Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 368/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Mgr. Lukášom Kysuckým, advokátom, Kamenná 29, Žilina, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa a 5, a a 2 (ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2026. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež ústavný súd žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 eur.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je od roku 2016 obžalovanou s ďalšími osobami z pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa , a . Sťažovateľke bola 17. marca 2011 v jej rodinnom dome pri domovej prehliadke zaistená hotovosť 237 650 eur a 500 britských libier.

3. Konanie o trestnej veci sťažovateľky bolo na Špecializovanom trestnom súde vedené pod sp. zn. . Sťažovateľka požiadala špecializovaný súd o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov žiadosťou z 3. mája 2023, ktorú špecializovaný súd zamietol uznesením zo 14. augusta 2024, proti ktorému sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú najvyšší súd zamietol uznesením sp. zn. z 22. januára 2025. Špecializovaný súd následne zamietol ďalšiu žiadosť sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov uznesením z 27. marca 2025, proti ktorému sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú najvyšší súd zamietol uznesením sp. zn. z 22. júla 2025.

4. Sťažovateľka sa následne dvoma ústavnými sťažnosťami z 10. apríla 2025 a 2. septembra 2025, ktoré boli spojené na spoločné konanie, domáhala vyslovenia porušenia základných práv podľa a 5 a a práva podľa dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. z 22. januára 2025 a sp. zn. z 22. júla 2025, ako aj vyslovenia porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom špecializovaného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd nálezom č. k. -35 z 5. novembra 2025 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Vo zvyšných častiach, t. j. v častiach smerujúcich proti uzneseniam najvyššieho súdu z 22. januára 2025 a 22. júla 2025 ústavný súd ústavným sťažnostiam sťažovateľky nevyhovel.

5. Špecializovaný súd rozsudkom zo 16. apríla 2025 sťažovateľku uznal vinnou zo zločinu daňového podvodu podľa , a a uložil jej trest odňatia slobody na osem rokov, trest zákazu činnosti na sedem rokov a zároveň trest prepadnutia majetku podľa , proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, ktoré špecializovaný súd predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

6. Podaním z 12. októbra 2025 adresovaným špecializovanému súdu (ktoré špecializovaný súd 16. októbra 2025 predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu, keďže trestná vec sťažovateľky už bola predložená na rozhodovanie najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu, pozn.) sťažovateľka požiadala o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2025 podľa túto žiadosť sťažovateľky zamietol z dôvodu, že vec je potrebná pre trestné konanie a prichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľka ústavnou sťažnosťou nenapadla.

7. Podaním z 30. decembra 2025 sťažovateľka opätovne požiadala najvyšší súd o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Sťažovateľka svoju žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov z 30. decembra 2025 odôvodnila v podstatnom poukázaním na nález ústavného súdu č. k. -35 z 5. novembra 2025, ktorým ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Najvyšší súd aktuálnou ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením z 19. januára 2026 podľa túto žiadosť sťažovateľky zamietol z dôvodu, že vec je potrebná pre trestné konanie a prichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie.

8. Sťažovateľka v aktuálnej ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 19. januára 2026 nie je prípustná sťažnosť, z čoho vyvodzuje, že ide o reálne odňatie účinnej súdnej ochrany a odmietnutie spravodlivosti. Ďalej namieta, že v trestnej veci, v ktorej je obžalovaná, špecializovaný súd rozhodol vo veci rozsudkom v nezákonnom zložení senátu. Podľa sťažovateľky celková dĺžka zaistenia vyžaduje dôsledné a presvedčivé odôvodnenie jeho ďalšieho trvania a pri spojení toho, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nemala opravný prostriedok a sú dôvodné pochybnosti o zákonnom zložení senátu špecializovaného súdu,

je v jej neprospech narušená spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom a ochranou jej majetkového práva.

II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

10. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľkou formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [ ].

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , , , ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. , , , ).

13. Podľa ak vec, ktorá bola v rámci trestného konania vydaná, odňatá, prevzatá alebo inak zaistená, na ďalšie konanie nie je potrebná a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu bola odňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v civilnom procese. Ak osoba, ktorá je vlastníkom veci alebo jej oprávneným držiteľom, napriek opakovanej výzve doručenej do vlastných rúk ju neprevezme do šiestich mesiacov od doručenia opakovanej výzvy, alebo osoba, ktorá si na vec robí nárok, si tento nárok neuplatní v civilnom procese do šiestich mesiacov od doručenia opakovanej výzvy, vec sa stáva majetkom štátu. Na možnosť takého postupu sa musí osoba podľa predchádzajúcej vety upozorniť.

14. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

15. Najvyšší súd v napadnutom uznesení v podstatnom konštatoval, že preskúmaním aktuálnej žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov nezistil, že by v nej boli uvedené nové skutočnosti, ale išlo v nej len o zopakovanie argumentácie použitej v jej predchádzajúcich žiadostiach, o ktorých naposledy najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 11. novembra 2025, na ktoré v plnom rozsahu poukázal.

16. V tomto predchádzajúcom uznesení z 11. novembra 2025 najvyšší súd vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia, že zaistené peňažné prostriedky by mali pochádzať z trestnej činnosti, poukázal na to, že špecializovaný súd rozsudkom zo 16. apríla 2025 sťažovateľku uznal vinnou zo zločinu daňového podvodu podľa , a a uložil jej trest odňatia slobody na osem rokov, trest zákazu činnosti na sedem rokov a zároveň trest prepadnutia majetku podľa , z čoho je podľa názoru najvyššieho súdu zrejmé, že aj v súčasnej fáze trestného konania (v rámci konania o odvolaniach podaných proti predmetnému rozsudku) nedošlo k oslabeniu dôvodného podozrenia, že zaistené peňažné prostriedky by mohli pochádzať z trestnej činnosti, naopak, aj po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu toto dôvodné podozrenie naďalej trvá. Pokiaľ ide o samotnú dĺžku zaistenia peňažných prostriedkov sťažovateľky, najvyšší súd v uznesení z 11. novembra 2025 uviedol, že v predmetnej veci sú plynulo vykonávané úkony trestného konania v časovej postupnosti zodpovedajúcej skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej trestnej veci, ktorej predmetom je 293 čiastkových skutkov, na ktorých páchaní sa vo veľkom rozsahu mala podieľať práve sťažovateľka. Vzhľadom na uvedené, ako aj na rozsah spisového materiálu (ktorý mal ku dňu rozhodovania o žiadosti sťažovateľky 26 277 strán), množstvo vykonaných hlavných pojednávaní na špecializovanom súde, ako aj obštrukcie zo strany viacerých obžalovaných spolu s využívaním všetkých im dostupných procesných oprávnení, o ktorých bolo potrebné rozhodovať, možno podľa názoru najvyššieho súdu konštatovať, že ide o také okolnosti, ktoré odôvodňujú dĺžku trvania zaistenia peňažných prostriedkov. Podľa najvyššieho súdu náročnosti a rozsahu posudzovanej trestnej činnosti v predmetnej veci napokon nasvedčuje i samotný výrok odvolaniami napadnutého

rozsudku špecializovaného súdu v rozsahu 124 strán, resp. jeho celkový rozsah (spolu s odôvodnením) 243 strán.

17. Najvyšší súd v uznesení z 11. novembra 2025 podporne poukázal aj na závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. z 21. októbra 2025, ktorým ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , ktorá má v predmetnom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke postavenie zúčastnenej osoby (keďže aj tejto obchodnej spoločnosti boli zaistené peňažné prostriedky, a to z dôvodu, že prostredníctvom sťažovateľky bola v žalovanom období súčasťou reťazca firiem, v mene ktorých si mali obžalovaní v rámci organizovanej skupiny neoprávnene nárokovať od správcov dane vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na základe fiktívnych fakturovaných zdaniteľných plnení, pozn.). V uvedenom uznesení z 21. októbra 2025 ústavný súd o. i. konštatoval, že z hľadiska ústavných práv predstavuje zaistenie peňažných prostriedkov v trvaní 13 rokov výrazný zásah do vlastníckeho práva, konkrétne zásah do užívania majetku, ktorý je však v okolnostiach veci ústavne akceptovateľný, všeobecnými súdmi dodatočne odôvodnený, je vyvažovaný sledovaným verejným záujmom na vyšetrení trestnej činnosti, na zabránení nakladania s výnosmi z trestnej činnosti, ako aj snahou v čo najvyššej možnej miere eliminovať škodu spôsobenú trestnou činnosťou, a preto ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti tejto obchodnej spoločnosti o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov, vyhodnotil ako zásah do pokojného užívania majetku, ktorý má ale zákonný podklad, bol vydaný príslušným orgánom, nie je prejavom svojvôle, vyvodené závery o naplnení podmienok uvedených v príslušných ustanoveniach nesignalizujú nesúlad so všeobecným súdom zistenými skutkovými okolnosťami a zásah rešpektuje primeranú (spravodlivú) rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti, ktorý je zásahom sledovaný, a požiadavkou na ochranu základných práv jednotlivca.

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nezákonné zloženie senátu špecializovaného súdu rozhodujúceho v jej trestnej veci, najvyšší súd v uznesení z 11. novembra 2025 uviedol, že táto námietka môže byť predmetom posúdenia v rámci odvolacieho konania, avšak v predmetnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov je bez významu, a to aj s poukazom na to, že o žiadosti v aktuálnom, odvolacom štádiu trestného konania rozhoduje výlučne najvyšší súd, a nie špecializovaný súd, a preto nie je dôvod, aby sa najvyšší súd vysporiadaval s otázkou zákonnosti senátu špecializovaného súdu, ktorý o žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov už aktuálne vôbec nerozhoduje.

19. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky, v rámci ktorej na podporu svojej aktuálnej žiadosti o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov poukázala na závery nálezu ústavného súdu č. k. -35 z 5. novembra 2025, najvyšší súd v aktuálne napadnutom uznesení z 19. januára 2026 zdôraznil, že ústavný súd predmetným nálezom vyslovil porušenie práv sťažovateľky len vo vzťahu k postupu špecializovaného súdu (a to z hľadiska porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote), no nie k uzneseniam najvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd rozhodoval o predchádzajúcich žiadostiach sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov, pričom ústavný súd v predmetnom náleze z 5. novembra 2025 závery najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavné konformné.

20. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 11. novembra 2025, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení v plnom rozsahu poukázal) konštatuje, že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že žiadosť sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov nebola vyhodnotená v súlade s predstavou sťažovateľky, nie je relevantným dôvodom na konštatovanie porušenia jej označených práv. Názor sťažovateľky odlišný od toho, ktorý v tejto veci zaujal najvyšší súd, nemôže viesť k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, prípadne neudržateľné, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje za vyhovujúce požiadavkám, ktoré kladie na typ aktuálne preskúmavaného konania a rozhodnutia, a teda za ústavne akceptovateľné.

21. Najvyšší súd v uznesení z 11. novembra 2025, na ktoré v napadnutom uznesení v plnom rozsahu poukázal, uviedol relevantné skutočnosti, prečo v danom prípade považoval za dôležitejšie na základe vykonaných dôkazov ponechať finančné prostriedky sťažovateľky zaistené aj napriek tomu, že dĺžka konania je neprimeraná. Ako ospravedlňujúce dôvody uviedol skutkovú a právnu náročnosť trestnej veci, ktorej predmetom je 293 skutkov, na ktorých páchaní sa vo veľkom rozsahu mala podieľať sťažovateľka, rozsah spisu 26 199 strán, množstvo hlavných pojednávaní, ako aj obštrukcie zo strany viacerých obžalovaných spolu s využívaním všetkých dostupných procesných oprávnení, o ktorých bolo potrebné rozhodovať. Tieto okolnosti považoval za také objektívne dôvody, ktoré odôvodňujú dĺžku trvania zaistenia peňažných prostriedkov.

22. Ústavný súd konštatuje, že napriek určitému časovému odstupu od nálezu ústavného súdu č. k. -35 z 5. novembra 2025 (ktorým ústavný súd o. i. nevyhovel sťažovateľkou namietanému porušeniu tam označených práv uzneseniami najvyššieho súdu z 22. januára 2025 a 22. júla 2025, ktorými najvyšší súd rozhodoval o predchádzajúcich žiadostiach sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov) nie je dôvod odchýliť sa od jeho skorších záverov k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dĺžky a proporcionality zaistenia peňažných prostriedkov. Je to tak preto, lebo argumentácia sťažovateľky vychádza z rovnakých okolností a najvyšší súd odôvodnil splnenie podmienok podľa poukazom na svoje skoršie rozhodnutia. Dôvodnosť podozrenia, že zaistené peniaze pochádzajú z trestnej činnosti, je navyše podporená tým, že špecializovaný súd prvostupňovým rozsudkom sťažovateľku uznal vinnou zo spáchania zločinu daňového podvodu a okrem iného jej uložil trest prepadnutia majetku. Z hľadiska ústavných práv predstavuje zaistenie peňažných prostriedkov v trvaní 15 rokov výrazný zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky, no ústavne akceptovateľné je odôvodnenie dĺžky trvania zaistenia, ktorá vyplynula zo skutkovej a z právnej zložitosti trestnej veci a zo správania obžalovaných. Ide o vyvážený zásah sledovaný verejným záujmom na vyšetrení trestnej činnosti, na zabránení nakladania s výnosmi z trestnej činnosti a snahou eliminovať škodu spôsobenú trestnou činnosťou. To vylučuje, že by napadnutým uznesením došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky.

23. Vo veci sťažovateľky tak nie je dôvod odchýliť sa od predchádzajúcich uznesení ústavného súdu (, , ), ktorými boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené súvisiace ústavné sťažnosti inej sťažovateľky (obchodnej spoločnosti ), ktorej boli v tom istom konaní v marci 2012 taktiež zaistené peňažné prostriedky.

24. Ústavný súd konštatuje (zhodne so závermi, ku ktorým dospel v uznesení sp. zn. z 21. mája 2026, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol súvisiacu ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , pozn.), že je nedôvodná námietka sťažovateľky, že k porušeniu jej ústavných práv došlo tým, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok tak, ako to jasne vyplýva z a . Nemožno sa stotožniť s názorom, že by táto skutočnosť mala vplyv na reálnu možnosť súdneho prieskumu zaistenia peňažných prostriedkov. Je to tak z dôvodu, že zo žiadneho sťažovateľkou uvádzaného ustanovenia a dohovoru nevyplýva, že by o zaistení a trvaní zaistenia peňažných prostriedkov bolo nevyhnutné rozhodovať v dvoch inštanciách všeobecného súdnictva.

25. Ústavný súd taktiež konštatuje (zhodne so závermi, ku ktorým dospel v uznesení sp. zn. z 21. mája 2026, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol súvisiacu ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , pozn.), že je celkom nedôvodná aj námietka sťažovateľky spočívajúca v jej tvrdení, že špecializovaný súd rozhodoval v nezákonnom zložení senátu, a to má vplyv na ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tak to zjavne nie je, keďže o jeho žiadosti rozhodol predseda senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o odvolaniach proti rozsudku špecializovaného súdu vo veci samej a práve v tomto konaní, no nie v konaní o žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia, sa najvyšší súd musí vysporiadať s prípadnou námietkou nesprávneho zloženia senátu špecializovaného súdu.

26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej dôvodnosť by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou napadnutým uznesením najvyššieho súdu na jednej strane a obsahom sťažovateľkou označených práv na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2026

Peter Molnár

predseda senátu