Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 466/2026
PDF · 202.22 KB
No categories available
II. ÚS 466/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Martinom Salokom, Zvonárska 8, Košice, proti rozsudku a postupu Okresného súdu Košice I sp. zn. 36C/1/2019 z 15. júna 2021, rozsudku a postupu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/40/2022 z 28. marca 2023 a proti uzneseniu a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/16/2024 z 24. marca 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. júna 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka žiada zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o prevode nebytového priestoru č. v bytovom dome na v , ktorú uzatvorilo mesto Košice (žalovaná 1) a (žalovaná 2). Sťažovateľka je (spornou) vlastníčkou iného bytu v tom istom bytovom dome (v inom konaní sa rieši neplatnosť dražby, pozn.). Namietala porušenie § 16 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. októbra 2018 (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), podľa ktorého má nájomca nebytového priestoru, vlastníci a nájomcovia bytov v dome právo na prednostný prevod nebytového priestoru do vlastníctva v tomto poradí; iným ako nájomcom nebytových priestorov, vlastníkom bytov a nájomcom bytov v dome možno nebytový priestor previesť do vlastníctva len so súhlasom spoločenstva; ak spoločenstvo nevznikne, vyžaduje sa predchádzajúci súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nájomcov bytov v dome. Pri hlasovaní má za každý byt v dome vlastník a nájomca bytu jeden hlas a za každý nebytový priestor v dome vlastník nebytového priestoru jeden hlas. Zmluva
o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome, ktorou bolo porušené právo prednostného prevodu nebytového priestoru v dome na nájomcu nebytového priestoru, na vlastníka bytu alebo nájomcu bytu alebo nebol daný predchádzajúci súhlas, je neplatná. Podľa jej názoru bola nájomná zmluva medzi žalovanými uzatvorená neplatne z dôvodu porušenia povinnosti uverejniť vyhlásenie o verejnej súťaži v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) a Obchodným zákonníkom.
3. Okresný súd napadnutým rozsudkom z 5. júna 2021 zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania (I), zamietol aj žalobu (II), žalovanej 1 náhradu trov konania proti sťažovateľke nepriznal (III) a priznal náhradu trov konania žalovanej 2 voči sťažovateľke v rozsahu 100 % (IV). Poukázal na to, že žalovaná 2 bola nájomníčkou dotknutého nebytového priestoru, preto konala žalovaná 1 v súlade so zákonom. V nadväznosti na to okresný súd konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky na podanie žaloby, keďže tá v prípade žaloby o neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru patrí len tej osobe, v neprospech ktorej bolo porušené právo prednostného prevodu v bytovom dome. Podľa okresného súdu nejde o klasickú určovaciu žalobu, ktorú možno podať v prípade preukázania existencie naliehavého právneho záujmu. Za podstatnú okresný súd považoval možnosť žalovať neplatnosť prevodu nebytového priestoru podľa § 9b ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí. Podľa týchto ustanovení sa môže fyzická osoba, ktorá má v obci trvalý pobyt alebo vlastní v obci nehnuteľnosť, alebo osoba, ktorá má na veci právny záujem, domáhať neplatnosti právneho úkonu alebo určenia vlastníctva obce k majetku, ktorý bol obcou prevedený na tretiu osobu, ak prevod majetku obce nebol realizovaný v súlade s § 9a alebo § 9b zákona o majetku obcí, pričom žalobu je možné podať na súde do jedného roka odo dňa prevodu vlastníckeho práva z majetku obce na nadobúdateľa. Sťažovateľka takú žalobu v prekluzívnej jednoročnej lehote nepodala, a preto podľa súd nebolo možné riešiť (ani predbežne) neplatnosť prevodu nebytového priestoru z dôvodu porušenia zákona o majetku obcí.
4. Sťažovateľka v priebehu konania tiež žiadala prerušenie konania do času, kým sa ukončí (i) konanie o určenie neplatnosti dražby (jej) bytu, (ii) konanie vo veci určenia vlastníckeho práva k bytu a (iii) konanie o určenie charakteru priestoru, ktorý je predmetom sporu (sťažovateľka tvrdila, že nejde o nebytový priestor, ale o byt, pozn.). Vo vzťahu k prvým dvom konania okresný súd uzavrel, že nie sú pre vec relevantné, a to aj s poukazom na svoje závery týkajúce sa preukazovania naliehavého právneho záujmu, a vo vzťahu k správnemu konaniu poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Košice, odboru výstavby a bytovej politiky z 20. júna 2019, v ktorom sa správny orgán s touto otázkou vysporiadal. S ohľadom na tieto úvahy potom okresný súd zamietol aj dokazovanie svedeckou výpoveďou.
5. Krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výrokoch II, III a IV, odmietol odvolanie proti rozsudku vo výroku I a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením okresného súdu a poukázal aj na to, že okresný súd sa ku všetkým podstatným námietkam sťažovateľky riadne vyjadril. Vo vzťahu k namietanému porušeniu § 283 Obchodného zákonníka („Vyhlasovateľ nemôže uverejnené podmienky súťaže meniť alebo súťaž zrušiť, ibaže si toto právo v uverejnených podmienkach súťaže vyhradil a zmenu alebo zrušenie uverejnil spôsobom, ktorým vyhlásil podmienky súťaže.“) odvolací súd konštatoval, že ide o neprípustnú novotu a navyše toto ustanovenie zakladá iba deliktuálnu spôsobilosť za spôsobenú škodu.
6. Sťažovateľka následne podala vo veci dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku („CSP“). Namietala hodnotenie predložených dôkazov a navrhovanej svedeckej výpovede vo veci návrhu na prerušenie konania. Poukázala na nesprávnu výmeru nebytového priestoru, sporný charakter tohto priestoru, odmietnutie jej argumentácie porušením § 283 Obchodného zákonníka a napokon na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Poukázal na rozhodujúce dôvody zamietnutia žaloby (uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby podľa zákona o majetku obcí a prevod vlastníckeho práva k nebytovému priestoru v prospech nájomníka tak, ako to vyžaduje zákon č. 182/1993 Z. z.). Sťažovateľka v rámci doterajšieho priebehu konania ani v odvolaní nenapadla správnosť týchto záverov, ale svoju argumentáciu založila na celom rade čiastkových argumentov a sekundárnych dôvodov, ktoré však neboli vo veci relevantné – práve s poukazom na dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá.
II. Argumentácia sťažovateľky
8. Sťažovateľka namieta, že súd v priebehu konania nedostatočne objasnili skutkový stav, nezaoberali sa ňou navrhovanými dôkazmi a návrhmi na prerušenie konania, čo viedlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu. V priebehu súdneho konania súdy nezohľadnili nesprávnosť postupu žalovaného 1 v konaní o verejnej súťaži. Podľa sťažovateľky ide o byt, a nie nebytový priestor.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutými rozsudkami okresného a krajského súdu:
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Každá osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 734/2017).
10. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku okresného súdu opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti porušeniu práv sťažovateľky bol vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu krajský súd. Ústavnú sťažnosť preto ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre neprípustnosť.
11. K totožnému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, keď vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu mala sťažovateľka k dispozícii účinný opravný prostriedok – dovolanie, ktorý rovnako využila. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
12. Po preskúmaní pomerne stručných a všeobecne formulovaných námietok sťažovateľky ani ústavný súd nevzhliadol v doterajšom rozhodovaní prípadu sťažovateľky pochybenie. Spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky, naopak, považuje za veľmi logický. V podstate totožné námietky uplatnila sťažovateľka aj v konaní pred ústavným súdom a po ich preskúmaní ani ústavný súd nedospel k odlišnému záveru.
13. Skutočne zásadné boli vo veci dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľky ako takej. Práve s ohľadom na ne (ako upozornil najvyšší súd) totiž k meritórnemu prieskumu ostatných námietok sťažovateľky nedošlo. To neznamená, že by tým došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu. Znamená to len to, že vec sťažovateľky bola zamietnutá ako celok pre uplynutie prekluzívnej lehoty, a skutočnosť, že ako (možná) vlastníčka bytu v bytovom dome nemala prednostné právo na uzatvorenie zmluvy o prevode nebytového priestoru pred nájomníčkou. Ak tieto dve okolnosti boli posúdené správne, je úplne jedno, akú mal priestor výmeru (išlo o okrajovú otázku), a nepochybne zbytočný by bol aj výsluch svedka či výsledky súdnych konaní, ktoré mali potvrdzovať jej vlastníctvo bytu v bytovom dome. Ani to by totiž výsledok konania nijakým spôsobom neovplyvnilo.
14. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že dovolanie bolo podané podľa § 420 písm. f) CSP – teda nebolo podané pre nesprávne právne posúdenie niektorej z právnych otázok, ktoré boli v priebehu konania riešené. To konštatoval aj najvyšší súd, keď uviedol, že zásadné dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľka v skutočnosti vôbec nenamietala, ale venovala sa len okrajovým otázkam, ktoré na rozhodnutie nemali v skutočnosti žiadny vplyv.
15. Súdy teda riadne vyhodnotili a zdôvodnili:
- prečo bol sporný priestor posúdený ako nebytový priestor – s poukazom na rozhodnutie
konkrétneho príslušného správneho orgánu, pre ktoré považovali správne konania iniciované sťažovateľkou za nadbytočné;
- svoje rozhodnutie nepreskúmať námietky sťažovateľky týkajúce sa priebehu verejnej súťaže –
opäť s dôkladným zdôvodnením poukazujúcim na uplynutie prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej mala sťažovateľka možnosť tieto námietky uplatniť v konaní o žalobe podľa § 9b zákona o majetku obcí;
- svoj záver týkajúci sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky na podanie žaloby
podľa zákona č. 182/1993 Z. z., pretože prevod nebytového priestoru bol realizovaný v prospech nájomníčky, ktorá mala prednostné právo na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru, a to aj pred sťažovateľkou ako (možno) vlastníčkou bytu v bytovom dome.
16. Závery najvyššieho súdu sa nejavia ako svojvoľné a najvyššiemu súdu nemožno vytknúť ani to, že by sa niektorou z námietok sťažovateľky nezaoberal. Ako konštatoval v napadnutom uznesení, skutočnosť, že sa s týmito závermi sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že boli porušené jej práva. Ústavný súd s ohľadom na všetky už uvedené okolnosti ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
17. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár
predseda senátu