Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 202/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Schmidtom, Rázusova 1, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2025 takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2025 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 184,04 eur a uhradiť ich právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu

1. Uznesením č. k. -19 z 31. marca 2026 ústavný súd prijal podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2025. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutie

zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2021 (v časti podstatnej pre toto konanie) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaná v 2. rade (spoločnosť PAMIGO, s.r.o., Močarianska 69, Michalovce, IČO 36 208 884) je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území a bližšie konkretizovaných v petite žaloby. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že je 50 % spoločníkom a jedným z dvoch samostatne konajúcich konateľov v spoločnosti PAMIGO, s.r.o. (žalovaná v 2. rade), druhým spoločníkom (s 50 % obchodným podielom) a samostatne konajúcim konateľom je sťažovateľ vystupujúci v predmetnom konaní v procesnom postavení žalovaného v 1. rade. Žalovaná v 2. rade konajúca prostredníctvom sťažovateľa previedla na neho kúpnou zmluvou označené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v jej vlastníctve. Žalobca zastával názor, že kúpna zmluva, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, je neplatným právnym úkonom. Žalobca zastával názor, že rozhodnutie o predaji nehnuteľností patrí medzi rozhodnutia o obchodnom vedení spoločnosti, na ich prijatie sa podľa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, pričom prevodu sporných nehnuteľností takéto rozhodnutie nepredchádzalo, a preto ich predaj nevyjadroval skutočnú vôľu žalovanej v 2. rade. Ďalej tvrdil, že kúpna zmluva je v rozpore s pre uprednostnenie záujmov sťažovateľa pred záujmami žalovanej v 2. rade. Kúpnu zmluvu považoval za neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi a pre obchádzanie zákona ( ). Z už uvedených dôvodov považoval danú situáciu za takú, ktorá vytvára trvajúci stav právnej neistoty, ktorý nemožno odstrániť inak než autoritatívnym rozhodnutím všeobecného súdu, a tvrdil, že na požadovanom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech žalovanej v 2. rade (ako jej spoločník) má naliehavý právny záujem [ (ďalej aj „“)].

3. Proti rozsudku okresného súdu podali žalobca a žalovaná v 2. rade odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2023 tak, že odvolanie žalovanej v 2. rade odmietol (I. výrok), potvrdil rozsudok okresného súdu (II. výrok), sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (III. výrok) a v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane (IV. výrok).

4. Žalobca nespokojný s výsledkom odvolacieho konania podal proti rozsudku krajského súdu v rozsahu jeho druhého a tretieho výroku dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil s poukazom na dovolací dôvod podľa a dovolací dôvod podľa . Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolaniu žalobcu vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu v časti jeho druhého a tretieho výroku a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II. Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rekapituluje skutkový stav veci a obsah v konaní vydaných rozhodnutí všeobecných súdov. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vyčíta, že (i) v priebehu dovolacieho konania mu nebolo na jeho vyjadrenie k dovolaniu doručené podanie žalobcu, (ii) najvyšší súd vydal prekvapivé rozhodnutie, (iii) v napadnutom uznesení nereagoval na žiadny z jeho argumentov

prednesených v priebehu celého sporu, osobitne vo vyjadrení k dovolaniu a (iv) napadnuté rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné v otázke prípustnosti dovolania.

6. V konkrétnostiach sťažovateľ namieta, že k dovolaniu žalobcu zaujal svoje stanovisko vo vyjadrení z 15. januára 2024, na ktoré žalobca reagoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrením z 30. januára 2024. Označené vyjadrenie napriek tomu, že obsahovalo zásadné tvrdenia a argumentáciu žalobcu, mu nebolo nikdy doručené ani doručované. K namietanej prekvapivosti napadnutého rozhodnutia sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd celú vec posúdil s poukazom na znenie , z ktorého odvodzoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu, napriek tomu, že nebol súdmi nižšej inštancie vôbec aplikovaný, prípadne bol spomenutý len okrajovo, nie však spôsobom, ako ho aplikoval najvyšší súd. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia identifikuje sťažovateľ aj v tom, že žalobca (dovolateľ) v dovolaní vyčítal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a odklon od judikatúry, nenamietal, že celá záležitosť mala byť posúdená podľa .

7. Sťažovateľ najvyššiemu súdu tiež vyčíta, že pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy jeho argumenty uvedené v jeho vyjadrení k dovolaniu z 15. januára 2024 „napriek tomu, že v nich podrobne vyvrátil interpretáciu judikatúry uplatnenú dovolateľom a vysvetlil rozhodujúce kritériá, podľa ktorých sa má posudzovať naliehavý právny záujem, a to s odkazom na rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu, pričom žiadal, aby ich súd dôsledne uplatnil aj v tomto prípade.“.

8. Nepreskúmateľosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľ odôvodňuje poukazom na absenciu jasne formulovaného dôvodu prípustnosti a dôvodnosti dovolania.

9. Sťažovateľ tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje v bodoch 9, 11 a 13 všeobecné zhrnutie prípustnosti dovolania podľa , v bode 10 podobne všeobecné zhrnutie k , avšak bez toho, aby bolo uvedené, ktorý z dôvodov prípustnosti považoval najvyšší súd v prejednávanej veci za podstatný. Z bodu 15 odôvodnenia sa javí, že dovolanie mohlo byť pripustené podľa (keďže súd konštatuje nesprávne právne posúdenie), naopak, v bode 22 odôvodnenia je konštatovaná existencia vady podľa . Podľa názoru sťažovateľa musia byť dovolacie rozhodnutia zrozumiteľné, prehľadné a jednoznačné, a to nielen pre strany sporu, ale i pre každého čitateľa má byť bez ďalšieho zrozumiteľné, podľa ktorého konkrétneho ustanovenia a z akých dôvodov dovolací súd dovolanie pripustil; prípustnosť dovolania nemá byť otázkou, ktorú si musí čitateľ súdneho rozhodnutia sám z obsahu odôvodnenia so značnými pochybnosťami dovodiť.

III. Vyjadrenie najvyššieho súdu a zúčastnených osôb

III.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu:

10. Najvyšší súd vo vyjadrení k dôvodom ústavnej sťažnosti č. k. -138 z 20. apríla 2026 zotrval na svojej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí a navrhol ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť. Zároveň uviedol, že predmetom doterajšieho konania bolo iba skúmanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na podaní žaloby podľa , pričom vyhodnotil, že naliehavý právny záujem žalobcu netreba preukazovať (ide o súčasť právneho princípu iura novit curia), pretože vyplýva priamo z právneho predpisu, a to z ods. l . Ďalej konštatoval, že naliehavý právny záujem je procesnou podmienkou prípustnosti

určovacej žaloby podľa a v zmysle sa naň nevzťahuje právny režim novôt v odvolacom konaní, ktorý nesprávne aplikoval odvolací súd v bode 35 odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 28. septembra 2023.

11. K namietanej prekvapivosti napadnutého rozhodnutia poukázal na závery ústavného súdu vyplývajúce z jeho nálezu sp. zn. z 1. apríla 2020 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 12/2020) a uviedol, že na základe daného skutkového stavu iba odlišne interpretoval , čo samo osebe nespôsobuje túto vadu konania.

12. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že mu nebolo doručené stanovisko žalobcu z 30. januára 2024, ktorým reagoval na jeho vyjadrenie k dovolaniu, najvyšší súd uviedol, že zo zberného spisu zistil, že pri kontrole procesných podmienok bol urobený úradný záznam, že vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovaným v 1. a 2. rade. Najvyšší súd preto navrhuje, aby ústavný súd sťažností nevyhovel, keďže sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného v 1. rade má naďalej možnosť realizovať svoje procesné práva v ďalšom konaní na krajskom súde.

III.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb:

13. Ústavný súd listom č. k. -24 z 8. apríla 2026, listom č. k. -25 z 8. apríla 2026 doručil zúčastneným osobám uznesenie, ktorým prijal vec sťažovateľa na ďalšie konanie, spolu s ústavnou sťažnosťou a zároveň im umožnil zaujať svoje stanovisko k prijatej ústavnej sťažnosti v lehote do 14 dní od jej doručenia. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu len žalobca, ktorý žiada, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení predovšetkým poukazuje na podstatu napadnutého rozhodnutia, ktorou je to, že súdy nižších inštancií sa dostatočne nezaoberali posúdením otázky naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, keď nezohľadnili ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, v dôsledku čoho nevykonali žiadne dokazovanie, hoci ak by sa ňou riadili, dokazovanie by vykonali a až po jeho vykonaní by mohli otázku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení riadne posúdiť. Zastáva tiež názor, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí konečným a záväzným spôsobom nevyriešil otázku, či žalobca má na ním požadovanom určení naliehavý právny záujem, ale záväzne vyslovil iba to, že bez vykonania riadneho dokazovania na túto otázku nemožno dať odpoveď, a ak ju súdy nižšej inštancie dali, odňali tým žalobcovi možnosť konať pred súdom.

15. Žalobca ďalej podrobne rekapituluje rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, ktorú považuje za podstatnú pre účely posúdenia jeho naliehavého právneho záujmu.

16. Pokiaľ ide o nedoručenie jeho stanoviska z 30. januára 2024 na vyjadrenie sťažovateľovi, žalobca uvádza, že súčasná úprava civilného sporového konania neukladá všeobecným súdom ďalšie vzájomné doručovanie vyjadrení strán. Navyše obsahom označeného stanoviska nebolo doplnenie (v porovnaní s obsahom dovolania) žiadnych ďalších rozhodnutí tvoriacich ustálenú rozhodovaciu prax ani žiadnych nových tvrdení.

17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia žalobca uvádza, že ochrana pred prekvapivými rozhodnutiami má význam predovšetkým vo vzťahu k zmeňujúcim rozhodnutiam. Ďalej argumentuje tým, že o prekvapivosť nejde v prípade odlišného výkladu tých

istých ustanovení aplikovaných na totožný skutkový stav. V tejto súvislosti konštatuje, že argumentoval nielen žalobca, ale k jeho aplikácii sa vyjadroval aj sťažovateľ v priebehu celého súdneho konania, z čoho následne vyvodzuje, že sťažovateľ nebol zbavený možnosti vyjadriť svoje stanovisko k možnosti aplikácie .

18. Čo sa týka námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení prípustnosti žalobcom podaného dovolania, tento uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné podľa a podľa . Z jeho obsahu vyplývajú aj dôvody, prečo ho za prípustné a následne aj dôvodné považoval. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd nezaoberal jeho argumentáciou v dovolacom konaní, žalobca uvádza, že touto sa najvyšší súd nemusel zaoberať keďže bola totožná s tou, ktorá bola určujúca pre rozhodnutie krajského súdu.

19. V závere žalobca aj na pôdoryse širších ústavnoprávnych súvislostí týkajúcich sa problematiky ochrany porušeného alebo ohrozeného subjektívneho práva otvára polemiku o celkovej prípustnosti koncepcie určovacej žaloby v prospech tretej osoby a súvisiacej problematiky preukazovania naliehavého záujmu na požadovanom určení pri tomto type žalôb.

20. Podaním z 26. júna 2026 označeným ako „Doplnenie vyjadrenia“ žalobca informuje ústavný súd, že sťažovateľ uzatvoril so svojím synom zámennú zmluvu k sporným nehnuteľnostiam, ktorou tieto zamieňa za nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva vedenom pre katastrálne územie s tým, že konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva k prevádzaným nehnuteľnostiam z titulu predmetnej zámennej zmluvy je vedené pod č. V-1876/2026. Spolu s touto informáciou predložil aj príslušné výpisy z listov vlastníctva s ich aktualizáciou k 25. júnu 2026, na ktorých okrem vyznačených informatívnych poznámok o súdnych konaniach na všeobecných súdoch (vrátane dovolacieho konania) je vyznačená aj plomba označeného konania. S poukazom na túto okolnosť žalobca uvádza, že „ak sťažovateľ z vlastného rozhodnutia prevedie vlastnícke právo k predmetu na všeobecnom súde, stráca tým status obete, pretože už osobne netrpí následkami údajného porušenia základných práv.“.

III.3. Replika sťažovateľa:

21. Ústavný súd listom č. k. -45 z 28. apríla 2026 umožnil sťažovateľovi zaslať svoje stanovisko k označenému vyjadreniu najvyššieho súdu a žalobcu (zúčastnenej osoby), pričom sťažovateľ túto možnosť využil a listom zo 7. mája 2026 reagoval na námietky najvyššieho súdu a žalobcu, pričom tieto súhrne považuje za nedôvodné.

22. Sťažovateľ nesúhlasí s vyjadreniami najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby, tieto považuje za tendenčné a motivované snahou o vytvorenie dojmu o nedôvodnosti svojej ústavnej sťažnosti. Tento prístup dokumentuje najmä tá časť vyjadrenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd konštatuje, že v danom prípade naliehavý právny záujem netreba ani len preukazovať, pretože vyplýva z . Označený a svojou povahou ťažiskový právny názor najvyššieho súdu zároveň nebol v priebehu prvoinštančného a druhoinštančného konania prezentovaný zo strany žiadneho súdu, a preto ide o prekvapivý právny názor, ku ktorému mal mať sťažovateľ možnosť zaujať svoje stanovisko.

23. Sťažovateľ naďalej zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí formuloval pre súdy nižších inštancií záväzný právny názor, ktorý oprel výlučne o ním podaný výklad , a preto je ústavná sťažnosť dôvodná aj proti svojou povahou zrušujúcemu rozhodnutiu. Ďalej zdôrazňuje, že zúčastnená osoba doteraz nedala odpoveď na to, prečo žalobu neuplatnila v mene spoločnosti PAMIGO, s.r.o., ako jej konateľ (nie spoločník), keďže je súčasne jej samostatne konajúcim konateľom. V okolnostiach prípadu ide podľa neho o zásadnú skutočnosť, ktorá robí významný rozdiel od prípadov, keď spoločník obchodnej spoločnosti nie je jej samostatne konajúcim štatutárnym orgánom, a zároveň úplne korešponduje s princípom subsidiarity určovacej žaloby, resp. naliehavým právnym záujmom na nej.

24. Pokiaľ ide o doručovanie podania zúčastnenej osoby (žalobcu) z 30. januára 2024 sťažovateľovi, ten uvádza, že predmetné podanie nebolo doručené jeho advokátovi, ale zrejme len priamo sťažovateľovi napriek tomu, že bol v dovolacom konaní riadne zastúpený advokátom.

IV. K ústnemu pojednávaniu

25. Ústavný súd v danom prípade upustil od ústneho pojednávania, pretože na základe podaní účastníkov dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

V.1. Obsah základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie:

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

V.2. Právne závery ústavného súdu:

28. Z príslušnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že línia jeho dovolacieho prieskumu smerovala súčasne k dovolaciemu dôvodu podľa a dovolaciemu dôvodu podľa . Najvyšší súd po predchádzajúcej rekapitulácii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa následne v bode 15 napadnutého rozhodnutia konštatuje dôvodnosť podaného dovolania, pričom zároveň dodáva, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa založili na „nesprávnom právnom posúdení otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení...“. V bode 19 napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd identifikoval odklon predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pričom okrem iného uviedol, že predstavuje nástroj ochrany proti praktikám tzv. „tunelovania obchodných spoločností“, a preto musí byť zabezpečená jeho procesná realizovateľnosť. Na záver v bode 22 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že (nesprávne) zamietnutie žaloby z procesného dôvodu zakladá vadu konania podľa , pretože rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre neposkytnutie odpovedí na podstatné hmotnoprávne a procesnoprávne otázky uvádzané žalobcom.

29. Pri posudzovaní otázky prípustnosti a dôvodnosti dovolania je z metodologického hľadiska podstatné, že ani najvyšší súd nie je plne autonómny, pretože rámec jeho súdneho prieskumu je limitovaný zákonom, jeho vnútornou systematikou (konštrukciou dovolania), racionálnou nadväznosťou jeho jednotlivých ustanovení a účelom a zmyslom jednotlivých režimov dovolania. Z podstaty veci vyplýva, že ak dovolací súd zistí existenciu vady podľa , formuluje tým premisu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vzniklo v konaní, ktoré nespĺňalo požiadavky spravodlivého súdneho konania.

30. V takom prípade je potom z pohľadu zmysluplnosti argumentačnej štruktúry kasačného rozhodnutia v zásade problematické, aby súčasne bola autoritatívne riešená dotknutá právna otázka podľa . Je to tak preto, lebo zistená nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia vytvára stav, ktorý (i) z povahy veci vylučuje akýkoľvek prieskum dotknutých právnych otázok (právna otázka bola riešená v procesne defektnom konaní), (ii) po odstránení danej vady konania môže byť skutkový, právny alebo procesný základ veci odlišný, (iii) dostáva najvyšší súd do pozície riešiteľa abstraktných právnych problémov a (iv) v neposlednom rade v konaní na súde nižšej inštancie sťažuje ďalší postup pre strany konania, ako aj pre súd pri posudzovaní rozsahu kasačnej záväznosti svojho rozhodnutia (keďže vyslovuje právny názor, ktorý pre zrušenie rozhodnutia už nebol potrebný). Ináč vyjadrené, ak je dovolanie dôvodné podľa (v danom prípade pre celkovú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu), nie je a z povahy veci ani nemôže byť priestor na meritórne riešenie právnej otázky podľa , pretože by šlo o predčasné posúdenie veci (samotná nepreskúmateľnosť vylučuje prieskum právnych otázok).

31. Zohľadňujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že takýto spôsob odôvodňovania kasačného rozhodnutia z hľadiska jeho argumentačnej štruktúry nepôsobí vnútorne konzistentne, keďže jeho paralelné závery o nepreskúmateľnosti pre nedostatok odôvodnenia na jednej strane a o nesprávnom právnom posúdení na strane druhej popierajú účel jednotlivých režimov dovolania (prieskum právneho posúdenia je možný len pri preskúmateľných rozhodnutiach) a ako také sú poznačené logickými diskontinuitami. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto vyznieva zmätočne a nepresvedčivo a neumožňuje spoľahlivo identifikovať ťažiskovú úvahu, ktorá bola určujúcou pre zrušenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti.

32. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je tzv. prekvapivým rozhodnutím, keďže najvyšší súd celú záležitosť posúdil podľa , z ktorého odvodzoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu, a to napriek tomu, že nebol súdmi nižšej inštancie takýmto spôsobom aplikovaný a žalobca v dovolaní ani nenamietal, že celá vec mala byť

posúdená podľa . Sťažovateľ súčasne ani nemal možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť.

33. Ústavný súd konštatuje, že zo základného práva na súdnu ochranu podľa vyplýva aj zákaz tzv. prekvapivých rozhodnutí. O prekvapivé rozhodnutie ide aj v prípade, ak inštančne nadriadený súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností). Samozrejme, ide len o ilustratívny výpočet situácií, pričom posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností.

34. V posudzovanom prípade krajský súd založil svoje rozhodnutie na názore, podľa ktorého žalobca (spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti) nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva žalovanej v 2. rade (obchodnej spoločnosti) k nehnuteľnostiam, ktorých bola vlastníčkou, pretože žalobca (ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti) nebol vlastníkom nehnuteľností a právny pomer, ktorého určenia sa domáha, sa ho priamo nedotýka.

35. Označený záver krajského súdu svojím dovolaním atakoval žalobca, ktorého prípustnosť odôvodnil s poukazom na dovolací dôvod podľa a dovolací dôvod podľa . V dovolaní namietal odklon krajského súdu od relevantnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu pri posúdení otázky existencie naliehavého právneho záujmu a tiež, že krajský súd mu neposkytol dostačujúce odpovede na jeho ťažiskovú argumentáciu vo vzťahu k tvrdenému naliehavému právnemu záujmu a významu ním označených rozhodnutí najvyššieho súdu pre posudzovanú vec. Z obsahu dovolania však nemožno identifikovať, že súčasťou jeho dovolacej argumentácie by bola námietka, podľa ktorej porušenie povinnosti konateľa podľa môže byť právnym dôvodom neplatnosti právneho úkonu a z tohto dôvodu aj okolnosťou odôvodňujúcou jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva v prospech tretej osoby.

36. O dovolaní žalobcu rozhodol najvyšší súd, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil aj na pozadí . Za ťažiskovú právnu otázku najvyšší súd označil „posúdenie, či spoločník obchodnej spoločnosti môže potencionálne mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k majetku spoločnosti, ak tvrdí, že tento majetok bol prevedený na základe neplatného právneho úkonu podľa , ktorý urobil konateľ spoločnosti v rozpore s ustanovením .“ (bod 16 napadnutého rozhodnutia). Práve s poukazom na z obsahu vyplývajúce povinnosti konateľa spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou a lojalitou vo vzťahu k záujmom spoločnosti a všetkých jej spoločníkov najvyšší súd konštatoval, že nedodržanie súladu právneho úkonu s označenými povinnosťami konateľa spoločnosti môže viesť k jeho neplatnosti podľa , a preto „aktívna legitimácia spoločníka na podanie žaloby vyplýva z ustanovenia , pretože konateľ musí vykonávať svoju pôsobnosť aj v súlade so záujmami všetkých spoločníkov.“. Vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti najvyšší súd ďalej uviedol, že ak naliehavý právny záujem žalobcu vyplýva priamo z právnej úpravy (v danom prípade z ) a netreba ho dokazovať, tak ide o súčasť právneho princípu iura novit curia.

37. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že dovolacie konanie podľa je založené na dispozičnom princípe a na viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) a právnymi otázkami vymedzenými dovolateľom. Kontextuálne z toho následne vyplýva, že dovolacie dôvody súvisiace (aj) s problematikou nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) nie sú v dispozícii najvyššieho súdu v tom zmysle, že by s poukazom na pravidlo iura novit curia nebol viazaný vymedzením dovolacieho dôvodu zo strany dovolateľa a bol súčasne oprávnený skúmať (hoc aj akademicky zaujímavú) právnu otázku bez ohľadu na jej vymedzenie v dovolaní. V takom prípade by dovolací súd nielenže konal mimo zákonom ustanoveného rámca svojho prieskumu, ale dopĺňaním dovolania by porušil aj princíp rovnosti zbraní.

38. Zohľadňujúc už uvedené, možno konštatovať, že pravidlo, podľa ktorého súd pozná právo, má odlišnú povahu v závislosti od jednotlivých štádií súdneho konania, v ktorých sa interpretujú a následne aplikujú právne normy. Je nepochybné, že rozdielne k tomu bude pristupovať nachádzací súd (prvej inštancie) a inak odvolací súd a dovolací súd (naostatok uvedený súd práve s ohľadom na konštrukciu dovolacích dôvodov). Ako už bolo uvedené, dovolacie konanie je konaním striktne dispozičným a rozsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu je limitovaný dovolacími dôvodmi vymedzenými dovolateľom. S poukazom na pravidlo, podľa ktorého súd pozná právo, preto nemožno v dovolacom konaní akceptovať situáciu, že dovolací súd sám vyhľadáva, formuluje alebo dopĺňa právne otázky (prípadne vyhľadáva právne normy), resp. dovolacie dôvody, ktoré dovolateľ v dovolaní neuplatnil. Inak vyjadrené, iura novit curia nezbavuje dovolateľa povinnosti riadne vymedziť dovolací dôvod a s ním súvisiacu právnu otázku, ktorej riešenie očakáva od najvyššieho súdu, pričom najvyšší súd nemôže vlastnou činnosťou nahrádzať alebo dopĺňať absentujúcu argumentáciu dovolateľa, keďže je viazaný rozsahom a dôvodmi dovolania podľa a (v modifikovanej podobe, avšak v zásade obdobne v odvolacom konaní podľa a ). Dovolací súd teda nemôže prevziať právne zastúpenie dovolateľa (ani jeho protistrany) a rozšíriť jeho právnu argumentáciu, pričom taký nedostatok je v konaní o ústavnej sťažnosti aj (inak výnimočným) dôvodom na zrušenie kasačného rozhodnutia dovolacieho súdu.

39. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že bez povšimnutia a hlbšej analýzy nemôže ostať ani otázka, či porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a povinnosti lojality ( ) môže (a v prípade, ak áno, za akých okolností) viesť k neplatnosti právneho úkonu (uzatvoreného spoločnosťou so svojím spoločníkom alebo s treťou osobou) pre rozpor alebo obchádzanie zákona alebo jeho rozpor s dobrými mravmi ( ).

40. V oblasti súkromnoprávnej regulácie nie je pochybné, že neplatnosť právneho úkonu nie je nutným a priamym následkom akéhokoľvek porušenia právnej (vrátane zákonom ustanovenej) povinnosti. Sankcia neplatnosti právneho úkonu tak nenastupuje automaticky pri každej protiprávnosti, ale len v prípadoch, keď to explicitne vyplýva zo zákona alebo to vyžaduje teleologické pozadie (účel) porušenej právnej normy. Pri posudzovaní následkov porušenia zákonom ustanovenej povinnosti je preto potrebné prihliadať na zmysel a účel právnej regulácie spoločenských vzťahov, ako aj na proporcionalitu následku spočívajúceho v neplatnosti právneho úkonu. V danej súvislosti je (aj s ohľadom na súvisiacu judikatúru ústavného súdu m. m. , ) potrebné dôsledne analyzovať, či porušenie týchto povinností nezakladá iba zodpovednosť konateľa spoločnosti voči spoločnosti podľa . V tejto súvislosti nie je nevýznamná ani legislatívno-historická súvislosť a vecná prepojenosť s . V neposlednom rade mimo

relevantných úvah nemôže ostať ani subsidiárna povaha určovacej žaloby v prospech tretej osoby vo vzťahu k iným dostupným prostriedkom ochrany ohrozených alebo porušených subjektívnych práv. Úlohou ústavného súdu však nie je nachádzať správne interpetačno-aplikačné súvislosti na úrovni podústavného práva, keďže táto úloha je zverená všeobecným súdom a v končenom dôsledku je výsadou najvyššieho súdu.

41. Pokiaľ ide o žalobcovu námietku (súvisiacu s uzatvorením označenej zámennej zmluvy), podľa ktorej „ak sťažovateľ z vlastného rozhodnutia prevedie vlastnícke právo k predmetu na všeobecnom súde, stráca tým status obete, pretože už osobne netrpí následkami údajného porušenia základných práv“, ústavný súd konštatuje, že táto je orientovaná na už dovŕšenú zmenu vlastníckeho práva, ktorá jednak nevyplýva z ním predložených dôkazných prostriedkov (list vlastníctva a list vlastníctva ) a nevyplýva ani z verejne prístupnej databázy Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky poskytujúcej informácie o stave spracovania podania (z ktorej, práve naopak, vyplýva, že konanie vedené na Okresnom úrade Michalovce, katastrálnom odbore pod č. V- 1876/2026 je k 26. júnu 2026 v stave prerušeného konania). Zohľadňujúc už uvedené, potom možno konštatovať, že aktuálny status sťažovateľa v porovnaní s tým, ktorý existoval v čase podania ústavnej sťažnosti, nevykazuje z pohľadu ním požadovanej ochrany základných práv a slobôd také hmotnoprávne zmeny, ktoré by súčasne odôvodňovali aj zmenu v procesnom prístupe ústavného súdu k jej poskytovaniu. Nad rámec už uvedeného je potrebné ďalej uviesť, že ani prípadná zmena vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorá by nastala v priebehu konania pred ústavným súdom, sama osebe nespôsobuje, že sťažovateľ týmto stráca „status obete“, pretože z pohľadu jeho perspektívy je kasácia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu rozhodujúca nielen pre alternatívu ponechania si vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ale aj pre prípad ich ďalšieho prevodu, keďže účinky zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu v sebe nesú potenciál zásahu do jeho hmotnoprávneho statusu v podobe možnej negácie účinkov skoršieho prevodu vlastníckeho práva na jeho osobu, a teda aj následného prevodu na nového vlastníka.

42. V súhrne prezentovaných úvah ústavný súd konštatuje, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu neodôvodnil svoje rozhodnutie ústavne súladným spôsobom. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z pohľadu ním konštatovanej dôvodnosti dovolania vnútorne nekonzistentné a z pohľadu aplikácie aj prekvapivé. Jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní žalobcu preto nemožno v tejto fáze hodnotiť inak ako ústavne neudržateľný. Úlohou najvyššieho súdu bude po kasačnom náleze ústavného súdu opätovne vec prerokovať, odstrániť vyčítané nedostatky, najmä bude potrebné prehľadne ustáliť, ktorý z uplatnených dovolacích dôvodov je dôvodný a s ohľadom na subsidiárnu povahu dovolacích dôvodov podľa k dovolaciemu dôvodu podľa opätovne vo veci rozhodnúť. S ohľadom na identifikovanú dôvodnosť dovolacieho dôvodu bude súvisiacou povinnosťou najvyššieho súdu vziať do úvahy aj argumenty sťažovateľa uvedené v jeho vyjadrení k dovolaniu z 15. januára 2024, ktorými namietal význam judikatúry uplatnenej žalobcom a poukázal na kritériá, podľa ktorých sa podľa neho posudzuje naliehavý právny záujem pri určovacích žalobách v prospech tretej osoby.

43. Vzhľadom na konštatované porušenie označených práv podľa a dohovoru ústavný súd už nepovažoval za dôležité zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa, najmä možným porušením ním označených práv tým, že mu najvyšší súd riadnym spôsobom nedoručil stanovisko žalobcu

z 30. januára 2024, ktorým reagoval na jeho vyjadrenie k dovolaniu. Bude na posúdení najvyššieho súdu s ohľadom na povahu a význam skutočností uvádzaných v predmetnom vyjadrení pre ďalší priebeh dovolacieho konania, či oboznámenie sťažovateľa s predmetným vyjadrením je potrebné pre naplnenie požiadavky na kontradiktórnosť súdneho konania, resp. rovnosti jeho strán.

VI. Trovy konania

44. Ústavný súd priznal sťažovateľovi zastúpenému právnym zástupcom ( ) náhradu trov konania v celkovej sume 1 456,36 eur. Priznal mu trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a podanie repliky) podľa a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

45. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2025 v sume 371 eur a za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa ), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2025 v sume 14,84 eur a za rok 2026 v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa ), čo spolu predstavuje sumu 1 184, eur [dva úkony právnej služby za rok 2025 a jeden úkon právnej služby za rok 2026 (bod 3 výroku tohto nálezu)].

46. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Libor Duľa

predseda senátu