Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-1S-21-2022.pdf
PDF · 139.15 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PO-1S/21/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tomáša Kuruca a z členov senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. PhDr. Pavla Doriča, PhD., v právnej veci žalobcu: INVEST EXTRA, s.r.o., so sídlom: Hlavná 135, 080 01 Prešov, IČO: 36 458 619, právne zastúpený: Advokátska kancelária Fabian a Novosad s.r.o., so sídlom: Masarykova 16, 080 01 Prešov, IČO: 51 913 984, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. 100122491/2022 zo dňa 20.01.2022, takto
r o z h o d o l :
I. Z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.: 100122491/2022 zo dňa 20.01.2022 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č.: 101193140/2021 zo dňa 09.07.2021 a vec v r a c i a Daňového úradu Prešov na nové konanie a rozhodnutie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Prešov ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2016. Správca dane následne rozhodnutím č. 101193140/2021 zo dňa 09.07.2021 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 800,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“).
2. Rozdiel v sume DPH za zdaňovacie obdobie september 2016 bol žalobcovi vyrubený v dôsledku nepriznania práva na odpočítanie DPH z faktúry č. 116093016 zo dňa 30.09.2016, v sume 4.800,- eur s DPH vystavenej spoločnosťou EF - plus, spol. s.r.o., predmetom ktorej bolo dodanie reklamných služieb na Rally Košice 2016, správca dane dospel k záveru, že dodanie reklamných služieb sa neuskutočnilo týmto dodávateľom, teda žalobcovi nevznikol nárok na odpočet dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane, a to z dôvodu, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru podľa § 19 Daňového poriadku a žalobcovi tak nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods.1 zák.č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o dani z pridanej hodnoty“).
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom žalobca nesúhlasil so závermi správcu dane, výsledky dokazovania považoval sú neúplné a nedostatočné a za nesprávny považoval aj právny názor správcu dane. Na základe týchto skutočností žalobca navrhol, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil správcovi dane vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaný po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích námietok sa stotožnil s právnym posúdením veci, ktoré správca dane aplikoval na zistený skutkový stav ako aj so zisteným skutkovým stavom tak, ako ho zistil správca dane a zároveň žalovaný nezistil žiadne porušenie procesných práv žalobcu, či už počas daňovej kontroly, alebo počas vyrubovacieho konania. Mal za to, že správca dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku nepreukázal reálne dodanie deklarovanej služby dodávateľom EF - plus, spol. s.r.o. a uplatnením odpočítania dane z tohto dodania porušil § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože u dodávateľa nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o dani z pridanej hodnoty.
II.
Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania
5. Správnou žalobou zo dňa 31.03.2022 sa žalobca domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 20.01.2022 a vrátil vec na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť trovy konania. V správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné (§ 191 ods.1 písm. d) zákona č. 162/2015 z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) a postupom správcu dane ako aj žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).
6. Žalobca namietal, že rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú nezákonné, nakoľko na základe vykonanej daňovej kontroly bolo preukázané, že dodanie objednaných reklamných služieb bolo zrealizované, o čom svedčia dôkazy, ktoré žalobca predložil už vo vyrubovacom konaní, a to fotografie motorových vozidiel, na ktorých bolo logo žalobcu a o ktorých potvrdzujúco vypovedal aj svedok A. B. C.. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú nezákonné, nakoľko dodanie objednaných reklamných služieb bolo realizované spoločnosťou EF - plus, spol. s r.o., a to na základe zmluvy o prenájme reklamnej plochy z 01.05.2016. Dodávateľ žalobcu si svoje povinnosti splnil, a to tým, že umiestnil logo žalobcu na pretekársky automobil, na základe čoho vystavil žalobcovi faktúru v celkovej sume 4.800,- eur s DPH. Táto faktúra je riadne zaevidovaná v kontrolnom výkaze k daňovému priznaniu DPH za zdaňovacie obdobie september 2016 a žalobca túto faktúru riadne bankovým prevodom aj uhradil. Pokiaľ správca dane, ako aj žalovaný uvádzajú, že spochybnili dodanie služieb spoločnosťou EF - plus, spol. s r.o., tak v rámci daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní neprodukovali žiaden dôkaz o tom, že by reklamné služby mali byť poskytnuté iným dodávateľom ako touto spoločnosťou. Žalobca ďalej namietal, že postupom správcu dane, s ktorým súhlasil aj žalovaný vo svojom rozhodnutí, boli porušené jeho procesné práva účastníka daňového konania, a to v tom smere, že správca dane nevykonal výsluch svedka pána D., a to aj napriek tomu, že správca dane považoval jeho tvrdenia za rozporné, pričom na jednej strane prihliadal na jeho tvrdenia, že za spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. nekonal a na druhej strane túto skutočnosť spochybňuje, nakoľko mal správca dane za to, že mandátna zmluva nebola skutočne uzavretá, lebo mala byť uzavretá osobou pánom E. F., občanom Bulharskej republiky, teda osobou, ktorá nebola v mandátnej zmluve, v jej záhlaví uvedená ako osoba, ktorá koná za spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. Žalobca ďalej poukázal na porušenie jeho procesných práv, ktorého sa mali dopustiť správca dane, ako aj žalovaný, a to tým, že správca dane ani žalovaný žiadnym spôsobom nereagovali na námietky žalobcu, či už vo vyrubovacom konaní, prípadne odvolacom konaní a žalovaný, ako aj správca dane sa s týmito námietkami vôbec nezaoberali, čím došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, k porušeniu zásady konania orgánu verejnej správy v medziach a v rozsahu, ktorý im umožňuje zákon.
7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.06.2022 považoval zistený skutkový stav zo strany správcu dane za správny, logicky vyhodnotený, a preto sa žalovaný stotožnil so záverom, ktorý prijal správca dane, keď nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry od dodávateľa EF - plus, spol. s r.o., lebo nesplnil zákonné podmienky v súlade s § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona dani z pridanej hodnoty. Podľa názoru žalovaného splnenie podmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty nespočíva len vo formálnej deklarácii predložených dokladov, ale prísnejšie podmienky spočívajú v tom, že doklady musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť musia byť aj preukázané. Toto dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, teda žalobcu. Faktúra je relevantným dokladom, ak údaje v nej obsiahnuté odrážajú reálne plnenie. Žalobcovi
nebol priznaný nárok na odpočet dane, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že deklarovanú službu poskytla spoločnosť uvedená na faktúre, teda spoločnosť EF - plus, spol. s.r.o., a to aj napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy faktúru a fotografie, ktoré potvrdzujú, že reklamné logo žalobcu bolo umiestnené na súťažnom vozidle. Pokiaľ sa jedná o porušenie procesných práv žalobcu v daňovom konaní spočívajúcom v nevykonaní výsluchu svedka, pána G. D., žalovaný uvádza, že výpovede tohto svedka správca dane získal nahliadnutím do iných spisov z iných daňových kontrol, a preto nepovažoval výsluch tohto svedka za potrebný na ustálenie skutkového stavu.
8. Žalobca v replike zo dňa 19.08.2022 uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami a právnymi závermi žalovaného uvádzanými vo vyjadrení k správnej žalobe. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že fakturované služby boli žalobcovi reálne dodané, a preto sú splnené podmienky pre priznanie nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a to s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca opätovne poukázal na porušenie jeho procesných práv, nakoľko správca dane nevypočul svedka pána D., ktorého svedeckú výpoveď správca dane prevzal z iného daňového konania. Žalobca poukázal na skutočnosť, že dokazovanie vedie správca dane, a ak vo vykonávanom dokazovaní vzniknú rozpory, je nutné tieto rozpory odstrániť.
III.
Konanie na krajskom a správnom súde
9. Správny súd v Košiciach je od 01.06.2023 súdom konajúcim v správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená na Krajskom súde v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 1S/21/2022. Od 01. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu 2S a je vedená pod sp. zn. PO-1S/21/2022.
10. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia, tak ako to predpokladá § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), postupom podľa § 107 ods. 1 SSP vec prejednal na pojednávaní dňa 18.11.2025 za účasti právneho zástupcu žalobcu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, a preto podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 veta prvá SSP).
11. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a na doterajších vyjadreniach a v konečnom návrhu navrhol rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnúť o trovách konania.
IV.
Relevantná právna úprava
12. Podľa § 3 ods.1 zákona č.563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
13. Podľa § 3 ods.2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
14. Podľa § 3 ods.3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
15. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
16. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
17. Podľa § 24 ods.3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
18. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
19. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
20. Podľa § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
21. Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane: a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
22. Podľa § 19 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
26. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
V.
Právny názor správneho súdu
28. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 100122491/2022 zo dňa 20.01.2022, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101193140/2021 zo dňa 09.07.2021 o určení rozdielu na dani z pridanej hodnoty vo výške 800,- eur za zdaňovacie obdobie september 2016 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, pričom tieto závery žalovaný ako vecne správne potvrdil.
29. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
30. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“).
31. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
32. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán
druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.
33. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (žalobný dôvod podľa ust. § 191 ods.1 písm. d) SSP), nakoľko z odôvodnenia výrokov s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania sú rozhodnutia žalovaného a správcu dane nepreskúmateľné. Súd sa však s touto námietkou žalobcu nestotožnil a má za to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé, že tak rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako aj administratívneho spisu mal za to, že tak správca dane ako aj žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov, dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov, podľa ktorých správne orgány vec právne posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu. Správne orgány svoje rozhodnutia postavili na tom, že v danom prípade nevznikol nárok na odpočet dane u žalobcu z dôvodu, že nebolo preukázané reálne dodanie služby, a to prenájom reklamných plôch na podujatí Rally Košice 2016 deklarovaným dodávateľom žalobcu. Žalovaný ako správca dane mali za to, že žalobca nepreukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre, pričom podľa názoru správnych orgánov žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by odstránil pochybnosti správcu dane o dodaní služieb konkrétnym dodávateľom, a tak dospeli k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, nepreukázal vznik daňovej povinnosti na strane dodávateľov, a tým ani splnenie hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty.
34. V danom prípade však správny súd má za to, že žalovaný, ktorý sa stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a vychádzajúc zo žalobnej námietky žalobcu, ktorý namietal, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) je možné identifikovať zo strany správnych orgánov pochybenie spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci v časti týkajúcej sa dodávateľskej faktúry č. 116093016 z 30.09.2016 od deklarovaného dodávateľa EF - plus, spol. s.r.o..
35. Právo na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ktorými sú v prvom rade to, že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň, po druhé to, že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie a v neposlednom rade po tretie to, že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ tieto tri hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, teda status deklarovaného dodávateľa, materiálna existencia plnenia a použitie prijatého plnenia v rámci ekonomickej činnosti príjemcu nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.
36. Tieto tri podmienky, ktoré explicitne vychádzajú zo Smernice 2006/112/ES, a ktoré boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky a sú súčasťou zákona o dani z pridanej hodnoty, v zmysle ktorého si daňový subjekt môže odpočítať daň dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 zákona o dani z pridanej hodnoty), zároveň je potrebné, aby daňová povinnosť vznikla dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty). Následne daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty) a zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty), čo je v tomto prípade formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
37. Odpočítanie dane môže byť v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ ako aj Najvyššieho správneho súdu SR obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo v prípade zneužitia práva.
38. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na záver rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 zo dňa 03.09.2020 podľa, ktorého: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ Z judikatúry Súdneho dvora EÚ tiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden).
39. Právne záväzný názor Súdneho dvora bol neskôr pretavený aj do rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý rozsudkom sp.zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022 v bode 28 k posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaným dodávateľom v prípade, ak správca dane spochybní ich vykonanie subdodávateľmi deklarovaného dodávateľa, teda pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa sťažovateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia, nakoľko v prípade spochybnenia subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi, len ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.
40. Správny súd v otázke statusu osoby deklarovaného dodávateľa poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 154/20 z 09.12.2021, kde v závere prijal jednoznačný postoj: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“ Teda, že uvedenie deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane, v danom prípade žalobca.
41. V prejednávanej veci správca dane uzavrel po vykonanom dokazovaní to, že žalobca porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ustanovenie § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty, keďže podľa neho nebolo preukázané reálne dodanie služieb deklarovaným dodávateľom uvedeným na predmetnej faktúre. Z obsahu rozhodnutia správcu dane a žalovaného vyplýva, že v prípade dodania služieb deklarovaným dodávateľom EF - plus, spol. s r.o. bolo spochybnené skutočné dodanie
služieb práve dodávateľom uvedeným na faktúre. V danom prípade tak dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu identity skutočného dodávateľa služieb. Pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal, že mu boli služby dodané deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúre, spochybnili práve splnenie hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane, a to dodanie služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby.
42. S prihliadnutím na vyššie uvedené správny súd zdôrazňuje, že materiálne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom a následne odberateľom daňového subjektu. Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane z materiálneho hľadiska. V súvislosti s dodaním služieb zo strany EF - plus, spol. s r.o. sa správny súd stotožňuje so žalobcom v tom, že podstata pochybností pomenovaných správcom dane a žalovaným sa týkali v zásade okolností mimo priamej dispozičnej sféry žalobcu, nakoľko v danom prípade sa jednalo o pochybnosti založené na skutočnostiach týkajúcich sa subdodávateľov v obchodných reťazcoch. Pokiaľ ide o skutočnosti, týkajúce sa subdodávateľov žalobcu, tieto v zásade nemajú priamy súvis s obchodným vzťahom žalobcu a jeho deklarovaného dodávateľa. Správne orgány svoje úvahy opreli o skutočnosti vzťahujúce k okolnostiam týkajúcich sa dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti EF - plus, spol. s r.o., či už z dôvodu jej nekontaktnosti, preukázateľnej absencie zamestnancov u deklarovaného dodávateľa alebo iných subdodávateľov, ktorí mohli dodávať tovar alebo službu deklarovanému dodávateľovi, alebo nevykonávaní ekonomickej činnosti deklarovaného dodávateľa. Podľa názoru správneho súdu v kontexte vyššie uvedeného tieto okolnosti sami o sebe nemajú priamy súvis s obchodným vzťahom žalobcu a jeho deklarovaného dodávateľa. Nekontaktnosť dodávateľa, nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre dodanie služieb na strane dodávateľa, či neplnenie daňových a účtovných povinností dodávateľom nie sú samy osebe spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty u samotného žalobcu.
43. Podstatou spochybnenia zo strany správcu dane, s ktorými sa stotožnil aj žalovaný, sa týkali okolností mimo priamej dispozičnej sféry žalobcu, nakoľko ide o pochybnosti založené na skutočnostiach, týkajúcich sa dodávateľa a jeho subdodávateľa v obchodných reťazcoch s účasťou žalobcu. Pokiaľ však ide o tieto skutočnosti, tieto v zásade nemajú priamy súvis so spornými obchodnými prípadmi medzi žalobcom a jeho deklarovaným dodávateľom, v zmysle vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane samotným žalobcom. Pritom správca dane a ani žalovaný nespochybnili dodanie služieb pre odberateľov žalobcu. Správne orgány relevantne nespochybnili skutočnosť, že služby dodala žalobcovi dodávateľská spoločnosť EF - plus, spol. s r.o.. Zistenia skutkového stavu a dôkazy vykonané správcom dane neboli spôsobilé presvedčivým a jednoznačným spôsobom spochybniť vierohodnosť ani pravdivosť listinných a iných dôkazov predložených žalobcom, pokiaľ ide o preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
44. Pre záver správcu dane a žalovaného, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie dodávateľa a prípadných subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa žalobcu, a takýto záver nie je a ani nemôže byť podmienený napríklad cenou samotného plnenia, ani personálnym prepojením spoločností v reťazci alebo miery ich obozretnosti, materiálno-technickým vybavením na realizáciu dodania služieb alebo či disponovali nevyhnutnými prostriedkami alebo personálom na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnenia deklarovaného dodávateľa alebo jeho subdodávateľov je možné nepriznať odpočítanie dane žalobcovi, ak bolo v konaní právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela alebo mohla vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci v predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca.
45. Správny súd v stručnosti pripomína, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne
verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.
46. Správny súd vychádzajúc zo žalobných dôvodov žalobcu uvedených v správnej žalobe k námietke žalobcu, ktorou namietal porušenie jeho procesných práv účastníka daňového konania, ktoré mali spočívať v procesnom postupe správcu dane, a to v tom smere, že aj na základe opakovaného návrhu žalobcu na výsluch svedka G. D., správca dane takýto výsluch nevykonal.
47. Správca dane vyzval štatutárneho zástupcu žalobcu už na ústnom pojednávaní dňa 29.06.2020 na odstránenie pochybností a nejasností týkajúcich sa dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti EF - plus, spol. s r.o., pričom žalobca na odstránenie pochybností správcu dane už v podaní z 13.07.2020 navrhol doplniť dokazovanie výsluchom osôb, ktoré mohli doplniť skutkový stav pri preukazovaní dodania reklamných služieb, ako aj navrhol dokazovanie vyžiadaním si informácií od bánk, v ktorých mali dodávatelia žalobcu zriadené účty, vrátane informácií, kto bol oprávneným disponentom týchto bankových účtov. K zisteniu a objasneniu týchto skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane bolo možné dospieť jedine výsluchom svedka G. D., pričom správca dane mohol od svedka vyžiadať tieto listiny postupom podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Žalobca následne vo svojom vyjadrení k protokolu zo dňa 28.09.2020 opätovne navrhol, aby správca dane vypočul konateľa spoločnosti EF - plus, spol. s r.o., pána G. D.. Svedok G. D. sa však do sídla správcu dane, na naplánovaný výsluch svedka, nedostavil. Predvolanie na výsluch sa správcovi dane vrátilo ako nedoručené s výsledkom doručovania „adresát neznámy.“ Správca dane však vykonal lustráciu svedeckej výpovede svedka G. D. z iného daňového konania a nahliadol do odpovede na dožiadanie číslo 100166258/2020 zo dňa 15.01.2020, ktorej prílohou bola aj zápisnica o ústnom pojednávaní číslo 100159251/2020 zo dňa 15.01.2020, pričom odpovede svedka G. D. z tejto svedeckej výpovede boli použité ako skutkový základ pre vydanie rozhodnutia správcu dane v tomto daňovom konaní. Správny súd tento procesný postup správcu dane vyhodnotil ako postup v rozpore s § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku. Ak sa správcom dane predvolaný svedok nedostaví na výsluch, má správca dane možnosť postupovať podľa § 20 ods. 2 tretia veta Daňového poriadku a má možnosť tohto svedka predviesť. Správca dane tak nevyužil legitímny nástroj na zabezpečenie prítomnosti osoby, ktorá má v daňovom konaní vypovedať ako svedok. Správny súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že postupom správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj samotný žalovaný v napádanom rozhodnutí, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
48. Zároveň podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít tiež platí, že súd nie je povinný reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
49. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (§ 191 ods. 3 písm. a) SSP) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 veta prvá SSP).
50. Povinnosťou žalovaného bude po vrátení veci v novom konaní dôsledne sa riadiť právnym názorom správneho súdu uvedenom v tomto rozsudku tak ako to súd uviedol vyššie, pri posúdení zisteného skutkového stavu dôsledne rešpektovať platnú judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci nepriznania
odpočtu dane z pridanej hodnoty, dôsledne sa zároveň vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a správnej žalobe a vec opätovne správne právne posúdiť a rovnako tak vyhodnotiť prípadnú dostatočnosť zisteného skutkového stavu tak, aby korešpondovalo s platnou právnou úpravou, judikatúrou a právnym názorom správneho súdu.
51. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
52. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.