Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
c834708e9e58d518e188c3769184ae32606347ba5da59d1113c428d4f7d5e85c.pdf
PDF · 26.92 MB
No categories available
Ndt 180/97
Legal thesis Official
Ak sa viedlo spoločné konanie proti viacerým spolupáchateľom a neskôr došlo k vylúčeniu jedného alebo viacerých spolupáchateľov na samostatné konanie (§ 23 ods. 1 Tr. por.), nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku, ktorý sa týka ďalších (nevylúčených) spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú súvislosť konania vylúčeného spolupáchateľa (doteraz neodsúdeného), s konaním ostatných spolupáchateľov.
Uvedená okolnosť nezakladá dôvod na vylúčenie sudcov, ktorí majú prerokovať vec proti vylúčenému spolupáchateľovi v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. decembra 1997, sp. zn. Ndt 180/97.)
Najvyšší súd SR na základe námietky obž. F. B. v trestnej veci vedenéj na Krajskom súde v Bratislave, pod sp. zn. 2 T 202/96, o zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu SR, v zmysle § 31 ods. 1 Tr.
por. rozhodol, že sudcovia JUDr. A. S., JUDr. J. K. a JUDr. J. M., nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v uvedenej trestnej veci.
Z odôvodnenia:
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. septembra 1997, sp. zn. 2 T 202/96, uznal obžalovaného F. B., nar. 22. novembra 1952, za vinného z pokusu trestného činu nedovolenej výroby a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 8 ods. 1, § 187 ods. 3 písm. b), c) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
po vzájomnej dohode a rozdelení úloh súc v spojení s už právoplatne odsúdenými D. Š. a E. K., v úmysle získať veľký rozsah finančných prostriedkov, v presne nezistenom čase roku 1994 zorganizoval zaslanie zásielky s deklarovaným obsahom keramiky expedovanom firmou Alf Carga Caracas Venezuela z letiska Simon Bolivar, prepravovanej následne leteckou spoločnosťou Iberia dňa 17. januára 1995 na trase Venezuela-Madrid-Praha-Bratislava na meno a adresu D. Š., ktorá zásielka v stenách ochranného debnenia obsahovala 25,5 kg hydrochloridu kokainu vysokej kvality v 255 lisovaných balíčkoch a nezisteného dňa na jesen 1994 naviedol D. Š. na prevzatie zásielky a jej odovzdanie E. K., ktorý z toho dôvodu pricestoval na jeho žiadosť do Bratislavy s úlohou financovať všetky colné a iné poplatky súvisiace s doručením zásielky. Z vyššie uvedeného množstva kokainu zadržaného dňa 22. februára 1995 na colnej pobočke letiska M. R. Štefánika v Bratislave-Ivánke by bolo možné vytvoriť asi 250 000 dávok konzumnej drogy, ktorých cena v distribúcii na čierny trh by dosiahla najmenej 51,000 000 Sk.
Za tento trestný čin uložil krajský súd obžalovanému na základe § 187 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) rokov v II. nápravnovýchovnej skupine.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní a to proti výroku o vine a treste. Na tomto základe predložil krajský súd predmetný trestný spis na rozhodnutie o odvolaní Najvyššiemu súdu SR.
Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 1997 má o tomto odvolaní rozhodnúť senát pod predsedníctvom JUDr. A. S. a členov senátu JUDr. J. K. a JUDr. J. M. ml.
Podaním z 8. decembra 1997 vzniesol obžalovaný F. B. námietku zaujatosti tohto senátu. Odôvodnil ju tým, že tento senát rozhodoval vo veci odvolania v tom čase obžalovaných E. K. a D. Š., ktorí v terajšej veci vystupovali ako svedkovia. V rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 7. mája 1996, sp. zn. 5 To 24/96, sa v skutkovej vete konštatuje „...súc v spojení s obvineným F. B. žijúcim vo Švajčiarsku...“. Touto formuláciou senát Najvyššieho súdu SR v podstate prejudikoval jeho vinu, pričom vychádzal zo skutkových zistení Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 30/95. V tomto konaní však terajší svedkovia vystupovali v pozícii obžalovaných. Dôkazná hodnota ich vtedajších výpovedí je úplne iná – vychádza z práva obvinených brániť sa spôsobom, aký uznajú za vhodný.
Z tohto dôvodu výrok obsahujúci odkaz i na jeho vinu je takého charakteru, že zakladá pochybnosti o nezaujatosti senátu v tejto veci, lebo tento senát je zaťažený vlastným, jasne formulovaným stanoviskom o jeho osobe v konaní, v ktorom nebol účastníkom.
Na toto základe preto obžalovaný F. B. navrhol, aby príslušný senát Najvyššieho súdu SR v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že senát JUDr. S. je v jeho veci zaujatý, a preto je namieste rozhodnúť o jeho vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania.
Najvyšší súd SR preskúmal námietku obžalovaného na podklade predložených spisov, ako aj na základe písomného vyjadrenia predsedu senátu a členov senátu a tak zistil, že návrh obžalovaného nie je dôvodný.
Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci, prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Tr. por. o tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, rozhodne nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu SR rozhodne iný senát toho istého súdu.
Z obsahu právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 7. mája 1996, sp. zn. 5 To 24/96, týkajúci sa obžalovaných D. Š. a E. K., skutočne zo skutkovej vety rozsudku vyplýva, že títo obžalovaní boli uznani za vinných z pokusu trestného činu podľa § 187 ods. 3 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že „po vzájomnej dohode o rozdelení úloh, súc v spojení s obvineným F. B. žijúcim vo Švajčiarsku
(stíhaným v inej trestnej veci) v úmysle zadovážiť si finančné prostriedky veľkého rozsahu, zorganizovali...“ (ďalej je skutok totožný so skutkom, pre ktorý bol ožalovaný F. B. neprávoplatne uznaný za vinného vyššie citovaným rozsudkom krajského súdu).
Najvyšší súd SR konštatuje, že úvodná veta trestného skutku v tomto rozsudku je v súlade so zákonom a neprejudikuje žiadnym spôsobom vinu obžalovaného F. B. Celý sémantický a logický kontext trestného skutku vychádza z jeho nedeliteľnosti a nemennosti v rámci trestného stíhania, aby bola zachovaná jeho totožnosť a nezameniteľnosť, pokiaľ ide o osoby, ktoré ho mali spáchať, ako aj pokiaľ ide o konanie a jeho následok, vrátane príčinnej súvislosti (porovnaj znenie ustanovení § 160 ods. 2 Tr. por. pokiaľ ide o obsah uznesenia o vznesení obvinenia a ustanovenie § 177 Tr. por. o obsahu obžaloby – osobitne písm. c) tohto ustanovenia o presnom označení skutku, ako aj ustanovenie § 176 ods. 2 Tr. por. prikazujúce, že obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre ktorý sa obvinenie vznieslo).
Vychádzajúc z naznačeného bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR, ktorý na základe § 259 ods. 3 Tr. por. vo veci obžalovaných E. K. a D. Š. meritórne rozhodoval, aby uviedol trestný skutok v takom skutkovom kontexte, ako to prikazujú vyššie naznačené ustanovenia Trestného poriadku, lebo v zmysle § 220 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.
Obžalovaný F. B. vo svojom návrhu pritom cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR neúplne úvodnú vetu predmetného trestného skutku, hoci táto veta pokračuje významnou poznámkou v zátvorke, ktorá materiálne uvádza vzťah k obžalovanému B. na zákonnú mieru: že je stíhaný v inej trestnej veci. Na takéto konštatovanie bol súd oprávnený, lebo zodpovedalo skutočnosti – aj F. B. bol stíhaný uznesením vyšetrovateľky z 3. apríla 1995 ako spolupáchateľ s obžalovanými E. K. a D. Š. pre rovnaký skutok, hoci jeho vec bola vyšetrovateľkou PZ uznesením zo 17. júla 1995, sp. zn. VP 26/1995 Ce, podľa § 23 ods. 1 Tr. por. vylúčená na samostatné konanie z dôvodu, že sa zdržia- val na území Švajčiarska. Preto obžaloba na neho mohla z týchto procesných dôvodov byť podaná až 26. novembra 1996.
Trestný poriadok v ustanovení § 30 ods. 1 Tr. por. predpokladá vylúčenie uvedených orgánov z vykonávania úkonov trestného konania, ak možno mať pochybnosť o ich nezaujatosti pre ich pomer k prerokovávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka. Uvedenú
pochybnosť o nezaujatosti treba preukázať do tej miery, aby bolo reálne možné ju posúdiť – najmä keď ide o námietku zaujatosti k prerokovávané veci. Vyslovovať pochybnosť o nezaujatosti súdu v dôsledku procesných úkonov, ktoré vykonal v súlade s Trestným poriadkom preto nie je namieste (blíži sa k technickej obštrukcii).
Navyše treba z vecných dôvodov pripomenúť, že predsedom senátu v odvolacom konaní na Najvyššom súde SR, v trestnej veci sp. zn. 5 To 24/96, týkajúcej sa obžalovaných E. K. a D. Š. bol JUDr. I. B. a nie JUDr. A. S., ktorý bol v tejto veci členom senátu.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR nemohol akceptovať návrh obžalovaného F. B., a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.