Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24C-3-2018.pdf
PDF · 139.68 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-24C/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II Mgr. Janou Koščovou v právnej veci žalobcu N.. G.. Y. V., D.., U.. XX.X.XXXX, R. Y. XXX/X, I., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova č. 14, Bratislava, proti žalovanej H. X. A.: G.. H. H., U.. XX.X.XXXX, R. K. X, L., zastúpenej JUDr. Jarmilou Machovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, žalovanému v 2.rade: B.. A. L., U.. X.XX.XXXX, R. G. XXX/XX, L., zastúpenému B.. E. H., R. K. X, L., za účasti mal. M. C. H., U.. XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie otcovstva
rozhodol:
I.Súd určuje, že súhlasné vyhlásenie žalovaných v 1. a 2.rade o určení otcovstva k maloletému M. C. H., U.. XX.X.XXXX zo dňa 26.2.2013 je neplatné.
II. Návrh o určenie otcovstva žalobcu k maloletému M. C. H., U.. XX.X.XXXX a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému M. C. H. vylučuje na samostatné konanie.
III. Žalobca má voči žalovaným v 1. a 2.rade právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Žalobca žalobou podanou súdu 27.6.2013 žiadal, aby 1. súd určil, že súhlasné vyhlásenie rodičov o určenie otcovstva urobené žalovanou v 1.rade a žalovaným v 2.rade dňa 26.2.2013 je neplatné a zároveň, aby 2. súd určil, že žalobca N.. G.. Y. V., D.., U.. XX.X.XXXX, F. R. Y. XXX/X, I., Š.. D. E. C. O. G.. M. C. H., U.. XX.X.XXXX H. R., X. G. E. M. C. H., U.. XX.X.XXXX sa zveruje do osobnej výchovy žalovanej v 1.rade MI.. H. H., U.. XX.X.XXXX, F. R. K. Č.. XX/X, L.- Š., Š.. D. E.R, že 4. žalobca doc. G.. Y. V., D.., U.. XX.X.XXXX F. R. Y. XXX/X, I., št. príslušnosť SR je povinný prispievať na výživu maloletého syna M. C. H. sumou 100,-Eur mesačne k rukám žalovanej v 1.rade najneskôr do 15.dňa príslušného mesiaca vopred, 5. žalobca N.. G.. Y. V., D.., U.. XX.X.XXXX F. R. Y. XXX/X, I., št. príslušnosť SR má právo na styk s maloletým synom M. C. H. v rozsahu každý párny víkend od piatku v čase od 18hod do nedele 18hod, pričom dieťa si prevezme a vráti v bydlisku dieťaťa, 6. žalovaná v 1.rade a žalovaný v 2.rade sú povinní nahradiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku trovy konania, ktoré si žalobca vyčísli do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku. Žalobca žalobu odôvodnil skutočnosťou, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti súhlasného vyhlásenia otcovstva k maloletému M. C. H. urobené žalovanými v 1. a 2.rade, nakoľko sa domnieva, že je biologickým otcom maloletého. Zároveň bolo deklarované už podaním žaloby zo dňa 15.6.2012, nakoľko však počas tohto konania vedeného pod sp.zn. 23P 160/2012 došlo zo strany matky maloletého, žalovanej v 1.rade a žalovaného v 2.rade k súhlasnému vyhláseniu a určeniu otcovstva, konanie bolo zastavené v súlade s ust. § 108 O.s.p., nakoľko došlo k určeniu otcovstva podľa druhej domnienky podľa zákona o rodine. Žalobcovi bolo uvedeným konaním žalovaných zabránené, aby súd v rámci konania o určenie otcovstva vyhovel jeho návrhu a určil otcovstvo k maloletému synovi.
Žalobca považuje podanie tejto žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie otcovstva za definitívnu možnosť, ako odvrátiť situáciu, že mu bude zabránené vo vykonávaní jeho rodičovských práv a povinností k maloletému. Ďalej žalobca v konaní poukázal na okolnosť, že sa so žalovanou v 2.rade zoznámili v Bratislave vo februári 2010, následne ich priateľský vzťah vyústil do partnerského vzťahu, z ktorého vzišiel spoločný syn účastníkov konania, maloletý M. C.. Žalobca so žalovanou udržiaval intímny vzťah od apríla 2010 až do jedného mesiaca pred pôrodom maloletého syna, t.j. do januára 2012 a z ich spoločného vzťahu sa narodil dňa 12.2.2012 spoločný syn. Žalobca navštevoval so žalovanou lekára - pôrodníka počas jej tehotenstva, bol pri pôrode, sprevádzal žalovanú pri odchode z kliniky a následne sa jej snažil pomáhať. Vzťah žalobcu a žalovanej skomplikovala rodina žalovanej. Napriek prísľubu žalovaná žalobcu ako otca maloletého dieťaťa v matrike narodení neuviedla. Žalobca videl maloleté dieťa len niekoľkokrát po pôrode, od krstu dňa 26.5.2012, ktorého sa zúčastnil maloletého nevidel a žalovaná so žalobcom nekomunikuje. Žalobca je toho názoru, že súhlasné vyhlásenie žalovanej a žalovaného v 1.rade o otcovstve k maloletému nemožno považovať za právny úkon urobený vážne, nakoľko žalovaná v 1.rade si je vedomá, kto je skutočným a biologickým otcom dieťaťa a teda že ním je samotný žalobca. Túto skutočnosť potvrdila v emailovej komunikácii. Taktiež žalobca spochybňuje vôľu žalovaného v 2.rade, ktorú nemožno považovať za vážnu. Podľa vedomostí žalobcu nikdy nebol žalovaný v 2.rade partnerom žalovanej a nebol ním ani v dobe rozhodnej pre počatie maloletého dieťaťa. Žalovaná nezdieľala so žalovaným v 2.rade žiadny partnerský vzťah, tento ani nikdy o maloleté dieťa neprejavoval žiadny záujem, so žalovanou netrávil čas pred jej tehotenstvom, ani počas neho, nebol prítomný ani pri pôrode. Zároveň žalobca poukázal na okolnosť, že k súhlasnému vyhláseniu žalovaných v tomto konaní počas konania o určenie otcovstva došlo až po vyše roku od narodenia dieťaťa. Žalovaná si nepochybne musí byť vedomá, že otcom dieťaťa je žalobca. Vôľa, ktorá nie je vážna, nesleduje právne následky a nemôže byť základom právneho úkonu. Súhlasné vyhlásenie žalovanej a žalovaného o otcovstve k maloletému dieťaťu by bol dôsledok, ktorý by vyvolal stav, ktorý odporuje zákonu, nakoľko sa nezakladá na pravde a bráni žalobcovi v uplatnení jeho rodičovských práv. Taktiež poukázal žalobca na rozpor tohto právneho úkonu s dobrými mravmi.
2. Žalovaní v 1. a 2.rade v podaní zo dňa 10.9.2013 poukázali na osobitný zákon č. 36/2005 Zákona o rodine, ktorý taxatívnym spôsobom vymedzuje spôsoby určenia otcovstva, ako aj zapretia otcovstva. Vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona o rodine nie je oprávnený žalobca podať návrh na zapretie otcovstva a rovnako nie je oprávnený podať návrh na určenie otcovstva, čo bolo aj dôvodom zastavenia konania pôvodne vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 23P 160/2012. Zároveň uviedli, že v danom prípade účelom podanej žaloby žalobcu je obchádzanie zákona o rodine a to zapretie otcovstva, ktoré bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov a ktoré je možné výlučne v zmysle zákona o rodine. Z uvedených dôvodov nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na podanej žalobe, a to aj z dôvodu, že pokiaľ by aj súd vyhovel žalobe žalobcu v prvom výroku a určenie otcovstva na základe súhlasného vyhlásenia rodičov spísaného dňa 26.2.2013 na Matričnom úrade Košice - Juh by vyhlásil za neplatné, neznamenalo by predmetné rozhodnutie zo zákona zapretie otcovstva, pretože zapretie otcovstva je možné výlučne len v zmysle zákona o rodine. Súhlasné vyhlásenie otcovstva k maloletému M. C. H., U.. XX.X.XXXX bolo zo strany žalovaných urobené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, boli si vedomí aké právne účinky sú s predmetným právnym úkonom spojené a tieto právne účinky týmto prejavom chceli vyvolať. Z obsahu žaloby žalobcu nevyplývalo, akému zákonu má odporovať výsledok právneho úkonu - určenia otcovstva k maloletému M. C. H. súhlasným vyhlásením zo dňa 26.2.2013. Zároveň žalovaní sú toho názoru,že v danom prípade nie sú dané zákonom stanovené podmienky neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi a predmetné dôvody podľa ich názoru nevyplývajú ani z obsahu žaloby. Na základe u vedeného žiadali žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 25C 117/2013-103 žalobu zamietol a rozhodol, že o náhrade trov účastníkov súd rozhodne samostatným uznesením.
4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 8coP 453/2015-330 predmetný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 6Cdo 224/2016 zo dňa 31.10.2017 rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 8CoP 453/2015 a rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 25C 117/2013-103 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie s odôvodnením, že konanie pred odvolacím súdom ako aj pred súdom prvej inštancie z hľadiska požiadaviek na spravodlivý proces nemôže v kontexte celého súdneho konania obstáť, pričom poukázal na okolnosť, že odvolací súd nedal
v dôvodoch rozsudku odpoveď ani na námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky ním uvádzané skutočnosti (ich pravdivosť žalovaní v 1. a 2.rade nepopreli), hoci mali dokázať vedomosť žalovanej v 1.a 2.rade, že žalovaný v 2.rade nie je biologickým otcom maloletého M. C. a že súhlasné vyhlásenie otcovstva sledovalo vylúčenie žalobcu z otcovstva k maloletému dieťaťu, čo bolo v konaní podstatné. Odvolací súd náležite neodôvodnil to, prečo nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz otcovstva metódou DNA, hoci vykonanie tohto dôkazu sám nariadil prostredníctvom súdu prvej inštancie. K ostatne uvedenej argumentácii odvolacieho súdu uviedol, že tak právna teória ako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. OZ splnené, resp. ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom (pozri Zákon o rodine, Komentár, Doc. JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., 2. vydanie 2013, C-H- BECK, str. 543, resp. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/492/2015). V danej veci žalobca neplatnosť súhlasného vyhlásenia žalovanej 1/ a žalovaného 2/ o otcovstve odôvodňuje práve nedostatkom náležitostí vyplývajúcich z § 37 ods. 1 a § 39 OZ, resp. tým, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ v čase urobenia právneho úkonu mali vedomosť o tom, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého M. C.. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného 2/. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takéhoto nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Čl. 46 ods. 1 Ústavy. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Okrem toho, uvedený záver krajského súdu, a to aj v kontexte jeho podpornej argumentácie, treba považovať za svojvoľný a neudržateľný. Zákon o rodine ako hmotnoprávny predpis totiž nie je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku, ktorý je procesným predpisom. Vzťah týchto právnych predpisov nie je vzťahom špeciálnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy a preto záver krajského súdu, že „v opačnom prípade by dochádzalo k obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy“, nemá racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov. Zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 OZ. Podľa dovolacieho súdu za nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý treba považovať aj rozsudok súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie mal podľa žaloby o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej 1/ a žalovaného 2/ o otcovstve riešiť otázku, či za situácie, keď žalovaná 1/ a žalovaný 2/ v čase urobenia právneho úkonu mali vedomosť o tom, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého M. C., je tento právny úkon neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ pre nedostatok vážnosti vôle, resp. podľa § 39 OZ pre obchádzanie zákona. V dôvodoch rozsudku mal preto predovšetkým uviesť, ktoré žalobcom tvrdené skutočnosti vzal za preukázané, a ktoré nie, a z ktorých dôkazov vychádzal, mal aspoň stručne vysvetliť, prečo sú, resp. nie sú žalobcom preukázané skutočnosti (posudzujúc ich vo vzájomnej súvislosti) spôsobilé dokázať to, že žalovaní 1/ a 2/ mali vedomosť o tom, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom maloletého dieťaťa, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ prejavom vôle (ne)zamýšľali vyvolať tie právne účinky, ktoré Zákon o rodine s takýmto prejavom vôle spája, resp. že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ týmto prejavom vôle fakticky obchádzajú zákon (uznaniu cudzieho dieťaťa za vlastné mužom, ktorý nie je jeho biologickým otcom slúži inštitút osvojenia). V dôvodoch rozhodnutia teda chýbajú úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie pri prijatí pre vec rozhodujúcich záverov riadil. Okrem toho, viaceré žalobcom tvrdené skutočnosti, boli súdom prvej inštancie spájané s tým, čo nimi nemalo byť dokázané, čo spôsobuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vnútorne rozporný (tvrdenia žalobcu, že žalovaný 2/ neudržiaval žiaden partnerský a ani intímny vzťah so žalovanou 1/, mali dokázať vedomosť žalovaných 1/ a 2/, že žalovaný 2/ nie je biologickým otcom dieťaťa a nie to, či vylučujú alebo nevylučujú existenciu partnerského a intímneho vzťahu medzi nimi). Napokon, bez bližšieho vysvetlenia a úvah zostal aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal zámer žalovaných 1/ a 2/ vylúčiť ho z otcovstva k maloletému dieťaťu a teda, že ide o právny úkon neplatný pre obchádzanie zákona (význam môže mať, či žalobca, resp. žalovaný 2/ prejavoval záujem o dieťa pri jeho narodení, v čase súhlasného vyhlásenia otcovstva a
následne po tomto vyhlásení, o kom sa žalovaná 1/ vyjadrovala, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa, kedy z časového hľadiska došlo k súhlasnému vyhláseniu otcovstva). Zároveň Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že ak strana sporu odmietne vypovedať, musí aj znášať všetky tým spojené procesné dôsledky, okrem iného aj tie, ktoré sú späté s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Obdobne to platí aj v prípade, ak sa strana odmietne bez dôležitého dôvodu podrobiť vykonaniu znaleckého dokazovania metódou DNA analýzy a nápravu súdu sa nepodarí zjednať ani postupom podľa § 101 a § 102 C.s.p.
6. Súd rozsudkom č.k. 24C /32018-527 zamietol návrh žalobcu a priznal žalovaným v 1. a 2.rade právo na náhradu trov konania voči žalobcovi.
7. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 8CoP/273/2018-611 zrušil predmetný rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci s odôvodnením, že otázku naliehavého právneho záujmu je potrebné posudzovať vzhľadom na znenie ust. § 470 ods. 2 C.s.p. podľa právnej úpravy účinnej v čase podania žaloby. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jednoznačne osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 137 písm.c/C.s.p., lebo v prípade vyhovenia jeho žalobe sa stane aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu, čím môže dôjsť k náprave nežiadúceho stavu - konfliktu medzi právnym a biologickým otcovstvom. Poukázal na okolnosť, že nie je možné od žalobcu spravodlivo žiadať, aby v konaní preukázal, že žalovaní v 1. a 2.rade nemali intímny pomer v čase rozhodnom pre splodenie maloletého M. C., nakoľko v takomto prípade je na žalovaných, aby preukázali, že tento intímny pomer mali (napr. výpisom sms komunikácie, návrhom na výsluch svedkov, fotografie z rozhodného obdobia, analýza DNA). Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z dôkazov predložených žalobcom, tento nesporne preukázal svoj dlhodobý a intímny vzťah so žalovanou v 1.rade (ktorý skončil mesiac pred narodením maloletého dieťaťa) a bolo dôkaznou povinnosťou žalovaných v 1. a 2.rade, aby inými dôkazmi preukázali svoj intímny vzťah, resp. skutočnosť, že žalovaný v 2.rade je biologickým otcom maloletého. Odvolací súd poukázal na ust. § 151 C.s.p, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana vyslovene nepoprela, sa považujú za nesporné. Na odvrátenie fikcie nespornosti skutkových tvrdení protistrany postačuje ich generálne popretie, ak strana uvedie vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach. Zároveň odvolací súd poukázal na okolnosť, že súd nevyhodnotil dôkaz výsluchom žalobcu a nevykonal iný navrhovaný dôkaz žalobcom, napr. výsluch lekára prítomného pri pôrode maloletého dieťaťa, oboznámenie sa s tehotenskou knižkou žalovanej v 1.rade, koho označila žalovaná ako otca, znalecké dokazovanie analýzou DNA, výsluch farára prítomného pri sviatosti krstu maloletého a úradníka, ktorý na matrike vykonával zápis súhlasného vyhlásenia otcovstva žalovaných. Súd nevzal do úvahy skutočnosti uvedené žalovanou v 1.rade v internetovej komunikácii so žalobcom, kde priznáva, že žalobca je otec maloletého dieťaťa, ani prepisom sms komunikácie medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade, z ktorej vyplýva, že žalovaná v 1.rade 12.2.2012 oznámila žalobcovi, že jej odišla plodová voda, 12.4.2012 ďakovala za syna žalobcovi a 26.5.2012 oznámila žalobcovi, že má byť pri krste maloletého, ktorú skutočnosť oznámila aj farárovi. Odvolací súd ďalej v rozhodnutí poukázal na okolnosť, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne sociálne väzby medzi žalovaným v 2. rade a maloletým dieťaťom, preto odvolací súd nevidel súlad medzi otcovstvom právnym žalovaného v 2.rade založenom na právnej domnienke a rodičovstvom sociálnym, kde rodič vykonáva osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Na druhej strane žalobca podľa názoru odvolacieho súdu prejavuje záujem o maloletého M. C. už od jeho narodenia (prítomnosťou pri pôrode, ktorá bola potvrdená správou z pôrodnice zo 16.7.2013), tvrdí, že je biologickým otcom a domáha sa podieľania sa na starostlivosti a výchove maloletého. Odvolací súd konštatoval, že je v záujme maloletého dieťaťa súlad medzi otcovstvom biologickým, právnym a sociálnym, ak tento súlad nie je dobre možný, je povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť a s ohľadom na konkrétne okolnosti zvážiť, ktoré z uvedených aspektov rodičovstva prevažuje. Zároveň uložil súdu prvej inštancie znovu vo veci rozhodnúť, odstrániť vytýkané nedostatky, doplniť dokazovanie v uvedenom rozsahu, prípadne aj nad rámec, ak sa ukáže byť potrebným.
8. Súd z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi, výpoveďou žalobcu, výpoveďou žalovanej v 1.rade, zistil tento skutkový stav:
9. Podľa kópie rodného listu predloženého žalobcom v konaní v knihe narodení Matričného úradu Bratislava - Staré Mesto vo zväzku X/XXX, A.U. XXXX, U. E. XX, D. D. Č. XX Q. N. XX.X.XXXX, G. M. C. H. R. U. XX.X.XXXX, K. G. C. Z. H. H., U.. XX.X.XXXX, otec nie je uvedený.
Z rodného listu zo dňa 4.3.2013 vyplýva evidencia otca maloletého M. C. H. v knihe narodení Matričného úradu Bratislava- Staré Mesto, B.. A. L., U.. X.XX.XXXX.
10. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa zoznámil so žalovanou v 1.rade vo februári 2010. Udržiavali partnerský vzťah, aj intímny vzťah od apríla 2010 približne do januára 2012. Následne sa žalobca zúčastnil pôrodu maloletého M. C. N. XX.X.XXXX. Takisto samotná žalovaná tvrdila, že žalobca je otcom maloletého a vyjadrovala sa tak v rámci krstu farárovi. Následne ho však žalovaná odmietla uviesť ako otca v rodnom liste maloletého, pričom jej odôvodnenia sa rôzne menili, napr. že by mohla mať v budúcnosti problémy keď bude mať nového partnera. Styk s maloletým bol žalobcovi odmietnutý od doby krstu. Žalobca sa okrem iných skutočností domnieva, že je biologickým otcom maloletého M. C. aj na základe fyzickej podoby maloletého dieťaťa so žalobcom. Následne podal návrh na určenie otcovstva, keď mu bol odmietaný styk s maloletým dieťaťom žalovanou. Toto konanie bolo zastavené, keďže došlo k súhlasnému vyhláseniu otcovstva žalovanými. Žalobca je presvedčený, že žalovaný v 2.rade nie je otcom maloletého, nakoľko aj meno maloletého vyberal žalobca spolu so žalovanou. Podľa vedomostí žalobcu žalovaný v 2.rade netrávil čas pred narodením dieťaťa so žalovanou v 1.rade. Priatelia žalovanej boli prekvapení, že žalovaného v 2.rade nepoznajú. Žalobca ďalej uviedol, že o žalovanú v 1.rade sa staral pred pôrodom, nakupoval jej výbavu pre dieťa, čo sama potvrdila v sms-kách, keď mu ďakovala. Podľa názoru žalobcu dôvodom, prečo odmietala žalovaná v 1.rade uviesť žalobcu ako otca dieťaťa v rodnom liste bola skutočnosť, že matka žalovanej nebola zmierená s ich vzťahom. Zároveň bolo vyčítané aj žalovanou v 1.rade žalobcovi, že je rozvedený, má dve deti z prvého manželstva, ako aj rozdielne vierovyznanie. Žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by mala žalovaná v 1.rade aj iný vzťah s iným partnerom ako so žalobcom. Nemal vedomosť o žalovanom v 2.rade. Žalovaná v 1.rade mu ho nikdy nespomínala.
11. Z vyjadrenia substitučnej právnej zástupkyne žalobcu vyplýva, že právny záujem žalobcu v konaní je daný aj z dôvodu, že podľa súčasnej právnej úpravy, ktorá žalobcovi neumožňuje podať žalobu o zapretie otcovstva, nakoľko na podanie takejto žaloby nie je aktívne legitimovaný, keďže sa nepovažuje za otca dieťaťa. Zároveň poukázala na medzinárodnoprávnu ochranu týkajúcu sa práv dieťaťa, najmä na Dohovor o ochrane práv dieťaťa, ktorý Slovenská republika ratifikovala, napr. článok 7 Dohovoru, ktorý uvádza právo dieťaťa poznať svoj pôvod, svojich rodičov a tiež vlastné právo na starostlivosť z ich strany. Konaním žalovaných bolo toto právo dieťaťa závažne porušené. Poukázala na článok 8 Dohovoru, právo dieťaťa na zachovanie vlastnej identity vrátane štátnej príslušnosti, mena, rodinných zväzkov a pod., článok 9 Dohovoru, zmluvné strany dohovoru musia zabezpečiť, aby dieťa nesmelo byť oddelené od vlastných rodičov proti ich vôli, konaním žalovanej v 1.rade bolo zabránené žalobcovi aj dieťaťu uplatnenie tohto práva. Zároveň podľa článku 18 Dohovoru zmluvné strany musia zabezpečiť uznanie princípu, že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Právna zástupkyňa žalobcu navrhla doplniť dokazovanie výsluchom službokonajúceho lekára pri pôrode maloletého na preukázanie skutočnosti ,že žalobca bol prítomný pri pôrode dieťaťa, testy hematologické a testy DNA na preukázanie otcovstva žalobcu k maloletému, zadováženie tehotenskej knižky žalovanej v 1.rade na preukázanie skutočnosti, kto je zapísaný ako otec dieťaťa, lekárske správy o pôrode maloletého dieťaťa a výsluch svedkov - farára, ktorý bol pri krste dieťaťa, matrikárky G. E. z Matričného úradu Bratislava - Staré mesto, ktorá vykonávala zápis do rodného listu maloletého, keďže tento bol vykonaný tri dni po pôrode a z čoho je zrejmé, že žalovaná sa nemohla zúčastniť tohto zápisu po pôrode.
12. Podľa oznámenia GNP s.r.o. Partizánska 27, Bratislava zo dňa 16.7.2013 žalobca sa v období od 11.2.2012 do 17.2.2012 nachádzal v gynekologicko-pôrodníckej nemocnici KOCH. Zároveň sa nemocnica nevedela vyjadriť, či žalovaný v 2.rade sa v období od 11.2.2012 do 17.2.2012 nachádzal v nemocnici.
13. Žalobca v konaní predložil písomný prepis sms-kovej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade, z obsahu ktorej vyplýva, že žalovaná v 1.rade oznámila žalobcovi dňa 12.2.2012, že jej odišla voda, bola jej daná vyvolávačka k pôrodu. Dňa 12.4.2012 ďakovala za syna žalobcovi. Následne v správe zo dňa 26.5.2012 oznámila žalobcovi, že farárovi povedala, že žalobca je otec maloletého.
14. Uznesením č.k. 23P 160/2012-119 Okresný súd Košice II konanie o určenie otcovstva k maloletému M. C. H., U.. XX.X.XXXX na návrh žalobcu G.. Y. V. zastavil v zmysle ust. § 108 O.s.p. s poukazom na súhlasné vyhlásenie rodičov - žalovanej v 1.rade a žalovaného v 2.rade spísaného dňa 26.2.2013
na Matričnom úrade Mestskej časti Košice - Juh o otcovstve žalovaného v 2.rade k maloletému M. C. H., U.. XX.X.XXXX.
15. Zástupca kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 22.10.2013 navrhol na doplnenie dokazovania vykonať znalecké dokazovanie formou analýzy DNA na preukázanie otcovstva žalobcu k maloletému. Zástupca kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 12.6.2018 opätovne navrhol doplniť dokazovanie formou analýzy DNA na preukázanie otcovstva žalobcu k maloletému a to vo vzťahu k určeniu otcovstva navrhovateľa k maloletému dieťaťu.
16. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní dňa 12.6.2018 žiadal opätovne vykonať dokazovanie formou analýzy DNA na preukázanie otcovstva navrhovateľa k maloletému dieťaťu a vypočuť odporcu v 1.a 2.rade.
17. Žalovaná v 1.rade vo vyjadrení podanom súdu 27.7.2020 poukázala na okolnosť, že žalobca v konaní nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, nakoľko žalobou o určení neplatnosti právneho úkonu nie je možné dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a teda žaloba vyvoláva ďalšie konanie, po ktorom musí nasledovať súdne konanie o určenie otcovstva. Samotné rozhodnutie by narušilo súčasný právny stav a zasiahlo do práv a právom chránených záujmov rodičov a maloletého dieťaťa. Zákonodarca nepriznáva aktívnu legitimáciu spochybňovania vzťahu medzi matkou, dieťaťom a právnym otcom tretím osobám, a to ani putatívnemu otcovi, pokiaľ sa zmeny rodinných vzťahov nedovolajú samotní účastníci týchto vzťahov. Poukázala na okolnosť, že žaloba v časti o určenie otcovstva nie je nedôvodná a bola podaná predčasne, nakoľko v súčasnosti je upravené rodičovstvo k maloletému dieťaťu zákonom upravovanou formou v zmysle § 91 Zákona o rodine, a to druhou zákonnou domnienkou otcovstva. Žalovaná prostredníctvom čestného prehlásenia vyhlásila, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého dieťaťa mala intímny vzťah so žalovaným v 2.rade a žalovaný v 2.rade prostredníctvom čestného vyhlásenia čestne vyhlásil, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého mal intímny vzťah so žalovanou v 1.rade a vyhlásil, že je otcom maloletého. V čase vykonania súhlasného vyhlásenia bol a je presvedčený, že je otcom maloletého dieťaťa. So žalovanou chcel vytvoriť rodinu a stabilné prostredie pre ich syna, hoci dnes netvoria tradičnú rodinu, úspešne vytvorili stabilné a spokojné prostredie, v ktorom ich syn má všetko, čo potrebuje pre svoj rozvoj. Žalovaná v 1.rade zároveň vo vyjadrení poprela, že by v čase súhlasného vyhlásenia mala vedomosť o tom, že žalovaný v 2.rade by nemal byť biologickým otcom maloletého dieťaťa ako aj tvrdenie žalobcu, že súhlasné vyhlásenie otcovstva malo cielene sledovať vylúčenie žalobcu z otcovstva maloletého. Súhlasné vyhlásenie rodiča žalovanými malo vytvoriť stabilné rodinné zázemie pre maloletého. Zároveň uviedla, že obaja rodičia si boli vedomí právnych účinkov spojených týmto právnym úkonom a tieto právne účinky chceli vyvolať, právny úkon súhlasného vyhlásenia bol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Znalecké dokazovanie formou testov DNA nemá spôsobilosť preukázať ani jednu z podmienok potrebných na preukázanie neplatnosti právneho úkonu. Zo záverov znaleckého dokazovania by nebolo možné preukázať tvrdenie žalobcu, že žalovaní v 1. a 2.rade mali v čase vykonania súhlasného vyhlásenia rodičov vedomosť o tom, že otcom maloletého by mala byť iná osoba ako žalovaný v 2.rade a ani skutočnosť, že by vyhlásenie o určení rodičovstva bolo robené v rozpore s § 37 a 39 Občianskeho zákonníka, preto znalecké dokazovanie testom DNA je vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičovstva k maloletému dieťaťu právne irelevantné. Poukázala na okolnosť, že nie je zrejmé na základe čoho súhlasné vyhlásenie rodičovstva by sa malo priečiť dobrým mravom alebo obchádzať zákon. Rodičovstvo bolo žalovanými v 1. a 2.rade vyhlásené v dobrej viere a na základe vedomostí, ktorými disponovali o tom, že sú spoločne rodičmi maloletého dieťaťa. V konaní o neplatnosť právneho úkonu by sa nemalo preukazovať biologické, právne či sociálne otcovstvo žalovaného v 2.rade, ale skutočnosť, či právny úkon spĺňal náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka a nebol v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobcom predložené dôkazy pri preukazovaní skutkového stavu, t.j. prítomnosť pri pôrode (žalovaná v 1.rade rodila cisárskym rezom), či následná komunikácia medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade nepreukazujú biologické otcovstvo žalobcu a nepreukazujú ani skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2.rade mali vykonať súhlasné vyhlásenie s vedomím, že žalovaný v 2.rade nie je otcom maloletého, či z dôvodu vylúčenia žalobcu z otcovstva. Ide o jednostranné a tendenčné účelové tvrdenia žalobcu s cieľom zasiahnuť do rodinného, súkromného života iných osôb.
18. Žalovaný v 2.rade vo vyjadrení podanom súdu 5.8.2020 prostredníctvom zástupcu uviedol, že opätovne vyhlasuje, že v čase rozhodnom na splodenie G. M. C. H. mal intímny vzťah so žalovanou
v 1.rade. V čase vykonania súhlasného vyhlásenia o otcovstve k maloletému na matričnom úrade bol a stále je presvedčený, že je otcom maloletého. So žalovanou v 1.rade chcel vytvoriť rodinu a stabilné prostredie pre maloletého. Jeho vôľa pri vykonaní právneho úkonu určenia otcovstva súhlasným vyhlásením bola slobodná a vážna. Zároveň uviedol, že žalovaný v 2.rade nikdy nebol zamestnancom otca žalovanej v 1.rade. Žalobca v krstnom liste maloletého dieťaťa nebol uvedený, prípadná jeho prítomnosť v kostole nepreukazuje jeho otcovstvo. Žalovaný v 2.rade a žalovaná v 1.rade sa poznajú z čias, kedy žalovaná v prvom rade chodila na strednú školu, kde sa pravidelne stretávali, zúčastňovali sa rôznych spoločenských aktivít a stretnutí na zrazoch kresťanskej mládeže Univerzitného pastoračného centra a v Centre Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Ich vzťah pretrval aj po jej odchode do Bratislavy. Okolnosť, že žalobca bol prítomný pri pôrode maloletého je nepravdivé, žalovanú v 1.rade doniesol do pôrodnice otec žalovanej v 1.rade, ktorý komunikoval aj s primárom. Žalovaná v prvom rade rodila cisárskym rezom, čo vylučuje prítomnosť cudzej osoby pri pôrode. Prípadná prítomnosť žalobcu na recepcii je možné prirovnať k prítomnosti ďalších otcov. Poukázal, že motívom žalobcu pre podanie žaloby nie je reálny záujem o maloleté dieťa, ale pomsta a poškodzovanie vzťahu rodičov maloletého a psychický tlak na celú rodinu, najmä žalovanú v 1.rade. Svoje písomné vyjadrenie v konaní žalovaný v 2.rade potvrdil čestným vyhlásením zo dňa 24.7.2020 a okolnosť, že mal v čase rozhodnom pre splodenie maloletého M. C. H. intímny vzťah s matkou maloletého - žalovanou v 1.rade potvrdil aj vo vyhlásení zo dňa 27.5.2021 s overením podpisu žalovaného v 2.rade.
19. Z výpovede žalovanej v 1.rade na pojednávaní dňa 27.5.2021 vyplynulo, že žalobca prejavil o žalovanú v 1.rade záujem na vysokej škole. Žalovaná v 1.rade sa voči žalobcovi správala s rešpektom ako k vyučujúcemu, avšak záujem žalobcu sa neobmedzoval len na oblasť výuky, ale kontaktoval ju aj osobne a jeho záujem prekračoval požiadavky vysokej školy. Žalobca sa zaujímal o súkromie žalovanej, jej vzťahy, žalobca si vynucoval vo vzťahu k žalovanej osobný priestor. Žalovaná v 1.rade sa snažila udržať si od žalobcu odstup, nakoľko nechcela mať problémy v štúdiu na vysokej škole. Od začiatku roku 2010 mala blízky vzťah so žalovaným v 2.rade, chodili spolu, keďže sa s ním poznala od strednej školy. Uvedenú skutočnosť pred žalobcom nespomínala, nakoľko išlo o jej vyslovene súkromie. V priebehu roku 2011, keď sa žalobca vnucoval do jej súkromného života, sa pred ním jej vzťah so žalovaným v 2.rade ani nedal spomenúť. Žalobca sa voči žalovanej spočiatku správal mimoriadne ústretovo, bol pozorný, avšak následne sa jeho správanie zmenilo na kontrolu žalovanej. Žalobca vyhľadával žalovanú v 1.rade a zahŕňal ju výčitkami, robil jej verejné scény, bol žiarlivý a manipulatívny, pričom išlo o obdobie pred otehotnením žalovanej v 1.rade, kedy mu dávala táto najavo, že s ním nechce tvoriť pár. Žalobca ju však naďalej sledoval a slovne napádal aj na verejnosti. Žalovaná v 1.rade koncom mája a začiatkom júna roku 2011 oznámila žalovanému v 2.rade, že je s ním tehotná, kedy tento jej oznámil, že ju podporí akokoľvek sa rozhodne. Žalovaná v 1.rade zároveň oznámila žalobcovi, že čaká dieťa s iným mužom a zrejme ostane na výchovu dieťaťa sama, na čo sa žalobca pasoval do úlohy otca a dotlačil ju, aby s ním išla na výlet na Kanárske ostrovy, pričom bola v 4. mesiaci tehotenstva, kde sa ju snažil presvedčiť, že bude jej správnym mužom v živote. Žalobca v žalovanej vytvoril iluzórny pocit bezpečia, pričom ju však psychicky týral. Po narodení maloletého M. C. krstné meno dieťaťa vybrala žalovaná v 1.rade sama, pričom odmietla žalobcu uviesť do rodného listu ako otca, nakoľko nebol biologickým otcom dieťaťa. Napísala mu email, v ktorom mu uviedla, že sa radila s právnikmi, ktorí jej odporučili vzhľadom na fakt, že maloletého nesplodil, s jeho zápisom do rodného listu, ktorý si žalobca na nej agresívne vynucoval počkať. Do nemocnice k pôrodu žalovanú v 1.rade odniesol otec, kde sa dostavil aj žalobca, ktorý ju slovne atakoval. Po pôrode odišla domov k svojim rodičom, žalobca sa domáhal jej návštevy v domácom prostredí. Naďalej sa snažil kontaktovať žalovanú v 1.rade telefonicky cez sociálne siete a cez email až následne po psychologickej intervencii a psychickej podpore jej rodiny žalobcu žalovaná v 1.rade zablokovala na sociálnej sieti a zmenila si telefónne číslo. Žalobca si sám zistil deň a čas krstu maloletého dieťaťa. Žalovaná v 1.rade so žalobcom do určitého času komunikovala emailom a snažila sa mu dať najavo, že v jej živote skončil. Vo svojej výpovedi poukázala na okolnosť, že maloletý má právneho aj biologického otca zapísaného v rodnom liste, pričom manželstvo s ním odmietla, nakoľko sa necítila v psychickej pohode, aby stačila aj na manželstvo.
Podľa ust. § 391 C.s.p., Ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. (2) Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
(3) Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
Podľa ust. § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa ust. § 137 písm.c/C.s.p. Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
Podľa ust. § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
20. Nakoľko ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 391 C.s.p., súd je v konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Vychádzajúc z názoru odvolacieho súdu, žalobca v konaní preukázal existenciu intímneho vzťahu so žalovanou v 1.rade v čase rozhodnom pre splodenie maloletého M. C., a to z emailovej a sms komunikácie predloženej v konaní, ktorou žalovaná v 1.rade označila žalobcu za otca keď mu poďakovala za maloletého. Zároveň žalovaní v 1. a 2.rade svoje vyjadrenia vo výpovedi a čestnom vyhlásení o okolnosti, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého dieťaťa mali intímny vzťah, súdu žiadnymi dôkazmi nepreukázali a na preukázanie uvedenej skutočnosti nepredložili dôkazy naznačené v rozhodnutí odvolacieho súdu (výpisom sms komunikácie, návrhom na výsluch svedkov, fotografiami z rozhodného obdobia, analýzou DNA).
21. Súd v súlade s ust. § 151 C.s.p., na ktorý poukazoval odvolací súd v konaní vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná v 1.rade nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu o skutočnosti, že žalobca mal byť v tehotenskej knižke uvedený ako otec maloletého ani skutočnosť, že žalovaná v 1.rade označila žalobcu ako otca pred farárom, ktorý vykonával sviatosť krstu maloletého a pred lekárom prítomným pri pôrode maloletého dieťaťa.
22. Na základe uvedeného súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením a v zmysle záveru odvolacieho súdu vychádzal zo skutočnosti, že tieto tvrdenia žalobcu sú nesporné. Zároveň z prepisu sms komunikácie a internetovej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou v 1.rade je zrejmé že žalovaná v 1.rade 12.2.2012 oznámila žalobcovi, že jej odišla plodová voda, 12.4.2012 ďakovala za syna žalobcovi a 26.5.2012 oznámila žalobcovi, že má byť pri krste maloletého, ktorú skutočnosť oznámila aj farárovi, pričom žalovaná existenciu tejto komunikácie resp. jej spornosť v konaní nenamietala.
23. Vychádzajúc ďalej z názoru odvolacieho súdu v uznesení sp.zn. 8CoP/273/2018 súd skúmal, ktorý z aspektov rodičovstva biologického, právneho a sociálneho u maloletého vo vzťahu k žalovanému v 2.rade prevažuje, pričom dospel k záveru, že napriek vyhláseniu žalovaného v 2.rade, že sa snažil so žalovanou v 1.rade vytvoriť stabilné rodinné prostredie pre maloletého, v konaní žiadnym spôsobom tak žalovaný v 2.rade ako ani žalovaná v 1.rade nepreukázali reálnu starostlivosť žalovaného v 2.rade o maloletého a ani plnenie vyživovacej povinnosti.
24. Zároveň v konaní nebolo vylúčené biologické otcovstvo žalobcu. Žalovaná v 1.rade sa napriek súdom nariadenému znaleckému dokazovaniu testom DNA uvedeného znaleckého dokazovania nezúčastnila a v zmysle vyjadrenia právnej zástupkyne žalovanej v 1.rade na pojednávaní dňa 27.5.2021 sa podrobiť uvedenému dôkazu testom DNA s maloletým dieťaťom odmieta. Uvedenú okolnosť súd vyhodnotil v neprospech dôkaznej situácie žalovanej v 1.rade, čo vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR 6Cdo/224/2016, ktorým najvyšší súd rozhodol v tomto konaní.
25. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a dôkazov súd uzavrel, že žalovaní v 1. a 2.rade nepreukázali existenciu intímneho vzťahu v čase rozhodnom pre splodenie maloletého M. C. a zároveň zo skutočnosti, že žalovaná v 1.rade pri emailovej komunikácii a sms komunikácii oznamovala žalobcovi okolnosti pôrodu (odídenie plodovej vody), ďakovala mu za syna po pôrode dňa 12.4.2012, ako aj zo skutočnosti, že mu oznamovala, že má byť pri krste maloletého, pričom žalovaná v 1.rade nevyvrátila tvrdenie žalobcu, že ho označovala pred lekárom - pôrodníkom, ako aj pred farárom, ktorý mal byť pri krste za otca, prípadne že ho v tehotenskej knižke uvádzala ako otca, súd dospel k záveru, že žalovaná v
1.rade mala vedomosť o skutočnosti, že žalobca je otcom maloletého. Zároveň z emailovej komunikácie predloženej žalobcom v konaní nevyplýva, že by žalovaná v 1.rade oznamovala možnosť, že otcom maloletého M. C. H. je žalovaný v 2.rade alebo akákoľvek iná osoba odlišná od žalobcu. S prihliadnutím na okolnosť, že k súhlasnému vyhláseniu rodičovstva k maloletému M. C. H. došlo s odstupom jedného roka od narodenia maloletého počas konania o určenie otcovstva k maloletému zo strany žalobcu, súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky existencie slobodnej vôle u oboch účastníkov právneho úkonu - súhlasného vyhlásenia otcovstva žalovaného v 2.rade k maloletému C. H., keďže samotná žalovaná v 1.rade ako vyplýva z vyššie uvedených dôkazov považovala za otca maloletého žalobcu. Žalovaná v 1.rade nenavrhla žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že mohla mať vedomosť v čase súhlasného vyhlásenia o otcovstve žalovaného v 2.rade, že tento je biologickým otcom maloletého.
26. Na základe uvedeného súd uzavrel, že tento právny úkon je neplatný pre nedostatok vôle žalovanej v 1.rade v súlade s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň tento úkon súhlasného vyhlásenia je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keď k súhlasnému vyhláseniu rodičovstva žalovanými v 1. a 2.rade síce došlo v súlade so Zákonom o rodine, avšak tento úkon sa vzhľadom na vedomosť žalobkyne o otcovstve žalobcu k maloletému (tak ako vyplýva z jej písomných prejavov) prieči dobrým mravom. Žalovaná v 1.rade súdu nepreukázala, z akého dôvodu došlo k súhlasnému vyhláseniu otcovstva k maloletému so žalovaným v 2.rade, až s veľkým časovým odstupom po narodení maloletého, pokiaľ bola presvedčená o otcovstve žalovaného v 2.rade, a to práve v dobe, keď prebiehalo konanie o určenie otcovstva žalobcu.
27. Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že právny úkon súhlasného vyhlásenia rodičovstva žalovaných v 1. a 2.rade k maloletému M. C. H. je neplatný tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.
28. Nakoľko rozhodnúť o určení otcovstva na základe žaloby podanej žalobcom v zmysle § 94 ods. 1 Zákona o rodine je možné len v prípade, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov; do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti uvedeného súhlasného vyhlásenia žalovaných v 1 a 2.rade o otcovstve k maloletému M. C. H. nie je možné o určení otcovstva žalobcu rozhodovať, preto súd konanie o určenie otcovstva žalobcu k maloletému M. C. H. a s tým spojené konanie o úpravu výchovy a výživy vylúčil na samostatné konanie.
29. Súd v konaní nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie na vykonanie dopytu na matriku a register ROB za účelom preverovania trvalého pobytu žalovaného v 2.rade, kde žalovaný v 2.rade býva, či má manželku a deti a pokiaľ má, vykonať dokazovanie výsluchom manželky žalovaného za účelom svedeckej výpovede o tom, či mala vedomosť o vzťahu žalovaných v 1. a 2.rade a o údajnom otcovstve žalovaného v 2.rade k maloletému M. C. H. resp. ako prebieha starostlivosť žalovaného v 2.rade o maloletého M. C. H., nakoľko uvedený dôkaz nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičovstva žalovaných v 1. a 2.rade k maloletému. Na základe rovnakých dôvodov nevykonal aj výsluch rodičov žalovaného v 2.rade za účelom podania svedeckej výpovede o ich vedomosti o údajnom otcovstve žalovaného v 2.rade k maloletému M. C. H. o jeho starostlivosti o maloletého M. C. H., nakoľko aj ich prípadná nevedomosť o uvedených skutočnostiach nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k posúdeniu platnosti vyššie uvedeného právneho úkonu. Takisto súd nevykonal výsluch rodičov manželky žalovaného v 2.rade za účelom podania svedeckej výpovede o ich vedomosti o údajnom otcovstve žalovaného v 2.rade k maloletému C. M. H. a o reálnych rodinných pomeroch žalovaného v 2.rade ohľadne starostlivosti o maloletého, nakoľko aj táto prípadná nevedomosť rodičov manželky žalovaného v 2.rade vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu nemá žiadnu relevanciu. Súd zároveň nevykonal navrhované dokazovanie zástupcom žalovaného v 2.rade ohľadne oboznamovania krstného listu maloletého, o skutočnosti ,že žalobca nebol zapísaný ako otec maloletého, nakoľko túto skutočnosť žalobca ani netvrdil, teda nie je sporná. Súd nevykonal dokazovanie ohľadne skutočnosti, či žalobca čelil trestnému stíhaniu vo veci trestného činu domáceho násilia alebo návrhu na zákaz styku s maloletými deťmi resp. oboznámením čestných prehlásení spolužiakov žalovanej v 1.rade o charaktere žalobcu, nakoľko uvedené dôkazy vo vzťahu k preukazovaniu platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia rodičovstva žalovaného v 2.rade k maloletému M. C. H. nemajú žiaden význam. Súd zároveň nevykonal dokazovanie obsahom emailovej komunikácie adresovanej žalobcom žalovanej v 1.rade zo dňa 9.7.2011 predloženej zástupcom žalovaného v 2.rade v konaní, nakoľko uvedený dôkaz bol predložený po súdom stanovenej lehote na predloženie dôkazov v rámci sudcovskej koncentrácie.
30. Súd nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom - testom DNA ohľadne otcovstva žalobcu k maloletému M. C. H. vychádzajúc z vyjadrenia žalovanej v 1.rade, že táto sa odmieta uvedenému dôkazu v konaní s maloletým dieťaťom podrobiť.
31. Súd nerozhodoval o námietke zaujatosti kolízneho opatrovníka vznesenej v konaní zástupcom žalovaného v 2.rade, nakoľko nerozhodoval a nekonal o časti návrhu určenia otcovstva žalobcu k maloletému M. C. a o rodičovských právach a povinnostiach k maloletému, ktorého v konaní zastupuje kolízny opatrovník, nakoľko návrh v tejto časti bol podaný predčasne, keďže dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti právneho úkonu súhlasného vyhlásenia otcovstva žalovaného v 2.rade k maloletému.
Podľa ust. § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
32. O trovách konania súd rozhodol v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a v časti konania o neplatnosť právneho úkonu súd priznal žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci voči žalovaným v 1. a 2.rade právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice II v lehote l5 dní odo dňa jeho doručenia v zmysle ust.§ 362 ods. 1 C.s.p. v troch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p. - ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.) Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, žalobca má právo podať návrh na výkon exekúcie podľa Exekučného poriadku.
Proti výroku o vylúčení žaloby o určenie otcovstva a úprave rodičovských práv k maloletému M. C. H. odvolanie nie je prípustné.