Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 492/2026
PDF · 139.88 KB
No categories available
III. ÚS 492/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Veľký dvor 12, Želiezovce, proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 2T/65/2025-285 z 29. januára 2026 a bližšie neidentifikovanému rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. júna 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom okresného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia a rozhodnutím krajského súdu, ktorým malo byť rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu.
2. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2026 požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho ústavnej sťažnosti, predložil doklady o majetkových, osobných a zárobkových pomeroch, kópiu prvostupňového rozsudku okresného súdu a kópiu uznesenia krajského súdu č. k. 2Tpo/34/2025-32 z 25. septembra 2025, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu o vzatí do väzby.
II.
Skutkové východiská
3. Sťažovateľ potom, keď na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1
písm. a) a ods. 3 písm. f) v spojení s § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného ku dňu spáchania skutku (12. september 2025). Bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 5 rokov a 6 mesiacov v ústave so stredným stupňom stráženia, ako aj povinnosť náhrady škody poškodeným. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom mal krajský súd rozhodnúť napadnutým neidentifikovaným rozhodnutím.
III.
Argumentácia sťažovateľa
4. Sťažovateľ namieta proti vymeranému trestu odňatia slobody. K tomu uvádza, že pred okresným súdom urobil vyhlásenie o vine, svoj skutok úprimne oľutoval a prejavil záujem spôsobenú škodu postupne nahradiť. Pri určovaní výmery trestu podľa jeho názoru súd iba formálne odkázal na sťažovateľovu trestnú a priestupkovú minulosť
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje na ústavný princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy. V dôsledku uvedeného princípu ústavný súd poskytuje v konaní o ústavnej sťažnosti ochranu základným právam alebo slobodám za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (napr. III. ÚS 122/2024). Ústavný súd preto nemá právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, keďže ho už na odvolanie sťažovateľa preskúmal krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa zaručenému v čl. 17 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ako porušovateľa označuje aj krajský súd. Keďže v ústavnej sťažnosti sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu jednoznačne neidentifikoval, ani nepredložil kópiu akéhokoľvek jeho rozhodnutia, ústavný súd ho vyzval na doplnenie ústavnej sťažnosti o uvedené chýbajúce náležitosti a poučil ho o následkoch nevyhovenia výzve. Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným 3. augusta 2026, v ktorom však rozhodnutie krajského súdu neidentifikoval a priložil kópiu uznesenia krajského súdu z 25. septembra 2025, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.
8. Ústavný súd nepovažuje sťažovateľovu reakciu za vyhovenie výzve z 23. júla 2026. Dôvody ústavnej sťažnosti sťažovateľa totiž bez akýchkoľvek pochybností a celkom zrozumiteľne atakujú výmeru uloženého trestu odňatia slobody. Uznesením z 25. septembra 2025, ktorého kópiu sťažovateľ na výzvu doručil ústavnému súdu, však krajský súd nerozhodoval o výmere trestu
odňatia slobody za spáchaný trestný čin, ale v skoršom štádiu prípravného konania sa zaoberal väzobným stíhaním sťažovateľa, čo je otázka celkom odlišná od ukladania trestu.
9. Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvod opätovne sťažovateľa na doplnenie ústavnej sťažnosti vyzývať. Hoci sťažovateľ nie je právne zastúpený a sám nemá právnické vzdelanie, doručenie kópie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu predstavuje jednoduchý úkon, na uskutočnenie ktorého nie sú potrebné kvalifikované právnické znalosti a skúsenosti. Napokon, kópiu prvostupňového odsudzujúceho rozsudku okresného súdu dokázal sťažovateľ bez problémov vyhotoviť a ústavnému súdu doručiť, čo rovnako platí aj o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu a o k nej priložených podkladoch. Je teda zjavné, že sťažovateľ výzve ústavného súdu porozumel.
10. Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa možným ustálením uznesenia krajského súdu z 25. septembra 2025 ako sťažovateľom namietaného zásahu do jeho základného práva. Predmetom rozhodovania krajského súdu uvedeným uznesením nebol trest odňatia slobody, ktorého výmeru sťažovateľ v dôvodoch ústavnej sťažnosti kritizuje, ale väzobné stíhanie sťažovateľa. Dôvody ústavnej sťažnosti, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný, sa tak vôbec neprekrývajú s dôvodmi uznesenia krajského súdu z 25. septembra 2025.
11. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti bližšie neidentifikovanému rozhodnutiu krajského súdu z 31. marca 2026 podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu nesplnenia náležitosti ustanovenej zákonom o ústavnom súde v § 123 ods. 3.
12. Ústavný súd môže podľa prvej aliney § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. napr. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu