Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 438/2026
PDF · 185.99 KB
No categories available
IV. ÚS 438/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6Ntc/3/2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví označeným postupom krajského súdu. Navrhuje priznať primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania právneho zástupcu, o ktorého ustanovenie žiadal ústavný súd.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh vyplýva, že uznesením sp. zn. 6Ntc/3/2026 z 24. februára 2026 krajský súd podľa § 18 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, ako aj podľa § 67 ods. 2 Trestného zákona zamietol návrh sťažovateľa na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na doživotie (uloženého mu rozsudkom Landesgericht für Strafsachen Wien, Rakúska republika č. 603Hv 1/12s z 24. apríla 2012, ktorým bol uznaný vinným zo zločinu vraždy podľa § 75 Trestného zákonníka Rakúskej republiky a zo zločinu ťažkej lúpeže podľa § 142 ods. 1, § 143 prvej vety druhého prípadu Trestného zákonníka Rakúskej republiky), ktorý bol na území Slovenskej republiky uznaný rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Ntc 35/2013 zo 4. februára 2014.
3. Sťažovateľ po vyhlásení uznesenia z 24. februára 2026 uviedol, že proti nemu podáva sťažnosť a sťažnosť podal aj jemu ustanovený obhajca.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Ustanovenie obhajcu krajským súdom bolo nulitným úkonom, po prebratí obhajoby obhajca nevykonal poradu so sťažovateľom, aby nebola len v rovine teoretickej a iluzórnej (pred začatím verejného zasadnutia hovorili nie viac než 5 minút). Obhajcom podaná sťažnosť nemohla splniť svoj význam a bola len formálnym úkonom, sťažovateľ nemal vedomosť o jej podstate.
5. Od podania návrhu (26. 1. 2026) krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi opomínal postup v súlade s čl. 13 ústavy, aby orgán verejnej moci vždy a bez výnimky uplatňoval svoju právomoc. Krajský súd nesplnil podmienku správneho ustálenia osoby zákonného sudcu, ktorou je ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti súdu, keď musel mať vedomosť, že vecne príslušným na rozhodnutie o podmienečnom prepustení je vždy okresný súd, v ktorého obvode sa trest odňatia slobody vykonáva (§ 407 ods. 2 Trestného poriadku). Vedome si nezákonne priznal vecnú príslušnosť. Vec nepatrila do právomoci krajského súdu, týmto spôsobom odňal vec zákonnému sudcovi. Krajský súd nevzal do úvahy judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 73/2017 vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 405/2010 a konal v rovine svojej ľubovôle ‒ arbitrárnosti, čo má za následok, že niet ani nadriadeného súdu, ktorý by rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 24. februára 2026.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu:
7. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom ústavný súd konštatuje, že tento nie je aplikovateľný na konanie o podmienečnom prepustení, lebo sa v ňom nerozhoduje o trestnom obvinení v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), teda nie je na vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae. V tomto konaní sa nerozhodovalo ani o občianskych právach a záväzkoch Už na prvý pohľad je preto zrejmé, že k porušeniu sťažovateľom označeného práva v danej veci dôjsť nemohlo a jeho návrh by bol v tejto časti vecne posúdený ako zjavne neopodstatnený, čo zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní.
8. Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
9. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavná sťažnosť je prípustná až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Konanie o ústavnej sťažnosti nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
10. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Ak právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), keby iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
11. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 24. februára 2026 (ktorým bol zavŕšený jeho predchádzajúci postup od podania návrhu sťažovateľa na podmienečné prepustenie) sťažnosť podľa Trestného poriadku, o ktorej rozhoduje najvyšší súd. Sťažovateľ teda využil možnosť podania zákonom priznaného riadneho opravného prostriedku. Najvyšší súd ako nadriadený súd pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmava podľa § 192 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku aj konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia. Najvyšší súd je teda tým „iným súdom“, ktorý je príslušný rozhodovať o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka.
12. Odôvodnenie samotnej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil, uviedol však, že nemal o jej podstate vedomosť od obhajcu. Sťažovateľ neuviedol nič v tom smere, že by mu akákoľvek prekážka bránila odôvodniť svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu z 24. februára 2026 aj nad rámec sťažnosti podanej jemu ustanoveným obhajcom (ak ju považuje len za formálny úkon), minimálne v rozsahu, v akom to uvádza v ústavnej sťažnosti, a spolu s prípadným opísaním nedostatkov zo strany obhajcu pri poskytovaní právnych služieb.
13. Ústavný súd preto konštatuje, že v prípade vecného posúdenia ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom krajského súdu by existoval dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti podľa § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Žiadne z tvrdení sťažovateľa nesvedčia o prítomnosti dôvodu hodného osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné neodmietnuť ústavnú sťažnosť z dôvodu jej neprípustnosti.
III.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:
14. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu v konaní pred ním, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu musia byť splnené súčasne. Ak čo len jeden z nich nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (napr. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. S ohľadom na dôvody uvedené v časti III.1 tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti existujú, na čom nemôže nič zmeniť ani prípadné ustanovenie právneho zástupcu. Pretože neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo možné vyhovieť (výrok 1). Bezprostredným dôsledkom nevyhovenia návrhu na ustanovenie zástupcu je odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde (výrok 2).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu