca/netere a strýka (bývajúceho v samostatnej domácnosti s vlastnou rodinou) – hoci bol nadštandardný – nedosahuje rovnakú objektívnu intenzitu a existenčnú závislosť ako vzťah k vlastnému rodičovi.

11.4. Odvolací súd nepopiera vzájomnú lásku a silné emocionálne väzby medzi žalobcami a ich strýkom, umocnené aj krstným vzťahom, avšak na rozdiel od provinštančného súdu nepokladá ich za rovnocenné vzťahu rodič – dieťa, ale iba za im príbuzné (podobné, nie totožné), a to práve aj s ohľadom na okolnosti tejto konkrétnej veci. Potom aj výška priznanej nemajetkovej ujmy, ako na to dôvodne poukazoval žalovaný, nemôže byť priznaná vo výške, aká by mala byť priznaná iba priamym pokrvným príbuzným. Je totiž zrejmé, že nikdy vzťah synovca/netere so strýkom nemôže dosahovať intenzitu, aká je daná vzťahu syna/dcéry so svojím otcom, a to obzvlášť (ako tomu je v posudzovanej veci), keď zosnulý nežil so žalobcami v spoločnej domácnosti, žalobcovia vyrastajú v úplnej rodine s matkou a otcom (opak nebol tvrdený) a súčasne mal zosnulý aj vlastné dieťa (teda žalobcovia mu „nenahrádzali“ vlastné deti, hoci ich aj mal – ako sa vyjadrila matka žalobcov – rovnako rád ako deti vlastné).

11.5. Rovnako sa odvolací súd nijako nesnaží bagatelizovať emocionálnu ujmu u žalobcov a pociťovanie straty blízkej osoby, avšak nemôže nevziať na zreteľ, že bežný život, aký žalobcovia viedli, nebol úmrtím ich strýka zásadne ovplyvnený (a to práve preto, že nešlo o úmrtie ich rodiča), pretože nedošlo k narušeniu celistvosti ich „rodinnej jednotky“, v ktorej žili. Hoci teda odvolací súd nespochybňuje subjektívny smútok a utiahnutosť maloletých žalobcov, v konaní neboli preukázané žiadne mimoriadne, medicínsky či sociálne objektivizovateľné negatívne dôsledky, ktoré by svedčili o trvalej (prinajmenšom dlhšie trvajúcej) deštrukcii ich osobnostnej sféry. Nebola predložená žiadna správa od psychológa či pedopsychiatra o rozvinutí posttraumatickej stresovej poruchy či potrebe terapie, nebolo tvrdené zhoršenie prospechu v škole či narušenie sociálnych väzieb s rovesníkmi. Bežné prejavy smútku, hoci hlboké, sú prirodzenou reakciou na stratu príbuzného a bez ďalšej objektivizácie neodôvodňujú priznanie súm na úrovni odškodnenia najbližších rodinných príslušníkov.

11.6. Ani to, že zosnulý dával deťom nejaké peniaze, resp. im kupoval veci nad rámec sviatkov či brával ich príležitostne na výlety, neznamená, že by zosnulý rodine žalobcov významne finančne pomáhal takým spôsobom, že by jej členovia boli na neho finančne odkázaní a jeho smrť im priniesla závažné zhoršenie ich ekonomickej situácie, ale svedčí iba o pevných a rozvíjaných rodinných väzbách. Obzvlášť za stavu, kedy zosnulý mal vlastnú rodinu a dieťa, ktoré na neho bolo odkázané výživou, a teda vo vzťahu ku ktorým osobám si prvorado musel plniť povinnosti, ktoré mu z tohto vzťahu vyplývali.

11.7. Zároveň má odvolací súd za to, že samotní žalobcovia, ktorí si uplatňujú tento výsostne osobnostný nárok na súde, mali pristupovať aktívne k svojej účasti v súdnom spore a poskytnúť súdu dôkazy preukazujúce dôvodnosť ich nároku v uplatnenej výške, keď sa mohli (vzhľadom na ich vek dovŕšený v čase konania a rozhodnutia prvoinštančného súdu) zúčastniť pojednávania na súde a poskytnúť súdu vlastné (nikým nesprostredkované) vyjadrenie ohľadne intenzity pociťovanej ujmy tak, aby súd mohol na základe ich bezprostrednej reakcie posúdiť a vyhodnotiť ich (inou osobou neskreslené) vnímanie celej situácie. Takýto dôkaz strana žalobcov nenavrhla a obmedzila sa len na výsluch matky (ktorej iniciatíva v tejto veci ako zákonnej zástupkyne maloletých je pochopiteľná, avšak jej svedecká výpoveď je iba jej vnímaním správania žalobcov, teda určitým podporným dôkazom, avšak nie priamou výpoveďou osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté).

11.8. Vzhľadom na vyššie uvedené sa suma, akú priznal žalobcom súd prvej inštancie, nejaví byť primeranou, keď aj z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky (tu odvolací súd podporne poukazuje na body 16.1.1 a 16.1.2 rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 08.07.2020) vyplýva, že takáto výška sa priznáva iba najbližším priamym príbuzným (manželom, deťom). Zároveň samotní žalobcovia poukázali na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. , v ktorom bola krstným deťom zomrelej osoby v dôsledku postupu zdravotníckeho zariadenia non lege artis priznaná nemajetková ujma vo výške 5 000,-Eur, teda suma v polovičnej výške než priznaná žalobcom v tomto konaní. Zároveň v tam posudzovanej veci zosnulá osoba nemala vlastné deti (čo práve z tohto dôvodu navodzuje u takej osoby vzťah bližší k deťom súrodencov).

11.9. Odvolací súd na druhej strane zohľadnil nízky vek žalobcov (10 a 12 rokov) v čase udalosti. V tomto veku je strata blízkej mužskej autority citlivá. Žalobcovia však žijú v kompletnej rodine so svojimi vlastnými rodičmi, ktorí im poskytujú primárne zázemie, materiálne zabezpečenie a emočnú oporu. Deti vo veku 10 a 12 rokov majú navyše vysokú psychickú plasticitu a schopnosť adaptácie na novú životnú realitu, čo potvrdzuje fakt, že trauma neprerástla do klinických problémov (keď matka žalobcov nepotvrdila, že by si úmrtie jej brata vyžiadalo u detí poskytnutie odbornej psychologickej pomoci, alebo by sa zhoršilo ich správanie či školské výkony).

11.10. Nie je pritom ani odvolaciemu súdu zrejmé, čo presne mal súd prvej inštancie na mysli svojím záverečným vyjadrením ohľadne „klesajúcej hodnoty financií, ktoré sú priznávané ako finančné zadosťučinenie“, teda či považuje hodnotu financií za klesajúcu, a preto priznal žalobcami požadovanú výšku nemajetkovej ujmy po 10.000,-Eur (čomu však nezodpovedá slovné vyjadrenie použitej vety), alebo či poukazoval na to, že výška priznávanej nemajetkovej ujmy súdmi klesá (čomu však nezodpovedá samotný výrok, ktorým priznal žalobcom celú požadovanú sumu bez toho, aby túto akokoľvek ponížil). Uvedené tvrdenie, hoc aj vyznieva zmätočne, však v súhrne celého odôvodnenia nemá zásadný význam.

11.11. Odvolací súd potom uzatvára, že suma 1.500,- Eur pre každé dieťa je plne postačujúca, morálne satisfakčná, plní funkciu zadosťučinenia a primerane reflektuje vedľajšiu príbuzenskú líniu a absenciu iných dôkazov preukazujúcich intenzívnejšiu ujmu, preto pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie a každému zo žalobcov priznal titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.500,-Eur a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. Vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu nanovo rozhodnúť o trovách celého konania. Aplikujúc potom a v spojení odvolací súd poukazuje na to, že ak žalobca v takomto konaní (v ktorom konaní výška plnenia závisí od úvahy súdu) dosiahne úspech čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, potom v zmysle záverov už konštantnej súdnej praxe platí, že žalobca sa považuje za procesne úspešnú stranu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku (nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý je na úvahe súdu). Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, žalobcovia boli v tomto konaní plne úspešnou stranou, pretože im bolo priznané peňažné plnenie, a teda patrí im náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Na základe rovnakých princípov bolo rozhodnuté aj o trovách odvolacieho konania, v ktorom bol síce žalovaný čiastočne úspešný (ohľadne výšky uplatneného nároku), avšak (vzhľadom na to, že v odvolaní namietal samotnú existenciu nároku a vychádzajúc z uvedeného navrhoval žalobu zamietnuť) úspech odvolacieho konania by mu prislúchal iba v prípade zamietnutia žaloby ako celku. V prípade vyhovenia žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy hoc aj len v časti (v prípade ak je v odvolaní namietaná existencia samotného nároku) patrí plný úspech strane žalobcu.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V I., dňa 29. septembra 2026.

JUDr. Vladimír Topoľančík predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu