Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/79/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Juraja Dziaka v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.XX.XX.XXXX v C., pre zločin lúpeže podľa spolupáchateľstvom podľa , na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.09.2026 v Trnave, prejednal odvolanie ml. obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 10.03.2026, sp.zn. -318 a takto

r o z h o d o l :

Podľa odvolanie obžalovaného ml. A. B., nar.XX.XX.XXXX v Trnave z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného ml. A. B. za vinného zo zločinu lúpeže podľa spolupáchateľstvom podľa , na tom skutkovom základe, že spoločne s odsúdeným D. D. (ktorý bol zo spáchania skutku uznaný za vinného trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. , zo dňa 30.06.2025, právoplatný dňa 24.07.2025 ) v čase približne o 03:40 hodine dňa 22. 09. 2024 v Trnave, v uličke medzi areálom Slávie Trnava a budovou Univerzity sv. Cyrila a Metoda na ulici Hajdóczyho, po predchádzajúcej vzájomnej dohode po tom, ako tam uvideli poškodeného E. F., ktorý prejavoval znaky, že je pod vplyvom alkoholu, sa rozhodli využiť opitosť poškodeného, zámerne k nemu pristúpili s oslovením o pripálenie cigarety, a hneď ako E. F. siahol po svojej čiernej koženkovej kabelke značky Puma, prevesenej pomocou popruhu kabelky cez ľavé rameno krížom na pravú stranu a túto otvoril, bez slov ho začali udierať presne nezisteným počtom úderov najmä v smere na hlavu, a ako sa E. F. snažil napadnutie opätovať, zhodili ho na zem na ľavý bok, následne pokračovali v presne nezistenom počte s udieraním a kopaním do oblasti nôh a trupu, počas čoho mu v pravom vrecku teplákov znefunkčnili jeho mobilný telefón značky G. v hodnote 100,- Eur, strhli z neho čiernu kabelku značky Puma v hodnote 15,- Eur obsahujúcu finančnú hotovosť vo výške 80,- EUR a osobné doklady, pričom ako E. F. začal kričať „pomóc, polícia“, obaja utiekli v smere na neznáme miesto, čím poškodenému E. F. spôsobili hematómy na stehnách, pod pazuchami, na hornej pere, odretie lakťov oboch rúk aj kolien a tiež odreniny v oblasti hlavy, ktoré si nevyžiadali nevyhnutné lekárske ošetrenie, a škodu vo výške 195,- Eur.

Za to mu okresný súd uložil ( ,,citácia“) :

Podľa , , , , na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 (dvadsaťjeden) mesiacov.

Podľa sa výkon trestu odňatia slobody mladistvému obžalovanému podmienečne odkladá.

Podľa sa mladistvému obžalovanému podmienečne odkladá určuje skúšobná doba v trvaní 42 (štyridsaťdva) mesiacov.

Podľa sa z r u š u j e výrok o treste uložený mladistvému obžalovanému

- rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 11. novembra 2025, sp. zn. ,

- rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 02. decembra 2025, sp. zn. , ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa je mladistvý obžalovaný povinný spoločne a nerozdielne s odsúdeným D. D., nar. XX.XX.XXXX v Trnave nahradiť poškodenému: E. F., nar. XX.XX.XXXX v Trnave, trvale bytom: H. I. XXX/XX, C., škodu vo výške 195 eur.

Podľa sa poškodený E. F., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom: H. I. XXX/XX, C. so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu (č.l.318-323 spi-su).Opravné uznesenie vo výroku o treste na č.l.324 spisu. Po vyhlásení napadnutého rozsudku na hlavnom pojednávaní ( č.l.317 spisu) podal ml. obžalovaný A. B. po porade s obhajcom odvolanie do výroku o vine a treste. Odvolanie písomným podaním zo dňa 06.05.2026 prostredníctvom obhajcu odôvodnil ( č.l.327-328 spisu). Prokurátor si ponechal lehotu na podanie odvolania a v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodal. Mladistvý obžalovaný A. B. prostredníctvom svojho obhajcu v písomnom odôvodnení odvolania napadol rozsudok okresného súdu vo výroku o vine, namietajúc predovšetkým nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a porušenie zásady in dubio pro reo. Podľa jeho názoru vykonané dokazovanie nevytvára spoľahlivý a pochybnosti nevzbudzujúci skutkový základ pre záver, že sa na skutku aktívne podieľal a že konal v spolupáchateľstve s D. D. v úmysle za použitia násilia zmocniť sa cudzej veci. Obhajoba zdôraznila, že mladistvý obžalovaný svoju aktívnu účasť na skutku od počiatku trestného stíhania popieral. Za preukázané považovala iba to, že sa nachádzal na mieste činu a po útoku D. D. na poškodeného z miesta odišiel. Samotnú prítomnosť na mieste činu, nezabránenie útoku ani následný útek však podľa obhajoby nemožno stotožňovať s aktívnou účasťou na lúpeži ani z nich bez ďalšieho vyvodzovať spoločný úmysel oboch páchateľov. Za rozhodujúce usvedčujúce dôkazy okresného súdu označila obhajoba výpoveď poškodeného a výpoveď pôvodne spoluobžalovaného, neskôr právoplatne odsúdeného D. D., pričom vierohodnosť a dôkaznú silu oboch výpovedí spochybnila. Kamerové záznamy podľa nej aktívnu účasť mladistvého obžalovaného na útoku voči poškodenému nepotvrdzujú. Vo vzťahu k výpovedi poškodeného obhajoba poukázala najmä na to, že poškodený nevedel s istotou uviesť, či ho fyzicky napádali obaja páchatelia, ani kto mu strhol kabelku. Jeho presvedčenie o účasti oboch mužov malo byť podľa obhajoby založené skôr na domnienke než na bezprostrednom zmyslovom vnímaní skutku. Hodnovernosť a presnosť jeho vnímania mala byť navyše znížená nepriaznivými svetelnými podmienkami na mieste činu a jeho výrazným ovplyvnením alkoholom. Obhajoba zároveň namietala vierohodnosť výpovede D. D., ktorý mal svoju vlastnú účasť na skutku zľahčovať a prenášať zodpovednosť na mladistvého obžalovaného, pričom jeho výpoveď mala byť v časti týkajúcej sa fyzického napadnutia poškodeného v rozpore s objektívnymi dôkazmi o zraneniach poškodeného. Za nesprávny preto označila postup okresného súdu, ktorý výpoveď tohto svedka v jednej časti vyhodnotil ako nepravdivú, avšak súčasne z nej vychádzal v časti, v ktorej mal svedok usvedčovať mladistvého obžalovaného zo strhnutia kabelky. Mladistvý obžalovaný ďalej vytkol okresnému súdu nedostatočné odôvodnenie skutkového záveru o rozsahu jeho účasti na čine. Podľa obhajoby z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je dostatočne zrejmé, z ktorých konkrétnych dôkazov a akými hodnotiacimi úvahami okresný súd dospel k záveru, že mladistvý obžalovaný sa minimálne podieľal na zmocnení kabelky poškodeného.

V súhrne teda odvolateľ namietal, že vykonané dôkazy netvoria ucelený a spoľahlivý podklad pre záver o jeho aktívnej účasti na lúpeži a spoločnom konaní s druhým páchateľom, pričom existujúce pochybnosti okresný súd v rozpore so zásadou in dubio pro reo vyhodnotil v jeho neprospech. Z uvedených dôvodov sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku vo výroku o vine a následne svojho oslobodenia spod obžaloby, prípadne zrušenia rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Konanie na odvolacom súde: Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 Trestné poriadku (1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. (2) Ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu. (3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa : (1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa . (2) Ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. (3) Ak bola odvolaním napadnutá časť rozsudku týkajúca sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozsudkom, preskúma odvolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozsudku a predchádzajúceho konania, ktorá sa týka tejto osoby. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle , ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa , následne bol povinný skúmať, či ho podala oprávnená osoba (, ), či bolo podané včas ( ), a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania ( a ), alebo či nebolo podané proti výroku proti ktorým nie sú prípustné ( , . Po vykonaní takto vymedzeného prieskumu v zmysle ustanovenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie mladistvého obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky na jeho zamietnutie podľa . Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie za účasti prokurátorky krajskej prokuratúry, obžalovaného ml. A. B., jeho obhajcu J. K. I. a zástupkyne Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Trnava, u ktorých bola lehota podľa zachovaná. Odvolací súd oboznámil prítomných s rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 10.03.2026 sp. zn. (č.l. 318-323), opravným uznesením ( č.l. 324), odvolaním obžalovaného (č.l. 317), odôvodnením odvolania (č.l. 327-331) a podstatný obsah spisu. Odvolací súd za účelom získania aktuálnych informácií o osobe obžalovaného pri odvolacom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa s poukazom na dopnil dokazovanie oboznámením listinných dôkazov / lustrácií na obžalovaného: ZVJS (č.l. 380), odpis RT (č.l. 381), CDB (č.l. 385-386), CESDAP (č.l. 382-384), SP (č.l. 387). Z odpisu registra trestov odvolací súd zistil, že má dva záznamy :

· rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 11.11.2025 sp.zn.110T/30/2024 , právoplatný dňa 27.11.2025, odsúdený pre zločin podľa § 201 ods.1 Tr.zákona na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 24 mesiacov, ochranná výchova · rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 02.12.2025, sp. zn. , právoplatný dňa 03.12.2025, odsúdený pre zločin podľa §201 ods.1 Tr.zákona, na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov , so skúšobnou dobou v trvaní 36 mesiacov, ochrannú výchovu :výchocné zariadenie, zrušený rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 11.11.2025 sp.zn.110T/30/2024 V centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov má 4 záznamy a to zo dňa 14.10.2024/ proti majetku – krádež, 6.11.2025 / krádež, 06.06.2026 /krádež, 29.05.2026 / znečistenie verejného priestranstva. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obhajca obžalovaného J. K. I. zotrval na dôvodoch podaného odvolania, keď súd prvého stupňa nevyhodnotil správne dôkazy a vinu obžalovaného postavil na základe rozporných výpovedí. Navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie, prípadne aby obžalovaného oslobodil spod obžaloby . Splnomocnená zástukyňa ÚPSVaR sa pripojila k návrhu prokurátora. Obžalovaný ml. A. B. – necíti sa byť vinný, už by sa druhýkrát neodvolával a je spokojný s podmienkou. K výroku o vine

Podľa , orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa , orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa , ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s , na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na obhajobu, následne v súlade s ustanovením vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia a odvolací súd proti nemu nemá podstatné výhrady, preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom inštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď. uznesenie NS SR sp. zn. z 23.01.2018. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom mladistvého obžalovaného A. B. ( ,, ďalej len obžalovaný“), poškodeného E. F. a už právo-platne odsúdeného D. D., oboznámil kamerové záznamy, fotodokumentáciu zranení poškodeného, výsledky previerky výpovede na mieste a ďalšie listinné dôkazy. Podstatné pritom je, že okresný súd svoj záver o vine obžalovaného nezaložil na jedinom dôkaze, ale na vzájomne sa dopĺňajúcom súhrne priamych a nepriamych dôkazov. Samotný obžalovaný svoju

prítomnosť na mieste činu ani spoločný pohyb s D. D. nepopieral. Uviedol, že Kačo poznal približne tri až štyri roky, pred skutkom sa stretli a následne išli za poškodeným. Podľa jeho verzie mu D. povedal, aby poškodeného nasledovali. Obžalovaný síce tvrdil, že nevedel, čo má Kačo v úmysle, súčasne však pripustil, že po pristúpení k poškodenému D. poškodeného kopol do pravého boku alebo ruky a povedal mu, aby mu dal peniaze, pričom poškodený následne spadol na zem. Po skutku obaja z miesta spoločne ušli. Významná je aj ďalšia časť výpovede obžalovaného týkajúca sa nakladania s odcudzenou vecou. Priznal, že mu D. následne odovzdal odcudzenú vec a že ju na jeho pokyn zahodil do kanála. Jeho výpoveď pritom nebola v tejto časti úplne konzistentná. Na hlavnom pojednávaní najskôr tvrdil, že do nej nenahliadal, avšak po odstránení rozporu so svojou výpoveďou z prípravného konania pripustil pravdivosť skoršieho tvrdenia, podľa ktorého do odcudzenej veci nahliadol. D. D. vypovedal odlišne. Podľa neho to bol práve obžalovaný, kto navrhol poškodeného nasledovať s tým, že od neho budú pýtať cigarety. Po pristúpení k poškodenému mal mladistvý poškodenému strhnúť kabelku, následne ju prezrieť, nájsť v nej približne 80 až 100 eur a časť peňazí odovzdať D. D., na druhej strane popieral použitie fyzického násilia voči poškodenému. Okresný súd správne nepristupoval k výpovedi svedka D. ako k bezvýhradne vierohodnému dôkazu. Jeho tvrdenie, že k žiadnemu fyzickému kontaktu s poškodeným nedošlo, je v rozpore nielen s výpoveďou poškodeného, ale aj s výpoveďou samotného obžalovaného a objektívne zistenými zraneniami poškodeného. To však samo osebe neznamená, že celú jeho výpoveď bolo potrebné bez ďalšieho odmietnuť. Vierohodnosť výpovede sa neposudzuje mechanicky ako nedeliteľný celok, ale vo vzťahu ku konkrétnym tvrdeniam a ich súladu s ostatnými vykonanými dôkazmi. Výpoveď poškodeného bola významná predovšetkým pre objasnenie mechanizmu samotného útoku. Poškodený uviedol, že k nemu pristúpili dvaja muži a požiadali ho o pripálenie. Keď hľadal zapaľovač, bol napadnutý, zvalený na zem a následne bitý a kopaný, pričom mu bola odňatá kabelka, ktorú mal prevesenú cez telo. Odvolací súd pritom nepovažuje za správne interpretovať túto výpoveď tak, že poškodený s istotou individualizoval konkrétnu činnosť každého z páchateľov. Poškodený sám pripustil, že vzhľadom na dynamiku útoku, tmu a svoju podnapitosť nevedel s istotou uviesť, ktorý z páchateľov vykonal jednotlivé úkony, ani to, či ho fyzicky napádali obaja. Jeho záver, že na konaní sa aktívne podieľali obaja, bol sčasti výsledkom jeho úsudku založeného na priebehu udalosti. Táto okolnosť však nezbavuje jeho výpoveď dôkazného významu. Poškodený totiž nebol jediným dôkazom o totožnosti osôb nachádzajúcich sa na mieste skutku. Prítomnosť obžalovaného na mieste bola nesporná a priznal ju on sám. Výpoveď poškodeného preto mala význam najmä pre preukázanie samotného násilného mechanizmu skutku, bezprostredného spojenia násilia so zmocnením sa kabelky a skutočnosti, že skutok realizovali dve osoby. Jeho výpoveď je navyše podporená objektívnymi dôkazmi. Fotodokumentácia zachytáva poranenia poškodeného na viacerých častiach tela, okrem iného v oblasti pravého lakťa, chrbtice v krčnej, lopatkovej a driekovej oblasti, pravého boku a kolena. Takýto rozsah a rozmiestnenie poranení podporuje jeho tvrdenie o opakovanom fyzickom útoku a nezodpovedá verzii svedka D., podľa ktorej k fyzickému kontaktu vôbec nedošlo. Kamerové záznamy síce nezachytávajú samotný útok a nemožno z nich preto vyvodzovať konkrétny spôsob zapojenia obžalovaného do násilia alebo odňatia kabelky, potvrdzujú však spoločný pohyb páchateľov k miestu skutku a ich následný útek. Ich dôkazný význam je preto podporný a okresný súd ich nemohol ani nemal hodnotiť ako samostatný priamy dôkaz konkrétneho konania mladistvého. Pri takto vykonanom dokazovaní nemožno prijať obhajobnú verziu, podľa ktorej bol obžalovaný iba pasívnym pozorovateľom náhleho a neočakávaného konania svedka D. D.. Samotná prítomnosť na mieste činu, nezasiahnutie proti konaniu inej osoby alebo následný útek by nepochybne samy osebe na vyvodenie trestnej zodpovednosti za spolupáchateľstvo nestačili. V posudzovanej veci však vina obžalovaného nebola založená na žiadnej z týchto okolností izolovane. Význam má ich vzájomná nadväznosť v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi. Obžalovaný poškodeného spolu so svedkom D. nasledoval, spoločne s ním k poškodenému pristúpil, zostal na mieste počas použitia násilia a zmocnenia sa veci, následne so svedkom D. spoločne ušiel a podľa vlastného priznania následne odcudzenú vec prevzal a odstránil. K tomu pristupuje výpoveď svedka D., ktorý mladistvého priamo označil za osobu, ktorá kabelku poškodenému strhla. Práve súhrn týchto skutočností, nie samotná prítomnosť mladistvého na mieste činu, poskytoval okresnému súdu dostatočný skutkový podklad pre záver o jeho aktívnej účasti na skutku. K právnej kvalifikácii skutku. Pokiaľ ide o právne posúdenie takto ustáleného konania, odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako zločin lúpeže podľa spáchaný formou spolupáchateľstva podľa . Podľa ) , kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Objektívna stránka trestného činu lúpeže spočíva v použití násilia alebo hrozby bezprostredného násilia proti inému v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Podstatným je účelové spojenie násilia s úmyslom zmocniť sa cudzej veci. Takéto spojenie bolo v prejednávanej veci jednoznačne preukázané. Bezprostredne po pristúpení oboch páchateľov k poškodenému došlo k fyzickému útoku, jeho zvaleniu na zem a následnému zmocneniu sa kabelky. Ani podľa vlastnej verzie obžalovaného nešlo o konflikt nesúvisiaci s majetkovým konaním, keďže sám uviedol, že svedok D. poškodeného kopol a súčasne mu povedal, aby mu dal peniaze. Násilie teda nepredstavovalo samostatný incident, po ktorom by až dodatočne vznikol úmysel odcudziť poškodenému jeho vec, ale bolo prostriedkom bezprostredne smerujúcim k získaniu majetkovej hodnoty. Podľa , ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. Správne okresný súd konanie mladistvého posúdil aj z hľadiska . Pre spoločné konanie v zmysle uvedeného ustanovenia sa nevyžaduje, aby každý zo spolupáchateľov vlastným konaním naplnil všetky znaky objektívnej stránky trestného činu. Postačuje, ak jednotlivé čiastkové konania spolupáchateľov vo svojom súhrne napĺňajú všetky zákonné znaky skutkovej podstaty a sú spojené ich spoločným úmyslom. Tomuto výkladu zodpovedá aj judikatórny záver publikovaný pod R 15/1967, podľa ktorého o spoločné konanie ide aj vtedy, ak každý zo spolupáchateľov naplní iba niektorý zo znakov konania uvedeného v osobitnej časti , avšak súhrn ich konania napĺňa všetky zákonné znaky príslušného trestného činu. Osobitný význam má uvedená zásada pri trestnom čine lúpeže. Nie je nevyhnutné, aby každý zo spolupáchateľov osobne použil násilie a súčasne sa osobne zmocnil veci. Jednotlivé úlohy môžu byť rozdelené tak, že jeden z páchateľov pôsobí násilím proti poškodenému a druhý sa za súčasného pôsobenia tohto násilia zmocňuje jeho veci. V tomto smere okresný súd správne poukázal aj na rozhodnutie publikované pod R 18/1994, podľa ktorého môže byť spolupáchateľom lúpeže aj osoba, ktorá sama násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia nepoužije, ale v rámci spoločného konania uskutočňuje tú časť konania, ktorá smeruje k vyhľadaniu alebo zmocneniu sa veci, zatiaľ čo druhý spolupáchateľ pôsobí na poškodeného násilím. Pre právne posúdenie konania obžalovaného preto nebolo rozhodujúce bezpečne ustáliť, ktorý konkrétny úder alebo kop poškodenému zasadil. Pokiaľ bolo preukázané, že sa v rámci spoločného skutkového deja aktívne podieľal na zmocnení sa veci poškodeného a jeho konanie bolo zahrnuté spoločným úmyslom, napĺňa jeho konanie znaky spolupáchateľstva na zločine lúpeže aj v prípade, ak násilie osobne realizoval druhý páchateľ. Spoločný úmysel pritom nevyžaduje existenciu výslovnej verbálnej dohody páchateľov. Môže byť založený aj konkludentnou dohodou a vyvodený zo spôsobu ich konania, vzájomnej nadväznosti jednotlivých úkonov a správania pred skutkom, počas neho a bezprostredne po jeho dokončení. Práve v tomto kontexte treba hodnotiť spoločné nasledovanie poškodeného, spoločné pristúpenie k nemu, bezprostredne nasledujúce použitie násilia a zmocnenie sa kabelky, spoločný útek oboch páchateľov a následné nakladanie obžalovaného s odcudzenou vecou, a to v spojení s výpoveďou svedka D., ktorý obžalovaného označil za osobu, ktorá poškodenému kabelku strhla. Odvolací súd preto dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu poskytujú dostatočný podklad pre naplnenie objektívnej i subjektívnej stránky zločinu lúpeže podľa a súčasne aj zákonných znakov spolupáchateľstva podľa . K výroku o treste. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok aj vo výroku o treste a dospel k záveru, že okresný súd pri určovaní jeho druhu a výmery postupoval v súlade so zákonnými zásadami ukladania trestov a náležite prihliadol aj na osobitosti trestania mladistvých. K výroku o treste okresný súd vykonal dokazovanie odpisom registra trestov, výpisom z registra priestupkov, správami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava podstatným obsahom pripojených trestných spisov. Súčasne bolo zistené, že : · Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 11. novembra 2025 bol uznaný vinným zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa za skutok spáchaný 30. augusta 2023 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov. · Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 2. decembra 2025 bol následne uznaný vinným z ďalšieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa , spáchaného v júli 2023, pričom mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 36 mesiacov.

Podľa ) , ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. *) Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa ) , ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Podľa ) , spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie .

Okresný súd správne postupoval, keď obžalovanému ukladal súhrnný trest podľa vo vzťahu k vyššie uvedeným rozhodnutiam Okresného súdu Trnava sp. zn. a sp.zn.., keďže skutok v tejto veci bol spáchaný dňa 22. septembra 2024, teda obžalovaný sa ho dopustil skôr, ako bol vyhlásený prvý z uvedených odsudzujúcich rozsudkov. Súčasne podľa okresný súd správne zrušil skoršie výroky o treste a ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na ich zrušenie stratili podklad. Pri určení trestnej sadzby okresný súd správne vychádzal z trestnej sadzby ustanovenej pre najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov, ktorým bol zločin sexuálneho zneužívania podľa . Vzhľadom na ukladanie trestu za viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden bol zločinom, správne aplikoval aj . Súčasne rešpektoval osobitnú úpravu trestania mladistvých a postupom podľa znížil trestnú sadzbu na polovicu, teda na rozpätie od jedného roka a šiestich mesiacov do piatich rokov. Odvolací súd sa stotožnil aj s vyhodnotením poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Okresný súd u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť ( podľa ). Na druhej strane okresný súd správne neprihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa . Spáchanie viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, bolo už zohľadnené pri aplikácii , a preto ho nebolo možné opätovne pričítavať mladistvému v jeho neprospech ako priťažujúcu okolnosť. Pri individualizácii trestu okresný súd správne prihliadol aj na osobu mladistvého a možnosti jeho nápravy. V jeho prospech bolo potrebné zohľadniť, že pred spáchaním posudzovaného skutku nebol odsúdený ani priestupkovo postihnutý. Tento údaj však nemožno hodnotiť izolovane od ďalšieho vývoja jeho správania. Do času rozhodovania bol právoplatne uznaný vinným z ďalších dvoch zločinov a po spáchaní posudzovaného skutku sa dopustil aj dvoch priestupkov. Okresný súd zároveň prihliadol na jeho osobné, rodinné a sociálne pomery. Obžalovaný dlhodobo nežil v stabilnom rodinnom a sociálnom prostredí, bol opakovane umiestňovaný do zariadení náhradnej starostlivosti, pričom výchovné pôsobenie komplikovali jeho opakované úteky zo zariadenia. Aj tieto okolnosti bolo potrebné zohľadniť pri hodnotení jeho osobnosti a prognózy ďalšieho správania. Okresný súd napriek uvedeným negatívnym poznatkom správne rešpektoval osobitný účel trestania mladistvých vyjadrený v . U obžalovaného musí byť trest zameraný predovšetkým na jeho výchovu k riadnemu životu a na predchádzanie ďalšiemu protiprávnemu konaniu, pri súčasnom zabezpečení primeranej ochrany spoločnosti. Z tohto hľadiska okresný súd dôvodne dospel k záveru, že bezprostredný výkon trestu odňatia slobody zatiaľ nie je nevyhnutný, zároveň však vzhľadom na početnosť a závažnosť zbiehajúcej sa trestnej činnosti nepovažoval za postačujúce uloženie miernejšieho alternatívneho trestu. Za primeraný preto považoval súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 mesiacov. Takto určená výmera sa nachádza pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby upravenej pre mladistvého a súčasne rešpektuje zákonnú požiadavku, podľa ktorej súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. Správne okresný súd rozhodol aj o podmienečnom odklade výkonu trestu podľa a podľa určil skúšobnú dobu vo výmere 42 mesiacov.

Dĺžka skúšobnej doby vytvára dostatočný časový priestor na preverenie, či mladistvý dokáže zmeniť doterajšie správanie, rešpektovať právne a spoločenské normy a viesť riadny život. Súčasne umožňuje vyhodnotiť aj priebeh a plnenie ochrannej výchovy, ktorá mu bola uložená. Odvolací súd považuje za významné aj to, že skorším rozsudkom bol ml. obžalovanému uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov so skúšobnou dobou 36 mesiacov. Po zahrnutí ďalšieho zločinu lúpeže okresný súd zvýšil trest na 21 mesiacov a skúšobnú dobu predĺžil na 42 mesiacov. Takáto úprava zodpovedá tomu, že nový súhrnný trest postihuje širší rozsah zbiehajúcej sa trestnej činnosti. Uložený trest preto nemožno považovať za neprimerane prísny. Naopak, okresný súd pri jeho ukladaní v dostatočnej miere zohľadnil nízky vek obžalovaného a výchovný účel trestania mladistvých, keď napriek trom zbiehajúcim sa zločinom ponechal mladistvému možnosť preukázať svoju nápravu bez bezprostredného výkonu trestu odňatia slobody. K odvolacím námietkam ml. obžalovaného. Po preskúmaní jednotlivých odvolacích námietok mladistvého obžalovaného v kontexte výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z nich nie je spôsobilá spochybniť správnosť rozhodujúcich skutkových záverov okresného súdu. Predovšetkým nemožno prisvedčiť základnej argumentácii obhajoby, podľa ktorej vykonané dokazovanie umožňuje bezpečne ustáliť iba prítomnosť mladistvého na mieste skutku a jeho následný útek, nie však jeho aktívnu účasť na lúpeži. Takto formulovaná námietka vychádza z izolovaného hodnotenia jednotlivých častí dokazovania a opomína ich vzájomnú nadväznosť. Z výpovede samotného obžalovaného totiž nevyplýva iba to, že sa náhodne nachádzal na mieste skutku. Obžalovaný uviedol, že sa s D. D. poznal približne tri až štyri roky, pred skutkom sa stretli a následne poškodeného spoločne nasledovali. Podľa jeho vlastných slov mu D. povedal, aby išli za poškodeným. Mladistvý zároveň uviedol, že po pristúpení k poškodenému D. poškodeného kopol do pravého boku alebo ruky a povedal mu, aby mu dal peniaze, následkom čoho poškodený spadol na zem. Po skutku obžalovaný s D. z miesta spoločne ušiel. Tým však jeho kontakt so skutkom neskončil. Mladistvý priznal, že od D. následne prevzal odcudzenú vec a na jeho pokyn ju zahodil do kanála. Pokiaľ na hlavnom pojednávaní tvrdil, že do nej nenahliadol, po odstránení rozporu so svojou výpoveďou z prípravného konania pripustil, že jeho skoršie tvrdenie o nahliadnutí do nej bolo pravdivé. Uvedené okolnosti samy osebe ešte nenahrádzajú dôkaz o účasti obžalovaného B. na samotnom vykonaní lúpeže. Ich význam však spočíva v tom, že podstatne oslabujú jeho obhajobné tvrdenie o postavení náhodného a pasívneho pozorovateľa konania D. a musia byť hodnotené spolu s ďalšími vykonanými dôkazmi. Takým dôkazom je predovšetkým výpoveď svedka D. D., ktorý obžalovanému prisúdil konkrétnu úlohu pri samotnom skutku. Uviedol, že obžalovaný navrhol poškodeného nasledovať s tým, že od neho budú pýtať cigarety, následne poškodenému strhol kabelku, prezrel ju, našiel v nej približne 80 až 100 eur a D. odovzdal približne 40 až 50 eur. Existujú teda dva navzájom previazané okruhy dôkazov. Prvým je priame tvrdenie svedka D. o tom, že kabelku poškodenému odňal mladistvý. Druhým sú okolnosti vyplývajúce z vlastnej výpovede obžalovaného, ktoré preukazujú jeho spoločný pohyb s D. pred skutkom, prítomnosť pri násilí bezprostredne spojenom s požiadavkou na vydanie peňazí, spoločný útek a následné prevzatie a odstránenie odcudzenej veci. Preto nemožno skutkovú situáciu redukovať na „prítomnosť na mieste činu“. Samotná prítomnosť pri trestnom čine, nezasiahnutie proti konaniu iného alebo samotný útek z miesta činu by na vyvodenie spolupáchateľstva nepostačovali. V prejednávanej veci však záver o účasti obžalovaného nevychádza z takéhoto predpokladu, ale z celého komplexu jeho konania pred skutkom, počas neho a bezprostredne po ňom, v spojení s priamou výpoveďou svedka D. o jeho účasti na zmocnení sa kabelky. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, podľa ktorej výpoveď poškodeného vzhľadom na jeho podnapitosť, tmu a neistotu pri individualizácii konania jednotlivých páchateľov nemohla predstavovať spoľahlivý podklad pre rozhodnutie o vine. Tejto námietke je potrebné prisvedčiť iba potiaľ, že výpoveď poškodeného nemožno interpretovať nad rámec toho, čo poškodený skutočne uviedol. Poškodený vypovedal, že k nemu pristúpili dvaja muži a požiadali ho o pripálenie. Keď hľadal zapaľovač a mal ruky smerom dole, bol napadnutý, zvalený na zem a následne bitý a kopaný, pričom mu bola odňatá kabelka. Na hlavnom pojednávaní síce vo všeobecnosti uviedol, že ho „začali biť“, avšak pri konkretizácii nevedel s istotou potvrdiť, či ho fyzicky napádali obaja. Rovnako nevedel bezpečne uviesť, ktorý z páchateľov mu kabelku strhol. Svoje presvedčenie o účasti oboch odvodzoval aj z toho, že podľa jeho vnímania jeden človek nemohol súčasne vykonávať fyzický útok a odnímať mu kabelku. Odvolací súd preto nepovažuje za celkom presnú tú časť odôvodnenia okresného súdu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že poškodený priamo a jednoznačne vypovedal, že jeden z páchateľov ho kopal a druhý mu strhol kabelku. Takto konkrétne poškodený jednotlivé úlohy páchateľov neindividualizoval. Táto nepresnosť však nemá takú povahu, aby spochybňovala skutkový záver o vine mladistvého.

Dôkazný význam výpovede poškodeného totiž nespočíva v identifikácii mladistvého ako osoby, ktorá vykonala konkrétny úder alebo strhla kabelku. Takúto identifikáciu poškodený nevykonal. Jeho výpoveď však predstavuje priamy dôkaz o samotnom mechanizme trestného činu – o prítomnosti dvoch osôb, nadviazaní kontaktu prostredníctvom žiadosti o pripálenie, následnom fyzickom útoku, páde poškodeného na zem, pokračovaní násilia a odňatí kabelky v priebehu tohto násilného konania. Práve v tomto rozsahu zostala jeho výpoveď v podstatných bodoch konzistentná a je podporovaná objektívnymi dôkazmi. Fotodokumentácia zachytáva poranenia na viacerých častiach tela poškodeného – na pravom lakti, v oblasti chrbtice, pravého boku a kolena – čo korešponduje s jeho tvrdením o opakovanom fyzickom pôsobení po páde na zem. Podnapitosť poškodeného a zhoršené svetelné podmienky preto okresný súd správne zohľadnil ako okolnosti limitujúce presnosť jeho vnímania, najmä pokiaľ ide o rozdelenie úloh medzi páchateľov. Nemožno z nich však bez ďalšieho vyvodiť nevierohodnosť celej jeho výpovede, pokiaľ je jej jadro podporované ďalšími vykonanými dôkazmi. K námietke vierohodnosti svedka D. D.. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu obhajoby, podľa ktorej okresný súd postupoval nelogicky, keď neuveril svedkovi D. v časti, v ktorej popieral použitie násilia, avšak prihliadol na jeho výpoveď v časti, v ktorej označil obžalovaného za osobu, ktorá poškodenému odňala kabelku. Je nepochybné, že výpoveď svedka D. bolo potrebné hodnotiť so zvýšenou obozretnosťou. Svedok D. bol osobou priamo zainteresovanou na skutku a jeho výpoveď obsahovala zjavný prvok minimalizácie vlastnej trestnej činnosti. Jeho tvrdenie, že poškodeného nikto fyzicky nenapadol a k fyzickému kontaktu nedošlo, je vyvrátené viacerými navzájom nezávislými dôkazmi. V prvom rade mu odporuje poškodený, ktorý jednoznačne opísal fyzický útok, zvalenie na zem a následné údery a kopy. Ďalej mu odporuje samotný obžalovaný, ktorý uviedol, že videl D. poškodeného kopnúť a požadovať od neho peniaze. Napokon je existencia fyzického útoku objektivizovaná poraneniami poškodeného zachytenými na fotodokumentácii. Práve preto okresný súd nemal dôvod uveriť svedkovi D. v tejto časti jeho výpovede. Z toho však nemožno vyvodiť záver, že procesne prípustným spôsobom bolo možné reagovať iba jedným z dvoch extrémov – buď akceptovať celú výpoveď svedka D., alebo ju v celom rozsahu odmietnuť. Takýto spôsob hodnotenia dôkazov by bol v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa . Vierohodnosť výpovede sa posudzuje obsahovo, vo vzťahu ku konkrétnym tvrdeniam a predovšetkým ich súladu alebo rozporu s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ani neurčuje dôkaznú silu jednotlivých dôkazov vopred; rozhodujúce je ich hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. V posudzovanej veci existoval objektívny dôvod, pre ktorý bolo potrebné odmietnuť tvrdenie svedka D. o absencii násilia – bolo priamo vyvrátené poškodeným, samotným obžalovaným a objektívnymi stopami útoku. Jeho tvrdenie o tom, že kabelku poškodenému odňal obžalovaný, však rovnakým spôsobom vyvrátené nebolo. Naopak, v určitých podstatných bodoch nachádza oporu aj vo výpovedi samotného obžalovaného. Svedok D. tvrdil, že po zmocnení sa kabelky s ňou obžalovaný nakladal a zisťoval jej obsah. Obžalovaný sám pripustil, že odcudzenú vec následne prevzal, pričom po odstránení rozporu potvrdil aj pravdivosť svojej skoršej výpovede, podľa ktorej do nej nahliadol. Následne ju zahodil. Odvolací súd preto nepovažuje hodnotenie výpovede svedka D. okresným súdom za selektívne v zmysle svojvoľného výberu iba tých tvrdení, ktoré svedčia v neprospech obžalovaného. Ide o diferencované hodnotenie jednotlivých častí výpovede podľa toho, či a v akom rozsahu korešpondujú s ostatnými vykonanými dôkazmi. Tomuto prístupu zodpovedá aj judikatórne východisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého hodnotenie vierohodnosti výpovede a pravdivosti jej obsahu patrí súdu; ide o výsledok hodnotenia dôkazu v kontexte celého dokazovania (porovnaj R XX/XXXX-XX a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). K námietke, že kamerový záznam nepreukazuje aktívnu účasť obžalovaného na skutku. Dôvodná nie je ani námietka obhajoby založená na tom, že kamerový záznam nezachytáva obžalovaného pri fyzickom útoku ani pri zmocnení sa kabelky. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že okresný súd ani nemohol kamerovému záznamu priznať dôkazný význam, ktorý objektívne nemá. Záznam samotný priebeh útoku nezachytáva. Nepredstavuje preto priamy dôkaz o tom, kto poškodeného udieral, kopal alebo mu odňal kabelku. Jeho význam spočíva v inom. Podporuje dôkazy o spoločnom pohybe oboch páchateľov pred skutkom a ich spoločnom úteku bezprostredne po ňom. Skutočnosť, že určitý dôkaz sám osebe nepreukazuje celý skutok, pritom neznamená jeho dôkaznú bezvýznamnosť. V systéme voľného hodnotenia dôkazov nemožno od každého jednotlivého dôkazu požadovať, aby samostatne preukázal všetky okolnosti rozhodujúce pre vinu. Jeho dôkazná hodnota sa posudzuje aj podľa toho, či potvrdzuje alebo vyvracia okolnosti vyplývajúce z ostatných dôkazov. K námietke absencie dôkazu o spoločnom úmysle. Rovnako nemožno akceptovať argumentáciu obhajoby, že nebola preukázaná predchádzajúca dohoda medzi mladistvým a svedkom D., a preto nemožno hovoriť o spolupáchateľstve. Táto argumentácia

stotožňuje spoločný úmysel s výslovnou predchádzajúcou verbálnou dohodou, čo nezodpovedá zákonnému vymedzeniu spolupáchateľstva. Podľa ustálenej judikatúry k spoločné konanie nevyžaduje, aby každý spolupáchateľ realizoval všetky znaky objektívnej stránky. Postačuje rozdelenie jednotlivých zložiek trestnej činnosti medzi viacerých páchateľov, ak ich konanie vo svojom súhrne napĺňa skutkovú podstatu a je zahrnuté spoločným úmyslom (R 15/1967). Pri lúpeži preto môže byť spolupáchateľom aj ten, kto sám násilie proti poškodenému nevykonáva, ale v rámci spoločného konania sa zmocňuje jeho veci, zatiaľ čo druhý spolupáchateľ násilím pôsobí na poškodeného (R 18/1994). V prejednávanej veci spoločný úmysel nemožno vyvodzovať iba zo spoločného úteku po skutku. Vyplýva zo širšieho súhrnu okolností. Svedok D. vypovedal, že už pred skutkom obžalovaný navrhol poškodeného nasledovať a pýtať od neho cigarety a následne obžalovaný poškodenému kabelku strhol. Obžalovaný síce poprel vedomosť o zámere svedka D., avšak potvrdil spoločné nasledovanie poškodeného, svoju prítomnosť v okamihu, keď Kačo použil násilie a žiadal peniaze, spoločný útek a následné nakladanie s odcudzenou vecou. Práve časová a vecná nadväznosť týchto úkonov umožňuje vyvodiť, že nešlo o náhodné paralelné konanie dvoch osôb, ale o vzájomne sa dopĺňajúce konanie smerujúce k rovnakému výsledku. K námietke porušenia zásady in dubio pro reo. Napokon odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku porušenia zásady in dubio pro reo. Okresný súd existujúce rozpory v dokazovaní neprehliadol. Výslovne sa zaoberal tým, že poškodený bol pod vplyvom alkoholu, skutok sa odohral za zhoršených svetelných podmienok a poškodený nevedel presne individualizovať úlohu každého z páchateľov. Rovnako prihliadol na rozpory medzi výpoveďami obžalovaného a svedka D. a na ich vzájomnú snahu presunúť rozhodujúcu časť trestnej činnosti na druhého. Tieto rozpory však treba odlíšiť od pochybností o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Pochybnosť o tom, ktorý z dvojice páchateľov zasadil poškodenému konkrétny úder, sama osebe nie je pochybnosťou o vine obžalovaného zo spolupáchateľstva na lúpeži, pokiaľ je bezpečne preukázané jeho aktívne zapojenie do spoločného konania a spoločný úmysel. Rovnako neistota poškodeného o presnom rozdelení úloh neznamená, že nebolo možné úlohu obžalovaného ustáliť na základe iného dôkazu. Práve v tomto smere má význam výpoveď svedka D., ktorý mladistvého označil za osobu, ktorá kabelku odňala, posudzovaná spolu s následným správaním obžalovaného a jeho vlastnými priznaniami o nakladaní s odcudzenou vecou. Zásada in dubio pro reo nastupuje až vtedy, keď po vyčerpaní možností dokazovania a po vyhodnotení všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti zostanú reálne, rozumné a dôkazmi neodstránené pochybnosti o skutočnosti významnej pre rozhodnutie o vine. Nemožno ju stotožňovať s existenciou akéhokoľvek rozporu medzi výpoveďami alebo s možnosťou skonštruovať alternatívnu skutkovú verziu. Okresný súd pritom sám poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25. februára 2015 vo vzťahu k uplatneniu zásady in dubio pro reo. Rozhodujúce však je, že v prejednávanej veci po vyhodnotení dôkazov nezostali dve rovnocenné, vykonanými dôkazmi porovnateľne podporené skutkové alternatívy. Obhajobná verzia, podľa ktorej obžalovaný o úmysle svedka D. nič nevedel, lúpeže sa nijako nezúčastnil a bol iba pasívnym svedkom jeho konania, nevysvetľuje presvedčivo celý súhrn zistených okolností, najmä jeho spoločné nasledovanie poškodeného, zotrvanie pri bezprostredne realizovanom násilí spojenom s požiadavkou na vydanie peňazí, spoločný útek, následné prevzatie odcudzenej veci, nahliadnutie do nej a jej odstránenie. Predovšetkým je však táto verzia v priamom rozpore s výpoveďou svedka D. v časti, v ktorej obžalovaného označil za osobu, ktorá kabelku poškodenému strhla. Pri hodnotení uvedených dôkazov odvolací súd prihliadal aj na prax súdov, podľa ktorej žiadny dôkaz nemá vopred určenú dôkaznú silu a skutočnosť, že súd neprijme obžalovaným presadzovaný spôsob hodnotenia dôkazov, sama osebe nepredstavuje porušenie jeho práv. Rozhodujúce je, či súd dôkazy vyhodnotil podľa jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach a svoje závery logicky a preskúmateľne odôvodnil. Odvolací súd preto uzatvára, že odvolacia argumentácia mladistvého je vo svojej podstate založená na izolovanom spochybňovaní jednotlivých dôkazov, zatiaľ čo ich dôkazný význam je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti. Výpoveď poškodeného preukazuje mechanizmus násilného útoku a odňatie veci počas tohto útoku; jeho zranenia objektivizujú použitie násilia; výpoveď svedka D. konkretizuje úlohu obžalovaného pri odňatí kabelky; vlastná výpoveď obžalovaného potvrdzuje spoločné nasledovanie poškodeného, jeho prítomnosť pri násilí spojenom s požiadavkou na vydanie peňazí, spoločný útek a následné nakladanie s odcudzenou vecou; kamerové záznamy podporujú zistenia o spoločnom pohybe oboch páchateľov pred a po skutku. Až takto hodnotený súhrn dôkazov poskytuje ucelený skutkový podklad, na základe ktorého možno bez dôvodných pochybností uzavrieť, že účasť obžalovaného nebola obmedzená na pasívnu prítomnosť na mieste činu, ale predstavovala vedomé a úmyselné zapojenie do spoločného konania smerujúceho k násilnému zmocneniu sa veci poškodeného. Odvolací

súd preto v hodnotení dôkazov okresným súdom nezistil porušenie ani a nezistil ani skutkový podklad pre aplikáciu zásady in dubio pro reo. Odvolacie námietky smerujúce proti výroku o vine preto vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolania obžalovaného ako nedôvodné v zmysle zamietol. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.