Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 503/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Trnavský samosprávny kraj, Starohájska 10, Trnava, zastúpeného Advokátska kancelária IURISTHALIA s.r.o., Majakovského 9, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. -941 z 30. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa (ďalej len „“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , listiny a dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa , listiny a dohovoru uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -941 z 30. apríla 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. Súčasne sa domáha, aby ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. sa sťažovateľ ako žalobca podanou žalobou z 10. mája 2021

domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi 83 037 eur s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia sa za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa bez právneho titulu.

3. Žalovaná sa vzájomnou žalobou zo 4. februára 2022, doručenou súdu 7. februára 2022, domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej 81 000 eur s prísl.

4. Okresný súd uznesením č. k. -356 z 10. septembra 2024 pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaná je povinná do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť sťažovateľovi ako žalobcovi istinu 178 737 eur s prísl.

5. Uznesením č. k. -777 z 20. apríla 2026 okresný súd pripustil zmenu vzájomnej žaloby zo 4. februára 2022 tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 327 696 eur s prísl.

6. Napadnutým uznesením okresný súd vzájomnú žalobu žalovanej vylúčil na samostatné konanie.

II. Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nezákonný a ústavne nekonformný procesný postup okresného súdu, ktorým došlo k vydaniu napadnutého uznesenia o vylúčení vzájomného nároku žalovanej na samostatné konanie, a to napriek tomu, že okresný súd po celé doterajšie konanie vo vzťahu k tomuto nároku vykonával procesné úkony smerujúce k jeho spoločnému prejednaniu. Okresný súd v danej veci určil okruh sporných skutkových a právnych otázok nie len vo vzťahu k žalobe sťažovateľa ako žalobcu, ale aj vo vzťahu k vzájomnému žalobnému návrhu žalovanej, určil rozsah dokazovania, ktoré malo byť vykonané vo vzťahu k obom uplatneným nárokom, pripustil zmenu petitu žaloby, ako aj zmenu vzájomnej žaloby žalovanej. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd o vylúčení vzájomného nároku žalovanej rozhodol až na pojednávaní 30. apríla 2026 po tom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. z 24. marca 2026 vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. . Následný postup zvolený okresným súdom predstavuje iba formálne, a nie materiálne plnenie povinností vyplývajúce z uvedeného nálezu ústavného súdu. Namiesto koncentrácie konania a efektívneho spoločného rozhodnutia o skutkovo a právne previazaných nárokoch okresný súd pristúpil k ich procesnému rozdeleniu v štádiu, keď bolo dokazovanie prakticky skončené, čím objektívne vytvoril stav vedúci k duplicite dokazovania, predĺženiu konania a oddialeniu konečného vyriešenia právnych vzťahov medzi stranami sporu.

8. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na odbornú literatúru, z ktorej vyplývajú závery, že súd nemôže vylúčiť vzájomnú žalobu na samostatné konanie, ak sú splnené podmienky na spojenie vecí podľa (ďalej len „“). Uvádza, že spojenie skutkovo súvisiacich vecí pri splnení podmienky hospodárnosti konania je obligatórne, pričom účelom predmetnej právnej úpravy je minimalizácia zásahov do práv strán a predchádzanie neefektívnemu rozštiepeniu sporov.

9. Zdôrazňuje, že okresný súd o vylúčení vzájomného žalobného návrhu žalovanej rozhodol bez toho, aby svoje rozhodnutie ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, pričom absencia ústavne konformného odôvodnenia napadnutého uznesenia, ako aj nedostatočné vysporiadanie

sa okresného súdu s podstatnými procesnými okolnosťami veci, najmä s dôvodmi, pre ktoré po predchádzajúcom procesnom postupe smerujúcom k spoločnému prejednaniu oboch uplatnených nárokov náhle pristúpil k ich oddeleniu, majú za následok arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia.

10. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením zasiahol do samotnej podstaty práva sťažovateľa na efektívnu a predvídateľnú súdnu ochranu, keď vytvoril procesný stav nezlučiteľný s princípom materiálneho právneho štátu, právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a efektívneho výkonu súdnictva.

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň namieta aj porušenie princípu rovnosti účastníkov konania. K uvedenému zásahu podľa jeho názoru došlo na pojednávaní, na ktorom okresný súd rozhodol o vylúčení vzájomnej žaloby žalovanej na samostatné konanie a na ktorom zároveň neumožnil sťažovateľovi reagovať na uvedené rozhodnutie, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k procesnému postupu, ktorý zásadným spôsobom menil dovtedajší priebeh konania a jeho procesné postavenie.

12. Vydaním napadnutého uznesenia došlo podľa názoru sťažovateľa aj k zásahu do jeho základného práva na zákonného sudcu. Tvrdí, že okresný súd po dlhodobom spoločnom prejednávaní žaloby a vzájomného nároku žalovanej, pri existencii už ustáleného rozsahu dokazovania a procesného rámca konania, pristúpil bez ústavne akceptovateľného odôvodnenia k vylúčeniu vzájomného nároku na samostatné konanie. Tým vytvoril stav, v ktorom o skutkovo a právne previazaných otázkach môže byť rozhodované v odlišných procesných režimoch a potenciálne aj v odlišnej rozhodovacej línii, hoci okresný súd pôvodne konštatoval potrebu ich spoločného prejednania.

13. Vo vzťahu k návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že okresný súd vo veci samej nariadil termín pojednávania na 9. jún 2026, na ktorom plánuje rozhodnúť o žalobe sťažovateľa bez spoločného prejednania skutkovo a právne súvisiaceho vzájomného nároku žalovanej. V prípade pokračovania v konaní a meritórneho rozhodnutia vo veci samej pred rozhodnutím ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa by mohlo dôjsť k vzniku stavu, ktorého následky by bolo možné odstrániť iba s výraznými procesnými komplikáciami, ak vôbec. Podľa názoru sťažovateľa bez odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia hrozí vznik stavu, ktorý bude mať za následok ďalšie prehlbovanie protiústavného stavu konštatovaného nálezom ústavného súdu sp. zn. z 24. marca 2026, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa , listiny a dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , listiny a dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa , listiny a dohovoru napadnutým uznesením, ktorým okresný súd vylúčil vzájomnú

žalobu žalovanej na samostatné konanie. Sťažovateľ, v procesnom postavení žalobcu, s takýmto procesným postupom nesúhlasí a považuje ho za nezákonný, nehospodárny a nelogický. Zároveň tvrdí, že uvedené rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne odôvodnené, čo má za následok arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia.

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Subsidiarita právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa má za následok, že jej vznik sa spája s uskutočnením skoršieho konania pred inými orgánmi verejnej moci v Slovenskej republike a zánik nastáva plynutím času. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán verejnej moci, pred ktorým ho uplatní ().

17. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd, alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

18. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa , a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. V prípade nesplnenia tohto postupu platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná podľa .

19. Ako už bolo uvedené, podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom je vyčerpanie všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych prostriedkov nápravy (riadnych aj mimoriadnych), ktoré sťažovateľ môže využiť v priebehu celého konania. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , , ).

20. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu je rozhodnutím procesným, keďže ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti ktorému nie je podľa v spojení s a contrario odvolanie prípustné.

21. Tak ako každú inú právnu normu, ani však nemožno vnímať izolovane, ale systematicky a vo vzájomných súvislostiach – v tomto prípade predovšetkým v spojitosti s . Podľa možno odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Nesprávnosť uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa , tak v konečnom dôsledku je možné namietať. Vada procesného uznesenia (niektorá z vád uvedených v

, pozn.) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu teda môže byť dôvodom na podanie odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu (kde už odvolanie prípustné je).

22. Podľa možno odvolanie odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a pod týmto pojmom treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Možno tu zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený priamo zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu pôjde len vtedy, ak tento nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.: . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1239.).

24. Vychádzajúc z podanej ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením namieta nedostatočné odôvodnenie, svojvoľnosť (arbitrárnosť) a nesprávne právne závery, ktoré v súvislostiach prejednávaného prípadu považuje za ústavnoprávne neudržateľné.

25. Nesprávne či arbitrárne rozhodnutie o vylúčení vzájomnej žaloby na samostatné konanie môže mať za následok porušenie sťažovateľom označených práv. Ak by teda okresný súd vo veci samej rozsudkom rozhodol v neprospech sťažovateľa, ten by podľa názoru ústavného súdu podané odvolanie mohol dôvodiť aj vadami procesného uznesenia, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, teda aj vadami ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia (ako ich popísal v podanej ústavnej sťažnosti), ak by táto vada uznesenia mala vplyv na meritórne rozhodnutie. Skutočnosť, že sťažovateľ môže svoje námietky a výhrady proti napadnutému uzneseniu uplatniť v ďalej prebiehajúcom konaní, vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv.

26. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné s poukazom na popísanú zásadu subsidiarity odmietnuť podľa v spojení s a pre jej neprípustnosť.

27. Obiter dictum ústavný súd vo vzťahu k základnému právu na zákonného sudcu uvádza, že vylúčením vzájomnej žaloby na samostatné konanie vzniká potenciál zmeny zákonného sudcu,

ide však o dôsledok vyvolaný rozhodovaním súdu majúcim náležitú oporu v zákone. Ústavnoprávne relevantnou by sa prípadná zmena sudcu stala až vtedy, ak by následné určenie sudcu nebolo výsledkom zákonom a rozvrhom práce vopred ustanovených pravidiel, prípadne ak by rozhodnutie o vylúčení veci samo predstavovalo prostriedok obchádzania týchto pravidiel.

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2026

Libor Duľa

predseda senátu