Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 368/2026
PDF · 241.21 KB
No categories available
IV. ÚS 368/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného Mgr. Michalom Mozolíkom, advokátom, Palárikova 1449, Čadca, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-14C/61/2005 (v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 111/2024-83 z 11. júna 2024) takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-14C/61/2005 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e v konaní sp. zn. B1-14C/61/2005 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 1 500 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 824,72 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v nadväznosti na to aj porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Mestského súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. B1-14C/61/2005 (v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 111/2024-83 z 11. júna 2024) (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje mestskému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov a domáha sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia 9 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.
2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 368/2026-10 z 23. júna 2026 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v napadnutom konaní ako žalobca na základe žaloby podanej ešte v roku 2005 na v tom čase Okresnom súde Bratislava I, ktorou sa proti žalovanej Slovenskej republike domáha náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
4. Ústavný súd už v predchádzajúcom období nálezom č. k. II. ÚS 111/2024-83 z 11. júna 2024 (právoplatným 12. júla 2024) (ďalej len „nález z 11. júna 2024“) konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní a prikázal mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov.
5. K priebehu napadnutého konania sťažovateľ uviedol, že mestský súd napriek už raz danému príkazu zo strany ústavného súdu konať v rámci napadnutého konania bez zbytočných prieťahov uskutočnil následne len jedno pojednávanie, a to 30. júla 2024. Aj uvedené pojednávanie však prebehlo bez reálneho a efektívneho zistenia skutkového stavu a bez vykonania navrhnutých dôkazov, čím nedošlo k žiadnemu posunu vo veci.
6. Sťažovateľ ďalej k priebehu napadnutého konania uviedol, že po nadobudnutí právoplatnosti predchádzajúceho nálezu v tejto veci mestský súd síce nariadil aj pojednávania na 11. december 2024, 15. apríl 2025 a 8. júl 2025, avšak všetky tieto termíny pojednávaní boli následne zrušené (často bezprostredne pred tým, ako sa mali pojednávania uskutočniť).
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Sťažovateľ namieta, že mestský súd ignoroval závery predchádzajúceho nálezu vydaného v jeho veci. Argumentuje, že mestský súd vo veci opätovne nekonal napriek danému príkazu ústavného súdu postupovať vo veci bez zbytočných prieťahov. Postup mestského súdu považuje za neefektívny. Dodal, že pretrvávajúce prieťahy prehlbujú stav jeho právnej neistoty.
III. Vyjadrenie mestského súdu
8. Mestský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprV/484/2026 doručenom ústavnému súdu 20. júla 2026 vo vzťahu k priebehu napadnutého konania uviedol, že vo veci sa uskutočnilo pojednávanie 30. júla 2024, na ktorom bolo vykonané dokazovanie. Na tomto pojednávaní zároveň sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, ktorú doplnil 5. augusta 2024. Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vyjadrila 13. augusta 2024. Vec bola 19. augusta 2024 predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave, ktorý o námietke zaujatosti rozhodol uznesením sp. zn. 8NcC/20/2024 z 28. augusta 2024 tak, že sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci. Dňa 27. septembra 2024 mestský súd stanovil termín pojednávania na 11. december 2024 (upovedomením z 27. novembra 2024 bol zmenený termín pojednávania na 15. apríl 2025 z dôvodu dlhodobo plánovanej dovolenky povereného zamestnanca žalovaného). Následne upovedomením z 11. apríla 2025 zmenil termín pojednávania (z pôvodne určeného 15. apríla 2025 na 8. júl 2025) z dôvodu nezaslania vyžiadaného spisu Krajským súdom v Košiciach. Aj termín pojednávania určený na 8. júl 2025 bol zrušený, a to z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne (od 11. júna 2025 do 17. júla 2025). Po presťahovaní sa mestského súdu bol 9. apríla 2026 stanovený termín pojednávania na 24. jún 2026. Pojednávanie sa neuskutočnilo, pretože sťažovateľ nemal vykázané doručenie predvolania (doručenka sa z jeho adresy nevrátila). Mestský súd reklamoval doručenie zásielky u poštového doručovateľa, na čo bola doručenka sťažovateľa mestskému súdu doručená až 10. júla 2026, pričom doručenka (predvolanie) bola sťažovateľom podpísaná 14. apríla 2026. Argumentoval, že sťažovateľ vedel o termíne pojednávania, ale nedostavil sa na neho (a mestský súd nemal splnené procesné podmienky na vykázanie doručenia predvolania sťažovateľovi, aby mohol konať v jeho neprítomnosti). Uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že termíny pojednávania boli nariadené len formálne, že boli opakovane zrušené bezprostredne pred ich konaním. Dodal, že postup súdu neuľahčuje samotný sťažovateľ, ktorý je výrazne procesne aktívny a do spisu doručuje mnohostranné podania, s ktorými sa mestský súd musí oboznamovať. Uviedol tiež, že pridelený počet vecí zákonnej sudkyni nedovoľuje stanoviť termíny pojednávania v krátkom čase, pretože tie sú už obsadené. Argumentoval aj tým, že z dôvodu sťahovania sa mestského súdu sudcovia od decembra 2025 nemali pojednávať, pričom nebol stanovený ani konkrétny termín, odkedy mal byť mestský súd v nových priestoroch.
9. Ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniu, keďže jeho obsah neviedol k pochybnostiam o potrebe vyhovieť ústavnej sťažnosti v jej esenciálnej podstate (porušenie označených práv).
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a vyjadrením mestského súdu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
11. Podstata argumentácie sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutom konaní (a na to nadväzujúcim namietaním porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) sa sústreďuje do jeho tvrdenia, že mestský súd ignoruje závery vydaného nálezu z 11. júna 2024, že koná neefektívne.
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 250/2025).
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
14. Pokiaľ ide o posúdenie kritéria právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd aj s poukazom na závery uvedené v náleze z 11. júna 2024 vo veci sťažovateľa pripúšťa väčšiu mieru zložitosti veci. Avšak s poukazom na to, že v danom prípade už bolo v minulosti konštatované porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, ani uvedená väčšia skutková zložitosť veci už nie je spôsobilá ospravedlniť vznik opakovaných prieťahov.
15. V rámci posudzovania ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa, ústavný súd na základe obsahu vyjadrenia mestského súdu (a tam uvedeného priebehu napadnutého konania) dospel k záveru, že na ťarchu sťažovateľa je možné do istej miery pripísať vznesenie (neúspešné) námietky zaujatosti vo veci konajúcej zákonnej sudkyne, ako aj mestským súdom opísané okolnosti doručovania predvolania na 24. jún 2026 [primárne s poukazom na to, že bolo preukázané, že sťažovateľ o termíne pojednávania vedel − doručenka (predvolanie) bola sťažovateľom podpísaná 14. apríla 2026]. Nejde však o okolnosti, ktoré by rozhodujúcim spôsobom (v negatívnom zmysle) ovplyvnili vznik prieťahov v napadnutom konaní. Uvedené však ústavný súd zohľadnil pri riešení otázky priznávania primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.
16. Tretím hodnotiacim kritériom je postup mestského súdu. K tomu je potrebné v prvom rade uviesť, že od právoplatnosti nálezu z 11. júna 2024 (právoplatný 12. júla 2024) trvá napadnuté konanie už viac ako dva roky, počas ktorých mestský súd uskutočnil vo veci len jediné pojednávanie (30. júla 2024). Naopak, v nasledujúcom období došlo postupne k zrušeniu celkovo štyroch nariadených pojednávaní.
17. Pritom, ako bolo uvedené vyššie, len v prípade pojednávania nariadeného na 24. jún 2026 by sa dalo, a to tiež len čiastočne, jeho neuskutočnenie pripísať aj na ťarchu sťažovateľa, ktorý o termíne jeho konania v zásade vedel. Nič to však ani v tomto prípade nemení na skutočnosti, že mestský súd nemal vykázané doručenie predvolania (z dôvodov na strane poštového doručovateľa). Na ťarchu mestského súdu nie je možné v celom rozsahu pripísať
ani zrušenie pojednávania nariadeného na 15. apríl 2025, keďže to bolo zrušené z dôvodu nezaslania spisového materiálu iným súdom.
18. Na druhej strane však mestský súd v plnej miere zodpovedá za neuskutočnenie akéhokoľvek relevantného úkonu vo veci od 11. apríla 2025 a to aj v dôsledku následného zrušenia pojednávania nariadeného na 8. júl 2025 (ktorý bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne). Mestský súd tak bol počas napadnutého konania vo veci úplne nečinným od 11. apríla 2025 až do 9. apríla 2026 (kedy bol stanovený termín pojednávania na 24. jún 2026).
19. Výsledkom vyššie opísaných okolností tak je, že mestský súd vo veci od 30. júla 2024 (kedy sa uskutočnilo jediné pojednávanie) v rámci napadnutého konania nevykonal žiaden úkon, ktorý by bol relevantný pre vydanie rozhodnutia. Aj keď, ako už bolo uvedené, ústavný súd prihliadol na to, že nie v celom tomto časovom rozsahu je nečinnosť možné pripísať len na vrub postupu mestského súdu. Napriek tomu je možné konštatovať, primárne po zohľadnení toho, že už nálezom z 11. júna 2024 bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, že mestský súd vo veci opätovne postupoval s nedostatočnou rýchlosťou a efektivitou (pričom uvedenú ročnú nečinnosť od 11. apríla 2025 až do 9. apríla 2026 je nutné pripísať v plnej miere na ťarchu mestského súdu). Je preto možné jednoznačne uzavrieť, že napadnuté konanie trpí (opakovanými) prieťahmi a ústavný súd tak z ústavnoprávneho hľadiska nemôže akceptovať postup prvoinštančného súdu ako súladný s právom sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov.
20. Zároveň v súvislosti s predloženou (obrannou) argumentáciou mestského súdu (čo sa týka veľkého počtu vecí a nemožnosti vykonávať pojednávanie kvôli zmene sídla mestského súdu) ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že od účastníkov konania obracajúcich sa na všeobecné súdy s dôverou, že bude v ich veci spravodlivo a včas rozhodnuté, nie je možné spravodlivo požadovať, aby „strpeli“ nedostatky na strane všeobecného súdu (resp. štátu) spôsobené zlou organizáciou práce či v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdov, alebo z prevádzkových dôvodov na strane súdu. Ústavný súd v zmysle svojej konštantnej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že štát je primárne zodpovedný za to, aby zabezpečil dostatočné personálne a materiálno-technické podmienky na riadny výkon spravodlivosti a nedostatky v tejto oblasti v žiadnom prípade nesmú byť na ujmu právam účastníkov konania, v tomto prípade sťažovateľa.
21. Po zhodnotení okolností prípadu preto ústavný súd dospel v danej veci k jednoznačnému záveru, že napadnuté konanie trpí prieťahmi, ktoré idú na vrub postupu mestského súdu, a to v dôsledku jeho nečinnosti, ako aj neefektívnej činnosti. V napadnutom konaní sa nepostupovalo v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
23. Ústavný súd vzhľadom na trvanie napadnutého konania ale uvádza, že konštatované prieťahy nedosahujú takú intenzitu, ktorú by bolo možné považovať až za odopretie spravodlivosti (resp. označiť ich ako extrémne prieťahy), preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
24. Taktiež aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že aj keď bolo v danom prípade ústavným súdom konštatované porušenie práva sťažovateľa na konanie bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), s ktorých porušením sťažovateľ spája aj namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pre prípadný záver o jeho porušení je potrebné skúmať konkrétne okolnosti daného prípadu, či tieto odôvodňujú záver o jeho porušení. Nie je totiž možné automaticky konštatovať jeho porušenie len s odkazom na konštatované porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade preto ústavný súd aj s poukazom na celkové doterajšie trvanie napadnutého konania ani tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
25. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní, pričom napadnuté konanie stále prebieha, mestskému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku nálezu).
26. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval priznanie zadosťučinenia 9 000 eur. Argumentoval trvaním napadnutého konania, ako aj významom jeho predmetu pre sťažovateľa a už raz konštatovaným porušením jeho práv ústavným súdom.
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
28. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú doterajšiu dobu trvania napadnutého konania v trvaní 2 rokov a v rámci nej na identifikovanú ročnú úplnú (a v zásade neodôvodnenú) nečinnosť mestského súdu. Zároveň vzal do úvahy, že okrem vykonania jedného pojednávania mestský súd za preskúmavané obdobie nevykonal žiaden iný úkon smerujúci k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Tiež bolo prihliadnuté na to, že vo veci sťažovateľa už bolo v minulosti nálezom z 11. júna 2024 konštatované porušenie jeho práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Na strane druhej prihliadol aj na konanie sťažovateľa v priebehu napadnutého konania
(ako je uvedené v bode 15 tohto nálezu), preto rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 1 500 eur (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 5 výroku nálezu).
VI. Trovy konania
29. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 824,72 eur (bod 4 výroku nálezu).
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).
31. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je mestský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu