Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 409/2026
PDF · 206.23 KB
No categories available
IV. ÚS 409/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti postupu Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23To/51/2025 a jeho uzneseniu z 5. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v záhlaví označeným postupom a uznesením krajského súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Žiada aj o pridelenie ex offo právneho zástupcu pre nedostatok finančných prostriedkov.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 6Nt/302/2022 zo 14. marca 2025 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) podľa § 438j Trestného zákona a § 405b ods. 1 Trestného poriadku per analogiam zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/10/2022 z 11. februára 2022 (ďalej len „pôvodný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov, a podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona účinného od 5. augusta 2024 sťažovateľovi za skutok, pre ktorý bol uznaný vinným pôvodným rozsudkom, uložil pomerne skrátený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. Na základe odvolania prokurátora krajský súd napadnutým uznesením podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil rozsudok okresného súdu a podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol odvolanie sťažovateľa.
3. Krajský súd po zhrnutí obsahu odvolania priblížil obsah § 438j Trestného zákona a uviedol, že Okresný súd Trenčín neposúdil koncentrovane námietky prokuratúry. Uviedol právnu vetu pôvodného rozsudku a citoval relevantné ustanovenia so zvýraznením súvislosti s okolnosťami v nej uvedených (išlo o § 172 ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom ku dňu pôvodného rozsudku, § 172 ods. 3, 4, 5 a 6 Trestného zákona v znení účinnom od 1. mája 2022 do 15. marca 2024, § 173 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona v znení účinnom od 15. marca 2024, § 135b ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom od 15. marca 2024, § 135d Trestného zákona v znení účinnom od 15. marca 2024, § 47 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom ku dňu pôvodného rozsudku, od 1. mája 2022 do 15. marca 2024, ako aj od 15. marca 2024). Následne konštatoval (v súlade s argumentáciou prokuratúry) nesplnenie podmienok na pomerné skrátenie trestu uloženého sťažovateľovi pôvodným rozsudkom.
4. Z komparácie vyplynulo, že konanie, z ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest, je naďalej konaním, za ktoré s prihliadnutím na jeho trestnoprávnu minulosť je potrebné ukladať trest nie podľa trestnej sadzby predvídanej pre tento trestný čin, ale podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona (ako to bolo v pôvodnom konaní), keďže posledné odsúdenie, ako aj predchádzajúce postihnutia spadajú pod trestnú činnosť predvídanú týmto ustanovením. Skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený pôvodným rozsudkom s prihliadnutím na predchádzajúce odsúdenia, množstvo zaistených omamných a psychotropných látok jednoznačne vykazujú znaky zločinu podľa § 173 ods. 1, 2 písm. b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Podľa krajského súdu je potrebné posudzovať obsah trestného činu, t. j. naplnenie jeho obligatórnych znakov a ich komparáciou so zodpovedajúcimi trestnými činmi v rámci relevantných časových znení Trestného zákona vyhodnotiť, či došlo k zmenám predvídaným v § 438j Trestného zákona. Keďže za konanie, za ktoré bol sťažovateľ postihovaný, naďalej prichádza do úvahy ukladanie trestu minimálne vo výmere 20 rokov (trest, aký mu bol uložený v pôvodnom konaní), nie sú nielen splnené zákonné podmienky, ale ani nie je daný dôvod, aby súd postupoval podľa § 438j Trestného zákona (uložený trest je už na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby). Ak okresný súd podľa neho pomerne skrátil sťažovateľovi trest, hoci neboli splnené zákonné podmienky, porušil Trestný zákon a naplnil tak označený odvolací dôvod. Následné hodnotenie primeranosti pomerne skráteného trestu namietanej sťažovateľom považoval krajský súd za nadbytočné, keďže na to nebol zákonný dôvod. Podľa § 438j Trestného zákona ide o konanie, ktoré sa má začať aj bez návrhu, a napriek tomu, že vo veci sa konalo na základe podnetu sťažovateľa, nebolo z dôvodu nenaplnenia podmienok na pomerné skrátenie trestu potrebné rozhodnúť o jeho podnete negatívnym výrokom. Krajský súd preto na podklade sťažnosti prokurátora zrušil rozsudok okresného súdu bez vrátenia na ďalšie konanie a odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť z opatrnosti, pretože v uznesení krajského súdu nie je uvedené, či má možnosť podať dovolanie, a aby pre neznalosť svojich práv nepremeškal lehotu. Uznesenie krajského súdu je arbitrárne, neprimerané, neodôvodnené, svojvoľné a nezákonné, porušuje označené základné práva. Skutkové a právne závery sú hrubo svojvoľné, nezákonné, arbitrárne, neodôvodnené, zmätočné, v hrubom rozpore s označenými právami a skutkovým stavom. Krajský súd formalisticky vôbec nereflektoval, či v pôvodnom konaní boli podľa skutkovej
vety splnené všetky podmienky vyplývajúce z § 128 ods. 7 Trestného zákona na aplikáciu zásady trikrát a dosť podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona. Nebola splnená podmienka, aby páchateľ bol už dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody a uložené tresty aspoň sčasti vykonal. Skutkové závery uvedené v skutkovej vete pôvodného rozsudku nepostačujú na použitie § 47 ods. 2 Trestného zákona, pretože nie je z nej možné vyvodiť, či sťažovateľ celkom alebo sčasti vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T 134/01 zo 14. decembra 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1To 152/02 z 20. marca 2002. Nemožno zamieňať presne definované pojmy odsúdený a potrestaný. Existuje preto nesúlad medzi skutkovou vetou a výrokom o treste. Také porušenie predstavuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku pre porušenie zákona v § 41 ods. 2, § 47 ods. 2 Trestného zákona vo výroku o treste v neprospech sťažovateľa. Je ale otázne, či na uznesenie krajského súdu je možné podať dovolanie, keďže ním bol zrušený rozsudok okresného súdu. Krajský súd bol povinný prihliadnuť na uvedenú podstatnú okolnosť a dať konkrétnu odpoveď s jasným odôvodnením, inak jeho rozhodnutie porušuje označené práva.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na predbežnom prerokovaní ústavný súd potom preskúmal, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu:
7. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
8. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Ide o inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Na zákonnej úrovni je princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu upravený v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
9. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky
odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Ak právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ môže námietky prezentované v ústavnej sťažnosti uplatniť vo svojej trestnej veci v rámci jemu priamo dostupného mimoriadneho opravného prostriedku ‒ dovolania [ktoré podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštantne uvádza, že § 47 ods. 2 Trestného zákona je hmotnoprávny, ale kogentnej povahy, a možno ho podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“ zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 46/2010 prijaté 14. júna 2010, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, roč. 2011 III.). Dovolací súd teda môže v rámci svojej právomoci zjednať nápravu sťažovateľom tvrdených pochybení týkajúcich sa nesprávneho použitia hmotnoprávneho ustanovenia. Sťažovateľ o uvedenom právnom prostriedku má vedomosť, ako to vyplýva z jeho ústavnej sťažnosti.
11. Pri sťažovateľovej pochybnosti týkajúcej sa druhu súdnych rozhodnutí, proti ktorým možno podať dovolanie, ústavný súd odkazuje na text § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku [Dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371 (ods. 1). Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol (ods. 2).]. K naostatok uvedenej formulácii možno dodať, že v kontexte druhej vety § 372 ods. 1 Trestného poriadku je potrebné považovať za vlastné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci („vo veci sám rozhodol“) aj rozhodnutie krajského súdu s výrokom zodpovedajúcim situácii popísanej v odseku 4 tohto odôvodnenia in fine (výlučná kasácia), pretože ním sa predmetné konanie právoplatne skončilo v neprospech sťažovateľa.
12. Tieto skutočnosti vedú ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu je podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde neprípustná, a tak podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde je založený dôvod na jej odmietnutie. Ústavný súd nezistil prítomnosť dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, pre ktorý môže ústavnú sťažnosť neodmietnuť, sťažovateľove pochybnosti o možnosti podať dovolanie nepostačujú.
III.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:
13. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (napr. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a ústavný súd žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhovel (výrok 1). Bezprostredným dôsledkom nevyhovenia návrhu je odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde (výrok 2).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu