Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/59/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr. Mariána Dunčka a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom C. XX, prechodne bytom D. XXX, trestne stíhaného pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 08. októbra 2026 prejednal odvolania obžalovaného a prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 23.03.2026 a takto

r o z h o d o l :

Podľa , zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste v časti, ktorou boli obžalovanému podľa Tr. zák. s použitím , Tr. zák. uložené povinnosti spočívajúce v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe poškodenej E. F. G., H., IČO: XX XXX XXX, so sídlom D., G. I. X, spôsobenú škodu vo výške 271,35 Eur a v príkaze verejne sa v skúšobnej dobe ospravedlniť poškodenému J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, s tým, že ostatné časti výroku o treste, ako ani ostatné výroky napadnutého rozsudku týmto zrušením nie sú dotknuté.

Podľa sa obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v B.

ukladá

podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom Bratislava, Panónska cesta 2, škodu spôsobenú trestným činom vo výške 271,35 Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 23.03.2026 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu výtržníctva podľa Tr. účinného do 14.03.2024 na tom skutkovom základe, že

dňa 02.02.2024 v čase od 10:15 hod. do 10:45 hod., počas jazdy osobným motorovým vozidlom zn. Renault Zoe, EČV: K. XXX L. v obci C., okr. Nové Mesto nad Váhom na miestnej komunikácii v časti Horný koniec, dával prerušované zvukové a svetelné výstražné znamenia na poškodeného J. J., ktorý viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Felícia, čo donútilo poškodeného zastaviť pri krajnici miestnej komunikácie, rovnako tak za ním zastavil obžalovaný, ktorý

poškodeného po predchádzajúcej slovnej výmene názorov fyzicky napadol tak, že ho opakovane rukami zovretými v päsť udieral do oblasti hlavy, potom obžalovaný odišiel ku svojmu motorovému vozidlu, následne sa obžalovaný vrátil späť ku poškodenému a opäť ho opakovane udrel do oblasti hlavy, pričom zranenia poškodeného si vyžiadali jednorazové ošetrenie vo Fakultnej nemocnici Trenčín.

Za to mu bol okresným súdom uložený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, ktorého výkon mu bol podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 1 rok.

Súčasne mu okresný súd uložil podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 51 ods. 4 písm. d), písm. f) Tr. zák. povinnosti spočívajúce v:

- príkaze nahradiť v skúšobnej dobe poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, H., IČO: 35 937 874, so sídlom Bratislava, Panónska cesta 2 spôsobenú škodu vo výške 271,35 Eur;

- príkaze verejne sa v skúšobnej dobe ospravedlniť poškodenému J. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX.

Zároveň mu bola podľa uložená povinnosť uhradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom Bratislava, Panónska cesta 2 škodu vo výške 271,35 Eur do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Uvedený rozsudok okresného súdu však nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný podal proti nemu v zákonnej lehote prostredníctvom obhajkyne odvolanie, čo do výroku o jeho vine a treste, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo. V dodatočne doručených písomných dôvodoch prostredníctvom obhajkyne úvodom poukázal na ustanovenia a a namietal, že napadnutý rozsudok trpí chybami v napadnutých výrokoch, pretože okresný súd sa podľa jeho názoru nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V prvom rade namietal spôsob, akým okresný súd naložil s časťou obžaloby právne kvalifikovanou ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa Tr. zák. Poukázal na to, že obžaloba bola podaná nielen pre prečin výtržníctva podľa Tr. zák., ale aj vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktoré prokurátorka právne posudzovala ako prečin nebezpečného vyhrážania. Napriek tomu okresný súd podľa neho vo výroku napadnutého rozsudku nerozhodol podľa o oslobodení spod obžaloby vo vzťahu k tomuto trestnému činu. Súčasne namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nevyslovil samostatný oslobodzujúci výrok a ako právne posúdil konanie, ktoré bolo v obžalobe kvalifikované ako nebezpečné vyhrážanie. Podľa jeho názoru preto nie je zrejmé, či bol z tejto časti obžaloby oslobodený, alebo okresný súd na príslušný výrok len zabudol. V ďalšej časti poukázal na ustanovenie Tr. zák. upravujúce časovú pôsobnosť . Namietal, že okresný súd síce na prečin výtržníctva aplikoval účinný v čase spáchania skutku s konštatovaním, že prípadná aplikácia novšieho zákona by pre obžalovaného nebola priaznivejšia, avšak konkrétne dôvody takéhoto záveru neuviedol. Mal za to, že súd je povinný v odôvodnení vysvetliť, akými úvahami sa riadil nielen pri hodnotení dôkazov, ale aj pri aplikácii právnych predpisov, pričom bez uvedenia dôvodov, prečo bol starší zákon považovaný za priaznivejší, nemohol proti tomuto záveru vecne argumentovať v odvolacom konaní. Takto odôvodnené rozhodnutie považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné a namietal porušenie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. Poukázal pritom všeobecne na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, podľa ktorej musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia poskytovať uspokojivé odpovede na rozhodujúce právne a skutkové otázky, pričom otázku časovej pôsobnosti označil za jednu z kľúčových právnych otázok pre posúdenie viny a trestu. Zastával názor, že právna úprava účinná v čase rozhodovania je pre neho priaznivejšia. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec bola vrátená okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Prokurátorka sa k podanému odvolaniu obžalovaného ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadrila.

Proti predmetnému rozsudku podala súčasne odvolanie v zákonnej lehote aj prokurátorka, konkrétne proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. V dodatočne doručených písomných dôvodoch poukázala na to, že okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 1 rok podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. a zároveň mu podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 51 ods. 4 písm. d), písm. f) Tr. zák. uložil povinnosť nahradiť škodu Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. a verejne sa ospravedlniť poškodenému J. J.. Namietala predovšetkým zákonnosť takto koncipovaného výroku o treste, ktorý bol uložený obžalovanému napadnutým rozsudkom. Uviedla, že do 31.12.2018 bolo podľa vtedy účinného znenia Tr. zák. možné v rámci podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody bez probačného dohľadu ukladať aj primerané obmedzenia a povinnosti uvedené v a Tr. , účinným od 01.01.2019, však došlo k zmene Tr. zák. tak, že pri podmienečnom odklade bez probačného dohľadu môže súd uložiť už len povinnosť, aby páchateľ podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom, zaplatil dlh alebo zameškané výživné. Primerané obmedzenia a povinnosti podľa a Tr. zák. možno podľa jej názoru ukladať len pri súčasnom nariadení probačného dohľadu podľa Tr. zák. Na podporu tohto záveru poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 10.06.2020 a na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 07.08.2019 a sp. zn. zo dňa 09.04.2019. Zároveň poukázala na dôvodovú správu k , z ktorej podľa nej vyplýva zámer zákonodarcu viazať ukladanie obmedzení a povinností podľa a Tr. zák. na probačný dohľad, ktorý probačnému a mediačnému úradníkovi poskytuje zákonný rámec na kontrolu ich plnenia. Za neprípustný považovala extenzívny výklad ustanovenia Tr. zák., ktorý by umožňoval „bez zákonného zmocnenia“ použiť alebo ods. 4 Tr. zák. bez súčasného uloženia probačného dohľadu. Záverom poukázala aj na účel probačného dohľadu, ktorý podľa nej nespočíva len v ponechaní páchateľa na slobode, ale najmä v zabezpečení reálnej kontroly plnenia obmedzení a povinností uložených podľa a Tr. zák. prostredníctvom probačného a mediačného úradníka, pričom odsúdený je podľa Tr. zák. povinný takúto kontrolu strpieť. Preto navrhla, aby krajský súd podľa zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonnej trestnej sadzby, výkon trestu podmienečne odloží a podľa , Tr. zák. určí skúšobnú dobu v dolnej polovici zákonného rozpätia s probačným dohľadom nad správaním obžalovaného. Ako súčasť probačného dohľadu navrhla podľa , Tr. zák. uložiť obžalovanému povinnosť nahradiť škodu Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., vo výške 271,35 Eur a verejne sa ospravedlniť poškodenému J. J.. Zároveň navrhla ponechať povinnosť nahradiť poškodenej poisťovni škodu vo výške 271,35 Eur podľa

Obžalovaný sa k podanému odvolaniu prokurátorky ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach v rámci konečných návrhov nadriadený prokurátor ako i obhajkyňa obžalovaného zotrvali na podaných odvolaniach a ich písomných dôvodoch a obaja navrhli vyhovieť svojmu odvolaniu. Súčasne navrhli odvolanie druhej procesnej strany ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný sa pripojil ku konečnému návrhu svojej obhajkyne.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa , na podklade podaných odvolaní na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa zákonnosť a odôvodnenosť výrokovej časti napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že konkrétne odvolacie námietky obžalovaného smerujúce proti výroku o vine, ako aj jeho námietka týkajúca sa aplikácie časovej pôsobnosti , nie sú dôvodné. Keďže však obžalovaný podal odvolanie v prospech svojej osoby aj proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušil, preskúmal podľa v celom rozsahu aj zákonnosť

a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Pri takto vykonanom preskúmaní výroku o treste odvolací súd zistil, že tento je v časti uložených povinností zaťažený hmotnoprávnou vadou v zmysle Na existenciu tejto vady vo svojom odvolaní správne poukázala aj prokurátorka, ktorá však odvolanie podala v neprospech obžalovaného a domáhala sa jej odstránenia uložením probačného dohľadu. S takto navrhovaným spôsobom odstránenia uvedeného pochybenia sa odvolací súd nestotožnil.

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že napadnutý rozsudok predstavuje v poradí už druhé meritórne rozhodnutie okresného súdu v predmetnej trestnej veci. Okresný súd pôvodne rozsudkom sp. zn. zo dňa 15.05.2025 uznal obžalovaného vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 1 rok za súčasného uloženia povinnosti nahradiť škodu a verejne sa ospravedlniť poškodenému.

O odvolaní obžalovaného proti uvedenému prvému rozsudku rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. zo dňa 22.01.2026 tak, že podľa rozsudok v celom rozsahu zrušil a podľa vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia neboli vady skutkových zistení ani spôsob hodnotenia dôkazov. Odvolací súd sa v uvedenom rozhodnutí podrobne zaoberal námietkami obžalovaného smerujúcimi proti vierohodnosti poškodeného, výsledkom rekognície, identifikácii motorového vozidla, obhajobe založenej na výpovedi svedka A. M., ako aj otázke motívu a dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a nevykazujú vady podľa

K zrušeniu prvého rozsudku došlo z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia skutku ako spáchaného na chránenej osobe - osobe vyššieho veku. Odvolací súd s poukazom aj na R 117/2014 vyslovil, že použitie § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. predpokladá preukázanú objektívnu aj subjektívnu súvislosť medzi vekom poškodeného a rozhodnutím páchateľa trestný čin spáchať, čo skutková veta prvého rozsudku neobsahovala. Zároveň odvolací súd upozornil okresný súd na zákaz reformationis in peius podľa , keďže prvý rozsudok bol zrušený výlučne na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného. Okresný súd bol týmto právnym názorom v ďalšom konaní viazaný podľa a v teraz napadnutom rozsudku už skutok právne neposúdil podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty Tr. zák. s poukazom na Tr. zák., čomu zodpovedajúcim spôsobom prispôsobil aj skutkovú vetu vypustením údaja o veku poškodeného.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, z obsahu odvolaní procesných strán a ich dôvodov nevyplývajú konkrétne námietky smerujúce proti procesnému postupu súdu prvého stupňa. Odvolací súd zároveň nezistil v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku ani existenciu takých procesných chýb, ktoré odvolaniami vytýkané neboli, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

K odvolaniu obžalovaného

Pokiaľ obžalovaný v aktuálnom odvolaní poukázal na odvolací dôvod podľa , odvolací súd uvádza, že v tomto odvolaní už neuviedol nové konkrétne námietky smerujúce proti spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov alebo proti správnosti skutkových zistení okresného súdu. Ako bolo uvedené vyššie, tieto otázky boli v tej istej trestnej veci podrobne preskúmané v predchádzajúcom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom krajský súd nezistil porušenie ani zásady in dubio pro reo a výslovne uzavrel, že skutkové zistenia okresného súdu majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Ani pri teraz vykonanom prieskume odvolací súd nezistil v skutkových záveroch okresného súdu takú chybu, ktorá by odôvodňovala zrušenie výroku o vine podľa

Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku obžalovaného, podľa ktorej mal okresný súd popri odsudzujúcom výroku pre prečin výtržníctva vysloviť samostatný oslobodzujúci výrok vo vzťahu k

prečinu nebezpečného vyhrážania podľa Tr. zák. Podľa môže súd rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Podľa pritom súd nie je viazaný právnym posúdením skutku v obžalobe.

V súvislosti s obsahom procesného pojmu „skutok“ odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej súdnej praxe je „skutok“ pojmom trestného práva procesného. Treba pritom rozlišovať medzi „skutkom“ a „trestným činom“. Skutok ako pojem procesného práva vyjadruje udalosť vo vonkajšom svete vyvolanú človekom. Trestný čin ako hmotnoprávny pojem je súhrnom skutočností, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a podmieňujú trestnú zodpovednosť páchateľa činu. Totožnosť „skutku“ je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata „skutku“ spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej konkrétnej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovaného ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou.

Z uvedeného vyplýva, že predmetom rozhodovania súdu je skutok v procesnom význame, nie každá jednotlivá právna kvalifikácia, ktorú prokurátor s týmto skutkom v obžalobe spája. Rovnako ustanovenie upravuje oslobodenie obžalovaného spod obžaloby vo vzťahu ku skutku, a nie oslobodenie od jednej z viacerých právnych kvalifikácií toho istého skutku. Pokiaľ preto obžaloba posudzuje jeden skutok ako jednočinný súbeh viacerých trestných činov a dokazovaním sa nepreukáže niektorá skutková okolnosť zakladajúca znaky jedného z nich, nie je tým bez ďalšieho vytvorený samostatný skutok, o ktorom by bolo potrebné rozhodnúť oslobodzujúcim výrokom. Súd pri zachovaní totožnosti skutku upraví jeho opis podľa výsledkov vykonaného dokazovania a zostávajúci preukázaný skutok právne posúdi podľa zisteného skutkového stavu. Rozhodujúce je preto posúdenie, či nepreukázaná časť žalovaného konania predstavuje samostatný skutok v procesnom význame, alebo iba skutkovú okolnosť tvoriacu súčasť jedného obžalobného skutku.

Takýto záver zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi, podľa ktorej v prípade, ak sa v rámci jedného obžalobného skutku nepreukáže určitá jeho časť alebo skutková okolnosť významná pre jednu z uvažovaných právnych kvalifikácií, možno túto nepreukázanú časť zo skutkovej vety vypustiť bez toho, aby bolo potrebné vo vzťahu k nej vysloviť samostatný oslobodzujúci výrok (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 11.12.2024 a rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 15.10.2025). Uvedený záver vyplýva aj z princípu nedeliteľnosti skutku, ktorý je dlhodobo vyjadrený v rozhodnutí publikovanom pod R 55/1977. Z tohto princípu vyplýva, že pre ten istý skutok nemožno obžalovaného súčasne odsúdiť a zároveň oslobodiť spod obžaloby, prípadne vo vzťahu k tomu istému skutku trestné stíhanie zastaviť. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že jeden skutok nenapĺňa všetky právne kvalifikácie, ktoré mu prisudzovala obžaloba, nepoužije právnu kvalifikáciu, ktorej zákonné znaky neboli preukázané, avšak o tom istom skutku nevyslovuje popri odsudzujúcom výroku aj samostatný oslobodzujúci výrok.

V posudzovanej veci obžaloba vychádzala z jedného časovo, miestne a dejovo súvisiaceho incidentu medzi obžalovaným a poškodeným. Vyhrážanie sa poškodenému nebolo vymedzené ako samostatný, od ostatného priebehu udalosti oddeliteľný skutok, ale ako súčasť jedného skutkového deja, v ktorom obžaloba videla naplnenie znakov prečinu výtržníctva a súčasne prečinu nebezpečného vyhrážania. Okresný súd pritom na rozdiel od tvrdenia obžalovaného otázku nebezpečného vyhrážania neopomenul. V odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že z obžalobného skutku vyňal opis vyhrážania sa poškodenému zo strany obžalovaného, pretože táto časť skutku nebola vykonaným dokazovaním jednoznačne bez relevantných rozporov preukázaná. Okresný súd teda na rozhodnutie o tejto časti skutkového deja „nezabudol“, ale výsledok dokazovania premietol do skutkovej vety tým, že nepreukázanú skutkovú okolnosť z jej opisu vypustil. Takýmto postupom pritom nezmenil podstatu skutku, ale jeho opis prispôsobil skutkovému stavu zistenému na hlavnom pojednávaní.

Za tejto procesnej situácie preto nebol dôvod na vyslovenie samostatného oslobodzujúceho výroku podľa vo vzťahu k prečinu nebezpečného vyhrážania podľa Tr. zák. Okresný súd rozhodoval o jednom skutku v procesnom význame, z ktorého po vykonanom dokazovaní vypustil nepreukázanú okolnosť vyhrážania a zostávajúci skutok právne posúdil ako prečin výtržníctva podľa Tr. zák. Námietka obžalovaného, podľa ktorej okresný súd o tejto časti obžaloby vôbec nerozhodol, preto nemá oporu v obsahu napadnutého rozsudku.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou obžalovaného týkajúcou sa časovej pôsobnosti . Je pravdou, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku iba stručne konštatoval, že aplikoval účinný v čase spáchania skutku, pretože použitie neskoršieho zákona by pre obžalovaného nebolo priaznivejšie, bez podrobnejšieho rozvedenia tejto úvahy. Uvedená stručnosť odôvodnenia však vzhľadom na správnosť samotného hmotnoprávneho záveru neodôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd môže v rámci jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa právne úvahy okresného súdu v tomto smere doplniť.

Skutok bol spáchaný dňa 02.02.2024. Podľa Tr. zák. sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, ibaže neskorší zákon je pre páchateľa priaznivejší. Pri porovnávaní jednotlivých časových znení je potrebné vychádzať z ich účinkov na konkrétneho páchateľa a konkrétny skutok.

Podľa účinného v čase spáchania skutku bola za prečin výtržníctva podľa Tr. zák. ustanovená trestná sadzba odňatia slobody až na tri roky. Okresný súd u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák. a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Podľa v tom čase účinného v spojení s Tr. zák. sa preto pri prevahe poľahčujúcich okolností horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby povinne znižovala o jednu tretinu, v dôsledku čoho sa v posudzovanom prípade znížila z troch rokov na dva roky.

Ani právna úprava účinná od 15.03.2024 do 05.08.2024 nebola pre obžalovaného priaznivejšia. V dôsledku pozastavenia účinnosti príslušnej časti sa aj v tomto období naďalej uplatňovalo dovtedajšie pravidlo o znížení hornej hranice trestnej sadzby pri prevahe poľahčujúcich okolností, a preto aj táto právna úprava v podmienkach posudzovanej veci viedla k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby z troch rokov na dva roky. Z hľadiska obžalovaného tak bola v tejto otázke s právnou úpravou účinnou v čase spáchania skutku rovnako priaznivá.

Od 06.08.2024 sa už pravidlo o povinnom znížení hornej hranice trestnej sadzby pri prevahe poľahčujúcich okolností neuplatňuje, pričom základná trestná sadzba za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. zostala nezmenená, teda trest odňatia slobody až na tri roky. Podľa tejto neskoršej právnej úpravy by preto horná hranica trestnej sadzby predstavovala tri roky, zatiaľ čo podľa zákona účinného v čase spáchania skutku bola po aplikácii § 38 ods. 3 a ods. 8 Tr. zák. znížená na dva roky.

Z uvedeného vyplýva, že žiadna z neskorších právnych úprav nebola pre obžalovaného priaznivejšia než účinný v čase spáchania skutku. Právna úprava účinná od 15.03.2024 do 05.08.2024 viedla k rovnakému výsledku, zatiaľ čo právna úprava účinná od 06.08.2024 (v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku) je z hľadiska trestnej sadzby pre obžalovaného nepriaznivejšia. Záver okresného súdu o použití účinného v čase spáchania skutku je preto vecne správny a odvolacia námietka obžalovaného ani v tejto časti nie je dôvodná.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nezistil dôvod na zrušenie výroku o vine z dôvodov uvádzaných obžalovaným. Výrok o vine z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. zostal preto týmto rozhodnutím nedotknutý.

K odvolaniu prokurátorky

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátorky proti výroku o treste, odvolací súd považoval

za dôvodnú jej námietku týkajúcu sa nezákonnosti uloženia povinnosti verejne sa ospravedlniť poškodenému podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zák. bez súčasného uloženia probačného dohľadu.

Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné uviesť, že pri posudzovaní opravného prostriedku je rozhodujúci obsah vytýkanej vady, nie iba jej právne označenie odvolateľom. Hoci prokurátorka svoj odvolací návrh formulovala s poukazom na , obsahom jej námietky bolo predovšetkým nesprávne použitie ustanovení pri ukladaní povinností v rámci podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody bez probačného dohľadu, teda vada hmotnoprávneho charakteru zodpovedajúca ustanoveniu

Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že znenie § 50 ods. 2 Tr. zák. účinné od 01.01.2019 umožňuje pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Tr. zák. uložiť páchateľovi povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom, zaplatil dlh alebo zameškané výživné. Naproti tomu § 51 Tr. zák. upravuje podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, v rámci ktorého možno obžalovanému ukladať obmedzenia a povinnosti podľa § 51 ods. 3 a ods. 4 Tr. zák.

Podľa názoru odvolacieho súdu mala preto povinnosť nahradiť škodu vo výške 271,35 Eur zákonný podklad priamo v § 50 ods. 2 Tr. zák. aj bez uloženia probačného dohľadu. Použitie § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. bolo pri tejto povinnosti nadbytočné. Naopak, povinnosť verejne sa ospravedlniť poškodenému podľa Tr. zák. pri podmienečnom odklade výkonu trestu bez probačného dohľadu zákonný podklad nemala. Odvolací súd preto konštatuje, že okresný súd tak v tejto oddeliteľnej časti výroku o treste porušil ustanovenie , čím zaťažil napadnutý rozsudok vadou podľa

Odvolací súd sa však nestotožnil s prokurátorkou v otázke spôsobu odstránenia uvedeného pochybenia. Zo skutočnosti, že povinnosť verejne sa ospravedlniť poškodenému možno uložiť v rámci probačného dohľadu podľa § 51 Tr. zák., nemožno bez ďalšieho vyvodiť potrebu zmeniť okresným súdom uložený podmienečný odklad výkonu trestu podľa § 49 ods. 1 a § 50 Tr. zák. na podmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom. Zistenú nezákonnosť možno odstrániť aj pri zachovaní podmienečného odkladu výkonu trestu bez probačného dohľadu, a to zachovaním obsahu povinnosti nahradiť škodu na správnom právnom základe podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. a neuložením povinnosti verejného ospravedlnenia, ktorú v tomto režime zákon uložiť neumožňuje.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že uloženie probačného dohľadu musí vychádzať z individualizovaného posúdenia osoby páchateľa, jeho pomerov, povahy a závažnosti spáchaného trestného činu, možností jeho nápravy a účelu trestu podľa § 34 Tr. zák., a nie iba z potreby zachovať povinnosť, ktorú okresný súd uložil bez zákonného podkladu.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na zistenia okresného súdu, podľa ktorých obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, doposiaľ nebol súdne trestaný a bola mu priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. Zároveň počas nahradenia väzby rešpektoval nariadený probačný dohľad a dodržiaval uložené povinnosti a obmedzenia, pričom okresný súd prihliadol aj na jeho zárobkovú činnosť. Na základe týchto okolností okresný súd dospel k záveru, že účel trestu bude splnený trestom odňatia slobody vo výmere 2 mesiace, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 rok.

Prokurátorka vo svojom odvolaní neuviedla také konkrétne okolnosti týkajúce sa osoby obžalovaného, jeho pomerov, možností jeho nápravy alebo spôsobu spáchania trestného činu, ktoré by odôvodňovali potrebu podriadiť ho prísnejšiemu režimu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom. Jej argumentácia smerovala predovšetkým k tomu, že plnenie povinností podľa § 51 ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. možno zákonným spôsobom kontrolovať prostredníctvom probačného a mediačného úradníka iba pri súčasnom uložení probačného dohľadu. Táto argumentácia správne vysvetľuje, prečo nebolo možné v režime § 49 a § 50 Tr. zák. uložiť povinnosť podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zák., sama osebe však neodôvodňuje záver, že obžalovanému musí byť probačný dohľad uložený.

Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné meniť spôsob podmienečného odsúdenia obžalovaného ani sprísňovať režim jeho podmienečného odsúdenia uložením probačného dohľadu, ale iba odstrániť zistenú oddeliteľnú hmotnoprávnu vadu výroku o uložených povinnostiach.

Záver

Procesným základom pre preskúmanie výroku o treste v celom rozsahu aj v prospech obžalovaného bolo ustanovenie Keďže obžalovaný podal odvolanie v prospech svojej osoby aj proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušil, bol povinný v celom rozsahu preskúmať aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Pri tomto prieskume odvolací súd zistil vyššie uvedenú hmotnoprávnu vadu výroku o treste, hoci ju obžalovaný vo svojom odvolaní výslovne nenamietal. Skutočnosť, že na rovnaké pochybenie poukázala aj prokurátorka vo svojom odvolaní podanom v neprospech obžalovaného, na rozsahu prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu podľa nič nemení. Keďže zistenou vadou bola dotknutá iba oddeliteľná časť výroku o treste týkajúca sa uložených povinností, odvolací súd postupoval podľa , a napadnutý rozsudok zrušil iba v tejto časti. Ostatné časti výroku o treste, najmä trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace a jeho podmienečný odklad na skúšobnú dobu 1 rok, ako aj ostatné výroky napadnutého rozsudku zostali týmto rozhodnutím nedotknuté.

Keďže nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, odvolací súd podľa sám rozhodol tak, že obžalovanému podľa Tr. zák. uložil už iba povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., škodu spôsobenú trestným činom vo výške 271,35 Eur.

Samostatný výrok podľa , ktorým bol obžalovaný zaviazaný na náhradu tej istej škody, týmto rozhodnutím dotknutý nebol.

Keďže výsledkom prieskumu vyvolaného odvolaním obžalovaného proti výroku o vine bola zároveň čiastočná zmena naň nadväzujúceho výroku o treste v jeho prospech, odvolací súd nevyslovoval samostatný výrok podľa o zamietnutí jeho odvolania ako celku, hoci jeho konkrétne odvolacie námietky boli z dôvodov uvedených vyššie vyhodnotené ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.