Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 415/2024
PDF · 213.83 KB
No categories available
III. ÚS 415/2024
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1/ , , , a 2/ , , , zastúpených JUDr. Jozefom Karabašom, advokátom, Ružová 10, Sabinov, proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/3/2020 z 26. mája 2022 a rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/44/2022 z 27. októbra 2023 takto
r o z h o d o l :
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. februára 2024 domáhajú vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „správny súd“) a rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú, aby ústavný súd napadnuté rozsudky zrušil a priznal im náhradu trov konania.
2. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 415/2024 z 22. augusta 2024 prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho správneho súdu a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.
II. Skutkové východiská
3. Poľovnícke združenie podalo 28. januára 2016 na Okresnom úrade Prešov (ďalej len „okresný úrad“) žiadosť o evidenciu zmluvy o užívaní poľovného revíru , ktorú uzatvorili vlastníci poľovných pozemkov spoločného poľovného revíru a poľovnícke združenie (ďalej len „zmluva“). Opatrením okresného úradu č. k. OÚ-PO PLO-2016/050760-4/Žu z 5. decembra 2016 okresný úrad zmluvu zaevidoval.
4. Vlastníci poľovných pozemkov a podali proti opatreniu správnu žalobu, ktorú správny súd uznesením sp. zn. 3S/3/2017 z 30. novembra 2017 podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky predmetné uznesenie uznesením sp. zn. 2Sžk/18/2018 z 30. apríla 2020 zrušil a vec vrátil správnemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.
5. Po vrátení veci na nové konanie bolo opatrenie rozsudkom správneho súdu zrušené a správny súd vec vrátil okresnému úradu na ďalšie konanie. Proti rozsudku správneho súdu podal okresný úrad kasačnú sťažnosť, ktorá bola rozsudkom najvyššieho správneho súdu s poukazom na § 461 Správneho súdneho poriadku zamietnutá. Okresný úrad po vrátení veci na ďalšie konanie oznámením z 21. decembra 2023 zrušil evidenciu zmluvy.
III. Argumentácia sťažovateľov
6. Hoci sa sťažovatelia nachádzajú v pozícii vlastníkov poľovných pozemkov a súčasne splnomocnených zástupcov vlastníkov poľovných pozemkov, správne súdy s nimi nekonali. Keďže poľovnícke združenie vystupovalo v procesnom postavení ďalšieho účastníka konania, správne súdy mali ako s ďalšími účastníkmi konania konať aj so sťažovateľmi a ďalším splnomocneným zástupcom . Správny súd mal sťažovateľov a upovedomiť o prebiehajúcom konaní a vyzvať ich, či si v tomto konaní uplatnia práva osoby zúčastnenej na konaní. Keďže sa tak nestalo, v danom prípade bola uvádzaným osobám odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k zásahu do nimi označených práv. Správne súdy pritom o existencii sťažovateľov mali vedomosť z administratívneho spisu. Sťažovatelia získali vedomosť o konaní v správnom súdnictve až po doručení rozsudku najvyššieho správneho súdu poľovníckemu združeniu a z oznámenia okresného úradu z 21. decembra 2023.
IV. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu, replika sťažovateľov, vyjadrenie zúčastnených
osôb a vyjadrenie okresného úradu
IV.1. Vyjadrenie najvyššieho správneho súdu:
7. Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že okruh účastníkov kasačného konania je striktne daný v § 448 Správneho súdneho poriadku. V pozícii kasačného súdu tak najvyšší správny koná ako s účastníkmi kasačného konania len s tými subjektmi, ktoré boli účastníkmi konania pred správnym súdom. Pritom, ak sa niekto domnieva, že mal byť účastníkom súdneho konania a správny súd s ním takto nekonal, môže s poukazom na § 442 ods. 2 Správneho súdneho poriadku
podať kasačnú sťažnosť ako opomenutý sťažovateľ. V danom prípade však otázka úplnosti okruhu účastníkov administratívneho konania a ani otázka úplnosti okruhu subjektov konania pred správnym súdom nebola predmetom kasačných námietok a nebol vykonaný ani procesný úkon, ktorý by sa dal vyhodnotiť ako kasačná sťažnosť opomenutého sťažovateľa.
8. V ďalšej argumentácii najvyšší správny súd odkazuje na verejne dostupné zdroje, z ktorých vyplýva, že funkcionármi poľovníckeho združenia sú (okrem iného) aj sťažovatelia. Vychádzajúc z uvedeného, sú nanajvýš nepravdepodobné tvrdenia sťažovateľov o tom, že sa o prebiehajúcom správnom súdnom konaní dozvedeli až po doručení rozsudku najvyššieho správneho súdu splnomocnenému zástupcovi poľovníckeho združenia. Písomnosti správneho súdu boli poľovníckemu združeniu ako ďalšiemu účastníkovi konania riadne doručované, pričom omnoho skôr ako rozsudok najvyššieho správneho súdu bol poľovníckemu združeniu doručený rozsudok správneho súdu a aj proti nemu podaná kasačná sťažnosť. Ak sa sťažovatelia domnievali, že mali byť účastníkmi správneho súdneho konania, o ktorom s najväčšou pravdepodobnosťou vedeli, mohli podať kasačnú sťažnosť ako opomenutí účastníci. To však neurobili, čo vo výsledku znamená, že pred podaním ústavnej sťažnosti nevyužili pre nich účinné a dostupné prostriedky nápravy.
9. Sťažovatelia mali v konaní pred správnym súdom možnosť postupom podľa § 41 ods. 3 Správneho súdneho poriadku navrhnúť, aby správny súd rozhodol podľa § 41 ods. 2 Správneho súdneho poriadku o tom, že im priznáva postavenie osoby zúčastnenej na správnom súdnom konaní. Nie je vylúčené, aby takýto návrh podali aj najvyššiemu správnemu súdu ako kasačnému súdu. Postup podľa § 41 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ako naznačujú sťažovatelia, neprichádzal v kasačnom konaní do úvahy, pretože sťažovateľom s poukazom na § 15a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nesvedčalo v konaní o evidencii zmluvy postavenie zúčastnenej osoby. Z tohto dôvodu im nemohlo patriť ani postavenie osoby zúčastnenej na konaní prebiehajúcom v správnom súdnictve.
10. Napokon najvyšší správny súd analyzuje problematiku účastníctva v konaní o evidencii zmluvy a v podstatnom uvádza, že zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) neustanovuje okruh účastníkov daného konania. Zákon o poľovníctve tak nevyžaduje, aby návrh na evidenciu zmluvy podávali (podpisovali) spolu s poľovníckym združením aj splnomocnení zástupcovia vlastníkov poľovných pozemkov, ktorí zmluvu podpísali. Z dikcie zákona o poľovníctve nevyplýva vlastníkom poľovných pozemkov tvoriacich poľovný revír (a ani ich splnomocneným zástupcom) postavenie zúčastnenej osoby na konaní, ako ani status účastníka konania o evidencii zmluvy. Uvedený výklad podporuje aj znenie § 16 ods. 3 zákona o poľovníctve, podľa ktorého je to iba užívateľ poľovného revíru, ktorý po zaevidovaní zmluvy v prípade potreby koná so správnym orgánom, a to tak, že je povinný nahlasovať zmenu alebo doplnok zmluvy okresnému úradu do piatich pracovných dní odo dňa podpisu zmeny alebo doplnku zmluvy.
11. Najvyšší správny súd sumarizuje, že v kasačnom konaní postupoval v súlade so Správnym súdnym poriadkom, a preto navrhuje, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.
IV.2. Replika sťažovateľov a vyjadrenia zúčastnených osôb:
12. Sťažovatelia svoje právo na repliku nevyužili.
13. Zúčastnené osoby, ktorými boli (i) a (ii) vystupujúci v konaní pred správnym súdom ako žalobcovia, ako aj (iii) poľovnícke združenie nachádzajúce sa v konaní pred správnym súdom ako ďalší účastník konania, sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrili.
IV.3. Vyjadrenie okresného úradu:
14. Okresný úrad vystupujúci v konaní pred správnym súdom v procesnej pozícii žalovaného zaslal ústavnému súdu dve podrobné vyjadrenia, v ktorých navrhuje ústavnej sťažnosti vyhovieť. Správne súdy v danej veci založili v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy ad hoc právomoc správneho orgánu na preskúmavanie platnosti súkromnoprávnych úkonov v konaní o evidencii zmluvy (ktorá je sprevádzaná následnou prieskumnou právomocou správneho súdnictva). Táto právomoc je však z hľadiska systematického a obsahového zaradenia v právnom poriadku zverená civilnému súdu. Závery správnych súdov spôsobujú neprípustný prenos riešenia súkromnoprávnych sporov na správny orgán, ktorý koliduje s princípom súkromnej autonómie. Správny orgán by totiž v avizovanom prípade získal „absolútnu moc“, keď by v rámci jedného konania rozhodoval o platnosti právnych úkonov súkromnoprávnej povahy a na základe tohto svojho posúdenia by následne rozhodoval o evidencii zmluvy. Na tomto základe by správny orgán mohol neprípustným spôsobom relativizovať verejné listiny (notárske zápisnice) súvisiace s inak jednoduchšími evidenčnými procesmi na úseku poľovníctva v správnom konaní.
V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
15. Podstatou sťažnostných námietok je tvrdený procesný deficit spočívajúci v postupe správneho súdu a najvyššieho správneho súdu, ktoré nekonali so sťažovateľmi ako vlastníkmi poľovných pozemkov vystupujúcimi zároveň v pozícii splnomocnených zástupcov vlastníkov poľovných pozemkov v súdnom konaní, ktoré vyústilo do zrušenia opatrenia a vrátenia veci okresnému úradu na ďalšie konanie.
16. Bez potreby vyrovnať sa s ústavnou konformnosťou namietaného postupu správnych súdov, argumentáciou sťažovateľov, vyjadrením najvyššieho správneho súdu a vyjadrením okresného úradu považuje ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. napr. III. ÚS 133/2026), za nevyhnutné zdôrazniť celkový kontext veci. Rozsudkom správneho súdu (následne aprobovaným rozsudkom najvyššieho správneho súdu) bolo opatrenie zrušené a vec bola okresnému úradu vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia sa o vrátení veci okresnému úradu dozvedeli podľa vlastného tvrdenia po doručení rozsudku najvyššieho správneho súdu poľovníckemu združeniu, a to v procesnom štádiu „živého“ správneho konania pred okresným úradom. Absencia určitého procesného postavenia sťažovateľov v konaní pred správnymi súdmi teda neovplyvnila výsledkovú spravodlivosť vo veci prebiehajúcich právnych procesov. Napadnuté rozsudky vnímané v procesnej kontinuite totiž neviedli ku konečnému a nezvrátiteľnému vyriešeniu otázky postavenia sťažovateľov, ale, naopak, vo svojej spojitosti vytvorili procesný priestor pre ďalší postup v správnom konaní. Práve v nadväzujúcom konaní pred okresným úradom bola sťažovateľom vytvorená možnosť domáhať sa uplatnenia svojho vplyvu na výsledok evidenčného procesu, a tým aj možnosť usilovať o obranu svojich práv.
17. Nekonanie správnych súdov so sťažovateľmi tak nevyvolalo také dôsledky na ich právne postavenie, ktoré by sa spájali s definitívnym zbavením možnosti účinného uplatňovania ich základných práv. Ochranu svojich práv mohli sťažovatelia uplatniť prostredníctvom zákonom ustanovených procesných prostriedkov v prebiehajúcom správnom konaní, v ktorého rámcoch bolo možné odstrániť aj prípadné deficity súvisiace s evidenčnými procesmi na úseku poľovníctva. Ústavnoprávny zásah preto v danej situácii nie je namieste, keďže nápravu bolo možné dosiahnuť v intenčných rámcoch správneho konania. Povedané inak, popísané procesné súvislosti vykazujú podstatnú relevanciu kvôli ich dopadu na kompetenciu ústavného súdu konať o ústavnej sťažnosti sťažovateľov. Ústavný súd má na mysli kategóriu prameniacu v princípe subsidiarity zakotvenom v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale patrí všetkým orgánom verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Kompetencia ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú, správne orgány neopomínajúc. Opačný záver by znamenal neprípustné popieranie princípu subsidiarity kompetencie ústavného súdu (m. m. napr. III. ÚS 115/2022) a vo svojej podstate aj hypertrofovanie ústavného súdnictva do možnosti ochrany práv v procesných osídlach organizačných štruktúr zriadených prostredníctvom „jednoduchého“ práva.
18. Pre ústavný súd je teda vo výsledku podstatné, že správne konanie prebiehajúce pred okresným úradom, o ktorom sťažovatelia mali vedomosť, vytvorilo procesnú platformu pre domáhanie sa ochrany ich práv, ktorá sa v kontexte čl. 46 ods. 1 ústavy spájala s možnosťou inej právnej ochrany garantovanej okresným úradom. Neexistovala ani prekážka, ktorá by sťažovateľom bránila, aby sa voči následnému záveru okresného úradu o zrušení evidencie zmluvy (z 21. decembra 2023 – bod 5 dôvodov tohto nálezu) v prípade presvedčenia o pretrvávajúcom porušení ich práv bránili dostupnými prostriedkami nápravy, nevynímajúc prípadné správne súdne konanie, resp. v potenciálnej rovine nadväzujúcu ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Inými slovami, nevyhovenie aktuálnej ústavnej sťažnosti nevyvoláva ani žiadne dubiozity o možnej denegationis iustitiae.
19. Ústavný súd zhrnuje, že práve z dôvodu prebiehajúceho správneho konania pred okresným úradom (po vrátení veci zo strany správnych súdov) nebol dôvod vyhodnotiť postoj najvyššieho správneho súdu ako ľudsko-právne neudržateľný. Najvyšší správny súd vychádzal z dikcie Správneho súdneho poriadku určujúcej okruh účastníkov konania o kasačnej sťažnosti. Ústavný súd pritom od správnych súdov vyžaduje interpretáciu a uplatňovanie podústavného práva, v konkrétnom prípade ustanovení Správneho súdneho poriadku o okruhu účastníkov konania kasačnej sťažnosti, v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. Preto striktné zotrvávanie na doslovnom výklade a prísnom rešpekte k jazykovej dikcii procesnej normy nemusí byť vždy v súlade s koncepciou základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu nevynímajúc. V aktuálnom prípade však ďalší priebeh konania pred okresným úradom vytvoril sťažovateľom priestor na účinné uplatňovanie prostriedkov právnej (a neskôr prípadne aj súdnej) ochrany. Táto skutočnosť podstatným spôsobom a natoľko znižuje intenzitu prípadného zásahu do označených práv sťažovateľov na podklade nimi namietaného uplatňovania procesných noriem o účastníctve v správnom súdnom konaní zo strany najvyššieho správneho súdu, že prísny rešpekt
k doslovnému zneniu ustanovení Správneho súdneho poriadku o účastníkoch konania o kasačnej sťažnosti nebol v okolnostiach veci spôsobilý porušiť uvedené práva sťažovateľov.
20. Z uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti sťažovateľov ústavný súd nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu