Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
b9eb6279a1a2d16524066a27fb8a79acc603093eabeab39671d7a23ef992130f.pdf
PDF · 22.41 MB
No categories available
6 Tz 17/94
Legal thesis Official
I. Otázku, či by svedok ujmu spočívajúcu v nebezpečenstve trest-
ného stíhania, ktorú by svojou výpoveďou mohol spôsobiť obvinenému, s ktorým je v pomere rodinnom alebo rodinnému obdobnom (nie však v súrodeneckom, manželskom, druhovskom, osvojeneckom alebo v priamom pokolení príbuzenskom), pociťoval právom ako ujmu vlastnú v zmysle § 100 ods. 2 Tr. por., treba posudzovať nielen z hľadiska momentálnych vzťahov k obvinenému, ale tiež so zreteľom na ďalšie v konkrétnom prípade reálne existujúce a po dlhší čas trvajúce citové a rodinné, resp. rodinným vzťahom obdobné a pre rodinný život svedka dôležité väzby a vzťahy, ktoré vo svojom súhrne majú podstatný význam pre posúdenie uvedenej otázky.
II. V prípade, že poškodený nemá spôsobilosť na právne úkony, je so zreteľom na § 45 ods. 1 Tr. por. potrebné, aby bol v súvislosti s udeľovaním súhlasu alebo nesúhlasu poškodeného v zmysle § 163a ods. 1 Tr. por.²/ zastúpený svojím zákonným zástupcom.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 1994, sp. zn. 6 Tz 17/94.)
Právoplatným uznesením obvodného prokurátora pre Bratislavu I z 28. januára 1994, sp. zn. 5 Pv 161/94, bolo podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. zastavené trestné stíhanie proti obvinenému M.P. pre skutok posudzovaný ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že v nezistené dni v mesiaci novembri 1993 v byte na Obchodnej ulici č. 25 obmedzoval na osobnej slobode dcéru svojej družky V.Ž., nar. 23. apríla 1977 tak, že ju nútil vyzliecť sa donaha, ohmatával ju po tele a genitáliách, rozťahoval jej nohy, nútil ju, aby mu trela pohlavný úd, pričom, keď sa bránila, držal ju za ruky, aby nemohla z bytu odísť.
Najvyšší súd na základe sťažnosti pre porušenie zákona, podanej generálnym prokurátorom v neprospech obvineného M.P. zrušil uvedené právoplatné uznesenie obvodného prokurátora pre Bratislavu I a tomuto prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Poznámka:
²/ Po novelizácii Trestného poriadku uskutočnenej zákonom NR SR č. 247/1994 Z. z. upravuje inštitút súhlasu poškodeného § 163 Tr. por.
Z odôvodnenia:
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti pre porušenie zákona podľa § 267 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že zákon bol porušený v prospech obvineného M.P., avšak z iných, než v sťažnosti pre porušenie zákona vytýkaných dôvodov.
Z odôvodnenia sťažnosťou pre porušenie zákona napadnutého uznesenia vyplýva, že obvodný prokurátor záver o neprípustnosti trestného stíhania pre trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. (§ 11 ods. 1 písm. h) Tr. por.) proti obvinenému M.P. založil na zistení, že poškodená mal. V.Ž. je osobou oprávnenou podľa § 100 ods. 2 Tr. por. odoprieť vypovedať ako svedok vo veci obvineného, ktoré oprávnenie dodatočne využila a následne nedala ani ustanovením § 163a ods. 1 Tr. por. predpokladaný súhlas na trestné stíhanie obvineného pre uvedený trestný čin.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na rozdiel od sťažovateľa stotožnil s názorom obvodného prokurátora, že poškodená maloletá V.Ž. je z pohľadu ustanovenia § 100 ods. 2 Tr. por. osobou oprávnenou odoprieť svedeckú výpoveď proti obvinenému.
Podľa § 100 ods. 2 Tr. por. svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom pokolení, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.
Z povahy veci je nesporne, že mal. V.Ž. by svojou pravdivou svedickou výpoveďou mohla spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania obvineného M.P. Keďže nie je jeho príbuznou v priamom pokolení, ani s ním nie je v pomere súrodeneckom, osvojeneckom, manželskom či druhovskom, bolo treba otázku jej oprávnenia odoprieť výpoveď riešiť na základe zistenia, či nie je vo vzťahu k obvinenému inou jemu blízkou osobou so zreteľom na ich konkrétne rodinným obdobné vzťahy, pre ktoré by ujmu obvineného právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
Otázku, či by svedok ujmu spočívajúcu v nebezpečenstve trestného stíhania, ktorú by svojou výpoveďou mohol spôsobiť inej osobe, s ktorou je v pomere rodinnom alebo rodinnému obdobnom (nie
však v súrodeneckom, manželskom, druhovskom, osvojeneckom alebo v priamom pokolení príbuzenskom), pociťoval právom ako ujmu vlastnú, treba posudzovať nielen z hľadiska citových vzťahov svedka k onej osobe, ale tiež so zreteľom na ostatné v konkrétnom prípade reálne existujúce a nielen celkom prechodnú dobu trvajúce citové a rodinné, resp. rodinným obdobné a pre rodinný život svedka dôležité vzťahy a väzby, ktoré vo svojom súhrne majú podstatný a bezprostredný význam pre posúdenie takej otázky.
Z obsahu už doteraz vykonaných dôkazov vyplýva, že vzťah obvineného a maloletej poškodenej V.Ž. je obdobný pomeru rodinnému, pretože je dcerou družky obvineného, s ktorou tento žije dlhšiu dobu (päť rokov) v spoločnej domácnosti. V domácnosti okrem toho s nimi žijú aj ďalší dvaja bratia maloletej poškodenej J. a M., z ktorých naposledy menovaný je spoločným dieťaťom matky maloletej V.Ž. a obvineného M.P. V dôsledku uvedených vzájomných sčasti rodinným podobných a sčasti skutočných rodinných vzťahov členov domácnosti obvineného je nepochybné, že na podklade usvedčujúcej výpovede maloletej poškodenej by mohlo dôjsť k závažným kolíziám v uvedených vzťahoch. Išlo by totiž o trestný postih obvineného nielen ako blízkej osoby (druha) matky poškodenej, ale súčasne aj vlastného otca jedného z jej súrodencov – brata M.
Zmyslu a účelu ustanovenia § 100 ods. 2 Tr. por. v dôsledku uvedeného zodpovedá záver, že by maloletá V.Ž. ujmu obvineného M.P., hroziacu mu v dôsledku trestného stíhania, právom pociťovala ako ujmu vlastnú, pretože by výrazne nepriaznivo zasiahla o.i. jej vzťahy k blízkom príbuzným, spoločne žijúcim v domácnosti s obvineným.
Okolnosť, že maloletá V.Ž. mala sexuálne zamerané konanie obvineného trpieť aj v dôsledku strachu pred ním, pretože vedela o predchádzajúcom odsúdení obvineného za trestný čin vraždy, nemala na posúdenie skôr uvedenej otázky taký význam, ako sa jej prisudzuje v podanej sťažnosti pre porušenie zákona, mohla a mala však ovplyvniť úvahy orgánov prípravného konania o právnom posúdení stíhaného skutku.
Dôvodne totiž sťažovateľ namietal, že už doteraz vykonané dôkazy spochybňujú správnosť záveru orgánov prípravného konania o právnom posúdení stíhaného skutku len ako trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1. Tr. zák.
Nemožno totiž prehliadnuť, že podľa výpovede mal. V.Ž. mala byť
k strpeniu sexuálneho zneužívania inak než súložou zo strany obvineného donútená tak priamym násilím (držanie za ruky, strhávanie odevu, fyzické bránenie v odchode), ako aj vyhrážkami násilím – bitkou, resp. inej ujmy, spočívajúcej vo vyhrážkach, že ak obvinenému nezoberie pohlavný úd do rúk a nebude mu tento triet, vloží jej ho do úst.
V dôsledku naznačených okolností a so zreteľom na už skôr uvedené rodinným podobné vzťahy obvineného a maloletej poškodenej, jej vek v rozhodnom čase (poškodená mala viac než 15, avšak menej než 18 rokov), ako aj motiváciu a charakter konania obvineného proti nej (opakované ukájaním pohlavného pudu inak, než súložou motivované činy obvineného) mali orgány prípravného konania dokazovanie zameráť aj na objasnenie otázky, či nešlo v ich vzájomných vzťahoch o vzťah závislosti, ktorý obvinený zneužil na dosiahnutie vlastných cieľov. Pozitívne zistenie v uvedenom smere by totiž na rozdiel od oznámenia obvinenia opodstatňovalo posúdenie stíhaného konania obvineného ako súbehu trestných činov vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. a pohlavného zneužívania podľa § 243 alinea druhá Tr. zák. so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami, vrátane záveru o potrebe súhlasu poškodenej k trestnému stíhaniu obvineného pre trestný čin pohlavného zneužívania podľa § 243 Tr. zák., ako aj záveru o potrebe vykonať vo veci vyšetrovanie (§ 161 ods. 1 a § 168 ods. 1 Tr. por. so zreteľom na zákonnú sadzbu trestu odňatia slobody za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák.).
Pozornosti Najvyššieho súdu SR neunikol ani celkom zjavne nezákonný postup orgánov prípravného konania, keď pre posúdenie otázky prípustnosti trestného stíhania z pohľadu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. vychádzali z prejavu vôle maloletej V.Ž., ktorým vyjadrila svoj nesúhlas s trestným stíhaním obvineného M.P.
Súhlas poškodeného v zmysle § 163a Tr. por. so začatím trestného stíhania pre trestné činy uvedené v tomto zákonnom ustanovení alebo pre pokračovanie v už začatom trestnom stíhaní treba považovať za právny úkon, ktorý môže urobiť len ten, kto má plnú spôsobilosť na právne úkony. V prípade, že poškodený takú spôsobilosť na právne úkony nemá, je so zreteľom na ustanovenie § 45 ods. 1 Tr. por. potrebné, aby bol zastúpený svojím zákonným zástupcom.
Plná spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úko
ny) vzniká dosiahnutím plnoletosti, t.j. dovršením osemnásteho roku veku, alebo uzavretím manželstva pred dovršením takého veku (§ 8 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka).
Zákonným zástupcom maloletých detí, ktoré nemajú takú spôsobilosť na právne úkony, sú zo zákona ich rodičia. Podľa § 36 Zákona o rodine sú rodičia oprávnení a povinní svoje maloleté deti zastupovať a spravovať ich veci. Pokiaľ ide o bežné veci, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča, vyjadrenie oboch rodičov je však potrebné, ak ide o podstatnú vec. Podľa § 37 ods. 1 Zákona o rodine dieťa môže zastúpiť ktorýkoľvek z rodičov, ktorý je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu a nebol pozbavený svojich rodičovských práv. Podľa druhého odseku tohto ustanovenia zákona nemôže žiaden z rodičov zastúpiť svoje deti, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k stretnutiu záujmov medzi rodičmi a deťmi alebo deťmi navzájom. V takom prípade je nutné, aby súd ustanovil dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (§ 37 ods. 3 Zákona o rodine a v trestnom konaní § 45 ods. 2 Tr. por.).
V posudzovanom prípade, ak v dôsledku skôr uvedených vzťahov obvineného a maloletej poškodenej V.Ž. závisí pokračovanie v trestnom stíhaní obvineného na jej súhlase, bolo by potrebné, aby sa k tomu vyjadrili obaja rodičia maloletej. So zreteľom na to, že matka maloletej poškodenej je družkou obvineného, žijúcou s ním dlhšiu dobu, je dôvodné predpokladať, že by v dôsledku týchto vzťahov mohlo dôjsť ku kolízii záujmov poškodenej maloletej V.Ž. a jej matky. Bolo preto potrebné, aby maloletú zastúpil opatrovník, ktorého bolo za tým účelom treba maloletej postupom podľa § 45 ods. 2 Tr. por. ustanoviť. Naviac bolo potrebné, aby so zreteľom na ustanovenie § 176 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku taký úkon opatrovníka schválil príslušný opatrovanecký súd.