Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Co-30-2025.pdf
PDF · 171.77 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-3C/23/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcov: 1/ A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, proti žalovaným: 1/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX H., právne zast.: JUDr. Tomáš Tauber, advokát, so sídlom Stará cesta 3139/6, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 51 151 227, 2/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX H., o vypratanie nehnuteľnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. KK-3C/23/2015-366 zo dňa 09.04.2025, takto jednomyseľne
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. II. M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovanému 1/ n e p r i z n á v a voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov prvoinštančného konania. III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol, vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a vo výroku III. žalovanej náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal.
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 553 ods. 1 až 3, § 553a ods. 1 a 2, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).
3. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci už rozhodol rozsudkom č. k. KK-3C/23/2015-251 zo dňa 19.01.2024 tak, že vyhovel žalobe žalobcov 1/ a 2/ a uložil žalovaným 1/ a 2/ spolu s rodinou vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa na prízemí obytného domu, súp. č. XXX, postavený na parcele č. XXXX o výmere 256 m2 vo vchode č. XXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, pre okres H., obec H., k. ú. H. do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ nepriznal.
4. Krajský súd v Prešove po odvolaní žalovaného 1/ uznesením č. k. 13Co/23/2024-279 zo dňa 18.09.2024 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že po zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie, bude potrebné opätovne posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v kontexte povahy právneho úkonu - darovacej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ ako darcami a p. I. ako obdarovaným, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, o vypratanie ktorej v danej veci ide. Bude potrebné skúmať, či darovacia zmluva má povahu simulovaného (predstieraného) právneho úkonu a či p. A. bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy
dobromyseľný, a to v súvislosti s kúpnou cenou, ktorá nebola v danom čase a mieste bežná (bola skôr nízka) a tiež v súvislosti s okolnosťami, ktoré uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzali. V tejto súvislosti bude potrebné vypočuť k veci žalovanou stranou navrhnutých svedkov, a to B. I., J. K. a L. M., ktorí by sa podľa tvrdení žalovaných vedeli vyjadriť k udalostiam predchádzajúcim uzavretiu kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol zrealizovaný prevod bytu s prísl. a možno aj ku skutočnosti, aké vedomosti o predmete kúpy a okolnostiach celej záležitosti mal p. A..
5. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ podanou žalobou uplatňujú voči žalovaným nárok na vypratanie nehnuteľnosti, v ktorej bývajú žalovaní 1/ a 2/. Z predloženej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim B. I. a kupujúcim A. A., právnym predchodcom žalobcov, vyplýva, že predávajúci predal nehnuteľnosť uvedenú v článku I. zmluvy, a to byt č. 33 nachádzajúci sa na prízemí na ulici G., súp. č. XXX M. H. spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom na pozemku parc. č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. H. za kúpnu cenu 12.000,- eur kupujúcemu. Podľa zmluvy mala byť kúpna cena predávajúcemu vyplatená na bankový účet pri podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, o čom svedčí čestné prehlásenie na čl. 11 spisu, v ktorom je uvedené, že suma 12.000,- eur bola vyplatená na bankový účet a okrem toho bola zaplatená aj suma 3.000,- eur v hotovosti pri podpise zmluvy. V bode V. zmluvy je uvedené, že účastníci tejto kúpnej zmluvy sa dohodli, že predávajúci vypratá a odovzdá uvedenú nehnuteľnosť kupujúcemu najneskôr do 30 dní od povolenia vkladu v katastri nehnuteľností. Predávajúci zároveň v bode VII. zmluvy vyhlásil, že na prevádzanom byte, na spoluvlastníctve spoločných zariadení domu, príslušenstve a pozemku neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné právne povinnosti.
6. Súčasťou kúpnej zmluvy okrem čestného prehlásenia bolo aj splnomocnenie zo dňa 12.12.2011 na čl. 12 spisu, ktorým B. I. splnomocnil J. K. na právne úkony, a to aj na písomnú a osobnú komunikáciu s nájomníkmi domu č. XX N. G. O. M. H., ktorého vlastníkom bol splnomocniteľ; na vypratanie a vysťahovanie nájomníkov z uvedenej nehnuteľnosti, na podpísanie kúpnej zmluvy spolu s návrhom na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ktorej predmetnom bude byt č. XX nachádzajúci sa v H. na ulici G. spolu s jeho príslušenstvom, na podpísanie jej písomných doplnení a na všetky ďalšie právne úkony týkajúce sa prevodu vlastníckeho práva s overeným podpisom splnomocniteľa- B. I..
7. Správa katastra Kežmarok rozhodnutím číslo vkladu V 218/12 zo dňa 13.03.2012 na návrh právneho predchodcu žalobcov A. A. povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetnému bytu s prísl. v prospech právneho predchodcu žalobcov.
8. Keďže predávajúci napriek povinnosti vyplývajúcej mu z bodu V. kúpnej zmluvy nevypratal predmetnú nehnuteľnosť, A. A. vyzval žalovaných na vypratanie a odovzdanie nehnuteľnosti dňa 20.12.2014 (výzva na čl. 13 spisu). Podľa kópii doručeniek na čl. 14 a tvrdenia p. A. prevzal žalovaný 1/ výzvu dňa 16.02.2015 a žalovaná 2/ dňa 20.11.2014.
9. Z obsahu spisu a tvrdenia žalovaných vyplýva, že uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzalo uzatvorenie darovacej zmluvy dňa 31.08.2011 nachádzajúcej sa na čl. 81 spisu, medzi žalovanými ako darcami a B. I. ako obdarovaným, ktorou darcovia previedli na obdarovaného nehnuteľnosť, a to sporný byt. V bode VIII. strany vyhlásili, že zmluva bola účastníkom predložená a prečítaná. Účastníci vyhlasujú, že zmluvu uzatvorili na základe ich slobodnej vôle, zmluva nebola uzatvorená v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, zmluvu si prečítali, jej obsahu rozumejú a na znak súhlasu túto zmluvu podpisujú.
10. V dedičskom konaní vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 4D/209/2022 po poručiteľovi A. A. sa na základe uznesenia č. k. 4D/209/2022-31, Dnot 182/2022 zo dňa 04.10.2022, právoplatného dňa 04.10.2022, stali žalobcovia 1/ a 2/ podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti.
11. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že p. A. bol ako vlastník nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vypratania, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. H., a to na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim B. I., v zastúpení J. K. na základe splnomocnenia zo dňa 12.12.2011 a ním ako kupujúcim za kúpnu cenu 12.000,- eur. Vklad vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalobcov bol do katastra nehnuteľností povolený dňa 13.03.2012. Predávajúci mal podľa zmluvy nehnuteľnosť vypratať a odovzdať kupujúcemu do 30 dní od povolenia vkladu. Keďže nehnuteľnosť obývali žalovaní 1/ a 2/ a nevypratali ju ani na základe výzvy, p. A. podal žalobu. Uzavretiu kúpnej zmluvy
však predchádzala darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011 uzavretá medzi darcami - žalovanými 1/ a 2/ a obdarovaným B. I.. Predmetom darovania bola nehnuteľnosť, o ktorú v danom prípade ide. Vklad vlastníckeho práva v prospech p. I. bol povolený dňa 03.11.2011. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že darovacia zmluva bola zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do času, pokiaľ nevrátia požičané peniaze p. I.. Tvrdili, že nikdy nemali v úmysle byt predať. Požičané peniaze vrátili, ale byt im naspäť prevedený nebol. Takýmto spôsobom bežne fungovali, keď si požičiavali peniaze. Vždy po vrátení dlhu im bola spätne do vlastníctva prevedená aj ich nehnuteľnosť, a to až do času, kým ju previedli na p. I.. Podľa žalovaných bola darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011 len zabezpečením k pôžičke ako zabezpečovací prevod práva, a preto je ako zastretý, simulovaný právny úkon neplatná z dôvodu nedostatku vážnosti vôle. A keďže sami nemali vôľu predmetnú nehnuteľnosť previesť na p. I., nemohol sa tento stať jej skutočným vlastníkom a následne toto vlastníctvo previesť na p. A., ktorému chýbala pri nadobudnutí nehnuteľnosti dobrá viera, a preto sa ani on nestal jej zákonným vlastníkom.
12. Právny úkon, t. j. v tomto prípade darovacia zmluva, sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Nedostatok vážnosti vôle je teda okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo 144/2010 a z 26.01.2017, sp. zn. 3Cdo 223/2016).
14. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011 uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ ako darcami a p. I. ako obdarovaným má znaky spoločnej vedomej nezhody vôle a prejavu a obchádza zákon. Skutočnou vôľou žalovaných 1/ a 2/ pri jej uzatváraní nebolo predať byt zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. H. a prísť o bývanie, ale ako to vyplýva z ich výpovedi, nimi predložených dôkazov a výpovedí svedkov p. M., p. K. a p. I., len zabezpečiť záväzok, kým nesplatia svoj dlh veriteľovi. Žalovaní sa v priebehu roka 2011 dostali do finančnej tiesne (potrebovali peniaze na zaplatenie vody), a preto požiadali pôžičku od p. M., ktorý, keďže v tom čase nemal voľné finančné prostriedky, požiadal o pôžičku p. K., ktorý tiež nemal peniaze k dispozícii, tak požiadal svojho vtedajšieho kamaráta p. I., aby mu požičal určitý obnos peňazí (svedkovia vzhľadom na odstup času nedeli uviesť sumu pôžičky) a tieto peniaze boli následne požičané žalovaným. Aj keď z vykonaného dokazovania nebolo preukázané aká suma bola predmetom ústnej zmluvy o pôžičke (keďže všetci boli kamaráti a nepotrebovali medzi sebou uzatvárať písomnú zmluvu o pôžičke), nepochybne bolo preukázané výpoveďou svedka K. a I., že za účelom zabezpečenia vrátenia tejto pôžičky uzavreli žalovaní 1/ a 2/ s p. I. darovaciu zmluvu dňa 31.08.2011 k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. H.. Ako vyplynulo z výpovede svedka I., ten si bol vedomý toho, že predmetný byt bude na neho darovacou zmluvou prevedený len ako forma zábezpeky (inak by ani peniaze nepožičal) tak, ako to navrhol p. K., s tým, že potom, keď sa vrátia peniaze, sa vlastnícke právo prevedie naspäť na darcov- žalovaných 1/ a 2/. Jemu sa peniaze vrátili, ale keďže spolu s uzavretím darovacej zmluvy dal plnú moc na úkony p. K., nevedel, čo sa stalo potom s bytom. Ak by však bolo rozhodovanie len na ňom a vedel by všetky informácie, vrátil by byt F..
15. Z uvedeného vyplýva, že po vrátení dlhu sa mala opätovne uzavrieť darovacia zmluva, na základe ktorej by boli žalovaní 1/ a 2/ opäť vlastníkmi nehnuteľnosti. Sami uviedli, že v minulosti uzatvárali takéto darovacie zmluvy a dovtedy robili simulované prevody, kým nedošlo k prevodu na p. I., ktorých ich oklamal a previedol kúpnou zmluvou ich byt na p. A.. O tom svedčí aj tvrdenie žalovaného 1/, pretože za ním nikto neprišiel s tým, že ak nezaplatí, tak predá byt. V opačnom prípade by zaplatil, aby predišiel predaju bytu. Zmluvy uzatvárali za účelom zabezpečenia pohľadávok veriteľov, čo vyplýva aj z nimi predložených dôkazov a výpovedí svedkov p. K. a p. M.. Je teda zrejmé, že v minulosti (keďže tvrdia, že dnes už si peniaze nepožičiavajú, lebo nepotrebujú) svoju finančnú situácii riešili práve takýmto spôsobom, aby sa vyhli exekúcii nehnuteľnosti. Vedeli, že podpisujú darovaciu zmluvu
na prevod bytu, a že v skutočnosti prevádzajú byt na inú osobu, lebo aj keď si požičiavali od niekoho iného, vždy podpisovali darovacie zmluvy. Malo to však len formu zábezpeky a vždy po splatení pôžičky bola nehnuteľnosť prevedená naspäť na nich.
16. Žalovaní 1/ a 2/ uzavretie darovacej zmluvy pochopili a vnímali ako zabezpečenie pôžičky s tým, že keď ju splatia, zabezpečenie pominie a nehnuteľnosť bude naspäť ich. Uvedené potvrdili vo svojich výpovediach aj svedkovia K., I. E. M., ktorí v podstatných okolnostiach tohto sporu vypovedali zhodne a úplne jednoznačne, a to, že F. si opakovane požičiavali peniaze (najmä od p. M.) a ich vrátenie zabezpečovali uzatváraním darovacích a kúpnych zmlúv, ktoré mali len zabezpečovací charakter. Pravdivosť tvrdenia žalovaných 1/ a 2/, že aj v minulosti si požičiavali peniaze a ich požičiavanie zabezpečovali uzatváraním ďalších zmlúv, vyplýva aj z listinných dôkazov nachádzajúcich sa na čl. 206 spisu, predložených z P. Q. H., katastrálny odbor, a to zo zmluvy o pôžičke uzavretej s L. M. na sumu 20.000,- Sk dňa 07.08.2003, jej dodatkov, záložnej zmluvy zo dňa 07.03.2003 uzavretej so záložným veriteľom L. M., ktorá zabezpečovala túto pôžičku a darovacej zmluvy zo dňa 01.12.2008 uzavretej s A. R..
17. Za takto zistených okolností súdu neostávalo iné, len vyhodnotiť darovaciu zmluvu ako simulovaný právny úkon, ktorým bol zastretý právny úkon - zmluva o pôžičke so zabezpečovacím prevodom práva. Predmetná darovacia zmluva je preto absolútne neplatná pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade dissimulovaným právnym úkonom bola zmluva o pôžičke so zabezpečovacím prevodom práva. To, že žalovaní takýmto spôsobom „uzatvárali“ zmluvy o pôžičke vyplýva, ako už bolo vyššie uvedené, z ich výpovedí a výpovedí svedkov (opakované požičiavanie peňazí a spôsob zabezpečenia ich vrátenia prevodom nehnuteľnosti) a následného správania sa po uzavretí zmlúv, keď predmetné pôžičky vždy (aj keď neskôr, podľa vyjadrenia p. M.) splatili a nehnuteľnosť im bola vrátená naspäť. Súdu zostávalo posúdiť, či tento dissimulovaný právny úkon je platný, pričom dospel k záveru, že aj keď zmluva bola uzavretá písomne, neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa, práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch, spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby. Preto je možné uzavrieť, že dissimulovaný právny úkon je neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, na základe toho, že svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, resp. ho obchádza.
18. Súd preto bez akýchkoľvek pochybnosti uzavrel, že darovacia zmluva je neplatná, na čom nič nezmení ani vyhlásenie strán v bode VIII. darovacej zmluvy, že zmluvu uzatvorili na základe ich slobodnej vôle, nebola uzatvorená v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, zmluvu si prečítali, jej obsahu rozumejú a na znak súhlasu túto zmluvu podpisujú. Samotní žalovaní viackrát uviedli, že vôbec nemali vôľu uzavretou zmluvou predať ich byt, čo vyplynulo aj z výpovedí svedkov.
19. Vzhľadom na to, že uzavretá darovacia zmluva bola simulovaným právnym úkonom a dissimulovaný právny úkon súd vyhodnotil ako absolútne neplatný, nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva na žalobcov 1/ a 2/. Nakoľko p. I. sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nemohol previesť účinne túto nehnuteľnosť na iný subjekt - právneho predchodcu žalobcov p. A. pri rešpektovaní zásady, že nikto nemôže previesť viac práv ako ich sám má. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril už Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10.02.2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov, na ktorú poukázal právny predchodca žalobcov aj žalobcovia vo svojich vyjadreniach, je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje
absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
20. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 21.08.2024 č. k. I. ÚS 454/2024-23 konštatoval, že v ostatnom období došlo k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia ochrany pôvodného vlastníka s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka. Ústavný súd SR sa v otázke riešenia konfliktu princípu nemo plus iuris s princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa prikláňa k uprednostneniu zákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom uprednostnenie práv nadobudnutých v dobrej viere úplne nezatracuje, ale vzhľadom na zásadu právnej istoty, aplikáciu tohto princípu pripúšťa iba vo veľmi obmedzenej miere (IV. ÚS 468/2023).
21. Napokon nemožno opomenúť ani zjednocujúce stanovisko vyplývajúce z uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.04.2021, z ktorého vyplýva, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
22. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak je darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011 neplatná, nestal sa p. I. ako obdarovaný vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalšieho nadobúdateľa (právneho predchodcu žalobcov p. A. a žalobcov 1/ a 2/) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva obdarovaného. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
23. Ak teda právny predchodca žalobcov p. A. tvrdil, že mu nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu nejakej zmluvy o pôžičke, že mu nikto nepredložil žiaden dôkaz o existencii dohody medzi žalovanými a p. I., z ktorej by vyplývalo, že v prípade darovacej zmluvy ide o spôsob zabezpečenia pohľadávky p. I. z údajnej ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke, že p. I. a p. K., ktorý ho vo veci predaja nehnuteľnosti zastupoval, nikdy predtým nepoznal, že k ponuke predaja predmetnej nehnuteľnosti sa dostal na základe inzerátu v novinách H. S. X, L. T. zo dňa 01.02.2012 (ako dôkaz sa nachádzajú v spise sp. zn. KK 6C/22/2021- pozn. súdu), na ktorý telefonicky reagoval a dohodol si stretnutie, že sa zúčastnil následne obhliadky predmetu kúpy, pri ktorej zistil, že byt je obývaný nájomcami, avšak predávajúci ho ubezpečil, že nájomcovia budú v byte bývať len do doby prevodu nehnuteľností a dovtedy mu budú platiť nájomné, ktoré mu aj zaplatili za cca 5 mesiacov, že si aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti overil aj na portáli katastra nehnuteľnosti; nič to nemení na závere súdu o tom, že dobrá viera bola u neho významná len potiaľ, pokiaľ mu možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa, avšak nie práva skutočného vlastníka nehnuteľnosti, keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu - darovacej zmluvy, nemohlo dôjsť následne kúpnou zmluvou, ktorú uzatvoril dňa 17.02.2012, k platnému prevodu vlastníckeho práva na neho ako kupujúceho.
24. Žalobcovia sa v priebehu sporu dovolávali dobromyseľnosti ich právneho predchodcu p. A., ktorý nepoznal p. K., M. a I., nehnuteľnosť kúpil na základe inzerátu v novinách za jeho celoživotné úspory, pretože potreboval niekde bývať po rozvode s manželkou, obhliadol si ju a jej stav si overil aj v katastri nehnuteľnosti. Ich tvrdenia však boli spochybnené výpoveďami svedkov K. a M.. Podľa svedka J. K. žalovaní nevrátili pôžičku od I. včas, a preto hľadal možnosť, ako by mohol peniaze vrátiť. Dohodol sa
s p. A., ktorého poznal a možno aj chcel investovať peniaze, že vyplatí dlh a prevezme pohľadávku. A. vedel o tom, že tam bývajú žalovaní, že zmluva má len zabezpečovací charakter, a že pôžička bola daná za byt s tým, že keď mu vyrovnajú pôžičku, ostáva byt im, keď nevyrovnajú, ostáva jemu. Rovnako tak svedok L. M. s istotou vedel, že I. pohľadávku prebral A., ktorý musel vedieť o tom, že zmluvný vzťah mal len zabezpečovací charakter, pretože pochyboval o tom, že by išiel bývať do domu, ktorý je v dezolátnom stave, ako chatrč. Aj z výpovede p. M. mal súd preukázané, že vedel o tom, akým spôsobom požičiavajú peniaze p. M. a p. K., ako to majú „ošetrené“, lenže p. A. už ten byt v čase, keď sa o tom dozvedel, kúpil a zaplatil zaň aj kúpnu cenu, ktorá podľa neho bola veľmi dobrá.
25. Keďže p. A. už nežije, nie je možné hodnoverne preukázať jeho dobromyseľnosť, ani to, aké vedomosti mal o predmete kúpy a okolnostiach celej záležitosti jeho výsluchom, pretože samotný fakt, že ako vlastník bol v katastri nehnuteľnosti zapísaný p. I., v okolnostiach daného prípadu pre jeho dobromyseľnosť nepostačuje. Na druhej strane ale nemožno spochybniť okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy, ako boli uvedené vyššie, a to, že v konečnom dôsledku je darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011 neplatná, a keďže sa nestal p. I. ako obdarovaný vlastníkom nehnuteľnosti, nestal sa ani p. A. jej vlastníkom na základe kúpnej zmluvy, pretože na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva.
26. Na tomto závere nezmení nič ani tvrdenie žalobcov a svedkov M. a A. A. U., že po kúpe nehnuteľnosti si túto bol obhliadnuť, že bola obývaná, že ho domáci pustili dnu a nič nenamietali, že platili nájomné, ktoré bolo spochybnené žalovanými a svedkom M.. Svedok M. potvrdil len to, že A. sa ho pýtal, aké nájomné mu môžu platiť, resp. či po tú dobu mu môžu platiť nájomné, pretože mu peniaze nevracali. Vtedy bol raz s p. A. u F. práve kvôli nájomnému, ale nevedel uviesť, či mu platili alebo sa bol len dohodnúť, čo bolo ešte v rokoch 2018, 2019. S p. M. však u nich nikdy nebol. Je možné uzavrieť, že samotná obhliadka nehnuteľnosti a platenie nájomného po uzavretí kúpnej zmluvy ostali spornými skutočnosťami, nepreukázanými zo strany žalobcov, avšak z hľadiska vykonaného dokazovania nepodstatnými k tomu, že dôležité boli okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy a že úmyslom žalovaných ako tých, ktorí si požičiavali peniaze a zakladali nehnuteľnosť, nebolo nehnuteľnosť previesť, ale iba zabezpečiť splatenie pôžičky.
27. Žalobcovia namietali dôveryhodnosť svedkov žalovaných, nakoľko títo podľa nich si nepamätali, akú sumu peňazí si žalovaní požičali, ale to, že išlo o zabezpečenie pohľadávky s určitosťou vedeli. Taktiež bola namietaná pravdivosť výpovede svedka M., ako svedka žalobcov, o vykonaní obhliadky nehnuteľnosti. Je ale možné uzavrieť, že podstatné okolnosti tohto sporu predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy uviedli svedkovia zhodne a úplne jednoznačne, pričom ne/vykonanie obhliadky po uzavretí kúpnej zmluvy nebolo pre rozhodnutie tohto sporu podstatné.
28. V danom prípade súd pri vyhodnocovaní výpovedí svedkov navrhnutých tak stranou žalobcov, ako aj stranou žalovaných dospel k záveru, že medzi nimi nie je žiaden taký blízky vzťah, ktorý mohol ovplyvniť hodnovernosť ich výpovedí, ich výpovede boli súladné v podstatných okolnostiach rozhodujúcich pre tento spor aj s ostatnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu.
29. Na základe toho dospel súd k záveru, že právny predchodca žalobcov podal žalobu voči žalovaným na vypratanie bytu nedôvodne. Ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu. Súdnu ochranu vlastníckeho práva možno realizovať najmä prostredníctvom dvoch typov žalôb, a to žaloby na vydanie veci alebo zapieracou žalobou. Žaloba na vydanie veci (tzv. reivindikačná) je žalobou vlastníka veci na vydanie a odovzdanie veci proti tomu, kto mu ju neprávom zadržuje. Podmienkou jej úspešnosti je, aby žalovaný mal vec skutočne u seba a aby ju mal neoprávnene. Takáto žaloba môže mať úspech len vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke právo k predmetu vydania. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha (R 65/1972).
30. Právny predchodca žalobcov v konaní nepreukázal, že bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie bytu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože z dôvodu absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy obdarovaný p. I. nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere, t. j. na p. A.. A keďže tento sa nestal vlastníkom predmetu vydania, nemohli sa nimi stať ani žalobcovia 1/ a 2/, hoc na základe uznesenia č. k. 4D/209/2022-31, Dnot 182/2022 zo dňa 04.10.2022, právoplatného
dňa 04.10.2022 vstúpili do práv po neb. žalobcovi. Žalobcovia preto nesplnili jednu zo základných podmienok pre úspešné uplatnenie predmetnej žaloby v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to podmienku aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd žalobu I. výrokom zamietol.
31. O trovách konania žalobcovia navrhli rozhodnúť postupom podľa § 257 Civilného sporového poriadku s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože je zjavné, že boli oklamané obidve strany sporu a spor trvá už viac ako desať rokov. Žalovaní žiadali o trovách konania rozhodnúť podľa zásady úspechu, pretože od počiatku tvrdili, že žaloba je nedôvodná, právny predchodca žalobcov mohol dôsledne skúmať vlastníctvo nehnuteľnosti a sám musel byť dobromyseľný s poukazom na všetky okolnosti danej veci.
32. Pre nastolenie spravodlivej rovnováhy nemožno v danej veci oddeliť to, akým spôsobom žalovaní riešili svoju finančnú situáciu spojenú s ich nehnuteľnosťou od toho, ako právny predchodca žalobcov chcel riešiť taktiež svoju finančnú (bytovú) situáciu spojenú s tou istou nehnuteľnosťou. Žalovaní si zvolili slobodne a vedome určitý spôsob riešenia svojej vtedajšej situácie, za čo si poniesli následky v podobe tohto sporu, v ktorom sa museli brániť voči podanej žalobe, avšak ako uviedol žalovaný 1/ nikto za ním v rozhodnom čase neprišiel s tým, aby vrátil dlh, lebo v opačnom prípade mu predajú byt. Právny predchodca žalobcov nebol pri kúpe bytu dôsledný, neoveroval si dôsledne vlastníctvo kupovanej nehnuteľnosti, a to aj v kontexte toho, že vedel, že byt bol v čase kúpy obývaný, čo sa mu potvrdilo pri ním tvrdenej obhliadke, resp. tým, že chcel, aby mu bolo platené nájomné.
33. Za dôvod hodný osobitného zreteľa preto možno nepochybne považovať tak správanie právneho predchodcu žalobcu, ktorý si neoveroval dôsledne vlastníctvo nehnuteľnosti, ako aj správanie žalovaných, ktorých spôsob zabezpečovania pôžičky nepochybne prispel k vzniku súdneho konania a jeho priebehu. Objasnené špecifické okolnosti vo svojom súhrne predstavujú dôvod na odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 Civilného sporového poriadku), teda ide o dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako ich predpokladá ust. § 257 Civilného sporového poriadku.
34. Súd preto prihliadnuc na všetky tieto okolnosti, akceptujúc logické a právne vyústenie priebehu a výsledku konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, považujúc zohľadnenie neúspechu žalobcov za zákonné a spravodlivé v súlade s čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku a so zreteľom na osobitné okolnosti veci, ako aj a s poukazom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa, využil svoje moderačné právo a žalovanému 1/, ktorý bol v spore úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. O trovách konania žalovanej 2/ súd rozhodol rovnako ako o trovách konania žalovaného 1/. Žalovaná 2/ si však náhradu žiadnych trov konania neuplatnila, v spore nebola zastúpená právnym zástupcom, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko by v ňom nebolo o čom rozhodovať, ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej 2/ voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal.
36. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h): konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
37. Žalobcovia namietali nesprávne vyhodnotenie simulovanosti darovacej zmluvy. Súd podľa nich dospel k záveru o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy z 31.8.2011 bez toho, aby bola simulovanosť preukázaná vierohodnými dôkazmi. Svedkovia žalovaných (K., M., I.) vo svojich výpovediach uvádzali rôzne, často protichodné sumy údajnej pôžičky (od 300 Eur po 20 000 Sk). Žalovaní v žalobe tvrdili, že išlo o sumu 2000 Eur, neskôr sumu zmenili na 300 Eur a nedokázali konkretizovať čas, podmienky ani trvanie pôžičky. Žalobcovia dodali, že neexistuje písomná zmluva o pôžičke medzi žalovanými a I..
Napriek tomu súd založil záver o simulácii na ich subjektívnych výpovediach, pričom je tiež potrebné zdôrazniť, že išlo o svedkov žalovaných, ktorí majú spoločný záujem.
38. V rámci ďalšej námietky žalobcovia namietali zásadné rozpory vo výpovediach žalovaných a svedkov. Pokiaľ ide o výpoveď žalovaného A. F., ten tvrdil, že dostal 300 Eur od L. M.. Zároveň však tvrdil, že M. mal tieto peniaze dostať od V. K.. Svedok J. K. tvrdil, že peniaze (8000 až 10 000 eur) dostal od I. a odovzdal ich M.. Svedok L. M. výslovne poprel, aby akékoľvek peniaze od K. W. F. prevzal. Na otázku sudkyne, či bol zainteresovaný on sám do pôžičky, ktorá išla od I. cez K. a cez neho uviedol, že nie, že to vybavil K., on I. nikdy nepoznal. K. sa s ním poznal ako motorkár. Žiadna konkrétna osoba neuviedla, že by osobne videla, ako F. peniaze prevzali. Neexistuje žiadna zmluva o pôžičke, žiaden doklad o odovzdaní finančnej sumy. Nie je preukázané, že žalovaní (F.) prevzali od I. akúkoľvek finančnú hotovosť, len sa to „tak vravelo“. Výpovede svedkov sú často nepresné, nedôsledné a v rozpore s ostatnými výpoveďami. Viacerí svedkovia uviedli, že si „nepamätajú“ základné údaje ako sumu, dátum alebo osoby zúčastnené na údajnej pôžičke. Podľa žalobcov je zrejmý priamy konflikt medzi výpoveďami dvoch hlavných svedkov ohľadom toho, kto, komu a kedy odovzdal peniaze, v akej výške, a či vôbec k takej pôžičke reálne došlo. Skutkový základ o údajnej simulovanosti darovacej zmluvy nie je preukázaný spoľahlivým spôsobom. Súd však svoj výrok postavil na tejto verzii a úplne opomenul zhodnotenie rozpornosti výpovedí. Súd z ich kombinácie nemohol vierohodne vyvodiť, že medzi F. a I. vznikol akýkoľvek záväzkový vzťah. Žalobcovia dodali, že je pravdou, že žalovaní aj ich svedkovia zhodne tvrdili, že darovacia zmluva mala zabezpečiť pôžičku, avšak z výpovedí žalovaných a ich svedkov jasne vyplýva, že pôžička, ktorú mal údajne I. poskytnúť žalovaným, im nikdy poskytnutá nebola. Žalovaný 1/ tvrdil, že predmetom sporu je pôžička vo výške 300 Eur (pôvodne 2.000 Eur), ktorú prevzal od p. M.. Svedok K. uviedol, že v predmetnej veci dal 8.000 eur až 10.000 Eur p. M., ktoré mal od p. I. a tie mal p. M. dať F.. W. M. však tvrdil, že žiadnych 8.000 eur až 10.000 Eur F. nikdy nedal a nedal im ani inú, menšiu hotovosť, ktorú by mal údajne dostať od p. K. (ktorý mal mať peniaze od p. I.). Z vyššie popísaných výpovedí svedkov jednoznačne vyplýva, že nedošlo k žiadnej pôžičke medzi žalovanými a p. I. priamo, či sprostredkovane cez tretie osoby. M. kategoricky poprel, že by prevzal peniaze od K. pre F.. Ak neexistovala zmluva o pôžičke, nemohla ani vzniknúť zmluva o pôžičke so zabezpečovacím prevodom práva ako disimulovany právny úkon. Nie je preto možné povedať, že darovacia zmluva z 31.8.2011 je simulovaným právnym úkonom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaní v minulosti viackrát uzatvárali darovacie a kúpnopredajné zmluvy k bytu, pričom tieto mali slúžiť len ako zabezpečenie vrátenia pôžičky.
39. Žalobcovia tiež namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na základe výpovedí žalovaných a svedkov súd nesprávne uzavrel, že vznikla zmluva o pôžičke so zabezpečovacím prevodom práva ako disimulovany právny úkon. Nie je preto možné tvrdiť, že darovacia zmluva z 31.8.2011 je simulovaným právnym úkonom.
40. Žalobcovia namietali, že súd sa už ďalej nezaoberal ich tvrdeniami a dôkazmi - inzerát v novinách o predaji nehnuteľnosti, obhliadka nehnuteľnosti a platenie nájomného zo strany žalovaných, žaloba o vypratanie nehnuteľnosti. Práve tieto skutočnosti sú jasným a silným signálom o tom, že práve p. A. nemal vedomosť o tom, ako nehnuteľnosť nadobudol p. I., pričom mal skutočný záujem nehnuteľnosť opraviť a bývať v nej. Práve tieto skutočnosti sú logickým vyústením hodnotenia predložených dôkazov. Poukázali na konštatovanie súdu v bode 23. rozsudku o tom, že cena bytu vzhľadom na lokalitu a stav, v akom sa nachádzal, nebola podhodnotená. Aj na základe toho možno uzavrieť, že p. A. nič nevedel o tom, ako predávajúci nehnuteľnosť nadobudol a že mala slúžiť len ako zabezpečenie pohľadávky. Pán A. po rozvode nemal kde bývať, preto podal žalobu na vypratanie a nedomáhal sa vrátenia kúpnej ceny od I.. Očierňovanie p. A. zo strany svedkov je ohováraním a šírením lží o nebohom, ktorý už nemá možnosť osobne sa brániť. Z popisu skutkového deja sa javí logickejšie vyvodiť záver, že p. A. bol pri nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľný v tom smere, že nevedel a ani nemohol, vedieť, že kupovaná nehnuteľnosť je len zábezpeka pôžičky.
41. Žalobcovia súčasne uviedli, že v prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, nedôjde k obnove vlastníctva F. zápisom v katastri nehnuteľností. Zmena vlastníctva by bola možná len novým návrhom, ktorého výsledok je neistý a ktorý predlžuje stav právnej neistoty a produkuje ďalšie trovy konania.
42. Žalobcovia súčasne žiadali, aby odvolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku. Vyslovili názor, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže samotní žalovaní previedli byt spôsobom, ktorý bol zvolený ako neštandardný a právne neistý, vzniknutý stav zavinili výlučne žalovaní, keď sa rozhodli prevádzať svoj byt opakovane ako „zábezpeku“ formou darovania. Žalobcovia ako dedičia p. A. sú obeťami schémy, ktorá mala znaky podvodu - za byt bola uhradená kúpna cena, ale reálne byt nikdy neužívali. Podľa názoru žalobcov samotní žalovaní si môžu za spor sami tým, že nevyužili štandardné právne nástroje (zmluva o pôžičke, záložné právo, písomné dohody) a namiesto toho zvolili rizikové riešenie. Ak by bola žalobcom uložená povinnosť nahradiť trovy žalovaným, boli by nútení znášať trovy niekoho, kto svojou vinou spôsobil celý právny problém. Súd už raz rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti v prospech žalobcov, žalobcovia si bránili svoje právo, pričom nezavinili tento stav. Tento stav zavinili žalovaní svojím nezodpovedným konaním.
43. Na základe toho žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie.
44. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadrili.
45. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
46. Predmetom odvolacieho prieskumu je odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, ktorou sa žalobcovia ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu domáhali voči žalovaným vypratania nehnuteľnosti (bytu) s prísl. na tom základe, že žalovaní zasahujú do ich vlastníckeho práva.
47. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má on sám. Pán A. mal nadobudnúť vlastnícke právo k spornému bytu, o vypratanie ktorého ide, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.02.2012 uzavretej medzi ním ako kupujúcim a pánom I., vtedajším vlastníkom bytu, ako predávajúcim. Byt v tom čase obývali žalovaní 1/ a 2/, čo nebolo medzi stranami sporné. Kúpnej zmluve predchádzala darovacia zmluva zo dňa 31.08.2011, na základe ktorej žalovaní 1/ a 2/ previedli byt na pána I., ktorý im poskytol pôžičku, pričom darovacia zmluva bola len simulovaným právnym úkon, keďže účastníci tým zakrývali iný právny úkon – zmluvu o pôžičke so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie vyhodnotil darovaciu zmluvu (simulovaný právny úkon) ako neplatnú pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zmluvu o pôžičke so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva ako disimulovaný právny úkon, neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže zmluva neobsahovala obligatórne náležitosti, čím obchádzala zákon, resp. mu odporovala. Súd v tejto súvislosti vychádzal z listinných dôkazov, z výpovedí strán sporu a svedkov. Ak teda súd vyhodnotil simulovaný a disimulovaný právny úkon ako neplatné právne úkony, uzavrel, že pán I. sa nikdy nestal skutočným vlastníkom nehnuteľnosti, a preto nemohol platne previesť vlastnícke právo k bytu na právneho predchodcu žalobcov. Súd konštatoval, že žalobcovia nemajú aktívnu vecnú legitimáciu v danom spore.
48. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strany sporu vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá strana sporu, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.
49. Pokiaľ ide o vlastnícku žalobu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo domáhať sa vydania veci, teda hnuteľnej aj nehnuteľnej (od toho, kto ju neprávom zadržuje). Pri práve vlastníka domáhať sa ochrany vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnosti, je potrebné sa domáhať vypratania nehnuteľnosti. Pod pojmom splnením povinnosti vypratať nehnuteľnosť sa rozumie odstránenie všetkých hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v priestoroch nehnuteľností a zabezpečiť opustenie priestorov osobami tam sa nachádzajúcimi. Z dikcie § 126 Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že žalobu o vypratanie nehnuteľnosti môže úspešne podať len vlastník veci.
50. Žalobcovia v odvolacom konaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil darovaciu zmluvu zo dňa 31.08.2011 uzavretú medzi darcami - žalovanými 1/ a 2/ a obdarovaným pánom I. ako simulovaný právny úkon. Podľa žalobcov v danom prípade nebolo preukázané, aby táto darovacia zmluva mala zastrieť iný právny úkon, a to zmluvu o pôžičke so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázali na rozpory vo výpovediach žalovaných a svedkov (K., I., M.), ktorí uvádzali iné sumy pôžičky.
51. Odvolací súd poukazuje na výpoveď žalovaného 1/ (bod 24. odôvodnenia rozsudku), ktorý uviedol, že nikdy nemal v úmysle previesť byt. Darovacou zmluvou len zabezpečoval vrátenie pôžičky, ktorú mu prostredníctvom p. M. poskytol p. K.. Išlo o sumu 300 eur. Rovnaké tvrdenia uviedla aj žalovaná 2/ (bod 25. odôvodnenia rozsudku). Uvedené skutočnosti nie sú v zásadných a pre vec významných kontúrach v rozpore s výpoveďou svedka J. K., ktorý potvrdil, že žalovaní si chceli požičať peniaze od p. M., ktorý ich nemal, tak požiadal jeho a on požiadal pána I., ktorý ich poskytol. Sumu si už nepamätal, ale šlo podľa neho okolo 8.000,- eur až 10.000,- eur. Peniaze dal M., aby ich odovzdal žalovaným. Na základe toho sa urobil prevod bytu zo žalovaných na p. I. do času, pokiaľ sa peniaze nevrátia. Keď sa peniaze nevrátili, p. I. naňho tlačil a následne pohľadávku prevzal p. A., ktorý sa o predaji bytu mohol dozvedieť aj z inzerátu. Svedok K. dodal, že podstatou všetkých úkonov bolo zabezpečenie pohľadávky, nie prevod vlastníctva. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ani tieto dôkazy nie sú v rozpore s výpoveďou svedka B. I., ktorý potvrdil, že sumu okolo 8.000,- eur až 10.000,- eur odovzdal K. s tým, že dotyčný, ktorý potreboval peniaze, naňho napíše byt, pokiaľ pôžičku nesplatí. Keď sa mu peniaze nevracali, kontaktoval K., ktorý na základe plnej moci vykonával všetky úkony. Uvedené zistenia zároveň neodporujú svedeckej výpovedi p. M., ktorý potvrdil, že F., t. j. žalovaným požičiaval v minulosti peniaze a vždy sa to riešilo tak, že oni naňho previedli vlastnícke právo k bytu do času, kým pôžičku nesplatia. Poznal aj p. A., ktorý podľa neho nevedel dostať peniaze od F.. Svedok M. tiež vedel, že K. sprostredkoval pôžičku od pána z P. (pán I., pozn. súdu) a tomu pôžičku vyrovnával p. A.. V tejto pôžičke on sám nebol zainteresovaný, vybavoval to p. K., lebo on I. osobne nepoznal. Nevedel uviesť, či v tomto prípade požičal F. sumu 8.000,- eur až 10.000,- eur od K., ale podľa neho si žalovaní až takú vysokú pôžičku nebrali.
52. Vychádzajúc z uvedených zistení je pravdou, že suma pôžičky sa vo výpovediach svedkov líšila. Žalovaní potvrdili, že pôžičku prijali v sume 300,- eur. Bolo preukázané, že pôžička poskytnutá od p. I. prešla rukami K. a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaných. Podľa názoru odvolacieho súdu, a to vzhľadom na odstup času, konkrétna suma pôžičky nie je zásadná, nakoľko žalovaní potvrdili prijatie sumy 300,- eur a svedkovia uvádzali sumu, ktorá danú sumu prevyšovala, t.j. pokrývala sumu, ktorú žalovaní prijali. To znamená, že nemožno spochybniť reálny charakter danej pôžičky, keď p. I. peniaze poskytol prostredníctvom p. K. žalovaným, ktorí za účelom zabezpečenia záväzku previedli na p. I. vlastnícke právo k bytu do času, pokiaľ pôžičku nesplatia.
53. Žalovaní namietali, že odovzdanie peňazí nebolo preukázané, keďže svedok K. uviedol, že peniaze od I. odovzdal M., ktorý ich následne odovzdal F.. Výpoveď svedka M. je v zhode s ostatnými výpoveďami až na fakt, že on nepotvrdil, aby on osobne, tak ako uviedol svedok K. a žalovaný 1/, odovzdal pôžičku od pána I. žalovaným. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie obsiahnuté v bode 48. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaní a svedkovia K., I. E. M. vypovedali o podstatných okolnostiach sporu zhodne, a teda, že žalovaní si požičiavali peniaze a za účelom zabezpečenia ich vrátenia, previedli na veriteľa svoj byt. Z tohto pohľadu nepovažoval odvolací súd námietku žalobcov o nepreukázaní odovzdania peňazí žalovaným priamo pánom M. za opodstatnenú. Totiž podstatné a určujúce je, že žalovaní potvrdili prijatie peňazí a veriteľ – pán I. potvrdil odovzdanie peňazí prostredníctvom p. K.. Ak aj jeden článok v uvedenom reťazci podľa žalobcov chýba (t.j. M.), nemožno spochybniť autenticitu pôžičky, ak veriteľ a dlžník potvrdia odovzdanie a prijatie peňazí.
54. V kontexte odvolacích námietok žalobcov odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Svedecké výpovede, výpovede strán a listinné dôkazy súd vyhodnotil samostatne a vo vzájomných súvislostiach, pričom jeho úvahy sú v súlade so zisteným skutkovým stavom a pravidlami formálnej logiky.
55. Ak žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie vzal do úvahy výpovede svedkov, ktoré navrhla strana žalovaných, k uvedenému je potrebné dodať, že tieto svedecké výpovede, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, sa zhodovali v podstatných okolnostiach dôležitých pre posúdenie veci. Svedkovia, ktorí vypovedali na návrh strany žalobcov (pani U. a pán M.) objasnili len okolnosti, ktoré viedli pána A. ku kúpe bytu a ktoré nasledovali po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 17.02.2012. Hoci pán M. vypovedal, že bol s pánom A. obhliadnuť byt za účelom vykonania úprav a opráv, táto skutočnosť neprináša viac svetla pre posúdenie, či pán A. bol pri nadobudnutí bytu dobromyseľný. Navyše pán M. uviedol, že na túto obhliadku ich priviezol pán M.. Ten to však vo svojej výpovedi nepotvrdil, čo však napokon pre posúdenie rozhodujúcich skutočností nebolo významné, čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 58. odôvodnenia rozsudku.
56. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie (bod 49. odôvodnenia), ktorý posúdil darovaciu zmluvu ako simulovaný právny úkon, ktorý je neplatný pre nedostatok vážnosti vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bolo preukázané, že žalovaní nemali v úmysle previesť vlastnícke právo k bytu na pána I. a on tým sledoval len zabezpečenie svojej pohľadávky do času, pokiaľ ju žalovaní splatia. Účastníci darovacej zmluvy ňou zastierali pôžičku so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, ktorú tiež súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako disimulovaný právny úkon, ktorý je však neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože odporuje zákonu, resp. ho obchádza, keďže neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súdna prax sa ustálila na tom, že písomná zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí určovať zmluvné strany, zabezpečovaný záväzok, majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza s tým, že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t. j., že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľa s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečovacej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, ako bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka a ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí. Z tejto ustálenej rozhodovacej praxe tiež vyplýva, že absencia niektorej z týchto podstatných náležitostí zmluvy má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 39 a § 553 OZ). Darovacia zmluva nemá tieto povinné zákonné náležitosti, a preto je potrebné uzatvoriť, že aj takýto zastieraný právne úkon je pre tento nedostatok absolútne neplatným právnym úkonom. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že simulovaný ani disimulovaný právny úkon z dôvodu ich absolútnej neplatnosti nemôžu obstáť. Na tieto úkony treba hľadieť, ako keby nikdy neboli urobené a ani jeden z týchto úkonov nenadobudol právny účinok a nemal následky účastníkmi týchto právnych úkonov zamýšľané.
57. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie správne aplikoval právnu zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Ak teda darovacia zmluva, na základe ktorej pán I. nadobudol vlastnícke právo k bytu, je neplatná, nemohol platne previesť vlastnícke právo na p. A.. Uvedené závery sú totožné so závermi vyšších súdnych autorít, ktoré súd prvej inštancie prezentoval v bodoch 51. až 53. odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd a zároveň na ne poukazuje.
58. Žalobcovia tiež namietali, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že p. A. si vyhliadol byt cez inzerát, že bol na obhliadke bytu a že žalovaní mu nejaký čas platili aj nájomné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté najmä v bodoch 55. a 58. odôvodnenia, s ktorými sa stotožňuje. Skutočnosť, že p. A. si vyhliadol byt cez inzerát, sa nevylučuje s výpoveďami žalovaných a svedkov. Pán K. vypovedal, že právny predchodca žalobcov si byt mohol vyhliadnuť aj cez inzerát. Hoci výpovede žalovaných a právneho predchodcu žalobcov o platení nájomného po určitú dobu sa nezhodujú a hoci svedok M. nepotvrdil, že pán A. a svedok M. boli na obhliadke bytu za účelom vykonania potrebných úprav, tieto okolnosti nemajú vplyv na právne posúdenie darovacej zmluvy a zmluvy o pôžičke so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva.
59. Ak sa žalobcovia dovolávali dobromyseľnosti ich právneho predchodcu, aj v tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu v bodoch 55. až 57. odôvodnenia a zdôrazňuje, že dobrá viera právneho predchodcu žalobcov bola u neho významná len potiaľ, pokiaľ mu možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa, avšak nie skutočného vlastníka nehnuteľnosti.
60. Civilný sporový proces sa okrem iného riadi dispozičným a prejednacím princípom, princípom kontradiktórnosti konania, princípom koncentrácie a princípom formálnej pravdy, ktorý vyplýva z ust. § 185 CSP. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
61. Vychádzajúc z uvedeného považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že to bola strana žalovaných, ktorá svojimi skutkovými tvrdeniami a navrhnutými dôkazmi, ktoré boli súdom vykonané, dokázala pre seba privodiť priaznivé rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v zhode s názormi žalobcov, resp. ich predstavami, nemôže zakladať záver o tom, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím porušil zákon, resp. že jeho rozhodnutie je nesprávne alebo neodôvodnené.
62. Žalobcovia namietali, že ak odvolací súd potvrdí zamietnutie žaloby prvoinštančným súdom, nedôjde k zápisu žalovaných ako vlastníkov na liste vlastníctva a neprispeje to k nadobudnutiu právnej istoty medzi stranami sporu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že dôkazná situácia vyznela v prospech žalovaných a len žalobcami uvádzané pochybnosti nemôžu byť dôvodom pre zmenu právneho názoru, ktorý je odôvodnený skutkovými okolnosťami.
63. Na základe týchto skutočností vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcov ako nedôvodné a nespôsobilé privodiť zmenu rozsudku. Preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil.
64. Odvolací súd postupom podľa § 388 zmenil výrok II. napadnutého rozsudku o trovách konania medzi žalovaným 1/ a žalobcami 1/ a 2/. Súd prvej inštancie správne aplikoval § 257 CSP, v zmysle ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania úspešnej strane, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
65. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 Civilného sporového poriadku teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Nepriznanie náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť.
66. Odvolací súd zastáva názor, že v prejednávanej veci je spravodlivé nepriznať inak úspešnému žalovanému 1/ náhradu trov konania, a to nielen v rozsahu 50 %, ale úplne. Výnimočnosť situácie a dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd vzhliadol v tom, že žalobcovia 1/ a 2/ sa stali
právnymi nástupcami pôvodného žalobcu. Nijak nevyvolali predmetný spor, v ktorom voči žalovaným uplatňovali svoje práva, keďže vychádzali z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností a z výsledkov dedičského konania po nebohom pôvodnom žalobcovi. Aj keď dôkazná situácia vyznela v prospech žalovaných, je potrebné prihliadnuť práve na konanie žalovaných, ktoré predchádzalo podaniu žaloby. Bolo preukázané, že uvedený právny problém spôsobili práve žalovaní, ktorí za účelom ochrany svojich práv využili neisté právne inštitúty (darovacia zmluva, ktorá simulovala zmluvu o pôžičke so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva). Bolo by neprimerane tvrdé, ak by žalobcovia, ktorí vstúpili do práv a povinností svojho právneho predchodcu, niesli materiálne následky v podobe náhrady trov konania, ak ich právny predchodca platne nenadobudol nehnuteľnosť, o vypratanie ktorej v tejto veci ide a nedisponujú ani protihodnotou bytu v podobe peňažného ekvivalentu. Keďže výrok III. rozsudku o trovách konania medzi žalobcami a žalovanou 2/ zodpovedá týmto kritériám, čo súd prvej inštancie vyjadril vo výroku III. napadnutého rozsudku, bolo potrebné zmeniť výrok II. rozsudku o trovách konania medzi žalobcami a žalovaným 1/. Odklonom od zásady zodpovednosti za výsledok v spore odvolací súd aplikoval § 257 CSP a napadnutý výrok II. zmenil tak, že náhradu trov prvoinštančného konania žalovanému 1/ voči žalobcom nepriznal.
67. Odvolací súd na základe totožných skutkových a právnych dôvodov rozhodol aj o trovách odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 1 na základe ust. § 262 ods. 1, § 257 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalovaní boli v rámci odvolacieho konania úspešní a naopak, žalobcovia neúspešní, k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami a odstráneniu prílišnej tvrdosti slúži práve aplikácia odklonu od zásady zodpovednosti za výsledok v spore.
68. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.