Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 500/2026
PDF · 208.84 KB
No categories available
IV. ÚS 500/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Námestie osloboditeľov 3/A, Košice, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 40Ek/780/2024 a uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 40Ek/780/2024 z 30. januára 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 3. apríla 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj ďalších ním označených práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 a čl. 22 ústavy, čl. 8 a čl. 53 dohovoru a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40Ek/780/2024 (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením okresného súdu sp. zn. 40Ek/780/2024 z 30. januára 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Namieta tiež porušenie práva na ochranu spotrebiteľa vyplývajúceho zo smernice Rady 93/13/EHS, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a práva podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením. Navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov „vo veci opravy chýb v písaní a vo veci skúmania nekalých podmienok v úverovej zmluve a zabezpečenia, aby nimi sťažovateľ nebol viazaný
a zastavenia takejto protizákonne vedenej exekúcie v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ“. Ďalej žiada priznať mu finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení povinného v napadnutom exekučnom konaní. Návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol okresnému súdu doručený 10. apríla 2024. Poverenie na vykonanie exekúcie okresný súd vydal 28. augusta 2024. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo súdnou exekútorkou vydané 3. septembra 2024 a povinnému doručené 25. septembra 2024. Návrh na zastavenie exekúcie bol podľa obsahu uznesenia okresného súdu podaný na poštovú prepravu 7. októbra 2024. O návrhu na zastavenie exekúcie rozhodla vyššia súdna úradníčka napadnutým uznesením. V jeho záhlaví bola pohľadávka vyčíslená sumou 1 447,43 eur namiesto sumy 447,43 eur. Proti napadnutému uzneseniu bola podľa poučenia prípustná sťažnosť v lehote 15 dní od jeho doručenia. Z ústavnej sťažnosti ani jej príloh či doplnenia nevyplýva, že by tento opravný prostriedok bol využitý a že by o námietkach smerujúcich proti napadnutému uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodoval sudca okresného súdu; túto skutočnosť zisťoval až ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti. Chyba v písaní týkajúca sa napadnutého uznesenia bola odstránená uznesením okresného súdu zo 17. júna 2025.
3. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť bez zastúpenia právnym zástupcom. Na výzvu ústavného súdu tento nedostatok ústavnej sťažnosti odstránil a predložil 26. marca 2026 splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi. Podaním doručeným 20. apríla 2026 právny zástupca ústavnú sťažnosť doplnil, pričom poukázal predovšetkým na namietanú nečinnosť okresného súdu pri realizácii ochrany spotrebiteľa a na čas potrebný na opravu chyby v písaní. Zároveň uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
4. Overením aktuálneho stavu ústavnou sťažnosťou napadnutého konania na Informačnom centre okresného súdu ústavný súd zistil, že proti napadnutému uzneseniu (vydanému vyššou súdnou úradníčkou) bola podaná sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením zo 17. júna 2025 tak, že sťažnosť bola zamietnutá. Výrok o zamietnutí sťažnosti nadobudol právoplatnosť 9. júla 2025.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Podstatou argumentácie je tvrdenie, že exekučný súd nekonal pri ochrane sťažovateľa ako spotrebiteľa dostatočne efektívne a nerešpektoval povinnosti vnútroštátneho súdu vyplývajúce z práva Európskej únie, osobitne povinnosť skúmať z úradnej povinnosti prípadnú neprijateľnosť podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Nezákonnosť vymáhaného nároku odôvodňuje najmä výškou úroku vyplývajúceho z úverového vzťahu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, preskúmania nekalých zmluvných podmienok ex offo a zásady efektivity. Namieta tiež nepredloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
6. Za zbytočné prieťahy považuje predovšetkým čas od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie 10. apríla 2024 do vydania poverenia 28. augusta 2024, ako aj postup okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie a pri oprave nesprávne uvedenej výšky
pohľadávky v napadnutom uznesení. Negatívne dôsledky vedenia exekúcie spája aj so zásahom do svojho súkromného a rodinného života, dobrej povesti, psychickej pohody a životnej situácie. Vedená exekúcia mu podľa jeho tvrdenia spôsobuje stres, napätie a narúša jeho vzťahy s rodinnými príslušníkmi.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti sú dve skupiny námietok. Prvá smeruje proti napadnutému uzneseniu a spôsobu, akým bola v exekučnom konaní posúdená sťažovateľom namietaná ochrana spotrebiteľa. Druhá sa týka dĺžky trvania napadnutého konania medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu.
8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením okresného súdu:
9. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu. Jeho zmyslom je, aby ochranu základných práv a slobôd poskytovali predovšetkým tie orgány verejnej moci, ktorým právny poriadok zveruje právomoc rozhodovať o riadnych alebo mimoriadnych prostriedkoch ochrany dotknutých práv.
10. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
11. Napadnuté uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Proti takému rozhodnutiu bola v súlade s § 202 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca príslušného súdu. Napadnuté uznesenie obsahovalo poučenie o tom, že sťažnosť je možné podať v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia súdu, a rovnako aj o tom, že o sťažnosti je oprávnený rozhodnúť sudca okresného súdu. Sťažovateľ teda bol o existencii tohto právneho prostriedku na ochranu jeho základných práv náležite poučený. Práve v sťažnostnom konaní sa vytvára priestor na uplatnenie námietok smerujúcich proti právnemu posúdeniu návrhu na zastavenie exekúcie vrátane argumentácie týkajúcej sa spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, neprijateľných zmluvných podmienok či potreby aplikácie práva Európskej únie. Právomoc sudcu exekučného súdu rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zahŕňa aj povinnosť poskytnúť ochranu základným právam a slobodám účastníka konania a odstrániť prípadné pochybenia napadnutého rozhodnutia.
12. Sťažovateľ túto možnosť ochrany aj využil, keď proti napadnutému uzneseniu podal sťažnosť, a teda o ochrane práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu bol príslušný rozhodovať
sudca okresného súdu. Skutočnosť, že sudca o podanej sťažnosti následne 17. júna 2025, po podaní ústavnej sťažnosti, rozhodol, na uvedenom závere nič nemení. Toto rozhodnutie nebolo sťažovateľom napádané a nie je predmetom ústavnej sťažnosti.
13. Právomoc sudcu okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu preto vylučovala právomoc ústavného súdu na bezprostredný prieskum napadnutého uznesenia. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu:
14. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 250/2025).
15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie označených práv. Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (IV. ÚS 576/2020, IV. ÚS 610/2020).
16. Napadnuté exekučné konanie bolo začaté doručením návrhu na vykonanie exekúcie okresnému súdu 10. apríla 2024. Poverenie bolo vydané 28. augusta 2024, teda po približne štyroch mesiacoch. Sťažovateľ podal návrh na zastavenie exekúcie 8. októbra 2024, o ktorom bolo vyššou súdnou úradníčkou rozhodnuté (napadnutým uznesením) 30. januára 2025. Po podaní sťažnosti proti napadnutému uzneseniu sudca okresného súdu rozhodol uznesením zo 17. júna 2025. Od vydania poverenia do právoplatného ustálenia otázky vedenia exekúcie uplynul jeden rok, pričom jednotlivé rozhodnutia okresného súdu boli vydávané v niekoľkomesačných intervaloch. Hodnotiac časové súvislosti vydávania jednotlivých rozhodnutí, treba uviesť, že v postupe okresného súdu nemožno vzhliadať nečinnosť, práve naopak, okresný súd postupoval plynule a rozhodnutia vydával v primeraných lehotách.
17. Ústavnoprávne relevantný rozmer nemá ani námietka súvisiaca s opravou nesprávnej sumy uvedenej v záhlaví napadnutého uznesenia. V čase podania ústavnej sťažnosti (3. apríla 2025) uplynuli od vydania napadnutého uznesenia približne dva mesiace. Opravné uznesenie bolo následne vydané 17. júna 2025. Ani v takto vymedzenom období, či posudzovanom samostatne, alebo v súvislosti s celkovým priebehom exekučného konania, nemožno identifikovať nečinnosť dosahujúcu intenzitu zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy alebo neprimeranej dĺžky konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že právny zástupca sťažovateľa síce oznámil súdu, že bolo vydané opravné uznesenie, ale neuviedol, že okresný súd
týmto uznesením rozhodol aj o sťažnosti sťažovateľa a že o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté.
18. Napadnutý postup okresného súdu preto nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých dôvodnosť by bolo možné preskúmať po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
19. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia jeho práv, stratilo opodstatnenie. Ústavný súd sa preto osobitne nezaoberal návrhom na prikázanie okresnému súdu konať, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia ani náhradou trov právneho zastúpenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa
predseda senátu