Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 344/2026
PDF · 184.83 KB
No categories available
IV. ÚS 344/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Matejom Oslackým, advokátom, Jarabinková 8E, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 27D/56/2016 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 27D/56/2016 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní sp. zn. 27D/56/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur, ktoré j e mu Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 824,72 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 344/2026-11 z 9. júna 2026 bola na ďalšie konanie prijatá ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27D/56/2016. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 500 eur a náhrady trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde je pod sp. zn. 27D/56/2016 vedené konanie o dedičstve po poručiteľovi , sťažovateľ je synom poručiteľa a jeho dedičom. Uznesením zo 7. apríla 2020 bola určená všeobecná cena majetku poručiteľa, výška dlhov a čistá hodnota dedičstva. Toto uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave z 26. mája 2022 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil aj v poradí druhé uznesenie o určení hodnoty dedičstva zo 6. apríla 2023, a to uznesením z 30. mája 2025. Okresný súd napokon v poradí tretím uznesením z 18. novembra 2025 znova určil všeobecnú hodnotu dedičstva, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva a zároveň schválil dohodu dedičov. Proti uzneseniu podal sťažovateľ 2. decembra 2025 odvolanie, pričom ku dňu podania ústavnej sťažnosti okresný súd vykonával procesné úkony nevyhnutné pre predloženie veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
3. Sťažnostná argumentácia je založená na tvrdenom porušení označených práv zbytočnými prieťahmi okresného súdu v označenom dedičskom konaní, ktoré nie je právoplatne skončené ani po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia. Sťažovateľ zrekapituloval priebeh napadnutého konania, poukázal na časové úseky úplnej nečinnosti okresného súdu a súdneho komisára a špecifikoval prvky v postupe okresného súdu, ktoré považuje za neefektívne. Nejde pritom o právne ani fakticky zložitú vec. Konanie o dedičstve možno hodnotiť ako bežnú agendu súdov. Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho správaní niet takej závažnej okolnosti, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Podľa jeho názoru zbytočné prieťahy v napadnutom konaní boli spôsobené hlavne postupom okresného súdu a príslušného súdneho komisára.
II. Vyjadrenie okresného súdu
4. Predseda okresného súdu zrekapituloval priebeh napadnutého konania rozpisom procesných úkonov súdu a súdnej komisárky vykonaných v danej veci. Nadväzujúc na to, konštatoval, že nezistil zbytočné objektívne ani subjektívne prieťahy v konaní. Okresný súd aj súdna komisárka postupovali v zmysle procesných predpisov, jednotlivé úkony vykonávali v primeraných lehotách a vyvinuli snahu o riadny postup. Vec nepovažuje za právne zložitú, avšak považuje ju za skutkovo zložitú kvôli existencii rôznych sporných skutočností (napr. zisťovania rozsahu dedičstva). K celkovej dĺžke konania prispelo jeho prerušenie v roku 2017 a opakované zrušenie prvostupňových rozhodnutí odvolacím súdom. K dĺžke konania čiastočne prispel i sťažovateľ, ktorý dodatočne až v priebehu konania rozširoval predmet dedičstva.
5. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniu, keďže jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej podstate (porušenie označených práv).
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.
7. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo, to znamená, že je ich základnou povinnosťou zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza v mimosporovom konaní zo zásady vyjadrenej v čl. 12 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb“.
8. Keďže sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda dedičské konanie a v rámci neho aj postup notárky poverenej rozhodnutím vo veci, ústavný súd konštatuje, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (m. m. II. ÚS 223/08, II. ÚS 727/2014).
9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
10. Aj keď prejednanie dedičstva nemožno bez ďalšieho považovať za právne zložité, keďže vymedzená agenda je upravená stabilnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu, ústavný súd konštatuje, že predmet sporu sa vyznačuje určitou mierou faktickej zložitosti, a to s prihliadnutím na existenciu súvisiaceho civilného konania, v dôsledku čoho bolo dedičské konanie určitý časový úsek (26. 6. 2017 – 17. 5. 2018) prerušené, ako aj celkovými nezrovnalosťami pri určení všeobecnej hodnoty aktív patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Osobitná zložitosť je taktiež indikovaná aj potrebou znaleckého dokazovania.
11. Pri hodnotení správania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že aj jeho procesná aktivita, čiastočne prispela k aktuálnej dĺžke napadnutého dedičského konania. Zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v celom doterajšom priebehu dedičského konania spochybňuje zistenú hodnotu dedičstva, čo sa prejavilo pri podávaní opakovaných opravných prostriedkov proti uzneseniam o všeobecnej hodnote dedičstva. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že podľa judikatúry ESĽP sťažovateľovi síce nemôže byť vyčítané uplatnenie procesných prostriedkov, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje vnútroštátny právny poriadok, avšak na druhej strane podľa ESĽP nemožno pričítať štátu zodpovednosť za prieťahy, ktoré v konaní vznikli v dôsledku nutnosti vysporiadať sa s takýmito návrhmi (k tomu pozri rozsudok ESĽP č. 52859/99 z 25. 5. 2004 vo veci Dostál proti Českej republike, § 220).
12. V súvislosti s posudzovaním postupu súdu prvého stupňa v napadnutom dedičskom konaní ústavný súd už na úvod konštatuje, že jeho aktuálna celková dĺžka od začatia (29. 3. 2016) dosiaľ predstavuje dobu viac ako 10 rokov a stále je vo fáze zisťovania výšky majetku patriaceho do dedičstva, čo nie je zlučiteľné s obsahom označených práv a samotná dĺžka konania je dostačujúca na vyslovenie ich porušenia.
13. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, ústavný súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa vrátane postupu súdnej komisárky, aj keď nebolo zaznamenané dlhé kontinuálne obdobie nečinnosti zo strany súdu či notárky, bol poznačený výraznými prvkami neefektívnosti, čo je aj bez potreby detailnej analýzy priebehu dedičského konania už na prvý pohľad premietnuté do existencie a obsahu kasačných rozhodnutí krajského súdu, ktorý dosiaľ zrušil až 2 uznesenia o určení všeobecnej hodnoty majetku. Neefektívnosť sa prejavila aj v striedmosti vykonaných pojednávaní zo strany súdnej komisárky, ako aj dlhých časových úsekoch potrebných na predloženie spisu krajskému súdu. Napokon aj skutočnosť, že posledné odvolanie bolo podané 2. decembra 2025 a ani po polroku od podania odvolania nebol spis predložený krajskému súdu, nemožno hodnotiť ako plynulý a bezprieťahový postup.
14. Aj keď úkony súdnej komisárky sú bez výrazného kontinuálneho obdobia nečinnosti, vzhľadom na to, že v dedičskom konaní sa napriek uskutočneniu viacerých pojednávaní nedosiahol výraznejší posun, ústavný súd hodnotí jej postup ako neefektívny. Napriek potrebe znaleckého dokazovania nie je tolerovateľné, aby ani po desiatich rokoch trvajúcom dedičskom konaní bolo jeho predmetom stále zisťovanie majetku po poručiteľovi (podobne IV. ÚS 149/2025).
15. S poukazom na celkovú dĺžku napadnutého dedičského konania poznamenanú nie dostatočne efektívnou činnosťou okresného súdu, ako aj prvkami neefektívnej činnosti príslušnej súdnej komisárky, za ktorú je zodpovedný okresný súd, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
16. Vzhľadom na to, že konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby konal v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
17. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Ústavný súd konštatuje, že v uvedenej veci prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom považoval v okolnostiach danej veci za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd nemohol opomenúť skutočnosť, že aj procesná aktivita sťažovateľa mala určitý vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania, preto v prevyšujúcej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
V. Trovy konania
18. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 824,72 eur v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie ústavnej sťažnosti) vykonané v roku 2026 podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd pri výpočte trov konania vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2026 v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2026 v sume 15,86 eur (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma trov konania predstavuje sumu 824,72 eur. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu