Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 171/2025
PDF · 336.24 KB
No categories available
IV. ÚS 171/2025
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Wüstenrot poisťovňa, a. s., Digital Park I, Einsteinova 21, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1- 18C/17/2007, postupu Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 16Co/201/2002, sp. zn. 5Co/155/2005, sp. zn. 6Co/283/2008, sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011, sp. zn. 8Co/690/2015, sp. zn. 5Co/199/2018 a sp. zn. 3Co/134/2023 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3MCdo/16/2006, sp. zn. 3Cdo/454/2013, sp. zn. 3Cdo/3/2019 a sp. zn. 3Cdo/19/2021 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-18C/17/2007, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 5Co/155/2005, sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011, sp. zn. 5Co/199/2018 a sp. zn. 3Co/134/2023 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 3Cdo/454/2013 a sp. zn. 3Cdo/19/2021 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e v konaní sp. zn. B1-18C/17/2007 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej 7 000 eur, Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý vyplatiť jej 4 500 eur a Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý vyplatiť jej 1 500 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 286,25 eur, Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 285,25 eur
a Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 285,25 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 1. augusta 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B1-18C/17/2007 (ďalej len „napadnuté konanie mestského súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 16Co/201/2002, sp. zn. 5Co/155/2005, sp. zn. 6Co/283/2008, sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011, sp. zn. 8Co/690/2015, sp. zn. 5Co/199/2018 a sp. zn. 3Co/134/2023 (ďalej len „napadnuté konania krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3MCdo/16/2006, sp. zn. 3Cdo/454/2013, sp. zn. 3Cdo/3/2019 a sp. zn. 3Cdo/19/2021 (ďalej len „napadnuté konania najvyššieho súdu“). Navrhuje krajskému súdu v jeho napadnutom konaní sp. zn. 3Co/134/2023 prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 16 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 171/2025-13 z 22. apríla 2025 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou 2. augusta 2000 pôvodne konajúcemu Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa žalobca (ďalej len „žalobca“), domáha proti žalovanej v 1. rade Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade zaplatenia poistného plnenia z poistnej zmluvy, resp. náhrady škody 71 488,38 eur s príslušenstvom. Konanie o predmetnej žalobe bolo vedené pod sp. zn. 18C/115/2000.
4. Okresný súd najskôr uznesením z 28. februára 2002 zastavil konanie v časti o plnenie z poistnej zmluvy a o doplnkovú poistnú sumu, ale na odvolanie žalobcu bolo uznesením krajského súdu č. k. 16Co/201/2002-82 z 9. júla 2002 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 9. júla 2002“) toto uznesenie prvoinštančného súdu zrušené.
5. Okresný súd následne rozhodol o zamietnutí žaloby rozsudkom z 21. decembra 2004, ktorý bol rozsudkom krajského súdu č. k. 5Co/155/2005-300 z 25. októbra 2005 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu z 25. októbra 2005“) v meritórnej časti potvrdený a v časti o náhrade trov konania zmenený.
6. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3MCdo/16/2006 z 26. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 26. apríla 2007“) zrušil rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2005, ako aj rozsudok okresného súdu z 21. decembra 2004 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod novou sp. zn. 18C/17/2007.
7. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 15. mája 2008 žalobu zamietol, ale na odvolanie žalobcu bol tento rozsudok uznesením krajského súdu č. k. 6Co/283/2008-482 z 19. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. novembra 2009“) zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
8. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom z 3. marca 2011 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66 387,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % p. a. od 6. apríla 1999 do zaplatenia, žalovanej v 1. rade bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 100,54 eur, vo zvyšku bola žaloba proti žalovanej v 1. rade zamietnutá, rovnako bola proti obom žalovaným žaloba zamietnutá v časti úroku z omeškania za 5. apríl 1999 a v časti úroku z omeškania vo výške 1,4 % p. a. od 6. apríla 1999 do zaplatenia. Súd rozhodol aj o trovách konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Dňa 9. júna 2011 dopĺňacím rozsudkom zamietol žalobu proti sťažovateľke v časti sumy 5 100,54 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % p. a. od 6. apríla 1999 do zaplatenia.
9. Krajský súd, rozhodujúc o odvolaní oboch strán sporu, rozsudkom sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011 z 11. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 11. februára 2013“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie z 3. marca 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. júna 2011 v napadnutej časti vo veci samej tak, že žalobu zamietol a zrušil výroky o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a o trovách konania. Súčasne rozhodol o povinnosti nahradiť trovy štátu a žalovaným nepriznal náhradu trov konania.
10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali 4. marca 2013 žalobca a 12. marca 2013 žalovaná v 1. rade dovolanie, o ktorých po vyriešení otázky splnenia poplatkovej povinnosti [vrátenie veci najvyšším súdom prípisom sp. zn. 3Cdo/454/2013 z 19. augusta 2014 z dôvodu jej predčasného predloženia, uznesenie okresného súdu z 10. novembra 2014 o vyrubení súdneho poplatku za podanie dovolania žalobcu, uznesenie okresného súdu zo 17. septembra 2015 o zrušení uznesenia z 10. novembra 2014, výzva okresného súdu z 22. septembra 2015 na zaplatenie súdneho poplatku, uznesenie krajského súdu č. k. 8Co/690/2015-825 z 29. februára 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 29. februára 2016“) o potvrdení uznesenia súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2015, uznesenie okresného súdu zo 6. decembra 2017 o zastavení dovolacieho konania o dovolaní žalobcu, uznesenie krajského súdu č. k. 5Co/199/2018-846 z 31. augusta 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 31. augusta 2018“) o odmietnutí odvolania žalobcu proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/3/2019 z 24. septembra 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 24. septembra 2020“) o zrušení uznesenia krajského súdu z 31. augusta 2018 a uznesenia okresného súdu zo 6. decembra 2017, opätovné uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania o dovolaní žalobcu zo 6. mája 2021 a uznesenie o jeho zrušení z 18. augusta 2021] najvyšší súd rozhodol uznesením
sp. zn. 3Cdo/19/2021 z 28. septembra 2023 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2023“) tak, že rozsudok krajského súdu z 11. februára 2013 v znení uznesenia krajského súdu zo 4. marca 2013 vo veci samej a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 3Co/134/2023).
11. Ústavný súd z obsahu vyžiadaného spisového materiálu mestského súdu k aktuálnemu stavu vo veci zistil, že po vydaní uznesenia mestského súdu č. k. B1-18C/17/2007-1122 zo 14. januára 2026 (ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 36 190,69 eur) mestský súd 18. mája 2026 zaslal sporovým stranám výzvy na vyjadrenie sa k podaným sťažnostiam (sťažovateľkou podanou 3. februára 2026 a žalobcom podanou 16. februára 2026).
II. Argumentácia sťažovateľky
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom mestského súdu (do 31. mája 2023 okresného súdu), postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu došlo v ich napadnutých konaniach k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej v bode 1 označených práv. Uvádza, že od doručenia žaloby okresnému súdu ku dňu podania ústavnej sťažnosti napriek tomu, že uplynulo 24 rokov, nebolo právoplatne meritórne rozhodnuté. Vyjadruje presvedčenie, že ide o druh sporu (uplatnenie nároku na poistné plnenie), ktorý patrí k bežnej agende všeobecných súdov, a poukazuje na to, že ani eventuálnou faktickou zložitosťou sporu by nebolo možné ospravedlniť neprimeranú extrémnu dĺžku konania. Zdôrazňuje, že svojím správaním neprispela k predĺženiu konania, naopak, tvrdí, že vznik zbytočných prieťahov spôsobili konajúce všeobecné súdy porušením zásady rýchlosti a účelnosti konania. Pokiaľ ide o namietaný postup súdov, uvádza, že nemá význam hodnotiť jednotlivé úkony a konkrétne obdobia nečinnosti vzhľadom na to, že vec nebola ani po 24 rokoch od začatia konania právoplatne ukončená.
13. Sťažovateľka osobitne poukazuje na konanie súdov po podaní dovolaní sporových strán (v roku 2013), keď najvyšší súd až po takmer roku a pol od predloženia mu veci zistil, že žalobcovi nebola vyrubená poplatková povinnosť. Následne súdy neefektívne konali v časti o vyrubenie súdneho poplatku za podanie dovolania ďalších 7 rokov, čo malo za následok, že o dovolaniach bolo rozhodnuté až po viac ako 10 rokoch.
III. Vyjadrenie mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
III.1. Vyjadrenie mestského súdu:
14. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/302/2025 doručenom ústavnému súdu 19. mája 2025 uviedol, že po ukončení dovolacieho konania a po vrátení spisu mestský súd doručoval uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2023 sporovým stranám a spisový materiál bol následne zaslaný krajskému súdu na opätovné rozhodnutie vo veci (v čase podania vyjadrenia sa spis nachádzal na krajskom súde). Vo vzťahu k ústavnej sťažnosti sťažovateľky uviedol, že ju považuje za dôvodnú najmä s poukazom na celkovú dĺžku jeho napadnutého konania.
III.2. Vyjadrenie krajského súdu:
15. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/138/2025 doručenom ústavnému súdu 23. mája 2025 v podstatnom uviedol, že spis v predmetnej veci bol naposledy krajskému súdu predložený 22. decembra 2023 (na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie z 3. marca 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. júna 2011) po predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2023). Tomuto napadnutému konaniu bola pridelená sp. zn. 3Co/134/2023. Argumentoval, že napriek tvrdeniu sťažovateľky o absencii faktickej a právnej zložitosti veci doterajší priebeh konania nasvedčuje o opaku. Uviedol, že tri vydané rozsudky prvoinštančným súdom, ich odvolací prieskum a dve dovolacie konania nasvedčujú istej zložitosti veci. Zo strany odvolacieho súdu bolo potrebné dôkladne naštudovať rozsiahly spisový materiál a vec pripraviť na rozhodnutie, pričom s poukazom na personálne zmeny v odvolacom senáte v rokoch 2024 a 2025 (čo krajský súd uznal ako dôvod predĺženia odvolacieho konania výlučne na strane odvolacieho súdu) uviedol, že je predpoklad rozhodnutia veci v horizonte troch mesiacov od podania tohto vyjadrenia. Uviedol, že vo vzťahu k dĺžke predchádzajúcich napadnutých konaní odvolacieho súdu túto považuje aj vzhľadom na judikatúru za primeranú. Na záver uviedol prehľad trvania jednotlivých napadnutých konaní krajského súdu.
III.3. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
16. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení č. k. KP 3/2025-188, Cpj 111/2025 vo vzťahu k trvaniu jednotlivých napadnutých konaní uviedol, že napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 3MCdo/16/2006 prebiehalo od predloženia veci najvyššiemu súdu 19. decembra 2006 do vydania rozhodnutia z 26. apríla 2007. Pokiaľ ide o napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 3Cdo/454/2013, dovolacie konanie začalo po predložení veci na rozhodnutie 19. decembra 2013 a rozhodnutie bolo vydané 19. augusta 2014. V prípade napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 3Cdo/3/2019 bola vec predložená na rozhodnutie dovolaciemu súdu 11. januára 2019 a rozhodnutie bolo vydané 24. septembra 2020. A nakoniec pokiaľ ide o napadnuté konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3Cdo/19/2021, to začalo po predložení spisového materiálu dovolaciemu súdu 14. septembra 2021 a rozhodnutie bolo vydané 28. septembra 2023.
17. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľku na zaujatie stanoviska k vyjadreniam, keďže ich obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv).
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
18. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, ako aj s vyjadreniami mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a tiež s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
19. Podstata argumentácie sťažovateľky v súvislosti s namietanými prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutých konaniach sa sústreďuje do namietania neprimeranosti
celkovej doterajšej dĺžky trvania sporu majúcej za následok až extrémne prieťahy. V postupe konajúcich súdov namieta ich nečinnosť, ako aj neefektívny postup a nesústredenú činnosť.
20. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 250/2025).
21. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
22. Pokiaľ ide o posúdenie kritéria právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet napadnutého konania (nároky plynúce z poistnej zmluvy) je v zásade možné označiť za bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zároveň s poukazom na celkovú dĺžku trvania konania uvádza, že ani prípadná väčšia skutková či právna zložitosť veci za daného stavu nie je okolnosťou, ktorá by ospravedlnila neúmerné trvanie tohto sporového konania.
23. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľky, ústavný súd na základe obsahu predloženého spisového materiálu nezistil na jej strane žiadne okolnosti, ktoré by mali za následok predĺženie napadnutého konania. Vo vzťahu k postupu sťažovateľky zároveň spôsobenie prieťahov jej činnosťou nenamietal ani jeden zo súdov.
24. Tretím hodnotiacim kritériom je postup vo veci konajúcich súdov v ich napadnutých konaniach. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že už samotná dĺžka sporu, keď žaloba bola podaná pred takmer 26 rokmi (2. augusta 2000), je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná.
25. V nasledujúcej časti ústavný súd bližšie posúdi postup jednotlivých súdov v ich napadnutých konaniach, a teda ich podiel na vzniku prieťahov.
IV.1. Vo vzťahu k postupu prvoinštančného súdu v jeho napadnutom konaní:
26. Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že s poukazom na celkové trvanie napadnutého konania (takmer 26 rokov od podania žaloby) už nie je namieste ani vykonávanie detailného rozboru postupu prvoinštančného súdu (v zmysle uvádzania počtu a termínov jednotlivých pojednávaní). Ústavný súd totiž v prípade tohto napadnutého konania dospel k jednoznačnému záveru o existencii zbytočných prieťahov (ktoré pripustil vo svojom vyjadrení aj mestský súd). Navyše, za situácie, keď v súčasnosti mestský súd zasielal sporovým stranám výzvy na vyjadrenie sa k podaným
sťažnostiam (v otázke trov konania) a až následne bude na najvyšší súd (opäť) predkladať dovolania sťažovateľky (doručené 9. septembra 2025) a žalobcu (doručené 19. septembra 2025) proti rozsudku krajského súdu č. k. 3Co/134/2023-988 z 19. júna 2025 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 19. júna 2025“).
27. Z obsahu spisového materiálu, resp. priebehu napadnutého konania prvoinštančného súdu (ktorý je v zásade zhodný s priebehom konania uvedeným v bode I tohto nálezu) vyplýva, že v priebehu napadnutého konania došlo postupne k zrušeniu šiestich rozhodnutí prvoinštančného súdu. Vzhľadom na obsah spisového materiálu a priebeh napadnutého konania preto ústavný súd v postupe prvoinštančného súdu konštatuje primárne jeho nesústredenú činnosť v dôsledku opakovaného zrušenia ním vydaných rozhodnutí (samotným prvoinštančným súdom, ako aj odvolacím a dovolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že ak po využití opravných prostriedkov (riadnych ale aj mimoriadnych) dôjde k zrušeniu rozsudku prvoinštančného súdu a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie tomuto súdu, uvedené ide primárne na ťarchu súdu, ktorému bolo dané rozhodnutie zrušené (m. m. I. ÚS 94/2022).
28. Zároveň je vo vzťahu k postupu prvoinštančného súdu nutné konštatovať aj jeho opakovanú nečinnosť. V súvislosti s touto nečinnosťou ústavný súd na základe obsahu spisového materiálu primárne poukazuje na obdobie nečinnosti od vrátenia veci prvoinštančnému súdu 30. júla 2002 až do 26. januára 2004, resp. do 20. júla 2004 (keď bolo pojednávanie nariadené na 7. október 2004). Ďalšie obdobie nečinnosti je možné vzhliadnuť od vrátenia veci 18. mája 2007 až do 5. februára 2008 (keď sa konalo pojednávanie).
29. Vo vzťahu k opísanému postupu je tiež nevyhnutné uviesť, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby „strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené zlou organizáciou práce či v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdov. Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti nesmú byť na ujmu právam účastníkov konania (IV. ÚS 362/2025).
30. Po zohľadnení všetkých okolností prípadu preto ústavný súd dospel k jednoznačnému záveru, že napadnuté konanie mestského súdu trpí prieťahmi (a to v dôsledku jeho nesústredenej činnosti, ako aj opakovanej nečinnosti), ktoré idú na vrub postupu prvoinštančného súdu. V tomto napadnutom konaní sa nepostupovalo v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci.
31. Ústavný súd preto uzatvára, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.2. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v jeho napadnutých konaniach:
32. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou napáda viacero súdnych konaní vedených odvolacím súdom. Ústavný súd v rámci posúdenia námietok sťažovateľky v prvom rade poukazuje jednak na samotné „faktické“ trvanie týchto jednotlivých napadnutých konaní, no zároveň aj na závery dovolacieho súdu (v zmysle následného zrušenia jeho dovolaním napadnutých rozhodnutí).
33. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že pokiaľ ide o napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 16Co/201/2002, odvolanie bolo krajskému súdu predložené 9. mája 2002 a rozhodnuté o ňom bolo uznesením krajského súdu z 9. júla 2002 (spis bol prvoinštančnému súdu vrátený 30. júla 2002).
34. Napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 5Co/155/2005 bolo začaté predložením spisového materiálu krajskému súdu 13. mája 2005 a zavŕšené vydaním rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2005 (ktorý bol zrušený rozsudkom najvyššieho súdu z 26. apríla 2007).
35. Pokiaľ ide o napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 6Co/283/2008, odvolania žalobcu a žalovanej v 1. rade boli krajskému súdu so spisom predložené 7. novembra 2008. Rozhodnuté o nich bolo uznesením krajského súdu z 19. novembra 2009 (spis bol prvoinštančnému súdu vrátený 15. decembra 2009).
36. Vo vzťahu k napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011 možno uviesť, že spis s odvolaniami sporových strán bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie 2. decembra 2011. O odvolaniach bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu z 11. februára 2013 (ktoré bolo zrušené uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2023).
37. Napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 8Co/690/2015 bolo začaté predložením spisového materiálu (vo veci podaného odvolania žalobcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18C/17/2007- 815 zo 17. septembra 2015 a rozhodnutiu o uložení súdneho poplatku za dovolanie z 22. septembra 2015) krajskému súdu 10. novembra 2015. Krajský súd rozhodol (avšak len vo vzťahu k prvému odvolaním napadnutému rozhodnutiu) uznesením z 29. februára 2016 (a spis bol prvoinštančnému súdu vrátený 15. marca 2016).
38. K napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. 5Co/199/2018, v rámci ktorého krajský súd rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18C/17/2007-835 zo 6. decembra 2017 (ktorým prvoinštančný súd zastavil dovolacie konanie), je možné uviesť, že začalo predložením spisu 21. augusta 2018 a rozhodnuté v rámci neho bolo uznesením krajského súdu z 31. augusta 2018 (ktorým odvolanie žalobcu zamietol, ktoré však bolo zrušené uznesením najvyššieho súdu z 24. septembra 2020).
39. Nakoniec posledné napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 3Co/134/2023 sa začalo po predložení spisového materiálu 22. decembra 2023. Krajský súd v rámci neho rozhodol rozsudkom z 19. júna 2025 (spis bol mestskému súdu vrátený 2. júla 2025).
40. Z uvedeného prehľadu postupu krajského súdu vyplýva, že v doterajšom priebehu došlo k zrušeniu troch jeho rozhodnutí dovolacím súdom. Ide o rozhodnutia vydané v rámci napadnutých konaní vedených pod sp. zn. 5Co/155/2005, sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011 a sp. zn. 5Co/199/2018. Vo vzťahu k týmto napadnutým konaniam tak ústavný súd konštatuje
existenciu zbytočných prieťahov, a to primárne z dôvodu nesústredenej činnosti krajského súdu. Aj v danom prípade totiž platí, že zrušenie rozhodnutí odvolacieho súdu súdom dovolacím ide v otázke vzniku prieťahov na ťarchu krajského (odvolacieho) súdu, ktorému boli tieto rozhodnutia zrušené.
41. Zároveň ústavný súd vzhliadol postup krajského súdu majúci znaky zbytočných prieťahov aj v prípade jeho napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 3Co/134/2023. V prípade tohto napadnutého konania dospel k uvedenému záveru po zohľadnení jeho trvania v rozsahu 19 mesiacov, a to primárne s prihliadnutím na to, že odvolací súd v tomto prípade evidentne nezohľadnil pri rýchlosti svojho postupu zásadnú okolnosť, ktorou bolo, že v čase predloženia mu spisového materiálu už uplynulo viac než 23 rokov od podania žaloby (teda mal dané konanie považovať za prioritné, čo však vzhľadom na dĺžku jeho rozhodovania nenaplnil).
42. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v prípade napadnutých konaní krajského súdu vedených pod sp. zn. 5Co/155/2005, sp. zn. 6Co/229/2011, 6Co/230/2011, sp. zn. 5Co/199/2018 a sp. zn. 3Co/134/2023 uzatvára, že postupom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
43. Pokiaľ ide o napadnuté konania krajského súdu vedené pod sp. zn. 16Co/201/2002, sp. zn. 6Co/283/2008 a sp. zn. 8Co/690/2015, v ich prípade ústavný súd vzhľadom na dĺžku týchto jednotlivých napadnutých konaní, ktorú považuje za primeranú, nedospel k záveru o nutnosti konštatovania zbytočných prieťahov. Preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
IV.3. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v jeho napadnutých konaniach:
44. Nakoniec pokiaľ ide o napadnuté konania najvyššieho súdu, ústavný súd k nim jednotlivo uvádza nasledujúce. V prípade napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 3MCdo/16/2006 (začatého na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom proti rozsudku okresného súdu z 21. decembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 25. októbra 2005) bolo mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu doručené 19. decembra 2006. Rozhodnuté o ňom bolo rozsudkom najvyššieho súdu z 26. apríla 2007 (spis bol prvoinštančnému súdu vrátený 18. mája 2007).
45. V poradí druhé napadnuté konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3Cdo/454/2013 (začaté na základe dovolaní podaných žalobcom a žalovanou v 1. rade) trvalo od predloženia veci najvyššiemu súdu 19. decembra 2013 do 27. augusta 2014, keď najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia z dôvodu jeho predčasného predloženia na rozhodnutie o dovolaní prvoinštančným súdom (z dôvodu nesplnenia poplatkovej povinnosti žalobcu).
46. K tretiemu napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. 3Cdo/3/2019 (začatému na podklade dovolania žalobcu podanému proti uzneseniu krajského súdu z 31. augusta 2018) ústavný súd uvádza, že to po predložení veci dovolaciemu súdu 11. januára 2019 trvalo do vydania uznesenia najvyššieho súdu z 24. septembra 2020 (ktorým došlo k zrušeniu odvolaním napadnutého rozhodnutia a tiež aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia prvoinštančného súdu). Spis bol okresnému súdu vrátený 4. novembra 2020.
47. Posledné dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 3Cdo/19/2021 (dovolania žalobcu a žalovanej v 1. rade podané proti rozsudku krajského súdu č. k. 6Co/229/2011-767 z 11. februára 2013 v znení opravného uznesenia č. k. 6Co/229/2011-792 zo 4. marca 2013) začalo predložením veci najvyššiemu súdu 14. septembra 2021. Ten rozhodol uznesením z 28. septembra 2023 (ktorým zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie). Spisový materiál bol mestskému súdu vrátený 21. novembra 2023.
48. Ústavný súd s poukazom na uvedený prehľad jednotlivých napadnutých konaní uvádza, že prieťahy v postupe najvyššieho súdu vzhliadol v jeho napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 3Cdo/454/2013, ako aj v jeho postupe v prípade napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 3Cdo/19/2021.
49. Pokiaľ ide o napadnuté konanie sp. zn. 3Cdo/454/2013, ústavný súd v tomto prípade (napriek navonok jeho pomerne krátkemu trvaniu) dospel k záveru o vzniku zbytočných prieťahov z dôvodu, že dovolací súd až po ôsmich mesiacoch „zistil“, resp. overil ne/splnenie základného predpokladu na predloženie dovolania (splnenie poplatkovej povinnosti) a následne bez rozhodnutia vo veci samej (z dôvodu predčasného predloženia dovolania) vrátil spis prvoinštančnému súdu.
50. Vo vzťahu k napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. 3Cdo/19/2021 ústavný súd konštatuje existenciu prieťahov jednak po zohľadnení jeho trvania v rozsahu približne dvoch rokov, no primárne s prihliadnutím na to, že dovolací súd v tomto prípade nezohľadnil pri rýchlosti svojho postupu rozhodujúcu okolnosť, ktorou bolo dovtedajšie trvanie súdneho konania ako celku, pričom išlo už o opakované dovolacie konanie v predmetnej veci (teda mal dané konanie považovať za prioritné, čo však vzhľadom na dĺžku jeho rozhodovania nenaplnil).
51. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v jeho napadnutých konaniach vedených pod sp. zn. 3Cdo/454/2013 a sp. zn. 3Cdo/19/2021 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
52. V prípade napadnutých konaní najvyššieho súdu vedených pod sp. zn. 3MCdo/16/2006 a sp. zn. 3Cdo/3/2019 ústavný súd nedospel k záveru o potrebe konštatovania existencie zbytočných prieťahov. Predmetné napadnuté konania (v trvaní necelých 5 mesiacov, resp. približne rok a desať mesiacov) vyhodnotil ako dovolacie konania prebiehajúce v ústavnoprávne akceptovateľnej dĺžke. Je potrebné poukázať tiež na to, že dovolací súd potrebuje istý čas na oboznámenie sa s vecou pred vydaním rozhodnutia, ktorým posudzuje dôvodnosť dovolania. Preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
53. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v ich vo výroku špecifikovaných napadnutých konaniach, pričom vec sa opätovne nachádza v konaní pred mestským súdom (ktorý musí opäť predložiť spisový materiál dovolaciemu súdu), mestskému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
54. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala za extrémne prieťahy súdov priznanie zadosťučinenia vo výške 16 000 eur, čo odôvodňovala poukazom na celkovú doterajšiu dĺžku konania, predmet sporu a skutočnosť, že žalobca si v konaní okrem istiny pohľadávky uplatnil aj úroky z omeškania, a táto kapitalizovaná suma úrokov ku dňu podania ústavnej sťažnosti päťnásobne prevyšuje hodnotu istiny.
55. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
56. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na tieto základné okolnosti. Prvou je zohľadnenie celkovej dĺžky konania, ktorá od podania žaloby (2. augusta 2000) toho času dosahuje takmer 26 rokov (po zohľadnení skutočnosti, že vo veci bude opäť prebiehať dovolacie konanie). Zároveň bolo zohľadnené, že sťažovateľka sa v zásade žiadnym spôsobom nepričinila o vznik prieťahov. Preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke celkovo v sume 13 000 eur, ktoré sú mestský súd povinný uhradiť v sume 7 000 eur, krajský súd v sume 4 500 eur a najvyšší súd v sume 1 500 eur (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu).
VI. Trovy konania
57. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 856,75 eur (bod 4 výroku nálezu).
58. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2024 je 343,25 eur a hodnota režijného paušálu je 13,73 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2024 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti). Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľky zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože jej právny zástupca je platiteľom tejto nepriamej dane.
59. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný nahradiť v sume 286,25 eur, krajský súd je povinný nahradiť v sume 285,25 eur a najvyšší súd je povinný nahradiť v sume 285,25 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu