Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
c78bc2e4fee3f07414487ebb61369f705a660619a8e69ea6d534299e2d3773aa.pdf
PDF · 11.78 MB
No categories available
4 Cdo 82/94
Legal thesis Official
Kolektívnou zmluvou nemožno rozšíriť účasť odborového orgánu pri rozviazaní pracovného pomeru s účinkami na platnosť právneho úkonu (§ 242 ods. 2 Zák. práce) mimo rámca ustanovení § 59 Zák. práce.
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. októbra 1994, 4 Cdo 82/94.)
Žalobca sa domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede danej mu žalovanou organizáciou podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c/ Zák. práce z dôvodu, že sa stal nadbytočným v dôsledku organizačných zmien spočívajúcich v zrušení funkcie strojného zámočníka.
Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 4. 3. 1993 žalobe vyhovel a určil, že výpoveď je neplatná. Vychádzal z toho, že keď spolurozhodovanie odborov pri výpovedi bolo dohodnuté v kolektívnej zmluve, výpoveď daná v takomto prípade bez súhlasu odborovej organizácie bola neplatná.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej organizácie rozsudkom z 22. júla 1993 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol, lebo dospel k záveru, že nebola dôvodná. Vzal za preukázané, že boli splnené všetky podmienky platnosti výpovede. V kolektívnej zmluve dohodnutý záväzok o spolurozhodovaní odborového orgánu pri rozväzovaní pracovného pomeru bol v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 2/1991 Zb. neplatný, preto ani nemohol založiť neplatnosť právneho úkonu nad rámec ustanovenia § 242 ods. 2 Zák. práce. Preto výpoveď, hoci daná bez predchádzajúceho súhlasu príslušného odborového orgánu, bola platná.
Žalobca proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie z dôvodov, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň spočívalo aj na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.). Navrhol, aby napadnutý rozsudok bol zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobcu si odvolací súd nesprávne vyložil platnosť a záväznosť kolektívnej zmluvy, v rámci ktorej sa zmluvné strany mohli zaviazať k povinnostiam, ktoré presahovali rámec právnych predpisov, a teda aj odchylný spôsob spolupráce odborového orgánu so zamestnávateľom pri roz-
vázovaní pracovného pomeru výpoveďou, vo forme jeho spolurozho-dovania. Takýto záväzok podľa žalobcu korešpondoval aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého je všetko dovolené, čo nie je zákonom zakázané. Krajskému súdu vyčítal aj to, že sa nezaoberal preukáza-nou skutočnosťou, podľa ktorej v čase dávania výpovede vykonával aj inú funkciu, než bola zrušená, takže aj z tohto dôvodu bola výpoveď neplatná.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu vyplývajúcom z usta-novenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Z odôvodnenia:
Žalobca nenamieta, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., alebo že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. a ani z obsahu spisov nevyplýva, že by k niektorým z uvedených vád došlo. Vzhľadom na to, ako vec právne posudzoval odvolací súd a predovšetkým na vymedzenie dovolacích dôvodov žalobcom, sústredila sa preskúmavacia činnosť dovolacieho súdu predovšetkým na otázku, či je možné v kolektívnej zmluve rozširovať právomoci odborov nad rámec právnych predpisov, a tak dohodnúť právo spolurozhodovania pri výpovedi alebo okamžitom zrušení pra-covného pomeru u radových zamestnancov.
Podľa článku X základných zásad Zákonníka práce sa odborové orgány zúčastňujú na pracovnoprávnych vzťahoch, vrátane kolektívneho vyjednávania, podľa podmienok stanovených zákonom. Zákon alebo vykonávací predpis teda sám určí prípady a formy účasti odborov, čo platí aj pre prípadné spolurozhodovanie odborov.
Podľa § 20 ods. 2 Zák. práce v kolektívnej zmluve možno upravovať mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky v rámci danom pracovnoprávnymi predpismi. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní upravuje kolektívna zmluva individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami ako aj práva a povinnosti zmluvných strán. Z obsahu týchto ustanovení vyplýva, že sa zmluvné strany môžu zaviazať (mimo mzdových a ostatných pracovnoprávnych nárokov) na povinnosti, z ktorých
nevznikajú nároky jednotlivým zamestnancom. Okrem iného by teda bolo v podstate možné dohodnúť odlišný spôsob spolupráce odborového orgánu so zamestnávateľom, v prípade neplnenia dohody zamestnávateľskou organizáciou by však išlo len o porušenie povinnosti vyplývajúcej z kolektívneho vzťahu a dôsledkom toho by mohol vzniknúť spor o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy podľa § 10 cit. zákona.
Na druhej strane však vlastný právny úkon zamestnávateľa, t. j. v tomto prípade výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zák. práce, bolo nutné posudzovať podľa § 242 ods. 2 Zák. práce. Podľa neho je právny úkon, ku ktorému nebol udelený predpísaný súhlas príslušného orgánu, neplatný, len ak tak výslovne stanoví tento zákonník, prípadne osobitný zákon. Sankciu neplatnosti nemôže teda vysloviť kolektívna zmluva a ak by také ustanovenie o neplatnosti výpovede predsa len obsahovala, bola by v tejto časti neplatná, ale jednotlivý právny úkon – daná výpoveď – by z tohto dôvodu neplatný nebol.
Preto aj Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že Zákonník práce vymeňováva všetky prípady spolurozhodovania príslušného odborového orgánu so zamestnávateľom; preto ich nemožno dohodou rozširovať o ďalšie, a to ani formou zakotvenia v kolektívnej zmluve. Rozhodujúca je len skutočnosť, že Zákonník práce, resp. osobitný zákon (a nie iný predpis, dohoda ap.) jeho nedostatok výslovne nepostihuje neplatnosťou. V tomto smere na vyslovenom právnom názore nič nemení ani námietka žalobcu, že uvedený výklad by bol v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože aj podľa neho, okrem iného, nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá a aj povinnosti môžu byť ukladané len na základe zákona a v jeho medziach (čl. 13 ods. 1 Ústavy).
Ani s ďalšou námietkou dovolateľa o neplatnosti výpovede z dôvodu, že pri kumulatívnom vykonávaní dvoch funkcií rozhodnutím riaditeľa organizácie neboli zrušené obidve, ale len jedna, uvedená v pracovnej zmluve, nemožno súhlasit. Žalobca bol na základe dojednanej pracovnej náplne, v rámci dohodnutého druhu práce (funkcie), povinný vykonávať všetky činnosti, vyplývajúce z vymedzeného povolania strojný (prevádzkový) zámočník v tarifnom kvalifikačnom katalógu pod č. 27–38, a teda aj zhotovovanie súčiastok strojov a strojných zariadení na fréze bez toho, že by sa to považovalo čo
len za čiastočné prevedenie zamestnanca na iný druh práce, ako bola dohodnutá v pracovnej zmluve.
Vzhľadom na to, že rozhodnutie krajského súdu je správne, bolo dovolanie žalobcu zamietnuté (§ 243a/ ods. 1, veta pred bodkočiarkou O.s.p.).