Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 599/2025
PDF · 275.2 KB
No categories available
IV. ÚS 599/2025
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Poľnohospodárske družstvo Mlynica, Mlynica 78, zastúpeného JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie svätého Egídia 11/6, Poprad, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. apríla 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. apríla 2025 b o l o p o r u š e n é právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. apríla 2025 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 493,10 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 599/2025-9 z 5. novembra 2025 bola prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu ústavná sťažnosť sťažovateľa z 15. júla 2025, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9CdoPr/12/2024 z 15. apríla 2025, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia 4 000 eur a náhrady trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ identifikoval porušenie v sťažnosti definovaných práv tým, že mu najvyšší súd neposkytol odpovede na zásadný argument (právnu otázku), ktorý bol vymedzený v dovolaní. Odôvodnenie rozhodnutia považuje za nedostatočné, a to aj tým, že rozhodnutie odporuje hmotnoprávnej úprave Zákonníka práce. Právne závery vyvodené najvyšším súdom sú zjavne nedôvodné, a preto arbitrárne.
3. Sťažovateľ v sťažnosti priblížil rozhodujúce skutočnosti prejednávanej veci, z ktorých vyplýva, že 10. marca 2022 bola proti sťažovateľovi podaná žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 21Cpr/4/2022-78 z 19. septembra 2022 vo výroku I určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi 3. augusta 2021 podľa § 68 Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer trvá, výrokom II vylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 20CoPr/2/2023 z 25. mája 2023 na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok okresného súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bolo povinnosťou sťažovateľa riadne doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom zo spisu vyplynulo, že zásielku prevzal syn žalobcu. Za zásadné považoval odvolací súd to, že ak bolo zistené, že okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal syn žalobcu, nebolo možné ustáliť začatie plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. 9CdoPr/11/2023 z 27. februára 2024 ako neprípustné. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 264/2024-30 z 11. júla 2024 konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd vyhol odpovedi na jasne nastolené otázky, pričom na jednej strane išlo o otázky procesnoprávneho charakteru, ktoré možno podradiť pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), na strane druhej o otázku hmotnoprávneho posúdenia začatia plynutia lehoty podľa § 77 Zákonníka práce.
5. Po vrátení veci predložil žalobca dovolaciemu súdu dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola uzavretá 17. mája 2024 podľa § 60 Zákonníka práce medzi zamestnancom (žalobcom) a sťažovateľom. Sťažovateľ v dovolacom konaní uviedol, že na dovolaní trvá, keď dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá len z toho dôvodu, že bol povinný rešpektovať právoplatné rozhodnutia súdov. V dôsledku tejto novej skutočnosti najvyšší súd napadnutým uznesením z 15. apríla 2025 dovolanie ako neprípustné odmietol, a to z dôvodov v zmysle § 447 písm. b), c) CSP. Najvyšší súd v podstatnom konštatoval, že sťažovateľ, ktorý sám svojím právnym úkonom rozhodol o skončení pracovného pomeru, od 17. mája 2024 prestal byť oprávneným subjektom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, navyše odpadol predmet sporu z pohľadu Zákonníka práce. Dovolací súd zároveň dodal, že nie je skutkovým súdom, preto v dovolacom konaní nemôže preskúmavať platnosť dohody o skončení pracovného pomeru. V prípade, ak by žalovaný trval na neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru so všetkými následkami, disponuje inými právnymi prostriedkami.
II. Argumentácia sťažovateľa
6. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil ním označené práva napadnutým uznesením, keď postupoval arbitrárne a v rozpore s právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 264/2024. Sťažovateľ je presvedčený, že dovolací súd mu neposkytol odpovede na jeho zásadné dovolacie otázky a argumenty, čím porušil aj jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
7. Sťažovateľ tiež spochybňuje platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú uzatvoril 17. mája 2024 v zmysle § 60 Zákonníka práce, keďže jej uzatvoreniu predchádzali rozhodnutia súdov, ktorými bolo konštatované trvanie pracovného pomeru. Sťažovateľ pritom k uzatvoreniu predmetnej dohody pristúpil výlučne z dôvodu a v snahe vyhnúť sa postihu za ignorovanie právoplatných rozhodnutí vydaných v inštančnom postupe. Najvyšší súd sa síce v napadnutom uznesení k platnosti dohody nevyjadril, o výsledku dovolacieho konania ale rozhodol na základe skutočnosti, ktorá bola mimo predmetu podaného dovolania a o ktorej sám konštatoval, že ju nemôže posúdiť. Najvyšší súd týmto postupom zmaril realizáciu nálezu ústavného súdu a sťažovateľovi odoprel prístup k súdnej ochrane vo veci, ktorú mal v intenciách skôr vyslovených rozhodnutí vecne posúdiť. Z obsahu napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna úvaha súdu o vecnom posúdení dovolania. Namiesto toho dovolací súd postupoval čisto formálne a v dôsledku predloženej dohody dovolanie odmietol, čo fakticky znemožnilo výkon základného práva sťažovateľa na prístup k súdu a na účinnú ochranu pred nezákonným zásahom, ktorý už bol skôr ústavným súdom konštatovaný.
III. Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:
8. Najvyšší súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti prostredníctvom stanoviska predsedu senátu, ktorý zotrval na dôvodoch, ktoré viedli senát 9C k záveru o odmietnutí dovolania ako procesne neprípustného. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom dohody o skončení pracovného pomeru, ktorá bola uzatvorená v súlade s § 60 Zákonníka práce, a na túto skutočnosť prihliadol pri posudzovaní dovolania. Oprávneným subjektom na podanie dovolania je podľa názoru najvyššieho súdu len žalobca alebo žalovaný, v ktorého neprospech bolo rozhodnuté a ktorý by po zrušení rozhodnutia v dovolacom konaní mohol dosiahnuť priaznivý výsledok.
9. Sťažovateľ vlastným úkonom rozhodol o skončení pracovného pomeru a od 17. mája 2024 prestal byť oprávneným subjektom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Zároveň v dôsledku uzavretia dohody odpadol aj predmet sporu, a preto by zodpovedanie nastolených právnych otázok nadobudlo podobu len akademickej polemiky bez reálneho dopadu na právne postavenie. Na argumentácii formulovanej v rozhodnutí dovolacieho súdu nevidí dôvod nič meniť.
III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:
10. Ústavný súd poskytol možnosť vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti aj zúčastnenej osobe
, ktorý túto možnosť nevyužil.
III.3. Replika sťažovateľa:
11. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu najvyššieho súdu zotrval na podanej ústavnej sťažnosti a na argumentácii uvedenej v jej odôvodnení. Stanovisko najvyššieho súdu označil za právne a ústavne neudržateľné. Najvyšší súd len zopakoval argumentáciu formulovanú v sťažnosťou napadnutom uznesení a jeho názor o stratení postavenia „oprávneného subjektu“ označil za arbitrárny. Rozhodnutia nižších súdov sa mali týkať právneho stavu v čase jednostranného skončenia pracovného pomeru z 3. augusta 2021 a otázky jeho trvania majú významný dopad na súvisiace nároky. Aj po uzavretí dohody ostáva otvorená a právne významná otázka, či pôvodné skončenie pracovného pomeru bolo platné, či bola žaloba podaná v zákonnej prekluzívnej lehote a či vôbec existoval právny základ na vydanie rozsudkov, ktorými bolo určené, že pracovný pomer trvá. Uvedené rozhodnutia majú významný dopad aj na paralelne prebiehajúce konanie o náhrade mzdy. Aj po uzavretí dohody naďalej zostáva otvorená otázka trvania pracovného pomeru, a teda aj súvisiacich nárokov v čase od 3. augusta 2021 do 17. mája 2024. Ignorovaním meritórneho prieskumu podaného dovolania marí najvyšší súd nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 264/2024. Zdôraznil účelový formalizmus najvyššieho súdu, ktorého výsledkom je znemožnenie meritórneho preskúmania. Takýto postup by mohol do budúcna predstavovať odstrašujúci precedens, čo je v priamom rozpore s princípom právnej istoty a legitímnym očakávaním účastníka konania.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
12. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, od ktorého nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
13. Námietky sťažovateľa súvisiace s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie smerujú proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorý rozhodol v rozpore so záväznou inštrukciou vyslovenou v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 264/2024. Kasačnú záväznosť nálezu ústavného súdu ignoroval najvyšší súd tým, že po predložení dohody o skončení pracovného pomeru dospel k záveru, že sťažovateľ stratil postavenie osoby oprávnenej podať dovolanie a zároveň že odpadol predmet sporu. Najvyšší súd teda nesplnil záväzný pokyn a k vyriešeniu otázky nastolenej v dovolaní opätovne pristúpil formalisticky. Tým bol sťažovateľovi odopretý prístup k súdu a legitímne očakávania ochrany jeho práv.
14. Podstatou posúdenia je preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorý po zrušení jeho prvého rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa ústavným súdom nevykonal meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že podľa jeho názoru v dôsledku uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru (i) sa sťažovateľ stal osobou neoprávnenou na podanie dovolania [§ 447 písm. b) CSP] a (ii) odpadol predmet sporu, čo podľa najvyššieho súdu implicitne znamená, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 447 písm. c) CSP].
15. K vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom spravodlivého
procesu podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich porušenie možno preskúmať spoločne.
16. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 264/2024 vyslovil: „... najvyšší súd sa na rozdiel od okresného a krajského súdu vyhol odpovedi na sťažovateľom v dovolaní formulovanú otázku, ktorá sa týka začatia plynutia lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. Okresný, ako aj krajský súd rozhodli, že lehota v tomto prípade bez ohľadu na to, že Zákonník práce jasne formuluje jej začiatok dňom, keď malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru, ani nezačala plynúť. Argumentácia sťažovateľa však bola o tom, že táto lehota začala plynúť dňom, keď mal skončiť pracovný pomer tak, ako to výslovne predpokladá § 77 Zákonníka práce, alebo najneskôr dňom, keď sa žalobca o okamžitom skončení pracovného pomeru nepochybne dozvedel. Na túto argumentáciu najvyšší súd odpovedal celkom všeobecne, keď uviedol, že krajský súd sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami a že nezistil, že by výklad a záver krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“
17. Najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí konštatoval: „Dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný, ktorý sám svojím právnym úkonom rozhodol o skončení pracovného pomeru (viď dohoda o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce) od 17. mája 2024 prestal byť oprávneným subjektom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, naviac, odpadol i predmet sporu z pohľadu Zákonníka práce. Dovolací súd vzhľadom na stanovisko žalovaného k platnosti dohody dodáva, že v tomto dovolacom konaní nie je možné preskúmavať jej platnosť alebo neplatnosť, nakoľko dovolací súd nie je súdom dôkazným (pozri aj § 442 CSP), v prípade, ak by žalovaný trval na zneplatnení predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru so všetkými následkami, disponuje inými právnymi prostriedkami.“
18. Civilný sporový poriadok vymedzuje v § 242 subjekt procesne oprávnený na podanie dovolania ako stranu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Výkladom a aplikáciou tohto ustanovenia je možné v jednotlivom prípade vyvodiť záver, či je konkrétna strana subjektívne oprávnená podať dovolanie. Oprávnenie strany sporu na podanie dovolania sa tak spája s jedinou podmienkou, a to aby napadnutý výrok odvolacieho súdu vyznel v neprospech strany, ktorá dovolanie podáva.
19. Subjektívnu prípustnosť dovolania je potrebné striktne odlišovať od aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie v spore samotnom. Kým vecná legitimácia (aktívna alebo pasívna) sa spája s hmotnoprávnym základom sporu a vyjadruje, či je konkrétna strana sporu aj nositeľom subjektívneho hmotného práva alebo povinnosti, subjektívna prípustnosť dovolania súvisí výlučne s aplikáciou procesného práva. Pri dovolaní ako inštitúte procesného práva nemožno posudzovať právo na vykonanie tohto procesného úkonu v intenciách vecnej legitimácie s možnosťou „straty“ procesného postavenia dovolateľa v dôsledku zmeny v jeho hmotnoprávnom postavení. Oprávnenie na podanie dovolania je výsostne procesnej povahy. Vykonanie procesného úkonu vyvoláva následky zásadne vo sfére procesného práva a jeho prípadný dopad na hmotnoprávne vzťahy musí vyplývať z jeho obsahu (napr. uznanie dlhu, vzdanie sa práva, hmotnoprávna námietka ako prostriedok procesného útoku alebo obrany). Zmeny v hmotnoprávnom vzťahu je potrebné proti súdu uplatniť procesným úkonom (napr. návrh na zmenu strany sporu), teda ak sa majú skutočnosti, ktoré nastali v hmotnoprávnej sfére, odzrkadliť v práve procesnom, musí ich konkrétna strana v konaní procesne prejaviť. Ak strana nezosúladí procesným úkonom účinky hmotnoprávneho úkonu, ktoré môžu mať dopad na výsledok konania, vystavuje sa nebezpečenstvu straty sporu v podobe meritórneho rozhodnutia vydaného v jej neprospech.
20. Záver o potrebe rozlišovania hmotnoprávneho a procesnoprávneho postavenia príslušného subjektu (strany) pri dovolacom prieskume potvrdzuje aj to, že podľa právnej úpravy inštitútu dovolania nie je možné v priebehu dovolacieho konania uplatniť procesné inštitúty súvisiace s riešením nedostatku vecnej legitimácie, ako napríklad pristúpenie strany sporu do konania alebo zmeny strany sporu.
21. Z rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti je zrejmé, že súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré dal sťažovateľ ako zamestnávateľ žalobcovi ako zamestnancovi. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Práve a len tento výrok odvolacieho súdu napadol dovolaním sťažovateľ.
22. Subjektívna prípustnosť dovolania je vymedzená zákonnou normou (§ 242 CSP) tak, že patrí subjektu, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Procesné postavenie sťažovateľa, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie odvolacieho súdu (teda ako strany subjektívne oprávnenej podať dovolanie), sa nezmenilo uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru zo 17. mája 2024. Jej uzavretím ani nezanikli účinky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo predmetom dovolacieho prieskumu. Naopak, právoplatný rozsudok krajského súdu bol pre strany záväzný (§ 228 ods. 1 CSP), preto nemožno sťažovateľovi vyčítať, že z tejto skutočnosti vychádzal ako z predpokladu uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru. Záväznosť právoplatného rozsudku však nebráni neúspešnej strane procesne uplatňovať dostupné prostriedky právnej ochrany vrátane dovolania. Vykonanie hmotnoprávneho úkonu týkajúceho sa predmetu sporu nemá vplyv na posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania, preto z hľadiska práva na prístup k dovolaciemu súdu nemôže obstáť záver najvyššieho súdu, že v dôsledku uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru medzi sťažovateľom a žalobcom sťažovateľ už ďalej nespĺňa podmienku subjektu oprávneného na podanie dovolania. Prípadný dopad hmotnoprávneho úkonu na postavenie sťažovateľa sa môže prejaviť len vo vecnom výsledku dovolacieho prieskumu, nie procesnom.
23. Nesprávny je aj záver dovolacieho súdu o tom, že predmet sporu odpadol, čo najvyšší súd „pretavil“ do odmietnutia dovolania podľa § 447 písm. c) CSP, teda že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru nemá dopad na existenciu a obsah rozhodnutí súdov vrátane rozhodnutia krajského súdu napadnutého dovolaním. Rozhodnutia v posudzovanom spore majú deklaratórnu povahu. Dohodou o skončení pracovného pomeru boli hmotnoprávne vzťahy jej účastníkov zmenené či upravené až od momentu jej uzavretia. To znamená, že ak by výsledkom dovolacieho prieskumu bolo v konečnom dôsledku rozhodnutie potvrdzujúce platnosť ukončenia pracovného pomeru okamžitým skončením (zamietnutie žaloby, pozn.), neskoršia dohoda by nemohla popri takom rozhodnutí obstáť.
24. Z obsahu rozhodnutí nižších súdov je zároveň zrejmé, že súd prvej inštancie výrokom II rozsudku sp. zn. 21Cpr/4/2022 z 19. septembra 2022 vylúčil nárok žalobcu na náhradu mzdy na samostatné konanie. Z predložených listín, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa je zrejmé, že predmetné konanie naďalej trvá. Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy (ako jedna z hmotnoprávnych podmienok) je aj právoplatné rozhodnutie súdu o určení, že skončenie pracovného pomeru dané zamestnancovi je neplatné. Súčasne platí, že nárok na náhradu mzdy nemôže vzniknúť skôr ako zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (druhá hmotnoprávna podmienka priznania nároku na náhradu mzdy, k tomu porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 180/2009 z 27. októbra 2009).
25. Ak preto v dovolacom konaní sťažovateľ nastolil právnu otázku, od ktorej závisí rozhodnutie, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru ku konkrétnemu časovému okamihu, tak od vyriešenia tejto právnej otázky závisí aj rozhodnutie súdu v paralelne prebiehajúcom konaní o náhrade mzdy, osobitne potom za predpokladu, že účinky dohody o skončení pracovného pomeru nastali až 17. mája 2024. Od vyriešenia právnej otázky nastolenej sťažovateľom v dovolacom konaní závisí, či bude mať zamestnanec nárok na náhradu mzdy za konkrétne vymedzené časové obdobie. Záver dovolacieho súdu o tom, že predmet sporu odpadol, možno preto považovať za nesprávny a zmätočný.
26. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd bez existencie náležitých zákonných dôvodov odmietol meritórny prieskum dovolania podaného stranou, ktorej svedčí subjektívne oprávnenie na vykonanie tohto procesného úkonu. Navyše najvyšší súd sťažovateľovi neposkytol odpoveď na jeho námietky (ktorých relevantnosť zhodnotil ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 264/2024), a to bez toho, aby vecne, zrozumiteľne a kvalifikovane odôvodnil, prečo by nemal rešpektovať kasačnú záväznosť právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v predchádzajúcom náleze.
27. Uvedené pochybenia dosahujú intenzitu ústavnoprávnej neakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia a najvyšší súd ním porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
28. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia dospel ústavný súd k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci bude najvyšší súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť s tým, že podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze, ale aj v náleze sp. zn. III. ÚS 264/2024.
29. Nad rámec uvedeného ústavný súd ku kasačnej záväznosti právnych záverov vyslovených v jeho predchádzajúcom náleze dodáva, že viazanosť jeho právnym názorom vyplýva priamo z § 134 ods. 1 poslednej vety zákona o ústavnom súde a jej zmysel vyplýva z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť jeho „presúvaniu“ medzi súdmi, čo by nielen neúmerne predlžovalo konanie, ale porušovalo by aj ústavné práva účastníkov na skončenie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Návrh sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia považuje ústavný súd za nedôvodný, pretože pre relevantné poskytnutie ochrany označeným základným právam postačuje zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, a preto tomuto návrhu nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
V. Trovy konania
31. Ústavný súd podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde uložil najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania, ktorých výšku sťažovateľ vyčíslil sumou 493,10 eur. Ústavný súd preskúmal vyúčtovanie trov podľa advokátskej tarify. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur [1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)], tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma trov konania tak s príslušnou daňou z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je subjektom registrovaným pre jej platbu, predstavuje sumu 949,17 eur. Sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov neprekračuje tarifnú odmenu, preto mu ústavný súd viazaný návrhom priznal trovy v uplatnenej výške 493,10 eur, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu