Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 445/2026
PDF · 136.34 KB
No categories available
II. ÚS 445/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Ing. Mikulášom Práznovszkým, CSc., advokátom, Bočná 26, Nové Zámky, proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/85/2024-230 z 26. júna 2025 a rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/80/2025 zo 4. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom okresného súdu č. k. 5C/85/2024-230 z 26. júna 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8Co/80/2025 zo 4. decembra 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Domáha sa zrušenia napadnutých rozsudkov súdov oboch inštancií, priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 euro a náhrady trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica vydal na návrh žalobcu platobný rozkaz sp. zn. 4Up/711/2024 z 15. mája 2024, ktorým zaviazal sťažovateľa povinnosťou zaplatiť žalobcovi 165,45 eur s príslušenstvom. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec okresnému súdu. Na pojednávaní 10. decembra 2024 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že podpis, ktorý sa nachádza na prílohe s názvom ,,Dodávacia kniha doručovateľa“ a na ktorej je poznačené podacie číslo (doručovaným dokumentom bola výzva na zaplatenie sankčného poplatku), teda podpis
preberajúceho zásielku, nie je podpisom žalovaného sťažovateľa. Sťažovateľ navrhol vykonať dôkaz na účel určenia pravosti podpisu sťažovateľa formou znaleckého dokazovania.
3. Okresný súd rozhodol vo veci samej napadnutým rozsudkom bez toho, aby vykonal sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie. Proti prvoinštančnému rozsudku sťažovateľ podal včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd nevykonal rozhodujúci dôkaz potrebný na rozhodnutie.
4. O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, pričom sa vôbec nezaoberal odvolacím dôvodom uplatneným v odvolaní.
5. Sťažovateľ namieta, že nikdy nepopieral, že mu vznikla povinnosť zaplatiť sankčný poplatok za nedovolené použitia spoplatneného diaľničného úseku v Maďarsku. Namietal iba nesplnenie nevyhnutnej procesnej podmienky na to, aby žalobca bol oprávnený tento poplatok vymáhať – doručenie výzvy v prekluzívnej lehote. Argumentuje, že navrhovaný dôkaz, teda určenie pravosti jeho podpisu na listine potvrdzujúcej prevzatie výzvy sťažovateľom, je rozhodujúcim dôkazom, bez ktorého nie je možné vo veci spravodlivo rozhodnúť, preto rozsudky vo veci samej vydané všeobecnými súdmi považuje za porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
II.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu:
6. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu v odvolacom konaní a bol potvrdený rozsudkom krajského súdu. Keďže napadnutý rozsudok bol preskúmaný iným súdom v riadnom inštančnom konaní, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc na jeho opakované preskúmanie. Preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
II.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu:
8. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým, ako požiada o ústavnú ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými (v danom prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými) procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
9. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa o neprípustnosti dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 v spojení s § 422 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku v jeho právnej veci ústavný súd uvádza, že k nej nemá výhrady.
10. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti však ústavný súd zistil, že argumentácia sťažovateľa (porušenie označených práv odôvodňuje tým, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, ktorý je rozhodujúci pre meritórne posúdenie žalobného nároku, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces) znamená to vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto zastáva názor, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu mal sťažovateľ podať dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
11. Keďže sťažovateľ právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho práv, nevyčerpal a nepreukázal, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
12. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár
predseda senátu