Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27T-19-2026.pdf
PDF · 102.86 KB
Case nature
Area
Subarea
27T/19/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava I samosudcom JUDr. Filipom Gilányim na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.06.2026 v Bratislave rozhodol:
r o z h o d o l :
Obžalovaný
G. B. I.. XX.XX.XXXX O. K., Č. L. G. Z. L. XXXX/X, Bratislava
sa uznáva za vinného, že
dňa 15.01.2026 po tom ako sa požitím nezisteného množstva alkoholu priviedol do stavu intoxikačnej psychózy, neschopný ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho nebezpečnosť a protiprávnosť, v čase o 11:30 hod. v byte situovanom na 4. poschodí bytového domu na L. XXXX/X, Bratislava fyzicky napadol svoju matku poškodenú S. B., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. L. XXXX/X, Bratislava tým spôsobom, že ju stiahol na podlahu obývačky bytu pri súperení o mobilný telefón a udrel ju dva razy sklenenou fľašou do hlavy, škrtil ju na krku a ťahal za prsty ľavej ruky, čím jej spôsobil tržnú ranu na hlave v oblasti parietálnej kosti lebky, udretie hlavy, odreninu kože na krku po škrtení a trieštivú zlomeninu prvého článku III. prsta ľavej ruky s posunutím úlomkov, čo si u poškodenej vyžiadalo lekárske ošetrenie a následnú dobu liečenia najmenej 6 týždňov,
teda
sa požitím návykovej látky úmyselne priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k úmyselnému spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví inému a nedošlo k jeho dokonaniu,
čím spáchal
zločin opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 155 ods. 1, § 14 ods. 1 Trestného zákona.
Za to sa
odsudzuje
Podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. i) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom zákaz požívania alkoholických nápojov a omamných a psychotropných látok a povinnosť podrobiť sa liečeniu závislosti od návykových látok.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ukladá sa obžalovanému povinnosť nahradiť:
- poškodenej spoločnosti O. E. B., F..M.., R.: XX XXX XXX, M. M.Í. B. H. X, Bratislava škodu vo výške 121,59 eur.
o d ô v o d n e n i e :
Dňa 26.05.2026 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal obžalobu na menovaného obžalovaného pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je uvedený vo výroku rozsudku.
Poškodená S. B. do skončenia vyšetrovania riadne nenavrhla, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť jej škodu (č. l. 69), súd tak o prípadnom nároku označenej poškodenej na náhradu škody nekonal.
Poškodená spoločnosť O. E. B., F..M.. do skončenia vyšetrovania navrhla, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť jej škodu vo výške 121,59 eur (č. l. 76), súd tak konal aj o prípadnom nároku označenej poškodenej spoločnosti na náhradu škody.
Súd neviazaný právnou kvalifikáciou skutku uvedenou v obžalobe počas hlavného pojednávania upozornil na možnosť posudzovať skutok, ktorý je predmetom obžaloby, ako zločin opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 155 ods. 1, § 14 ods. 1 Trestného zákona. V danom prípade išlo skôr o formálnu úpravu z hľadiska toho, že skutok, ako bol kladený za vinu obžalovanému z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona bol dokonaný, nešlo teda o štádium pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pričom však na druhej strane konania, ktorého sa obžalovaný v stave nepríčetnosti mal podľa obžaloby dopustiť, vykazovalo znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Preto súd pristúpil k uvedenej zmene právnej kvalifikácie. Keďže nešlo pre obžalovaného o nepriaznivejšiu právnu kvalifikáciu a obžalovaný, ani obhajca o novú lehotu na prípravu nepožiadali, súd im neposkytol novú lehotu na prípravu (a contrario § 284 ods. 2 Trestného poriadku).
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Na otázky v zmysle ust. § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku kladne vyhlásil, že rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, bol poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu a bola mu daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a mohol sa s ním radiť o spôsobe obhajoby, rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu, bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin kladený mu za vinu, a dobrovoľne sa priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako zločin opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 155 ods. 1, § 14 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň obžalovaný počas trestného stíhania významne nemenil postoj ku skutku. Na základe uvedených vyhlásení súd u obžalovaného v súlade s ustanovením § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal jeho vyhlásenie a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol o tom, že dokazovanie v rozsahu, v akom sa menovaný priznal k spáchaniu skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a prípadnom ochrannom opatrení.
Následne obžalovaný vyhlásil, že nárok poškodenej spoločnosti O. E. B.Ť., F..M.. uplatnený v konaní uznáva čo do dôvodu a výšky a keďže súd o tomto nároku nemal pochybnosti, súd tak podľa § 261 ods. 2 Trestného poriadku ďalšie dokazovanie o výške škody nevykonával.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, postupom podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítaním znaleckého posudku z č. l. 205-224 a zápisnice o skoršej výpovedi znalkyne Y. a podľa § 269 Trestného poriadku prečítaním listinných dôkazov, a to:
- výpis z centrálnej evidencie priestupkov z č. l. 433
- aktuálny odpis registra trestov obžalovaného
Súd vykonaním uvedených dôkazov vyčerpal dôkazné návrhy strán objasňujúcich okolnosti súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a ochrannom opatrení a iné dôkazy, ktorých vykonanie by bolo potrebné k naplneniu účelu trestného konania, súdu známe neboli. Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, pričom vzal za dokázané nasledovné.
Súd vzal za dokázané a vyplynulo z výsluchu obžalovaného, že svoj skutok ľutuje.
Súd vzal za dokázané a vyplynulo z výsluchu obžalovaného, ako aj zo znaleckého posudku znalkyne Y., že obžalovaný sa opakovane liečil na psychiatrii v súvislosti so závislosťou na drogách. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že obžalovaný trpí syndrómom závislosti od alkoholu, metamfetamínu a tabaku a je u obžalovaného indikované liečenie protitoxikomanické a protialkoholické. Z výsluchu obžalovaného vyplynulo, že by sa chcel liečiť od závislosti na alkohole a na drogách. Je ochotný abstinovať od užívania alkoholu a drog a potrebuje sa znovu liečiť od závislosti. Takémuto liečeniu by sa podrobil aj ak by mu nebolo uložené. V minulosti po absolvovaní protidrogovej liečby znovu užil drogy pod vplyvom prostredia, ktoré však do budúcnosti chce zmeniť, aby sa vyhol opätovnému zlyhaniu v abstinencii.
Súd vzal za dokázané a vyplynulo z odpisu registra trestov, že obžalovaný bol v minulosti viackrát odsúdený, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Bol mu v minulosti viackrát uložený podmienečný trest odňatia slobody, pričom nikdy mu nebol nariadený výkon takéhoto podmienečného trestu.
Súd vzal za dokázané a vyplynulo z výpisu z centrálnej evidencie priestupkov z č. l. 433, že obžalovaný bol v ostatných piatich rokoch postihnutý za štyri rôzne priestupky.
Súd vzal za dokázané a vyplynulo z výsluchu obžalovaného, že obžalovaný doposiaľ škodu nenahradil ani len sčasti.
V otázke viny súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania zločinu opilstva podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 155 ods. 1, § 14 ods. 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný konaním popísaným v skutkovej vete, ku ktorému vyhlásil svoju vinu a súd toto vyhlásenie prijal, naplnil znaky skutkovej podstaty označeného trestného činu, keď úmyselne sa požitím alkoholu ako návykovej látky podľa § 130 ods. 5 Trestného zákona priviedol do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k úmyselnému spôsobeniu vážnej poruchy zdravia inej osobe trvajúcej dlhší čas, teda ťažkej ujmy na zdraví podľa § 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Trestného zákona, pričom nedošlo k jeho dokonaniu v podobe následku trestného činu.
V otázke trestu súd dospel k nasledovnému. Súd pri ukladaní trestu vychádzal z ust. § 34 Trestného zákona, pričom prihliadol na potrebu ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti obžalovaným a súčasne na to, aby iných trest odradil od páchania trestných činov, majúc tiež na zreteli vytvorenie podmienok na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol riadny život a ďalšiu trestnú činnosť už nepáchal a aby trest zároveň vyjadril morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.
Súd pri ukladaní trestu (z hľadiska druhu trestu) ďalej vychádzal zo závažnosti spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca, a to stanovením rozpätia trestnej. Závažnosti trestného činu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad tzv. alternatívnych, teda nespojených s odňatím slobody), prípadne povinnosť súdu uložiť trest odňatia slobody. Pri prejednávanom trestnom čine stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v rozpätí tri až osem rokov. V tomto smere podstatným tu je hlavne to, že stanovením rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi trestné činy, za ktorých spáchanie nemusí súd povinne vôbec ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák. argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd tak za stíhaný trestný čin môže uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne. Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že stíhaný trestný čin nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažnými
trestným činom, aby určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody. Pri zvažovaní druhu trestu je teda nutné vychádzať, okrem závažnosti spáchaného trestného činu, či osoby obžalovaného aj z toho, že trest odňatia slobody je trestom ultima ratio (poslednou a krajnou možnosťou), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.
V tomto smere súd vychádzal z toho, že obžalovaný sa dopustil zločinu, pričom spôsob spáchania skutku zo strany obžalovaného bol závažný, a to najmä tým, že obžalovaný si je vedomý výrazne nepriaznivého účinku alkoholu na svoj organizmus, napriek tomu si sám obstaral a požíval alkoholický nápoj, čím sa priviedol do stavu nepríčetnosti. Tiež je potrebné poukázať na následok trestného činu v podobe značného zásahu do fyzickej integrity poškodenej (údery fľašou do hlavy, škrtenie) a tiež zlomeninu prsta s výraznou dobou liečenia. Tiež je potrebné poukázať i na osobu obžalovaného, ktorý sa v minulosti dopúšťal protiprávnej činnosti - rôznych priestupkov. Súd vychádzajúc z uvedených okolností musel odmietnuť uloženie samostatného menej represívneho tzv. alternatívneho trestu ako trestu neprimeraného vzhľadom na charakter skutku a osobu obžalovaného, a teda dospel k záveru, že je nevyhnutné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody.
Pokiaľ ide o výmeru trestu súd ukladal trest odňatia slobody v trestnej sadzbe podľa § 363 ods. 1 Trestného zákona, teda v trestnej sadzbe tri až osem rokov. Ustanovenie § 363 ods. 1 Trestného zákona za bodkočiarkou nebolo v danej veci použiteľné, keďže konanie, ktorého sa obžalovaný v stave nepríčetnosti dopustil a ktoré má inak znaky trestného činu, je postihované prísnejšie (v sadzbe štyri až desať rokov trestu odňatia slobody podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona). Súd pri výmere trestu vychádzal z ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona. V tomto smere súd jednak zohľadnil postoj obžalovaného ku skutku a možnosť jeho nápravy, keď obžalovaný skutok doznáva a ľutuje, stavia sa k nemu kriticky. Súd ďalej prihliadol aj na osobu obžalovaného, keď obžalovaný sa opakovane dopúšťa rôzneho protiprávneho konania, a to aj napriek uloženým sankciám. Súd pri ukladaní trestu ďalej prihliadol aj na spôsob spáchania trestného činu, keď obžalovaný napriek vedomosti o výrazne negatívnom vplyve alkoholu na jeho organizmus si obstaral alkohol a tento požil a jeho následky, keď obžalovaný spôsobil svojim násilným konaním poškodenej viaceré zranenia vrátane zlomeniny prsta. Súd ďalej zohľadnil podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pomer a mieru priťažujúcich okolností a poľahčujúcich okolností. V rámci priťažujúcich okolností súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Na skoršie odsúdenia obžalovaného ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona neprihliadal, keďže sa v súvislosti s nimi na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. V rámci poľahčujúcich okolností súd zohľadnil, že obžalovaný sa ku skutku priznal a vyjadril úprimnú ľútosť nad spáchaným skutkom (§ 36 písm. l) Trestného zákona). V súhrne všetkých uvedených okolností súd považoval za primerané uloženie trestu v prvej polovici trestnej sadzby. Súd tak uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, ktorý považoval za primeraný, nie neprimerane prísny, spôsobilý naplniť funkcie trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Súd ďalej posudzoval možnosť podmienečného odkladu výkonu trestu u obžalovaného. Pri úvahe o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody musí súd zhodnotiť všetky okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, najmä jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, ako aj činu, ktorý obvinený spáchal, aby mohol urobiť odôvodnený záver, či sa účel trestu dosiahne aj bez jeho výkonu alebo nie (R 56/1970). Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že u obžalovaného je možné dosiahnuť účel trestu bez jeho výkonu. Vzhľadom na kritický postoj obžalovaného ku skutku ako aj vzhľadom na pozitívny postoj obžalovaného k potenciálnej liečbe závislosti a abstinencii od užívania návykových látok možno prognózovať, že uloženie podmienečného trestu s probačným dohľadom a obmedzeniami a povinnosťami spočívajúcimi v zákaze požívania alkoholu a omamných a psychotropných látok a najmä povinnosti podrobiť sa liečeniu závislosti od návykových látok eliminujú potenciál obžalovaného pokračovať v ďalšej protiprávnej činnosti, budú dostatočnými sankciami smerujúcimi k tomu, aby obžalovaný v budúcnosti viedol riadny život a vyvaroval sa protiprávnej činnosti. V tomto smere je potrebné výrazne zdôrazniť tú skutočnosť, že keď obžalovaný bol v minulosti odsúdený za trestné činy a boli mu uložené podmienečné tresty odňatia slobody, nikdy mu napokon nebol nariadený výkon takéhoto podmienečného trestu odňatia slobody. Teda je zrejmé, že hrozba výkonu uloženého trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom má na obžalovaného pozitívny výchovný vplyv. Navyše obžalovaný sa ku skutku priznáva a tento ľutuje, chce podstúpiť protialkoholickú a protitoxikomanickú liečbu a chce abstinovať od užívania týchto látok, pričom na podporu svojej abstinencie chce zmeniť prostredie, v ktorom žije, keď doterajšie prostredie ho podnecovalo k porušeniu abstinencie, čo dáva súdu istú záruku, že môže u obžalovaného dôjsť k
náprave. Uvedené okolnosti vo svojom súhrne tak opodstatňujú podmienečný odklad výkonu trestu u obžalovaného a naopak uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody by bolo v rozpore s ust. 33a ods. 3 Trestného zákona. Preto súd pristúpil u obžalovaného k podmienečnému odkladu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., pričom dĺžku skúšobnej doby v trvaní piatich rokov považoval súd za primeranú, spôsobilú sledovať správanie obžalovaného, teda či uložený podmienečný trest má na obžalovaného želaný výchovný vplyv v tom smere, že bude viesť riadny život. Súd zároveň podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe a uložil obžalovanému obmedzenie podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona spočívajúce v zákaze požívať alkoholické nápoje a omamné a psychotropné látky a povinnosť podľa § 51 ods. 4 písm. i) Trestného zákona spočívajúcu v príkaze podrobiť sa liečeniu závislosti od návykových látok, ktoré sa javia byť plne spôsobilé viesť obžalovaného k tomu, aby sa zdržal ďalšej protiprávnej činnosti pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok alebo v súvislosti s ich užívaním. Uloženie iných povinností alebo obmedzení vyhodnotil súd ako neúčelné. Pri určení dĺžky trvania skúšobnej doby podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd na jednej strane prihliadol na postoj obžalovaného k spáchanému trestnému činu, ku ktorému sa stavia kriticky, na druhej strane prihliadol na doterajší postoj obžalovaného k rešpektovaniu právneho poriadku Slovenskej republiky, a preto obžalovanému určil dlhú skúšobnú dobu. Súd takto určenú skúšobnú dobu považuje za primeranú na sledovanie ďalšieho života obžalovaného a jeho nápravu.
Pokiaľ ide o návrh prokurátora na uloženie trestu prepadnutia veci - fľaše, súd uvádza nasledovné. V konaní nebolo v tomto smere zo strany prokurátora navrhnuté žiadne relevantné dokazovanie (smerujúce napríklad k preukázaniu hodnoty veci, vlastníckeho práva k veci a pod.). V konaní nebola preukázaná hodnota tejto veci, avšak je možné rozumne usudzovať, že obyčajná fľaša má nepatrnú hodnotu blížiacu sa k nulovej hodnote. Súd tak neuložil obžalovanému trest prepadnutia predmetnej veci, keďže nejde o vec, ktorej prepadnutie by vzhľadom na jej nulovú finančnú či emocionálnu hodnotu smerovalo k splneniu účelu trestu, ktorým je v prípade trestu prepadnutia veci ujma na majetku (§ 31 ods. 1 Trestného zákona). Celkom zrejme ide o vec bezcennú alebo skoro bezcennú, a preto bude potrebné o nej rozhodnúť iným spôsobom predpokladaným Trestným poriadkom. Ak by sa ukladali tresty prepadnutia obdobných vecí páchateľom trestných činov, bolo by následne potrebné postupovať podľa právnych predpisov týkajúcich sa správy majetku štátu aj pri takýchto veciach, čo sa tiež prieči účelu trestu prepadnutia veci zo všeobecného hľadiska. Ukladanie trestu prepadnutia veci ohľadne bezcenných vecí, pri ktorých nie je reálne, aby bol dodržaný režim správy majetku štátu vzhľadom na ich zanedbateľnú hodnotu je totiž nezákonné (pozri napr. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/6/2023 zo dňa 14.02.2023 alebo Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/141/2022 zo dňa 21.02.2023).
Pokiaľ ide o návrh prokurátora na uloženie ochranného liečenia protialkoholického a protitoxikomanického ústavnou formou, súd uvádza nasledovné. Z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že u obžalovaného je znaleckým dokazovaním indikovaná vhodnosť uloženia takéhoto liečenia, avšak na druhej strane obžalovaný už v minulosti absolvoval takéto, resp. obdobné liečenie, a to aj opakovane, napriek tomu dochádza u obžalovaného k opakovaným zlyhaniam v abstinencii od návykových látok, čo vyústilo i do spáchania stíhaného skutku. Teda vzhľadom na osobu obžalovaného nemožno očakávať dosiahnutie účelu ochranného liečenia ako takého, a preto podľa § 73 ods. 3 Trestného zákona nemožno uložiť ochranné liečenie. Navyše súd je toho názoru, že uloženie ochranného liečenia ako právneho následku trestného činu, ktoré je vo svojej podstate miernejšou sankciou, než trest odňatia slobody, je za daných okolností neopodstatnené a neprimerané a nekoreluje so zásadami ukladania sankcií vyjadrenými v ust. § 33a ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona. Naopak s prihliadnutím na povahu a závažnosť stíhaného trestného činu a najmä osobu obžalovaného, u ktorého účinok ochranných liečení doposiaľ nemal vplyv na jeho neskoršie správanie, ale naopak účinok uložených podmienečných trestov odňatia slobody vplyv na jeho neskoršie správanie mal, súd je toho názoru, že priaznivejší vplyv na obžalovaného môže mať neuloženie ochranného liečenia protialkoholického a protitoxikomanického a s tým spojené uloženie povinnosti v rámci podmienečného odkladu výkonu trestu podľa § 51 ods. 4 písm. i) Trestného zákona spočívajúca v povinnosti podrobiť sa liečeniu závislosti od návykových látok. V tomto smere je nutné zdôrazniť i to, že doba trvania ochranného liečenia protialkoholického a protitoxikomanického ukladaného podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona je limitovaná v prípade ústavnej formy na tri mesiace s následným doliečovaním ambulantnou formou, ktorá trvá najviac dvanásť mesiacov. Pritom pre uloženie ochranného liečenia z iného dôvodu než podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona neboli splnené zákonné podmienky.
Vzhľadom na limitované možnosti trvania ochranného liečenia je súd toho názoru, že podrobenie sa liečeniu závislosti od návykových látok pod ťarchou možnosti premeny podmienečného trestu môže obžalovaného viesť k prospešnejšiemu prístupu k liečbe. V súhrne uvedeného súd ochranné liečenie protitoxikomanické a protialkoholické obžalovanému neuložil.
Vo vzťahu k riadne a včas uplatnenému nároku poškodenej spoločnosti O. E. B., F..M.. O. O. XXX,XX S., keďže T. U. Č. X. X. F. O. G. I. F. E. z dokazovania vyplynulo, že tento nárok doposiaľ nebol ani čiastočne splnení, súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti túto škodu.
Pre úplnosť odôvodnenia je potrebné tiež uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument strany (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Súd je pritom toho názoru, že všetky podstatné otázky nastolené účastníkmi konania, vrátane obhajoby obžalovaného spočívajúcej predovšetkým v poukazovaní na jeho postoj ku skutku, poľahčujúce okolnosti a postoj k liečbe závislosti a k abstinencii, boli v rámci odôvodnenia implicitne zodpovedané.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho oznámenia na Mestskom súde Bratislava I. Rozsudok nemôže napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.