Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 277/2026
PDF · 203.15 KB
No categories available
IV. ÚS 277/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Kováčska 53, Košice, proti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/16/2013, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/50/2021 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/95/2023 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-20C/16/2013 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. B1-20C/16/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur, ktoré j e mu Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 949,17 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšných častiach ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 277/2026-25 z 19. mája 2026 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-20C/16/2013, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/50/2021 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo/95/2023. Vo zvyšných častiach ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol.
2. Sťažnostná argumentácia v rozsahu časti ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, spočíva v tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi súdov konajúcich v napadnutom konaní, v ktorom sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu domáha od žalovanej Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody 41 088,35 eur a nemajetkovej ujmy 50 000 eur, ktoré mu boli spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ v danej súvislosti uviedol, že súdne konanie začalo podaním žaloby už 27. decembra 2012, pričom nebolo do dňa podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončené. Ochrana práva na súdnu ochranu tak, ako ho zakotvuje nielen ústava, ale aj dohovor, sa sťažovateľovi neposkytla ani po bezmála trinástich rokoch, čo je neprimerane dlhá doba, a to aj vzhľadom na charakter a nie veľkú odbornú náročnosť tejto právnej veci. V živote sťažovateľa sa tak do dnešného dňa prejavujú nepriaznivé dôsledky, ktoré boli spôsobené nezákonným rozhodnutím, pričom je potrebné zdôrazniť, že tieto dôsledky sa nezačali prejavovať až začiatkom súdneho konania, ale už od momentu vydania nezákonného rozhodnutia, t. j. od 14. decembra 2005. Nepriaznivé dôsledky tak trvajú v živote sťažovateľa už bezmála dvadsať rokov.
II. Vyjadrenie mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
3. Predsedníčka mestského súdu vo svojom vyjadrení zrekapitulovala priebeh napadnutého konania prostredníctvom chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných v danej veci. Nadväzujúc na to, uviedla, že procesný postup súdu je momentálne plynulý a v súlade s príslušnými predpismi, ako aj v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. Zdanlivú nečinnosť súdu mohli v minulosti navodiť okolnosti objektívnej povahy, akými boli opatrenia týkajúce sa pandémie COVID-19, personálne zmeny v súdnom oddelení, rozsiahlosť zdedeného oddelenia, sťahovanie súdu z dôvodu zmeny súdnej mapy či sťahovanie budovy súdu do nového sídla a s tým súvisiace opatrenia.
4. Predseda krajského súdu poukázal na písomné stanovisko predsedníčky príslušného senátu, ktorá zrekapitulovala priebeh odvolacieho konania a poukázala na jeho celkovú dĺžku predstavujúcu dobu 13 mesiacov, ktorú považuje s prihliadnutím na preťaženosť súdneho oddelenia a pandémiu COVID-19 za primeranú. Predsedníčka senátu sa po vecnej stránke pridržiava obsahu rozsudku krajského súdu, ktorý považuje za dostatočne odôvodnený, zákonný a preskúmateľný. Predseda krajského súdu považuje ústavnú sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu za nedôvodnú.
5. Podpredsedníčka najvyššieho súdu poukázala na písomné stanovisko sudcu spravodajcu, ktorý celkovú dĺžku dovolacieho konania (1 rok a 10 mesiacov, pozn.) ospravedlnil nedostatočným personálnym obsadením občianskoprávneho kolégia a vysokým zostatkom starších nevybavených
vecí. Uvedený stav sa prejavil dĺžkou daného dovolacieho konania. Sudca spravodajca však poukázal na skutočnosť, že od momentu, keď mu ako sudcovi spravodajcovi bola pridelená daná vec (1. 4. 2025), do jej rozhodnutia (25. 6. 2025) neuplynuli ani tri mesiace.
6. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniam, keďže ich obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť prijatej časti ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv).
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
7. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je založená na existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní zo strany súdov konajúcich v jeho právnej veci.
8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože v ich obsahu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.
9. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
11. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani vyjadrení jednotlivých súdov nevyplývajú žiadne osobitné okolnosti, na základe ktorých by napadnuté konanie bolo možné považovať za osobitne skutkovo zložité.
12. Pri hodnotení správania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že jeho správanie, resp. procesná aktivita mali bezpochyby vplyv na celkovú dĺžku konania. Sťažovateľ doručil pôvodnú žalobu miestne nepríslušnému súdu, v priebehu konania sa domáhal zmeny petitu žaloby a napokon to bol práve sťažovateľ, ktorý inicioval odvolacie, resp. dovolacie konanie na základe ním podaných opravných prostriedkov a následne požiadal aj o prerušenie konania. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že v súlade s judikatúrou ESĽP sťažovateľovi síce nemôže byť vyčítané uplatnenie procesných prostriedkov, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje vnútroštátny právny poriadok, avšak na druhej strane nemožno pričítať štátu zodpovednosť za prieťahy, ktoré v konaní vznikli v dôsledku nutnosti vysporiadať sa s takýmito návrhmi (rozsudok ESĽP č. 52859/99 z 25. 5. 2004, Dostál proti Českej republike, § 220). Uvedené okolnosti ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia.
13. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup konajúcich súdov v danej právnej veci. Ústavný súd už na úvod konštatuje, že samotná skutočnosť, že v napadnutom konaní nebolo právoplatne rozhodnuté ani po trinástich rokoch od podania žaloby, nie je súladná s obsahom označených práv sťažovateľa a je sama osebe dostačujúca na vyslovenie ich porušenia.
14. Ústavný súd po dôslednej analýze priebehu napadnutého konania konštatuje, že zbytočné prieťahy majúce za následok porušenie označených práv zaznamenal v postupe súdu prvého stupňa. Žaloba bola pôvodne doručená 27. decembra 2012 Okresnému súdu Michalovce, ktorý ju 27. júna 2013 postúpil Okresnému súdu Bratislava I. Úvodnú fázu konania možno označiť za pomerne plynulú, avšak neefektívnu, keďže za prvých šesť rokov vedenia súdneho konania sa reálne uskutočnili len štyri pojednávania (10. 3. 2014, 23. 5. 2014, 18. 9. 2015 a 22. 3. 2016). V období od septembra 2017 do septembra 2018 ústavný súd zaznamenal súvislé obdobie nečinnosti okresného súdu. Aj keď súvislá nečinnosť bola následne odstránená a okresný súd konal, do vyhlásenia rozsudku 30. júna 2020 uskutočnil len tri pojednávania (27. 9. 2019, 17. 1. 2020 a 30. 6. 2020), pričom ďalšie dva termíny boli zrušené z dôvodov na strane súdu (12. 4. 2019 a 7. 2. 2020) a jedno pojednávanie bolo zrušené z dôvodu pandémie COVID-19 (27. 3. 2020). Rozsudok okresného súdu z 30. júna 2020 však bol čiastočne zrušený uznesením krajského súdu v odvolacom konaní č. k. 15Co/50/2021-636 z 29. júna 2022 a v rozsahu zrušenia mu vec bola vrátená na ďalšie konanie, čo ústavný súd vníma ako prejav neefektívnej činnosti okresného súdu. Spis bol okresnému súdu vrátený 17. augusta 2022. V nasledujúcom období prebehlo dovolacie konanie iniciované sťažovateľom. Ústavný súd pre korektnosť uvedené obdobie (25. 10. 2022 – 17. 7. 2025) nepričíta na zodpovednosť súdov, keďže dovolanie bolo odmietnuté. Sťažovateľ v súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou podal návrh na prerušenie konania, ktoré bolo prerušené od 9. októbra 2025 do 26. mája 2026, čo ústavný súd rovnako nezarátal do analýzy
obdobia zbytočných prieťahov spôsobených súdmi. Vo veci je aktuálne určený termín pojednávania na 1. september 2026.
15. Ústavný súd konštatuje, že v postupe súdu prvého stupňa boli zaznamenané obdobia nečinnosti a zároveň prvky neefektívnej činnosti, ktorá sa prejavila aj v obsahu a existencii kasačného rozhodnutia krajského súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa nepostupoval v posudzovanom období v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci. Tým bolo postupom mestského súdu porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
16. Na margo označeného odvolacieho konania krajského súdu ústavný súd uvádza, že jeho dĺžka predstavovala dobu 13 mesiacov, preto v postupe krajského súdu nevidel existenciu zbytočných prieťahov, na základe ktorých by bolo možné vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto uvedenej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
17. Ústavný súd nevidel existenciu zbytočných prieťahov ani v postupe najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorého dĺžka predstavovala dobu 1 roka a 11 mesiacov. Aj keď sa dĺžka dovolacieho konania môže zdať na prvý pohľad ako neprimeraná a postup najvyššieho súdu ako neefektívny, nemožno neprihliadať na povahu dovolacieho konania, kde najvyšší súd nevykonáva priebežne procesné úkony s účasťou sporových strán, čo môže nesprávne vyvolávať dojem „nečinnosti“. Navyše z miesta, ktoré zastáva najvyšší súd v hierarchii všeobecných súdov, rezultuje, že najvyšší súd rozhoduje iba v najzásadnejších, spoločensky najvýznamnejších a právne najnáročnejších prípadoch, čo tiež môže znamenať, že časový rámec, ktorý najvyšší súd na vydanie rozhodnutia potrebuje, má zodpovedať významu jeho rozhodovania (uznesenie sp. zn. I. ÚS 203/2021 z 11. mája 2021, ZNaU 82/2021). Z uvedeného dôvodu ústavný súd uvedenej časti ústavnej sťažnosti taktiež nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
18. Vzhľadom na to, že konanie nebolo právoplatne skončené, ústavný súd prikázal mestskému súdu, aby konal v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
IV. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 302/2020). Ústavný súd konštatuje, že v uvedenej veci prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd považoval v okolnostiach danej veci za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur, ktoré mu je mestský súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nemohol opomenúť skutočnosť, že práve procesná aktivita sťažovateľa mala výrazný vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania. V prevyšujúcej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
V. Trovy konania
20. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 949,17 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) vykonané v roku 2025 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma trov konania tak s príslušnou daňou z pridanej hodnoty predstavuje sumu 949,17 eur. Priznanú náhradu trov konania je mestský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu