Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 412/2026
PDF · 186.39 KB
No categories available
III. ÚS 412/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, Námestie sv. Martina 39, Lipany, proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C/10/2025 zo 4. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením okresného súdu o výške trov konania. Napadnuté uznesenie okresného súdu navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
2. Okresný súd rozsudkom č. k. 8C/10/2025-53 z 2. septembra 2025 právoplatným 12. novembra 2025 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 1 670 eur spolu s príslušenstvom. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania v plnom rozsahu. Žaloba bola v tejto veci podaná 17. marca 2025.
3. Okresný súd uznesením z 12. januára 2026 vydaným vyššou súdnou úradníčkou rozhodol o výške náhrady trov konania a sťažovateľovi nepriznal odmenu za jeden úkon právnej služby (spísanie predžalobnej výzvy) s odôvodnením, že tento bol vykonaný pred začatím konania.
4. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal nepriznanie odmeny za úkon právnej služby – predžalobná výzva z 28. februára 2025. Uviedol, že odmena bola nepriznaná nedôvodne, pretože tento úkon bol vykonaný v roku 2025 a aj doručený žalovanému.
5. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol, keď sa stotožnil s nepriznaním odmeny za tento úkon, keďže nevznikol počas konania.
II. Argumentácia sťažovateľa
6. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za nespravodlivé a nedostatočne odôvodnené. Právne závery okresného súdu popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných právnych predpisov. Trvá na tom, že úkon predžalobná výzva mal byť súčasťou priznanej náhrady trov konania.
7. Poukazuje na to, že 1. januára 2024 nadobudla účinnosť vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 391/2023 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela vyhlášky“). Od jej účinnosti je predžalobná výzva podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) súčasťou nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré poukázala vyššia súdna úradníčka v uznesení o výške náhrady trov konania, sa týkali konaní z obdobia pred novelou vyhlášky. V prípade sťažovateľa však išlo o úkon vykonaný za účinnosti novely vyhlášky, a preto mala byť predžalobná výzva súčasťou nároku na náhradu trov konania. S touto námietkou sa okresný súd v napadnutom uznesení nevysporiadal a vydal arbitrárne rozhodnutie.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o výške trov konania.
9. Ústavný súd pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako o integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do práv strany sporu v ústavnoprávnej rovine. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
10. Vyhláška v § 13a ods. 1 písm. d) určuje, že advokátovi okrem iných úkonov patrí aj odmena za predžalobnú výzvu ako súčasť nároku na náhradu trov konania. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa novely vyhlášky je potrebné uviesť, že jej účelom vo vzťahu k ustanoveniu § 13a ods. 1 písm. d) bolo „explicitne vyjadriť, že predžalobná výzva je úkonom
právnej služby, za ktorú patrí advokátovi odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny“ (odôvodnenie novely MS SR). Predžalobná výzva pritom bola úkonom právnej služby už pred zmienenou novelou (bez doplnenia slovami „ako súčasť nároku na náhradu trov konania“).
11. Sťažovateľ argumentuje nespravodlivosťou napadnutého uznesenia z dôvodu, že mu nebola priznaná náhrada za predžalobnú výzvu, aj keď tento úkon vykonal a aj zaň advokátovi zaplatil. Z textu novely vyhlášky vyvodzuje, že tento úkon právnej služby by mal byť akousi „automatickou“ súčasťou nároku na náhradu trov konania (samozrejme, za predpokladu, že bol vykonaný). Takáto interpretácia novely vyhlášky predkladaná sťažovateľom nie je správna. V prvom rade jej nezodpovedajú dôvody, ktoré uviedlo ministerstvo spravodlivosti pri prijatí vyhlášky a ktoré smerujú skôr k precizovaniu výšky odmeny za tento úkon (bod 11). Aj keď samotný text dotknutého ustanovenia po novele vyhlášky naznačuje, že aj takýto úkon právnej služby môže byť súčasťou nároku na náhradu trov konania (čo ústavný súd nevylučuje – pozri argumentáciu ďalej), netreba zabúdať, že právna úprava Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), ktorá je určujúca pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a ich výške, podmieňuje priznanie náhrady za vzniknuté trovy kumulatívnym splnením viacerých definičných znakov vymedzených v § 251 CSP, ktorými sú ich preukaznosť, odôvodnenosť, účelnosť a priama väzba na konanie, pričom každú z týchto kategórií posudzuje konajúci súd osobitne. V prípade nesplnenia čo i len jednej z nich môže rozhodnúť o nepriznaní odmeny a náhrady za ten-ktorý úkon právnej služby (II. ÚS 456/2024). Ak by bol správny právny názor sťažovateľa, znamenalo by to, že vyhláškou možno dopĺňať zákonnú právnu úpravu (CSP), čo zo zrejmých dôvodov iste nie v právnom štáte prípustné.
12. Konajúci súd aj s poukazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu nepriznal odmenu za predmetný úkon z dôvodu, že tento bol vykonaný pred začatím konania. K rozhodnutiam, ktoré akceptovali ústavnú udržateľnosť aj takého právneho názoru, je potrebné uviesť, že z práva na súdnu ochranu nemusí pri sporných procesných otázkach vyplývať jediný výlučný výklad práva podústavného, ale na druhej strane môže z neho vyplývať výklad ústavne neudržateľný. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie odmeny advokáta za predžalobnú výzvu nemožno celkom vylúčiť, najmä ak bude jej odôvodnenosť, účelnosť a priama väzba na konanie preukázaná vrátane vplyvu aj na výsledok sporu. Veď napokon aj úkon podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky „prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom“ je vykonaný pred začatím konania a v súdnej praxi sa nevyskytujú prípady, že by priznanie tohto úkonu bolo sporné len preto, že bol vykonaný pred začatím konania. I keď vyšší súdny úradník v uznesení, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, dôvodí, že sa má každý úkon posudzovať samostatne a so zreteľom na jeho odôvodnenosť a účelnosť, v konečnom dôsledku nepriznal odmenu za tento úkon len z dôvodu, že bol vykonaný pred začatím konania, a tieto závery stručne potvrdil aj súd v napadnutom uznesení. Preto z dôvodu nevysporiadania sa so všetkými kritériami uvedenými v § 251 CSP (vrátane prípadného záveru, že niektoré z kritérií neboli stranou preukázané) nemožno považovať napadnuté uznesenie za optimálne. Na druhej strane sťažovateľ tak vo vyčíslení trov konania, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky a napokon ani v ústavnej sťažnosti ničím neodôvodňuje odôvodnenosť, účelnosť a vplyv tohto úkonu aj na výsledok sporu (samotné vykonanie tohto úkonu, ako aj jeho väzbu na konanie preukázal). Preto sú právne závery prijaté okresným súdom napriek uvedeným nedostatkom vedúcim k nepriznaniu náhrady
za predžalobnú výzvu ústavne akceptovateľné a nezasahujúce do ústavne zaručených práv sťažovateľa.
13. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je preto zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2026
Robert Šorl
predseda senátu